Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 299/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. M., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, konajúcou prostredníctvom konateľky

a advokátky Mgr. Evy Timár Myjavcovej, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva podľa v spojení s a

Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Galanta sp. zn. z 11.

septembra 2012 a jeho postupom v tomto konaní a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave

sp. zn. z 20. novembra 2013 a jeho postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. januára 2014 doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) v spojení s a rozhodnutím Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. septembra 2012 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) a jeho postupom v tomto konaní a rozhodnutím Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. novembra 2013 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a jeho postupom v tomto konaní.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 9. decembra 2011

na okresnom súde žalobu, ktorou sa domáhala vydania motorového vozidla. Predmetné

motorové vozidlo nadobudla na základe kúpno-predajnej zmluvy z 5. novembra 2009

od pôvodného vlastníka, ktorý v máji 2009 odovzdal toto motorové vozidlo na opravu

obchodnej spoločnosti. Z dôvodu nezaplatenej faktúry si obchodná spoločnosť uplatnila

na motorové vozidlo zádržné právo a sťažovateľke ho odmietla vydať. Sťažovateľka

pred všeobecnými súdmi tvrdila, že keďže na pôvodného vlastníka bolo v roku 2011 vedené

reštrukturalizačné konanie a vzhľadom na to, že obchodná spoločnosť svoju pohľadávku

do reštrukturalizácie neprihlásila, zanikla vymáhateľnosť pohľadávky obchodnej

spoločnosti proti pôvodnému vlastníkovi. Podľa názoru sťažovateľky zánik vymáhateľnosti

pohľadávky musí mať priamy vplyv aj na zánik vymáhateľnosti zádržného práva.

3. Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy sa s týmto argumentom nevysporiadali,

a teda svoje rozhodnutia náležite neodôvodnili. Sťažovateľka tvrdí, že výklad zákona

okresným súdom, že aj napriek zániku vymáhateľnosti pohľadávky zádržné právo aj

naďalej trvá, a to z dôvodu, že nezaniklo jedným zo spôsobov uvedených v § 151v

, je ústavne nekonformný a neudržateľný. Podľa sťažovateľky by to

v danej veci znamenalo, že zádržné právo obchodnej spoločnosti by bolo „tzv. nekonečné“,

pretože z dôvodu straty vymáhateľnosti pohľadávky obchodnej spoločnosti proti

pôvodnému vlastníkovi je zo zákona vylúčené, aby došlo k naplneniu § 151u Občianskeho

zákonníka. Napokon sťažovateľka namieta to, že krajský súd jej v takto dôležitej veci

nepripustil možnosť podať dovolanie. Na základe uvedeného malo dôjsť k porušeniu

sťažovateľkiných v petite sťažnosti označených práv.

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutými rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu a konaniami, ktoré im predchádzali, došlo k porušeniu jej

práva podľa v spojení s a , a ďalej aby ústavný súd

napadnuté rozsudky okresného a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu a priznal jej náhradu trov konania pred ústavným

súdom.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho

prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní

návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom

okresného súdu

7. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením

základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu

neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

8. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou

uplatnených námietkach porušenia jej práv napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho

opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné

skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila

a napadnutý rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia krajským súdom

pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti,

v ktorej smerovala proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom

krajského súdu

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

, ).

10. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , , ). Ústavný súd

v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa

prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania,

keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

11. Sťažovateľka namieta, že pohľadávka obchodnej spoločnosti sa stala vzhľadom

na skončené reštrukualizačné konanie nevymáhateľnou. Podľa názoru sťažovateľky je

zádržné právo (uplatnené obchodnou spoločnosťou na motorové vozidlo pôvodného

vlastníka, od ktorého ho následne odkúpila sťažovateľka) právom akcesorickým a existovať

môže len vtedy, ak existuje samotná pohľadávka. Zánik vymáhateľnosti pohľadávky musí

mať preto priamy vplyv aj na zánik vymáhateľnosti zádržného práva. Okresný súd

v napadnutom rozsudku vyslovil názor, že pre zánik zádržného práva je rozhodujúca úprava

ustanovená v , v ktorom sú uvedené dôvody zániku

zádržného práva, pričom v konaní nebolo preukázané, že by jeden z uvedených dôvodov

nastal. S týmto jeho názorom sa stotožnil aj krajský súd.

12. Krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku uviedol:

„V konaní bolo nesporným (a preukázaným), že na pôvodného vlastníka vozidla

prebiehalo reštruktualizačné konanie, ktoré bolo ukončené uznesením Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 30.11.2011, pričom odporca si v rámci uvedeného konania svoju

pohľadávku neprihlásil, na základe čoho pohľadávka odporcu stratila jednu zo svojich

vlastností resp. účinkov, a to vymáhateľnosť ( z. č. ) a zmenila sa

na naturálnu obligáciu. Druhá veta uvedeného ustanovenia sa na daný prípad nevzťahuje,

nakoľko v čase, v ktorom sa mal odporca možnosť predmetnú pohľadávku prihlásiť, už bola

vlastníkom vozidla navrhovateľka, teda vozidlo nespadalo do majetku dlžníka.

Navrhovateľka v tejto súvislosti vyjadrila právny názor, že výkon zádržného práva zanikol

zo zákona s poukazom na ust. per analógiám s ust. , t. j. ak sa

záložné právo nepremlčuje skôr ako zabezpečená pohľadávka, zádržné právo (rovnako

právo akcesorické), sa rovnako nepremlčuje skôr ako ním zabezpečená pohľadávka, z čoho

vyvodila, že trvá tak dlho ako zabezpečená pohľadávka. Ak teda v danom prípade zanikla

ex lége vymáhateľnosť zabezpečenej pohľadávky odporcu, zanikla aj vymáhateľnosť

zádržného práva ako práva akcesorického. Napriek nespornej logickej konštrukcii

uvedeného názoru, súd sa v tejto časti stotožnil s názorom odporcu, ktorý poukázal

na skutočnosť, že premlčanie a zánik vymáhateľnosti nie sú totožné pojmy (napriek tomu, že

premlčanie nesporne spôsobuje zánik vymáhateľnosti). Zánik vymáhateľnosti v danom

prípade však nebol spôsobený plynutím času (ako je to v prípade premlčania), ale nastal

ako zákonom stanovený dôsledok na základe iných právnych skutočností, odlišných

od plynutia času. Navyše cit. ust. určuje najskorší možný čas premlčania

akcesorického záložného práva, nie konečný... Zároveň súd pri rozhodovaní vychádzal

z ust. , podľa ktorého plánom potvrdeným v reštruktualizačnom konaní

zostávajú nedotknuté práva veriteľov (nielen tých, ktorí pohľadávky prihlásili) domáhať sa

uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb. Súd má za

to, že v danom prípade je pre zánik zádržného práva rozhodujúca úprava ust. v ,

ktoré ustanovenie stanovilo dôvody zániku zádržného práva, pričom v konaní nebolo

preukázané, že by jeden z uvedených dôvodov nastal.“

13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ho ústavný súd hodnotí ako

dôkladne a kvalifikovane odôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky na odôvodnenie

rozsudku ( ). Krajský súd v napadnutom

rozsudku zrozumiteľne a zároveň presvedčivo objasnil hlavné dôvody, na základe ktorých

vo veci rozhodol. Napadnutý rozsudok krajského súdu nevzbudzuje žiadne pochybnosti

o správnosti skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti rozsudku. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným

(m. m. , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto nedostatky však

z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú.

14. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití

relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by

popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

15. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144

ods. 1 vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy

rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ), ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. ).

16. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a základným právom sťažovateľky podľa čl. 20 v spojení s čl. 46 a čl. 48 ods. 2

, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

17. Sťažovateľka napokon namietala, že krajský súd v jej veci nepripustil podanie

dovolania. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že dovolanie proti svojmu

potvrdzujúcemu rozsudku nepripustil, pretože rozhodnutie nepovažoval po právnej stránke

za rozhodnutie zásadného významu, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa, s ktorým sa

odvolací súd stotožnil, možno považovať za rozhodnutie, ktorého závery sú súladné

s judikatúrou v obdobných veciach.

18. Ani v tejto časti sťažnosti nevidí ústavný súd prejav svojvôle krajského súdu,

ktorý posúdil význam veci a na základe toho rozhodol tak, že podanie dovolania nepripustil.

Preto aj táto časť sťažnosti sťažovateľky musí byť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

19. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014