Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 342/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. G. A., B., zastúpeného advokátkou JUDr. T. K., B.,

ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky rozhodnutím Disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory

sp. zn. DS X.50/10:1298/2010 z 10. marca 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. G. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

31. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. G. A. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa (ďalej len ,a“) rozhodnutím

Disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory sp. zn. DS X.50/10:1298/2010

z 10. marca 2011 (ďalej len ,,disciplinárne rozhodnutie“ a ,,SAK“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. októbra 2012 (ďalej

len ,,najvyšší súd“ a ,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ

bol v procesnom postavení disciplinárne obvineného účastníkom disciplinárneho konania

pred X. disciplinárnym senátom Disciplinárnej komisie SAK, pričom napadnutým

disciplinárnym rozhodnutím bol uznaný za vinného z disciplinárneho previnenia podľa § 56

ods. 1 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

,,zákon o advokácii“), pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú mu

§ 18 ods. 3 zákona o advokácii a § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku. Skutkovým základom

jeho disciplinárneho previnenia bolo, že „... po prebratí zálohy vo výške 80.000,- Sk

na zaplatenie súdneho poplatku, potom ako bola jeho klientka oslobodená

od súdnych poplatkov, túto sumu po odpočítaní vzniknutých trov právneho zastúpenia

v čiastke 32.000,- Sk klientke vo výške 48.000,- Sk nevrátil a to i napriek tomu, že k vráteniu

tejto sumy bol zaviazaný rozsudkom sp. zn. Okresného súdu Bratislava II.

zo dňa 22. 9. 2009, právoplatným dňa 14. 12. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. ...“. Za spáchané disciplinárne previnenie mu bolo uložené

disciplinárne opatrenie – pozastavenie výkonu advokácie na dobu 18 mesiacov. Sťažovateľ

následne podal na najvyššom súde žalobu o preskúmanie zákonnosti disciplinárneho

rozhodnutia, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou túto zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta zásah do svojich označených práv

tak disciplinárnym rozhodnutím SAK, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu a v podstatnom

uvádza:

,,Keďže disciplinárna komisia odňala sťažovateľovi jeho ústavné právo sa osobne

vyjadriť k obvineniam, keď prejednala vec v jeho neprítomnosti, bez toho aby o termíne

pojednávania sťažovateľa riadne upovedomila, nemal sťažovateľ možnosť ospravedlniť

svoju prípadnú neúčasť ani predložiť dôkazy na svoju obhajobu...

Najvyšší súd sa vo svojom rozsudku stotožnil s právnym názorom SAK, že boli

splnené všetky podmienky pre to, aby disciplinárny senát vec žalobu prejednal v jeho

neprítomnosti. Pojednávanie disciplinárneho senátu na ktorom bolo prijaté uvedené

rozhodnutie sa konalo 10. 3. 2011, pričom NS SR mal za preukázané, že vo vzťahu k tomuto

pojednávaniu disciplinárneho senátu žalobca nepožiadal o jeho odročenie, ani sa z neho

neospravedlnil pre existenciu dôležitej prekážky. Najvyšší súd vôbec nezohľadnil argument

sťažovateľa, že nový termín mu nebol riadne oznámený. SAK ako žalovaný v danej veci

argumentoval, že termín pojednávania oznámil telefonicky, toto tvrdenie však ničím

nepodložil. Sťažovateľ, v pozícii žalobcu, nemohol ospravedlniť neúčasť na pojednávaní

disciplinárneho senátu a požiadať o odročenie, keďže on sám o ňom nevedel. Sťažovateľovi

tak bola odňatá jediná možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam v konaní

a k obvineniu, ktoré sa mu dávalo za vinu. Máme tak za to, že sťažovateľovi bolo odňaté

jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle SR.“

4. V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľ polemizuje so skutkovými,

ako aj s právnymi závermi disciplinárneho rozhodnutia, avšak bez toho, aby z toho

vyvodzoval porušenie akéhokoľvek základného práva podľa , a preto ústavný súd

tieto časti sťažnosti považoval za ústavno-právne irelevantné.

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak,

že disciplinárnym rozhodnutím, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené

jeho základné právo podľa , ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil

napadnuté disciplinárne rozhodnutie SAK aj rozsudok najvyššieho súdu a vrátil vec

na ďalšie konanie tak SAK, ako aj najvyššiemu súdu.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

8. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Podstatná (a v podstate jediná) sťažnostná námietka sťažovateľa sa týka tvrdeného

rozhodovania disciplinárneho senátu SAK v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho nemohol

predniesť jeho obhajobu a osobne sa vyjadriť k obvineniam, vo vzťahu ku ktorým

bol neskôr uznaný za vinného a disciplinárne potrestaný. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,

že tento zásah sťažovateľ vidí v postupe a disciplinárnom rozhodnutí SAK a najvyššiemu

súdu vyčíta to, že sa postupom SAK stotožnil a nezohľadnil jeho argumenty uvedené

v žalobe.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

disciplinárnym rozhodnutím SAK

10. Z ustanovenia vyplýva, že rozdeľuje ústavnú ochranu

základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Už spomenutý princíp

subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa

a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa ak sa sťažovateľ nemohol, nemôže

a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom

prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovateľ mohol, resp. môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. , , ,

, , ).

11. Z obsahu sťažnosti, ako aj príloh k nej pripojených je zrejmé, že sťažovateľka

využila právo na súdny prieskum napadnutého disciplinárneho rozhodnutia SAK a podala

žalobu, o ktorej podľa § 59 ods. 5 zákona o advokácii v spojení s § 247 a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku konal a rozhodoval najvyšší súd. Do právomoci najvyššieho súdu pritom

patrilo nielen preskúmanie zákonnosti samotného disciplinárneho rozhodnutia,

ale aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a dôvodom na zrušenie preskúmavaného

rozhodnutia sú de lege lata nielen vady týkajúce sa rozhodnutia [§ 250j ods. 2 ods. a) až d)

], ale aj vady konania pred správnym orgánom [

ods. e) ]. V tomto smere teda patrilo do právomoci

najvyššieho súdu aj preskúmanie námietky sťažovateľa týkajúcej sa tvrdenej vady konania

pred SAK spočívajúcej v tom, že bolo rozhodované v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho

nemohol predniesť jeho obhajobu a osobne sa vyjadriť k obvineniam. Právomoc

najvyššieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľovi pred prípadným porušením jeho

základného práva podľa postupom a disciplinárnym rozhodnutím SAK

takto vylučuje právomoc ústavného súdu, čo bolo zároveň dôvodom odmietnutia sťažnosti

v tejto časti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu

12. Zo sťažnosti nevyplýva žiadna výhrada sťažovateľa, z ktorej by bolo možné

vyvodiť, že aj v konaní pred najvyšším súdom malo dôjsť k zásahu do jeho práva

na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa označeného článku . Sťažovateľ sám podal žalobu na najvyššom

súde, kde vyjadril svoje skutkové a právne výhrady smerujúce k poukázaniu na ním tvrdenú

nezákonnosť disciplinárneho rozhodnutia a postupu SAK a zároveň sa zúčastnil

pojednávania na najvyššom súde, kde mal rovnako zaručené a plne realizované jeho

základné právo podľa . Z uvedeného je zrejmé, že v časti týkajúcej

sa namietaného porušenia základného práva podľa rozsudkom

najvyššieho súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo zároveň dôvodom

jej odmietnutia. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

13. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáhal len vyslovenia porušenia svojho

základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Z obsahu sťažnosti však

vyplýva, že sťažovateľ má aj vecné výhrady k rozsudku najvyššieho súdu, keďže tento

sa podľa jeho názoru stotožnil s nesprávnym záverom disciplinárneho senátu SAK

o možnosti realizácie pojednávania v jeho neprítomnosti a na jeho žalobnú argumentáciu

o neoznámení termínu pojednávania pred disciplinárnym senátom neprihliadol.

Táto argumentácia smeruje podľa jej obsahu k možnému porušeniu základného práva

na súdnu ochranu podľa , ktorého porušenie však nebolo premietnuté

do petitu sťažnosti, a preto by sa ním ústavný súd, ktorý je viazaný iba petitom sťažnosti

(m. m. ), nemusel bližšie zaoberať. V záujme presvedčivosti vlastnej

rozhodovacej činnosti a materiálneho prístupu k ústavno-súdnej ochrane sa však ústavný

súd oboznámil aj s dôvodmi napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej

časti jeho odôvodnenia uviedol:

,,V konaní pred žalovanou boli vo veci vytýčené tri pojednávania. Z pojednávania

vytýčeného na 25. novembra 2010 o 13:00 hod. sa žalobca ospravedlnil z dôvodu choroby

(PN z dôvodu jej nevystavenia nepredložil), pričom súčasne navrhol počkať na rozhodnutie

Krajského súdu v Bratislave vo veci odvolania proti už citovanému rozsudku Okresného

súdu Bratislava II. a vzniesol námietku premlčania disciplinárneho deliktu. Z pojednávania

vytýčeného na 10. februára 2011 sa žalobca opäť ospravedlnil z dôvodu kolízie

s pojednávaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Zároveň oznámil, že rozsudok

Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. nadobudol právoplatnosť

a listom vyzval sťažovateľku na adresu trvalého pobytu, k rukám jej právnej zástupkyne

a do Centra bezplatnej právnej pomoci, aby mu oznámila číslo účtu, na ktoré má poukázať

sumu podľa rozsudku, pričom odpoveď neobdržal.

V ani jednom prípade žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania a ani nevyužil

možnosť písomne sa vo veci vyjadriť.

Termín 10. februára 2011 bol podľa záznamu v spise žalovanej... zo zdravotných

dôvodov člena senátu zrušený. Nový termín vytýčený na 10. marca 2011 bol oznamovaný

telefonicky. Zo spisu žalovanej a ani z tvrdení žalobcu nevyplýva, že by žalobca doručil

ospravedlnenie a požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na tento termín.

Vzhľadom k tomu, že pre každý z predchádzajúcich termínov pojednávania

disciplinárneho senátu boli splnené podmienky pre pojednávanie v neprítomnosti žalobcu,

nemožno prihliadnuť ani jeho námietku vznesenú na pojednávaní pred najvyšším súdom

29. októbra 2012, že o termíne 10. marca 2011 nemá žiaden záznam.

Podľa § 17 ods. 5 disciplinárneho poriadku SAK účasť navrhovateľa na pojednávaní

je povinná. Senát môže pojednávať v jeho neprítomnosti, ak sa na pojednávanie nedostaví

napriek riadnemu upovedomeniu, alebo ak súhlasí, aby sa pojednávalo v jeho

neprítomnosti.

Podľa § 17 ods. 6 disciplinárneho poriadku SAK pojednávanie sa koná v prítomnosti

disciplinárne obvineného. Senát môže pojednávať v neprítomnosti disciplinárne

obvineného, ak s tým disciplinárne obvinený písomne súhlasí.

Podľa § 17 ods. 7 disciplinárneho poriadku SAK ak sa disciplinárne obvinený

na pojednávanie nedostaví a nepožiadal ani o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu,

senát môže pojednávať v jeho neprítomnosti. Ak disciplinárne obvinený požiada najneskôr

do začatia pojednávania o jeho odročenie a ak sú na odročenie dôvody hodné osobitného

zreteľa, predseda senátu môže pojednávanie odročiť.

Pokiaľ žalobca poukazuje na nesprávnosť postupu žalovanej spočívajúcu

vo vykonaní pojednávania v jeho disciplinárnej veci v jeho neprítomnosti a odvoláva

sa na to, že hoci nepožiadal o odročenie dotknutých pojednávaní, ale ani neudelil písomný

súhlas na pojednávanie v jeho neprítomnosti, najvyšší súd má za to, že táto námietka

žalobcu je neopodstatnená.

Pojednávanie, na ktorom bolo prijaté preskúmavané rozhodnutie sa konalo

10. marca 2011, pričom vo vzťahu k tomuto pojednávaniu disciplinárneho senátu žalobca

nepožiadal o jeho odročenie, ani sa z neho neospravedlnil pre existenciu dôležitej prekážky.

Je v prvom rade povinnosťou disciplinárne obvineného sa na riadne oznámené

pojednávanie dostaviť. Len v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa,

na základe ktorých disciplinárne obvinený požiada najneskôr do začatia pojednávania

o jeho odročenie, predseda senátu môže pojednávanie odročiť. Je namieste uviesť,

že uvedené pojednávanie bolo tretím vytýčeným pojednávaním vo veci. Existencia

písomného súhlasu s pojednávaním v neprítomnosti disciplinárne obvineného je len jednou

z možností, kedy disciplinárny senát môže vo veci vykonať pojednávanie bez prítomnosti

disciplinárne obvineného. Druhým prípadom, kedy tak disciplinárny senát môže urobiť,

a to aj bez danosti takéhoto súhlasu, je prípad, že sa napriek riadnemu upovedomeniu

na pojednávanie disciplinárne obvinený nedostaví a včas a z dôvodov hodných osobitného

zreteľa nepožiada o odročenie pojednávania.

Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem

vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb podľa takého

postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami,

ktoré objasňujú okolnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého

vec – práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy

a obhajovať svoje práva. Toto platí osobitne, ak ide o konanie, v ktorom dôkazná povinnosť

spočíva na účastníkovi. Pri tomto zmysle konania dôvodom na zrušenie rozhodnutia

správneho orgánu v zmysle môže byť len taká vada, ktorá mohla mať

vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto,

aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné,

či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (pozri k tomu bližšie R 122/2003).

Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že boli splnené podmienky

pre to, aby disciplinárny senát vec žalobcu prejednal v jeho neprítomnosti. Pojednávanie

síce predstavuje jedinú možnosť pre disciplinárne obvineného vyjadriť sa ústne

ku skutočnostiam v konaní, nie je však jediným prostriedkom, ktorý disciplinárne obvinený

môže využiť na obranu svojich práv a právom chránených záujmov (§ 10 disciplinárneho

poriadku SAK). Žalovaný žiadnu z ďalších možností, napríklad zastúpenie v konaní,

nahliadnutie do spisu a predloženie písomného vyjadrenia, nevyužil...

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených

v žalobe najvyšší súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie a postup žalovanej

sú v súlade so zákonom. Preto žalobu zamietol.“

14. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom a medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , , ).

16. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol

tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd

sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, (i) prečo nedošlo k porušeniu zákona

a disciplinárneho poriadku konaním a pojednávaním disciplinárneho senátu v jeho

neprítomnosti, (ii) aké iné možnosti na osobné vyjadrenie a obranu svojich práv a záujmov

okrem osobnej účasti na pojednávaní disciplinárneho senátu mal k dispozícii a napriek tomu

ich bez relevantného dôvodu nevyužil, (iii) prečo nie každá vada v konaní (postupe)

správneho orgánu (SAK) môže byť dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.

Následne sa najvyšší súd aj vecne zaoberal otázkou, či konaním sťažovateľa došlo

k naplneniu skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia, pričom sa stotožnil so závermi

SAK, že svojím konaním závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta. Preskúmal

aj zákonnosť výroku o treste, pričom pre účely zistenia primeranosti sankcie doplnil

dokazovanie vyžiadaním ďalších listinných dôkazov.

17. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver

najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať

len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona,

že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ).

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným

(m. m. , ). V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Rozsudok

najvyššieho súdu je preto vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie

rozsudku ( ), nie je arbitrárny a zrozumiteľným

spôsobom dáva odpoveď aj na otázku, prečo disciplinárny senát konaním v jeho

neprítomnosti neporušil jeho právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a efektívne uplatniť

jeho obhajobu. Čo je však osobitne podstatné a na čo poukázal aj najvyšší súd, sťažovateľ

ako disciplinárne obvinený sám nekonal tak, aby účinne uplatňoval a využíval svoje

procesné práva, ktoré mu disciplinárny poriadok zaručoval. V dôsledku toho ústavný súd

uzatvára, že v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer a možná súvislosť medzi

rozsudkom najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľa.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa (zrušenie

disciplinárneho rozhodnutia SAK, zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie). Vzhľadom na uvedený nedostatok právomoci ústavný súd len

pripomína, že ani v prípade dôvodnosti sťažnosti by nemal právomoc zrušiť disciplinárne

rozhodnutie SAK, keďže túto právomoc má výlučne najvyšší súd ako správny súd.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013