Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 275 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (307)II. ÚS 563/2011
PDF · 236.83 KB
No categories available
II. ÚS 563/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mesta V., V., právne zastúpeného advokátom JUDr. Ing. M.
P., V., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mesta V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra
2011 doručená sťažnosť Mesta V., V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011, ktorou žiadal vydať nález:
„1. Základné právo Mesta V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove v konaní spis. zn.: 20Co/78/2011 zo dňa 21. 7. 2011 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove v konaní spis. zn.: 20Co/78/2011 zo dňa
21. 7. 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Mesta V.
v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Ing. M. P., V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
Ako z podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, sťažovateľ bol ako žalovaný
účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 77/2010, v ktorom sa proti nemu domáhala M. Š., V. (ďalej
len „žalobkyňa“), zaplatenia sumy 41 776,58 € s príslušenstvom. Žalobkyňa žalobu
odôvodnila tým, že so sťažovateľom ako prenajímateľom uzatvorila ako nájomca
27. februára 2001 nájomnú zmluvu č. 22/2004/NP-S, ktorej predmetom boli nebytové
priestory v tom čase vo vlastníctve sťažovateľa. Sťažovateľ ešte 9. septembra 2003
záväzným stanoviskom č. 115478/2003/2648 súhlasil s navrhovanou investičnou činnosťou
žalobkyne spočívajúcou v zmene užívania časti predajne potravín na reštauráciu a takúto
zmenu užívania povolil rozhodnutím č. 3103/2003 z 8. apríla 2004. Neskôr nehnuteľnosť,
v ktorej sa prenajaté nebytové priestory nachádzajú, sťažovateľ ako predávajúci previedol
spoločnosti O., s. r. o. (ďalej len „nový vlastník nehnuteľnosti“), kúpnou zmluvou, vklad
vlastníckeho práva ktorej bol povolený pod č. V 938/2008, o čom sa žalobkyňa dozvedela
z listu sťažovateľa z 29. mája 2008. Nový vlastník nehnuteľnosti žalobkyni nájom
vypovedal listom z 27. mája 2008. Nájom zanikol uplynutím výpovednej doby 31. augusta
2008. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 41 776,58 € s poukazom na § 667 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pretože podľa jej názoru hoci sa sťažovateľ nezaviazal na úhradu
nákladov vynaložených žalobkyňou na stavebné zmeny na predmete nájmu, dal súhlas
s takouto zmenou, v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť po skončení nájmu uhradiť
nájomcovi protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Žalovaná suma zodpovedá
takémuto nároku v zmysle znaleckého posudku súdneho znalca z odboru stavebníctva –
odvetvia odhad hodnoty stavebných prác Ing. J. S. V priebehu konania žalobkyňa rozšírila
žalobu, pokiaľ ide o zmenu právnej kvalifikácie, v tom zmysle, že vyplatenie žalovanej
sumy oprela aj o ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že po doručení
znaleckého posudku č. 1/2008 Ing. J. F. vyšlo najavo, že investície žalobkyne súdny znalec
do znaleckého posudku vôbec nezahrnul. Bezdôvodné obohatenie na strane sťažovateľa
malo vzniknúť tým, že žalobkyňa plnila z právneho dôvodu, ktorý odpadol.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 77/2010 z 11. mája 2011 žalobu žalobkyne
zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania výrokom, podľa ktorého „žalobkyňa
je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100 % na účet právneho zástupcu
žalovaného JUDr. Ing. M. P. s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“. Okresný súd zamietnutie žaloby odôvodnil tým,
že v konaní síce bolo preukázané vynaloženie 49 714, 129 € žalobkyňou v roku 2004 ako
investície do nebytových priestorov (po amortizácii zodpovedá sume 41 776,58 €), avšak
v dôsledku univerzálnej sukcesie podľa § 630 Občianskeho zákonníka do postavenia
prenajímateľa vstúpil nový vlastník nehnuteľnosti, čoho dôsledkom je, že žalobkyňa mala
svoj nárok podľa § 667 ods. 1 poslednej vety Občianskeho zákonníka uplatniť proti novému
vlastníkovi nehnuteľnosti (ktorý jej nájomnú zmluvu aj vypovedal), a nie proti
sťažovateľovi. Ďalej považoval okresný súd za preukázané, že sťažovateľ sa na úkor
žalobkyne bezdôvodne neobohatil, pretože v cene nehnuteľnosti pri jej predaji novému
vlastníkovi neboli zahrnuté investície vložené do nehnuteľnosti žalobkyňou, a teda nebolo
preukázané, že sťažovateľ predal nehnuteľnosť za vyššiu cenu v dôsledku žalobkyňou
vložených investícií. Žalobkyňa na svoje tvrdenie o vzniku bezdôvodného obohatenia na
strane sťažovateľa neuniesla dôkazné bremeno, v konaní nepreukázala, že by vôbec
k nejakému bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo. O náhrade trov konania
rozhodol okresný súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože sťažovateľ bol v konaní v plnom rozsahu úspešný. Ďalej
okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že „neakceptoval žiadosť žalobkyne o aplikovanie
ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o trovách konania a zohľadnenie dôvodov hodných
osobitného zreteľa nakoľko nezistil, že by takéto dôvody hodné osobitného zreteľa boli
naplnené v danom prípade, tak ako to ma na mysli uvedené ustanovenie a žalobkyňa ich
súdu ani bližšie neodôvodnila. Dôvod, na ktorý poukázala žalobkyňa a to, že až zo
znaleckého posudku Ing. F. sa dozvedela o tom, že žalovaný predal budovu bez zohľadnenia
jej investícii.“.
Proti výroku o náhrade trov konania podala žalobkyňa odvolanie opierajúce sa
o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP (nesprávne právne posúdenie veci)
a odvolaciemu súdu navrhla, aby zmenil rozsudok v jeho napadnutej časti tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov prvostupňového konania. Podľa názoru žalobkyne
boli splnené všetky podmienky na aplikáciu § 150 OSP. Dôvody videla v tom, že pôvodne
sa v konaní domáhala návratu investícií a až v priebehu súdneho konania po zabezpečení
znaleckého posudku Ing. J. F. č. 1/2008 (na návrh žalobkyne), ktorý bol podkladom na
uzatvorenie kúpnej zmluvy medzi sťažovateľom a novým vlastníkom nehnuteľnosti, zistila,
že jej investície a zhodnotenie sťažovateľ do ceny predávanej nehnuteľnosti nezahrnul, hoci
reálne existovali. Práve táto vedomosť by bola rozhodná pre posúdenie, proti komu podá
žalobu. Navyše sťažovateľ mohol tieto skutočnosti oznámiť žalobkyni ešte pred podaním
žaloby počas mimosúdneho riešenia sporu, avšak neurobil to. Žalobkyňa poukázala
v odvolaní i na to, že jej súd priznal v konaní 50 % oslobodenia od súdnych poplatkov
z dôvodu jej majetkovej, finančnej a rodinnej situácie.
Krajský súd o odvolaní žalobkyne rozhodol uznesením sp. zn. 20 Co 78/2011
z 21. júla 2011 a napadnuté rozhodnutie vo výroku o náhrade trov konania zmenil tak, že
„žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 50 % na účet právneho
zástupcu žalovaného JUDr. Ing. M. P. s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“, pričom vychádzal z majetkových a sociálnych
pomerov na strane žalobkyne preukázaných v súvislosti s rozhodovaním o jej oslobodení od
povinnosti platiť súdne poplatky, od ktorej bola oslobodená v rozsahu 50 %. Rozhodnutie
krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2011.
Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení
s čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla
2011 odôvodnil sťažovateľ tým, že obsahom týchto práv je aj právo na rozhodnutie
o trovách konania v súlade so zákonom, pričom označené práva sťažovateľa boli porušené
tým, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne zdôvodnené, jeho rozhodnutie je
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Žalobkyňa bola
v konaní čiastočne oslobodená od súdnych poplatkov napriek tomu, že pre takéto
rozhodnutie neboli naplnené predpoklady podľa § 138 OSP, je podnikateľkou a sťažovateľ
nemal možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam smerujúcim k rozhodnutiu o oslobodení od
súdnych poplatkov žalobkyne. Žalobkyňa oslobodenie od súdnych poplatkov nepoužila ako
dôvod, pre ktorý žiadala okresný súd rozhodnúť o trovách konania podľa § 150 OSP.
Navyše, podľa § 213 ods. 2 OSP ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje
ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je
pre rozhodnutie veci rozhodujúce, je povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa
k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili, čo však krajský súd vo vzťahu
k sťažovateľovi neurobil. Pri aplikácii § 150 OSP sú hranice sudcovskej úvahy dané účelom
právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa
len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok
sporového konania, a aplikovať ustanovenie § 150 OSP možno iba v celkom výnimočnom
prípade, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať nielen na osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery všetkých účastníkov konania, ale tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov
k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Krajský súd svojím rozhodnutím porušil aj
princíp právnej istoty, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, pretože
v rovnakom, resp. obdobnom prípade, než aký bol rozhodovaný všeobecnými súdmi, dospel
bez náležitého odôvodnenia k inému záveru, a tým porušil princíp, v zmysle ktorého súdy
majú v rovnakých alebo obdobných prípadoch rozhodovať rovnako – Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6 Obo 181/2007, 6 Obo 103/2008 z 29. mája 2009
konštatoval, že oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 OSP
neznamená súčasne aj zbavenie zodpovednosti účastníka konania za výsledok sporového
konania, čo znamená, že v prípade, ak účastník konania, ktorý bol oslobodený od platenia
súdnych poplatkov, bude celkom, resp. čiastočne neúspešný v konaní, bude za podmienok
§ 142 OSP zaviazaný na znášanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý v konaní mal
celkom alebo čiastočný úspech. Krajský súd vo veci sťažovateľa nedostatočne odôvodnil,
v ktorých okolnostiach na strane žalobkyne videl dôvody hodné osobitného zreteľa
na aplikáciu § 150 OSP, svoj právny záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk,
ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1
dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011
jednak v dôsledku toho, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a jednak
z dôvodu, že rozhodnutie založil na takej aplikácii právnej normy (§ 150 OSP), ktorá
popiera jej účel a pravidlá ústavne konformného výkladu.
Krajský súd uznesenie sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011 odôvodnil takto:
„Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na
okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že ide o procesný
inštitút, ktorý indikatívne vypočítava okolnosti relevantné na jeho aplikáciu. Odvolací súd
považuje predmetnú vec za takú, v ktorej je dôvodné aplikovať citované zmierňujúce
ustanovenie.
V prípade rozhodovania o náhrade trov konania je treba prihliadnuť ku všetkým
okolnostiam, ktoré môžu mať vplyv na stanovenie povinnosti k náhrade trov konania. Výrok
o trovách konania musí byť v súlade s priebehom celého konania a úvaha vedúca k ich
náhrade musí byť odôvodnená.
V posudzovanej právnej veci je významné, že žalobkyňa bola prvostupňovým súdom
oslobodená od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 50 % uznesením zo dňa 10. 6. 2010
(č. l. 59, 60). Prvostupňový súd priznal navrhovateľke oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov s odôvodnením, že po posúdení všetkých majetkových pomerov navrhovateľky,
celkovej majetkovej situácie s prihliadnutím na vyživovaciu povinnosť, rodinnú situáciu mal
za to, že navrhovateľka má iné náklady spojené so zabezpečovaním životných potrieb,
potrieb vyživovaného dieťaťa, je podnikateľským subjektom a má za to, že dostatočne
preukázala dôvodnosť oslobodenia vo výške 50 %.
V odôvodnení rozhodnutia o náhrade trov konania chýba však úvaha a záver
prvostupňového súdu o tom či a prípadne aký má na rozhodnutie v tejto veci vplyv
predchádzajúce rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov. Prvostupňový súd
len poukázal na to, že podľa jeho názoru nie sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia
§ 150, keďže nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade. Bolo však
povinnosťou prvostupňového súdu, aby k dôkazom a z nich vyplývajúcich skutočností
o čiastočnom oslobodení žalobkyne od platenia súdnych poplatkov prihliadol aj pri
rozhodovaní o náhrade trov konania.
Odvolací súd po preskúmaní prejednávanej veci dospel k záveru, že ide o prípad,
kedy sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
úspešnému žalovanému v rozsahu 50 %. Z obsahu spisu vyplýva záver o tom, že nedošlo
v priebehu konania k zmene majetkových, osobných a rodinných pomerov žalobkyne, keďže
aj prvostupňový súd ponechal rozhodnutie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov bez
zmeny v priebehu konania. Súd tak prihliadol na základné životné výdaje, ktoré potrebuje
žalobkyňa s prihliadnutím na vyživovaciu povinnosť k vyživovanému dieťaťu.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd je toho názoru, že
v danom prípade na strane žalobkyne sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
spočívajúce v jej pomeroch, a preto ide o prípad, kedy možno aplikovať ustanovenie § 150
O.s.p. V rozsahu 50 % priznaného oslobodenia od platenia súdnych poplatkov na 50 %
priznanie náhrady trov konania.
K odvolacím námietkam žalobkyne odvolací súd ďalej dodáva.
Za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 150 O.s.p. nemožno
považovať skutočnosť, že žalobkyňa sa domáhala a snažila sa pred začatím súdneho
konania uzavrieť zmier ohľadom predmetného nároku so žalovaným. V priebehu súdneho
konania, resp. výsledok súdneho konania ukázal, že nárok žalobkyne bol neopodstatnený
a žalobe sa nevyhovelo. Teda dôvod uvádzaný v odvolaní žalobkyne nie je možné považovať
za dôvod hodný osobitného zreteľa.
K ďalšej námietke žalobkyne, že o kúpnej cene predávaných nehnuteľností sa
dozvedela až zo znaleckého posudku znalca Ing. F. (č. l. 129) a zistila tak, že investície,
ktoré vložila do predmetnej nehnuteľnosti neboli zhodnotené alebo neboli vzaté do výšky
kúpnej ceny, pričom táto vedomosť bola pre ňu rozhodná pre určenie voči komu podá
žalobu, či voči žalovanému alebo novému vlastníkovi. Je potrebné uviesť, že touto
vedomosťou disponovala žalobkyňa už 22. 10. 2010, teda kedy bol znalecký posudok
predložený prvostupňovému súdu. Žalobkyňa však po tomto časovom intervale zotrvala
naďalej na svojom nároku aj na procesnom označení žalovaného. Prvostupňový súd tak
viedol konanie ďalej, vykonal ďalšie dôkazy (č. l. 152, 157, 167 až 171, 176 až 179, 197 až
200). Žalobkyňa navyše sama rozšírila právnu kvalifikáciu uplatneného nároku. Z toho teda
vyplýva, že napriek dispozíciou určitej vedomosti o skutkovom zistení, ktoré podľa jej
názoru malo vplyv aj na označenie žalovaného, prípadne označenie ďalšieho účastníka
konania, nevyužila možnosti, ktoré jej procesné právo, či už na dispozíciu so samotnou
žalobou, prípadne označením žalovaných subjektov. Z tohto dôvodu je táto jej námietka
podľa názoru odvolacieho súdu rovnako neopodstatnená.
Odvolací súd tak dospel k iným záverom pri rozhodovaní o trovách konania ako
prvostupňový súd, pokiaľ ide o možnosť v prejednávanom prípade aplikáciou ustanovenia
§ 150 O.s.p., a preto rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania zmenil (§ 220
O.s.p.) tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 50% na
účet právneho zástupcu žalovaného s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa
neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď, z akého dôvodu považoval za
naplnené rozhodujúce podmienky na výnimočnú aplikáciu § 150 OSP. Tieto dôvody videl v
majetkových a sociálnych pomeroch na strane žalobkyne, prihliadol na základné životné
výdaje, ktoré potrebuje žalobkyňa s ohľadom na vyživovaciu povinnosť k vyživovanému
dieťaťu (ktoré boli v konaní preukázané). Nie je potom už nevyhnutné, aby sa všeobecný
súd pre naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia formalisticky
vyporiadaval aj s nenaplnením jednotlivých ďalších pre vec nerozhodných kritérií, ktoré
nezistil, tak ako na to poukazuje sťažovateľ. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa
všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však ďalej tvrdil, že toto
rozhodnutie je založené na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý
nezodpovedá ich účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(I. ÚS 198/07).
S ohľadom na uvedené sa preto ústavný súd zaoberal aj argumentáciou sťažovateľa,
podľa ktorej krajský súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy výkladu
právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel k záveru, že vo
veci sťažovateľa boli splnené podmienky na nepriznanie náhrady trov konania
sťažovateľovi podľa § 150 OSP.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na
okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto
ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický,
aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom v medziach
stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia
všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského
moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné
osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia
prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do
popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov,
ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto
prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch účastníkov,
prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru
o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom,
a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Vo veci sťažovateľa považoval krajský súd za preukázanú existenciu okolností
hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v sociálnej situácii žalobkyne, pričom vychádzal
z toho, že tieto existovali v čase jej čiastočného oslobodenia od povinnosti platiť súdne
poplatky právoplatným rozhodnutím okresného súdu a trvali aj v čase rozhodovania
krajského súdu. Svoje rozhodnutie o použití ustanovenia § 150 OSP založil teda krajský súd
na takom dôvode, ktorý toto zákonné ustanovenie považuje za relevantný a ktorý je v súlade
s jeho zmyslom a účelom. Krajský súd pri aplikácii § 150 OSP rešpektoval hranice
sudcovskej úvahy dané účelom tohto ustanovenia a náležite zdôvodnil svoj postup.
Na tomto závere nič nemôže zmeniť názor sťažovateľa, podľa ktorého bola
žalobkyňa v konaní čiastočne oslobodená od súdnych poplatkov (10. júna 2010)
napriek tomu, že pre takéto rozhodnutie neboli v čase rozhodovania naplnené predpoklady
podľa § 138 OSP, ani to, že sťažovateľ tvrdil, že nemal možnosť toto rozhodnutie zvrátiť.
Čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov bolo žalobkyni priznané skorším
právoplatným rozhodnutím okresného súdu. Ako vyplýva z ustanovenia § 138 ods. 2 OSP,
priznané oslobodenie súd kedykoľvek za konania odníme, prípadne aj so spätnou
účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery účastníka
oslobodenie neodôvodňovali. Podnet na takéto rozhodnutie súdu môže dať aj iný účastník
konania. Keďže okresný súd ani krajský súd nezistili podmienky na odňatie čiastočného
oslobodenia od súdnych poplatkov žalobkyni, postup podľa § 138 ods. 2 OSP nevyužili.
Ústavný súd považuje ďalej za podstatné aj to, že sťažovateľ ani v sťažnosti
doručenej ústavnému súdu netvrdil vo vzťahu k následkom napadnutého rozhodnutia, že by
tu existoval nepomer medzi zvýhodnením žalobkyne a znevýhodnením sťažovateľa
s ohľadom na ich celkové pomery ako účastníkov konania, pri riešení vzťahu ktorých bol
krajský súd povinný hľadať spravodlivú rovnováhu. Za nenáležitú považuje ústavný súd aj
námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd mal s ohľadom na ustanovenie § 213 ods. 2
OSP osobitne v tomto prípade vyzvať sťažovateľa na vyjadrenie k možnej aplikácii § 150
OSP s odôvodním, že na rozhodnutie o trovách konania chce aplikovať ustanovenie
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre
rozhodnutie veci rozhodujúce. Účelom ustanovenia § 213 ods. 2 OSP je primárne zabrániť
prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho súdu z hľadiska právnej kvalifikácie merita veci
podľa (odlišného ustanovenia) hmotného práva. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak,
ako to žiada sťažovateľ. Rozhodovanie o trovách konania je z tohto pohľadu vnútorne
jednotnou procesnoprávnou otázkou, pri ktorej nemožno samostatne hovoriť na jednej
strane o ustanoveniach upravujúcich náhradu trov konania podľa zásady úspechu a na
druhej strane o odlišných ustanoveniach (v zmysle § 213 ods. 2 OSP) tieto princípy
modifikujúcich.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania
a aplikácii § 150 OSP našiel v okolnostiach prípadu spravodlivú rovnováhu, tak ako to od
neho vyžaduje obsah základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S ohľadom na uvedené je vylúčené nielen to, aby postupom krajského súdu rešpektujúcim
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku došlo k porušeniu týchto práv sťažovateľa, ale
aj k porušeniu práva na spravodlivý proces v spojení s právom na majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu (ktorého samostatné porušenie sťažovateľ navyše ani nenamietal).
V prípade sťažovateľa teda nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým
postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak dôsledne
a ústavne konformne využijúc svoje moderačné právo v intenciách zákona zmenil
rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania vo vzťahu medzi účastníkmi. V tomto
prípade od krajského súdu ani účel zákona ani história jeho vzniku, ani systematická
súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávných princípov nevyžadovali dospieť k inému záveru,
než ktorý uviedol v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd našiel interpretáciou abstraktných
noriem, konkrétne právo rešpektujúc ústavné zásady.
Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých
ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo
nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľa ani
v tejto časti neobstojí.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Za tejto situácie nepovažuje ústavný súd za dôvodné, aby uznesením krajského súdu
sp. zn. 20 Co 78/2011 z 21. júla 2011 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj v spojení s právom na majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Sťažnosť sťažovateľa preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2011