Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 248/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H. a J. H., obaja bytom Z., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -191 z 12. júla

2007 a jeho rozsudkom č. k. -150 zo 16. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2010

doručená sťažnosť Mgr. M. H. a J. H. (ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom Z., ktorou

namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -191 z 12. júla 2007 a jeho rozsudkom č. k.

-150 zo 16. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie

označeného práva rozsudkom krajského súdu č. k. -150 zo 16. februára 2010

(právoplatný 3. marca 2010) z dôvodu, že podľa ich názoru sa krajský súd v odvolacom

konaní zaoberal len odvolaním proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -108 z 22. septembra 2009, ktorým tento zamietol návrh

sťažovateľov na opätovnú obnovu konania (návrh podaný 13. januára 2009) a nezaoberal sa

súdnym konaním okresného súdu sp. zn. , ktoré predchádzalo opätovnému

návrhu na pokračovanie konania. Podľa sťažovateľov v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. ich okresný súd uznesením č. k. -171 z 15. mája 2007

a následne i krajský súd uznesením č. k. -191 z 12. júla 2007 veľmi poškodili.

V ďalšej časti sťažnosti opisujú sťažovatelia postup okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , spochybňujú konanie zákonného sudcu okresného súdu

JUDr. I. Ď., ktorý nerešpektoval nimi predložené listinné dôkazy, namietajú konanie súdnej

znalkyne Ing. J. H. z P. ustanovenej okresným súdom a spochybňujú uznesenie okresného

súdu z 15. mája 2007, ktorým okresný súd na základe ich späťvzatia návrhu konanie

zastavil. Sťažovatelia svoje späťvzatie návrhu odôvodňujú takto: „... sme boli nútení zobrať

späť pre nepriaznivý znalecký posudok, avšak späťvzatie sme hneď odvolali, lebo sme

nepoznali dôsledky späťvzatia, s ktorými mal nás sudca JUDr. I. Ď. najprv oboznámiť a až

potom vydať uznesenie o zastavení konania.“

Proti predmetnému uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd 12. júla 2007 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Podľa

sťažovateľov ich v konaní pred krajským súdom poškodila predsedníčka senátu JUDr. M.

P., ktorá „už tým, že podali proti zastaveniu konania odvolanie... mala... povinnosť

uznesenie okresného súdu zrušiť a zariadiť, aby bol ustanovený kontrolný súdny znalec,

ktorého meno a adresu sme na poslednej strane odvolania uviedli, a žiadali jeho

ustanovenie“. V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietajú, že o veci bolo rozhodnuté bez

ich súhlasu a nariadeného pojednávania.

Okresný súd uznesením z 15. apríla 2008 vyzval sťažovateľov na doplnenie ich

podania z 23. augusta 2007 označeného ako dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu

z 12. júla 2007 z dôvodu, že ich podanie neobsahuje náležitosti dovolania v zmysle § 241

ods. 1 a 2 prostredníctvom „nimi zvoleného advokáta“. Dňa

19. mája 2008 sťažovatelia doplnili svoje podanie s tým, že „ani jeden advokát nás nechcel

zastupovať v našom súdnom konaní, keď si prečítal... Navrhovatelia vzali procesným

podaním zo dňa 12. 7. 2005 návrh voči odporcovi späť v celom rozsahu.“. Podľa

sťažovateľov rozhodnutie krajského súdu z 12. júla 2007 je zmätočné, boli ním poškodení a

žiadajú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní uznesenie krajského súdu

z 12. júla 2007 potvrdil. Predmetné uznesenie bolo sťažovateľom okresným súdom

doručené 10. októbra 2008.

Dňa 12. januára 2009 podali sťažovatelia okresnému súdu opätovný návrh na obnovu

konania vedeného pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom č. k. -108 z

22. septembra 2009 návrh zamietol s odôvodnením, že nárok navrhovateľov je premlčaný.

Proti predmetnému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -150 zo 16. februára 2010 tak, že rozsudok okresného súdu

v časti, v ktorej zamietol návrh sťažovateľov, potvrdil.

Podľa sťažovateľov krajský súd týmto rozsudkom porušil ich základné právo na

súdnu ochranu zaručené v .

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom

zrušil uznesenie krajského súdu č. k. -191 z 12. júla 2007 a jeho rozsudok č. k.

-150 zo 16. februára 2010, priznal im „úhradu poškodenia odporcom“ v sume

260,14 €, úhradu súdnych trov v sume 367,18 € a primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2 267 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľmi namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v uznesením krajského súdu č. k.

-191 z 12. júla 2007 a jeho rozsudkom č. k. -150

zo 16. februára 2010

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

uznesením krajského súdu č. k. -191 z 12. júla 2007

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľov). Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovatelia mohli o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, , ,

, , ) a jednou zo zákonných podmienok na jej

prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľov a nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť ().

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že označené konanie krajského súdu bolo

ukončené uznesením č. k. -191 z 12. júla 2007. Z obsahu sťažnosti a jej príloh

ústavný súd nezistil právoplatnosť napadnutého rozhodnutia. Zistil však, že sťažovatelia

podaním z 23. augusta 2007 podali proti predmetnému uzneseniu krajského súdu dovolanie,

čo potvrdzuje, že v čase podania dovolania bolo napadnuté uznesenie krajského súdu

právoplatné.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že lehota ustanovená pre tieto konania

pred ústavným súdom nebola zachovaná, sťažovateľom bez akýchkoľvek pochybností

uplynula skôr, ako podali sťažnosť ústavnému súdu ( ),

a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25

ods. 2 .

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

rozsudkom krajského súdu č. k. -150 zo 16. februára 2010

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie

označeného základného práva rozsudkom krajského súdu č. k. -150 zo

16. februára 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -108

z 22. septembra 2009, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo

veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na súdnu ochranu chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľov prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany krajského súdu rešpektované

spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd

tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľom

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľov k takej situácii nedošlo, sťažovatelia mali priznané

postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o ich návrhu meritórne rozhodol, aj

keď nie v súlade s predstavami sťažovateľov.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

«Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh zamietol, navrhovateľom uložil

spoločne a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy konania v sume 203,72 eura do troch dní

od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že navrhovatelia „prvý návrh“

podali dňa 16. 04. 2003, pričom tento návrh zobrali späť a súd konanie zastavil. Nenastalo

spočívanie plynutia premlčacej doby. Následne navrhovatelia podali „opätovný návrh“ dňa

13. 01. 2009. Súd mal jednoznačne preukázané, že nárok navrhovateľov je premlčaný. Ak

súd zistí, že nárok je premlčaný a povinný subjekt vznesie námietku premlčania, z hľadiska

procesnej ekonomiky už nepreskúma samotné „meritum veci“. Súd dospel k záveru, že v

konaní vedenom pod sp. zn. nebolo riadne pokračované a súd na základe

späťvzatia návrhu konanie zastavil. Navrhovatelia mali možnosť uplatniť na súde to isté

právo znova, no nastala situácia, že premlčacia doba uplynula a právo navrhovateľov sa

premlčalo, keď odporca vzniesol námietku premlčania. Súd potom nemohol navrhovateľom

právo priznať. O trovách konania rozhodol podľa ust. a odporcovi, ktorý

mal plný úspech vo veci, priznal náhradu trov konania.

Navrhovatelia v podanom odvolaní a v jeho doplnkoch uviedli, že po tom ako bolo

konanie zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu, podali „opätovný návrh“ na pošte dňa

12. 01. 2009. Do tohto dátumu od obdržania uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici

do 17. 08. 2007 „uplynul len 1 rok 4 mesiace a 25 dní“. Podaním „opätovného návrhu“

sme dvojročnú premlčaciu dobu nezmeškali. K zastaveniu konania došlo „nesprávne“.

Namietali rozsudok okresného súdu aj v časti, v ktorej uložil navrhovateľom spoločne

a nerozdielne nahradiť odporcovi trovy konania. Poukázali na svoju sociálnu situáciu.

Uviedli, že obaja sú poberateľmi starobných dôchodkov, navrhovateľka v 2. rade v sume

286,40 eura mesačne.

Vyjadrenie k podanému odvolaniu nebolo podané.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1

prejednal a rozsudok okresného súdu podľa , potvrdil z týchto dôvodov.

Okresný súd správne zistil skutkový stav, správne ho právne posúdil, preto sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľov „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2010