Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/142/2009

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Veroniky Svoradovej, v právnej veci žalobcu: R. C. T. A., IČO: XX. XXX. XXX,. H. XX,. T., zastúpená Advokátskou kanceláriou S. - Š., s.r.o. so sídlom Š. XX,. B., proti žalovanému: L. S. R. š.p. IČO: XXXXXXXX,. N.. S. X,. B. B., zastúpené JUDr. E. M., advokátkou so sídlom ul. X.. M. XX,. Z. M., o vydanie nehnuteľných vecí, o odvolaní oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 4.februára 2009 č. k. -427, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Odvolací súd pripúšťa proti tomuto rozsudku dovolanie.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam parcela č. 4679 - lesné pozemky o výmere 38763 m2, parcela č. 4698 - lesné pozemky o výmere 6314 m2, parcela č. 4711/1 - lesné pozemky o výmere 18740m2, parcela č. 4712 - lesné pozemky o výmere 23674m2, parcela č. 4742/1-lesné pozemky o výmere 7775m2, parcela č. 4744/2 - lesné pozemky o výmere 34289m2, ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v N., Správa katastra K., v obci B., katastrálne územie B. na LV č. 840 spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd náhradu trov konania žalobcovi nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na vykonané dokazovanie a po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil príslušnými ustanoveniami o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Uviedol, že v zmysle o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov je R. C. v S. R., štátom registrovaná cirkev. Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR, cirkevný odbor , zo dňa 15.7.2005 vyplýva, že R. C., B.-T. A., J. H. XX,. T., má právnu subjektivitu. Za ňu je oprávnený konať arcibiskup mons. J. S., resp. osoby ním poverené. Z potvrdenia o právnej subjektivite, vydaného Ministerstvo kultúry SR dňa 1.4.2008 vyplynulo, že došlo k zmene názvu z R. C. B.-T. A. na R. C. T. A., s tým istým sídlom. Táto arcidiecéza na základe Slovachiae sacrorum antistipes zo dňa 14.2.2008 má právnu kontinuitu po B.- T. A., ktorá bola zriadená apoštolskou konštitúciou Qui divino, pápeža Pavla VI. zo dňa 30.12.1977 ako T. A. a premenovaná dekrétom Kongregácie pre biskupov z 1.3.2005 na B.-T. A.. Bolo nesporné preukázané, že nehnuteľnosti boli zapísané pôvodne v pozemnoknižnej vložke č. 492 na zahraničné právne subjekty, v danom prípade na O. A. Čd 908/48, ktoré sa nachádzajú na území SR. Je zrejmé, že vlastníkom týchto nehnuteľností nebol žalobca, ale bola ním O. A., teda cirkev, nachádzajúca sa mimo územia Slovenskej republiky. Cirkevný majetok bol upravovaný osobitne, a nebol riešený po vzniku Československej republiky orgánmi štátu, ale orgánmi cirkvi, podľa zmluvy Modus vivendi, uzatvorenej

medzi Československou republikou a Svätou stolicou dňa 17.12.1927, ktorá nadobudla platnosť dňa 2.2.1929 a ďalšími cirkevnými konštitúciami Praescriptonium sacricanti a Qui divino bola zriadená samostatná slovenská provincia. Slovenská stolica v súlade so zmluvou Modus vivendi rozhodla bez akýchkoľvek pochybností, že nehnuteľný a hnuteľný majetok na území Československej republiky, patriaci pôvodne O. A., pripadá T. A. A., ktorá mala sídlo v T., teda na území ČSR. Svätá stolica teda územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a neponechala diecézam za sídla mimo územia Československej republiky žiadnu časť nehnuteľného alebo hnuteľného majetku, nachádzajúceho sa na území Československa. Vzhľadom na dostupné právne normy, dokumenty, je nesporné, že R. C. so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva je vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda aj na O. A. P.. Vlastnícke právo však k uvedeným nehnuteľnostiam nemohla vykonávať, lebo na tieto pozemky bola štátom uvalená dočasná správa a následne ich štát odňal cirkvi niektorým zo spôsobov uvedených v . Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nepochybné, že v období rozhodujúcom na uplatnenie nárokov podľa citovaného zákona bola R. C. so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, v danom prípade na O. B. P.. Súd preto nemal pochybnosti o tom, že žalobca je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobu v zmysle citovaného zákona. K námietke žalovaného, že výzva žalobcu bola nejasná, neurčitá uviedol, že z písomnej výzvy žalobcu zo dňa 7.9.2005, doručenej žalovanému dňa 11.9.2005 vyplýva, že sa domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v kat. úz. B., ktoré špecifikoval v prílohe k tejto výzve podľa ich zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 492, pričom označil identifikáciu parciel č. 2835/05 zo dňa 27.7.2005, ako aj výpisom z LV č. 840. Žalobca pri podávaní výzvy vychádzal zo zápisov o pozemnoknižnej vložke č. 492 kat. úz. B., pričom posledný zápis bol vykonaný dňa 25.11.1954, na základe ktorého bolo zavkladované vlastnícke právo v prospech Československého štátu - štátnych majetkov, národný podnik v N.. Z pozemnoknižnej vložky č. 492 pre kat. úz. B. vyplýva, že ako vlastník tejto nehnuteľnosti bolo vedené O. A. P., ktoré je zapísané pod poradovým číslom I. Pod por. č. 56 ad 1 sa nachádza zápis, z ktorého vyplýva, že na základe prídelovej listiny sa vkladá vlastnícke právo pre Československý štát - správa štátnych majetkov, národný podnik v N.. Vychádzajúc zo všetkých skutočností a dôkazov, súd dospel k záveru, že žalobca výzvou zo dňa 7.9.2005 uplatnil svoje právo včas, v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006. Nebol sporný ani predmet, ktorého sa žalobca domáhal, a to vydanie a navrátenia vlastníctva, keďže sa jednalo o nehnuteľnosti, pôvodne zapísaní v kat. úz. B. v pozemnoknižnej vložke č. 492 a v súčasnej dobe vedené na LV č. 840, Správy katastra K.. Žalobca v zákonom stanovenej lehote uviedol dôvod, podľa ktorého si uplatňuje svoj reštitučný nárok a v písomnej výzve označil dôvod ust. , keď k odňatiu vlastníctva došlo postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy. Táto skutočnosť vyplýva i z pozemnoknižnej vložky č. 492 kat.úz. B., uvedené pod poradovým číslom 56 ad 1 v časti B, ktorá bola pripojená k výzve a doručená žalovanému 11.9.2005. Súd poznamená k samotnej výzve, že túto nemožno posudzovať absolútne striktne, pretože by to bolo v rozpore s cieľom a účelom reštitučných zákonov. Tvrdenie žalovaného, že prechod vlastníctva na štát sa udial na základe záberového zákona č. 215 zo dňa 14.4.1919, teda nie v rozhodnom období, je irelevantné, nakoľko z pozemnoknižnej vložky jasne vyplýva na základe čoho a na koho prešlo vlastnícke právo. K námietke žalovaného k nedostatku pasívnej vecne legitimácii súd uviedol, že v definuje povinnú osobu ako právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplynulo, že povinnou osobou nie je Slovenská republika, ale právnická osoba, ktorá vlastníctvo Slovenskej republiky spravuje alebo drží. Preto je nesporné, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania spravuje žalovaný, ktorý je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Z vyššie uvedených dôvodov súd návrhu žalobcu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa , keď náhradu trov konania žalobcovi nepriznal, a to vzhľadom na skutočnosť, že išlo o uplatnenie nároku z reštitučného zákona a účelom tohto zákona bola náprava krívd, spáchaných na majetku cirkvi a náboženských spoločností.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote žalovaný, ktorý namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal štyri rozhodujúce skutočnosti, a to, že: 1. žalobca v danej veci nepreukázal status oprávnenej osoby, najmä, že jemu bolo odňaté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, 2. nehnuteľnosti neprešli na štát v rozhodnom období, uvádzanom v ust. § 2 ods. 2 zákona, 3. nepreukázal v stanovenej

lehote do 30. 4.2006 právne relevantným spôsobom existenciu skutočnosti podľa § 3 zákona, 4. žalovaný nie je v spore vecne pasívne legitimovaný. Z uvedených dôvodov sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania, alternatívne sa domáhal zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Tvrdil, že žalobca žiadnymi v konaní predloženými dokumentami nepreukázal postavenie oprávnenej osoby podľa . Nestotožnil sa s konštatáciou súdu o tom, že Svätá stolica v súlade so zmluvou Modus vivendi bez akýchkoľvek pochybností rozhodla o prechode vlastníctva k nehnuteľnostiam na území ČSR, patriacich pôvodne O. A. v prospech T. A. A. a prvá československá vláda toto rozhodnutie uznala pri rešpektovaní vnútorných predpisov rímskokatolíckej cirkvi. V danom spore ide o pôvodného vlastníka O. A. P., nie o arcidiecézu, čo sú dve samostatné cirkevné právnické osoby. Svätá stolica nevydala žiadne rozhodnutie o právnom nástupníctve v majetkových veciach po bývalých pozemnoknižných vlastníkoch O. A., arcibiskupstve, kapitule alebo semináru, v prospech žiadneho iného cirkevného právneho subjektu v minulosti, ani v súčasnosti. A. A. v T. nedisponovala žiadnym právnym dokumentom o vlastníctve k majetku, ktorý mala spravovať, ani žiadnym právnym dokumentom o právnom nástupníctve v majetkových veciach. Modus vivendi nikdy nebola medzinárodnou zmluvou, nebola ratifikovaná a prejednávaná zákonodarnou cestou podľa zákona č. 121/1920 Zb., t. j. nemá charakter konkordátu. Z historického hľadiska bola dohoda Modus vivendi dôsledkom snáh Svätej stolice o zriadenie cirkevnej provincie na území Slovenska z obáv rozširujúceho sa ateizmu v novovytvorenej prvej ČSR a nakoniec aj z úsilia ČSR o získanie medzinárodného postavenia, ktoré bolo ohrozené snahami o návrat Rakúsko-uhorského cisárstva. Ani ďalšie pápežské konštitúcie, na ktoré sa odvoláva súd prvého stupňa ako na dôkazy osvedčujúce právne nástupníctvo v majetkových veciach v prospech žalobcu, po bývalých pozemnoknižných vlastníkoch nepotvrdzujú uvádzané tvrdenia. Nie je preto možné sa stotožniť s konštatovaním súdu, že vzhľadom na dostupné právne normy a dokumenty je R. C. na S. vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné právne subjekty, teda aj na O. A. P.. V bode 2. odvolania žalovaný tvrdil, že prechod vlastníctva na štát sa udial na základe záberového zákona, a nie v rozhodnom období podľa reštitučného . Československá republika nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam priamo zo zákona - ex lege, pričom na takéto zákonné nadobudnutie sa nevyžadovala entabulácia. Z kúpnopredajnej zmluvy Čd 872/49, ktorú predložil žalobca v konaní na preukázanie právnej subjektivity A. A. v T., vyplýva nakladanie s pozemkami štátom, nakoľko na platnosť prevodu majetku zabraného záberovým zákonom sa vyžadoval súhlas štátu podľa záberového zákona, ktorý v zmluve je udelený prostredníctvom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 11.11.1948. Na strane predávajúceho nie je A. A. v T., ale pôvodný vlastník O. K., zastúpená A. A. v T.. Z toho vyplýva, že z uvádzanej listiny nevyplýva právne nástupníctvo A. A. v T. na majetok O. K., a ani jej vlastníctvo. V bode 3. odvolania žalovaný uviedol, že v písomnej výzve zo dňa 7.9.2005 žalobca označil ako odňatie bez náhrady postupom podľa - zákona a vo výzve uviedol odkaz na zápis PKV, ktorý však nedokazuje, že zápis v PKV 492 uvádza prechod vlastníctva na štát podľa prídelovej listiny Čd 754/1954 bez odkazu na . Z uvedeného teda má za to, že zo zápisu nevyplýva tvrdenie žalobcu, ako aj súdu, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo odňaté bez náhrady, postupom podľa . V zápise z roku 1925 je poznámka záboru a zamýšľaného prevzatia štátom, čo nie je reštitučným titulom podľa zákona. Má za to, že žalobca nepreukázal v zákonom stanovenej lehote reštitučný titul tým, že predložil prídelovú listinu Čd 754 z roku 1954 ako prílohu k listu zo dňa 5. apríla 2006. Samotná výzva bez splnenia zákonnej podmienky preukázania skutočnosti v sama o sebe nezakladá právo na vrátenie vlastníctva. Napokon k bodu 4 odvolania žalovaný uviedol, že v spore nebol vecne pasívne legitimovaný. Predmetom súdneho konania nebolo uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľných vecí podľa zákona, ale vydanie a navrátenie vlastníctva nehnuteľných vecí. Takúto povinnosť reštitučný povinnej osobe definovanej v neukladá. Štát v zmocnil správcu jeho majetku konať za neho iba formou uzavretia dohody o vydaní nehnuteľných vecí, a nie vydaním a navrátením vlastníctva. Vlastnícke právo môže platne previesť iba vlastník a výnimku z toho pravidla môže ustanoviť iba zákon. Tvrdí preto, že žalobný návrh má smerovať proti nositeľovi povinností, tak isto aj výrok rozsudku, preto v tomto spore nemá zákonnú povinnosť navrátiť vlastníctvo k nehnuteľným veciam, formou ich vydania a v spore nemá aktívnu vecnú legitimáciu.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním v časti nepriznania náhrady trov konania žalobca, ktorý sa domáhal zmeny rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti a priznania mu náhrady trov konania v sume 5.420,93 eur podľa písomného vyčíslenia, uvedeného v odvolaní. Dôvodil tým, že reštitučné

konanie síce samé o sebe predstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa, nie však v tej časti, kde je žalobca nútený na úkor nespolupráce zo strany povinnej osoby vynaložiť ďalšie náklady, ktoré by v prípade vyhovenia písomnej výzvy zo strany povinnej osoby, nebol nútený. Mal za to, že nepriznanie náhrady trov konania nepredstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa, naopak ich priznanie by bolo odôvodnené v zmysle . V zmysle uvedeného zákona žalovaný ako povinná osoba bol podľa zákona povinný poskytnúť mu pomoc a súčinnosť pri zabezpečovaní potrebných dokumentov. Napriek tomu, že žalovaný súčinnosť neposkytol a dohodu o vydaní nehnuteľnej veci nepodpísal, jeho konanie resp. nečinnosť bola v rozpore s účelom reštitučného zákona. Možno konštatovať, že žaloba bola podaná z objektívnych dôvodov, ktoré pri úspechu v konaní predstavujú pre žalobcu nárok na náhradu trov konania zo strany žalovaného.

K podanému odvolaniu žalovaného do veci samej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdiť a v časti o trovách konania rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť v zmysle jeho odvolania zo dňa 16.3.2009. Opätovne zdôraznil, že svoj reštitučný nárok u povinnej osoby si uplatnil riadnou písomnou výzvou včas, v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že nepreukázal reštitučný titul podľa § 3 reštitučného zákona. Poukázal na jednotlivé zápisy v pozemnoknižnej vložke a na zápis na podklade Prídelovej listiny Čd 754/1954 zo dňa 30.10.1954, na základe ktorej sa zavkladovalo vlastnícke právo v prospech Československého štátu - Š. M., národný podnik v N., postupom podľa pozemkových reforiem. Má za to, že boli splnené podmienky na navrátenie vlastníctva podľa reštitučného zákona, nakoľko štát v rozhodnom období mu odňal nehnuteľnosti bez náhrady postupom podľa a táto skutočnosť vyplýva i zo zápisov v pozemnoknižnej vložke č. 492 pre kat. úz. B.. Nesúhlasil s námietkou žalovaného, že predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva štátu prešli účinnosťou zákona č. 215/1919 Zb. o zabratí veľkého majetku pozemkového. Rovnako nehnuteľnosti neprešli na štát ani podľa nariadenia č. , pretože v takom prípade by sa nemohlo poznačiť, že predmetné nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa , keďže tento SNR. Rovnako nesúhlasil s názorom žalovaného, že nebolo preukázané právne nástupníctvo po O. A. P.. Právne nástupníctvo okrem historickoprávneho vývoja a cirkevných predpisov preukázal potvrdením Štátneho sekretariátu Svätej stolice zo dňa 11.3.1996, potvrdením o právnom nástupníctve Ministerstva kultúry SR zo dňa 17.1.2006, interným predpisom Úradu geodézie, kartografie a katastra SR zo dňa 18.6.1998, a nepriamo prostredníctvom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.2.2003, z ktorého vyplýva, že R. C. na S. na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu je vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty. Napokon k námietkam žalovaného k nedostatku pasívne legitimácie uviedol, že reštitučný zákon v jasne definoval povinnú osobu ako právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Má za to, že žalovaný bol označený správne, pretože osobitným predpisom v tomto prípade je práve reštitučný , ktorý zakladá vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa na odvolacom pojednávaní podľa a dospel k záveru, že odvolania účastníkov konania nie sú dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny podľa potvrdiť.

Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobca sa podanou žalobou na súde prvého stupňa dňa 13.9.2006 domáhal vydania navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam parcela č. 4679

- lesné pozemky o výmere 38763 m2, parcela č. 4698 - lesné pozemky o výmere 6314 m2, parcela č. 4711/1 - lesné pozemky o výmere 18740m2, parcela č. 4712 - lesné pozemky o výmere 23674m2, parcela č. 4742/1-lesné pozemky o výmere 7775m2, parcela č. 4744/2 - lesné pozemky o výmere 34289m2, ktoré sú vedené Katastrálnym úradom v N., Správa katastra K., v obci B., katastrálne územie B., na LV č. 840 spolu s dokumentáciou, ktorá k nim prislúcha, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca sa svojho nároku domáha podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučného zákona). Žalobca výzvou zo dňa 7. septembra 2005 vyzval žalovaného podľa reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, nachádzajúcich sa v kat.

úz. B., ktorý tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby, súvisiace s ním, ako aj na vydaní investičných lesných ciest a ich častí, ktoré boli vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľnosti špecifikoval v prílohe k výzve podľa ich zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 492, identifikácie parciel č. K 2-2835/05 zo dňa 27.7.2005 a výpisu z LV č. 840, ktoré zaslal žalovanému spolu s výzvou a zároveň výzvu zaslal i príslušnému odštepnému závodu (odštepný závod P.), nakoľko predmetné nehnuteľnosti sa nachádzajú v rámci jeho územného obvodu. Žalobca v uvedenej výzve uviedol, že nehnuteľnosti z PKV č. 492 kat. úz. B. prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v zákona, a to odňatím bez náhrady v zmysle o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje i zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke č. 492, ktorá je verejnou listinou. Žalobca doručil výzvu, pozemnoknižnú vložku č. 492 , identifikáciu parciel, LV č. 840, potvrdenie právnej subjektivity a potvrdenie o pridelení IČO žalovanému, čo preukázal doručenkou o prevzatí z 11.9.2005.

Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že nehnuteľnosti, ktorých vydania a navrátenia sa žalobca domáha, boli vedené v pozemnoknižnej vložke č. 492 v kat. úz. B., a ktoré sú v súčasnej dobe zapísané na LV č. 840 kat. úz. B., Správou katastra K.. Z uvedenej pozemnoknižnej vložky č. 492 pre kat. úz. B. vyplýva, že pod B1 ako prvý vlastník bolo vedené O. arcibiskupské panstvo. Dňa 30.6.1948 bol vykonaný v uvedenej pozemnoknižnej vložke prvý relevantný zápis, na základe návrhu a oznámenie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25. júna 1948 č. B 767/48 - I./D, podľa ktorého sa poznamenáva, že tieto nehnuteľnosti Povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať. Pod poradovým číslom 55 sa nachádza ďalší zápis zo dňa 25. júla 1948 č. 1059, v zmysle ktorého podľa rozhodnutia PPPR č. 1767/48-I/D sa poznamenáva uvalenie úradnej správy. Ďalší zápis v pozemnoknižnej vložke č. 492 v kat. úz. B. bol vykonaný dňa 25. 11.1954 č. 754 na základe prídelovej listiny Čd 754/1954 zo dňa 30.10.1954, na základe ktorej sa zavkladovalo vlastnícke právo v prospech Československého štátu - štátny majetok, národný podnik v N., postupom podľa pozemkových reforiem. Zároveň bola z pozemnoknižnej vložky č. 492 vymazaná poznámka pod B 54 a 55. Na prvej strane pozemnoknižnej vložky č. 492 pre kat. úz. B. je uvedené, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke podliehajú revízii podľa o revízii prvej pozemkovej reformy. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu sú v súčasnej dobe zapísané na LV č. 840 kat. úz. B., Správou katastra K. a vedené vo vlastníctve Slovenskej republiky - L. S., š. p. , N.. S. X,. B. B..

Podľa o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže podľa odseku 1 uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do 1.1.1990, spôsobom uvedeným v .

Podľa zákona, oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde.

Podľa § 4 ods. 1 zákona, povinnou osobu je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky obce alebo nehnuteľnú vec drží.

Podľa § 5 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3, jej uplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov (odsek 2).

Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa odseku 2, alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká (odsek 3).

, ako aj ostatné reštitučné zákony sú vo vzťahu k špeciálnymi predpismi. Cieľom reštitučného zákona bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote, a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva k cirkvám a náboženským spoločnostiam, a aby nedošlo k porušovaniu ústavného práva týchto právnych subjektov a ústavnej rovnosti ochrany vlastníctva, nakoľko pre fyzické osoby bol prijatý reštitučný o navrátení vlastníctva k pozemkom. K týmto zákonom sa spoločnosť snažila aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd, spočívajúcich v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Pri výklade a interpretácii reštitučných zákonov je preto potrebné postupovať veľmi citlivo, vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu a ústavne komfortným výkladom je teda výklad extenzívny, čo znamená zákon a jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať tak, aby ich aplikáciou bolo možné dosiahnuť účel, ktorý zákonodarca prijatím reštitučného zákona sledoval.

Odvolací súd, ktorý je podľa viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, posudzoval v napadnutom rozhodnutí štyri sporné oblasti, ktoré žalovaný namietal vo svojom odvolaní. Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal postavenie oprávnenej osoby, že nehnuteľnosti neprešli na štát v rozhodnom období, uvádzanom v ust. zákona, nepreukázal v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006 právne relevantným spôsobom existenciu skutočnosti podľa a napokon, že žalovaný nie je v spore vecne pasívne legitimovaný.

R. C. je v Slovenskej republike registrovanou cirkvou ( ) je útvarom rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou, ktorá je registrovaná na Ministerstve vnútra a kultúry SR. R. C. bola na území Slovenska štátom uznaná cirkev aj v období, ktoré je podľa reštitučného zákona rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na O., R., či J. arcidiecézu, či diecézu, alebo iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Uvedené arcidiecézy a diecézy, alebo cirkevné základne, či útvary mimo územia Slovenskej republiky nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto, ani de jure. Svätá stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa 29.5.1922 a právne toto územie odčlenila od týchto cirkevných útvarov a pripojila k T. apoštolskej administratúre, ku K. a k R. diecéze dňa 2.9.1937. Medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzatvorenou dňa 17.12.1927 boli upravené vzťahy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Československá republika uznala, že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a zaviazala sa, že žiadna časť Československej republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky, a že žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. Zároveň prijali, že ustanovia dve nezávislé komisie na prípravu dohody o novom ohraničení a o dotáciách diecézam. V súlade s touto dohodou Svätá stolica apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z 2.9.1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa tieto kryli so štátnymi hranicami. Touto apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o odčlenení O. A. tak, že územie O. A., ležiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo, táto časť prešla na samostatnú cirkevnú jednotku - T. A. A.. Na základe tejto konštitúcie v zmysle zmluvy Modus vivendi, následne vláda Československej republiky, ktorá toto rozhodnutie uznala pri rešpektovaní vnútorných predpisov rímskokatolíckej cirkvi zrušila zátvor a dozor nad cirkevným majetkom, a to vládnym nariadením č. 204 z 2. septembra 1937. Z uvedených skutočností vyplynulo, že Svätá stolica územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla o tom, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej republiky, patriaci pôvodne O. A. pripadá T. A. A., ktorá mala sídlo v T.. I ďalšie apoštolské konštitúcie „Praescriptonium sacrosancti“ a „Qui Divino“ Svätej stolice, potvrdili krytie hraníc slovenských diecéz československými štátnymi hranicami a tieto konštitúcie sú v plnom súlade so základnou zmluvou medzi slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24.11.2000, SR, ako aj o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ako i prihliadnuc na historické dokumenty, súd prvého stupňa preto správne dospel k záveru, že R. C. so sídlom na S. bola na základe právneho nástupníctva podľa

územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, a teda aj na O. A. (panstvo). Svoje vlastnícke právo však k týmto nehnuteľnostiam nemohla vykonávať, pretože na ne bola štátom uvalená dočasná správa a následne ich štát odňal cirkvi niektorým zo spôsobov uvedených v reštitučných zákonoch. Napokon apoštolskou konštitúciou „Qui divino“ pápeža Pavla VI. zo dňa 30.12.1997 bolo rozhodnuté o povýšení T. A. A. na T. A., ktorá bola premenovaná dekrétom kongregácie pre biskupov z 1.3.2005 na B.-T. A., po ktorej má na základe konštitúcie Slovachiae sacrorum antistipes zo dňa 14.2.2008 právnu kontinuitu žalobca. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca je oprávnenou osobou podľa .

Žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa, ale i v odvolaní opätovne vzniesol námietku nedostatku vecnej pasívne legitimácie v spore. Nepopieral svoje postavenie povinnej osoby podľa ust. § 4 ods. 1 zákona v prípade platného uplatnenia práva s oprávnenou osobou a v tom prípade aj jeho povinnosť uzavrieť s oprávnenou osobou dohodu o vydaní nehnuteľnosti tak, ako to ukladá zákona. Predmetom konania však nebolo uzavretie dohody o vydaní nehnuteľných vecí podľa , ale o vydaní a navrátení vlastníctva nehnuteľných vecí. Žalovaný tvrdil, že takúto povinnosť reštitučný povinnej osobe, definovanej v neukladá. Podľa reštitučného zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce, alebo nehnuteľnú vec drží. Gramatickým výkladom uvedeného zákonného ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že zákonodarca postavenie správcu, alebo držiteľa nehnuteľných vecí vo vlastníctve štátu viazal len na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej veci s oprávnenou osobou. Je nelogické a v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, že v prípade uplatnenia totožného nároku na súde, by povinnou osobou bol štát ako vlastník reštituovaných nehnuteľností. Opačný výklad nie je možný a je v rozpore s účelom reštitučného zákona, keď z ust. jednoznačne vyplýva, že povinnou osobu je obec, štát, alebo právnická osoba, zriadená podľa osobitného predpisu, ktorá koná v mene Slovenskej republiky. I predchádzajúce reštitučné zákony jednoznačne definovali povinnú osobu v zásade ako držiteľa odňatých nehnuteľností. Zákonodarca teda označil za povinné osoby, najmä také osoby, ktoré majú k predmetným nehnuteľnostiam právo hospodárenia, alebo predmetnú nehnuteľnosť držia.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené mal za to, že žalobca správne označil žalovaného, v súlade s ust. § 4 reštitučného zákona, a preto v tomto smere námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nebola dôvodná.

Odvolací súd sa zaoberal ďalšou namietanou skutočnosťou v odvolaní žalovaného, či žalobca preukázal resp. nepreukázal v zákonom stanovenej lehote do 30. apríla 2006 právne relevantným spôsobom existenciu skutočnosti podľa § 3 zákona, že nehnuteľnosti neprešli na štát v rozhodnom období, uvádzanom v § 2 ods. 2 zákona. Z ust. § 5 ods. 1 zákona vyplýva, že právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením tohto práva, v tejto lehote právo zaniká. Za písomnú výzvu, ktorú zákon bližšie nešpecifikuje možno považovať jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, uvedené najmä v ust. a nasledovných . Odvolací súd posudzujúc výzvu žalobcu zo dňa 7. septembra 2005 podľa , ako i ust. a nasl. dospel k záveru, že výzva spĺňa náležitosti výzvy, k vydaniu nehnuteľností vymedzených . Z uvedenej výzvy nesporne vyplýva, že žalobca ako oprávnená osoba si uplatňuje svoj nárok v zmysle na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, nachádzajúcich sa v kat. úz. B., ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním. Nehnuteľnosti špecifikoval v prílohe k výzve, ktorú tvorila pozemnoknižná vložka č. 492, identifikácia parciel, výpis z LV č. 840, zároveň výzva obsahovala potvrdenie o právnej subjektivite oprávnenej osoby, ako aj pridelenie IČO. Zároveň žalobca vo výzve označil reštitučný nárok uvedený v zákona, keď nehnuteľnosti z PKV č. 492 prešli do vlastníctva štátu v zmysle o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje i zápis v PKV č. 492, ktorá je verejnou listinou. Výzva žalobcu spolu s označenými prílohami bola doručená žalovanému ako povinnej osobe dňa 11.9.2005, teda v zákonom stanovenej lehote. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd považoval výzvu žalobcu za kvalifikovanú výzvu v zmysle reštitučného zákona, ktorou si

žalobca uplatnil svoj nárok v zákonnej lehote do 30.4.2006 za preukázania existencie skutočností podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona.

Napokon sa odvolací súd musel vyporiadať s obranou žalovaného, že nehnuteľnosti neprešli na štát v rozhodnom období uvádzanom v zákona. Žalovaný sa bránil, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam neprešlo do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom období, ale že prechod vlastníctva na štát sa udial na základe záborového zákona, a nie v rozhodnom období podľa reštitučného zákona. Napokon namietal, že zo zápisov v PKV č. 492 nevyplýva, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo odňaté bez náhrady postupom podľa . Skutočnosť či predmetné nehnuteľnosti podliehali pod záberový zákon č. 215/1919 Zb. vyplýva zo samotnej PKV č. 492 Čd 881 zo dňa 23.3.1925, na základe ktorého Štátny pozemkový úrad v Prahe dal vyznačiť poznámku zamýšľaného prevzatia. Vykonaná poznámka však nemala za následok právne prevzatie t. j. nadobudnutie vlastníctva k zabranému majetku štátom. Záberom nadobudol štát iba právo iba zabratý majetok prevziať a prideliť. Celý tento proces pozostával z dvoch fáz, pričom k právnemu prevzatiu, teda k nadobudnutiu vlastníctva k zabranému majetku štátu by došlo až v druhej fáze, keď na návrh pozemkového úradu by súd vykonal vklad jeho vlastníctva do pozemkovej knihy, tak ako to vyplýva z § 26 záberového zákona. Z PKV č. 492 pre kat. úz. B. však uskutočnenie druhej fázy a vklad vlastníckeho práva na štát podľa § 26 nebol preukázaný, preto iba zamýšľané prevzatie nehnuteľností nemalo za následok stratu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Tvrdenie žalovaného, že prechod vlastníctva na štát sa udial na základe záberového zákona, preto nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a táto skutočnosť nevyplýva ani z PKV č. 492 kat. úz. B.. Z prídelovej listiny, vydanej Okresným národným výborom v Š. zo dňa 30.10.1954 nesporne vyplynulo, že nehnuteľnosti v kat. úz. B., zapísané vo vložke č. 492 sa vydávajú po vykonanom prídelovom konaní podľa nariadenia č. a pre Československý štát, Správa štátnych majetkov, Národný podnik v N.. Zároveň bol daný súhlas, aby vlastnícke právo bolo aj pozemnoknižne v prospech prídelcu prepísané. Na základe prídelovej listiny bol do pozemnoknižnej vložky č. 492 pod poradovým číslom 56 dňa 25.11.1954 i vklad vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam, zapísaný titulom prídelovej listiny, v prospech Československého štátu, Národný podnik v N.. Skutočnosť, že nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 492 pre kat. úz. B. podliehali revízii podľa vyplýva i zo samotnej pozemnoknižnej vložky, kde je tento záznam vykonaný na prvej strane. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania prešli do vlastníctva štátu postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy, čo je dôvodom navrátenia vlastníctva podľa reštitučného zákona. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že zo zápisu PKV č. 492 nevyplýva, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo odňaté bez náhrady postupom podľa , v tomto smere žalovaný neponúkol žiaden dôkaz o opaku. Z uvedeného bolo potrebné prijať záver, že k odňatiu vlastníckeho práva došlo postupom podľa bez náhrady, tak ako to tvrdil žalobca a ako to vyplynulo i z predložených listinných dôkazov.

Z vyššie uvedených dôvodov posudzujúc napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v rozsahu podaného odvolania dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej je vecne správne, a preto ho v celom rozsahu i vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania ako vecne správny podľa potvrdil.

Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa i v časti, v ktorej rozhodoval o náhrade trov konania, využijúc ust. . Mal za to, že v danom prípade súd dôvody hodné osobitného zreteľa majúce za následok nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi. Samotný charakter reštitučných zákonov zakladá výnimočnosť takýchto konaní, ktorými dochádza k naprávaniu krívd, spáchaných minulým režimom na pôvodných vlastníkoch. Z týchto dôvodov tak ako súd prvého stupňa, ani odvolací súd neprihliadol na námietku žalobcu, že žalovaný bol povinný vyvinúť úsilie a spoluprácu pri vydávaní nehnuteľností a v prípade dobrovoľného vydania nehnuteľností by neboli vznikli náklady spojené s týmto konaním.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa a tak, že žalobcovi, ktorý mal i v odvolacom konaní úspech nepriznal náhradu tohto konania, opätovne pre

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré vyplývajú z vyššie uvedeného, ako i zo samotného charakteru reštitučného zákona.

Odvolací súd podľa pripustil proti tomuto rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dovolanie.

Za otázku zásadného právneho významu považoval otázku právneho nástupníctva v majetkových veciach po O. arcibiskupstve (resp. v danej veci Ostrihomskom arcibiskupskom panstve), ako vlastníka pôvodne zapísaného v pozemkovej knihe.

Odvolací súd pri rozhodovaní danej veci vychádzal v otázke právneho nástupníctva z predpisov R. C.

- Dohody Modus vivendi, apoštolskej konštitúcie „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z 2.9.1937, apoštolskej konštitúcie Qui divino a Praescriptionum sacrosancti, Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24.11.2000, ako i (č.l. 20,24) a napokon i zo o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností. Uvedenú problematiku riešil i Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. a k otázke reštitúcií cirkevného majetku a právneho nástupníctva k vlastníctvu nehnuteľností O. A. na Slovensku je publikovaný i článok v Justičnej revue č. 4/2003.

Odvolací súd vzhľadom na zložitý historický vývoj a právnu silu vyššie uvedených dokumentov videl zásadný právny význam vo vyriešení otázky, či uvedené právne normy a dokumenty jednoznačne a nepochybne preukazujú právne nástupníctvo R. C. na Slovensku vo veciach vlastníctva nehnuteľností, ktoré boli pôvodne zapísané v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na O. A. (panstvo).

Odvolací súd poukazujúc na vyššie uvedené dôvody svojho rozhodnutia zotrváva na právnom závere, že R. C. so sídlom na Slovensku je na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na O. A. (panstvo).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.