Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 51/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. S., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., K., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súkromie podľa

Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. mája 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. októbra

2009 doručená sťažnosť R. S. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len ,,ústava“), základného práva na súkromie podľa a základného

práva vlastniť majetok podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 21. mája 2009 (ďalej aj

,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalobcu účastníkom konania o nahradenie vyhlásenia vôle, ktoré bolo vedené na

Okresnom súde Prešov (ďalej len ,,okresný súd“) pod sp. zn. . Žalobou

sa domáhal, aby súd nahradil vyhlásenie vôle žalovaného na uzavretie zmluvy

o bezodplatnom prevode jeho obchodného podielu v obchodnej spoločnosti I., s. r. o., K.,

a to na základe zmluvy o riadení z 19. augusta 1998, ku ktorej žalovaný pristúpil 12. apríla

2002. Okresný súd rozsudkom žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa nahradiť trovy

konania úspešnému žalovanému. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, pričom

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudok okresného súdu potvrdil,

zaviazal sťažovateľa nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému žalovanému

a osobitným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie. Najvyšší súd ako dovolací

súd rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol a zaviazal ho nahradiť trovy dovolacieho

konania žalovanému.

3. Odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie podľa § 238 ods. 3

(ďalej len „OSP“), keďže podľa jeho právneho záveru išlo

o rozhodnutie zásadného právneho významu. Ako otázku zásadného právneho významu

odvolací súd vymedzil otázku, ,,...či pri rešpektovaní zmluvnej autonómie strán možno

platne dohodnúť budúci prevod obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným

v zmluve odchyľujúcej sa od primeranej ekvivalencie vzájomných práv a povinností

účastníkov zmluvy a zaväzujúcich jednu zo zmluvných strán uzavrieť budúcu zmluvu

o prevode obchodného podielu, bez výslovného určenia času, v ktorom má oprávnená

strana vyzvať povinnú stranu, aby splnila svoj záväzok“.

4. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol: ,,Proti tomuto rozsudku podal

dovolanie v zákonom stanovenej lehote sťažovateľ a navrhol, aby dovolací súd zrušil

rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok Okresného súdu v Prešove a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie z týchto dôvodov:

Zmluva z 19. augusta 1998 v znení dodatku č. 1 z 12. apríla 2002, pokiaľ ide

o čl. II prednostný prevod obchodného podielu, je nepomenovanou zmluvou podľa

ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. upravujúcou riadenie spoločnosti, záväzok na prevod

obchodného podielu, ktorý zmluva o riadení obsahuje, má podľa žalobcu povahu

samostatného zmluvného záväzku, ktorého obsah je určitý a predmet dovolený. Ide

o nepomenovanú zmluvu s presne vymedzeným predmetom záväzku, ktorým je povinnosť

uzavrieť zmluvu o prevode obchodného podielu po výzve riadiacej osoby.

Predmetná zmluva sleduje dovolený cieľ a preto náš právny poriadok musí priznať

právne relevantnú ochranu právam a povinnostiam, ktoré sú jej obsahom. Teda ak účastníci

uzatvoria podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (nepomenovanú alebo

pomenovanú) platí, že túto zmluvu sú povinní plniť, a to aj vtedy, ak by plnenie bolo pre

niektorú zo zmluvných strán nevýhodné.

V našom práve platí princíp zmluvnej autonómie strán, teda platí predovšetkým to,

čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje alebo pokiaľ z povahy

príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. II ods. 1 Zmluvy z 19. augusta 1998, v ktorom je

dohoda o čase, kedy má byť zmluva uzatvorená / do 15 dní odo dňa doručenia výzvy

na takýto prevod./

Dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol rozsudkom zo dňa 21.5.2009, sp. zn.

. Zmluvu z 19. augusta 1998 považoval za 2 zmluvy na jednej listine, a to

zmluvu o riadení a zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy. Zmluva o prevode obchodného

podielu sa riadi ( Obch. zák.), a preto Zmluvu

z 19. augusta 1998 vrátane jej dodatku č. 1 v časti II zmluvy treba posudzovať ako zmluvu

o uzatvorení budúcej zmluvy podľa ust. a nasl. .

Z hľadiska vymedzenej dovolacej otázky bol dovolací súd názoru, že zmluva

o budúcej zmluve musí mať stanovenú lehotu, kedy má byť budúca zmluva uzatvorená.“

5. Na preukázanie zásahu do označených základných práv sťažovateľ uviedol:

,,K porušeniu základného práva na súkromie podľa článku 16 ods. 1 .

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo vo vzťahu k jeho základným

právam a slobodám arbitrárne a neústavne dovoleným spôsobom vstúpilo do sféry

súkromnej autonómie vôle zmluvných subjektov. Najvyšší súd svojím výkladom zasiahol do

súkromnej autonómie subjektov zmluvy, keď im doslova napadnutým rozsudkom „nanútil"

svoju právnu kvalifikáciu právneho úkonu a dôsledky z neho vyplývajúce, tvrdiac, že všetko

je v poriadku, len chýba termín na uzavretie zmluvy o budúcej zmluve. Ale určenie takého

presného termínu by odporovalo účelu nepomenovanej zmluvy a tomu, že sťažovateľ mienil

uplatňovať svoje vlastnícke práva vrátane práv k obchodným podielom prostredníctvom

tretích osôb (žalovaných), čo nie je zakázané a preto dovolené. A preto aj žalovaní súhlasili

s tým, že prevedú obchodné podiely bezodplatne (!) a kedykoľvek na požiadanie

sťažovateľa.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa .

Z obsahu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu je zistiteľné, že tento súd nepostupoval

ústavne konformným spôsobom, nároky sťažovateľa neposudzoval korektne. Pri

posudzovaní a vyhodnotení dôkazov prihliadol iba na časť z nich, pričom na ďalšie

relevantné dôkazy a argumenty neprihliadol.

Sťažovateľ totiž stále tvrdil a aj tvrdí, že jeho nárok nie je nárokom plynúcim

zo zmluvy o budúcej zmluve. Zmluva z 19. augusta 1998 v znení dodatku č. 1 z 12. apríla

2002, pokiaľ ide o čl. II prednostný prevod obchodného podielu, je nepomenovanou

zmluvou podľa ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. upravujúcou riadenie spoločnosti, záväzok na

prevod obchodného podielu, ktorý zmluva o riadení obsahuje, má podľa žalobcu povahu

samostatného zmluvného záväzku, ktorého obsah je určitý a predmet dovolený. Ide

o nepomenovanú zmluvu s presne vymedzeným predmetom záväzku, ktorým je povinnosť

uzavrieť zmluvu o prevode obchodného podielu po výzve riadiacej osoby.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Záväzok na prevod obchodného podielu, ktorý zmluva o riadení obsahuje, má podľa

žalobcu povahu samostatného zmluvného záväzku, ktorého obsah je určitý a predmet

dovolený. Ide o nepomenovanú zmluvu s presne vymedzeným predmetom záväzku, ktorým je

povinnosť uzavrieť zmluvu o prevode obchodného podielu po výzve riadiacej osoby .

Zmluva o riadení sleduje to, aby riadiaca osoba prostredníctvom pokynov dávaných

riadenej osobe, prostredníctvom jej štatutárneho zástupcu, mala vplyv na chod obchodnej

spoločnosti v oblastiach investícií, riadenia a financovania. Riadená osoba platnosť zmluvy

pred začatím súdneho sporu nikdy nenapadla.

Najvyšší súd tieto skutočnosti ignoroval a svojvoľne a v rozpore s vykonaným

dokazovaním posudzoval nároky sťažovateľa tak, že ide o 2 zmluvy na jednej listine, a to

zmluvu o riadení a zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy.

O tom, že nárokom sťažovateľa nebola vyššie uvádzaným rozsudkom NS SR

poskytnutá účinná ochrana svedčí aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 30.7.2009 sp. zn. . V tomto konaní bol posudzovaný skutkovo a právne

totožný nárok sťažovateľa, plynúci z tej istej zmluvy, len voči inej osobe (v tomto rozsudku

dospel najvyšší súd k inému právnemu názoru ako v právnej veci sťažovateľa, pozn.).

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nevyhodnotil dokazovanie, neuvádza riadne

právne závery. Rozsudok je preto autoritatívny a keďže nesprávne vykladá zákon,

rozhodnutie je aj svojvoľné.

K porušeniu základného práva vlastniť podľa článku 20 ods. 1 . Sťažovateľ

má za to, že po preskúmaní rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bude možné

konštatovať, že právne závery uvedené v odôvodnení tohto rozsudku sa javia byť

neodôvodnené a arbitrárne. Toto porušenie základného práva na súdnu ochranu je

v príčinnej súvislosti aj s porušením základného práva vlastniť zaručeného čl. 20 ods. 1

.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom zbavil sťažovateľa možnosti domôcť sa svojho

vlastníckeho práva, ku ktorému treba počítať aj právo na uzavretie zmluvy o prevode

obchodného podielu, ktoré právo má výrazný majetkový charakter. Toto právo si sťažovateľ

nemôže uplatniť, lebo najvyšší súd sa domnieva, že zmluva o budúcej zmluvy má formálny

nedostatok, hoci v skutočnosti, ako to bolo vysvetlené pri objasňovaní porušenia základného

práva na súkromie, nejde o takú zmluvu a nejde o taký účel, ktorý sa sleduje obyčajnou

zmluvou o budúcej zmluve o prevode obchodného podielu. Neústavnosť postupu najvyššieho

súdu a jeho rozsudku vynikne, ak sa vezme do úvahy to, že aj žalovaní vedia a preto takú

zmluvu uzavreli, že skutočným vlastníkom obchodných podielov, vrátane toho, v tejto

konkrétnej veci je sťažovateľ. Ale dôsledkom napadnutého rozsudku je, že sa dohodnutým

spôsobom nemôže vrátiť k výkonu svojich práv vlastníka obchodného podielu.

Preto sa sťažovateľ nazdáva, že najvyšší súd porušil aj jeho základné právo vlastniť

zaručené .“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie

konanie a nálezom rozhodol tak, že rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jeho

označené základné práva. Súčasne žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho

súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie a zaviazal ho nahradiť trovy konania sťažovateľovi.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

8. Ústavný súd podľa o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane

sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu

na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred

ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že na jej prerokovanie

má právomoc, táto má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou

osobou, a nie je neprípustná. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je

zjavne neopodstatnená.

10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti

ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia

sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

a 5 a zákonom ( ).

11. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

III.

12. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k poukázaniu na to, že

podľa jeho názoru najvyšší súd nesprávne vykladal obsah a účel zmluvy o riadení

z 19. augusta 1998 v znení jej dodatku č. 1 z 12. apríla 2002, nesprávne uzavrel, že ide

o dve zmluvy na jednej listine (zmluvu o riadení a zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy), čím

neprípustne zasiahol do súkromnej autonómie subjektov zmluvy a v konečnom dôsledku

porušil jeho právo vrátiť sa k výkonu svojich práv vlastníka obchodného podielu

v spoločnosti I. s. r. o., K. Podstata sťažnosti teda smeruje k poukázaniu na to, že najvyšší

súd právnu vec sťažovateľa nesprávne právne posúdil, pričom sťažovateľ poukazuje aj na

iné rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu v inej právnej veci, ktoré je podľa

jeho názoru správne a spravodlivé.

13. Ako vyplýva z už uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Vychádzajúc z uvedených mantinelov ústavno-súdnej

korekcie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení podstatných

dôvodov rozsudku odvolacieho súdu, obsahu dovolania a vyjadrenia k nemu uviedol:

,,Keďže odvolací súd nepovažoval celé rozhodnutie za zásadného právneho významu po

právnej stránke, dovolací súd skúmal podané dovolanie len z dôvodu konkrétnej právnej

otázky, pre riešenie ktorej odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu uvedeného v ust. § 241

ods. 2 písm. c)

Základom pre posúdenie dovolacej otázky je Zmluva uzatvorená podľa § 269 ods. 2

(č. l. 6) dňa 19. augusta 1998 v znení dodatku č. 1 z 12. apríla 2002

(č. l. 9).

Podľa ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie

je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dodatočne neurčia predmet svojich záväzkov,

zmluva nie je uzatvorená.

Úprava určitých typov zmlúv neobmedzuje možnosť zmluvných strán uzatvoriť inú,

obchodným alebo neupravenú zmluvu - nepomenovanú zmluvu

(inominátnu). Označenie - inominátny kontrakt - používame pre označenie inej zmluvy než

zmluvy určitého, alebo , poprípade iným

zákonom (napr. zákonom o cenných papieroch), upraveného typu.

V niektorých prípadoch môže ísť len o iný názov pre zmluvu určitého upraveného

typu, kedy označenie je irelevantné, ktorá prípadne obsahuje určité doplňujúce ustanovenie

a na takúto zmluvu sa bude pozerať ako na zmluvu upraveného typu. Spravidla však pôjde

buď o niekoľko zmlúv na jednej listine, z ktorých potom každá bude posudzovaná podľa

príslušnej úpravy.

Dovolací súd preto Zmluvu z 19. augusta 1998 považoval za 2 zmluvy na jednej

listine, a to zmluvu o riadení a zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy. Keď teda uzatvoria

účastníci konania zmluvu, ktorej podstatné náležitosti je možné podriadiť pod niektorý

zo zmluvných typov upravených v , riadi sa táto zmluva kogentnými

a pokiaľ účastníci v zmluve nedohodli niečo iné, i dispozitívnymi ustanoveniami

upravujúcimi daný typ zmluvy; nejde o zmluvu nepomenovanú.

Zmluva o prevode obchodného podielu sa riadi (

ods. 3 Obch. zák.), a preto Zmluvu z 19. augusta 1998 vrátane jej dodatku č. 1 v časti II

zmluvy treba posudzovať ako zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy podľa ust. § 289

a nasl. .

Obligatórnou náležitosťou zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy je predmet plnenia

budúcej zmluvy určený aspoň všeobecne, teda základným (rámcovým) vymedzením a musí

byť stanovená doba, kedy bude táto zmluva uzatvorená. Zmluva o budúcej zmluve musí mať

písomnú formu.

Obsah zmluvy o uzatvorení budúcej zmluvy musí zodpovedať požiadavkám

a nárokom, vyplývajúcim z právnej úpravy zmluvy, ktorá má byť na jej základe uzatvorená.

Ďalej záleží len na záujme zmluvných strán, či si už v tejto zmluve stanovia podmienky

záväzkového vzťahu z budúcej zmluvy, resp. podmienky, ktoré považujú za dôležité.

Z hľadiska vymedzenej dovolacej otázky dovolací súd je názoru, že zmluva o budúcej

zmluve musí mať stanovenú lehotu, kedy má byť budúca zmluva uzatvorená.

Obligatórne náležitosti vyžadované v ust. § 289 Obch. zákonníka nemožno nahradiť

v zmluve o budúcej zmluve dohodou účastníkov zmluvy inak, ako to ukladá Obchodný

zákonník v § 289. Ďalšie podmienky záväzkového vzťahu z budúcej zmluvy, resp.

podmienky, ktoré zmluvné strany považujú za dôležité, si môžu zmluvné strany dohodnúť

na princípe zmluvnej voľnosti.

Je nesporné, že právom každého subjektu je právo rozhodnúť sa, či a s kým príslušnú

zmluvu uzatvorí, čo je fáza predchádzajúca uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve.

No v prípade, že ich vôľa bude smerovať k uzatvoreniu zmluvy o budúcej zmluve, zmluvné

strany musia rešpektovať ust. § 289 Obch. zák., ktorý nemožno nahradiť inak, a to ani

dohodou strán.

Dovolací súd je názoru, že budúci prevod obchodného podielu v spoločnosti

s ručením obmedzeným v zmluve o budúcej zmluve nemožno uzatvoriť tak, že táto zmluva

o budúcej zmluve nemá obligatórnu náležitosť, t. j. nie je v nej výslovne určený čas,

v ktorom má oprávnená strana vyzvať povinnú stranu, aby splnila svoj záväzok.“

14. Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné poukázať na rozsah

preskúmavacieho oprávnenia najvyššieho súdu v právnej veci sťažovateľa. Ak je

prípustnosť dovolania odvodená od výroku potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu

podľa , najvyšší súd ako dovolací súd je pri preskúmavaní rozsudku

odvolacieho súdu limitovaný tým, ako otázku zásadného právneho významu vymedzil

odvolací súd. Uvedené je dôsledkom skutočnosti, že jedine odvolací súd je oprávnený

posúdiť, či ide o rozhodnutie zásadného právneho významu, a formulovať otázku, ktorú má

v tomto smere posúdiť dovolací súd, pričom pri tejto procesnej aktivite nemôže byť

odvolací súd nahradený dovolacím súdom. Nad rámec odvolacím súdom formulovanej

otázky zásadného právneho významu dovolací súd prihliada len na tie vady rozsudku

odvolacieho súdu, ktoré by zakladali jeho zmätočnosť ( ). Najvyšší súd

teda v právnej veci sťažovateľa posudzoval rozsudok odvolacieho súdu len z hľadiska

ním formulovanej otázky zásadného právneho významu a v zásade nebol oprávnený

preskúmavať rozsudok odvolacieho súdu z hľadiska ďalších dôvodov, ktoré viedli odvolací

súd k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa

o nahradenie vyhlásenia vôle zamietnutá.

15. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol

tak, že dovolanie zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší súd

sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to, (i) prečo zmluvu o riadení považoval za dve

zmluvy na jednej listine, (ii) prečo v danej veci aplikoval

upravujúci základné ustanovenia zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy a (iii) prečo dospel

k záveru, že zmluva o uzavretí budúcej zmluvy musí obsahovať lehotu, v ktorej má byť

budúca zmluva uzavretá. Tieto dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu

viedli k zamietnutiu dovolania. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že

právny záver najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo

možné konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS

264/05). Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím

vlastným (m. m. , ).

16. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa podľa , ústavný súd uzatvára, že rozsudok

najvyššieho súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle

konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku

( ), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku,

prečo najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol. Inak povedané, v sťažnosti absentuje

ústavno-právny rozmer.

17. K námietkam sťažovateľa obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza:

Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľ vytýka rozsudku najvyššieho

súdu (i) samo osebe nie je relevantným a obhájiteľným dôvodom podať sťažnosť

ústavnému súdu a navyše (ii) v kontexte už uvedeného ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti ani potenciálnu možnosť nesprávneho právneho posúdenia veci

najvyšším súdom nezistil.

Sťažovateľ argumentuje aj iným rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

v inej jeho právnej veci, ktorý považuje za ,,správnejší“ ako sťažnosťou napadnutý

rozsudok. K tomu ústavný súd uvádza, že vo svojej judikatúre sa už opakovane vyjadril aj

k otázke rozdielnej interpretácie všeobecne záväzných právnych predpisov (v rovine

podústavného práva) v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd zastáva

názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo

zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov a dovolacieho súdu (m. m.

, , , ). In concreto zjednocovanie

judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až 23 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

18. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva na

súkromie podľa a základného práva vlastniť majetok podľa

ústavný súd stručne uvádza:

Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná tom smere, že všeobecný súd v zásade

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného

charakteru (kam patrí aj právo na súkromie a právo vlastniť majetok), ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu

vyplývajúce z až (napr. , ). Z tohto dôvodu

je preto v kontexte už uvedeného (body 14 až 17 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť

taktiež zjavne neopodstatnená a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by

mohla byť daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľa a namietaným

porušením základného práva zaručeného v a .

19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ). Preto bola sťažnosť v celom rozsahu odmietnutá ako zjavne

neopodstatnená.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané

na to, že by sťažnosti bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010