Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 299/2014
PDF · 185.17 KB
No categories available
I. ÚS 299/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. M., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky Mgr. Evy Timár Myjavcovej, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Galanta sp. zn. 26 C 264/2011 z 11.
septembra 2012 a jeho postupom v tomto konaní a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 11 Co 542/2012 z 20. novembra 2013 a jeho postupom v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. januára 2014 doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím Okresného súdu Galanta
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 C 264/2011 z 11. septembra 2012 (ďalej len „napadnutý
rozsudok okresného súdu“) a jeho postupom v tomto konaní a rozhodnutím Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 542/2012 z 20. novembra 2013 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a jeho postupom v tomto konaní.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 9. decembra 2011
na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhala vydania motorového vozidla. Predmetné
motorové vozidlo nadobudla na základe kúpno-predajnej zmluvy z 5. novembra 2009
od pôvodného vlastníka, ktorý v máji 2009 odovzdal toto motorové vozidlo na opravu
obchodnej spoločnosti. Z dôvodu nezaplatenej faktúry si obchodná spoločnosť uplatnila
na motorové vozidlo zádržné právo a sťažovateľke ho odmietla vydať. Sťažovateľka
pred všeobecnými súdmi tvrdila, že keďže na pôvodného vlastníka bolo v roku 2011 vedené
reštrukturalizačné konanie a vzhľadom na to, že obchodná spoločnosť svoju pohľadávku
do reštrukturalizácie neprihlásila, zanikla vymáhateľnosť pohľadávky obchodnej
spoločnosti proti pôvodnému vlastníkovi. Podľa názoru sťažovateľky zánik vymáhateľnosti
pohľadávky musí mať priamy vplyv aj na zánik vymáhateľnosti zádržného práva.
3. Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy sa s týmto argumentom nevysporiadali,
a teda svoje rozhodnutia náležite neodôvodnili. Sťažovateľka tvrdí, že výklad zákona
okresným súdom, že aj napriek zániku vymáhateľnosti pohľadávky zádržné právo aj
naďalej trvá, a to z dôvodu, že nezaniklo jedným zo spôsobov uvedených v § 151v
Občianskeho zákonníka, je ústavne nekonformný a neudržateľný. Podľa sťažovateľky by to
v danej veci znamenalo, že zádržné právo obchodnej spoločnosti by bolo „tzv. nekonečné“,
pretože z dôvodu straty vymáhateľnosti pohľadávky obchodnej spoločnosti proti
pôvodnému vlastníkovi je zo zákona vylúčené, aby došlo k naplneniu § 151u Občianskeho
zákonníka. Napokon sťažovateľka namieta to, že krajský súd jej v takto dôležitej veci
nepripustil možnosť podať dovolanie. Na základe uvedeného malo dôjsť k porušeniu
sťažovateľkiných v petite sťažnosti označených práv.
4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutými rozsudkami
okresného súdu a krajského súdu a konaniami, ktoré im predchádzali, došlo k porušeniu jej
práva podľa čl. 20 ústavy v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a ďalej aby ústavný súd
napadnuté rozsudky okresného a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným
súdom.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho
prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom
okresného súdu
7. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením
základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu
neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou
uplatnených námietkach porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu.
Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho
opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné
skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila
a napadnutý rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia krajským súdom
pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti,
v ktorej smerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom
krajského súdu
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
10. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd
v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa
prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,
keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
11. Sťažovateľka namieta, že pohľadávka obchodnej spoločnosti sa stala vzhľadom
na skončené reštrukualizačné konanie nevymáhateľnou. Podľa názoru sťažovateľky je
zádržné právo (uplatnené obchodnou spoločnosťou na motorové vozidlo pôvodného
vlastníka, od ktorého ho následne odkúpila sťažovateľka) právom akcesorickým a existovať
môže len vtedy, ak existuje samotná pohľadávka. Zánik vymáhateľnosti pohľadávky musí
mať preto priamy vplyv aj na zánik vymáhateľnosti zádržného práva. Okresný súd
v napadnutom rozsudku vyslovil názor, že pre zánik zádržného práva je rozhodujúca úprava
ustanovená v § 151v Občianskeho zákonníka, v ktorom sú uvedené dôvody zániku
zádržného práva, pričom v konaní nebolo preukázané, že by jeden z uvedených dôvodov
nastal. S týmto jeho názorom sa stotožnil aj krajský súd.
12. Krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku uviedol:
„V konaní bolo nesporným (a preukázaným), že na pôvodného vlastníka vozidla
prebiehalo reštruktualizačné konanie, ktoré bolo ukončené uznesením Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 30.11.2011, pričom odporca si v rámci uvedeného konania svoju
pohľadávku neprihlásil, na základe čoho pohľadávka odporcu stratila jednu zo svojich
vlastností resp. účinkov, a to vymáhateľnosť (§155 ods. 2 z. č. 7/2005 Z. z.) a zmenila sa
na naturálnu obligáciu. Druhá veta uvedeného ustanovenia sa na daný prípad nevzťahuje,
nakoľko v čase, v ktorom sa mal odporca možnosť predmetnú pohľadávku prihlásiť, už bola
vlastníkom vozidla navrhovateľka, teda vozidlo nespadalo do majetku dlžníka.
Navrhovateľka v tejto súvislosti vyjadrila právny názor, že výkon zádržného práva zanikol
zo zákona s poukazom na ust. § 853 OZ per analógiám s ust. § 100 ods. 2 OZ, t. j. ak sa
záložné právo nepremlčuje skôr ako zabezpečená pohľadávka, zádržné právo (rovnako
právo akcesorické), sa rovnako nepremlčuje skôr ako ním zabezpečená pohľadávka, z čoho
vyvodila, že trvá tak dlho ako zabezpečená pohľadávka. Ak teda v danom prípade zanikla
ex lége vymáhateľnosť zabezpečenej pohľadávky odporcu, zanikla aj vymáhateľnosť
zádržného práva ako práva akcesorického. Napriek nespornej logickej konštrukcii
uvedeného názoru, súd sa v tejto časti stotožnil s názorom odporcu, ktorý poukázal
na skutočnosť, že premlčanie a zánik vymáhateľnosti nie sú totožné pojmy (napriek tomu, že
premlčanie nesporne spôsobuje zánik vymáhateľnosti). Zánik vymáhateľnosti v danom
prípade však nebol spôsobený plynutím času (ako je to v prípade premlčania), ale nastal
ako zákonom stanovený dôsledok na základe iných právnych skutočností, odlišných
od plynutia času. Navyše cit. ust. § 100 ods. 2 OZ určuje najskorší možný čas premlčania
akcesorického záložného práva, nie konečný... Zároveň súd pri rozhodovaní vychádzal
z ust. § 155 ods. 4 ZKR, podľa ktorého plánom potvrdeným v reštruktualizačnom konaní
zostávajú nedotknuté práva veriteľov (nielen tých, ktorí pohľadávky prihlásili) domáhať sa
uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb. Súd má za
to, že v danom prípade je pre zánik zádržného práva rozhodujúca úprava ust. § 151 v OZ,
ktoré ustanovenie stanovilo dôvody zániku zádržného práva, pričom v konaní nebolo
preukázané, že by jeden z uvedených dôvodov nastal.“
13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ho ústavný súd hodnotí ako
dôkladne a kvalifikovane odôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie
rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Krajský súd v napadnutom
rozsudku zrozumiteľne a zároveň presvedčivo objasnil hlavné dôvody, na základe ktorých
vo veci rozhodol. Napadnutý rozsudok krajského súdu nevzbudzuje žiadne pochybnosti
o správnosti skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti rozsudku. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným
(m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto nedostatky však
z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú.
14. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by
popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.
15. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144
ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy
rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).
16. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského
súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 20 v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2
ústavy, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Sťažovateľka napokon namietala, že krajský súd v jej veci nepripustil podanie
dovolania. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že dovolanie proti svojmu
potvrdzujúcemu rozsudku nepripustil, pretože rozhodnutie nepovažoval po právnej stránke
za rozhodnutie zásadného významu, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa, s ktorým sa
odvolací súd stotožnil, možno považovať za rozhodnutie, ktorého závery sú súladné
s judikatúrou v obdobných veciach.
18. Ani v tejto časti sťažnosti nevidí ústavný súd prejav svojvôle krajského súdu,
ktorý posúdil význam veci a na základe toho rozhodol tak, že podanie dovolania nepripustil.
Preto aj táto časť sťažnosti sťažovateľky musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
19. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2014