Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 51/2010
PDF · 220.48 KB
No categories available
I. ÚS 51/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. S., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., K., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Obdo 37/2008 z 21. mája 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. októbra
2009 doručená sťažnosť R. S. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“), základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 37/2008 z 21. mája 2009 (ďalej aj
,,rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom
postavení žalobcu účastníkom konania o nahradenie vyhlásenia vôle, ktoré bolo vedené na
Okresnom súde Prešov (ďalej len ,,okresný súd“) pod sp. zn. 19 Cb 95/2005. Žalobou
sa domáhal, aby súd nahradil vyhlásenie vôle žalovaného na uzavretie zmluvy
o bezodplatnom prevode jeho obchodného podielu v obchodnej spoločnosti I., s. r. o., K.,
a to na základe zmluvy o riadení z 19. augusta 1998, ku ktorej žalovaný pristúpil 12. apríla
2002. Okresný súd rozsudkom žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa nahradiť trovy
konania úspešnému žalovanému. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, pričom
Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudok okresného súdu potvrdil,
zaviazal sťažovateľa nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému žalovanému
a osobitným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie. Najvyšší súd ako dovolací
súd rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol a zaviazal ho nahradiť trovy dovolacieho
konania žalovanému.
3. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie podľa § 238 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže podľa jeho právneho záveru išlo
o rozhodnutie zásadného právneho významu. Ako otázku zásadného právneho významu
odvolací súd vymedzil otázku, ,,...či pri rešpektovaní zmluvnej autonómie strán možno
platne dohodnúť budúci prevod obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným
v zmluve odchyľujúcej sa od primeranej ekvivalencie vzájomných práv a povinností
účastníkov zmluvy a zaväzujúcich jednu zo zmluvných strán uzavrieť budúcu zmluvu
o prevode obchodného podielu, bez výslovného určenia času, v ktorom má oprávnená
strana vyzvať povinnú stranu, aby splnila svoj záväzok“.
4. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol: ,,Proti tomuto rozsudku podal
dovolanie v zákonom stanovenej lehote sťažovateľ a navrhol, aby dovolací súd zrušil
rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu v Prešove a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov:
Zmluva z 19. augusta 1998 v znení dodatku č. 1 z 12. apríla 2002, pokiaľ ide
o čl. II prednostný prevod obchodného podielu, je nepomenovanou zmluvou podľa
ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. upravujúcou riadenie spoločnosti, záväzok na prevod
obchodného podielu, ktorý zmluva o riadení obsahuje, má podľa žalobcu povahu
samostatného zmluvného záväzku, ktorého obsah je určitý a predmet dovolený. Ide
o nepomenovanú zmluvu s presne vymedzeným predmetom záväzku, ktorým je povinnosť
uzavrieť zmluvu o prevode obchodného podielu po výzve riadiacej osoby.
Predmetná zmluva sleduje dovolený cieľ a preto náš právny poriadok musí priznať
právne relevantnú ochranu právam a povinnostiam, ktoré sú jej obsahom. Teda ak účastníci
uzatvoria podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (nepomenovanú alebo
pomenovanú) platí, že túto zmluvu sú povinní plniť, a to aj vtedy, ak by plnenie bolo pre
niektorú zo zmluvných strán nevýhodné.
V našom práve platí princíp zmluvnej autonómie strán, teda platí predovšetkým to,
čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje alebo pokiaľ z povahy
príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.
Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. II ods. 1 Zmluvy z 19. augusta 1998, v ktorom je
dohoda o čase, kedy má byť zmluva uzatvorená / do 15 dní odo dňa doručenia výzvy
na takýto prevod./
Dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol rozsudkom zo dňa 21.5.2009, sp. zn.
6 Obdo 37/2008. Zmluvu z 19. augusta 1998 považoval za 2 zmluvy na jednej listine, a to
zmluvu o riadení a zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy. Zmluva o prevode obchodného
podielu sa riadi Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 3 Obch. zák.), a preto Zmluvu
z 19. augusta 1998 vrátane jej dodatku č. 1 v časti II zmluvy treba posudzovať ako zmluvu
o uzatvorení budúcej zmluvy podľa ust. § 289 a nasl. Obchodného zákonníka.
Z hľadiska vymedzenej dovolacej otázky bol dovolací súd názoru, že zmluva
o budúcej zmluve musí mať stanovenú lehotu, kedy má byť budúca zmluva uzatvorená.“
5. Na preukázanie zásahu do označených základných práv sťažovateľ uviedol:
,,K porušeniu základného práva na súkromie podľa článku 16 ods. 1 Ústavy.
Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo vo vzťahu k jeho základným
právam a slobodám arbitrárne a neústavne dovoleným spôsobom vstúpilo do sféry
súkromnej autonómie vôle zmluvných subjektov. Najvyšší súd svojím výkladom zasiahol do
súkromnej autonómie subjektov zmluvy, keď im doslova napadnutým rozsudkom „nanútil"
svoju právnu kvalifikáciu právneho úkonu a dôsledky z neho vyplývajúce, tvrdiac, že všetko
je v poriadku, len chýba termín na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve. Ale určenie takého
presného termínu by odporovalo účelu nepomenovanej zmluvy a tomu, že sťažovateľ mienil
uplatňovať svoje vlastnícke práva vrátane práv k obchodným podielom prostredníctvom
tretích osôb (žalovaných), čo nie je zakázané a preto dovolené. A preto aj žalovaní súhlasili
s tým, že prevedú obchodné podiely bezodplatne (!) a kedykoľvek na požiadanie
sťažovateľa.
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.
Z obsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu je zistiteľné, že tento súd nepostupoval
ústavne konformným spôsobom, nároky sťažovateľa neposudzoval korektne. Pri
posudzovaní a vyhodnotení dôkazov prihliadol iba na časť z nich, pričom na ďalšie
relevantné dôkazy a argumenty neprihliadol.
Sťažovateľ totiž stále tvrdil a aj tvrdí, že jeho nárok nie je nárokom plynúcim
zo zmluvy o budúcej zmluve. Zmluva z 19. augusta 1998 v znení dodatku č. 1 z 12. apríla
2002, pokiaľ ide o čl. II prednostný prevod obchodného podielu, je nepomenovanou
zmluvou podľa ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. upravujúcou riadenie spoločnosti, záväzok na
prevod obchodného podielu, ktorý zmluva o riadení obsahuje, má podľa žalobcu povahu
samostatného zmluvného záväzku, ktorého obsah je určitý a predmet dovolený. Ide
o nepomenovanú zmluvu s presne vymedzeným predmetom záväzku, ktorým je povinnosť
uzavrieť zmluvu o prevode obchodného podielu po výzve riadiacej osoby.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Záväzok na prevod obchodného podielu, ktorý zmluva o riadení obsahuje, má podľa
žalobcu povahu samostatného zmluvného záväzku, ktorého obsah je určitý a predmet
dovolený. Ide o nepomenovanú zmluvu s presne vymedzeným predmetom záväzku, ktorým je
povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode obchodného podielu po výzve riadiacej osoby .
Zmluva o riadení sleduje to, aby riadiaca osoba prostredníctvom pokynov dávaných
riadenej osobe, prostredníctvom jej štatutárneho zástupcu, mala vplyv na chod obchodnej
spoločnosti v oblastiach investícií, riadenia a financovania. Riadená osoba platnosť zmluvy
pred začatím súdneho sporu nikdy nenapadla.
Najvyšší súd tieto skutočnosti ignoroval a svojvoľne a v rozpore s vykonaným
dokazovaním posudzoval nároky sťažovateľa tak, že ide o 2 zmluvy na jednej listine, a to
zmluvu o riadení a zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy.
O tom, že nárokom sťažovateľa nebola vyššie uvádzaným rozsudkom NS SR
poskytnutá účinná ochrana svedčí aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 30.7.2009 sp. zn. 1 Obdo/10/2008. V tomto konaní bol posudzovaný skutkovo a právne
totožný nárok sťažovateľa, plynúci z tej istej zmluvy, len voči inej osobe (v tomto rozsudku
dospel najvyšší súd k inému právnemu názoru ako v právnej veci sťažovateľa, pozn.).
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nevyhodnotil dokazovanie, neuvádza riadne
právne závery. Rozsudok je preto autoritatívny a keďže nesprávne vykladá zákon,
rozhodnutie je aj svojvoľné.
K porušeniu základného práva vlastniť podľa článku 20 ods. 1 Ústavy. Sťažovateľ
má za to, že po preskúmaní rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bude možné
konštatovať, že právne závery uvedené v odôvodnení tohto rozsudku sa javia byť
neodôvodnené a arbitrárne. Toto porušenie základného práva na súdnu ochranu je
v príčinnej súvislosti aj s porušením základného práva vlastniť zaručeného čl. 20 ods. 1
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zbavil sťažovateľa možnosti domôcť sa svojho
vlastníckeho práva, ku ktorému treba počítať aj právo na uzavretie zmluvy o prevode
obchodného podielu, ktoré právo má výrazný majetkový charakter. Toto právo si sťažovateľ
nemôže uplatniť, lebo najvyšší súd sa domnieva, že zmluva o budúcej zmluvy má formálny
nedostatok, hoci v skutočnosti, ako to bolo vysvetlené pri objasňovaní porušenia základného
práva na súkromie, nejde o takú zmluvu a nejde o taký účel, ktorý sa sleduje obyčajnou
zmluvou o budúcej zmluve o prevode obchodného podielu. Neústavnosť postupu najvyššieho
súdu a jeho rozsudku vynikne, ak sa vezme do úvahy to, že aj žalovaní vedia a preto takú
zmluvu uzavreli, že skutočným vlastníkom obchodných podielov, vrátane toho, v tejto
konkrétnej veci je sťažovateľ. Ale dôsledkom napadnutého rozsudku je, že sa dohodnutým
spôsobom nemôže vrátiť k výkonu svojich práv vlastníka obchodného podielu.
Preto sa sťažovateľ nazdáva, že najvyšší súd porušil aj jeho základné právo vlastniť
zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie
konanie a nálezom rozhodol tak, že rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho
označené základné práva. Súčasne žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho
súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie a zaviazal ho nahradiť trovy konania sťažovateľovi.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane
sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu
na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred
ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že na jej prerokovanie
má právomoc, táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou
osobou, a nie je neprípustná. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je
zjavne neopodstatnená.
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana
sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti
ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia
sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
III.
12. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k poukázaniu na to, že
podľa jeho názoru najvyšší súd nesprávne vykladal obsah a účel zmluvy o riadení
z 19. augusta 1998 v znení jej dodatku č. 1 z 12. apríla 2002, nesprávne uzavrel, že ide
o dve zmluvy na jednej listine (zmluvu o riadení a zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy), čím
neprípustne zasiahol do súkromnej autonómie subjektov zmluvy a v konečnom dôsledku
porušil jeho právo vrátiť sa k výkonu svojich práv vlastníka obchodného podielu
v spoločnosti I. s. r. o., K. Podstata sťažnosti teda smeruje k poukázaniu na to, že najvyšší
súd právnu vec sťažovateľa nesprávne právne posúdil, pričom sťažovateľ poukazuje aj na
iné rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v inej právnej veci, ktoré je podľa
jeho názoru správne a spravodlivé.
13. Ako vyplýva z už uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Vychádzajúc z uvedených mantinelov ústavno-súdnej
korekcie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení podstatných
dôvodov rozsudku odvolacieho súdu, obsahu dovolania a vyjadrenia k nemu uviedol:
,,Keďže odvolací súd nepovažoval celé rozhodnutie za zásadného právneho významu po
právnej stránke, dovolací súd skúmal podané dovolanie len z dôvodu konkrétnej právnej
otázky, pre riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu uvedeného v ust. § 241
ods. 2 písm. c) O.s.p.
Základom pre posúdenie dovolacej otázky je Zmluva uzatvorená podľa § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka (č. l. 6) dňa 19. augusta 1998 v znení dodatku č. 1 z 12. apríla 2002
(č. l. 9).
Podľa ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie
je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dodatočne neurčia predmet svojich záväzkov,
zmluva nie je uzatvorená.
Úprava určitých typov zmlúv neobmedzuje možnosť zmluvných strán uzatvoriť inú,
obchodným alebo občianskym zákonníkom neupravenú zmluvu - nepomenovanú zmluvu
(inominátnu). Označenie - inominátny kontrakt - používame pre označenie inej zmluvy než
zmluvy určitého, obchodným zákonníkom alebo občianskym zákonníkom, poprípade iným
zákonom (napr. zákonom o cenných papieroch), upraveného typu.
V niektorých prípadoch môže ísť len o iný názov pre zmluvu určitého upraveného
typu, kedy označenie je irelevantné, ktorá prípadne obsahuje určité doplňujúce ustanovenie
a na takúto zmluvu sa bude pozerať ako na zmluvu upraveného typu. Spravidla však pôjde
buď o niekoľko zmlúv na jednej listine, z ktorých potom každá bude posudzovaná podľa
príslušnej úpravy.
Dovolací súd preto Zmluvu z 19. augusta 1998 považoval za 2 zmluvy na jednej
listine, a to zmluvu o riadení a zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy. Keď teda uzatvoria
účastníci konania zmluvu, ktorej podstatné náležitosti je možné podriadiť pod niektorý
zo zmluvných typov upravených v obchodnom zákonníku, riadi sa táto zmluva kogentnými
a pokiaľ účastníci v zmluve nedohodli niečo iné, i dispozitívnymi ustanoveniami
obchodného zákonníka upravujúcimi daný typ zmluvy; nejde o zmluvu nepomenovanú.
Zmluva o prevode obchodného podielu sa riadi Obchodným zákonníkom (§ 261
ods. 3 Obch. zák.), a preto Zmluvu z 19. augusta 1998 vrátane jej dodatku č. 1 v časti II
zmluvy treba posudzovať ako zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy podľa ust. § 289
a nasl. Obchodného zákonníka.
Obligatórnou náležitosťou zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy je predmet plnenia
budúcej zmluvy určený aspoň všeobecne, teda základným (rámcovým) vymedzením a musí
byť stanovená doba, kedy bude táto zmluva uzatvorená. Zmluva o budúcej zmluve musí mať
písomnú formu.
Obsah zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy musí zodpovedať požiadavkám
a nárokom, vyplývajúcim z právnej úpravy zmluvy, ktorá má byť na jej základe uzatvorená.
Ďalej záleží len na záujme zmluvných strán, či si už v tejto zmluve stanovia podmienky
záväzkového vzťahu z budúcej zmluvy, resp. podmienky, ktoré považujú za dôležité.
Z hľadiska vymedzenej dovolacej otázky dovolací súd je názoru, že zmluva o budúcej
zmluve musí mať stanovenú lehotu, kedy má byť budúca zmluva uzatvorená.
Obligatórne náležitosti vyžadované v ust. § 289 Obch. zákonníka nemožno nahradiť
v zmluve o budúcej zmluve dohodou účastníkov zmluvy inak, ako to ukladá Obchodný
zákonník v § 289. Ďalšie podmienky záväzkového vzťahu z budúcej zmluvy, resp.
podmienky, ktoré zmluvné strany považujú za dôležité, si môžu zmluvné strany dohodnúť
na princípe zmluvnej voľnosti.
Je nesporné, že právom každého subjektu je právo rozhodnúť sa, či a s kým príslušnú
zmluvu uzatvorí, čo je fáza predchádzajúca uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve.
No v prípade, že ich vôľa bude smerovať k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve, zmluvné
strany musia rešpektovať ust. § 289 Obch. zák., ktorý nemožno nahradiť inak, a to ani
dohodou strán.
Dovolací súd je názoru, že budúci prevod obchodného podielu v spoločnosti
s ručením obmedzeným v zmluve o budúcej zmluve nemožno uzatvoriť tak, že táto zmluva
o budúcej zmluve nemá obligatórnu náležitosť, t. j. nie je v nej výslovne určený čas,
v ktorom má oprávnená strana vyzvať povinnú stranu, aby splnila svoj záväzok.“
14. Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné poukázať na rozsah
preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu v právnej veci sťažovateľa. Ak je
prípustnosť dovolania odvodená od výroku potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu
podľa § 238 ods. 3 OSP, najvyšší súd ako dovolací súd je pri preskúmavaní rozsudku
odvolacieho súdu limitovaný tým, ako otázku zásadného právneho významu vymedzil
odvolací súd. Uvedené je dôsledkom skutočnosti, že jedine odvolací súd je oprávnený
posúdiť, či ide o rozhodnutie zásadného právneho významu, a formulovať otázku, ktorú má
v tomto smere posúdiť dovolací súd, pričom pri tejto procesnej aktivite nemôže byť
odvolací súd nahradený dovolacím súdom. Nad rámec odvolacím súdom formulovanej
otázky zásadného právneho významu dovolací súd prihliada len na tie vady rozsudku
odvolacieho súdu, ktoré by zakladali jeho zmätočnosť (§ 237 OSP). Najvyšší súd
teda v právnej veci sťažovateľa posudzoval rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska
ním formulovanej otázky zásadného právneho významu a v zásade nebol oprávnený
preskúmavať rozsudok odvolacieho súdu z hľadiska ďalších dôvodov, ktoré viedli odvolací
súd k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa
o nahradenie vyhlásenia vôle zamietnutá.
15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol
tak, že dovolanie zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd
sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, (i) prečo zmluvu o riadení považoval za dve
zmluvy na jednej listine, (ii) prečo v danej veci aplikoval § 289 Obchodného zákonníka
upravujúci základné ustanovenia zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy a (iii) prečo dospel
k záveru, že zmluva o uzavretí budúcej zmluvy musí obsahovať lehotu, v ktorej má byť
budúca zmluva uzavretá. Tieto dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu
viedli k zamietnutiu dovolania. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že
právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo
možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS
264/05). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím
vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
16. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd uzatvára, že rozsudok
najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle
konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku
(§ 157 ods. 2 OSP), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,
prečo najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. Inak povedané, v sťažnosti absentuje
ústavno-právny rozmer.
17. K námietkam sťažovateľa obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza:
Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľ vytýka rozsudku najvyššieho
súdu (i) samo osebe nie je relevantným a obhájiteľným dôvodom podať sťažnosť
ústavnému súdu a navyše (ii) v kontexte už uvedeného ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti ani potenciálnu možnosť nesprávneho právneho posúdenia veci
najvyšším súdom nezistil.
Sťažovateľ argumentuje aj iným rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
v inej jeho právnej veci, ktorý považuje za ,,správnejší“ ako sťažnosťou napadnutý
rozsudok. K tomu ústavný súd uvádza, že vo svojej judikatúre sa už opakovane vyjadril aj
k otázke rozdielnej interpretácie všeobecne záväzných právnych predpisov (v rovine
podústavného práva) v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd zastáva
názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo
zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov a dovolacieho súdu (m. m.
I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08). In concreto zjednocovanie
judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až 23 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
18. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva na
súkromie podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ústavný súd stručne uvádza:
Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná tom smere, že všeobecný súd v zásade
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného
charakteru (kam patrí aj právo na súkromie a právo vlastniť majetok), ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08). Z tohto dôvodu
je preto v kontexte už uvedeného (body 14 až 17 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť
taktiež zjavne neopodstatnená a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by
mohla byť daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľa a namietaným
porušením základného práva zaručeného v čl. 16 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08). Preto bola sťažnosť v celom rozsahu odmietnutá ako zjavne
neopodstatnená.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané
na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci
na ďalšie konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2010