Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2981 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (3297)69e/366950.e46a7d.pdf
PDF · 163.24 KB
No categories available
2Cdo/205/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a členov senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Oľgy Trnkovej,
v právnej veci ţalobcu JUDr. R. H., bývajúceho v B., proti ţalovanému Slovenskej
republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, sídliacemu v Bratislave, o
náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18 C 61/2005, o dovolaní
ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. marca 2009, sp. zn. 12 Co 73/2008,
takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu z a m i e t a .
Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 5. júna 2007, č.k. 18 C 61/2005-25, uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 127.310,- Sk s 9 % úrokom z omeškania od
10. septembra 2004 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, v časti istiny
200,- Sk ţalobu zamietol a ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe
Krajský súd v Bratislave nepostupoval správne, keď ţalobcovi v rozsudku z 1. októbra 2002,
sp. zn. 34 Cb 131/1996 nepriznal náhrada trov tohto konania, v ktorom vystupoval ako skorší
z dvoch právnych zástupcov úspešného účastníka konania, hoci o nich súd mal rozhodnúť
i bez návrhu a boli riadne a včas vyčíslené. V príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym
úradným postupom vznikla ţalobcovi škoda. Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, upravuje
nesprávny úradný postup vo svojej druhej časti, prvá časť upravuje škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Prvá časť zároveň nie je všeobecnou časťou zákona, nevzťahuje sa
podporne na jeho druhú časť s výnimkou ustanovenia § 1, o ktorom to zákonodarca výslovne
uviedol. Z ustanovenia § 18 jednoznačne vyplýva, ţe nesprávny úradný postup, pri ktorom je
daná zodpovednosť štátu, sa môţe dotknúť aj tretích osôb, nielen účastníkov konania. Navyše,
ţalobca bol v určitom čase v širšom zmysle slova ako právny zástupca účastníkom konania.
V časti 200,- Sk ţalobu ţalobcu ako neopodstatnenú zamietol. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 155 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. marca 2009, sp. zn. 12 Co 73/2008, na
odvolanie ţalovaného rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci
samej zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanému náhradu trov konania nepriznal.
O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, ţe ţalovanému ich náhradu nepriznal.
Zodpovednosť podľa zákona č. 58/1969 Zb. je jednou z foriem zodpovednosti štátu bez
ohľadu na zavinenie. Na jej vyvodenie musia byť súčasne splnené tri podmienky, a to
existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup
a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom.
Nesprávnym úradným postupom sa rozumie akákoľvek činnosť spojená s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde
k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý
vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úkony tzv. úradného postupu samy
osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho
obsahu neprejavia, alebo ide o inú činnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia
konania. Súd sa ďalej zaoberal otázkou vecnej legitimácie ako stavu vyplývajúceho
z hmotného práva, podľa ktorého je účastník subjektom práva (povinnosti), ktoré je
predmetom konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, ţe ten, kto o sebe tvrdí, ţe je
nositeľom hmotného oprávnenia alebo o ktorom ţalobca tvrdí je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, nie je nositeľom oprávnenia alebo povinnosti, o ktorých sa koná. V prejednávanej
veci mal súd za nesporné, ţe ţalobca bol právnym zástupcom úspešného účastníka konania,
ktorému bola priznaná náhrada v konaní vzniknutých trov. Nárok na náhradu trov je
procesným nárokom a do jeho obsahu sa nepremietajú (nemôţu) právne vzťahy zaloţené
príkaznou zmluvou a zmluvou o právnej pomoci, pričom je vecou účastníkov tejto zmluvy
(t.j. advokáta a klienta), ako sa v konečnom dôsledku dohodnú o nároku, ktorý pre klienta
vyplynul z výroku súdneho rozhodnutia. Nárok na náhradu trov sa totiţ priznáva iba
účastníkovi konania, a preto kaţdá procesná legitimácia spojená s týmto nárokom prislúcha
iba jemu. Vychádzajúc z ustanovenia § 149 ods. 1 O.s.p., tieto procesné legitimácie
advokátovi nepatria. V danom prípade u ţalobcu absentuje právny titul na náhradu škody.
Náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva sa súdom priznáva
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, proti účastníkovi, ktorý úspech nemal. Osobou,
ktorej bola náhrada trov priznaná je teda účastník konania, a nie advokát. Ţalobca sa nároku
uplatňovaného v tomto konaní mohol domáhať iba priamo proti subjektu, ktorého v danom
konaní zastupoval a ktorému bola náhrada trov v danom konaní priznaná, a to na základe
zmluvy o právnom zastúpení. Nebola teda splnená ani jedna z podmienok vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a preto ţalovaný za
škodu podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. nezodpovedá. O trovách odvolacieho konania
rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s pouţitím § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal napadnutý
rozsudok zmeniť tak, ţe potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 5. júna 2007, č.k.
18 C 61/2005-25. Prípustnosť dovolania vyvodil z § 238 ods. 1 O.s.p. a z § 237 písm. f/ O.s.p.
a odôvodnil ho poukazom na vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe postupom
odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, a na vady rozhodnutia spočívajúce
v inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Iná vada, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, spočívala v konaní odvolacieho súdu v rozpore so
zákonom pri posudzovaní rozsahu podaného dovolania, t.j. v rozpore s § 212 ods. 1 O.s.p.
Ţalovaný svoje odvolanie odôvodnil iba tým, ţe okresný súd pochybil, pretoţe nároku na náhradu
škody podľa druhej časti zákona č. 58/1969 Zb. sa môţe domáhať iba účastník občianskeho
súdneho konania, čo vyplýva z § 2 tohto zákona. Napriek tomu odvolací súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku uvádza, ţe ţalovaný v odvolaní namieta aktívnu vecnú legitimáciu ţalobcu
v tejto právnej veci, pretoţe škoda mohla vzniknúť iba klientovi a ţalobca mal povinnosť uplatniť
si svoju pohľadávku voči nemu. V takomto rozsahu odvolací súd aj preskúmal rozsudok
okresného súdu nad rámec rozsahu a dôvodov odvolania a v rozpore s § 212 ods. 1 O.s.p. Súd
zaťaţil konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe vychádzal zo skutočností, ktoré neboli
ţalovaným tvrdené a ani súd prvého stupňa sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal, bez toho,
aby mu umoţnil sa k novým právnym záverom vyjadriť sa, čím mu odvolací súd odňal moţnosť
konať pred súdom a zároveň porušil čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a nerešpektoval ústavný princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím
súdom. Za podstatné označil ţalobca pochybenie odvolacieho súdu pri právnom posúdení veci.
Závery o postavení ţalobcu v spore vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
34 Cb 131/1996 nemoţno aplikovať na jeho nárok na náhradu škody, pretoţe sa domáha náhrady
škody, ktorá mu vznikla tým, ţe súd nepostupoval v konaní a pri rozhodovaní vo veci sp. zn.
34 Cb 131/1996 podľa zákona, pretoţe vôbec nerozhodol o náhrade trov konania, ktoré sa týkajú
zastupovania úspešného mandanta ţalobcom, hoci podľa zákona bol súd povinný rozhodnúť ex
offo (§ 151 ods. 1 O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania súdu). Postupom súdu v rozpore so
zákonom došlo k vzniku záväzku na náhradu škody, za ktorú podľa zákona zodpovedá ţalovaný
štát. Právo na náhradu škody obmedzené na účastníkov konania podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb.
sa viaţe iba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; nesprávny úradný postup sa
môţe dotýkať akejkoľvek fyzickej alebo „právnej“ osoby a nemusí byť spôsobená len v rámci
konania podľa príslušných právnych predpisov, t.j. osobám, ktoré boli v pozícii účastníkov týchto
konaní.
Ţalovaný sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý má sám právnické
vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243 a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie
je dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom
ustanovení (t.j. či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procese nespôsobilého
účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom, či nesprávne obsadeným súdom).
§ 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym
notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej
v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo
orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktieţ za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení
úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 2 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím
vydaným v tomto konaní.
Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemoţno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný
orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.
Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. ako výnimku z ustanovenia odseku 1 moţno
uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez
ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku
(§ 3) zrušené alebo zmenené.
Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1
nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii advokát poskytuje právnu pomoc
spravidla za odmenu a má právo poţadovať na ňu primeraný preddavok.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal.
Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená
náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uloţená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju
advokátovi.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. (v znení zákonov č. 232/1995 Z.z. a 233/1995 Z.z.)
o povinnosti na náhradu trov konania rozhoduje súd bez návrhu, a to spravidla v rozhodnutí,
ktorým sa konanie na ňom končí. Ak ide o prisúdenie trov konania podľa § 149 ods. 1 a 3,
advokát alebo komerčný právnik je povinný trovy právneho zastúpenia vyčísliť pred
vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Predseda senátu môţe v odôvodnených
prípadoch umoţniť vyčíslenie trov po vyhlásení rozsudku. O právach podľa § 139 rozhoduje
predseda senátu.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak
a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,
c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Podľa § 243b ods. 2 O.s.p. veta druhá ak nesprávnosť dovolaním napadnutého
rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového
stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.
Dovolateľ namietal existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú mal odvolací súd
zaloţiť tým, ţe nad rozsah tvrdení ţalovaného v jeho odvolaní a nad rozsah skutočností,
ktorými sa zaoberal prvostupňový súd vo svojom rozsudku, preskúmaval aktívnu vecnú
legitimáciu ţalobcu bez toho, aby mu umoţnil sa k týmto skutočnostiam vyjadriť.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie stav, kedy
účastník konania nemohol pred súdom uplatniť svoje procesné práva, jednak pretoţe mu to
súd znemoţnil postupom odporujúcim Občianskemu súdnemu poriadku, alebo tieţ z dôvodu
existencie rozhodnutia súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôţe uplatniť svoje práva
(napr. nesprávne odmietnutie odvolania ako oneskorene podaného).
Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého
vyplýva subjektu - ţalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné
právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či uţ
aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane ţalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej
povinnosti na strane ţalovaného) je imanentnou súčasťou kaţdého súdneho konania. Súd
vecnú legitimáciu skúma vţdy aj bez návrhu a aj v prípade, ţe ju ţiaden z účastníkov konania
nenamieta. To, ţe sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, ţe sa ňou
v konaní nezaoberal. Tým, ţe prvostupňový súd rozhodol v prospech ţalobcu, ktorému právo
na náhradu škody priznal, implicitne rozhodol aj o tom, ţe ţalobca je aktívne vecne
legitimovaný na podanie predmetnej ţaloby voči ţalovanému, u ktorého súd dospel k záveru,
ţe je pasívne vecne legitimovaný. Navyše, v prejednávanej veci námietka aktívnej legitimácie
ţalobcu bola obsiahnutá v odvolaní ţalovaného („žalobca nie je aktívne legitimovaný vo veci,
lebo ak niekomu v danom prípade škoda vznikla, tak je to účastník spomínaného
predchádzajúceho konania a žalobca účastníkom nebol“) a prvostupňový súd sa zaoberal
námietkou ohľadom aplikácie § 2 zákona č. 58/1969 Zb.
Zásada dvojinštančnosti, ktorej porušenie ţalobca namietal, patrí medzi zásady
civilného procesu a je dôleţitou súčasťou súdneho konania a jej dodrţiavanie súdmi smeruje
k zaisteniu práv účastníka konania na spravodlivý proces. Treba mať však na zreteli, ţe
zásada dvojinštančnosti konania nie je absolútna a umoţňuje výnimky obsiahnuté jednak
v Občianskom súdnom poriadku, ale i v osobitných zákonoch upravujúcich špecifické druhy
občianskoprávnych konaní. Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Občiansky
súdny poriadok, nemôţu porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
V zmysle § 214 O.s.p. odvolací súd spravidla koná a rozhoduje bez nariadenia
pojednávania, pričom odsek jeden § 214 O.s.p. ustanovuje tri prípady, kedy odvolací súd na
prejednanie veci obligatórne nariaďuje pojednávanie. V prejednávanej veci nedošlo
k naplneniu ţiadneho z nich. Preto odvolací súd postupoval v súlade s § 214 O.s.p., keď vec
ţalobcu prejednal bez nariadenia pojednávania. Ani tým, ţe otázku vecnej legitimácie na
rozdiel od prvostupňového súdu skúmal výslovne a vyhodnotil ju inak neţ súd prvého stupňa,
nemohol odňať ţalobcovi moţnosť vyjadriť sa k nej, táto bola preskúmavaná v konaní pred
prvostupňovým súdom a ţalobca mal moţnosť sa k nej vyjadriť v rámci písomného
vyjadrenia sa k odvolaniu ţalovaného. Týmto postupom odvolacieho súdu nebola ţalobcovi
odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalobca v dovolaní existenciu ďalších vád podľa § 237 O.s.p. nenamietal a tieto ani
neboli dovolacím súdom zistené.
V prejednávanej veci je daná prípustnosť dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu
v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal správnosť
napadnutého rozsudku v rozsahu ďalších dôvodov dovolania.
Ţalobca namietal existenciu inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). V zmysle tvrdení ţalobcu táto spočívala v prekročení
rozsahu a dôvodov odvolania tým, ţe sa odvolací súd zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie ţalobcu.
Ako uţ bolo uvedené, skúmanie otázky aktívnej vecnej legitimácie odvolacím súdom
vyplynulo jednak z povahy sporového civilného súdneho konania, v ktorom súd skúma, či je
ţalobca nositeľom tvrdeného práva na určité plnenie voči označenému ţalovanému. Tieţ však
námietka aktívnej legitimácie bola obsiahnutá v odvolaní ţalovaného.
Zo strany odvolacieho súdu teda nedošlo k pochybeniu vedúcemu k inej vade podľa
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. uvedenej v dôvodoch dovolania ţalobcu.
Posledným z dovolacích dôvodov uplatnených ţalobcom bolo nesprávne právne posúdenie
veci (§ 2 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke aplikácie § 2 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý podľa ţalobcu
súd nesprávne aplikoval v konaní o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb.
Z § 142 ods. 1 O.s.p. a § 149 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe osobou oprávnenou na náhradu
trov konania môţe byť len účastník konania. Ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. upravuje tzv.
platobné miesto a v konečnom dôsledku sleduje ochranu záujmov advokáta tým, ţe náhrada
trov je vyplácaná na jeho účet. Zo zákona však nemá právo si tieto peniaze ponechať, ani ich
zadrţať inak, neţ na základe dohody s klientom, pričom je povinný vykonať vyúčtovanie. Pre
prípad, ţe účastníka zastupuje viacero advokátov po sebe, sa v čase vydania predmetného
rozhodnutia uplatňoval postup, ţe trovy sa platili u posledného z advokátov a ten následne
vykonal vyúčtovanie a vyplatil predchádzajúcich.
Ustanovenia § 19 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii priznáva advokátovi právo na
odmenu. Toto právo advokátovi však patrí len a len vo vzťahu voči jeho klientovi. Advokát
nemá právo na odmenu voči tretej osobe, či uţ ďalším účastníkom konania, osobám
zúčastneným na konaní alebo voči súdu (v podobe náhrady trov konaní).
Keďţe Občiansky súdny poriadok, Zákon o advokácii a ani ţiaden iný právny predpis,
nezakotvuje právo advokáta na náhradu trov konania, ktoré vznikli jeho klientovi v konaní
pred súdom, nemohla ţalobcovi (advokátovi v konaní) vzniknúť škoda tým, ţe súd o náhrade
trov konania v časti trov právneho zastúpenia účastníka - klienta ţalobcom nerozhodol. Táto
„škoda“ vznikla jeho klientovi (resp. bývalému klientovi).
Ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. nezakladá právo na plnenie v prospech advokáta
účastníka, ktorý bol v konaní úspešný a bola mu priznaná náhrada trov konania, ale je
určením platobného miesta. Nevyplýva z neho pre advokáta také procesné postavenie, na
základe ktorého by sa on sám vo vlastnom mene mohol domáhať priznania alebo zaplatenia
náhrady trov konania. Na rozdiel od napríklad súdneho exekútora v exekučnom konaní,
Občiansky súdny poriadok a ani iný právny predpis advokátovi ako právnemu zástupcovi
účastníka konania nikdy a nikde nepriznáva postavenie účastníka konania ani len vo vzťahu
k výroku o trovách konania.
To, ţe sa ţalobca so svojím klientom dohodol o tom, ţe „v prípade, že súd prizná
mandantovi náhradu trov proti neúspešnému účastníkovi patrí táto náhrada mandatárovi“ je
súkromnoprávnou dohodou výlučne viaţucou advokáta a klienta, pričom jej predmetom je
svojím spôsobom tzv. kúpa nádeje. Takáto dohoda sa uzatvára v čase, kedy ani jeden
z účastníkom nemôţe vedieť, či vôbec bude priznaná. Preto z nej nemoţno vyvodiť právo
ţalobcu na náhradu škody, ktorá mohla vzniknúť jedine jeho klientovi.
O trovách konania rozhoduje súd spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie na ňom
končí, alebo o nich rozhodne samostatným uznesením (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.). V konaní
vedenom na Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 34 Cb 131/1996, bolo o trovách konania
rozhodnuté, avšak súd do náhrady trov priznanej úspešnému klientovi ţalobcu nezahrnul
trovy vynaloţené na zastúpenie ţalovaným v konaní. V tomto prípade úradný postup súdu
mal za výsledok vydanie rozhodnutia vo veci, pričom toto rozhodnutie nebolo napadnuté
ţiadnym opravným prostriedkom, hoci vtedy platný a účinný Občiansky súdny poriadok
nevylučoval výrok o trovách konania z preskúmavania v rámci dovolacieho konania.
Rovnako bola moţnosť preskúmania správnosti tohto výroku na základe mimoriadneho
dovolania.
Odvolací súd napadnutý rozsudok oprel v prvom rade o skutočnosť, ţe vo veci nebol
naplnený ţiaden z predpokladov pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu. S týmto
názorom odvolacieho súdu sa najvyšší súd stotoţňuje.
Ţalobcovi ako advokátovi v prvom rade nikdy nevzniklo právo na priznanie náhrady
trov konania, a teda mu postupom súdu ani nemohla vzniknúť škoda, ktorej náhradu si
uplatňuje. Pokiaľ si ţalobca v postavení advokáta so svojím klientom v mandátnej zmluve
z 28. júna 1999 dojednali pre prípad, ţe súd prizná mandatárovi náhradu trov proti
neúspešnému účastníkovi, patrí táto náhrada mandatárovi (t.j. advokátovi), nezakladá takéto
dojednanie ţalobcovi priame právo voči neúspešnému účastníkovi a ani voči súdu. Takéto
dojednanie nemá povahu postúpenia budúcej moţnej pohľadávky klienta, je len dojednaním
o odmene v zmysle § 5 vyhl. č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnej pomoci.
Na právne posúdenie veci tak ďalej nemá vplyv, ţe ţalobca vo svojom dovolaní správne
poukazuje na nesprávnu aplikáciu § 2 zák. č. 58/1969 Zb. odvolacím súdom na náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle § 18 zák. č. 58/1969 Zb. Sám totiţ
nesprávne nerozhodnutie súdu o časti trov konania posudzuje ako nesprávny úradný postup.
Nesprávnym úradným postupom podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb. môţe byť akákoľvek
činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo
v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi predpismi. Zákon však
rozlišuje dva typy konania štátneho orgánu, ktoré vedú ku vzniku škody, a to nezákonné
rozhodnutie a nesprávny úradný postup. Pojem nesprávny úradný postup ďalej nedefinuje,
treba ho však vykladať ako akékoľvek iné porušenie právnych noriem, ktoré nie je
rozhodnutím a nemalo smerovať k vydaniu rozhodnutia. V konečnom dôsledku ide o právne
ošetrenia zodpovednosti štátu za úkony, ktoré nemoţno kvalifikovať ako rozhodnutie
(či opomenutie rozhodnutia).
Ak súd rozhodol len o časti trov konania, nemoţno hovoriť o nesprávnom úradnom
postupe, ale je namieste uvaţovať o nezákonnom rozhodnutí, pričom túto skutočnosť
preskúmavajú súdy v konaní, v ktorom rozhodnutie o trovách konania bolo vydané na základe
riadnych, prípadne mimoriadnych opravných prostriedkov.
Konanie v predmetnej veci nie je postihnuté vadou podľa § 237 O.s.p., nie je daný ani
dovolací dôvod spočívajúci v inej vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
podľa § 241 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd v danej veci rozhodol vecne správne a ani pouţitie
nesprávnej právnej normy nemalo vplyv na správnosť výroku napadnutého rozsudku, najmä
s ohľadom na to, ţe túto nesprávnu argumentáciu súd pouţil len ako vedľajšiu, v reakcii na
obsah odvolania ţalovaného a vyjadrenia sa k dovolaniu ţalobcom. Správne uzavrel, ţe
v prípade ţalobcu neboli naplnené podmienky pre priznanie náhrady škody voči štátu z titulu
nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 34 Cb 131/1996,
nielen podmienka vyplývajúca z § 2 zák. č. 58/1969 Zb. (t.j. ţalobcovi nevznikla postupom
súdu škoda, nie je daný titul spočívajúci v nesprávnom úradnom postupe súdu, a teda ani
príčinná súvislosť medzi nimi nie je daná).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nemohol dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zmeniť, pretoţe na základe posúdenia veci v rozsahu dovolania a z dôvodov
uvedených v tomto rozhodnutí dospel k rovnakému právnemu záveru ako odvolací súd.
Z uvedených dôvodov, keďţe v konaní nezistil také vady, ktoré by mali za následok
nesprávnosť preskúmavaného rozhodnutia, dovolanie ţalobcu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), zo spisu
im ţiadne nevyplývajú (§ 151 ods. 2 O.s.p.), a preto im najvyšší súd nepriznal právo na ich
náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 29. júna 2010
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková