Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 248/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. októbra 2010

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval sťažnosť R. T., zastúpenej advokátom Mgr. J. N., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Nitre sp. zn. zo 17. marca 2010 v časti o nepriznaní náhrady trov

konania a takto

rozhodol:

1. Základné právo R. T., na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd b o l o p o r u š e n é

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 17. marca 2010.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 17. marca 2010 v časti

jeho výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania,

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája

2010 doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“),

práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu

Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -552 zo 4. februára 2009

a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

17. marca 2010 tým, že vo veci konajúce všeobecné súdy jej nepriznali trovy

prvostupňového a ani odvolacieho konania.

3. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 30. júna 2010 prijal na ďalšie

konanie tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva na

ochranu podľa , práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 17. marca 2010 v časti, v ktorej potvrdil výrok prvostupňového

súdu o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke a rozhodol o náhrade trov odvolacieho

konania.

3. Sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označeného základného práva (resp. práv)

rozsudkom okresného súdu ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)v spojení s a pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie, keďže z obsahu sťažnosti vyplývalo, že proti

v sťažnosti namietanému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka riadny opravný

prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Vzhľadom na princíp subsidiarity

zakotvený v nebolo v právomoci ústavného súdu preskúmanie napadnutého

rozsudku okresného súdu.

4. Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec

vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o vydanie

nehnuteľností vedenom okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovateľka uviedla, že

v predmetnej veci „... dňa 4. 2. 2009 vydal... súd prvého stupňa rozsudok sp. zn.

, na základe ktorého žalovaný L... B... sú povinné vydať a navrátiť

sťažovateľovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam... v obci P... nepriznal sťažovateľovi náhradu

trov konania... Dňa 17. 3. 2010 vydal... odvolací súd... rozsudok, sp. zn. , na

základe ktorého potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a sťažovateľovi nepriznal náhradu

trov odvolacieho konania... Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv

sťažovateľa, je... rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu nepriznanej náhrady trov

odvolacieho konania a potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu nepriznanej

náhrady trov...“.

5. Podľa názoru sťažovateľky „... sťažovateľ bol v konaní pred súdom prvého stupňa

ako aj pred odvolacím súdom úspešný... Aplikácia ust. § 150 Občianskeho súdneho

poriadku... je... neodôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne).

Odvolací súd... nedostačujúco odôvodnil, v ktorých okolnostiach na strane účastníkov

konania videl dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ust. § 150 Občianskeho

súdneho poriadku. Vzhľadom na vyššie uvedené považujeme za ústavne neakceptovateľné,

aby vzhľadom na celkové okolnosti... prípadu hradil každý účastník vlastné trovy sám.

Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného rozsudku odvolacieho súdu...

sú podľa nášho názoru v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania,

a preto ich možno považovať za odporujúce citovaným článkom a dohovoru.

Vzhľadom na to možno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za

svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia...“.

6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal

takýto nález:

„Ústavný súd... určuje, že... rozsudkom Krajského súd... zo dňa 17. 3. 2010, č. k.:

-807, boli porušené základné... práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

..., podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k... dohovoru... a článku 6 Dohovoru...

Ústavný súd... rozsudok... Krajského súdu..., zo dňa 17. 3. 2010, č. k.:

-807, zrušuje v rozsahu nepriznanej náhrady trov odvolacieho konania

a potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa v rozsahu nepriznanej náhrady trov

prvostupňového konania a vec vracia... na nové konanie.“

7. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona

o ústavnom súde vyjadrila predsedníčka krajského súdu podaním č. Spr. 960/10 z 28. júla

2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„... Výrok o trovách konania odôvodnil odvolací súd tým, že sú dané dôvody hodné

osobitného zreteľa pre nepriznanie trov úspešnému žalobcovi, a tieto dôvody spočívajú

v okolnostiach danej veci. Samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť

týchto konaní, keďže nimi demokratická spoločnosť len napráva krivdy spáchané minulým

režimom na pôvodných vlastníkoch. V tomto smere je preto bez významu, že žalobca bol

nútený na úkon nespolupráce zo strany žalovaného vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by mu

v prípade vyhovenia jeho písomnej výzvy neboli vznikli. Podľa názoru odvolacieho súdu

podstatným bolo to, že žalobca si uplatnil ako oprávnená osoba zákonné právo na

navrátenie vlastníctva prezumované ... navrhujeme danej

sťažnosti sťažovateľa... nevyhovieť.“

8. Právny zástupca sťažovateľky v liste z 20. septembra 2010 k vyjadreniu krajského

súdu (bod 7) uviedol:

„... Reštitučné konanie síce samo o sebe predstavuje dôvody hodné osobitného

zreteľa, nie však v tej časti, kde je žalobca nútený na úkor nespolupráce zo strany povinnej

osoby vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by v prípade vyhovenia písomnej výzve žalobcu zo

strany povinnej osoby nebol nútený vynaložiť.

Sám žalovaný si musel byť vedomý toho, že pokiaľ nebude dohoda uzavretá do 12

mesiacov odo dňa podania výzvy, bude žalobca nútený podať žalobu v záujme ochrany si

vlastných práv, keďže po uplynutí prekluzívnej lehoty by sa žalobca nemohol úspešne

domáhať svojich práv na súde.

V zmysle vyššie uvedených argumentov možno konštatovať, že žalobca podával

žalobu z objektívnych dôvodov, ktoré pri úspechu v konaní predstavujú pre žalobcu nárok

na náhradu trov konania zo strany žalovaného...“

9. Podľa ústavný súd predmetnú vec prerokoval

na neverejnom zasadnutí, pretože krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 960/10

z 28. júla 2010 aj sťažovateľka v podaní z 20. septembra 2010 vyslovili súhlas s tým, aby sa

v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu

každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho

nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

12. Podľa (ďalej aj „“)

platného v rozhodnom čase tento upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na

úctu k právam iných osôb. Podľa (resp. podľa prvej vety t. č.

platného znenia ) ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Podľa § 157

ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré

nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Podstata námietok sťažovateľky spočívala v tom, že krajský súd nesprávne

rozhodol o trovách konania, keď potvrdil prvostupňové rozhodnutie aj v časti „nepriznanej

náhrady trov prvostupňového konania“ a nepriznal jej náhradu trov odvolacieho konania,

hoci bola v konaní úspešná, pričom krajský súd toto rozhodnutie odôvodnil iba tým, že si

„osvojil i záver súdu prvého stupňa o tom, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je

v danom prípade dôvod pre aplikáciu ust. ...“, pričom

„nedostačujúco odôvodnil, v ktorých okolnostiach na strane účastníkov konania videl

dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu ust. “.

Sťažovateľka v tejto súvislosti tiež namietala, že pre aplikáciu sa vyžaduje, aby

v konkrétnom prípade existovali dôvody hodné osobitného zreteľa. Takéto dôvody v danej

veci podľa jej názoru neexistovali ani ich krajský súd neuviedol, preto sťažovateľka

považuje závery krajského súdu v namietanej časti „v rozpore s účelom a zmyslom právnej

úpravy náhrady trov konania, a preto ich možno považovať za odporujúce citovaným

článkom a dohovoru...“ (pozri tiež body 4 a 5).

14. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil názor, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , mutatis mutandis , ).

15. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do

úvahy to, že namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu, ktoré je

v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo

strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie či dokonca

popretie (napr. ).

16. Aj keď sťažovateľka namietala iba časť rozsudku krajského súdu (o trovách

konania), ústavný súd považuje za potrebné uviesť podstatné časti celého jeho odôvodnenia

rešpektujúc vzájomnú súvislosť jednotlivých časti rozsudku. Z relevantnej časti

napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku

o veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal účastníkom (v danom

prípade sťažovateľke) náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania.

V odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

«Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému (L., B., pozn.)

povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam v kat. úz. P... a to do 30

dní od právoplatnosti rozsudku. Náhradu trov konania žalobcovi nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. až 5 ... Výsledkami

vykonaného dokazovania mal za preukázané, že nehnuteľnosti, ktorých vydania... sa

žalobca v tomto konaní domáha, boli pôvodne zapísané... vo vlastníctve Ostrihomského

rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Na základe Prídelovej listiny... zo dňa 15. 3. 1955 bolo...

vložené na predmetné nehnuteľnosti vlastnícke právo pre Československý štát - štátny

majetok, n. p. v B... Vzhľadom na námietky žalovaného sa najskôr zaoberal pasívnou

a aktívnou legitimáciou účastníkov tohto konania. S poukazom na ust. § 2 ods. 2 zák.

č. , ako i ... žalobca je ako oprávnená osoba v tomto

konaní aktívne legitimovaný. Podľa zmluvy Modus vivendy, uzatvorenej medzi

Československou republikou a Svätou stolicou dňa 17. 12. 1927... ako i cirkevných

konštitúcií „Praescriptionum sacrosanetiy“ a „Qui divino“ bola totiž zriadená samostatná

slovenská provincia, ktorej pripadol všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok na území

Československej republiky patriaci pôvodne Ostrihomskej arcidiecéze... Rímskokatolícka

cirkev so sídlom na Slovensku sa tak na základe právneho nástupníctva stala vlastníkom

všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemných knihách na zahraničné právne

subjekty, a teda i na Ostrihomskú arcidiecézu... Rovnako tak dospel k záveru, že

u žalovaného je daná jeho pasívna legitimácia v konaní, keďže v súlade s ust. § 4 ods. 1 zák.

č. je právnickou osobou, ktorá spravuje sporom dotknuté nehnuteľnosti vo

vlastníctve Slovenskej republiky... žalobca... si svoje právo na vydanie a navrátenie

vlastníctva k označeným nehnuteľnostiam u žalovaného... uplatnil v zákonom stanovenej

lehote do 30. 4. 2006. Učinil tak výzvou zo dňa 28. 7. 2005, ktorá spĺňala zákonné

požiadavky... Preto námietku žalovaného, že výzva žalobcu bola nejasná a neurčitá

považoval za nedôvodnú... Rozhodnutie o náhrade trov konania založil na ust. ,

keď žalobcovi napriek plnému úspechu v konaní náhradu trov konania nepriznal pre

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré vzhliadol v tom, že v tomto konaní si žalobca

uplatnil nárok vyplývajúci z reštitučného zákona, ktorého účelom bola náprava krívd

spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností... rozsudok... odvolaním napadli

obaja účastníci konania. Žalobca v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a žalovaný vo

veci samej... Žalobca... žiadal v tejto časti jeho zmenu a priznanie mu náhrady trov konania

vo výške... Dôvodil, že v danej veci nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, keď v konaní

mal plný úspech a žalobu podával z objektívnych dôvodov. I napriek tomu, že reštitučné

konanie samo o sebe predstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa, nie je tomu tak za

situácie, že bol nútený pre nespoluprácu zo strany žalovaného ako povinnej osoby vynaložiť

ďalšie náklady, ktoré by v prípade vyhovenia jeho písomnej výzve žalovaným vynaložiť

nebol nútený. Priznanie náhrady trov konania je tak plne odôvodnené v zmysle zák. č.

, keďže vzhľadom na jeho znenie samotný žalovaný si musel byť vedomý toho,

že pokiaľ nedôjde k uzatvoreniu dohody v lehote 12 mesiacov od podania výzvy, bude

nútený v záujme ochrany svojich práv domáhať sa ich súdnou cestou...

Odvolací súd... dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako

vecne správny podľa potvrdiť...

Ratio legis citovaného zákona je aspoň čiastočne zmierniť následky minulých

majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností,

spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany

štátu. ... Vzhľadom k tomu pri jeho aplikácii je potrebné postupovať v súlade so zákonnými

záujmami osôb, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. Preto ústavne

konformným je jeho extenzívny výklad, kedy zákon a jeho jednotlivé ustanovenia je nutné

interpretovať tak, aby sa nimi dosiahol účel. ktorý zákonodarca prijatím zákona sledoval.

Je nesporné, že... všetky... reštitučné zákony, sú voči všeobecnej úprave obsiahnutej

v

zákonodarca vymedzil časovo, vecne a personálne okruh vzťahov, na ktoré sa reštitučné

oprávnenie vzťahuje, je zrejmé, že mal vôľu zasiahnuť do existujúcich majetkových pomerov

len v obmedzenej miere a len u tých vzťahov, u ktorých nápravu považoval za žiaducu

a možnú. Tým, že realizoval túto svoju právomoc, stanovil zákonodarca súčasne i rámec

rozhodovania o týchto nárokoch, keďže platí, že o rozsahu a podmienkach reštitúcie môžu

súdy rozhodovať len v rámci prejavu vôle štátu k reštitúcii, teda v medziach reštitučných

zákonov. Tým je daná špeciálna povaha tohto zákona, z ktorej vyplýva, že pre subjekty, na

ktoré sa zákon vzťahuje, platí vo vymedzenom rozsahu osobitný režim, ktorý sa premietol

v stanovení základných predpokladov pre navrátenie vlastníctva v zmysle citovaného

zákona. Týmto základným predpokladom je písomná výzva oprávnenej osoby povinnej

osobe a preukázanie jedného z dôvodov navrátenia vlastníctva uvedeného v § 3 zákona. Aby

nezaniklo právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, musela

svoj nárok u povinnej osoby uplatniť najneskôr v lehote do 30. 4. 2006... Pri viazanosti

odvolacieho súdu dôvodmi odvolania v danej veci bolo potrebné zodpovedať na štyri

základné otázky: 1/ či žalobca má právne postavenie oprávnenej osoby podľa § 2 ods. 2

vo vzťahu k prejednávaným nehnuteľnostiam, u ktorých vlastnícke

právo prešlo na štát, 2/ či žalovaný je v konaní vecne pasívne legitimovaný, 3/ či si žalobca

uplatnil svoje právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v súlade s ust. § 5 zák.

č. kvalifikovanou výzvou a 4/ či sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva

štátu v rozhodnom období spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. c/...»

Po vecnom a právnom vysporiadaní sa s problematikou vyplývajúcou z týchto

„štyroch základných otázok“ dospel krajský súd k záveru, že „napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil a to v celom jeho

rozsahu“.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil krajský súd takto:

„Odvolací súd si... osvojil i záver súdu prvého stupňa o tom, že pri rozhodovaní

o náhrade trov konania je v danom prípade dôvod pre aplikáciu ust. . Dôvody

hodné osobitného zreteľa majúce za následok nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi,

i napriek jeho plnému úspechu v konaní, spočívajú v okolnostiach danej veci. Už samotný

charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť týchto konaní, keďže nimi

demokratická spoločnosť len napráva krivdy spáchané minulým režimom na pôvodných

vlastníkoch. V tomto smere je preto bez významu, že žalobca bol nútený na úkor

nespolupráce zo strany žalovaného vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by mu v prípade

vyhovenia jeho písomnej výzvy neboli vznikli. Podstatným je v tomto konaní, že si žalobca

uplatnil ako oprávnená osoba zákonné právo na navrátenie vlastníctva prezumpované mu

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

v spojení s tak, že žalobcovi, napriek plnému úspechu v odvolacom konaní,

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď pre nepriznanie týchto trov vzhliadol

dôvody hodné osobitného zreteľa vyplývajúce z vyššie uvedených záverov.“

17. Odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom je ustanovenie aplikované, by

malo byť precízne, pričom sa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne

preukázané skutočnosti, na základe ktorých je toto ustanovenie aplikované. Ústavný súd

v tejto súvislosti konštatuje, že rozsudok krajského súdu v namietanej časti (o trovách

konania) je nepreskúmateľný, resp. vnútorne si odporujúci, teda z pohľadu ústavného

prieskumu je arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Krajský súd v súvislosti s aplikáciou § 150

uviedol: „Dôvody hodné osobitného zreteľa... spočívajú v okolnostiach danej veci...

Podstatným je..., že si žalobca uplatnil ako oprávnená osoba zákonné právo na vrátenie

vlastníctva prezumované mu “ (pozri záver bodu 16). Tento dôvod

krajský súd bez ďalšieho uviedol aj v rámci svojho vyjadrenia v konaní pred ústavným

súdom (pozri bod 7). Podľa názoru ústavného súdu zo žiadneho zmysluplného výkladu

ustanovenia ani relevantnej zaužívanej praxe všeobecných súdov nevyplýva

(napr. pozri ďalej), že dôvody hodné osobitného zreteľa je možné spájať bez ďalšieho iba

s existenciou (reštitučného) zákona. Krajský súd týmto tvrdením preto nedostatočne

vysvetľuje dôvody hodné osobitného zreteľa (prečo nepriznal inak úspešnému účastníkovi

konania náhradu trov konania, pozn.), a navyše si priamo odporuje s iným svojím názorom,

vysloveným v tom istom rozhodnutí, s ktorým sa v okolnostiach danej veci stotožňuje aj

ústavný súd, a to, že „Ratio legis citovaného zákona [t. j.

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam

a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „“),

pozn.] je aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd

spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností, spočívajúcich v porušovaní

všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. ... Vzhľadom k tomu pri jeho

aplikácii je potrebné postupovať v súlade so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma má

byť aspoň čiastočne kompenzovaná...“. Inými slovami, krajský súd na jednej strane

priorizuje zmysel posudzovaného reštitučného zákona a tvrdí, že „pri jeho (rozumej zákona

č. , pozn.) aplikácii je potrebné postupovať v súlade so zákonnými záujmami

osôb, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná...“, a na druhej strane kvôli

tomu istému zákonu – jeho existencii – odmietne inak úspešnému účastníkovi priznať

náhradu trov konania. Navyše, toto konanie (a aj náklady žalobcu) nemuselo byť, ak by

žalovaný pred začiatkom súdneho konania naplnil požiadavku zákona.

18. Prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150

pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú

naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje

k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo

sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj

náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj

v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného

zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov

konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj

v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99,

uverejnené ZSP č. 1/2000). Podobne (pozri ASPI, judikatúra pri , Rc: )

„je potrebné mať na pamäti, že použitie uvedeného ustanovenia musí vždy zodpovedať

osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočnú povahu.

Nepriznanie náhrady nákladov konania podľa ustanovenia nemožno odôvodniť

len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (podobne

R 23/1989). Právo na súdnu ochranu podľa prelína aj princíp právnej

istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa ), v zmysle ktorého súdy

majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako.

19. Ustanovenie (bod 12) treba z hľadiska práva na súdnu ochranu

v zmysle vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu

musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. K rovnakým záverom

dospel tiež Európsky súd pre ľudské práva a slobody v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru,

v obsahu ktorého nemožno vidieť zásadne rozdiely s , keď do práva na

spravodlivé prejednanie veci zahrnul tiež právo účastníka súdneho konania na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo

verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež Repík,

Bohumil. Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. 2002. 152 s.).

V neposlednom rade ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu“ ().

20. Pokiaľ sa teda krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zameral

v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania len na konštatovanie, že dôvodom na aplikáciu

boli „dôvody... spočívajú v okolnostiach danej veci...“, pričom za tieto okolnosti

bez ďalšieho považoval skutočnosť, že sťažovateľka si uplatnila „... ako oprávnená osoba

“ (iné dôvody

krajský súd neuviedol, pozn.), postupoval v rozpore so zákonom, a tým porušil právo

sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a zásadu spravodlivého procesu podľa a

dohovoru. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti nemožno považovať za

dostatočné po skutkovej i právnej stránke, preto ústavný súd vyslovil, že krajský súd

namietaným rozsudkom v napadnutej časti porušil základné právo sťažovateľky podľa čl.

46 ods. 1 a právo podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

21. V nadväznosti na právny záver o namietanom porušení označených práv (podľa

a dohovoru) uvedený v bode 20 ústavný súd konštatuje aj

následné porušenie práva na ochranu majetku zaručené čl. 1 dodatkového protokolu, ako

dôsledku (zasiahnutie do sféry majetkových práv sťažovateľky spôsobené úhradou nákladov

spojených s obhajovaním, resp. uplatňovaním svojich práv) postupu všeobecného súdu

v predmetnej veci (pozri tiež bod 17).

22. Keďže namietaným rozsudkom krajského súdu v napadnutej časti (o trovách

konania) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa , ako

aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd tento

rozsudok zrušil ( v spojení s , pozri

bod 2 výroku nálezu) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [

v spojení s ], v ktorom bude viazaný právnym

názorom ústavného súdu ( ).

23. Keďže sťažovateľka si náhradu trov konania pred ústavným súdom neuplatnila

a ústavný súd je sťažnosťou viazaný ( ), neprichádzalo

do úvahy priznať jej náhradu trov konania proti krajskému súdu.

24. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010