Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 109/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval sťažnosť J. E., H., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., H., vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa ods. l a práva podľa

čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 19. decembra 2007 v časti, v ktorej zmenil výrok

prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež

náhradu trov odvolacieho konania, a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. E. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd b o l o

p o r u š e n é rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. decembra

2007 v časti, v ktorej zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu

trov prvostupňového konania a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 19. decembra 2007

v časti, v ktorej zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov

prvostupňového konania a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť J. E. trovy právneho zastúpenia

v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. P. G. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením

sp. zn. z 23. apríla 2009 na ďalšie konanie sťažnosť J. E. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 19. decembra 2007 v časti, v ktorej zmenil výrok

prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež

náhradu trov odvolacieho konania.

2. Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec

vyplýva, že žalobca J. M. podal 14. mája 2003 proti sťažovateľovi žalobu, ktorou sa

domáhal vydania osobných vecí. Rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -65 z 23. septembra 2005 bola žaloba zamietnutá a žalobca bol

zaviazaný na náhradu trov konania dôvodiac, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Proti

tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a krajský súd uznesením sp. zn.

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Žalobca 2. apríla 2007 upravil žalobný petit alternatívne tak, že v prípade, že nebude možné

vydanie vecí, žiada od žalovaného zaplatenie sumy 100 000 Sk s prísl. Okresný súd

rozsudkom č. k. -122 z 18. júna 2007 žalobu opäť zamietol a znova zaviazal

žalobcu na náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a zmenil rozsudok v trovách konania

tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal. Rovnako mu nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. «Pri svojom rozhodovaní súd aplikoval ustanovenie

Výnimočnosť okolností prípadu súd videl jedine v tom, že nie je jasné čo sa s vecami, ktoré

boli premetom sporu vlastne stalo. A to aj napriek tomu, že ako konštatuje „keď nebolo

preukázané, že ich prevzal žalovaný.“» Podľa názoru sťažovateľa „Súdy vo všetkých troch

rozhodnutiach jednoznačne rozhodli o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Nikdy

nijakým spôsobom nepreukázal, že by sťažovateľovi odovzdal veci o ktorých vydanie žiadal.

Naopak bolo preukázané, že kľúč od miestnosti, kde mali byť veci uložené bol odovzdaný

právnemu zástupcovi žalobcu. Poukazujem na to, že žalobca bol počas celého konania

zastúpený advokátom, ktorý ako osoba právne vzdelaná a erudovaná, mal a mohol včas

rozpoznať zjavnú neopodstatnenosť žaloby a poučiť svojho klienta o predpokladanom

výsledku sporu. Namiesto toho žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podával

neustále odvolania a dokonca po vyše troch rokoch menil petit žaloby, pričom si musel byť

vedomý jej zrejmého neúspechu. Z tohto pohľadu sa javí nesprávne a nespravodlivé

prenášať trovy konania na sťažovateľa, ktoré mu vznikli pri viac ako štvorročnom spore

a ktorý s predmetnými vecami nemal nikdy nič spoločné.“. V súvislosti s napadnutým

rozsudkom krajského súdu (t. j. o trovách konania) sťažovateľ uviedol, že „základnou

zásadou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti za výsledok sporu. V princípe

znamená, že účastník, ktorý mal v spore plný úspech, má právo na náhradu všetkých účelne

vynaložených trov konania. Ustanovenie je len modifikáciou tejto zásady

pričom zákon pre jeho aplikáciu požaduje, aby v konkrétnom prípade existovali dôvody

hodné osobitného zreteľa.“. V tomto smere poukázal na princíp právnej istoty (čl. l ods. l

) a príslušnú judikatúru súdov (všeobecných i ústavného) napr. ,

R 34/1982, R 23/1989. „Z horeuvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie Krajského súdu

v Prešove považujem, za zjavne neodôvodnené a z ústavného hľadiska za

neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie základného práva na

súdnu ochranu.“

3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal

takýto nález:

„1. Základné právo J. E. podľa ods. l , ako aj jeho

právo podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli

rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -145 zo dňa 19. decembra 2007

vo výroku, ktorým zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov

prvostupňového konania a vo výroku, ktorým nepriznal účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. -145 zo dňa

19. decembra 2007 vo výroku, ktorým zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal

účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a vo výroku, ktorým nepriznal

účastníkom náhradu trov odvolacieho konania a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby

o nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho

zástupcu sťažovateľa do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.“

4. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) vyjadril predseda kolégia krajského súdu

podaním č. Spr. 10056/2009 zo 6. mája 2009 a k jeho stanovisku zaujal postoj sťažovateľ

(prostredníctvom právneho zástupcu) v podaní z 24. mája 2009.

4.1 Predseda kolégia krajského súdu okrem iného uviedol, že „... že žalobcovi sa

nepodarilo preukázať, že veci, ktoré sú predmetom konania sa nachádzajú u žalovaného

alebo, že tento by bol tieto veci akýmkoľvek spôsobom prevzal a neoprávnene zadržiaval.

Takéto dôkazy v tomto konaní predložené neboli.

Z týchto dôvodov nie je možné vyhovieť ani žalobe v tej časti, v ktorej sa domáhal

uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 100.000,- Sk žalobcovi titulom náhrady

škody. Okolnosť, že by žalovaný spôsobil žalobcovi prevzatím týchto vecí škodu taktiež

nebola preukázaná z tých istých dôvodov, ktoré sa vzťahujú na zamietnutie žaloby o vydanie

veci...

Pochybil však súd prvého stupňa pokiaľ ide o náhradu trov konania, pretože so

zreteľom na výnimočné okolnosti tohto prípadu spočívajúce v nejasnosti, čo sa

s predmetnými vecami vlastne stalo (aj keď nebolo preukázané, že ich prevzal žalovaný)

najúčelnejšie bolo aplikovať ustanovenie v otázke náhrady trov konania.

Preto v tejto časti odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a vyslovil v zmysle

, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania.

Podľa rovnakých zásad bolo rozhodnuté o trovách odvolacieho konania a to v zmysle

, podľa ktorého odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania

žiadnemu z účastníkov.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za

nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť...“.

4.2 Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu uviedol, že «krajský

súd... v podstate potvrdzuje skutočnosti, ktorými je odôvodnená ústavná sťažnosť. Teda to,

že žalobca počas celého konania nepreukázal, že veci, ktoré boli predmetom sporu sa

nachádzajú u žalovaného, resp. že by žalovaný predmetné hnuteľné veci akýmkoľvek

spôsobom prevzal a neoprávnene zadržiaval. Tieto skutočnosti dokazujú, že sťažovateľ tento

spor žiadnym spôsobom nevyvolal a iba sa bránil podanej žalobe. Dôležitý je aj jeho postoj

v konaní, kde sťažovateľ nevytváral zbytočné trovy konania, dostavil na každé pojednávanie

a písomnými podaniami vždy reagoval len na procesné úkony žalobcu...

Sťažovateľ sa naďalej domnieva, že Krajský súd... sa argumentačne nevyrovnal

s použitím pri výroku o trovách konania. Odôvodnenie výnimočných okolností

prípadu tvrdením, že „nie je jasné, čo sa predmetnými vecami vlastne stalo (aj keď nebolo

preukázané, že ich prevzal žalovaný)“ je pozbavené logiky. Dovedené ad absurdum by

navrhovateľ mohol vlastne žalovať kohokoľvek, kto s týmito vecami mohol hoci aj len

teoreticky prísť do styku alebo mohol mať prístup do budovy, kde mali byť uskladnené a to

bez obavy z neúspechu v spore a následnej povinnosti na náhradu trov konania. Takéto

stanovisko súdu považujem z hľadiska právnej istoty za neobhájiteľné a neudržateľné.

Domnievam sa, že nie je správne a spravodlivé prenášať zodpovednosť za výsledok konania

a trovy stým spojené na účastníka, ktorý tento spor nezavinil a nepodieľal sa na jeho

zbytočnom predlžovaní.».

5. Podľa ústavný súd prerokoval túto vec na

neverejnom zasadnutí, pretože krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 10056/2009 zo

6. mája 2009 aj sťažovateľ v podaní z 24. mája 2009 vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto

veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Podľa (ďalej len „“)

platného v rozhodnom čase tento upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom

konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na

úctu k právam iných osôb.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

6. Podstata námietok sťažovateľa spočívala v tom, že krajský súd (na rozdiel od

prvostupňového, pozn.) nesprávne rozhodol o trovách konania, keď mu ich náhradu

nepriznal, hoci bol v konaní úspešný, pričom krajský súd toto rozhodnutie odôvodnil iba

tým, že „nie je jasné čo sa s vecami, ktoré boli predmetom sporu vlastne stalo“. Sťažovateľ

v tejto súvislosti tiež namietal, že pre aplikáciu sa vyžaduje, „aby v konkrétnom

prípade existovali dôvody hodné osobitného zreteľa“. Takéto dôvody v danej veci

neexistovali ani ich krajský súd neuviedol, preto sťažovateľ považuje závery krajského súdu

v namietanej časti tiež „za zjavne neodôvodnené a z ústavného hľadiska za

neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za následok porušenie základného práva na

súdnu ochranu“.

7. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, a mutatis mutandis , ).

8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do

úvahy to, že namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu, ktoré je

v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo

strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

popretie.

9. Aj keď sťažovateľ namietal iba časť rozsudku krajského súdu (o trovách konania)

ústavný súd považuje za potrebné uviesť podstatné časti celého jeho odôvodnenia

rešpektujúc vzájomnú súvislosť jednotlivých časti rozsudku. Z relevantnej časti

napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku

o veci samej a zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal účastníkom náhradu

trov prvostupňového konania a odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku okrem

iného uviedol:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať mu veci presne špecifikované v žalobe

pozostávajúce z kuchynského zariadenia alebo zaplatiť mu sumu 100.000,-Sk. Zaviazal

žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 47.949,-Sk do troch dní od

právoplatnosti rozsudku...

Odvolací súd prejednal vec... a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého

správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého

stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení

skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa sa nič

nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania...

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaný mal prenajaté vrchné

poschodie motorestu... Veci, ktoré sú predmetom konania neprevzal, tieto mu odovzdané

neboli, pričom boli uložené do miestnosti, od ktorej nemal žalovaný kľúče. Tieto kľúče ako

vyplýva z dokazovania vykonaného na súde prvého stupňa boli v skutočnosti odovzdané

vtedajšiemu právnemu zástupcovi žalobcu.

Ďalej bolo už dokazovaním na súde prvého stupňa preukázané, že v čase keď sa

užívania predmetného motorestu na základe nájomnej zmluvy ujal žalovaný prebiehala

v tomto motoreste rozsiahla rekonštrukcia to znamená, že do objektu mali prístup aj iní

pracovníci než samotný žalovaný alebo jeho zamestnanci.

Právne významnou okolnosťou spoluurčujúcou charakter posudzovania veci je aj to,

že po trestnom oznámení zmiznutie predmetných vecí orgánom polície nebol zo strany

týchto policajných orgánov zistený žiadny trestný čin, nedošlo k vzneseniu obvinenia alebo

k trestnému stíhaniu akejkoľvek osoby a toto podanie žalobcu bolo orgánmi polície

odložené tak ako to vyplýva z dokladov pripojených k spisovému materiálu.

Na základe toho je možné v zhode so súdom prvého stupňa konštatovať, že žalobcovi

sa nepodarilo preukázať, že veci, ktoré sú predmetom konania sa nachádzajú u žalovaného

alebo, že tento by bol tieto veci akýmkoľvek spôsobom prevzal a neoprávnene zadržiaval.

Takéto dôkazy v tomto konaní predložené neboli.

Z týchto dôvodov nie je možné vyhovieť ani žalobe v tej časti, v ktorej sa domáhal

uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 100.000,- Sk žalobcovi titulom náhrady

škody. Okolnosť, že by žalovaný spôsobil žalobcovi prevzatím týchto vecí škodu taktiež

nebola preukázaná z tých istých dôvodov, ktoré sa vzťahujú na zamietnutie žaloby o vydanie

veci.

Z týchto dôvodov pre neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu správne

postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ žalobu v celom rozsahu zamietol a preto odvolací súd

rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správne potvrdil...

Pochybil však súd prvého stupňa pokiaľ ide o náhradu trov konania, pretože so

zreteľom na výnimočné okolnosti tohto prípadu spočívajúce v nejasnosti, čo sa

s predmetnými vecami vlastne stalo (aj keď nebolo preukázané, že ich prevzal žalovaný)

najúčelnejšie bolo aplikovať ustanovenie v otázke náhrady trov konania.

Preto v tejto časti odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a vyslovil v zmysle

, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania.

Podľa rovnakých zásad bolo rozhodnuté o trovách odvolacieho konania a to v zmysle

, podľa ktorého odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania

žiadnemu z účastníkov.“

10. Ústavný súd bez potreby hlbšej argumentácie prima facie konštatuje, že rozsudok

krajského súdu v namietanej časti (o trovách konania) je z hľadiska práva nepreskúmateľný

(zmätočný), teda z pohľadu ústavného prieskumu je arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený.

Ani pri maximálne voľnej úvahe nevedel totiž ústavný súd zistiť dôvod aplikácie

v danej veci krajským súdom, ktorý v tejto súvislosti iba uviedol: „pretože so zreteľom na

výnimočné okolnosti tohto prípadu spočívajúce v nejasnosti, čo sa s predmetnými vecami

vlastne stalo (aj keď nebolo preukázané, že ich prevzal žalovaný) najúčelnejšie bolo

aplikovať ustanovenie v otázke náhrady trov konania“. Tento dôvod krajský

súd bez ďalšieho uviedol aj v rámci svojho vyjadrenia v konaní pred ústavným súdom.

11. K uvedenému ústavný súd dodáva, že prax všeobecných súdov je jednotná

v názore, že „aplikácia ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania

prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady

trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre

ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad,

ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak

v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri

posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,

zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli

účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené ZSP č. 1/2000). Podobne (pozri

ASPI, judikatúra pri , Rc: ) „je potrebné mať na pamäti, že použitie

uvedeného ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu

a musí mať vždy výnimočnú povahu. Nepriznanie náhrady nákladov konania podľa

ustanovenia nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam

rozhodovania o určitom nároku“ (podobne R 23/1989).

12. Zákonom a súdnou praxou predpokladaná výnimočnosť aplikácie

môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov

konania.

Vzhľadom na už uvedené, podľa názoru ústavného súdu ani v okolnostiach

posudzovanej veci nebolo (v princípe) vylúčené použitie , ale za predpokladu, že

takéto rozhodnutie bude náležite odôvodnené. Krajský súd týmto spôsobom nepostupoval.

13. Právo na súdnu ochranu podľa prelína aj princíp právnej

istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa ), v zmysle ktorého súdy

majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako.

14. Ustanovenie (pozri jeho citácia v úvode II. časti) treba

z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle vykladať a uplatňovať tak,

že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. K rovnakým záverom dospel tiež Európsky súd pre ľudské práva a slobody

v súvislosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru, v obsahu ktorého nemožno vidieť zásadne rozdiely

s , keď do práva na spravodlivé prejednanie veci zahrnul tiež právo

účastníka súdneho konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou (pozri tiež Repík, Bohumil. Evropská úmluva o lidských

právech a trestní právo. 2002. 152 s.). V neposlednom rade ústavný súd už vyslovil, že

„súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ ().

15. Pokiaľ sa teda krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zameral

v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania len na konštatovanie, že dôvodom na aplikáciu

bola iba nejasná okolnosť „čo sa s predmetnými vecami vlastne stalo (aj keď

nebolo preukázané, že ich prevzal žalovaný)“, a to bez náležitého ďalšieho odôvodnenia,

postupoval v rozpore so zákonom, a tým porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a zásadu

spravodlivého procesu podľa a dohovoru. Odôvodnenie

rozsudku krajského súdu v napadnutej časti nemožno považovať za dostatočné po skutkovej

i právnej stránke, preto ústavný súd vyslovil, že krajský súd namietaným rozsudkom

v napadnutej časti porušil základné právo sťažovateľa podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

16. Keďže namietaným rozsudkom krajského súdu v napadnutej časti (o trovách

konania) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ako aj

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2

v spojení s , pozri bod 2 výroku nálezu) a vrátil

vec krajskému súdu na ďalšie konanie [ v spojení s

], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (

ods. 6 ).

17. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa

(bod 3 výroku nálezu), ktorej výšku sťažovateľ nešpecifikoval. S poukazom na § 36 ods. 2

a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 223,46 €

(2 úkony právnej pomoci v roku 2008 po 3 176 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,

spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 190 Sk, spolu

6 732 Sk, čo po prepočte na euro predstavuje sumu 223,46 €). Priznanú náhradu trov

právneho zastúpenia v celkovej sume 223,46 € je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa z 24. mája 2009 k vyjadreniu krajského súdu

nemalo ústavnoprávnu relevanciu (nepoukázal na nič nové v danej veci), preto mu ústavný

súd nepriznal ústavnoprávnu relevanciu.

18. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009