Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 122/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť A. H., B., a J. P., H., oboch zastúpených advokátom

JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

a v spojení s a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo A. H. a J. P. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -349 z 29. mája 2008

z r u š u j e v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k.

-233 z 23. novembra 2005 vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania

týkajúcich sa A. H. a J. P., ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania týkajúcich

sa A. H. a J. P., a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. A. H. a J. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 513,20 €

(slovom päťstotrinásť eur a dvadsať centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý

vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Sťažnosti A. H. a J. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -12 zo 17. marca 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť A. H., B.,

a J. P., H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 28. mája 2009

a tiež krajský súd vo vyjadrení zo 6. mája 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovatelia ako žalovaní boli účastníkmi

konania vedeného žalobcom F. R. (ďalej len „žalobca“), zastúpeným právnym zástupcom

JUDr. M. G. Žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

27. marca 2002 sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti,

ktorá bola následne schválená rozhodnutím Pozemkového úradu P. Týmto rozhodnutím boli

sťažovateľom, resp. ešte aj ich vtedy žijúcej matke vrátené (vydané) určité nehnuteľnosti

ležiace v katastrálnom území L. Popri vyslovení neplatnosti dohody sa žalobca podanou

žalobou domáhal aj určenia vlastníckeho práva L., š. p., k sporným nehnuteľnostiam.

Sťažovatelia boli v konaní zastúpení právnym zástupcom JUDr. J. K. ako advokátom.

Po doručení žaloby podali sťažovatelia 2. októbra 2002 písomné vyjadrenie, v ktorom sa

domáhali zamietnutia žaloby v celom rozsahu a priznania náhrady trov konania.

V poslednom odseku vyjadrenia upozornili súd na to, aby sa vysporiadal s otázkou úhrady

súdnych poplatkov za celý predmet žaloby. Touto poznámkou upozorňovali na to, že

žalobca sa domáha rozhodnutia o veci, v ktorej predmetom konania je veľký rozsah lesných

pozemkov majúcich značnú hodnotu, čo bude mať vplyv na výšku trov konania, ktoré

účastníkom sporu vzniknú. Okresný súd na to hneď nereagoval. Podaním datovaným

6. augusta 2002, ktoré sťažovateľom doručil priamo právny zástupca žalobcu až

12. februára 2004, vzal žalobca podanú žalobu v časti späť. Sťažovatelia ďalším podaním

z 1. októbra 2003 opätovne upozorňovali, že treba vyriešiť otázku zaplatenia súdneho

poplatku z predmetu sporu, pričom v podaní vyčíslili hodnotu sporných nehnuteľností

a výslovne upozornili na to, aký vysoký súdny poplatok by mal byť v danom prípade

vyrubený. Aj v tomto podaní v poslednom odseku upozornili na to, že žalobca si musí

uvedomiť svoju zodpovednosť a následky svojho konania v súvislosti s trovami tohto

konania. Hoci toto podanie bolo žalobcovi doručené, žalobca ďalšie obmedzenie podanej

žaloby už neurobil. Sťažovatelia následne zistili, že okresný súd ešte 21. marca 2003 priznal

žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Po pomerne rozsiahlom dokazovaní

rozsudkom okresného súdu č. k. -233 z 23. novembra 2005 bola žaloba

v celom rozsahu zamietnutá, pričom žalobca bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľom náhradu

trov konania v sume 70 000 Sk. Okresný súd výrok o náhrade trov odôvodnil tak, že

vzhľadom na skutočnosť, že trovy pre každého zo sťažovateľov prevyšujú sumu

500 000 Sk, s použitím ustanovenia , teda z dôvodov

hodných osobitného zreteľa náhradu znížil, lebo by bolo nespravodlivé, keby náhrada trov

konania niekoľkonásobne prevyšovala hodnotu pozemku, o ktorý má žalobca reálny

záujem. Sťažovatelia podali proti výroku rozsudku o náhrade trov konania 4. januára 2006

odvolanie. Zdôraznili, že nebol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho

poriadku. Pokiaľ ide o výšku trov konania, ktorých náhradu požadovali, vyčíslili ich už

predtým (v podaní z 24. novembra 2005), pričom vychádzali z viacerých alternatív ceny

2

sporných nehnuteľností, teda pozemkov za 1 m. V dedičskom konaní bola ustálená cena za

2

1 mbez ohľadu na to, že ide o lesy. V skutočnosti je preto hodnota predmetu sporu vyššia,

2

ako by to vyplývalo z dedičského konania, v ktorom sa vychádzalo z ceny 4,12 Sk za 1 m.

Odvolanie podal aj žalobca. Krajský súd po predložení spisu vyzval sťažovateľov

7. februára 2006 na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v sume 123 162 Sk pod

následkami zastavenia odvolacieho konania. Sťažovatelia podaním zo 16. februára 2006

namietali povinnosť platenia súdneho poplatku s tým, že odvolanie smerujúce iba proti

trovám konania nie je spoplatňované. Zároveň z opatrnosti požiadali o oslobodenie od

súdnych poplatkov z odvolania. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 2. marca

2006 bolo konanie o odvolaní sťažovateľov zastavené. Krajský súd použil „originálny“

výklad o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov, pričom zároveň opomenul, že najprv bolo treba rozhodnúť

o podanej žiadosti sťažovateľov o oslobodenie od súdnych poplatkov za odvolanie. Bez

takéhoto rozhodnutia konanie o odvolaní zastavil. V poučení uviedol, že proti uzneseniu je

prípustné odvolanie. Sťažovatelia podali odvolanie 16. marca 2006 a doplnili ho podaním

z 20. decembra 2006. Upozorňovali na rozdielny prístup súdu k žalobcovi a ku nim, keďže

žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznané bolo. Až po podaní odvolania krajský

súd vrátil spis okresnému súdu na rozhodnutie o žiadosti o oslobodenie od súdnych

poplatkov a následným uznesením okresného súdu z 24. augusta 2006 oslobodenie od

súdnych poplatkov nebolo priznané. Uznesením krajského súdu z 13. decembra 2006 bolo

uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov potvrdené.

V danej situácii sťažovatelia boli nútení zvážiť upravenie odvolacieho petitu v podanom

odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a to čo sa týka výšky uplatňovanej náhrady trov,

pričom požadovanú výšku náhrady trov vzhľadom na neistotu v otázke povinnosti platenia

súdneho poplatku znížili a z vlastného rozhodnutia uhradili súdny poplatok v sume

21 582 Sk vychádzajúci zo zníženej sumy náhrady trov. Tento súdny poplatok zaplatili

5. januára 2007. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 18. decembra 2007 (v rámci dovolacieho konania, keďže

najvyšší súd považoval odvolanie sťažovateľov za dovolanie) bolo uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 2. marca 2006 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s tým, že

z odvolania podaného proti trovám konania sa súdny poplatok nemá platiť. Následným

uznesením krajského súdu sp. zn. z 13. marca 2008 bolo rozhodnuté o vrátení

súdneho poplatku vo výške 21 582 Sk, čo bolo realizované 30. mája 2008. Uvedené

prostriedky sťažovateľov boli preto mimo ich dispozície jeden rok a päť mesiacov

v dôsledku chybného postupu krajského súdu. Na výzvu krajského súdu sťažovatelia

podaním zo 7. marca 2008 vyčíslili trovy odvolacieho konania v celkovej sume 187 250 Sk.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -349 z 29. mája 2008 bol rozsudok okresného

súdu potvrdený a žalobca zaviazaný zaplatiť každému zo sťažovateľov náhradu trov

odvolacieho konania po 10 967 Sk. V merite veci v súlade s rozsudkom okresného súdu aj

krajský súd konštatoval, že žaloba bola nedôvodná, a to na základe úvah totožných

s právnymi hodnoteniami uvedenými v meritórnych podaniach sťažovateľov. Pokiaľ ide

o náhradu trov konania, krajský súd sa stotožnil so stanoviskom okresného súdu

o dôvodnosti použitia ustanovenia na väčšiu časť

vzniknutých trov. Pri výpočte hodnoty predmetu konania vychádzal z hodnoty vyplývajúcej

2

z dedičského konania, teda z hodnoty 4,12 Sk za 1 m.

Podľa názoru sťažovateľov výroky rozsudkov všeobecných súdov o čiastočnej

náhrade trov konania sú porušením označených článkov a dohovoru. Pokiaľ krajský

súd bez iniciatívy a argumentácie žalobcu sám konštatuje ako dôvod výnimočnosti prípadu

to, že „motívom“ podania žaloby bolo spochybnenie vlastníckeho práva sťažovateľov

2 2

k parcelám o celkovej výmere 278 ma 45 m, na ktorých má žalobca postavenú chatu,

potom sa vlastne postavil do pozície, keď za účastníka, ktorý má právneho zástupcu

s právnickým vzdelaním, si domýšľal motiváciu, prečo bola žaloba podaná. Krajský súd

tým vykonal určitú nadprácu v prospech jedného z účastníkov konania. Sťažovatelia pritom

v celom priebehu konania upozorňovali na rozsah toho, čoho sa žalobca domáha, pričom

situáciu bolo možné riešiť tým, že by všeobecné súdy konzekventne postupovali v súvislosti

s vyrubením súdneho poplatku. Potom by si bol žalobca lepšie uvedomil dôsledky rozsahu

svojej žaloby. V skutočnosti nebolo náhodou, že sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti

prevodu a určenia vlastníckeho práva k pozemkom veľkého rozsahu (ďaleko nad rámec

pozemku, na ktorom leží jeho chata). Išlo o to, že sťažovatelia sa domáhali v inom súdnom

spore od žalobcu platenia úhrady za užívanie pozemkov. Vlastníkov chát na pozemkoch

sťažovateľov bolo viacero, pričom časť z nich uzavrela so sťažovateľmi zmluvu o nájme

týchto pozemkov a dobrovoľne za užívanie pozemkov platila. Ďalšia skupina vlastníkov

chát tak odmietala urobiť a spoliehala sa, že v súdnom konaní vedenom žalobcom proti

sťažovateľom bude vyslovené, že sťažovatelia vlastníkmi pozemkov nie sú, čo by

znamenalo, že by im nemuseli platiť za užívanie pozemkov. Žalobca teda nie náhodou

viedol súdne konanie v rozsahu ďaleko prevyšujúcom jeho bezprostredný osobný záujem.

Všeobecné súdy sa jednoznačne priklonili na stranu jedného z účastníkov, pričom

iniciatívne hájili jeho záujem o to, aby nemusel platiť vysoké trovy konania, ktoré svojou

žalobou ostatným účastníkom spôsobil. Ak platí zásada rovnosti účastníkov konania, potom

treba zvážiť, prečo by sťažovatelia mali znášať vysoké trovy právneho zastúpenia, prípadne

súdnych poplatkov, keď predmet konania určuje žalobca, ktorý by mal znášať aj

zodpovednosť za to, čo svojím rozhodnutím a postupom vyvolal. To znamená, že pri

aplikácii ustanovenia všeobecné súdy nepristupovali

rovnako ku všetkým účastníkom konania, lebo voči žalobcovi boli veľmi „ohľaduplné“,

kým voči sťažovateľom boli veľmi „konzekventné“. Treba tiež poukázať na to, že

rozhodnutiu okresného súdu o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi chýba

bližšie zdôvodnenie. Dôsledkom toho bolo, že žalobca nemusel platiť vysoký súdny

poplatok, a tým sa aj vyhol znášaniu zodpovednosti. Naopak pri rozhodovaní o žiadosti

sťažovateľov o oslobodenie od súdnych poplatkov sa postupovalo veľmi prísne, hoci

sťažovatelia poukazovali na to, že sú dôchodcovia. Preto ani v tejto relácii nebol zachovaný

princíp rovnosti práv a povinností. Keďže sťažovatelia v priebehu konania upozorňovali na

to, že hodnota lesných pozemkov prevyšuje hodnotu ustálenú v dedičskom konaní, krajský

súd mal v prípade pochybností o cene túto preveriť, prípadne vyzvať účastníkov na

predloženie dôkazov. Krajský súd však namiesto toho zobral do úvahy najnižšiu sumu,

ktorú zo spisu zistil. Túto sumu aj samotní sťažovatelia napokon uviedli ako takú, z ktorej

treba vychádzať, keďže krajský súd ich nútil platiť vysoký súdny poplatok z odvolania pod

následkami zastavenia konania. Okrem zníženia sumy trov z hľadiska hodnoty predmetu

konania krajský súd starostlivo škrtal aj niektoré úkony poskytnutej právnej pomoci, hoci

tieto museli byť vykonané, pretože si to vyžadoval postup všeobecných súdov. Pritom časť

týchto úkonov právnej pomoci bola vyvolaná nezákonným postupom odvolacieho súdu

v otázke platenia súdneho poplatku, čo je obzvlášť paradoxné. Keby totiž krajský súd

netrval na zaplatení súdneho poplatku z odvolania, boli by v rámci odvolacieho konania iba

dva, resp. tri úkony právnej pomoci. Krajský súd nepriznal odmenu za úkony súvisiace so

žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie voči súdnym poplatkom, hoci

tieto úkony boli sťažovatelia nútení urobiť v dôsledku nezákonného postupu krajského

súdu. Nebola priznaná ani odmena za účasť pri vyhlásení rozsudku, hoci na odvolacom

pojednávaní 27. mája 2008 sťažovatelia uplatnili aj nárok na náhradu trov odvolacieho

konania za účasť na pojednávaní, pričom rozsudok bol vyhlásený 29. mája 2008, a to bez

toho, aby účastníci dostali priestor na nejaké ďalšie prednesy, v rámci ktorých by mohli

sťažovatelia výslovne uplatniť aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pri vyhlásení

rozsudku 29. mája 2008.

Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok krajského

súdu z 29. mája 2008 zrušený v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a v rozsahu zrušenia

bola vec vrátená na ďalšie konanie. Požadujú napokon náhradu trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia predsedu kolégia krajského súdu zo 6. mája 2009 doručeného

ústavnému súdu 19. mája 2009 vyplýva, že v celom rozsahu trvá na tej časti odôvodnenia

rozsudku krajského súdu, ktorá sa týka náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania

prisúdených sťažovateľom, pričom tieto dôvody doslovne opakuje. Vzhľadom na tieto

argumenty považuje okolnosti uvádzané sťažovateľmi za nedôvodné a navrhuje sťažnosti

nevyhovieť.

Z repliky sťažovateľov z 28. mája 2009 doručenej ústavnému súdu 2. júna 2009

vyplýva, že aj podľa názoru sťažovateľov aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho

súdneho poriadku je možná iba vo výnimočných prípadoch, pričom sa vyžaduje náležité

odôvodnenie s prihliadnutím jednak na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery

všetkých účastníkov konania, ale aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku,

a na postoj účastníkov v priebehu konania. Všeobecné súdy sa práve týmito kritériami

dôsledne neriadili. Naopak, bez iniciatívy žalobcu vyvodili záver, že motívom žaloby bola

iba úprava práv k dvom malým parcelám. Takéto stanovisko je však v rozpore

s konkrétnymi krokmi žalobcu, ktorý sa pôvodne domáhal neplatnosti dohody o reštitučnom

vydaní všetkých nehnuteľností a len neskôr po námietke, že žaluje veľký rozsah

nehnuteľností s vysokou cenou, upravil žalobu tak, že sa naďalej týkala všetkých

nehnuteľností nachádzajúcich sa v L. Teda ani vtedy neobmedzil žalobu iba na spomínané

dve malé parcely. Z celého konania a postoja žalobcu v priebehu celého súdneho konania

vyplýva, že mal záujem dosiahnuť zrušenie celej dohody o reštitučnom vydaní

nehnuteľností, čomu nasvedčuje aj formulácia žalobného petitu. Požadoval totiž nielen

vyslovenie neplatnosti reštitučnej dohody, ale aj určenie vlastníckeho práva v prospech

tretieho subjektu (L., š. p.), ktorý nebol účastníkom konania. Žaloba sa teda týkala všetkých

parciel, nie iba tých, na ktorých má žalobca postavenú chatu. Všeobecné súdy v rozpore so

zisteným skutkovým stavom na odôvodnenie použitia ustanovenia § 150 Občianskeho

súdneho poriadku umelo vytvorili redukovaný záujem žalobcu tak, aby ho nezaťažili

vysokou náhradou trov konania. Sťažovatelia v tomto smere poukazujú na obsah svojej

sťažnosti a zdôrazňujú, že krajský súd sa s ich argumentmi vo svojom vyjadrení

nevyporiadal, resp. konkrétne na ne nereagoval. Ústavný súd nemôže riešiť otázku

konkrétnej výšky náhrady trov konania, keďže táto je v kompetencii všeobecných súdov,

a preto sa sťažovatelia k jednotlivým úkonom právnych služieb, ktoré sú hlavnou náplňou

stanoviska krajského súdu, nemienia vyjadrovať. Napriek tomu však zdôrazňujú, že

nezákonným postupom krajského súdu (konštatovaným v dovolacom konaní) došlo nutne

k vyvolaniu ďalších úkonov právnych služieb, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia trvajú na podanej sťažnosti a námietky krajského súdu

považujú za nedôvodné. Špecifikujú požiadavku na náhradu trov právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom tak, že za tri úkony právnych služieb v roku 2008 (prevzatie

a príprava zastúpenia, sťažnosť, doplnenie sťažnosti) a za jeden úkon právnych služieb

v roku 2009 (replika na vyjadrenie krajského súdu) a za štyri režijné paušály požadujú

priznať celkom sumu 458,25 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť a jej doplnenie, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľov aj žalobcovi s tým, aby sa aj on

mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutý vo

svojich právach.

Z vyjadrenia žalobcu bez označenia dátumu doručeného ústavnému súdu faxom

21. júla 2009 a poštou 24. júla 2009 vyplýva, že žalobca nebol účastníkom reštitučného

konania, v rámci ktorého došlo k uzavretiu reštitučnej dohody o vrátení sporných pozemkov

v chatovej osade, hoci popri iných aj žalobca bol vlastníkom chaty v osade. Táto skutočnosť

správne mala brániť vydaniu pozemkov reštituentom. Výsledkom takéhoto konania bola

žalobou napadnutá dohoda o reštitučnom vydaní nehnuteľností. Úspešnosť žaloby by bola

zmenila právne postavenie žalobcu v tom smere, že by mal ako vlastník chaty právo na

výhodnejšie odkúpenie pozemku pod chatou. Verdikt všeobecných súdov, ktoré pri náhrade

trov konania aplikovali ustanovenie , považuje

žalobca za správny. Išlo o využitie oprávnenia všeobecného súdu vyplývajúceho

z označeného ustanovenia. Pokiaľ sťažovatelia namietajú aplikáciu § 150 Občianskeho

súdneho poriadku bez iniciatívy žalobcu, treba poukázať na podanie žalobcu z 31. januára

2006 označené ako doplnenie odvolania proti rozsudku vo veci sp. zn. , v ktorom

žalobca poukazuje na to, že v skutočnosti mal záujem len o pozemok pod chatou

a v blízkom okolí. V súvislosti s námietkou sťažovateľov o nerovnoprávnom prístupe

všeobecných súdov k nim žalobca poukazuje na to, že označiť rozhodovanie všeobecného

súdu o oslobodení od súdnych poplatkov za ľubovôľu je príliš vážne obvinenie na to, aby

nebolo ničím zdôvodnené. Všeobecné súdy v týchto prípadoch vždy preverujú osobné

a majetkové pomery účastníkov konania a zistené skutočnosti starostlivo zvažujú.

Vzhľadom na to, že priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nemá žiaden súvis s vecou

samou, nie je namieste ani porovnávať uznesenia o žiadostiach o oslobodenie od súdnych

poplatkov v prípade žalobcu a v prípade sťažovateľov. Diametrálne odlišné osobné

a majetkové pomery žalobcu a sťažovateľov zapríčinili rozdielne rozhodnutie o ich

žiadostiach o oslobodenie od súdnych poplatkov. Nešlo teda o žiadnu ľubovôľu sudcu.

Rovnako nešlo o ľubovôľu ani v súvislosti s tým, že za hodnotu sporu sa považovala nielen

suma preukázaná v spise, ale navyše aj suma, ktorú sťažovatelia označili za sumu, z ktorej

je potrebné vychádzať pri ustálení predmetu sporu. Napokon nemožno za ľubovôľu

považovať ani údajné „škrtanie“ úkonov právnych služieb, pretože ide o bežnú súdnu prax.

Všeobecné súdy si pritom dávajú záležať na dôslednom odôvodnení nepriznania náhrady

trov. Je v súlade so súdnou praxou, ak nie je priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za

úkony, ktoré nesúvisia priamo s vecou samou, alebo sú duplicitné, prípadne ak nie sú

vykonané na výzvu súdu. Základným problémom v konaní bolo pochybenie správneho

orgánu, ktorý pri odovzdávaní sporných pozemkov pochybil tým, že neprizval chatových

osadníkov do konania, a títo sa až veľmi neskoro dozvedeli o zmene osoby vlastníka. Práve

to spôsobilo vznik predmetného súdneho sporu. Spor teda nevyvolal žalobca ako neúspešný

účastník konania, pretože istú zodpovednosť v tomto smere niesli sťažovatelia, ktorí ako

účastníci reštitučného konania nenavrhli pristúpenie chatových osadníkov do konania, hoci

o nich museli vedieť. Tým, že žalobca nebol považovaný za účastníka konania, došlo

k zhoršeniu jeho právneho postavenia a k znemožneniu uplatniť si nárok na odkúpenie

(alebo iné nadobudnutie) pozemku za výhodných podmienok. Všeobecné súdy správne

vyhodnotili situáciu a považovali za dôležité práve to, že žalobca mal záujem len

o pozemok pod svojou chatou. Pozemok však bol evidovaný ako celok, na tento celok sa

vzťahovala aj dohoda o reštitučnom vydaní, ktorej absolútnu neplatnosť žalobca namietal.

To bol dôvod, pre ktorý podal žalobu vo vzťahu k celému pozemku. Princíp zavinenia

vzniku sporu uznáva aj ústavný súd (sp. zn. ).

Z repliky sťažovateľov na vyjadrenie žalobcu z 28. júla 2009 doručenej ústavnému

súdu 31. júla 2009 vyplýva, že so stanoviskom žalobcu nesúhlasia. Namietané skutkové

a právne závery považujú za irelevantné vzhľadom na obsah podanej sťažnosti. Pokiaľ ide

o okolnosti rozhodnutia všeobecných súdov v merite veci, tieto nie sú napádané. Námietky

porušenia označených práv smerujú voči výroku o náhrade trov konania. Žalobcom

označené rozhodnutia ústavného súdu nemožno považovať za smerodajné pre daný prípad

vzhľadom na odlišnosť problematiky. Sťažovatelia sa odvolávajú na nález ústavného súdu

sp. zn. z 31. júla 2008, lebo tento sa zaoberal uplatňovaním ustanovenia

. Vzhľadom na ďalší úkon právnych služieb

spočívajúci v replike z 28. júla 2009 požadujú sťažovatelia k náhrade trov konania navyše

ešte odmenu 122,85 eur a ďalší režijný paušál 6,95 eur. Okrem toho treba náhradu trov

zvýšiť o 19 % dane z pridanej hodnoty, teda o sumu 111,73 eur, keďže právny zástupca

sťažovateľov sa stal od 1. marca 2009 platcom dane z pridanej hodnoty, o čom predložil

osvedčenie Daňového úradu Prešov I z 19. februára 2009. Požaduje preto náhradu trov

právneho zastúpenia v celkovej čiastke 699,78 eur.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -349 z 29. mája 2008 vyplýva, že ním

bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -233 z 23. novembra 2005,

pričom žalobca bol zaviazaný zaplatiť každému zo sťažovateľov sumu 10 967 Sk náhrady

trov odvolacieho konania. Podľa názoru krajského súdu rozsudok okresného súdu, ktorým

bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti dohody o vydanie nehnuteľnosti a o určenie, že

vlastníkom nehnuteľností zapísaných vo vložke č. 120 katastrálneho územia L. sú L., š. p.,

je vecne správny. Je to tak aj z dôvodu, že žalobca 3. februára 2006 prestal byť vlastníkom

rekreačnej chaty, pričom ani žalobca, ale ani nový vlastník chaty nepodali návrh na

pripustenie zmeny na strane žalobcu a účastníkom konania formálne zostal naďalej žalobca,

hoci na konečnom výsledku sporu nemal naliehavý právny záujem. Vecne správny bol aj

výrok, ktorým bol žalobca zaviazaný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov prvostupňového

konania v sume 70 000 Sk. Aplikácia ustanovenia

prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady

trov konania úspešnému účastníkovi, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania úspešnému účastníkovi celkom alebo

sčasti neprizná. Súdna prax v tejto súvislosti zastáva názor, že musí ísť o celkom výnimočný

prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnený. Úvaha súdu, či ide o výnimočný

prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať okolnostiam

konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci

dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd bežne prihliada jednak na majetkové, sociálne,

osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, ako aj na okolnosti, ktoré viedli

k uplatneniu nároku, a postoj účastníkov v priebehu konania. Nepriznať hoci len čiastočne

náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možno len za predpokladu, že

v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníka spravodlivo požadovať, aby (hoci

len čiastočne) si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania, a to práve z konkrétne

uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa. Okresný súd správne

konštatoval, že právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania vzniklo

sťažovateľom, ktorí mali vo veci úspech v plnom rozsahu. Sťažovatelia si uplatnili náhradu

trov prvostupňového konania v celkovej sume 2 122 756 Sk. Tak súd, ako aj sťažovatelia

zhodne vychádzali zo skutočnosti, že predmetom konania boli dva žalobné nároky (oba

oceniteľné v peniazoch), takže pri určovaní výšky odmeny právneho zástupcu sa malo

postupovať podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „“) a od 1. januára 2005 podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Zo spisu vyplýva, že sťažovatelia podali najneskôr v roku

1995 v správnom konaní návrh na odstránenie rekreačných chát postavených na ich

pozemku. Podľa zhodného tvrdenia žalobcu a sťažovateľov nedošlo ani následne k dohode

o odpredaji predmetných nehnuteľností či o ich nájme. Žalobca sa podanou žalobou

formálne domáhal toho, aby sťažovatelia prestali byť vlastníkmi síce všetkých

nehnuteľností uvedených v podanej žalobe a jej následných zmenách, avšak motívom jeho

žaloby bolo spochybnenie vlastníckeho práva sťažovateľov a určenie vlastníckeho práva

2 2

L., š. p., k parcele č. 849/1 o výmere 278 ma parcele č. 849/2 o výmere 45 m, na ktorých

mal postavenú svoju rekreačnú chatu. Žalobcom tvrdený dôvod absolútnej neplatnosti

dohody o vydaní nehnuteľností by sa v prípade jeho opodstatnenosti týkal predovšetkým

týchto parciel. Po zohľadnení týchto skutočností, sporného rozhodnutia správneho orgánu,

ako aj komplikovaného skutkového a právneho stavu týkajúceho sa preskúmavanej veci

považuje krajský súd za dôvod hodný osobitného zreteľa skutočnosť, že žalobcovi išlo len

o vyriešenie spornej skutkovej a právnej otázky týkajúcej sa vlastníctva pozemkov, na

ktorých mal on sám postavenú rekreačnú chatu. Preto okresný súd správne dospel k záveru

o aplikácii a o nepriznaní prevažnej časti náhrady trov

prvostupňového konania, na ktoré inak vzniklo sťažovateľom právo. Nemožno sa stotožniť

s tvrdením sťažovateľov, podľa ktorého priznaná výška náhrady trov je nepreskúmateľná.

Okresný súd mohol pristupovať k ustáleniu výšky náhrady trov z rôznych hľadísk, pričom

zvolil určenie absolútnej sumy 30 000 Sk pre každého zo sťažovateľov. K tejto sume priznal

sťažovateľom ďalších 10 000 Sk trov vzniknutých pôvodnej žalovanej M. P. za obdobie

pred jej úmrtím. Pri rozhodovaní o čiastočnom skrátení náhrady trov konania úspešnému

účastníkovi podľa nie je podmienkou

preskúmateľnosti uvedenie konkrétnych úkonov a výšky odmeny, ktorá sa za ne mohla

priznať a nepriznala, pokiaľ by inak nesporne patrila úspešnému účastníkovi vyššia náhrada

trov. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov prvostupňového konania najprv vo výške

2 122 756 Sk, potom alternatívne vo výške 359 721 Sk, pričom výšku trov v priebehu

odvolacieho konania ešte upravili na sumu 1 478 581 Sk. Túto náhradu trov požadovali

priznať celkom za 21 úkonov právnej služby vykonaných v priebehu prvostupňového

konania. Jediným podkladom nachádzajúcim sa v spise, z ktorého sa dá objektivizovať

hodnota predmetu odvolacieho konania, je osvedčenie o dedičstve po neb. M. P., rod. P.,

č. k. -71 z 3. septembra 2003. V tomto osvedčení sa stanovila hodnota parcely

2

č. 333/14 na sumu 4,12 Sk za 1 m. S touto hodnotou nehnuteľnosti sa stotožnili aj

sťažovatelia. Vychádzajúc z údajov na liste vlastníctva č. 707 má parcela č. 333/14 výmeru

2

124 466 m. Základom výpočtu tarifnej odmeny právneho zástupcu podľa § 13 ods. 1

vyhlášky č. a vyhlášky č. je suma 512 780 Sk.

Vzhľadom na to, že predmetom žaloby boli dva samostatné nároky oceniteľné v peniazoch

(rovnakými sumami), zvyšuje sa tarifná odmena o polovicu základnej sadzby tarifnej

odmeny, ktorá by patrila advokátovi z druhej zo spojených vecí, t. j. za obdobie do

31. decembra 2004 suma 9 778 Sk o sumu 4 889 Sk na celkovú sumu 14 667 Sk za úkon.

Za úkony vykonané po 31. decembri 2004 ide o tarifnú odmenu 10 150 Sk zvýšenú o jednu

polovicu (5 075 Sk) na sumu 15 225 Sk za úkon. Keďže sťažovatelia boli zastúpení tým

istým právnym zástupcom, znižuje sa výška takto ustálenej tarifnej odmeny o 20 %, t. j. za

obdobie do 31. decembra 2004 na sumu 11 734 Sk za úkon a za úkony vykonané po tomto

dni na sumu 12 180 Sk za úkon ( vyhlášky č. , resp.

vyhlášky č. ). Krajský súd považuje za opodstatnenú náhradu vo výške celej

odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia 2. septembra 2002, vyjadrenia vo veci

z 2. októbra 2002, zo 16. februára 2004, z 15. novembra 2004 a za účasť na pojednávaniach

okresného súdu 26. novembra 2003, 16. februára 2004 a 26. mája 2004. Náhrada vo výške

jednej štvrtiny odmeny by im patrila len za účasť na pojednávaniach, ktoré boli odročené

bez meritórneho prerokovania veci 16. apríla 2003, 26. mája 2003, 8. septembra 2003,

7. apríla 2004, 13. septembra 2004 a 15. novembra 2004 (po 2 933,50 Sk za úkon).

V období po 31. decembri 2004 (za účinnosti vyhlášky č. ) by sťažovateľom

patrila náhrada trov vo výške 12 180 Sk za vyjadrenie vo veci z 26. januára 2005 a za

pojednávania 16. februára 2005 a 13. novembra 2005. Náhrada odmeny vo výške jednej

štvrtiny by sťažovateľom patrila za účasť ich právneho zástupcu na pojednávaniach, ktoré

boli odročené bez meritórneho prerokovania uskutočnených 21. marca 2005, 25. mája 2005

a 7. septembra 2005. Za spísanie vyjadrenia z 23. mája 2005 k návrhu žalobcu na prerušenie

konania by mohla byť priznaná len náhrada vo výške jednej polovice tarifnej odmeny

(6 090 Sk). Každému zo sťažovateľov by patrila aj paušálna náhrada miestneho

prepravného a miestnych telekomunikačných poplatkov. Táto sa priznávala v roku 2002 vo

výške 100 Sk za úkon, v roku 2003 vo výške 128 Sk za úkon, v roku 2004 vo výške 136 Sk

za úkon, v roku 2005 vo výške 150 Sk za úkon a v roku 2008 190 Sk za úkon. Celkove by

mohla byť priznaná každému zo sťažovateľov paušálna náhrada vo výške 2 714 Sk. Ostatné

úkony uvedené sťažovateľmi vo vyčíslení náhrady trov prvostupňového konania krajský súd

nepovažuje za úkony vykonané v súvislosti s účelným bránením ich práv. Takto nemožno

priznať náhradu odmeny za oznámenie spisovej značky dedičského konania 17. apríla 2003.

Podanie sťažovateľov z 1. októbra 2003 je v podstate návrhom na uloženie povinnosti

žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu, o čom však všeobecné súdy rozhodujú

z úradnej povinnosti. Nebolo tiež možné priznať náhradu za účasť na pojednávaní

19. októbra 2005, lebo právny zástupca sťažovateľov sa pojednávania nezúčastnil.

Na základe uvedeného každému zo sťažovateľov by patrila náhrada trov prvostupňového

konania vo výške 154 218 Sk. Vychádzajúc zo skôr uvedených dôvodov hodných

osobitného zreteľa možno považovať priznanie náhrady trov každému zo sťažovateľov vo

výške po 35 000 Sk za primerané týmto dôvodom. V odvolacom konaní vo veci samej mali

sťažovatelia plný úspech. Preto im vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených

trov konania. Avšak aj v priebehu odvolacieho konania pretrvávajú dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré uznal za opodstatnené aj krajský súd. Preto v súlade s § 150

bola sťažovateľom priznaná náhrada len časti trov

odvolacieho konania zodpovedajúca podielu náhrady priznanej v prvostupňovom konaní

v pomere k výške náhrady, ktorá by inak sťažovateľom patrila, ak by neexistovali dôvody

hodné osobitného zreteľa. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania

v celkovej sume 187 350 Sk, a to celkom za desať úkonov právnej služby. Krajský súd

považuje za účelne vykonané úkony právnej služby napísanie odvolania zo 4. januára 2006

(čo sa týka výroku o trovách konania), vyjadrenie k odvolaniu žalobcu zo 16. februára 2006

a jeho doplnenie z 19. mája 2006, ako aj účasť právneho zástupcu na odvolacom

pojednávaní 27. mája 2008. Za takýto úkon možno považovať aj napísanie odvolania zo

16. marca 2006 (proti uzneseniu krajského súdu o zastavení odvolacieho konania). Výška

náhrady trov právneho zastúpenia bola však odlišná za úkony vo veci samej (t. j. za

vyjadrenia zo 16. februára 2006 a z 19. mája 2006 a za účasť na odvolacom pojednávaní

27. mája 2008), za ktoré patrí odmena po 12 180 Sk pre každého zo sťažovateľov, a iná za

napísanie odvolania zo 16. marca 2006, za ktoré možno priznať len polovicu tarifnej

odmeny v sume 6 090 Sk pre každého zo sťažovateľov. Samostatná výška náhrady patrí aj

za odvolanie zo 4. januára 2006 proti výroku o náhrade trov. Vychádzajúc z upraveného

odvolacieho návrhu každý zo sťažovateľov požadoval priznanie náhrady trov

prvostupňového konania vo výške 739 290,50 Sk a nebol spokojný s priznaním náhrady

35 000 Sk. V dôsledku toho základom výpočtu odmeny by bola u každého zo sťažovateľov

suma 704 290,50 Sk. Z tohto základu by bola výška odmeny 12 150 Sk. Po odpočítaní 20 %

za zastupovanie dvoch účastníkov a po znížení náhrady o jednu polovicu (pretože nejde

o odvolanie vo veci samej), by bolo možné priznať náhradu trov každému zo sťažovateľov

len vo výške 4 860 Sk za tento úkon. K doteraz uvedeným náhradám by sa ešte pripočítala

paušálna náhrada, a to za štyri úkony vykonané v roku 2006 vo výške 164 Sk a za jeden

úkon v roku 2008 vo výške 190 Sk. Spolu by bolo možné priznať každému zo sťažovateľov

náhradu trov odvolacieho konania vo výške 48 336 Sk. Okresný súd priznal každému zo

sťažovateľov len náhradu trov konania vo výške 35 000 Sk z možných 154 218 Sk, t. j.

podiel 22,69 %. Zo sumy 48 336 Sk možných trov odvolacieho konania sa podiel 22,69 %

rovná čiastke 10 967 Sk, ktorú krajský súd priznal každému zo sťažovateľov. Za úkony

účelne vykonané v súvislosti s obranou svojich práv nemožno považovať podanie žiadosti

sťažovateľov zo 7. februára 2006 o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ako aj

odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia. Tieto úkony právnej služby boli

v konečnom dôsledku neúčelné z dôvodu ich neúspešnosti a neopodstatnenosti, keďže

požadované priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nebolo sťažovateľom priznané.

Za účelne vykonaný úkon nemožno považovať ani tú časť podania sťažovateľov zo

16. februára 2006, ktorá obsahuje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, keďže ide iba

o opakovanie dôvodov vyjadrenia zo 16. februára 2006. Sťažovatelia nepreukázali, že by

5. mája 2006 došlo k uskutočneniu porady ich právneho zástupcu s nimi. Podanie

sťažovateľov z 20. decembra 2006 je z hľadiska obsahu len doplnením dôvodov odvolania

zo 16. marca 2006 o zastavení odvolacieho konania, čo sa týka trov. Keďže za podanie

odvolania zo 16. marca 2006 je daný dôvod na priznanie trov, ide o duplicitne uplatňovanú

náhradu trov. Podanie sťažovateľov z 8. novembra 2007 je z hľadiska obsahu

odstraňovaním nedostatkov skoršieho podania zo 16. marca 2006, keď pôvodne označované

odvolanie je označené za dovolanie. V konečnom dôsledku ide o doplňovanie dôvodov

podania zo 16. marca 2006, za ktoré by inak patrila náhrada trov odvolacieho konania. Preto

aj v tomto prípade ide o duplicitne uplatňovanú náhradu trov. Nemožno dôvodne požadovať

ani priznanie náhrady odmeny za vypracovanie vyčíslenia trov odvolacieho konania či

vyčíslenia trov vôbec. Na tom nemení nič fakt, že takéto vyčíslenie môže byť v konečnom

dôsledku komplikovanejšie, než vyjadrenie vo veci samej. Keďže sťažovatelia si neuplatnili

náhradu trov právneho zastúpenia za účasť ich právneho zástupcu pri vyhlásení rozsudku

krajského súdu 29. mája 2008, nebolo možné priznať odmenu ani za tento úkon.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

a právach.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...).

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch(...).

Podľa v znení účinnom v čase rozhodovania

okresného súdu a krajského súdu ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ). V čl. 46

ods. 1 sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava

platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v určuje,

či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení

s ). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania,

treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu

ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na

súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania

za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní (m. m. , , ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa

vzťahujú na obe označené práva ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovatelia predovšetkým tvrdia, že nebol dôvod s použitím § 150 Občianskeho

súdneho poriadku podstatne znížiť náhradu trov konania, ktorú bol žalobca ako neúspešný

účastník konania povinný im zaplatiť. Vznik vysokých trov konania zavinil totiž žalobca

nezodpovedným vymedzením predmetu konania. Okrem toho namietajú nepriznanie

odmeny za žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku z odvolania a za odvolanie proti

uzneseniu o nepriznaní tohto oslobodenia, keďže k týmto úkonom boli sťažovatelia

donútení pochybením krajského súdu, ktorý v rozpore so zákonom trval na poplatkovej

povinnosti z odvolania podaného sťažovateľmi. Napokon nesúhlasia s nepriznaním odmeny

za účasť právneho zástupcu na pojednávaní krajského súdu 29. mája 2008, keď došlo

k vyhláseniu rozsudku.

Krajský súd je presvedčený, že z dôvodov uvedených v rozsudku z 29. mája 2008 sú

všetky námietky sťažovateľov bezpredmetné.

Žalobca tiež považuje rozsudok krajského súdu za správny, pričom osobitne

poukazuje na niektoré skutočnosti, ktoré ho viedli k podaniu žaloby, resp. k podaniu žaloby

v rozsahu ďaleko prevyšujúcom jeho osobný záujem.

Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť s krajským súdom, pokiaľ tento vo

všeobecnosti zhrňuje ustálenú súdnu prax týkajúcu sa aplikácie ustanovenia § 150

v znení účinnom v inkriminovanom čase. Aj podľa

ústavného súdu aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené

všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi, avšak súd

dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania

úspešnému účastníkovi celkom alebo sčasti neprizná. Súdna prax v tejto súvislosti zastáva

názor, že musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite

odôvodnený. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa, musí vždy zodpovedať okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú

povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd

bežne prihliada jednak na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov

konania, ako aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, a na postoj účastníkov

v priebehu konania. Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému

účastníkovi konania možno len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto

úspešného účastníka spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sám hradil jemu

vzniknuté trovy konania, a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

Podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú

splnené podmienky ustanovenia pre výnimočné

nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je

potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného

zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov,

ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže

dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 prvej vety dohovoru.

Nemožno súhlasiť s aplikáciou už uvedených zásad na daný konkrétny prípad.

Krajský súd v podstate správne konštatuje, že sa žalobca podanou žalobou domáhal

toho, aby sťažovatelia prestali byť vlastníkmi všetkých nehnuteľností, ktoré nadobudli

v reštitúcii, hoci v skutočnosti naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti

reštitučnej zmluvy, resp. určení vlastníckeho práva tretej osoby k týmto nehnuteľnostiam

2

mal iba v celkom malom rozsahu, a to vo vzťahu k parc. č. 849/1 o výmere 278 ma parc. č.

2

849/2 o výmere 45 m, na ktorých mal postavenú rekreačnú chatu. Možno preto

konštatovať, že podaná žaloba, pokiaľ presahovala rámec uvedených dvoch parciel,

znamenala v podstate zrejme bezúspešné uplatňovanie práva zo strany žalobcu.

Krajský súd vyhodnotil túto situáciu tak, že žalobca vymedzil rozsah predmetu

konania uvedeným spôsobom vlastne iba formálne, lebo v skutočnosti mu išlo len

o vyriešenie spornej skutkovej a právnej otázky týkajúcej sa vlastníctva pozemkov, na

ktorých mal postavenú rekreačnú chatu. Pritom nijako nevysvetlil, čo bolo podľa jeho

názoru príčinou veľmi podstatného rozdielu medzi predmetom konania „formálne“

vymedzeným žalobou a skutočným predmetom konania, o ktorý mal žalobca záujem, hoci

práve toto vysvetlenie by mohlo byť podstatné z hľadiska hodnotenia záverov, ku ktorým

krajský súd dospel.

Žalobca vysvetľuje uvedenú disproporciu vo svojom vyjadrení ústavnému súdu tým,

že pozemky tvoriace predmet konania v zmysle žalobného petitu boli evidované ako celok

a na tento celok sa vzťahovala aj dohoda o reštitučnom vydaní pozemkov. To mal byť podľa

žalobcu dôvod, pre ktorý podal žalobu vo vzťahu k celému pozemku.

Vysvetlenie žalobcu je neakceptovateľné. Aj keby malo byť pravdou, že v čase

podania žaloby sporné pozemky boli evidované ako celok (teda plochy týkajúce sa chaty

žalobcu by nepredstavovali samostatné parcely), nemusel žalobca v žalobnom petite

vymedziť ako predmet konania pozemky v značne širšom rozsahu. Mohol totiž požadovať

vyhlásenie neplatnosti dohody o reštitučnom vydaní pozemkov a určenie vlastníctva tretej

osoby k pozemkom iba sčasti, teda v rozsahu zodpovedajúcom tomu, čo sa ho osobne

týkalo. V takom prípade by zrejme bolo nevyhnutné vyhotoviť grafické zobrazenie, ktoré by

z veľkého celku vyčlenilo ako samostatnú časť plochu týkajúcu sa žalobcu a práve táto

plocha by predstavovala predmet konania. Okrem toho ústavný súd má pochybnosti o tom,

že by naozaj v priebehu konania boli sporné pozemky evidované ako celok. Ak by to tak

bolo, potom by krajský súd nemohol identifikovať, že žalobca mal záujem na riešení

parc. č. 849/1 a parc. č. 849/2.

Krajský súd neuviedol žiadne dôkazy, z ktorých by mal vyplývať jeho záver

o formálnom vymedzení predmetu konania v žalobe. Zdá sa preto, že tento záver oprel iba

o skutočnosť, že žalobca mal naliehavý právny záujem na požadovaných určeniach, len

pokiaľ ide o malú časť žaloby.

Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nemožno vyvodiť, že by rozsah

žaloby vymedzil žalobca iba formálne v rozpore s tým, čo skutočne chcel dosiahnuť. Práve

naopak, okolnosti nasvedčujú tomu, že žalobca formuloval žalobný petit v súlade so svojím

skutočným zámerom. Na podstatnej časti podanej žaloby zotrval v celom priebehu konania,

a to napriek viacerým upozorneniam na to, že tým značne zvyšuje trovy konania.

Na uvedených záveroch nič nemení objektívna skutočnosť, podľa ktorej žaloba v rozsahu

vymedzenom žalobným petitom v prevažnej časti nemala šancu na úspech.

Možno urobiť záver, že aplikácia ustanovenia

z dôvodu, že formálne vymedzený predmet konania sa podstatne líšil od toho predmetu

konania, o ktorý žalobcovi šlo, neobstojí, lebo existencia uvedeného dôvodu nebola

preukázaná. Závery krajského súdu v tomto smere treba hodnotiť ako zjavne neodôvodnené

a svojimi dôsledkami arbitrárne. Znamenajú porušenie a

prvej vety dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Treba tiež dodať, že krajský súd vyvodil uvedený záver bez toho, aby sa zaoberal

otázkou, či v konkrétnej veci bolo možné od sťažovateľov ako úspešných účastníkov

konania spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sami hradili im vzniknuté trovy

konania. Trovy konania, ktoré sťažovateľom vznikli z dôvodu ich právneho zastúpenia

advokátom, sa nemohli riadiť tým rozsahom žaloby, ktorý zodpovedal údajnému

skutočnému záujmu žalobcu. Museli vychádzať z predmetu konania vymedzeného

v žalobnom petite.

Napokon ústavný súd považuje za veľmi významnú skutočnosť, že žalobca ešte

3. februára 2006 (v priebehu odvolacieho konania) prestal byť vlastníkom rekreačnej chaty.

Týmto momentom podľa všetkého celkom stratil naliehavý právny záujem na

požadovaných určujúcich výrokoch (ako aj aktívnu vecnú legitimáciu) a od tohto momentu

bolo celkom zrejmé, že jeho žaloba musí byť zamietnutá už len z tohto dôvodu. Úvahy

krajského súdu, ktorými odôvodnil použitie ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho

poriadku, celkom stratili od uvedeného časového okamihu podklad. Navyše skutočnosť, že

žalobca aj po 3. februári 2006 trval na žalobe, resp. neinicioval zmenu v osobe žalobcu tak,

aby sa v ďalšom stal žalobcom nový vlastník chaty, nepriamo naznačuje, že skutočný

záujem sledovaný žalobcom zodpovedal žalobnému petitu.

Nemožno súhlasiť s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa nepriznania odmeny pre

advokáta za návrh na oslobodenie od súdneho poplatku z odvolania, za odvolanie proti

uzneseniu o nepriznaní tohto oslobodenia a za účasť advokáta na vyhlásení rozsudku

krajského súdu 29. mája 2008.

Argument krajského súdu, ktorý nepriznal odmenu za prvé dva už uvedené úkony

preto, lebo žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku z odvolania bola neúspešná

a vynaložené výdavky preto nemohli byť považované za účelné, je legitímny a rozhodne ho

nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Ústavný súd k tomu však

poznamenáva, že vníma váhu argumentu sťažovateľov, podľa ktorého k týmto výdavkom

siahli v dôsledku diskutabilného právneho názoru krajského súdu, ktorý trval na zaplatení

súdneho poplatku z odvolania smerujúceho proti trovám konania, pričom sťažovateľom

reálne hrozilo zastavenie odvolacieho konania v prípade nezaplatenia poplatku.

Pokiaľ ide o nepriznanie odmeny za účasť právneho zástupcu sťažovateľov na

vyhlásení rozsudku krajského súdu 29. mája 2008, nemôžu byť žiadne pochybnosti

o správnosti záverov krajského súdu.

Krajský súd náhradu trov za tento úkon právnych služieb nepriznal s poukazom na to,

že sťažovatelia si ju neuplatnili. Sťažovatelia v tejto súvislosti akcentujú, že po odročení

predchádzajúceho odvolacieho pojednávania z dôvodu vyhlásenia rozsudku na 29. máj 2008

už nemali nijaký priestor na to, aby si mohli ešte osobitne uplatniť náhradu trov právneho

zastúpenia za tento posledný úkon odvolacieho konania.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy

konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník,

ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do

troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že po vyhlásení rozsudku 29. mája 2008 mali

sťažovatelia dostatok priestoru (tri dni) na to, aby predtým uplatnené právo na náhradu trov

odvolacieho konania vyčíslili aj v súvislosti s uvedeným úkonom. Pokiaľ túto možnosť

nevyužili, sami sa pripravili o náhradu.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -349 z 29. mája 2008 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok okresného

súdu č. k. -233 z 23. novembra 2005 vo výroku o náhrade trov

prvostupňového konania týkajúcich sa sťažovateľov, ako aj vo výroku o náhrade trov

odvolacieho konania týkajúcich sa sťažovateľov a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa

právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľov požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia

v sume 699,78 eur.

Ústavný súd priznal sťažovateľom celkom čiastku 513,20 eur, a to za dva úkony

právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 3 176 Sk

a za dva úkony právnych služieb v roku 2009 (replika na vyjadrenie krajského súdu

z 28. mája 2009, replika na vyjadrenie žalobcu z 28. júla 2009) vo výške po 115,90 eur, ako

aj režijný paušál dvakrát po 190 Sk a dvakrát po 6,95 eur. Celková výška trov právneho

zastúpenia v roku 2008 predstavuje 6 732 Sk, teda 223,46 eur. Celková výška trov právneho

zastúpenia v roku 2009 predstavuje 245,70 eur. Vzhľadom na to, že právny zástupca

sťažovateľov sa stal od 1. marca 2009 platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmenu za oba

úkony vykonané v roku 2009 (nie teda aj režijný paušál) treba zvýšiť o 19 % dane

z pridanej hodnoty, teda o sumu 44,04 eur. Preto celková suma trov právneho zastúpenia

v roku 2009 je 289,74 eur. Spolu s čiastkou 223,46 eur odmeny za úkony v roku 2008

predstavujú trovy právneho zastúpenia celkovo sumu 513,20 eur (bod 3 výroku nálezu).

Nebolo možné priznať sťažovateľom náhradu trov za doplnenie sťažnosti vyvolané

potrebou upresniť nedopatrením nesprávne formulovaný petit sťažnosti. Takéto trovy totiž

nemôžu ísť na ťarchu neúspešného krajského súdu. Musia ich znášať sťažovatelia sami.

Sťažovatelia požadovali aj vyslovenie porušenia čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1

. Túto časť sťažnosti považoval ústavný súd za nedôvodnú a nemohol jej preto

vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovatelia považovali za porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

súdneho konania a s tým spojeného princípu rovnosti ľudí v právach skutočnosť, že kým

všeobecné súdy akceptovali požiadavku žalobcu týkajúcu sa oslobodenia od súdnych

poplatkov, zatiaľ obdobnej požiadavke sťažovateľov nevyhoveli. Ako prejav nerovnosti

vnímali aj aplikáciu ustanovenia .

Rozhodovanie všeobecných súdov o žiadostiach žalobcu a sťažovateľov

o oslobodenie od súdneho poplatku nemá evidentne nič spoločné s problematikou, ktorá

tvorí podstatu sťažnosti. Nesprávna aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho

poriadku predstavuje porušenie a prvej vety dohovoru,

pričom s a nesúvisí.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009