Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 526/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť R., T., zastúpenej A., s. r. o., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo R. na súdnu ochranu podľa , právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -622 z 20. mája 2010

z r u š u j e vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Komárno č. k.

-427 zo 4. februára 2009, čo sa týka nepriznania náhrady trov konania

žalobkyni, ako aj vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žalobkyni

a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. R. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,55 € (slovom

tristopäť eur a päťdesiatpäť centov), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý vyplatiť na

účet A., s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -15 z 9. decembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R.

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“), práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 27. januára

2011 a krajský súd vo vyjadrení z 12. januára 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od

ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -427 zo 4. februára 2009 boli L., š. p. (ďalej len „žalovaný“),

zaviazané vydať a navrátiť sťažovateľke ako žalobkyni vlastnícke právo k viacerým

pozemkovým nehnuteľnostiam ležiacim v katastrálnom území B., a to z titulu reštitúcie.

Zároveň bolo rozhodnuté, že sa sťažovateľke náhrada trov nepriznáva. Rozsudkom

krajského súdu č. k. -622 z 20. mája 2010, ktorý sa stal právoplatným

20. septembra 2010, bol rozsudok okresného súdu potvrdený s tým, že sa sťažovateľke

nepriznala náhrada trov odvolacieho konania.

Okresný súd uviedol, že o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 150

, keď náhradu trov konania sťažovateľke nepriznal

vzhľadom na skutočnosť, že išlo o uplatnenie nároku z reštitučného zákona a účelom tohto

zákona bola náprava krívd spáchaných na majetku cirkví a náboženských spoločností.

Krajský súd zasa uviedol, že sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu, čo sa týka náhrady

trov konania. Bol toho názoru, že v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa podľa na nepriznanie náhrady trov konania

úspešnej sťažovateľke. Samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť

týchto konaní, ktorými dochádza k naprávaniu krívd spáchaných minulým režimom

na pôvodných vlastníkoch. Z týchto dôvodov nebolo možné prihliadnuť na námietku

sťažovateľky, že žalovaný bol povinný vyvinúť úsilie a spoluprácu pri vydávaní

nehnuteľností a v prípade dobrovoľného vydania by neboli vznikli trovy spojené s týmto

konaním. Krajský súd nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania na základe

rovnakých argumentov.

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k porušeniu

označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu. Za situácie, keď žalovaný

napriek výzve sťažovateľky neuzavrel s ňou dohodu o dobrovoľnom vydaní nehnuteľností,

sťažovateľka bola nútená podať žalobu v záujme ochrany svojich vlastníckych práv, a to

v zákonnej prekluzívnej lehote. Práve preto, že pri uplatňovaní reštitučných nárokov ide

o napĺňanie základných práv, ktoré boli konaním štátu v minulosti porušované, oprávnenej

osobe má byť umožnené uplatňovanie reštitučných nárokov bez akýchkoľvek dodatočne

vynaložených nákladov a za súčinnej pomoci orgánov štátnej správy, resp. iných osôb.

Okrem iného je to zrejmé aj z ustanovenia o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „reštitučný zákon“), podľa ktorého sú

súdne spory oslobodené od poplatkovej povinnosti. Vo všetkých konaniach oslobodených

od súdnych poplatkov je právnej ochrane žalobcu priznané dôležité postavenie a práve

oslobodenie od poplatku má pri domáhaní sa ochrany práva na súde vylúčiť prekážku,

ktorou je finančná záťaž pri úhrade súdneho poplatku. Reštitučné konanie síce samo osebe

predstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa, nie však v tej časti, kde je žalobca nútený

z dôvodu nespolupráce zo strany povinnej osoby vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by

v prípade vyhovenia predžalobnej výzve žalobca nebol nútený vynaložiť. Preto charakter

reštitučných zákonov, ktorý zakladá výnimočnosť týchto konaní, nepredstavuje dôvody

hodné osobitného zreteľa z hľadiska náhrady trov, ale naopak, práve priznanie náhrady trov

by bolo v týchto veciach odôvodnené. Žalovaný si musel byť vedomý toho, že pokiaľ

nebude do dvanástich mesiacov od podania výzvy uzavretá dohoda, bude sťažovateľka

nútená podať žalobu o ochranu svojich práv. Preto možno konštatovať, že sťažovateľka

podala žalobu z objektívnych dôvodov.

Sťažovateľka navrhla vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu v konaniach vedených

okresným súdom pod sp. zn. a krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby rozsudok okresného súdu zo 4. februára 2009 bol zrušený vo výroku o nepriznaní

náhrady trov a rozsudok krajského súdu z 20. mája 2010 bol zrušený jednak vo výroku

o potvrdení rozsudku okresného súdu, čo sa týka náhrady trov, ako aj vo výroku o náhrade

trov odvolacieho konania. Požaduje tiež náhradu trov konania pred ústavným súdom

spoločne a nerozdielne od okresného súdu a krajského súdu.

Doplňujúcim podaním zo 4. januára 2011 doručeným ústavnému súdu 10. januára

2011 sťažovateľka vyčíslila náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, pričom požaduje

celkove sumu 305,55 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2010 (prevzatie

a príprava zastúpenia a sťažnosť zo 16. novembra 2010) po 120,23 €, za dva režijné paušály

po 7,21 € a 20 % dane z pridanej hodnoty.

Z vyjadrenia krajského súdu sp. zn. Spr 1594/10 z 12. januára 2011 doručeného

ústavnému súdu faxom 17. januára 2011 a poštou 21. januára 2011 vyplýva, že považuje

sťažnosť za nedôvodnú. Závery vyvodené krajským súdom v rozsudku z 20. mája 2010

v časti trov konania nie sú ani zjavne neodôvodnené, ale ani arbitrárne, a preto z ústavného

hľadiska ich nemožno považovať za neospravedlniteľné a neudržateľné. Písomné

odôvodnenie rozsudku krajského súdu v časti trov konania treba považovať za správne,

spravodlivé a za také, ktoré nemá za následok porušenie základného práva sťažovateľky.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožnila, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti tohto odôvodnenia.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 27. januára 2011 doručenej ústavnému

súdu 31. januára 2011, ktorou reaguje na vyjadrenie krajského súdu, vyplýva, že

sťažovateľka trvá na podanej sťažnosti. Reštitučné konanie síce samo osebe predstavuje

dôvody hodné osobitného zreteľa, nie však v tej časti, v ktorej je sťažovateľka nútená

z dôvodu nespolupráce žalovaného ako povinnej osoby vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by

v prípade vyhovenia písomnej výzve sťažovateľky nebola táto nútená vynaložiť. Žalovaný

si musel byť vedomý toho, že pokiaľ nebude uzavretá dohoda do dvanástich mesiacov od

doručenia výzvy, bude sťažovateľka nútená podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv.

Znamená to, že sťažovateľka podala žalobu z objektívnych dôvodov, a preto má nárok na

náhradu trov konania. Samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť týchto

konaní, keďže sa nimi naprávajú krivdy spáchané minulým režimom na pôvodných

vlastníkoch. Aplikácia ustanovenia založená na

výnimočnosti predmetu konania je v danom prípade ústavne nekonformná. Je ústavne

neakceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti prípadu hradil každý účastník vlastné

trovy sám.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľky aj žalovanému s tým, aby sa aj on mohol

vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutý vo svojich

právach.

Z vyjadrenia žalovaného zo 4. januára 2011 doručeného ústavnému súdu faxom

10. januára 2011 a poštou 12. januára 2011 vyplýva, že považuje rozsudok krajského súdu

za správny. Poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že vo veci samej podal proti rozsudku

krajského súdu dovolanie (krajský súd podanie dovolania totiž sám pripustil), o ktorom

nebolo dosiaľ rozhodnuté. Pritom dovolacie rozhodnutie môže mať priamy dopad aj na

posúdenie priznania trov konania podľa úspešnosti vo veci. Preto rozhodovanie ústavného

súdu o sťažnosti považuje za daných okolností za predčasné. Žalovaný svojím správaním

nezapríčinil vznik trov konania. Na predžalobnú výzvu sťažovateľky musel reagovať

odmietavo, lebo táto nepreukázala, že je oprávnenou osobou.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky (už spomínané podanie z 27. januára 2011

doručené ústavnému súdu 31. januára 2011) vyplýva, že so závermi žalovaného nesúhlasí.

Je irelevantné, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o dovolaní, keďže sťažovateľka mala vo veci

plný úspech, a preto jej patrí náhrada trov konania. Konanie vedené ústavným súdom nie je

predčasné, veď rozsudok krajského súdu je právoplatný. Sťažovateľka nemohla čakať

na výsledok dovolacieho konania, pretože by zmeškala zákonnú dvojmesačnú lehotu

na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Konečný rozsudok krajského súdu dokazuje,

že sťažovateľka oprávnenou osobou bola.

Z vyjadrenia žalovaného z 1. februára 2011 doručeného ústavnému súdu faxom

3. februára 2011 a poštou 7. februára 2011 vyplýva, že súhlasí so stanoviskom krajského

súdu.

Z vyjadrenia žalovaného zo 14. februára 2011 doručeného ústavnému súdu faxom

16. februára 2011 a poštou 22. februára 2011 vyplýva, že argumentáciu sťažovateľky

považuje za neakceptovateľnú a trvá na vlastných argumentoch.

Z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľky z 9. marca 2011 doručeného

ústavnému súdu 11. marca 2011 vyplýva, že i naďalej nesúhlasí s argumentáciou

žalovaného, pričom opakuje vlastný právny názor.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. -427 zo 4. februára 2009 vyplýva, že

ním bolo vyhovené žalobe sťažovateľky v celom rozsahu, pričom náhrada trov konania jej

nebola priznaná.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -622 z 20. mája 2010, ktorý sa stal

podľa doložky právoplatnosti právoplatným 20. septembra 2010, vyplýva, že ním bol

potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -427 zo 4. februára 2009, pričom

sťažovateľke sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznala. Podľa názoru krajského súdu

v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 Občianskeho

súdneho poriadku majúce za následok nepriznanie náhrady trov konania úspešnej

sťažovateľke. Samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť takýchto

konaní, ktorými dochádza k naprávaniu krívd spáchaných minulým režimom na pôvodných

vlastníkoch. Z týchto dôvodov zhodne s okresným súdom ani krajský súd neprihliadol na

námietku sťažovateľky, podľa ktorej žalovaný bol povinný vyvinúť úsilie a spoluprácu pri

vydávaní nehnuteľností a v prípade ich dobrovoľného vydania by neboli vznikli trovy

spojené s týmto konaním. O náhrade trov odvolacieho konania sa rozhodlo podľa § 224

ods. 1 a tak, že sťažovateľke, ktorá mala

i v odvolacom konaní úspech, sa náhrada trov nepriznala, a to opätovne pre dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré vyplývajú z už uvedeného, ako i zo samotného charakteru

reštitučného zákona.

Podľa zistenia ústavného súdu dovolacie konanie proti rozsudku krajského súdu č. k.

-622 z 20. mája 2010 je na Najvyššom súde Slovenskej republiky vedené pod

sp. zn. , pričom dosiaľ nebolo skončené.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ). V čl. 46

ods. 1 sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava

platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v určuje,

či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení

s ). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania,

treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu

ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na

súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania

za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní (m. m. , , ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa

vzťahujú na obe označené práva ().

Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia

pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné)

náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti,

v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov

konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe

všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade

trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľka je presvedčená, že ako úspešná účastníčka konania mala nárok na

náhradu trov konania od žalovaného ako neúspešného účastníka, a to tým viac, že

žalovaného pred začatím súdneho konania vyzvala na mimosúdne urovnanie, čo však tento

neakceptoval. Nemôže byť rozhodujúcim kritériom samotná povaha reštitučného konania.

Podľa názoru krajského súdu a žalovaného sú závery krajského súdu správne.

Žalovaný navyše akcentuje, že sťažovateľka pred podaním žaloby dostatočným spôsobom

nepreukázala, že je oprávnenou osobou. Okrem toho poukazuje tiež na skutočnosť, že podal

dovolanie, o ktorom najvyšší súd doteraz nerozhodol.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné predovšetkým konštatovať, že sťažovateľka

bola v konaní pred všeobecnými súdmi v merite veci plne úspešná, keďže jej žalobe bolo

v celom rozsahu vyhovené. V zásade preto mala podľa ustanovenia § 142 ods. 1

nárok na náhradu trov konania. Všeobecné súdy však

s poukazom na ustanovenie jej náhradu trov

konania nepriznali.

Podľa v znení účinnom od 15. októbra

2008, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov

konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,

ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,

ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa názoru ústavného súdu zo žiadneho zmysluplného výkladu ustanovenia § 150

ods. 1 ani z relevantnej zaužívanej praxe všeobecných

súdov nevyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa je možné spájať bez ďalšieho iba

s existenciou určitého (v danom prípade reštitučného) zákona. Krajský súd týmto tvrdením

preto nedostatočne vysvetľuje dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal inak

úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania, a navyše si priamo odporuje s iným

svojím názorom, podľa ktorého zmyslom reštitúcií bolo aspoň čiastočne zmierniť následky

minulých majetkových a iných krívd tak, aby vzniknutá ujma bola aspoň čiastočne

kompenzovaná. Inými slovami, krajský súd priorizuje zmysel posudzovaného reštitučného

zákona a tvrdí, že pri jeho aplikácii je potrebné postupovať v súlade so záujmami osôb,

ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná, no zároveň s poukazom na ten istý

reštitučný zákon odmietne úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania (mutatis

mutandis ).

Vychádzajúc z uvedených úvah výklad ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý si osvojil krajský súd, treba v okolnostiach prípadu považovať za arbitrárny.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v konaní

vedenom krajským súdom pod sp. zn. (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 20. mája 2010 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu č. k. -427 zo 4. februára 2009, čo sa týka nepriznania náhrady

trov konania sťažovateľke, ako aj vo výroku o nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania

sťažovateľke, pričom v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľky požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia

v sume 305,55 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2010 (prevzatie a príprava

zastupovania, sťažnosť ústavnému súdu) po 120,23 €, za dva režijné paušály po 7,21 €

a 20 % dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu 305,55 €, aj keď výpočet trov

právneho zastúpenia nebol ani správny, ale ani úplný (bod 3 výroku nálezu).

Za dva úkony právnych služieb v roku 2010, dva režijné paušály a daň z pridanej

hodnoty patrí správne iba čiastka 303,30 €, keďže daň z pridanej hodnoty v roku 2010 bola

iba 19 %, nie teda 20 %, ako to vyčíslil právny zástupca sťažovateľky.

Sťažovateľke by patrila odmena aj za dva úkony právnych služieb v roku 2011

(replika na vyjadrenie krajského súdu, replika na vyjadrenie žalovaného) po 123,50 €, dva

režijné paušály po 7,41 €, ako aj 20 % dane z pridanej hodnoty vo výške 52,36 €. Odmena

za tieto ďalšie úkony by bola ďalších 314,18 €, čo spolu s odmenou za rok 2010 predstavuje

čiastku 617,48 €. Za ďalšie vyjadrenia by už odmena neprichádzala do úvahy, keďže

v týchto vyjadreniach sa iba opakuje už predtým uplatnená argumentácia.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka požiadala o náhradu trov iba v sume

305,55 €, nemohol jej ústavný súd priznať viac.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011