Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Svk-9-2024.pdf
PDF · 101.6 KB
Case nature
Area
Subarea
5Svk/9/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): JUDr. Silvia Kollárová, advokátka zapísaná v zozname advokátov SAK pod č. 3238, so sídlom Štúrova 29, Levoča, proti žalovanému: Krajský súd v Košiciach, so sídlom Štúrova 29, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1 Sprl/104/2020 z 28. augusta 2020, vo veci slobodného prístupu k informáciám, ako aj jemu predchádzajúceho administratívneho postupu, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-6S/26/2020-67 z 18. decembra 2023, takto
r o z h o d o l :
I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a .
II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Podaním z 27.07.2020 žalobkyňa s poukazom na § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 a 3, § 4 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej aj „zákon č. 211/2000 Z. z.), žiadala od adresáta označeného ako Okresný súd Spišská Nová Ves, trestná kancelária (ďalej aj „okresný súd“) o poskytnutie písomnej informácie cit. „... na základe akého právneho dôvodu a právneho titulu nemám už viac ako 13 mesiacov žiadne ustanovenie ex offo z dôvodu povinnej obhajoby a to ani pre prečiny a ani pre zločiny.“ V reakcii na žiadosť žalobkyne predseda okresného súdu jej listom č. 1Sprl/13/2020 zo dňa 28.07.2020 oznámil, že ustanovovanie obhajcov neovplyvňuje predseda súdu alebo akýkoľvek trestný sudca, pretože podľa § 40 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom od 01.01.2019 sa obhajca ustanovuje prostredníctvom programového prostriedku schváleného Ministerstvom spravodlivosti SR a okolnosť, že žalobkyňa takýmto spôsobom nebola vybratá, neznamená, že by zo strany súdu došlo k špekuláciám, keďže uvádzaný systém nespravuje okresný súd, ale Ministerstvo spravodlivosti SR.
2. Žalobkyňa podaním z 09.08.2020 s poukazom na § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. majúc za to, že jej okresný súd neposkytol ňou požadované informácie, nevydal rozhodnutie a ani jej informáciu nesprístupnil v zmysle jej žiadosti z 27.07.2020, podala odvolanie proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu s odôvodnením, že odpoveď predsedu okresného súdu má vyložene všeobecný, nejasný, neurčitý, zahmlievajúci a nepreskúmateľný obsah a neodpovedá na to, čo žiada vo svojej písomnej žiadosti zo dňa 27.07.2020. Žalobkyňa uviedla, že z odpovede okresného súdu nie je zrejmé, o aký programový prostriedok v zmysle okresným súdom zmieňovaného § 40 ods. 1 Trestného poriadku ide a odkedy bol Ministerstvom spravodlivosti SR schválený. Za nezákonný označila postup okresného súdu z dôvodu, že aj keď je z jeho odpovede zrejmým, že okresný súd mal vedomosť, že uvedený počítačový systém
spravuje Ministerstvo spravodlivosti SR, aj napriek tomu v súlade s § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. nepostúpil jej žiadosť tomuto ministerstvu, ktoré má ňou požadovanými informáciami disponovať. Žalobkyňa sa tak podaným „Odvolaním“ domáhala, aby buď okresný súd sám alebo jemu nadriadený orgán, vybavili jej žiadosť z 27.07.2020 tak, že táto bude postúpená na jej vybavenie ministerstvu a o tejto skutočnosti bude žalobkyňa písomne vyrozumená.
3. Listom č. 1Sprl/13/2020 datovaným 28.07.2020 predseda okresného súdu žalobkyni oznámil, že jej žiadosť z 27.07.2020 nebola posúdená v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z., ale podľa obsahu bola vyhodnotená ako žiadosť o oznámenie dôvodov, pre ktoré dlhší čas nebola ustanovená ex offo v prípadoch povinnej obhajoby v trestných veciach s tým, že odpoveď na túto žiadosť bola žalobkyni odoslaná 28.07.2020. Z uvedeného dôvodu podanie žalobkyne zo dňa 09.08.2020 označené ako „Odvolanie“ považoval okresný súd za bezpredmetné.
4. V podaní zo dňa 17.08.2020 žalobkyňa uviedla, že trvá na svojom odvolaní z 09.08.2020 a domáhala sa jeho postúpenia za účelom rozhodnutia odvolaciemu súdu s dodatkom, v ktorom žalobkyňa vyjadrila počudovanie, že až z tohto listu okresného súdu sa dozvedela o skutočnosti, že jej žiadosť z 27.07.2020 nebola posúdená v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z., čo považuje za špekulatívne obchádzanie konkrétnej odpovede na túto jej žiadosť z 27.07.2020. V reakcii na žalobkyňou uvedené okresný súd žalobkyni oznámil, že pri vyhotovovaní odpovede na jej podanie označené ako „Odvolanie“ došlo k pisárskej chybe v označení dátumu s tým, že správny dátum na tomto liste má byť 12.08.2020 a oznámil jej tiež, že jej podanie označené ako „Odvolanie“ z 09.08.2020 postupuje na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).
5. Žalovaný v liste pod č. 1Sprl/104/2020 z 28.08.2020 žalobkyni oznámil, že vrátil spis č. 1Sprl/13/2020 bez vybavenia jej odvolania späť okresnému súdu, vyhodnotiac postup predsedu okresného súdu pri vybavovaní jej žiadosti z 27.07.2020 ako správny. Konštatoval, že predseda okresného súdu správne posúdil žiadosť žalobkyne podľa jej obsahu nepovažujúc túto za žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. a odpoveď predsedu okresného súdu je plne v súlade s dikciou § 40 ods. 1 Trestného poriadku upravujúceho postup pri ustanovovaní obhajcov v trestných veciach.
II. Konanie pred správnym súdom
6. Správnou žalobou doručenou dňa 02.11.2020 pôvodne Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1Sprl/104/2020 z 28.08.2020. Žalobkyňa navrhla, aby z dôvodu nezákonnosti bolo rozhodnutie okresného súdu č. 1Sprl/13/2020 z 28.07.2020, ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1Sprl/104/2020 z 28.08.2020 zrušené a aby podanie žalobkyne z 27.07.2020 bolo vrátené na jeho opätovné vybavenie okresnému súdu na postup v súlade so zák. č. 211/2000 Z. z.
7. Napadnutým rozsudkom správny súd žalobu žalobkyne zamietol. Konštatoval, že bolo v prvom rade potrebné zamerať pozornosť na charakter žalobkyňou od okresného súdu (povinnej osoby) požadovanej správy, ktorá nemala ani tak charakter povinnej osobe dostupnej informácie, ktorú by táto povinná osoba mohla a mala iba vyhľadať.
8. Podľa názoru správneho súdu žalobkyňou požadovaná správa mala skôr charakter hodnotiaceho úsudku alebo názoru okresného súdu na otázku žalobkyne „prečo?“, avšak okresný súd mal postupovať v danej veci tak, že žalobkyni by ňou požadovanú správu v podobe požadovaného úsudku neposkytol s prináležiacim odôvodnením.
9. Následne správny súd vyhodnotil, že i keď postup okresného súdu nebol po formálnej stránke plne v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z., keďže nebolo vydané formalizované rozhodnutie o neposkytnutí žalobkyni ňou požadovanej správy (§ 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.) s odôvodnením, že sa tak stalo z dôvodu, že touto správou (informáciou) okresný súd nedisponuje, a teda sa nejedná o informáciu, ktorú by bol povinný poskytnúť podľa zákona č. 211/2000 Z. z., zároveň i s poučením o opravnom prostriedku (§ 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.), táto nezákonnosť nie je takej intenzity a závažnosti, že by mohla mať potenciál negatívne ovplyvniť právny status žalobkyne, pretože v konečnom dôsledku okresný súd síce neformálne, ale predsa žalobkyňu vyrozumel o dôvode neposkytnutia jej ňou požadovanej správy. Na uvedenom závere by nič nezmenilo ani formalizované rozhodnutie.
10. Nadväzne k obdobnému záveru podľa správneho súdu možno dospieť aj pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného, ktorý síce vecne nevybavil odvolanie žalobkyne s odôvodnením, že keďže sa nejedná o konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. a odvolanie žalobkyne je tak podľa žalovaného bezpredmetné (aj keď správny súd podotkol, že podľa cit. § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. je odvolanie prípustné aj proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie), ani tento nezákonný postup žalovaného, ktorý mal podľa správneho súdu odvolanie žalobkyne vecne vybaviť, nemal podľa správneho súdu žiaden vplyv na práva a oprávnené záujmy žalobkyne. Z uvedených dôvodov, keďže zrušenie „rozhodnutia“ žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho „rozhodnutia“ okresného súdu a vrátenie mu veci (žiadosti žalobkyne z 27.07.2020) na opätovné konanie, by bolo čisto formalistickým a neefektívnym úkonom, nemajúcim za následok ani možnosť zmeny súčasného postavenia žalobkyne, ani vplyv na zmenu právneho názoru okresného súdu a žalovaného, správny súd žalobným bodom žalobkyne neprisvedčil.
11. Pokiaľ išlo o žiadosť žalobkyne v časti, ktorú uviedla v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu č. 1Sprl/13/2020 z 28.07.2020 a to, aby jej žiadosť o poskytnutie „informácie“ z 27.07.2020 bola postúpená na vybavenie ministerstvu, správny súd uviedol, že podľa cit. § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. by povinná osoba (okresný súd) takúto povinnosť mala iba v prípade, ak by sama nedisponovala žiadateľom požadovanou informáciou, ale mala by vedomosť o tom, aká iná povinná osoba ňou disponuje, so zdôraznením, že samozrejme sa musí jednať o informáciu v zmysle ponímania významu tohto pojmu zákonom č. 211/2000 Z. z. Keďže v danom prípade žalobkyňa žiadala o poskytnutie „názoru“ či „úsudku“ a nie o informáciu v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z., nebolo podľa správneho súdu povinnosťou okresného súdu a ani žalovaného túto žiadosť žalobkyne postupovať ministerstvu, pretože aj ono je povinné poskytovať iba informácie v zmysle uvedeného zákona č. 211/2000 Z. z., teda a contrario ani ministerstvo by nebolo povinné poskytnúť žalobkyni ňou požadovaný názor (úsudok).
I. Kasačná sťažnosť žalobkyne
12. Voči rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-6S/26/2020-67 z 18.12.2023 podala žalobkyňa (ďalej aj ,,sťažovateľka“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/, h/ a j/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) kasačnú sťažnosť, domáhajúc sa zrušenia nielen rozsudku správneho súdu, ale aj rozhodnutí - písomných podaní Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi a žalovaného z dôvodu ich nezákonnosti a vrátenia veci Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi na ďalšie konanie tak, aby tento v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o kasačnej sťažnosti žiadosti o poskytnutie informácie vyhovel. Zároveň požiadala o náhradu trov konania pred správnym, ako aj kasačným súdom.
13. Sťažovateľka v zásade trvala na argumentoch skôr prezentovaných v podanej správnej žalobe majúc za to, že rozsudok správneho súdu má arbitrárny, formálny, nejasný, všeobecne a vecne, právne a skutkovo nepreskúmateľný obsah a poukazuje na judikáty, ktoré s vecou nesúvisia. Zároveň uviedla, že správny súd sa špekulatívnym a zahmlievajúcim spôsobom vyhol jasnej a preskúmateľnej argumentácii, podľa ktorej by zákonným spôsobom zdôvodnil svoj výrok o zamietnutí jej žaloby a nijako jednoznačne nevylúčil vyhotovovanie internej súdnej evidencie o ustanovovaní advokátov ex offo. Sťažovateľka poukázala v súvislosti s namietanou preskúmateľnosťou na nálezy Ústavného súdu SR č. III. ÚS 166/09-32, II. ÚS 387/2010-41 a opätovne poukázala i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf44/2009, zhrnula skutkové okolnosti danej veci uzatvoriac, že má za to, že ako Okresný súd v Spišskej Novej Vsi, tak aj Krajský súd v Košiciach narušili jej právnu istotu a dôveru v zákonnosť a spravodlivosť a napadnutý rozsudok správneho súdu uvedené len bezprecedentne potvrdil. V danej súvislosti sťažovateľka poukázala na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove v rovnakej veci č. 1SprI43/2018 z 25.06.2018, kde Krajský súd v Prešove uviedol, že pokiaľ sa odvolateľka dožadovala od povinnej osoby sprístupnenia informácie týkajúcej sa ustanovovania advokátov za obhajcov ex offo, nejedná sa o informáciu, ktorá by bola vylúčená z informačnej povinnosti, o čom navrhla kasačnému súdu zadovážiť si rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. 1SprI43/2018.
14. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne nevyjadril.
II. Právne posúdenie veci kasačným súdom
15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 440 ods. 1, 2 SSP, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2, § 453 ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 2 SSP), po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky nie je dôvodná.
16. Úlohou kasačného súdu bolo posúdiť správnosť právneho záveru správneho súdu, ktorý rozsudkom KE-6S/26/2020-67 z 18.12.2023 zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia okresného súdu č. 1Sprl/13/2020 z 28.07.2020, ako aj rozhodnutia žalovaného č. 1Sprl/104/2020 z 28.08.2020 a následne vrátenia žiadosti žalobkyne z 27.07.2020 na opätovné vybavenie okresnému súdu na zodpovedanie otázky „... na základe akého právneho dôvodu a právneho titulu nemám už viac ako 13 mesiacov žiadne ustanovenie ex offo z dôvodu povinnej obhajoby a to ani pre prečiny a ani pre zločiny.“
17. Podľa § 440 ods. 2 SSP dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
18. Čo sa týka sťažovateľkou tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia z dôvodu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. j/ SSP), kasačný súd pri tomto sťažnostnom bode konštatuje, že žalobkyňa vo svojej kasačnej sťažnosti nešpecifikovala rozhodnutie kasačného súdu, od ktorého sa podľa jej právneho názoru správny súd odklonil, v zmysle ustanovenia § 440 ods. 2 SSP sa preto kasačný súd uvedeným sťažnostným dôvodom nezaoberal, nakoľko nebolo špecifikované, od čoho konkrétne a v ktorých častiach sa mal správny súd odkloniť od konštantnej judikatúry. Pokiaľ sa kasačný súd správne domnieva, že týmto sťažnostným bodom sťažovateľka napáda rozdielnosť rozhodnutí Krajského súdu v Prešove č. 1SprI/43/2018 zo dňa 25. júna 2018 a preskúmavanej veci, uvedené vzhľadom na povahu tohto rozhodnutia nie je možné subsumovať pod sťažnostný bod v zmysle § 440 ods. 1 písm. h/ SSP.
19. K sťažovateľkou namietanému nezákonnému odmietnutiu podania v zmysle § 440 ods. 1 písm. j/ SSP kasačný súd uvádza, že tento sťažnostný bod sa vzťahuje na prípady procesného rozhodnutia o odmietnutí žaloby, keď má súd za preukázané, že nie je možné vo veci ďalej konať. Zo spisového materiálu, rovnako ako kasačnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka kasačnou sťažnosťou nenapáda procesné rozhodnutie o odmietnutí jej podania, ale rozhodnutie vydané vo veci - rozsudok, ktorým bola jej správna žaloba zamietnutá. Kasačný súd s poukazom na uvedené uvádza, že pre tento typ rozhodnutia nie je sťažnostný bod podľa § 440 ods. 1 písm. j/ SSP aplikovateľný.
20. Ohľadom sťažnostného dôvodu sťažovateľkou vymedzeného ako § 440 ods. 1 písm. g/ SSP kasačný súd poukazuje na to, z kasačnej sťažnosti nie je súdu dostatočne zrejmé, ktorú časť právneho posúdenia veci správneho súdu sťažovateľka napáda. Z argumentácie sťažovateľky, že senát Správneho súdu v Košiciach sa pri rozhodovaní, podľa jej právneho názoru, doslova špekulatívnym a zahmlievacím spôsobom vyhol jasnej, určitej, zrozumiteľnej a preskúmateľnej argumentácii, podľa ktorej by zákonným spôsobom zdôvodnil svoj výrok o zamietnutí jej žaloby a pritom nijako jednoznačne, zákonne a jasne nevylúčil vyhotovovanie internej súdnej evidencie o ustanovovaní advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi ako i navrhovaný petit kasačnej sťažnosti, ktorým sa sťažovateľka domáha kladne a v celom rozsahu vyhovieť jej žiadosti z 27.07.2020, kasačný súd vyhodnotil, že sťažovateľka namieta právne posúdenie otázky, či prvostupňový orgán bol povinný jej žiadosti vyhovieť a požadovanú informáciu jej sprístupniť. Zároveň sťažovateľka namieta postup žalovaného majúc za to, že tento je v celom svojom rozsahu rozporný s ust. § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V uvedenej súvislosti zároveň akcentovala, že predsedníčka Krajského súdu v Košiciach žiadnym spôsobom nevyvrátila argumentáciu sťažovateľky uvádzanú v jej podanom odvolaní, ale všeobecne obchádzala právne a skutkovo jasné vybavenie sťažovateľkinho odvolania, z ktorého dôvodu je sťažovateľka v neistote, či vôbec bol pri rozhodovaní danej veci spoľahlivo zistený skutkový stav.
21. V zmysle § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií v znení účinnom v rozhodnom čase má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Pojem „informácia“ zákon
o slobode informácií bližšie nedefinuje, podľa ustálenej judikatúry z hľadiska všeobecného možno informáciu vymedziť ako určitú správu posielanú odosielateľom príjemcovi, bez ohľadu na to, či vo forme listinnej (materializovanej) alebo vo forme elektronickej (imaterializovanej). Povinná osoba však nie je povinná sprístupniť akúkoľvek žiadanú informáciu. Sprístupní informáciu iba v takom prípade, ak ju má k dispozícii (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.) a súčasne nie je daný zákonný dôvod pre obmedzenie prístupu k informáciám upravený v § 8 až § 11 menovaného zákona. V kontexte s prejednávanou vecou kasačný súd ďalej uvádza, že povinná osoba je povinná poskytovať iba informácie, ktoré má k dispozícii, teda informácie, ktoré v súvislosti s výkonom svojej činnosti používa, využíva, prípadne s nimi pracuje.
22. Z obsahu administratívneho spisu ako aj spisu z konania o správnej žalobe má kasačný súd za preukázané, že vo veci písomnej žiadosti žalobkyne o poskytnutie jej požadovanej informácie podanej s odkazom na príslušné ustanovenia zákona č. 211/2000 Z. z. správny orgán nevydal formalizované rozhodnutie o neposkytnutí žalobkyni požadovanej správy podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. s odôvodnením, že sa tak stalo z dôvodu, že touto správou (informáciou) okresný súd nedisponoval, a teda sa nejednalo o informáciu, ktorú by bol povinný jej poskytnúť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. spolu s poučením o opravnom prostriedku (§ 19 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.) a následne obdobne aj žalovaný nesprávne vecne nevybavil odvolanie žalobkyne s odôvodnením, že keďže sa nejedná o konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z., odvolanie žalobkyne je preto podľa žalovaného bezpredmetné. Uvedený nesprávny formálny postup správnych orgánov správny súd vyhodnotil tak, že tento nemá v konečnom dôsledku žiaden vplyv na práva a oprávnené záujmy žalobkyne. V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii a správny súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dôvodil, že žalobkyňou požadovaná správa mala skôr charakter hodnotiaceho úsudku alebo názoru okresného súdu na otázku žalobkyne „prečo?“. Okresný súd mal preto podľa správneho súdu postupovať tak, že žalobkyni mal ňou požadovanú správu v podobe požadovaného úsudku neposkytnúť, avšak s prináležiacim odôvodnením.
23. Z administratívneho spisu, ako aj spisu z konania o správnej žalobe kasačný súd zistil, že tak správne orgány ako aj správny súd sa sťažovateľke opakovane snažili vysvetliť, že informácie, ktoré žiada, tieto orgány k dispozícii nemajú, keď ustanovovanie obhajcov neovplyvňuje predseda súdu ani trestný sudca, a to s odkazom na príslušný § 40 ods. 1 Trestného zákona, o ktorom žalobkyňa ako osoba s právnickým vzdelaním musela mať vedomosť. Kasačný súd sa s uvedeným konštatovaním správneho súdu stotožňuje, a to konkrétne v časti, že aj keď postup okresného a krajského súdu nebol po formálnej stránke plne v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z., uvedená nezákonnosť nebola takej intenzity a závažnosti, aby mohla mať potenciál negatívne ovplyvniť právny status žalobkyne, pretože v konečnom dôsledku okresný súd síce neformálne, ale predsa žalobkyňu vyrozumel o dôvode neposkytnutia jej ňou požadovanej správy a na uvedenom závere by nič nezmenilo ani formalizované rozhodnutie.
24. Ako opakovane uvádza i Ústavný súd Slovenskej republiky, správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. (Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 zo 06.10.2015).
25. Uvedené podľa argumentácie správneho súdu platí aj o postupe žalovaného, ktorý síce vecne nevybavil odvolanie žalobkyne s odôvodnením, že sa nejedná o konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. I podľa kasačného súdu postup žalovaného nemá v konečnom dôsledku žiaden vplyv na práva a oprávnené záujmy žalobkyne. Z uvedených dôvodov, zrušenie „rozhodnutia“, resp. opatrenia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho „rozhodnutia“ okresného súdu a vrátenie mu veci na opätovné konanie by bolo čisto formalistickým a neefektívnym úkonom, nemajúcim za následok možnosť zmeny súčasného postavenia žalobkyne. S uvedeným právnym názorom správneho súdu sa kasačný súd taktiež stotožňuje a v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok NSSR sp. zn. 6Sžo/15/2008 zo dňa 06.08.2008, v zmysle ktorého sa rozhodnutie správneho orgánu nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemajú vplyv na zákonnosť rozhodnutia a nemôžu privodiť iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (rovnako R 122/2003, R 43/2017, rozhodnutia NS SR sp.
zn. 7Sžo 7/2016 zo dňa 26.01.2017, sp. zn. 5 Sž 16/2012 zo dňa 29.10.2012 a závery akceptoval aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 342/2013 zo dňa 29.05.2013). Takýto postup by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a túto skutočnosť v konečnom dôsledku ani samotná sťažovateľka v sťažnostných bodoch kasačnej sťažnosti explicitne nenamietala a jej argumentácia kasačný súd nepresvedčila o nesprávnosti záverov správneho súdu.
26. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, nepresvedčivý, formálny, nejasný, všeobecný a jeho obsah považuje za právne a skutkovo nepreskúmateľný, kasačný súd uvádza, že argumentácia sťažovateľky nie je spôsobilá potvrdiť tieto tvrdenia, keď z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd sa s danou vecou dostatočne vysporiadal, racionálne odôvodnil svoje úvahy a vyvodil správne skutkové a právne závery. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom správneho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku správneho súdu.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie uznesenia v časti trov
27. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že kasačné námietky sťažovateľky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Z uvedeného dôvodu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 28. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľka v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.