Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/250/2010

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Evy

Sakálovej a sudcov JUDr. Edity Bakošovej a JUDr. Ľubora Šeba, v právnej veci ţalobkyne

R., T., so sídlom v T.T., proti ţalovanému LESY Slovenskej republiky, štátny podnik,

so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, zastúpeného JUDr. E. M., advokátkou

so sídlom v Z., o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.

, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 20. mája 2010

sp. zn. , rozhodol

t a k t o :

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Komárno rozsudkom zo 4. februára 2009 č.k. -427 zaviazal

ţalovaného vydať a navrátiť ţalobkyni vlastníctvo k nehnuteľnostiam parcela č. X. – lesné

pozemky o výmere X. m², parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m², parcela

č. X. – lesné pozemky o výmere X. m², parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m²,

parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m², parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X.

m², ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v N., Správa katastra K., v obci B., katastrálne

územie B. na LV č. X. spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku. Súd náhradu trov konania ţalobkyni nepriznal. Pri rozhodovaní

vychádzal zo zisteného skutkového stavu a z príslušných ustanovení

2

o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboţenským spoločnostiam (ďalej

len „“). Mal za nesporne preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti boli

zapísané pôvodne v pozemnokniţnej vloţke č. X. na zahraničné právne subjekty, v danom

prípade na O.O., ktoré sa nachádzajú na území Slovenskej republiky. Vlastníkom týchto

nehnuteľností nebola teda ţalobkyňa, ale bola ním O., teda cirkev nachádzajúca sa mimo

územie Slovenskej republiky. Cirkevný majetok bol upravovaný osobitne a nebol riešený po

vzniku Československej republiky orgánmi štátu, ale orgánmi cirkvi podľa zmluvy Modus

vivendi, uzatvorenej medzi Československou republikou a Svätou stolicou 17. decembra 1927

a ďalšími konštitúciami Praescriptonium sacricanti a Qui divino bola zriadená samostatná

Slovenská provincia. Svätá stolica v súlade so zmluvou Modus vivendi rozhodla bez

akýchkoľvek pochybností, ţe nehnuteľný a hnuteľný majetok na území Československej

republiky patriaci pôvodne O. pripadá T., ktorá má sídlo v T., teda na území ČSR. Svätá

stolica teda územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a neponechala diecézam so

sídlom mimo územie Československej republiky ţiadnu časť hnuteľného alebo nehnuteľného

majetku nachádzajúceho sa území Československa. Vzhľadom na dostupné právne normy

dokumenty povaţoval súd prvého stupňa za nesporné, ţe R. so sídlom na Slovensku, na

základe právneho nástupníctva je vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných

v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda aj na O.. Súd prvého stupňa

nemal pochybnosti, ţe ţalobkyňa je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 zákona č.

Výzvou zo 7. septembra 2005 uplatnila svoje právo včas, t.j. v zákonom

stanovenej lehote do 30. apríla 2006. Nebol sporný ani predmet, ktorého sa ţalobkyňa

domáhala, a to vydanie a navrátenie vlastníctva, keďţe sa jednalo o nehnuteľnosti, pôvodne

zapísané v katastrálnom území B. v pozemnokniţnej vloţke č. X. a v súčasnej dobe vedené na

LV č. X., Správy katastra K.. Ţalobkyňa v zákonom stanovenej lehote uviedla dôvod, podľa

ktorého si uplatňuje svoj reštitučný nárok a v písomnej výzve označila dôvod ustanovenie § 3

ods. 1 písm. c/ , keď k odňatiu vlastníctva došlo postupom podľa

o revízii prvej pozemkovej reformy. O trovách konania rozhodol

podľa , keď náhradu trov konania ţalobkyni nepriznal, a to vzhľadom na

skutočnosť, ţe išlo o uplatnenie nároku z reštitučného zákona a účelom tohto zákona bola

náprava krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboţenských spoločností.

Krajský súd v Nitre na odvolanie ţalobkyne proti výroku o nepriznaní náhrady trov

konania a na odvolanie ţalovaného rozsudkom z 20. mája 2010 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil a ţalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi

súdu prvého stupňa ( ). Zároveň samostatným výrokom vyslovil, ţe je proti

jeho rozsudku prípustné dovolanie ( ), a to na riešenie otázky právneho

nástupníctva R. (ţalobkyne) v majetkových veciach po O. ako vlastníka, pôvodne zapísaného

v pozemkovej knihe, ktorú povaţoval za otázku zásadného právneho významu. Odvolací súd

sa stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa i v časti, v ktorej rozhodoval o náhrade trov

konania s odkazom na O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací

súd podľa a tak, ţe ţalobkyni náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Vyčítal súdom oboch stupňov, ţe nesprávne posúdili postavenie ţalobkyne

ako oprávnenej osoby, keď ustanovenie a ani ţiadne iné

ustanovenie nepozná právne nástupníctvo iného cirkevného subjektu pre prípad,

ak by pôvodný vlastník právne zanikol alebo z iných dôvodov nemohol byť účastníkom

reštitučného konania. Ţalobkyňa a ani samostatná cirkevná právnická osoba pôsobiaca

na území prvej ČSR a ani registrovaná v súčasnosti na území Slovenskej republiky

nedisponovala a nedisponuje právne relevantným dôkazom o tom, ţe bola vlastníkom

nehnuteľností v rozhodnom období (od 8. mája 1945 do 1. januára 1990) a ani pred týmto

obdobím. Uviedol, ţe listiny a dôkazy, ktorými ţalobkyňa v konaní preukazuje navrátenie

vlastníctva a ktoré súd aj rešpektoval, nie sú dôkazom v zmysle uvádzaných právnych

predpisov o vlastníctve nehnuteľností. Dohoda Modus vivendi nemá a nemala charakter

medzinárodnej zmluvy a z jej obsahu nevyplýva riešenie právneho nástupníctva

v majetkových veciach na ţiadnu cirkevnú právnickú osobu, t.j. ani na ţalobkyňu. Ţalobkyňa

nedisponuje ţiadnym dokumentom, ktorý by podľa vnútorných predpisov r. cirkvi a súčasne

aj podľa všeobecne záväzných právnych predpisov Slovenskej republiky alebo ČSR

dokazoval, ţe bola v minulosti, resp. v rozhodnom období v dôsledku rozdelenia územia,

v ktorom sa nachádzal majetok O. jej vlastníctvom. Cirkevná vrchnosť a ani samotné O.

z príleţitosti nového členenia diecéznych hraníc nevydala ţiaden dokument o súčasnej zmene

vlastníctva k pozemkom tak, ako to ukladali vnútorné cirkevné predpisy (kán.1500). Záver

súdov, ţe vlastníkom nehnuteľností pôvodne patriacich O. sa stala A.T. nepovaţoval za

4

správny, pretoţe táto nemala samostatnú právnu subjektivitu, ktorú nadobudla aţ apoštolskou

konštitúciou Qui divino, ktorou bola povýšená na T. a v tom čase jej uţ nemohlo byť odňaté

vlastníctvo k predmetu sporu, nakoľko v roku 1977 nehnuteľnosti uţ vlastnil štát. Zároveň

ţiadal o odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu povaţovala rozsudok odvolacieho súdu

za vecne správny a ţiadala dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a dospel k záveru, ţe dovolanie

ţalovaného nie je dôvodné.

V danom prípade je dovolanie prípustné podľa , t.j. len preto, ţe

jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd.

Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, ţe vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle

vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu,

pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade,

okrem vád napĺňajúcich znaky dovolacích dôvodov podľa a ,

môţe byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom

rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania. Dovolací

súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré spadajú do rámca pripusteného

dovolacieho dôvodu ( ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového obmedzenia.

Ak nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

5

je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolateľ ani vo svojom dovolaní nenamietal, ţe by v konaní k uvedeným vadám došlo.

Keďţe dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému

bola prípustnosť dovolania zaloţená výrokom odvolacieho súdu len z dôvodu uvedeného

v ustanovení , preskúmal dovolací súd napadnutý rozsudok len

z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

V prejednávanej veci je predmetom preskúmania dovolacím súdom právna otázka, pre

ktorú odvolací súd pripustil dovolanie, a to otázka právneho nástupníctva R. cirkvi

(ţalobkyne) v majetkových veciach po O., ako vlastníka pôvodne zapísaného v pozemkovej

knihe.

Účelom je navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam,

ktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, t.j. o zmiernení

niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam v znení

a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. Toto právo

je podmienené preukázaním existencie zákonom predvídaných právnych skutočností.

Podľa právo na navrátenie vlastníctva

k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorou

je registrovaná cirkev a náboţenská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky

vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla

do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam

6

od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3. Toto ustanovenie

v otázke právnej subjektivity jednotlivých cirkví a náboţenských spoločností odkazuje

na o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských

spoločností, ktorý priznáva právnu subjektivitu všetkým cirkvám a náboţenským

spoločnostiam registrovaných štátom (§ 4 ods. 3).

R. bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa zákona č.

rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených

cirkvám a náboţenským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli

v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na O. alebo iný zahraničný právny

subjekt R. cirkvi. O. nemala k týmto majetkom v období odňatia štátom uţ ţiadne práva ani

de facto ani de iure. Svätá stolica jej právo spravovať tieto majetky odňala 29. mája 1922

a právne toto územie aj odčlenila od O. a pripojila k T. 2. septembra 1937.

Vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou boli upravené

medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzavretou 17. decembra 1927, ktorá nadobudla

platnosť 2. februára 1928. Touto zmluvou bol stanovený spôsob a zásady nového ohraničenia

československých diecéz. Podľa článku I tejto zmluvy Československá republika uznala, ţe

len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a súčasne sa Svätá stolica zaviazala, ţe

ţiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo

je za hranicami Československej republiky a ţe ţiadna československá diecéza nebude

presahovať štátne hranice. V článku II tejto zmluvy sa strany dohodli, ţe nútená správa

nehnuteľných a hnuteľných cirkevných majetkov v Československu je dočasná,

aţ do uzatvorenia dohody určenej v článku I a zveruje sa komisii pod predsedníctvom

episkopátu príslušného územia.

V súlade so zmluvou Modus vivendi Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou

„Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z 2. septembra 1937 určila obvody diecéz na území

Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami. Touto Apoštolskou

konštitúciou bolo rozhodnuté aj o rozčlenení O. tak, ţe územie O. leţiace na území

Československej republiky sa od nej odčlenilo a táto časť prešla na samostatnú cirkevnú

jednotku – T.. Svätá stolica tým územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami

a rozhodla o tom, ţe hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej republiky

patriaci pôvodne O. pripadá T., ktorá mala sídlo v T..

Aj ďalšie Apoštolské konštitúcie „Praescriptionum sacrosancti“ a „Qui divino“

potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami a sú

v plnom súlade aj so Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou

z 24. novembra 2000 ( a ), (

a ), ako aj so ().

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, právne normy a historické relevantné dokumenty

je nepochybné, ţe v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd

spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam, bola R. so sídlom na Slovensku na

základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností,

pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj

na O..

Porovnateľné stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal uţ v podobných

právnych veciach Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. februára 2003 sp. zn.

, a z 27. februára 2012 sp. zn. . Vo veci vedenej

na dovolacom súde pod sp. zn. , v ktorej bol zaujatý obdobný právny záver,

rozhodoval v dôsledku ústavnej sťaţnosti ţalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky,

ktorý uznesením z 25. mája 2011 sp. zn. sťaţnosť, v ktorej ţalovaný

namietal porušenie jeho základných práv, spočívajúce okrem iného v nesprávnosti riešenia

otázky právneho nástupníctva ţalobkyne po pôvodnom vlastníkovi nehnuteľnosti O.

dovolacím a odvolacím súdom, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedeného vyplýva, ţe v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného

právneho významu, sa ţalovanému v dovolacom konaní nepodarilo spochybniť správnosť

právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel

k záveru, ţe v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c/

Nakoľko dovolací dôvod podľa nie je daný a keďţe neboli

zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali za následok

nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej, Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného podľa zamietol.

Krajský súd v Nitre o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol

uznesením z 31. júla 2012 sp. zn. (uznesenie okresný súd doručí účastníkom

konania), a to z dôvodu, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom z 13. apríla 2011

sp. zn. zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z 20. mája 2010 sp. zn.

vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania a nepriznaní náhrady trov

odvolacieho konania ţalobkyni a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal ( ,

ods. 1 a ). Ţalobkyni však nepriznal náhradu trov tohto konania, lebo

nebolo predloţené plnomocenstvo, z ktorého by bolo zrejmé, ţe advokátska kancelária

označená vo vyjadrení k dovolaniu je oprávnená zastupovať ţalobkyňu aj v dovolacom

konaní. Dovolací súd preto toto vyjadrenie povaţoval za vyjadrenie podané samotnou

ţalobkyňou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie

vykonateľnosti rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu

o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. októbra 2012

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková