Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 342/2013
PDF · 219.99 KB
No categories available
I. ÚS 342/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. G. A., B., zastúpeného advokátkou JUDr. T. K., B.,
ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozhodnutím Disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory
sp. zn. DS X.50/10:1298/2010 z 10. marca 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Sž 16/2012 z 29. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. G. A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
31. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. G. A. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozhodnutím
Disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory sp. zn. DS X.50/10:1298/2010
z 10. marca 2011 (ďalej len ,,disciplinárne rozhodnutie“ a ,,SAK“) a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 16/2012 z 29. októbra 2012 (ďalej
len ,,najvyšší súd“ a ,,rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ
bol v procesnom postavení disciplinárne obvineného účastníkom disciplinárneho konania
pred X. disciplinárnym senátom Disciplinárnej komisie SAK, pričom napadnutým
disciplinárnym rozhodnutím bol uznaný za vinného z disciplinárneho previnenia podľa § 56
ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
,,zákon o advokácii“), pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú mu
§ 18 ods. 3 zákona o advokácii a § 11 ods. 3 Advokátskeho poriadku. Skutkovým základom
jeho disciplinárneho previnenia bolo, že „... po prebratí zálohy vo výške 80.000,- Sk
na zaplatenie súdneho poplatku, potom ako bola jeho klientka oslobodená
od súdnych poplatkov, túto sumu po odpočítaní vzniknutých trov právneho zastúpenia
v čiastke 32.000,- Sk klientke vo výške 48.000,- Sk nevrátil a to i napriek tomu, že k vráteniu
tejto sumy bol zaviazaný rozsudkom sp. zn. 17 C 208/2008 Okresného súdu Bratislava II.
zo dňa 22. 9. 2009, právoplatným dňa 14. 12. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. 6 Co 424/09...“. Za spáchané disciplinárne previnenie mu bolo uložené
disciplinárne opatrenie – pozastavenie výkonu advokácie na dobu 18 mesiacov. Sťažovateľ
následne podal na najvyššom súde žalobu o preskúmanie zákonnosti disciplinárneho
rozhodnutia, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou túto zamietol.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta zásah do svojich označených práv
tak disciplinárnym rozhodnutím SAK, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu a v podstatnom
uvádza:
,,Keďže disciplinárna komisia odňala sťažovateľovi jeho ústavné právo sa osobne
vyjadriť k obvineniam, keď prejednala vec v jeho neprítomnosti, bez toho aby o termíne
pojednávania sťažovateľa riadne upovedomila, nemal sťažovateľ možnosť ospravedlniť
svoju prípadnú neúčasť ani predložiť dôkazy na svoju obhajobu...
Najvyšší súd sa vo svojom rozsudku stotožnil s právnym názorom SAK, že boli
splnené všetky podmienky pre to, aby disciplinárny senát vec žalobu prejednal v jeho
neprítomnosti. Pojednávanie disciplinárneho senátu na ktorom bolo prijaté uvedené
rozhodnutie sa konalo 10. 3. 2011, pričom NS SR mal za preukázané, že vo vzťahu k tomuto
pojednávaniu disciplinárneho senátu žalobca nepožiadal o jeho odročenie, ani sa z neho
neospravedlnil pre existenciu dôležitej prekážky. Najvyšší súd vôbec nezohľadnil argument
sťažovateľa, že nový termín mu nebol riadne oznámený. SAK ako žalovaný v danej veci
argumentoval, že termín pojednávania oznámil telefonicky, toto tvrdenie však ničím
nepodložil. Sťažovateľ, v pozícii žalobcu, nemohol ospravedlniť neúčasť na pojednávaní
disciplinárneho senátu a požiadať o odročenie, keďže on sám o ňom nevedel. Sťažovateľovi
tak bola odňatá jediná možnosť sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam v konaní
a k obvineniu, ktoré sa mu dávalo za vinu. Máme tak za to, že sťažovateľovi bolo odňaté
jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“
4. V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľ polemizuje so skutkovými,
ako aj s právnymi závermi disciplinárneho rozhodnutia, avšak bez toho, aby z toho
vyvodzoval porušenie akéhokoľvek základného práva podľa ústavy, a preto ústavný súd
tieto časti sťažnosti považoval za ústavno-právne irelevantné.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak,
že disciplinárnym rozhodnutím, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené
jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil
napadnuté disciplinárne rozhodnutie SAK aj rozsudok najvyššieho súdu a vrátil vec
na ďalšie konanie tak SAK, ako aj najvyššiemu súdu.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
8. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Podstatná (a v podstate jediná) sťažnostná námietka sťažovateľa sa týka tvrdeného
rozhodovania disciplinárneho senátu SAK v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho nemohol
predniesť jeho obhajobu a osobne sa vyjadriť k obvineniam, vo vzťahu ku ktorým
bol neskôr uznaný za vinného a disciplinárne potrestaný. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,
že tento zásah sťažovateľ vidí v postupe a disciplinárnom rozhodnutí SAK a najvyššiemu
súdu vyčíta to, že sa postupom SAK stotožnil a nezohľadnil jeho argumenty uvedené
v žalobe.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
disciplinárnym rozhodnutím SAK
10. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu
základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém
tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci
ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Už spomenutý princíp
subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa
a vecne sa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa ak sa sťažovateľ nemohol, nemôže
a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom
prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovateľ mohol, resp. môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
11. Z obsahu sťažnosti, ako aj príloh k nej pripojených je zrejmé, že sťažovateľka
využila právo na súdny prieskum napadnutého disciplinárneho rozhodnutia SAK a podala
žalobu, o ktorej podľa § 59 ods. 5 zákona o advokácii v spojení s § 247 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku konal a rozhodoval najvyšší súd. Do právomoci najvyššieho súdu pritom
patrilo nielen preskúmanie zákonnosti samotného disciplinárneho rozhodnutia,
ale aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a dôvodom na zrušenie preskúmavaného
rozhodnutia sú de lege lata nielen vady týkajúce sa rozhodnutia [§ 250j ods. 2 ods. a) až d)
Občianskeho súdneho poriadku], ale aj vady konania pred správnym orgánom [§ 250j ods. 2
ods. e) Občianskeho súdneho poriadku]. V tomto smere teda patrilo do právomoci
najvyššieho súdu aj preskúmanie námietky sťažovateľa týkajúcej sa tvrdenej vady konania
pred SAK spočívajúcej v tom, že bolo rozhodované v jeho neprítomnosti, v dôsledku čoho
nemohol predniesť jeho obhajobu a osobne sa vyjadriť k obvineniam. Právomoc
najvyššieho súdu poskytnúť ochranu sťažovateľovi pred prípadným porušením jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a disciplinárnym rozhodnutím SAK
takto vylučuje právomoc ústavného súdu, čo bolo zároveň dôvodom odmietnutia sťažnosti
v tejto časti.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu
12. Zo sťažnosti nevyplýva žiadna výhrada sťažovateľa, z ktorej by bolo možné
vyvodiť, že aj v konaní pred najvyšším súdom malo dôjsť k zásahu do jeho práva
na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa označeného článku ústavy. Sťažovateľ sám podal žalobu na najvyššom
súde, kde vyjadril svoje skutkové a právne výhrady smerujúce k poukázaniu na ním tvrdenú
nezákonnosť disciplinárneho rozhodnutia a postupu SAK a zároveň sa zúčastnil
pojednávania na najvyššom súde, kde mal rovnako zaručené a plne realizované jeho
základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného je zrejmé, že v časti týkajúcej
sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom
najvyššieho súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, čo bolo zároveň dôvodom
jej odmietnutia. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
13. V petite sťažnosti sa sťažovateľ domáhal len vyslovenia porušenia svojho
základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu sťažnosti však
vyplýva, že sťažovateľ má aj vecné výhrady k rozsudku najvyššieho súdu, keďže tento
sa podľa jeho názoru stotožnil s nesprávnym záverom disciplinárneho senátu SAK
o možnosti realizácie pojednávania v jeho neprítomnosti a na jeho žalobnú argumentáciu
o neoznámení termínu pojednávania pred disciplinárnym senátom neprihliadol.
Táto argumentácia smeruje podľa jej obsahu k možnému porušeniu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie však nebolo premietnuté
do petitu sťažnosti, a preto by sa ním ústavný súd, ktorý je viazaný iba petitom sťažnosti
(m. m. III. ÚS 166/02), nemusel bližšie zaoberať. V záujme presvedčivosti vlastnej
rozhodovacej činnosti a materiálneho prístupu k ústavno-súdnej ochrane sa však ústavný
súd oboznámil aj s dôvodmi napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej
časti jeho odôvodnenia uviedol:
,,V konaní pred žalovanou boli vo veci vytýčené tri pojednávania. Z pojednávania
vytýčeného na 25. novembra 2010 o 13:00 hod. sa žalobca ospravedlnil z dôvodu choroby
(PN z dôvodu jej nevystavenia nepredložil), pričom súčasne navrhol počkať na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave vo veci odvolania proti už citovanému rozsudku Okresného
súdu Bratislava II. a vzniesol námietku premlčania disciplinárneho deliktu. Z pojednávania
vytýčeného na 10. februára 2011 sa žalobca opäť ospravedlnil z dôvodu kolízie
s pojednávaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Zároveň oznámil, že rozsudok
Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 6 Co 424/2009 nadobudol právoplatnosť
a listom vyzval sťažovateľku na adresu trvalého pobytu, k rukám jej právnej zástupkyne
a do Centra bezplatnej právnej pomoci, aby mu oznámila číslo účtu, na ktoré má poukázať
sumu podľa rozsudku, pričom odpoveď neobdržal.
V ani jednom prípade žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania a ani nevyužil
možnosť písomne sa vo veci vyjadriť.
Termín 10. februára 2011 bol podľa záznamu v spise žalovanej... zo zdravotných
dôvodov člena senátu zrušený. Nový termín vytýčený na 10. marca 2011 bol oznamovaný
telefonicky. Zo spisu žalovanej a ani z tvrdení žalobcu nevyplýva, že by žalobca doručil
ospravedlnenie a požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na tento termín.
Vzhľadom k tomu, že pre každý z predchádzajúcich termínov pojednávania
disciplinárneho senátu boli splnené podmienky pre pojednávanie v neprítomnosti žalobcu,
nemožno prihliadnuť ani jeho námietku vznesenú na pojednávaní pred najvyšším súdom
29. októbra 2012, že o termíne 10. marca 2011 nemá žiaden záznam.
Podľa § 17 ods. 5 disciplinárneho poriadku SAK účasť navrhovateľa na pojednávaní
je povinná. Senát môže pojednávať v jeho neprítomnosti, ak sa na pojednávanie nedostaví
napriek riadnemu upovedomeniu, alebo ak súhlasí, aby sa pojednávalo v jeho
neprítomnosti.
Podľa § 17 ods. 6 disciplinárneho poriadku SAK pojednávanie sa koná v prítomnosti
disciplinárne obvineného. Senát môže pojednávať v neprítomnosti disciplinárne
obvineného, ak s tým disciplinárne obvinený písomne súhlasí.
Podľa § 17 ods. 7 disciplinárneho poriadku SAK ak sa disciplinárne obvinený
na pojednávanie nedostaví a nepožiadal ani o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu,
senát môže pojednávať v jeho neprítomnosti. Ak disciplinárne obvinený požiada najneskôr
do začatia pojednávania o jeho odročenie a ak sú na odročenie dôvody hodné osobitného
zreteľa, predseda senátu môže pojednávanie odročiť.
Pokiaľ žalobca poukazuje na nesprávnosť postupu žalovanej spočívajúcu
vo vykonaní pojednávania v jeho disciplinárnej veci v jeho neprítomnosti a odvoláva
sa na to, že hoci nepožiadal o odročenie dotknutých pojednávaní, ale ani neudelil písomný
súhlas na pojednávanie v jeho neprítomnosti, najvyšší súd má za to, že táto námietka
žalobcu je neopodstatnená.
Pojednávanie, na ktorom bolo prijaté preskúmavané rozhodnutie sa konalo
10. marca 2011, pričom vo vzťahu k tomuto pojednávaniu disciplinárneho senátu žalobca
nepožiadal o jeho odročenie, ani sa z neho neospravedlnil pre existenciu dôležitej prekážky.
Je v prvom rade povinnosťou disciplinárne obvineného sa na riadne oznámené
pojednávanie dostaviť. Len v prípade existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa,
na základe ktorých disciplinárne obvinený požiada najneskôr do začatia pojednávania
o jeho odročenie, predseda senátu môže pojednávanie odročiť. Je namieste uviesť,
že uvedené pojednávanie bolo tretím vytýčeným pojednávaním vo veci. Existencia
písomného súhlasu s pojednávaním v neprítomnosti disciplinárne obvineného je len jednou
z možností, kedy disciplinárny senát môže vo veci vykonať pojednávanie bez prítomnosti
disciplinárne obvineného. Druhým prípadom, kedy tak disciplinárny senát môže urobiť,
a to aj bez danosti takéhoto súhlasu, je prípad, že sa napriek riadnemu upovedomeniu
na pojednávanie disciplinárne obvinený nedostaví a včas a z dôvodov hodných osobitného
zreteľa nepožiada o odročenie pojednávania.
Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem
vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb podľa takého
postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami,
ktoré objasňujú okolnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého
vec – práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy
a obhajovať svoje práva. Toto platí osobitne, ak ide o konanie, v ktorom dôkazná povinnosť
spočíva na účastníkovi. Pri tomto zmysle konania dôvodom na zrušenie rozhodnutia
správneho orgánu v zmysle § 250i ods. 3 OSP môže byť len taká vada, ktorá mohla mať
vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto,
aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné,
či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (pozri k tomu bližšie R 122/2003).
Najvyšší súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že boli splnené podmienky
pre to, aby disciplinárny senát vec žalobcu prejednal v jeho neprítomnosti. Pojednávanie
síce predstavuje jedinú možnosť pre disciplinárne obvineného vyjadriť sa ústne
ku skutočnostiam v konaní, nie je však jediným prostriedkom, ktorý disciplinárne obvinený
môže využiť na obranu svojich práv a právom chránených záujmov (§ 10 disciplinárneho
poriadku SAK). Žalovaný žiadnu z ďalších možností, napríklad zastúpenie v konaní,
nahliadnutie do spisu a predloženie písomného vyjadrenia, nevyužil...
Po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe najvyšší súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie a postup žalovanej
sú v súlade so zákonom. Preto žalobu zamietol.“
14. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana
sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom a medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
15. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 223/09).
16. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol
tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd
sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, (i) prečo nedošlo k porušeniu zákona
a disciplinárneho poriadku konaním a pojednávaním disciplinárneho senátu v jeho
neprítomnosti, (ii) aké iné možnosti na osobné vyjadrenie a obranu svojich práv a záujmov
okrem osobnej účasti na pojednávaní disciplinárneho senátu mal k dispozícii a napriek tomu
ich bez relevantného dôvodu nevyužil, (iii) prečo nie každá vada v konaní (postupe)
správneho orgánu (SAK) môže byť dôvodom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.
Následne sa najvyšší súd aj vecne zaoberal otázkou, či konaním sťažovateľa došlo
k naplneniu skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia, pričom sa stotožnil so závermi
SAK, že svojím konaním závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta. Preskúmal
aj zákonnosť výroku o treste, pričom pre účely zistenia primeranosti sankcie doplnil
dokazovanie vyžiadaním ďalších listinných dôkazov.
17. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver
najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné konštatovať
len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona,
že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 51/2010).
Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným
(m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne
neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Rozsudok
najvyššieho súdu je preto vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nie je arbitrárny a zrozumiteľným
spôsobom dáva odpoveď aj na otázku, prečo disciplinárny senát konaním v jeho
neprítomnosti neporušil jeho právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a efektívne uplatniť
jeho obhajobu. Čo je však osobitne podstatné a na čo poukázal aj najvyšší súd, sťažovateľ
ako disciplinárne obvinený sám nekonal tak, aby účinne uplatňoval a využíval svoje
procesné práva, ktoré mu disciplinárny poriadok zaručoval. V dôsledku toho ústavný súd
uzatvára, že v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer a možná súvislosť medzi
rozsudkom najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľa.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa (zrušenie
disciplinárneho rozhodnutia SAK, zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci
na ďalšie konanie). Vzhľadom na uvedený nedostatok právomoci ústavný súd len
pripomína, že ani v prípade dôvodnosti sťažnosti by nemal právomoc zrušiť disciplinárne
rozhodnutie SAK, keďže túto právomoc má výlučne najvyšší súd ako správny súd.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. mája 2013