Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 150 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (235)II. ÚS 122/09
PDF · 435.35 KB
No categories available
II. ÚS 122/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť A. H., B., a J. P., H., oboch zastúpených advokátom
JUDr. J. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 9 Co 9/2008
a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 9/2008 p o r u š i l
základné právo A. H. a J. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 9 Co 9/2008-349 z 29. mája 2008
z r u š u j e v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov č. k.
13 C 79/2002-233 z 23. novembra 2005 vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania
týkajúcich sa A. H. a J. P., ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania týkajúcich
sa A. H. a J. P., a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. A. H. a J. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 513,20 €
(slovom päťstotrinásť eur a dvadsať centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove p o v i n n ý
vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Sťažnosti A. H. a J. P. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 122/09-12 zo 17. marca 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť A. H., B.,
a J. P., H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 9/2008.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 28. mája 2009
a tiež krajský súd vo vyjadrení zo 6. mája 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho
pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti a z jej doplnenia vyplýva, že sťažovatelia ako žalovaní boli účastníkmi
konania vedeného žalobcom F. R. (ďalej len „žalobca“), zastúpeným právnym zástupcom
JUDr. M. G. Žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
27. marca 2002 sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti dohody o vydaní nehnuteľnosti,
ktorá bola následne schválená rozhodnutím Pozemkového úradu P. Týmto rozhodnutím boli
sťažovateľom, resp. ešte aj ich vtedy žijúcej matke vrátené (vydané) určité nehnuteľnosti
ležiace v katastrálnom území L. Popri vyslovení neplatnosti dohody sa žalobca podanou
žalobou domáhal aj určenia vlastníckeho práva L., š. p., k sporným nehnuteľnostiam.
Sťažovatelia boli v konaní zastúpení právnym zástupcom JUDr. J. K. ako advokátom.
Po doručení žaloby podali sťažovatelia 2. októbra 2002 písomné vyjadrenie, v ktorom sa
domáhali zamietnutia žaloby v celom rozsahu a priznania náhrady trov konania.
V poslednom odseku vyjadrenia upozornili súd na to, aby sa vysporiadal s otázkou úhrady
súdnych poplatkov za celý predmet žaloby. Touto poznámkou upozorňovali na to, že
žalobca sa domáha rozhodnutia o veci, v ktorej predmetom konania je veľký rozsah lesných
pozemkov majúcich značnú hodnotu, čo bude mať vplyv na výšku trov konania, ktoré
účastníkom sporu vzniknú. Okresný súd na to hneď nereagoval. Podaním datovaným
6. augusta 2002, ktoré sťažovateľom doručil priamo právny zástupca žalobcu až
12. februára 2004, vzal žalobca podanú žalobu v časti späť. Sťažovatelia ďalším podaním
z 1. októbra 2003 opätovne upozorňovali, že treba vyriešiť otázku zaplatenia súdneho
poplatku z predmetu sporu, pričom v podaní vyčíslili hodnotu sporných nehnuteľností
a výslovne upozornili na to, aký vysoký súdny poplatok by mal byť v danom prípade
vyrubený. Aj v tomto podaní v poslednom odseku upozornili na to, že žalobca si musí
uvedomiť svoju zodpovednosť a následky svojho konania v súvislosti s trovami tohto
konania. Hoci toto podanie bolo žalobcovi doručené, žalobca ďalšie obmedzenie podanej
žaloby už neurobil. Sťažovatelia následne zistili, že okresný súd ešte 21. marca 2003 priznal
žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Po pomerne rozsiahlom dokazovaní
rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 79/2002-233 z 23. novembra 2005 bola žaloba
v celom rozsahu zamietnutá, pričom žalobca bol zaviazaný zaplatiť sťažovateľom náhradu
trov konania v sume 70 000 Sk. Okresný súd výrok o náhrade trov odôvodnil tak, že
vzhľadom na skutočnosť, že trovy pre každého zo sťažovateľov prevyšujú sumu
500 000 Sk, s použitím ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku, teda z dôvodov
hodných osobitného zreteľa náhradu znížil, lebo by bolo nespravodlivé, keby náhrada trov
konania niekoľkonásobne prevyšovala hodnotu pozemku, o ktorý má žalobca reálny
záujem. Sťažovatelia podali proti výroku rozsudku o náhrade trov konania 4. januára 2006
odvolanie. Zdôraznili, že nebol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho
poriadku. Pokiaľ ide o výšku trov konania, ktorých náhradu požadovali, vyčíslili ich už
predtým (v podaní z 24. novembra 2005), pričom vychádzali z viacerých alternatív ceny
2
sporných nehnuteľností, teda pozemkov za 1 m. V dedičskom konaní bola ustálená cena za
2
1 mbez ohľadu na to, že ide o lesy. V skutočnosti je preto hodnota predmetu sporu vyššia,
2
ako by to vyplývalo z dedičského konania, v ktorom sa vychádzalo z ceny 4,12 Sk za 1 m.
Odvolanie podal aj žalobca. Krajský súd po predložení spisu vyzval sťažovateľov
7. februára 2006 na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v sume 123 162 Sk pod
následkami zastavenia odvolacieho konania. Sťažovatelia podaním zo 16. februára 2006
namietali povinnosť platenia súdneho poplatku s tým, že odvolanie smerujúce iba proti
trovám konania nie je spoplatňované. Zároveň z opatrnosti požiadali o oslobodenie od
súdnych poplatkov z odvolania. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 24/2006 z 2. marca
2006 bolo konanie o odvolaní sťažovateľov zastavené. Krajský súd použil „originálny“
výklad zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, pričom zároveň opomenul, že najprv bolo treba rozhodnúť
o podanej žiadosti sťažovateľov o oslobodenie od súdnych poplatkov za odvolanie. Bez
takéhoto rozhodnutia konanie o odvolaní zastavil. V poučení uviedol, že proti uzneseniu je
prípustné odvolanie. Sťažovatelia podali odvolanie 16. marca 2006 a doplnili ho podaním
z 20. decembra 2006. Upozorňovali na rozdielny prístup súdu k žalobcovi a ku nim, keďže
žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov priznané bolo. Až po podaní odvolania krajský
súd vrátil spis okresnému súdu na rozhodnutie o žiadosti o oslobodenie od súdnych
poplatkov a následným uznesením okresného súdu z 24. augusta 2006 oslobodenie od
súdnych poplatkov nebolo priznané. Uznesením krajského súdu z 13. decembra 2006 bolo
uznesenie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov potvrdené.
V danej situácii sťažovatelia boli nútení zvážiť upravenie odvolacieho petitu v podanom
odvolaní proti rozsudku okresného súdu, a to čo sa týka výšky uplatňovanej náhrady trov,
pričom požadovanú výšku náhrady trov vzhľadom na neistotu v otázke povinnosti platenia
súdneho poplatku znížili a z vlastného rozhodnutia uhradili súdny poplatok v sume
21 582 Sk vychádzajúci zo zníženej sumy náhrady trov. Tento súdny poplatok zaplatili
5. januára 2007. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Cdo 266/2007 z 18. decembra 2007 (v rámci dovolacieho konania, keďže
najvyšší súd považoval odvolanie sťažovateľov za dovolanie) bolo uznesenie krajského
súdu sp. zn. 6 Co 24/2006 z 2. marca 2006 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s tým, že
z odvolania podaného proti trovám konania sa súdny poplatok nemá platiť. Následným
uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 9/2008 z 13. marca 2008 bolo rozhodnuté o vrátení
súdneho poplatku vo výške 21 582 Sk, čo bolo realizované 30. mája 2008. Uvedené
prostriedky sťažovateľov boli preto mimo ich dispozície jeden rok a päť mesiacov
v dôsledku chybného postupu krajského súdu. Na výzvu krajského súdu sťažovatelia
podaním zo 7. marca 2008 vyčíslili trovy odvolacieho konania v celkovej sume 187 250 Sk.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 9/2008-349 z 29. mája 2008 bol rozsudok okresného
súdu potvrdený a žalobca zaviazaný zaplatiť každému zo sťažovateľov náhradu trov
odvolacieho konania po 10 967 Sk. V merite veci v súlade s rozsudkom okresného súdu aj
krajský súd konštatoval, že žaloba bola nedôvodná, a to na základe úvah totožných
s právnymi hodnoteniami uvedenými v meritórnych podaniach sťažovateľov. Pokiaľ ide
o náhradu trov konania, krajský súd sa stotožnil so stanoviskom okresného súdu
o dôvodnosti použitia ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku na väčšiu časť
vzniknutých trov. Pri výpočte hodnoty predmetu konania vychádzal z hodnoty vyplývajúcej
2
z dedičského konania, teda z hodnoty 4,12 Sk za 1 m.
Podľa názoru sťažovateľov výroky rozsudkov všeobecných súdov o čiastočnej
náhrade trov konania sú porušením označených článkov ústavy a dohovoru. Pokiaľ krajský
súd bez iniciatívy a argumentácie žalobcu sám konštatuje ako dôvod výnimočnosti prípadu
to, že „motívom“ podania žaloby bolo spochybnenie vlastníckeho práva sťažovateľov
2 2
k parcelám o celkovej výmere 278 ma 45 m, na ktorých má žalobca postavenú chatu,
potom sa vlastne postavil do pozície, keď za účastníka, ktorý má právneho zástupcu
s právnickým vzdelaním, si domýšľal motiváciu, prečo bola žaloba podaná. Krajský súd
tým vykonal určitú nadprácu v prospech jedného z účastníkov konania. Sťažovatelia pritom
v celom priebehu konania upozorňovali na rozsah toho, čoho sa žalobca domáha, pričom
situáciu bolo možné riešiť tým, že by všeobecné súdy konzekventne postupovali v súvislosti
s vyrubením súdneho poplatku. Potom by si bol žalobca lepšie uvedomil dôsledky rozsahu
svojej žaloby. V skutočnosti nebolo náhodou, že sa žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti
prevodu a určenia vlastníckeho práva k pozemkom veľkého rozsahu (ďaleko nad rámec
pozemku, na ktorom leží jeho chata). Išlo o to, že sťažovatelia sa domáhali v inom súdnom
spore od žalobcu platenia úhrady za užívanie pozemkov. Vlastníkov chát na pozemkoch
sťažovateľov bolo viacero, pričom časť z nich uzavrela so sťažovateľmi zmluvu o nájme
týchto pozemkov a dobrovoľne za užívanie pozemkov platila. Ďalšia skupina vlastníkov
chát tak odmietala urobiť a spoliehala sa, že v súdnom konaní vedenom žalobcom proti
sťažovateľom bude vyslovené, že sťažovatelia vlastníkmi pozemkov nie sú, čo by
znamenalo, že by im nemuseli platiť za užívanie pozemkov. Žalobca teda nie náhodou
viedol súdne konanie v rozsahu ďaleko prevyšujúcom jeho bezprostredný osobný záujem.
Všeobecné súdy sa jednoznačne priklonili na stranu jedného z účastníkov, pričom
iniciatívne hájili jeho záujem o to, aby nemusel platiť vysoké trovy konania, ktoré svojou
žalobou ostatným účastníkom spôsobil. Ak platí zásada rovnosti účastníkov konania, potom
treba zvážiť, prečo by sťažovatelia mali znášať vysoké trovy právneho zastúpenia, prípadne
súdnych poplatkov, keď predmet konania určuje žalobca, ktorý by mal znášať aj
zodpovednosť za to, čo svojím rozhodnutím a postupom vyvolal. To znamená, že pri
aplikácii ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku všeobecné súdy nepristupovali
rovnako ku všetkým účastníkom konania, lebo voči žalobcovi boli veľmi „ohľaduplné“,
kým voči sťažovateľom boli veľmi „konzekventné“. Treba tiež poukázať na to, že
rozhodnutiu okresného súdu o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi chýba
bližšie zdôvodnenie. Dôsledkom toho bolo, že žalobca nemusel platiť vysoký súdny
poplatok, a tým sa aj vyhol znášaniu zodpovednosti. Naopak pri rozhodovaní o žiadosti
sťažovateľov o oslobodenie od súdnych poplatkov sa postupovalo veľmi prísne, hoci
sťažovatelia poukazovali na to, že sú dôchodcovia. Preto ani v tejto relácii nebol zachovaný
princíp rovnosti práv a povinností. Keďže sťažovatelia v priebehu konania upozorňovali na
to, že hodnota lesných pozemkov prevyšuje hodnotu ustálenú v dedičskom konaní, krajský
súd mal v prípade pochybností o cene túto preveriť, prípadne vyzvať účastníkov na
predloženie dôkazov. Krajský súd však namiesto toho zobral do úvahy najnižšiu sumu,
ktorú zo spisu zistil. Túto sumu aj samotní sťažovatelia napokon uviedli ako takú, z ktorej
treba vychádzať, keďže krajský súd ich nútil platiť vysoký súdny poplatok z odvolania pod
následkami zastavenia konania. Okrem zníženia sumy trov z hľadiska hodnoty predmetu
konania krajský súd starostlivo škrtal aj niektoré úkony poskytnutej právnej pomoci, hoci
tieto museli byť vykonané, pretože si to vyžadoval postup všeobecných súdov. Pritom časť
týchto úkonov právnej pomoci bola vyvolaná nezákonným postupom odvolacieho súdu
v otázke platenia súdneho poplatku, čo je obzvlášť paradoxné. Keby totiž krajský súd
netrval na zaplatení súdneho poplatku z odvolania, boli by v rámci odvolacieho konania iba
dva, resp. tri úkony právnej pomoci. Krajský súd nepriznal odmenu za úkony súvisiace so
žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie voči súdnym poplatkom, hoci
tieto úkony boli sťažovatelia nútení urobiť v dôsledku nezákonného postupu krajského
súdu. Nebola priznaná ani odmena za účasť pri vyhlásení rozsudku, hoci na odvolacom
pojednávaní 27. mája 2008 sťažovatelia uplatnili aj nárok na náhradu trov odvolacieho
konania za účasť na pojednávaní, pričom rozsudok bol vyhlásený 29. mája 2008, a to bez
toho, aby účastníci dostali priestor na nejaké ďalšie prednesy, v rámci ktorých by mohli
sťažovatelia výslovne uplatniť aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pri vyhlásení
rozsudku 29. mája 2008.
Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
13 C 79/2002 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 9/2008 s tým, aby bol rozsudok krajského
súdu z 29. mája 2008 zrušený v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a v rozsahu zrušenia
bola vec vrátená na ďalšie konanie. Požadujú napokon náhradu trov právneho zastúpenia.
Z vyjadrenia predsedu kolégia krajského súdu zo 6. mája 2009 doručeného
ústavnému súdu 19. mája 2009 vyplýva, že v celom rozsahu trvá na tej časti odôvodnenia
rozsudku krajského súdu, ktorá sa týka náhrady trov prvostupňového a odvolacieho konania
prisúdených sťažovateľom, pričom tieto dôvody doslovne opakuje. Vzhľadom na tieto
argumenty považuje okolnosti uvádzané sťažovateľmi za nedôvodné a navrhuje sťažnosti
nevyhovieť.
Z repliky sťažovateľov z 28. mája 2009 doručenej ústavnému súdu 2. júna 2009
vyplýva, že aj podľa názoru sťažovateľov aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho
súdneho poriadku je možná iba vo výnimočných prípadoch, pričom sa vyžaduje náležité
odôvodnenie s prihliadnutím jednak na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery
všetkých účastníkov konania, ale aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku,
a na postoj účastníkov v priebehu konania. Všeobecné súdy sa práve týmito kritériami
dôsledne neriadili. Naopak, bez iniciatívy žalobcu vyvodili záver, že motívom žaloby bola
iba úprava práv k dvom malým parcelám. Takéto stanovisko je však v rozpore
s konkrétnymi krokmi žalobcu, ktorý sa pôvodne domáhal neplatnosti dohody o reštitučnom
vydaní všetkých nehnuteľností a len neskôr po námietke, že žaluje veľký rozsah
nehnuteľností s vysokou cenou, upravil žalobu tak, že sa naďalej týkala všetkých
nehnuteľností nachádzajúcich sa v L. Teda ani vtedy neobmedzil žalobu iba na spomínané
dve malé parcely. Z celého konania a postoja žalobcu v priebehu celého súdneho konania
vyplýva, že mal záujem dosiahnuť zrušenie celej dohody o reštitučnom vydaní
nehnuteľností, čomu nasvedčuje aj formulácia žalobného petitu. Požadoval totiž nielen
vyslovenie neplatnosti reštitučnej dohody, ale aj určenie vlastníckeho práva v prospech
tretieho subjektu (L., š. p.), ktorý nebol účastníkom konania. Žaloba sa teda týkala všetkých
parciel, nie iba tých, na ktorých má žalobca postavenú chatu. Všeobecné súdy v rozpore so
zisteným skutkovým stavom na odôvodnenie použitia ustanovenia § 150 Občianskeho
súdneho poriadku umelo vytvorili redukovaný záujem žalobcu tak, aby ho nezaťažili
vysokou náhradou trov konania. Sťažovatelia v tomto smere poukazujú na obsah svojej
sťažnosti a zdôrazňujú, že krajský súd sa s ich argumentmi vo svojom vyjadrení
nevyporiadal, resp. konkrétne na ne nereagoval. Ústavný súd nemôže riešiť otázku
konkrétnej výšky náhrady trov konania, keďže táto je v kompetencii všeobecných súdov,
a preto sa sťažovatelia k jednotlivým úkonom právnych služieb, ktoré sú hlavnou náplňou
stanoviska krajského súdu, nemienia vyjadrovať. Napriek tomu však zdôrazňujú, že
nezákonným postupom krajského súdu (konštatovaným v dovolacom konaní) došlo nutne
k vyvolaniu ďalších úkonov právnych služieb, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľov.
Z uvedených dôvodov sťažovatelia trvajú na podanej sťažnosti a námietky krajského súdu
považujú za nedôvodné. Špecifikujú požiadavku na náhradu trov právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom tak, že za tri úkony právnych služieb v roku 2008 (prevzatie
a príprava zastúpenia, sťažnosť, doplnenie sťažnosti) a za jeden úkon právnych služieb
v roku 2009 (replika na vyjadrenie krajského súdu) a za štyri režijné paušály požadujú
priznať celkom sumu 458,25 €.
Ústavný súd doručil sťažnosť a jej doplnenie, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľov aj žalobcovi s tým, aby sa aj on
mohol vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutý vo
svojich právach.
Z vyjadrenia žalobcu bez označenia dátumu doručeného ústavnému súdu faxom
21. júla 2009 a poštou 24. júla 2009 vyplýva, že žalobca nebol účastníkom reštitučného
konania, v rámci ktorého došlo k uzavretiu reštitučnej dohody o vrátení sporných pozemkov
v chatovej osade, hoci popri iných aj žalobca bol vlastníkom chaty v osade. Táto skutočnosť
správne mala brániť vydaniu pozemkov reštituentom. Výsledkom takéhoto konania bola
žalobou napadnutá dohoda o reštitučnom vydaní nehnuteľností. Úspešnosť žaloby by bola
zmenila právne postavenie žalobcu v tom smere, že by mal ako vlastník chaty právo na
výhodnejšie odkúpenie pozemku pod chatou. Verdikt všeobecných súdov, ktoré pri náhrade
trov konania aplikovali ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho poriadku, považuje
žalobca za správny. Išlo o využitie oprávnenia všeobecného súdu vyplývajúceho
z označeného ustanovenia. Pokiaľ sťažovatelia namietajú aplikáciu § 150 Občianskeho
súdneho poriadku bez iniciatívy žalobcu, treba poukázať na podanie žalobcu z 31. januára
2006 označené ako doplnenie odvolania proti rozsudku vo veci sp. zn. 13 C 79/02, v ktorom
žalobca poukazuje na to, že v skutočnosti mal záujem len o pozemok pod chatou
a v blízkom okolí. V súvislosti s námietkou sťažovateľov o nerovnoprávnom prístupe
všeobecných súdov k nim žalobca poukazuje na to, že označiť rozhodovanie všeobecného
súdu o oslobodení od súdnych poplatkov za ľubovôľu je príliš vážne obvinenie na to, aby
nebolo ničím zdôvodnené. Všeobecné súdy v týchto prípadoch vždy preverujú osobné
a majetkové pomery účastníkov konania a zistené skutočnosti starostlivo zvažujú.
Vzhľadom na to, že priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nemá žiaden súvis s vecou
samou, nie je namieste ani porovnávať uznesenia o žiadostiach o oslobodenie od súdnych
poplatkov v prípade žalobcu a v prípade sťažovateľov. Diametrálne odlišné osobné
a majetkové pomery žalobcu a sťažovateľov zapríčinili rozdielne rozhodnutie o ich
žiadostiach o oslobodenie od súdnych poplatkov. Nešlo teda o žiadnu ľubovôľu sudcu.
Rovnako nešlo o ľubovôľu ani v súvislosti s tým, že za hodnotu sporu sa považovala nielen
suma preukázaná v spise, ale navyše aj suma, ktorú sťažovatelia označili za sumu, z ktorej
je potrebné vychádzať pri ustálení predmetu sporu. Napokon nemožno za ľubovôľu
považovať ani údajné „škrtanie“ úkonov právnych služieb, pretože ide o bežnú súdnu prax.
Všeobecné súdy si pritom dávajú záležať na dôslednom odôvodnení nepriznania náhrady
trov. Je v súlade so súdnou praxou, ak nie je priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za
úkony, ktoré nesúvisia priamo s vecou samou, alebo sú duplicitné, prípadne ak nie sú
vykonané na výzvu súdu. Základným problémom v konaní bolo pochybenie správneho
orgánu, ktorý pri odovzdávaní sporných pozemkov pochybil tým, že neprizval chatových
osadníkov do konania, a títo sa až veľmi neskoro dozvedeli o zmene osoby vlastníka. Práve
to spôsobilo vznik predmetného súdneho sporu. Spor teda nevyvolal žalobca ako neúspešný
účastník konania, pretože istú zodpovednosť v tomto smere niesli sťažovatelia, ktorí ako
účastníci reštitučného konania nenavrhli pristúpenie chatových osadníkov do konania, hoci
o nich museli vedieť. Tým, že žalobca nebol považovaný za účastníka konania, došlo
k zhoršeniu jeho právneho postavenia a k znemožneniu uplatniť si nárok na odkúpenie
(alebo iné nadobudnutie) pozemku za výhodných podmienok. Všeobecné súdy správne
vyhodnotili situáciu a považovali za dôležité práve to, že žalobca mal záujem len
o pozemok pod svojou chatou. Pozemok však bol evidovaný ako celok, na tento celok sa
vzťahovala aj dohoda o reštitučnom vydaní, ktorej absolútnu neplatnosť žalobca namietal.
To bol dôvod, pre ktorý podal žalobu vo vzťahu k celému pozemku. Princíp zavinenia
vzniku sporu uznáva aj ústavný súd (sp. zn. II. ÚS 187/04).
Z repliky sťažovateľov na vyjadrenie žalobcu z 28. júla 2009 doručenej ústavnému
súdu 31. júla 2009 vyplýva, že so stanoviskom žalobcu nesúhlasia. Namietané skutkové
a právne závery považujú za irelevantné vzhľadom na obsah podanej sťažnosti. Pokiaľ ide
o okolnosti rozhodnutia všeobecných súdov v merite veci, tieto nie sú napádané. Námietky
porušenia označených práv smerujú voči výroku o náhrade trov konania. Žalobcom
označené rozhodnutia ústavného súdu nemožno považovať za smerodajné pre daný prípad
vzhľadom na odlišnosť problematiky. Sťažovatelia sa odvolávajú na nález ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 147/08 z 31. júla 2008, lebo tento sa zaoberal uplatňovaním ustanovenia
§ 150 Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na ďalší úkon právnych služieb
spočívajúci v replike z 28. júla 2009 požadujú sťažovatelia k náhrade trov konania navyše
ešte odmenu 122,85 eur a ďalší režijný paušál 6,95 eur. Okrem toho treba náhradu trov
zvýšiť o 19 % dane z pridanej hodnoty, teda o sumu 111,73 eur, keďže právny zástupca
sťažovateľov sa stal od 1. marca 2009 platcom dane z pridanej hodnoty, o čom predložil
osvedčenie Daňového úradu Prešov I z 19. februára 2009. Požaduje preto náhradu trov
právneho zastúpenia v celkovej čiastke 699,78 eur.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 9/2008-349 z 29. mája 2008 vyplýva, že ním
bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 79/2002-233 z 23. novembra 2005,
pričom žalobca bol zaviazaný zaplatiť každému zo sťažovateľov sumu 10 967 Sk náhrady
trov odvolacieho konania. Podľa názoru krajského súdu rozsudok okresného súdu, ktorým
bola zamietnutá žaloba o určenie neplatnosti dohody o vydanie nehnuteľnosti a o určenie, že
vlastníkom nehnuteľností zapísaných vo vložke č. 120 katastrálneho územia L. sú L., š. p.,
je vecne správny. Je to tak aj z dôvodu, že žalobca 3. februára 2006 prestal byť vlastníkom
rekreačnej chaty, pričom ani žalobca, ale ani nový vlastník chaty nepodali návrh na
pripustenie zmeny na strane žalobcu a účastníkom konania formálne zostal naďalej žalobca,
hoci na konečnom výsledku sporu nemal naliehavý právny záujem. Vecne správny bol aj
výrok, ktorým bol žalobca zaviazaný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov prvostupňového
konania v sume 70 000 Sk. Aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku
prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie náhrady
trov konania úspešnému účastníkovi, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania úspešnému účastníkovi celkom alebo
sčasti neprizná. Súdna prax v tejto súvislosti zastáva názor, že musí ísť o celkom výnimočný
prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite odôvodnený. Úvaha súdu, či ide o výnimočný
prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci
dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd bežne prihliada jednak na majetkové, sociálne,
osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, ako aj na okolnosti, ktoré viedli
k uplatneniu nároku, a postoj účastníkov v priebehu konania. Nepriznať hoci len čiastočne
náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možno len za predpokladu, že
v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníka spravodlivo požadovať, aby (hoci
len čiastočne) si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania, a to práve z konkrétne
uvedených a existujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa. Okresný súd správne
konštatoval, že právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania vzniklo
sťažovateľom, ktorí mali vo veci úspech v plnom rozsahu. Sťažovatelia si uplatnili náhradu
trov prvostupňového konania v celkovej sume 2 122 756 Sk. Tak súd, ako aj sťažovatelia
zhodne vychádzali zo skutočnosti, že predmetom konania boli dva žalobné nároky (oba
oceniteľné v peniazoch), takže pri určovaní výšky odmeny právneho zástupcu sa malo
postupovať podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) a od 1. januára 2005 podľa § 10 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Zo spisu vyplýva, že sťažovatelia podali najneskôr v roku
1995 v správnom konaní návrh na odstránenie rekreačných chát postavených na ich
pozemku. Podľa zhodného tvrdenia žalobcu a sťažovateľov nedošlo ani následne k dohode
o odpredaji predmetných nehnuteľností či o ich nájme. Žalobca sa podanou žalobou
formálne domáhal toho, aby sťažovatelia prestali byť vlastníkmi síce všetkých
nehnuteľností uvedených v podanej žalobe a jej následných zmenách, avšak motívom jeho
žaloby bolo spochybnenie vlastníckeho práva sťažovateľov a určenie vlastníckeho práva
2 2
L., š. p., k parcele č. 849/1 o výmere 278 ma parcele č. 849/2 o výmere 45 m, na ktorých
mal postavenú svoju rekreačnú chatu. Žalobcom tvrdený dôvod absolútnej neplatnosti
dohody o vydaní nehnuteľností by sa v prípade jeho opodstatnenosti týkal predovšetkým
týchto parciel. Po zohľadnení týchto skutočností, sporného rozhodnutia správneho orgánu,
ako aj komplikovaného skutkového a právneho stavu týkajúceho sa preskúmavanej veci
považuje krajský súd za dôvod hodný osobitného zreteľa skutočnosť, že žalobcovi išlo len
o vyriešenie spornej skutkovej a právnej otázky týkajúcej sa vlastníctva pozemkov, na
ktorých mal on sám postavenú rekreačnú chatu. Preto okresný súd správne dospel k záveru
o aplikácii § 150 Občianskeho súdneho poriadku a o nepriznaní prevažnej časti náhrady trov
prvostupňového konania, na ktoré inak vzniklo sťažovateľom právo. Nemožno sa stotožniť
s tvrdením sťažovateľov, podľa ktorého priznaná výška náhrady trov je nepreskúmateľná.
Okresný súd mohol pristupovať k ustáleniu výšky náhrady trov z rôznych hľadísk, pričom
zvolil určenie absolútnej sumy 30 000 Sk pre každého zo sťažovateľov. K tejto sume priznal
sťažovateľom ďalších 10 000 Sk trov vzniknutých pôvodnej žalovanej M. P. za obdobie
pred jej úmrtím. Pri rozhodovaní o čiastočnom skrátení náhrady trov konania úspešnému
účastníkovi podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku nie je podmienkou
preskúmateľnosti uvedenie konkrétnych úkonov a výšky odmeny, ktorá sa za ne mohla
priznať a nepriznala, pokiaľ by inak nesporne patrila úspešnému účastníkovi vyššia náhrada
trov. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov prvostupňového konania najprv vo výške
2 122 756 Sk, potom alternatívne vo výške 359 721 Sk, pričom výšku trov v priebehu
odvolacieho konania ešte upravili na sumu 1 478 581 Sk. Túto náhradu trov požadovali
priznať celkom za 21 úkonov právnej služby vykonaných v priebehu prvostupňového
konania. Jediným podkladom nachádzajúcim sa v spise, z ktorého sa dá objektivizovať
hodnota predmetu odvolacieho konania, je osvedčenie o dedičstve po neb. M. P., rod. P.,
č. k. 13 D 62/2003-71 z 3. septembra 2003. V tomto osvedčení sa stanovila hodnota parcely
2
č. 333/14 na sumu 4,12 Sk za 1 m. S touto hodnotou nehnuteľnosti sa stotožnili aj
sťažovatelia. Vychádzajúc z údajov na liste vlastníctva č. 707 má parcela č. 333/14 výmeru
2
124 466 m. Základom výpočtu tarifnej odmeny právneho zástupcu podľa § 13 ods. 1
vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je suma 512 780 Sk.
Vzhľadom na to, že predmetom žaloby boli dva samostatné nároky oceniteľné v peniazoch
(rovnakými sumami), zvyšuje sa tarifná odmena o polovicu základnej sadzby tarifnej
odmeny, ktorá by patrila advokátovi z druhej zo spojených vecí, t. j. za obdobie do
31. decembra 2004 suma 9 778 Sk o sumu 4 889 Sk na celkovú sumu 14 667 Sk za úkon.
Za úkony vykonané po 31. decembri 2004 ide o tarifnú odmenu 10 150 Sk zvýšenú o jednu
polovicu (5 075 Sk) na sumu 15 225 Sk za úkon. Keďže sťažovatelia boli zastúpení tým
istým právnym zástupcom, znižuje sa výška takto ustálenej tarifnej odmeny o 20 %, t. j. za
obdobie do 31. decembra 2004 na sumu 11 734 Sk za úkon a za úkony vykonané po tomto
dni na sumu 12 180 Sk za úkon (§ 17 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., resp. § 13 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Krajský súd považuje za opodstatnenú náhradu vo výške celej
odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia 2. septembra 2002, vyjadrenia vo veci
z 2. októbra 2002, zo 16. februára 2004, z 15. novembra 2004 a za účasť na pojednávaniach
okresného súdu 26. novembra 2003, 16. februára 2004 a 26. mája 2004. Náhrada vo výške
jednej štvrtiny odmeny by im patrila len za účasť na pojednávaniach, ktoré boli odročené
bez meritórneho prerokovania veci 16. apríla 2003, 26. mája 2003, 8. septembra 2003,
7. apríla 2004, 13. septembra 2004 a 15. novembra 2004 (po 2 933,50 Sk za úkon).
V období po 31. decembri 2004 (za účinnosti vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) by sťažovateľom
patrila náhrada trov vo výške 12 180 Sk za vyjadrenie vo veci z 26. januára 2005 a za
pojednávania 16. februára 2005 a 13. novembra 2005. Náhrada odmeny vo výške jednej
štvrtiny by sťažovateľom patrila za účasť ich právneho zástupcu na pojednávaniach, ktoré
boli odročené bez meritórneho prerokovania uskutočnených 21. marca 2005, 25. mája 2005
a 7. septembra 2005. Za spísanie vyjadrenia z 23. mája 2005 k návrhu žalobcu na prerušenie
konania by mohla byť priznaná len náhrada vo výške jednej polovice tarifnej odmeny
(6 090 Sk). Každému zo sťažovateľov by patrila aj paušálna náhrada miestneho
prepravného a miestnych telekomunikačných poplatkov. Táto sa priznávala v roku 2002 vo
výške 100 Sk za úkon, v roku 2003 vo výške 128 Sk za úkon, v roku 2004 vo výške 136 Sk
za úkon, v roku 2005 vo výške 150 Sk za úkon a v roku 2008 190 Sk za úkon. Celkove by
mohla byť priznaná každému zo sťažovateľov paušálna náhrada vo výške 2 714 Sk. Ostatné
úkony uvedené sťažovateľmi vo vyčíslení náhrady trov prvostupňového konania krajský súd
nepovažuje za úkony vykonané v súvislosti s účelným bránením ich práv. Takto nemožno
priznať náhradu odmeny za oznámenie spisovej značky dedičského konania 17. apríla 2003.
Podanie sťažovateľov z 1. októbra 2003 je v podstate návrhom na uloženie povinnosti
žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za podanú žalobu, o čom však všeobecné súdy rozhodujú
z úradnej povinnosti. Nebolo tiež možné priznať náhradu za účasť na pojednávaní
19. októbra 2005, lebo právny zástupca sťažovateľov sa pojednávania nezúčastnil.
Na základe uvedeného každému zo sťažovateľov by patrila náhrada trov prvostupňového
konania vo výške 154 218 Sk. Vychádzajúc zo skôr uvedených dôvodov hodných
osobitného zreteľa možno považovať priznanie náhrady trov každému zo sťažovateľov vo
výške po 35 000 Sk za primerané týmto dôvodom. V odvolacom konaní vo veci samej mali
sťažovatelia plný úspech. Preto im vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených
trov konania. Avšak aj v priebehu odvolacieho konania pretrvávajú dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré uznal za opodstatnené aj krajský súd. Preto v súlade s § 150
Občianskeho súdneho poriadku bola sťažovateľom priznaná náhrada len časti trov
odvolacieho konania zodpovedajúca podielu náhrady priznanej v prvostupňovom konaní
v pomere k výške náhrady, ktorá by inak sťažovateľom patrila, ak by neexistovali dôvody
hodné osobitného zreteľa. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania
v celkovej sume 187 350 Sk, a to celkom za desať úkonov právnej služby. Krajský súd
považuje za účelne vykonané úkony právnej služby napísanie odvolania zo 4. januára 2006
(čo sa týka výroku o trovách konania), vyjadrenie k odvolaniu žalobcu zo 16. februára 2006
a jeho doplnenie z 19. mája 2006, ako aj účasť právneho zástupcu na odvolacom
pojednávaní 27. mája 2008. Za takýto úkon možno považovať aj napísanie odvolania zo
16. marca 2006 (proti uzneseniu krajského súdu o zastavení odvolacieho konania). Výška
náhrady trov právneho zastúpenia bola však odlišná za úkony vo veci samej (t. j. za
vyjadrenia zo 16. februára 2006 a z 19. mája 2006 a za účasť na odvolacom pojednávaní
27. mája 2008), za ktoré patrí odmena po 12 180 Sk pre každého zo sťažovateľov, a iná za
napísanie odvolania zo 16. marca 2006, za ktoré možno priznať len polovicu tarifnej
odmeny v sume 6 090 Sk pre každého zo sťažovateľov. Samostatná výška náhrady patrí aj
za odvolanie zo 4. januára 2006 proti výroku o náhrade trov. Vychádzajúc z upraveného
odvolacieho návrhu každý zo sťažovateľov požadoval priznanie náhrady trov
prvostupňového konania vo výške 739 290,50 Sk a nebol spokojný s priznaním náhrady
35 000 Sk. V dôsledku toho základom výpočtu odmeny by bola u každého zo sťažovateľov
suma 704 290,50 Sk. Z tohto základu by bola výška odmeny 12 150 Sk. Po odpočítaní 20 %
za zastupovanie dvoch účastníkov a po znížení náhrady o jednu polovicu (pretože nejde
o odvolanie vo veci samej), by bolo možné priznať náhradu trov každému zo sťažovateľov
len vo výške 4 860 Sk za tento úkon. K doteraz uvedeným náhradám by sa ešte pripočítala
paušálna náhrada, a to za štyri úkony vykonané v roku 2006 vo výške 164 Sk a za jeden
úkon v roku 2008 vo výške 190 Sk. Spolu by bolo možné priznať každému zo sťažovateľov
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 48 336 Sk. Okresný súd priznal každému zo
sťažovateľov len náhradu trov konania vo výške 35 000 Sk z možných 154 218 Sk, t. j.
podiel 22,69 %. Zo sumy 48 336 Sk možných trov odvolacieho konania sa podiel 22,69 %
rovná čiastke 10 967 Sk, ktorú krajský súd priznal každému zo sťažovateľov. Za úkony
účelne vykonané v súvislosti s obranou svojich práv nemožno považovať podanie žiadosti
sťažovateľov zo 7. februára 2006 o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ako aj
odvolanie proti uzneseniu o nepriznaní oslobodenia. Tieto úkony právnej služby boli
v konečnom dôsledku neúčelné z dôvodu ich neúspešnosti a neopodstatnenosti, keďže
požadované priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nebolo sťažovateľom priznané.
Za účelne vykonaný úkon nemožno považovať ani tú časť podania sťažovateľov zo
16. februára 2006, ktorá obsahuje vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, keďže ide iba
o opakovanie dôvodov vyjadrenia zo 16. februára 2006. Sťažovatelia nepreukázali, že by
5. mája 2006 došlo k uskutočneniu porady ich právneho zástupcu s nimi. Podanie
sťažovateľov z 20. decembra 2006 je z hľadiska obsahu len doplnením dôvodov odvolania
zo 16. marca 2006 o zastavení odvolacieho konania, čo sa týka trov. Keďže za podanie
odvolania zo 16. marca 2006 je daný dôvod na priznanie trov, ide o duplicitne uplatňovanú
náhradu trov. Podanie sťažovateľov z 8. novembra 2007 je z hľadiska obsahu
odstraňovaním nedostatkov skoršieho podania zo 16. marca 2006, keď pôvodne označované
odvolanie je označené za dovolanie. V konečnom dôsledku ide o doplňovanie dôvodov
podania zo 16. marca 2006, za ktoré by inak patrila náhrada trov odvolacieho konania. Preto
aj v tomto prípade ide o duplicitne uplatňovanú náhradu trov. Nemožno dôvodne požadovať
ani priznanie náhrady odmeny za vypracovanie vyčíslenia trov odvolacieho konania či
vyčíslenia trov vôbec. Na tom nemení nič fakt, že takéto vyčíslenie môže byť v konečnom
dôsledku komplikovanejšie, než vyjadrenie vo veci samej. Keďže sťažovatelia si neuplatnili
náhradu trov právneho zastúpenia za účasť ich právneho zástupcu pri vyhlásení rozsudku
krajského súdu 29. mája 2008, nebolo možné priznať odmenu ani za tento úkon.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti
a právach.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...).
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch(...).
Podľa § 150 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania
okresného súdu a krajského súdu ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46
ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava
platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje,
či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania,
treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu
ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na
súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania
za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie
v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa
vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovatelia predovšetkým tvrdia, že nebol dôvod s použitím § 150 Občianskeho
súdneho poriadku podstatne znížiť náhradu trov konania, ktorú bol žalobca ako neúspešný
účastník konania povinný im zaplatiť. Vznik vysokých trov konania zavinil totiž žalobca
nezodpovedným vymedzením predmetu konania. Okrem toho namietajú nepriznanie
odmeny za žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku z odvolania a za odvolanie proti
uzneseniu o nepriznaní tohto oslobodenia, keďže k týmto úkonom boli sťažovatelia
donútení pochybením krajského súdu, ktorý v rozpore so zákonom trval na poplatkovej
povinnosti z odvolania podaného sťažovateľmi. Napokon nesúhlasia s nepriznaním odmeny
za účasť právneho zástupcu na pojednávaní krajského súdu 29. mája 2008, keď došlo
k vyhláseniu rozsudku.
Krajský súd je presvedčený, že z dôvodov uvedených v rozsudku z 29. mája 2008 sú
všetky námietky sťažovateľov bezpredmetné.
Žalobca tiež považuje rozsudok krajského súdu za správny, pričom osobitne
poukazuje na niektoré skutočnosti, ktoré ho viedli k podaniu žaloby, resp. k podaniu žaloby
v rozsahu ďaleko prevyšujúcom jeho osobný záujem.
Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť s krajským súdom, pokiaľ tento vo
všeobecnosti zhrňuje ustálenú súdnu prax týkajúcu sa aplikácie ustanovenia § 150
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v inkriminovanom čase. Aj podľa
ústavného súdu aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú splnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi, avšak súd
dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania
úspešnému účastníkovi celkom alebo sčasti neprizná. Súdna prax v tejto súvislosti zastáva
názor, že musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite
odôvodnený. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, musí vždy zodpovedať okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú
povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, súd
bežne prihliada jednak na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov
konania, ako aj na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku, a na postoj účastníkov
v priebehu konania. Nepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému
účastníkovi konania možno len za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto
úspešného účastníka spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sám hradil jemu
vzniknuté trovy konania, a to práve z konkrétne uvedených a existujúcich dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
Podľa názoru ústavného súdu pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú
splnené podmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné
nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je
potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov,
ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže
dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 prvej vety dohovoru.
Nemožno súhlasiť s aplikáciou už uvedených zásad na daný konkrétny prípad.
Krajský súd v podstate správne konštatuje, že sa žalobca podanou žalobou domáhal
toho, aby sťažovatelia prestali byť vlastníkmi všetkých nehnuteľností, ktoré nadobudli
v reštitúcii, hoci v skutočnosti naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti
reštitučnej zmluvy, resp. určení vlastníckeho práva tretej osoby k týmto nehnuteľnostiam
2
mal iba v celkom malom rozsahu, a to vo vzťahu k parc. č. 849/1 o výmere 278 ma parc. č.
2
849/2 o výmere 45 m, na ktorých mal postavenú rekreačnú chatu. Možno preto
konštatovať, že podaná žaloba, pokiaľ presahovala rámec uvedených dvoch parciel,
znamenala v podstate zrejme bezúspešné uplatňovanie práva zo strany žalobcu.
Krajský súd vyhodnotil túto situáciu tak, že žalobca vymedzil rozsah predmetu
konania uvedeným spôsobom vlastne iba formálne, lebo v skutočnosti mu išlo len
o vyriešenie spornej skutkovej a právnej otázky týkajúcej sa vlastníctva pozemkov, na
ktorých mal postavenú rekreačnú chatu. Pritom nijako nevysvetlil, čo bolo podľa jeho
názoru príčinou veľmi podstatného rozdielu medzi predmetom konania „formálne“
vymedzeným žalobou a skutočným predmetom konania, o ktorý mal žalobca záujem, hoci
práve toto vysvetlenie by mohlo byť podstatné z hľadiska hodnotenia záverov, ku ktorým
krajský súd dospel.
Žalobca vysvetľuje uvedenú disproporciu vo svojom vyjadrení ústavnému súdu tým,
že pozemky tvoriace predmet konania v zmysle žalobného petitu boli evidované ako celok
a na tento celok sa vzťahovala aj dohoda o reštitučnom vydaní pozemkov. To mal byť podľa
žalobcu dôvod, pre ktorý podal žalobu vo vzťahu k celému pozemku.
Vysvetlenie žalobcu je neakceptovateľné. Aj keby malo byť pravdou, že v čase
podania žaloby sporné pozemky boli evidované ako celok (teda plochy týkajúce sa chaty
žalobcu by nepredstavovali samostatné parcely), nemusel žalobca v žalobnom petite
vymedziť ako predmet konania pozemky v značne širšom rozsahu. Mohol totiž požadovať
vyhlásenie neplatnosti dohody o reštitučnom vydaní pozemkov a určenie vlastníctva tretej
osoby k pozemkom iba sčasti, teda v rozsahu zodpovedajúcom tomu, čo sa ho osobne
týkalo. V takom prípade by zrejme bolo nevyhnutné vyhotoviť grafické zobrazenie, ktoré by
z veľkého celku vyčlenilo ako samostatnú časť plochu týkajúcu sa žalobcu a práve táto
plocha by predstavovala predmet konania. Okrem toho ústavný súd má pochybnosti o tom,
že by naozaj v priebehu konania boli sporné pozemky evidované ako celok. Ak by to tak
bolo, potom by krajský súd nemohol identifikovať, že žalobca mal záujem na riešení
parc. č. 849/1 a parc. č. 849/2.
Krajský súd neuviedol žiadne dôkazy, z ktorých by mal vyplývať jeho záver
o formálnom vymedzení predmetu konania v žalobe. Zdá sa preto, že tento záver oprel iba
o skutočnosť, že žalobca mal naliehavý právny záujem na požadovaných určeniach, len
pokiaľ ide o malú časť žaloby.
Z dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nemožno vyvodiť, že by rozsah
žaloby vymedzil žalobca iba formálne v rozpore s tým, čo skutočne chcel dosiahnuť. Práve
naopak, okolnosti nasvedčujú tomu, že žalobca formuloval žalobný petit v súlade so svojím
skutočným zámerom. Na podstatnej časti podanej žaloby zotrval v celom priebehu konania,
a to napriek viacerým upozorneniam na to, že tým značne zvyšuje trovy konania.
Na uvedených záveroch nič nemení objektívna skutočnosť, podľa ktorej žaloba v rozsahu
vymedzenom žalobným petitom v prevažnej časti nemala šancu na úspech.
Možno urobiť záver, že aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku
z dôvodu, že formálne vymedzený predmet konania sa podstatne líšil od toho predmetu
konania, o ktorý žalobcovi šlo, neobstojí, lebo existencia uvedeného dôvodu nebola
preukázaná. Závery krajského súdu v tomto smere treba hodnotiť ako zjavne neodôvodnené
a svojimi dôsledkami arbitrárne. Znamenajú porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
prvej vety dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Treba tiež dodať, že krajský súd vyvodil uvedený záver bez toho, aby sa zaoberal
otázkou, či v konkrétnej veci bolo možné od sťažovateľov ako úspešných účastníkov
konania spravodlivo požadovať, aby (hoci len čiastočne) si sami hradili im vzniknuté trovy
konania. Trovy konania, ktoré sťažovateľom vznikli z dôvodu ich právneho zastúpenia
advokátom, sa nemohli riadiť tým rozsahom žaloby, ktorý zodpovedal údajnému
skutočnému záujmu žalobcu. Museli vychádzať z predmetu konania vymedzeného
v žalobnom petite.
Napokon ústavný súd považuje za veľmi významnú skutočnosť, že žalobca ešte
3. februára 2006 (v priebehu odvolacieho konania) prestal byť vlastníkom rekreačnej chaty.
Týmto momentom podľa všetkého celkom stratil naliehavý právny záujem na
požadovaných určujúcich výrokoch (ako aj aktívnu vecnú legitimáciu) a od tohto momentu
bolo celkom zrejmé, že jeho žaloba musí byť zamietnutá už len z tohto dôvodu. Úvahy
krajského súdu, ktorými odôvodnil použitie ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho
poriadku, celkom stratili od uvedeného časového okamihu podklad. Navyše skutočnosť, že
žalobca aj po 3. februári 2006 trval na žalobe, resp. neinicioval zmenu v osobe žalobcu tak,
aby sa v ďalšom stal žalobcom nový vlastník chaty, nepriamo naznačuje, že skutočný
záujem sledovaný žalobcom zodpovedal žalobnému petitu.
Nemožno súhlasiť s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa nepriznania odmeny pre
advokáta za návrh na oslobodenie od súdneho poplatku z odvolania, za odvolanie proti
uzneseniu o nepriznaní tohto oslobodenia a za účasť advokáta na vyhlásení rozsudku
krajského súdu 29. mája 2008.
Argument krajského súdu, ktorý nepriznal odmenu za prvé dva už uvedené úkony
preto, lebo žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku z odvolania bola neúspešná
a vynaložené výdavky preto nemohli byť považované za účelné, je legitímny a rozhodne ho
nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Ústavný súd k tomu však
poznamenáva, že vníma váhu argumentu sťažovateľov, podľa ktorého k týmto výdavkom
siahli v dôsledku diskutabilného právneho názoru krajského súdu, ktorý trval na zaplatení
súdneho poplatku z odvolania smerujúceho proti trovám konania, pričom sťažovateľom
reálne hrozilo zastavenie odvolacieho konania v prípade nezaplatenia poplatku.
Pokiaľ ide o nepriznanie odmeny za účasť právneho zástupcu sťažovateľov na
vyhlásení rozsudku krajského súdu 29. mája 2008, nemôžu byť žiadne pochybnosti
o správnosti záverov krajského súdu.
Krajský súd náhradu trov za tento úkon právnych služieb nepriznal s poukazom na to,
že sťažovatelia si ju neuplatnili. Sťažovatelia v tejto súvislosti akcentujú, že po odročení
predchádzajúceho odvolacieho pojednávania z dôvodu vyhlásenia rozsudku na 29. máj 2008
už nemali nijaký priestor na to, aby si mohli ešte osobitne uplatniť náhradu trov právneho
zastúpenia za tento posledný úkon odvolacieho konania.
Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy
konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník,
ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do
troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že po vyhlásení rozsudku 29. mája 2008 mali
sťažovatelia dostatok priestoru (tri dni) na to, aby predtým uplatnené právo na náhradu trov
odvolacieho konania vyčíslili aj v súvislosti s uvedeným úkonom. Pokiaľ túto možnosť
nevyužili, sami sa pripravili o náhradu.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu
č. k. 9 Co 9/2008-349 z 29. mája 2008 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok okresného
súdu č. k. 13 C 79/2002-233 z 23. novembra 2005 vo výroku o náhrade trov
prvostupňového konania týkajúcich sa sťažovateľov, ako aj vo výroku o náhrade trov
odvolacieho konania týkajúcich sa sťažovateľov a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie
konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa
právnym názorom ústavného súdu.
Právny zástupca sťažovateľov požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia
v sume 699,78 eur.
Ústavný súd priznal sťažovateľom celkom čiastku 513,20 eur, a to za dva úkony
právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) po 3 176 Sk
a za dva úkony právnych služieb v roku 2009 (replika na vyjadrenie krajského súdu
z 28. mája 2009, replika na vyjadrenie žalobcu z 28. júla 2009) vo výške po 115,90 eur, ako
aj režijný paušál dvakrát po 190 Sk a dvakrát po 6,95 eur. Celková výška trov právneho
zastúpenia v roku 2008 predstavuje 6 732 Sk, teda 223,46 eur. Celková výška trov právneho
zastúpenia v roku 2009 predstavuje 245,70 eur. Vzhľadom na to, že právny zástupca
sťažovateľov sa stal od 1. marca 2009 platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmenu za oba
úkony vykonané v roku 2009 (nie teda aj režijný paušál) treba zvýšiť o 19 % dane
z pridanej hodnoty, teda o sumu 44,04 eur. Preto celková suma trov právneho zastúpenia
v roku 2009 je 289,74 eur. Spolu s čiastkou 223,46 eur odmeny za úkony v roku 2008
predstavujú trovy právneho zastúpenia celkovo sumu 513,20 eur (bod 3 výroku nálezu).
Nebolo možné priznať sťažovateľom náhradu trov za doplnenie sťažnosti vyvolané
potrebou upresniť nedopatrením nesprávne formulovaný petit sťažnosti. Takéto trovy totiž
nemôžu ísť na ťarchu neúspešného krajského súdu. Musia ich znášať sťažovatelia sami.
Sťažovatelia požadovali aj vyslovenie porušenia čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1
ústavy. Túto časť sťažnosti považoval ústavný súd za nedôvodnú a nemohol jej preto
vyhovieť (bod 4 výroku nálezu).
Sťažovatelia považovali za porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
súdneho konania a s tým spojeného princípu rovnosti ľudí v právach skutočnosť, že kým
všeobecné súdy akceptovali požiadavku žalobcu týkajúcu sa oslobodenia od súdnych
poplatkov, zatiaľ obdobnej požiadavke sťažovateľov nevyhoveli. Ako prejav nerovnosti
vnímali aj aplikáciu ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku.
Rozhodovanie všeobecných súdov o žiadostiach žalobcu a sťažovateľov
o oslobodenie od súdneho poplatku nemá evidentne nič spoločné s problematikou, ktorá
tvorí podstatu sťažnosti. Nesprávna aplikácia ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho
poriadku predstavuje porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru,
pričom s čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 ústavy nesúvisí.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009