Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 563/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mesta V., V., právne zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M.

P., V., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 21. júla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mesta V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra

2011 doručená sťažnosť Mesta V., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 21. júla 2011, ktorou žiadal vydať nález:

„1. Základné právo Mesta V. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove v konaní spis. zn.: zo dňa 21. 7. 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove v konaní spis. zn.: zo dňa

21. 7. 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Mesta V.

v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Ing. M. P., V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

Ako z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ bol ako žalovaný

účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa proti nemu domáhala M. Š., V. (ďalej

len „žalobkyňa“), zaplatenia sumy 41 776,58 € s príslušenstvom. Žalobkyňa žalobu

odôvodnila tým, že so sťažovateľom ako prenajímateľom uzatvorila ako nájomca

27. februára 2001 nájomnú zmluvu č. 22/2004/NP-S, ktorej predmetom boli nebytové

priestory v tom čase vo vlastníctve sťažovateľa. Sťažovateľ ešte 9. septembra 2003

záväzným stanoviskom č. 115478/2003/2648 súhlasil s navrhovanou investičnou činnosťou

žalobkyne spočívajúcou v zmene užívania časti predajne potravín na reštauráciu a takúto

zmenu užívania povolil rozhodnutím č. 3103/2003 z 8. apríla 2004. Neskôr nehnuteľnosť,

v ktorej sa prenajaté nebytové priestory nachádzajú, sťažovateľ ako predávajúci previedol

spoločnosti O., s. r. o. (ďalej len „nový vlastník nehnuteľnosti“), kúpnou zmluvou, vklad

vlastníckeho práva ktorej bol povolený pod č. V 938/2008, o čom sa žalobkyňa dozvedela

z listu sťažovateľa z 29. mája 2008. Nový vlastník nehnuteľnosti žalobkyni nájom

vypovedal listom z 27. mája 2008. Nájom zanikol uplynutím výpovednej doby 31. augusta

2008. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 41 776,58 € s poukazom na § 667 ods. 1

, pretože podľa jej názoru hoci sa sťažovateľ nezaviazal na úhradu

nákladov vynaložených žalobkyňou na stavebné zmeny na predmete nájmu, dal súhlas

s takouto zmenou, v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť po skončení nájmu uhradiť

nájomcovi protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Žalovaná suma zodpovedá

takémuto nároku v zmysle znaleckého posudku súdneho znalca z odboru stavebníctva –

odvetvia odhad hodnoty stavebných prác Ing. J. S. V priebehu konania žalobkyňa rozšírila

žalobu, pokiaľ ide o zmenu právnej kvalifikácie, v tom zmysle, že vyplatenie žalovanej

sumy oprela aj o ustanovenia z dôvodu, že po doručení

znaleckého posudku č. 1/2008 Ing. J. F. vyšlo najavo, že investície žalobkyne súdny znalec

do znaleckého posudku vôbec nezahrnul. Bezdôvodné obohatenie na strane sťažovateľa

malo vzniknúť tým, že žalobkyňa plnila z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. mája 2011 žalobu žalobkyne

zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania výrokom, podľa ktorého „žalobkyňa

je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % na účet právneho zástupcu

žalovaného JUDr. Ing. M. P. s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“. Okresný súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým,

že v konaní síce bolo preukázané vynaloženie 49 714, 129 € žalobkyňou v roku 2004 ako

investície do nebytových priestorov (po amortizácii zodpovedá sume 41 776,58 €), avšak

v dôsledku univerzálnej sukcesie podľa do postavenia

prenajímateľa vstúpil nový vlastník nehnuteľnosti, čoho dôsledkom je, že žalobkyňa mala

svoj nárok podľa poslednej vety uplatniť proti novému

vlastníkovi nehnuteľnosti (ktorý jej nájomnú zmluvu aj vypovedal), a nie proti

sťažovateľovi. Ďalej považoval okresný súd za preukázané, že sťažovateľ sa na úkor

žalobkyne bezdôvodne neobohatil, pretože v cene nehnuteľnosti pri jej predaji novému

vlastníkovi neboli zahrnuté investície vložené do nehnuteľnosti žalobkyňou, a teda nebolo

preukázané, že sťažovateľ predal nehnuteľnosť za vyššiu cenu v dôsledku žalobkyňou

vložených investícií. Žalobkyňa na svoje tvrdenie o vzniku bezdôvodného obohatenia na

strane sťažovateľa neuniesla dôkazné bremeno, v konaní nepreukázala, že by vôbec

k nejakému bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo. O náhrade trov konania

rozhodol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože sťažovateľ bol v konaní v plnom rozsahu úspešný. Ďalej

okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že „neakceptoval žiadosť žalobkyne o aplikovanie

ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania a zohľadnenie dôvodov hodných

osobitného zreteľa nakoľko nezistil, že by takéto dôvody hodné osobitného zreteľa boli

naplnené v danom prípade, tak ako to ma na mysli uvedené ustanovenie a žalobkyňa ich

súdu ani bližšie neodôvodnila. Dôvod, na ktorý poukázala žalobkyňa a to, že až zo

znaleckého posudku Ing. F. sa dozvedela o tom, že žalovaný predal budovu bez zohľadnenia

jej investícii.“.

Proti výroku o náhrade trov konania podala žalobkyňa odvolanie opierajúce sa

o odvolací dôvod podľa (nesprávne právne posúdenie veci)

a odvolaciemu súdu navrhla, aby zmenil rozsudok v jeho napadnutej časti tak, že žiaden

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového konania. Podľa názoru žalobkyne

boli splnené všetky podmienky na aplikáciu . Dôvody videla v tom, že pôvodne

sa v konaní domáhala návratu investícií a až v priebehu súdneho konania po zabezpečení

znaleckého posudku Ing. J. F. č. 1/2008 (na návrh žalobkyne), ktorý bol podkladom na

uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi sťažovateľom a novým vlastníkom nehnuteľnosti, zistila,

že jej investície a zhodnotenie sťažovateľ do ceny predávanej nehnuteľnosti nezahrnul, hoci

reálne existovali. Práve táto vedomosť by bola rozhodná pre posúdenie, proti komu podá

žalobu. Navyše sťažovateľ mohol tieto skutočnosti oznámiť žalobkyni ešte pred podaním

žaloby počas mimosúdneho riešenia sporu, avšak neurobil to. Žalobkyňa poukázala

v odvolaní i na to, že jej súd priznal v konaní 50 % oslobodenia od súdnych poplatkov

z dôvodu jej majetkovej, finančnej a rodinnej situácie.

Krajský súd o odvolaní žalobkyne rozhodol uznesením sp. zn.

z 21. júla 2011 a napadnuté rozhodnutie vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že

„žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 50 % na účet právneho

zástupcu žalovaného JUDr. Ing. M. P. s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“, pričom vychádzal z majetkových a sociálnych

pomerov na strane žalobkyne preukázaných v súvislosti s rozhodovaním o jej oslobodení od

povinnosti platiť súdne poplatky, od ktorej bola oslobodená v rozsahu 50 %. Rozhodnutie

krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2011.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru v spojení

s čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. júla

2011 odôvodnil sťažovateľ tým, že obsahom týchto práv je aj právo na rozhodnutie

o trovách konania v súlade so zákonom, pričom označené práva sťažovateľa boli porušené

tým, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne zdôvodnené, jeho rozhodnutie je

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Žalobkyňa bola

v konaní čiastočne oslobodená od súdnych poplatkov napriek tomu, že pre takéto

rozhodnutie neboli naplnené predpoklady podľa , je podnikateľkou a sťažovateľ

nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam smerujúcim k rozhodnutiu o oslobodení od

súdnych poplatkov žalobkyne. Žalobkyňa oslobodenie od súdnych poplatkov nepoužila ako

dôvod, pre ktorý žiadala okresný súd rozhodnúť o trovách konania podľa .

Navyše, podľa ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje

ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

pre rozhodnutie veci rozhodujúce, je povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa

k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, čo však krajský súd vo vzťahu

k sťažovateľovi neurobil. Pri aplikácii sú hranice sudcovskej úvahy dané účelom

právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa

len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania, a aplikovať ustanovenie možno iba v celkom výnimočnom

prípade, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností

hodných osobitného zreteľa treba prihliadať nielen na osobné, majetkové, zárobkové a iné

pomery všetkých účastníkov konania, ale tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov

k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Krajský súd svojím rozhodnutím porušil aj

princíp právnej istoty, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, pretože

v rovnakom, resp. obdobnom prípade, než aký bol rozhodovaný všeobecnými súdmi, dospel

bez náležitého odôvodnenia k inému záveru, a tým porušil princíp, v zmysle ktorého súdy

majú v rovnakých alebo obdobných prípadoch rozhodovať rovnako – Najvyšší súd

Slovenskej republiky vo veci sp. zn. , z 29. mája 2009

konštatoval, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle

neznamená súčasne aj zbavenie zodpovednosti účastníka konania za výsledok sporového

konania, čo znamená, že v prípade, ak účastník konania, ktorý bol oslobodený od platenia

súdnych poplatkov, bude celkom, resp. čiastočne neúspešný v konaní, bude za podmienok

zaviazaný na znášanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý v konaní mal

celkom alebo čiastočný úspech. Krajský súd vo veci sťažovateľa nedostatočne odôvodnil,

v ktorých okolnostiach na strane žalobkyne videl dôvody hodné osobitného zreteľa

na aplikáciu , svoj právny záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk,

ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru v spojení s

dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. júla 2011

jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak

z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii právnej normy ( ), ktorá

popiera jej účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd uznesenie sp. zn. z 21. júla 2011 odôvodnil takto:

„Podľa , ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že ide o procesný

inštitút, ktorý indikatívne vypočítava okolnosti relevantné na jeho aplikáciu. Odvolací súd

považuje predmetnú vec za takú, v ktorej je dôvodné aplikovať citované zmierňujúce

ustanovenie.

V prípade rozhodovania o náhrade trov konania je treba prihliadnuť ku všetkým

okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti k náhrade trov konania. Výrok

o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a úvaha vedúca k ich

náhrade musí byť odôvodnená.

V posudzovanej právnej veci je významné, že žalobkyňa bola prvostupňovým súdom

oslobodená od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 50 % uznesením zo dňa 10. 6. 2010

(č. l. 59, 60). Prvostupňový súd priznal navrhovateľke oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov s odôvodnením, že po posúdení všetkých majetkových pomerov navrhovateľky,

celkovej majetkovej situácie s prihliadnutím na vyživovaciu povinnosť, rodinnú situáciu mal

za to, že navrhovateľka má iné náklady spojené so zabezpečovaním životných potrieb,

potrieb vyživovaného dieťaťa, je podnikateľským subjektom a má za to, že dostatočne

preukázala dôvodnosť oslobodenia vo výške 50 %.

V odôvodnení rozhodnutia o náhrade trov konania chýba však úvaha a záver

prvostupňového súdu o tom či a prípadne aký má na rozhodnutie v tejto veci vplyv

predchádzajúce rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov. Prvostupňový súd

len poukázal na to, že podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia

§ 150, keďže nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade. Bolo však

povinnosťou prvostupňového súdu, aby k dôkazom a z nich vyplývajúcich skutočností

o čiastočnom oslobodení žalobkyne od platenia súdnych poplatkov prihliadol aj pri

rozhodovaní o náhrade trov konania.

Odvolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že ide o prípad,

kedy sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania

úspešnému žalovanému v rozsahu 50 %. Z obsahu spisu vyplýva záver o tom, že nedošlo

v priebehu konania k zmene majetkových, osobných a rodinných pomerov žalobkyne, keďže

aj prvostupňový súd ponechal rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov bez

zmeny v priebehu konania. Súd tak prihliadol na základné životné výdaje, ktoré potrebuje

žalobkyňa s prihliadnutím na vyživovaciu povinnosť k vyživovanému dieťaťu.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd je toho názoru, že

v danom prípade na strane žalobkyne sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,

spočívajúce v jej pomeroch, a preto ide o prípad, kedy možno aplikovať ustanovenie § 150

V rozsahu 50 % priznaného oslobodenia od platenia súdnych poplatkov na 50 %

priznanie náhrady trov konania.

K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd ďalej dodáva.

Za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia nemožno

považovať skutočnosť, že žalobkyňa sa domáhala a snažila sa pred začatím súdneho

konania uzavrieť zmier ohľadom predmetného nároku so žalovaným. V priebehu súdneho

konania, resp. výsledok súdneho konania ukázal, že nárok žalobkyne bol neopodstatnený

a žalobe sa nevyhovelo. Teda dôvod uvádzaný v odvolaní žalobkyne nie je možné považovať

za dôvod hodný osobitného zreteľa.

K ďalšej námietke žalobkyne, že o kúpnej cene predávaných nehnuteľností sa

dozvedela až zo znaleckého posudku znalca Ing. F. (č. l. 129) a zistila tak, že investície,

ktoré vložila do predmetnej nehnuteľnosti neboli zhodnotené alebo neboli vzaté do výšky

kúpnej ceny, pričom táto vedomosť bola pre ňu rozhodná pre určenie voči komu podá

žalobu, či voči žalovanému alebo novému vlastníkovi. Je potrebné uviesť, že touto

vedomosťou disponovala žalobkyňa už 22. 10. 2010, teda kedy bol znalecký posudok

predložený prvostupňovému súdu. Žalobkyňa však po tomto časovom intervale zotrvala

naďalej na svojom nároku aj na procesnom označení žalovaného. Prvostupňový súd tak

viedol konanie ďalej, vykonal ďalšie dôkazy (č. l. 152, 157, 167 až 171, 176 až 179, 197 až

200). Žalobkyňa navyše sama rozšírila právnu kvalifikáciu uplatneného nároku. Z toho teda

vyplýva, že napriek dispozíciou určitej vedomosti o skutkovom zistení, ktoré podľa jej

názoru malo vplyv aj na označenie žalovaného, prípadne označenie ďalšieho účastníka

konania, nevyužila možnosti, ktoré jej procesné právo, či už na dispozíciu so samotnou

žalobou, prípadne označením žalovaných subjektov. Z tohto dôvodu je táto jej námietka

podľa názoru odvolacieho súdu rovnako neopodstatnená.

Odvolací súd tak dospel k iným záverom pri rozhodovaní o trovách konania ako

prvostupňový súd, pokiaľ ide o možnosť v prejednávanom prípade aplikáciou ustanovenia

, a preto rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania zmenil (

) tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 50% na

účet právneho zástupcu žalovaného s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa

neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akého dôvodu považoval za

naplnené rozhodujúce podmienky na výnimočnú aplikáciu . Tieto dôvody videl v

majetkových a sociálnych pomeroch na strane žalobkyne, prihliadol na základné životné

výdaje, ktoré potrebuje žalobkyňa s ohľadom na vyživovaciu povinnosť k vyživovanému

dieťaťu (ktoré boli v konaní preukázané). Nie je potom už nevyhnutné, aby sa všeobecný

súd pre naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia formalisticky

vyporiadaval aj s nenaplnením jednotlivých ďalších pre vec nerozhodných kritérií, ktoré

nezistil, tak ako na to poukazuje sťažovateľ. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa

všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však ďalej tvrdil, že toto

rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý

nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

().

S ohľadom na uvedené sa preto ústavný súd zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa,

podľa ktorej krajský súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy výkladu

právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel k záveru, že vo

veci sťažovateľa boli splnené podmienky na nepriznanie náhrady trov konania

sťažovateľovi podľa .

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem

upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto

ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,

aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach

stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže

dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia

všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského

moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné

osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia

prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do

popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov,

ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto

prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov,

prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru

o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom,

a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Vo veci sťažovateľa považoval krajský súd za preukázanú existenciu okolností

hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v sociálnej situácii žalobkyne, pričom vychádzal

z toho, že tieto existovali v čase jej čiastočného oslobodenia od povinnosti platiť súdne

poplatky právoplatným rozhodnutím okresného súdu a trvali aj v čase rozhodovania

krajského súdu. Svoje rozhodnutie o použití ustanovenia založil teda krajský súd

na takom dôvode, ktorý toto zákonné ustanovenie považuje za relevantný a ktorý je v súlade

s jeho zmyslom a účelom. Krajský súd pri aplikácii rešpektoval hranice

sudcovskej úvahy dané účelom tohto ustanovenia a náležite zdôvodnil svoj postup.

Na tomto závere nič nemôže zmeniť názor sťažovateľa, podľa ktorého bola

žalobkyňa v konaní čiastočne oslobodená od súdnych poplatkov (10. júna 2010)

napriek tomu, že pre takéto rozhodnutie neboli v čase rozhodovania naplnené predpoklady

podľa , ani to, že sťažovateľ tvrdil, že nemal možnosť toto rozhodnutie zvrátiť.

Čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov bolo žalobkyni priznané skorším

právoplatným rozhodnutím okresného súdu. Ako vyplýva z ustanovenia ,

priznané oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne aj so spätnou

účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka

oslobodenie neodôvodňovali. Podnet na takéto rozhodnutie súdu môže dať aj iný účastník

konania. Keďže okresný súd ani krajský súd nezistili podmienky na odňatie čiastočného

oslobodenia od súdnych poplatkov žalobkyni, postup podľa nevyužili.

Ústavný súd považuje ďalej za podstatné aj to, že sťažovateľ ani v sťažnosti

doručenej ústavnému súdu netvrdil vo vzťahu k následkom napadnutého rozhodnutia, že by

tu existoval nepomer medzi zvýhodnením žalobkyne a znevýhodnením sťažovateľa

s ohľadom na ich celkové pomery ako účastníkov konania, pri riešení vzťahu ktorých bol

krajský súd povinný hľadať spravodlivú rovnováhu. Za nenáležitú považuje ústavný súd aj

námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd mal s ohľadom na ustanovenie § 213 ods. 2

osobitne v tomto prípade vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie k možnej aplikácii

s odôvodním, že na rozhodnutie o trovách konania chce aplikovať ustanovenie

právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre

rozhodnutie veci rozhodujúce. Účelom ustanovenia je primárne zabrániť

prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho súdu z hľadiska právnej kvalifikácie merita veci

podľa (odlišného ustanovenia) hmotného práva. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak,

ako to žiada sťažovateľ. Rozhodovanie o trovách konania je z tohto pohľadu vnútorne

jednotnou procesnoprávnou otázkou, pri ktorej nemožno samostatne hovoriť na jednej

strane o ustanoveniach upravujúcich náhradu trov konania podľa zásady úspechu a na

druhej strane o odlišných ustanoveniach (v zmysle ) tieto princípy

modifikujúcich.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania

a aplikácii našiel v okolnostiach prípadu spravodlivú rovnováhu, tak ako to od

neho vyžaduje obsah základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného dohovoru.

S ohľadom na uvedené je vylúčené nielen to, aby postupom krajského súdu rešpektujúcim

ustanovenia došlo k porušeniu týchto práv sťažovateľa, ale

aj k porušeniu práva na spravodlivý proces v spojení s právom na majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu (ktorého samostatné porušenie sťažovateľ navyše ani nenamietal).

V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým

postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak dôsledne

a ústavne konformne využijúc svoje moderačné právo v intenciách zákona zmenil

rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi. V tomto

prípade od krajského súdu ani účel zákona ani história jeho vzniku, ani systematická

súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávných princípov nevyžadovali dospieť k inému záveru,

než ktorý uviedol v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných

noriem, konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.

Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľa ani

v tejto časti neobstojí.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie nepovažuje ústavný súd za dôvodné, aby uznesením krajského súdu

sp. zn. z 21. júla 2011 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj v spojení s právom na majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2011