Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 354 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (359)I. ÚS 78/99
PDF · 155.67 KB
No categories available
I. ÚS 78/99
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu
27. októbra 1999 predbežne prerokoval podnet obce Vitanová, zastúpenej jej starostom
Štefanom Ondríkom, vo veci porušenia jej ústavného práva podľa čl. 64 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici zo 6. júna
1995 a Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky z 5. septembra
1995, jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci sp. zn. 6 Sž 188/95 a jej základného práva podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného úradu v Tvrdošíne a takto
rozhodol:
1. Podnet obce Vitanová v časti namietajúcej porušenie svojho ústavného práva
podľa čl. 64 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Katastrálneho úradu
v Banskej Bystrici zo 6. júna 1995 a Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej
republiky z 5. septembra 1995 o d m i e t a pre svoju nepríslušnosť na prerokovanie
veci.
2. Podnet obce Vitanová v časti namietajúcej porušenie jej základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konaním
a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnený.
3. Podnet obce Vitanová v časti namietajúcej porušenie čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného úradu v Tvrdošíne o d m i e t a , pretože
ho podala zjavne neoprávnená osoba.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) bolo
6. septembra 1999 doručené podanie obce Vitanová, zastúpenej jej starostom
Štefanom Ondríkom (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako: „Podnet na začatie
konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z.“. Z dôvodov v ňom uvedených navrhovateľ požiadal, aby Ústavný súd
SR po jeho prijatí na konanie (1.) rozhodol: „2. ...rozhodnutím bývalého Katastrálneho
úradu v Banskej Bystrici z 6. 6. 1995 č. 300-1740/1995 o určení, že územie Oravíc
prislúcha do obce Tvrdošín, a rozhodnutím Úradu geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky z 5. 9. 1995 č. LP-3340/1995, ktorým bolo potvrdené toto
rozhodnutie prvostupňového orgánu, a konaním, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí
predchádzalo, boli porušené práva navrhovateľa Obce Vitanová
na celistvé územie obce v zmysle čl. 64 ods. 2 Ústavy SR a § 1 ods. 1 zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení,
vykonať prípadnú zmenu hraníc obce iba zo súhlasom obce a jej obyvateľov
v súlade s § 2 ods. 3 a 4 zákona č. 517/1990 Zb. o územnom a správnom členení
Slovenskej republiky (teraz zákon č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom
členení Slovenskej republiky) a v súlade s § 11a ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb.
v znení zákona č. 295/1992 Zb.,
na konanie a rozhodovanie uvedených správnych orgánov v súlade s princípmi
právneho štátu v zmysle čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd vyhlásenej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb. (ďalej len
„Listina“),
3. v konaní vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 1996 sp. zn.
6 Sž 188/95, ktorým bola zamietnutá žaloba Obce Vitanová na zrušenie rozhodnutí
uvedených v bode 2. a konaním, ktoré vydaniu tohto rozsudku predchádzalo, boli
porušené základné ústavné práva Obce Vitanová, najmä
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny na konanie a rozhodovanie
súdu v súlade so zákonom,
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny na rovnosť v konaní,
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny na vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom,
podľa čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny na konanie
a rozhodovanie podľa zákona a v tejto súvislosti najmä podľa § 1, 3, 6, 120 ods. 1,
123, 125 a 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c
4. v zmysle § 31a zákona č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z.
s použitím § 57 tohto zákona zrušil rozhodnutie bývalého Katastrálneho úradu
v Banskej Bystrici zo 6. 6. 1995 č. 300-1740/1995 o určení, že územie Oravíc
prislúcha do obce Tvrdošín, rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky z 5. 9. 1995 č. LP-3340/1995, ktorým bolo potvrdené toto
rozhodnutie prvostupňového orgánu, a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 1996
sp. zn. 6 Sž 188/95, ktorým bola zamietnutá žaloba Obce Vitanová na zrušenie týchto
administratívnych rozhodnutí.
5. v konaní vyslovil, že postup Okresného úradu v Tvrdošíne pri nevykonávaní
zápisov do katastra nehnuteľnosti katastrálneho územia Vitanová je porušením čl. 20
Ústavy SR a § 123 Občianskeho zákonníka a
6. v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. uložil, aby účastníci konania
úplne uhradili naše trovy konania.“
II.
Ústavný súd SR podnet predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí
a bez prítomnosti navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o konaní pred Ústavným súdom SR“), pričom zisťoval, či neexistujú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
1. Navrhovateľ v prvej časti svojho podnetu namietol porušenie svojho práva
podľa čl. 64 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) na „celistvé
územie obce“. K jeho porušeniu malo dôjsť rozhodnutím bývalého Katastrálneho
úradu v Banskej Bystrici zo 6. júna 1995 (č. j. 300-1740/1995), ktorým bol zamietnutý
návrh obce Vitanová o určenie príslušnosti územia Oravíc do katastrálneho územia
obce Vitanová a bolo určené, že územie Oravíc prislúcha do obce Tvrdošín, ako aj
rozhodnutím Úradu geodézie, kartografie a katastra SR (ako orgánu odvolacieho),
ktorý svojím rozhodnutím z 5. septembra 1995 (č. LP-3340/1995) zamietol odvolanie
obce Vitanová proti rozhodnutiu Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici zo 6. júna
1995 a toto rozhodnutie potvrdil. Po predbežnom prerokovaní tejto časti podnetu ho
Ústavný súd SR odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci,
nakoľko ochranu tomu právu, porušenie ktorého navrhovateľ namietol, poskytujú
všeobecné súdy v správnom súdnictve, a nie Ústavný súd SR v konaní o podnete.
Dôvodom pre konanie Ústavného súdu SR o podnetoch je, že ochranu tých základných
práv alebo slobôd, porušenie ktorých sa nimi namietalo, neposkytuje žiaden iný orgán
Slovenskej republiky, dôvodom pre konanie Ústavného súdu SR však nie je neúspech
navrhovateľa v správnom súdnictve. Ako Ústavný súd SR už rozhodol: „V konaní
o podnete podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je ústavný súd oprávnený
zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna
úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu prostredníctvom opravného
prostriedku dostupného fyzickej alebo právnickej osobe“ (I. ÚS 36/96). Nakoľko
ochranu tomu právu, porušenie ktorého navrhovateľ namietol v prvej časti svojho
podnetu, poskytujú všeobecné súdy v správnom súdnictve (ako o tom svedčí priložený
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 1996 sp. zn. 6 Sž
188/95), a nie Ústavný súd SR v konaní o podnete, bol jeho podnet v tejto časti
odmietnutý pre nepríslušnosť Ústavného súdu SR na prerokovanie veci podľa § 25
ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR.
2. V ďalšej časti podnetu navrhovateľ namietol porušenie svojich základných
práv ako účastníka súdneho konania v správnom súdnictve pred Najvyšším súdom
Slovenskej republiky, ktorý konal a aj rozhodol o jeho žalobe na preskúmanie
a zrušenie rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie a katastra SR z 5. septembra 1995
(č. LP-3340/1995) svojím rozsudkom z 31. januára 1996 (6 Sž 188/9) tak, že jeho
žalobu zamietol. Postupom Najvyššieho súdu SR v konaní o nej podľa navrhovateľa
došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Pokiaľ ide o toto základné právo,
Ústavný súd SR už viackrát uviedol, že jeho zmyslom „Je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať“ (I. ÚS 62/97,
II. ÚS 26/96), takže k jeho porušeniu dochádza vtedy, „pokiaľ by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej
alebo právnickej osoby“ (I. ÚS 35/98, I. ÚS 24/97).
Vychádzajúc z uvedeného bol podnet navrhovateľa v tejto časti odmietnutý ako
zjavne neopodstatnený, nakoľko mu nebola odňatá možnosť uplatniť si svoje základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR pred Najvyšším súdom SR,
ktorý v jeho veci konal a aj rozhodol (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára
1996).
V ďalšej časti svojho podnetu navrhovateľ namietol, že došlo aj k porušeniu
jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR (čl. 37 ods. 3 Listiny), ako aj
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (čl. 38 ods. 2 Listiny), nakoľko: „Podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
SR sú všetci v konaní pred súdom rovní. Túto rovnosť deklaruje aj čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, z ktorého vyplýva, že každý má právo, aby sa v konaní pred súdmi okrem
iného mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V zmysle § 125 O. s. p.
dôkazom, z ktorého Najvyšší súd taktiež vychádzal, bolo aj vyjadrenie žalovaného
Úradu geodézie, kartografie a katastra SR k našej žalobe. Toto vyjadrenie nám
Najvyšší súd SR nedoručil a nakoľko vec prejednal bez našej prítomnosti, nemali sme
možnosť oboznámiť sa na verejnom pojednávaní nielen s týmto vyjadrením, ale ani
ústne sa vyjadriť k ďalším dôkazom a prípadným skutkovým a právnym okolnostiam“.
Podľa názoru navrhovateľa takýmto postupom Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu
čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (základné právo vyjadriť sa k všetkým
vykonávaným dôkazom). V priloženom rozsudku Najvyššieho súdu SR (str. 2)
z 31. januára 1996 je k tomu uvedené: „Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení
k žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne“.
Z uvedeného vyplýva, že podľa navrhovateľa treba za dôkaz, ktorý Najvyšší
súd SR vykonal (a ku ktorému sa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nemohol vyjadriť),
považovať písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe navrhovateľa. Podľa ustanovenia
§ 250e Občianskeho súdneho poriadku: „Ak nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom
uvedeným v § 250d ods. 2 a 3, doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda
senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú
zároveň určí“.
Pre posúdenie opodstatnenosti podnetu v tejto časti (a tým aj splnenia procesnej
podmienky podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR) Ústavný súd
SR zisťoval, či písomné vyjadrenie žalovanej strany k žalobe podanej v správnom
súdnictve, ku ktorému došlo na základe nariadenia predsedu senátu, možno považovať
za vykonanie dôkazu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a zistil, že tomu tak nie je.
Účastníkmi konania a rozhodovania o žalobách proti rozhodnutiam správnych
orgánov sú podľa § 250 Občianskeho súdneho poriadku žalobca a žalovaný, ktorí sú
o. i. povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nariadenie pojednávania
súdu v zmysle § 250g Občianskeho súdneho poriadku v konaní a rozhodovaní
o žalobách správnych orgánov je dôvodné o. i. vtedy, ak vyvstane potreba vykonať
alebo zopakovať dôkaz, ktorý je pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia nevyhnutný.
Vykonanie takéhoto dôkazu nemožno a priori vylúčiť napriek zneniu § 250i
Občianskeho súdneho poriadku. Občiansky súdny poriadok neurčuje pre vykonanie
dôkazov v rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov osobitnú
právnu úpravu ohľadom dôkaznej povinnosti, dôkazných prostriedkov, prípadne
hodnotenia dôkazov (§ 120, 125, 132 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), hoci
špecifikuje účel, za ktorým sa dôkazy vykonajú alebo zopakujú, t. j. s cieľom posúdiť
zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. O tom, či v konkrétnom prípade
vyvstala potreba takéto dôkazy vykonať, ďalej v akom rozsahu a akým spôsobom
budú takéto dôkazy vykonané, však rozhoduje iba súd, ktorý tiež môže brať do úvahy
aj tie dôkazy, vykonanie ktorých navrhli samotní účastníci súdneho konania. Pri
svojom rozhodovaní o vykonaní dôkazov v správnom súdnictve sa však súd obmedzí
len na tie z nich, ktoré sa týkajú zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Ústavný súd SR pri odpovedi na otázku, či nariadenie písomného vyjadrenia
žalovaného k žalobe podanej v správnom súdnictve možno považovať za vykonanie
dôkazu súdom, zobral predovšetkým do úvahy to, že § 250e Občianskeho súdneho
poriadku upravuje procesné úkony súdu predchádzajúce samotnému rozhodnutiu
o tom, či ide o jednoduchý prípad v zmysle 250f Občianskeho súdneho poriadku alebo
„iný“ prípad v zmysle § 250g Občianskeho súdneho poriadku. Písomné vyjadrenie
žalovaného k žalobe podanej v správnom súdnictve nesmeruje k preukázaniu tých
skutočností, ktoré sú podľa názoru súdu sporné (a ktoré by preto mali byť objasnené
vykonaním alebo zopakovaním dôkazov), ale len k tvrdeniu žalobcu, prečo (a podľa
jeho názoru) došlo k porušeniu zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Ak by preto Ústavný súd SR uznal argument, že písomné vyjadrenie žalovanej strany
k žalobe podanej v správnom súdnictve je nutné kvalifikovať ako dôkaz vykonaný
súdom, znamenalo by to, že samotný účastník konania (žalobca) by určil (vyplynulo
by to z obsahu jeho žaloby), ktoré skutočnosti prípadu sú natoľko sporné, že k ich
preukázaniu je potrebné vykonať dôkaz bez toho, že by túto skutočnosť mohol svojím
rozhodnutím ovplyvniť samotný súd. Bolo už uvedené, že o tom, ktoré dôkazy,
v akom rozsahu a akým spôsobom je potrebné vykonať, však rozhoduje výlučne súd,
a nie samotní účastníci konania. Títo síce môžu navrhnúť dôkazy na preukázanie
dôvodnosti svojich tvrdení (§ 249 Občianskeho súdneho poriadku), sú ďalej povinní
svedčiť (§ 131 Občianskeho súdneho poriadku), ale nemajú právo rozhodovať o tom,
ktoré dôkazy a v akom rozsahu budú v súdnom konaní vykonané. Hoci súčasťou
žaloby podanej v správnom súdnictve je aj označenie dôkazov žalobcom, toto
označenie nezakladá povinnosť súdu ich vykonať (I. ÚS 72/96). Hodnotením
písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe ako dôkazu vykonaného súdom by tento
stratil možnosť rozhodnúť, ktoré dôkazy, v akom rozsahu a akým spôsobom je
potrebné vykonať, pričom všetky dôkazy označené účastníkom konania (bez ohľadu
na ich povahu) by boli „vykonané“ jediným (a jednotným) spôsobom, a to písomným
vyjadrením žalovanej strany.
Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR však výklad a aj uplatňovanie
základných práv a slobôd patriacich účastníkom súdneho konania nemožno
uskutočňovať spôsobom, v dôsledku ktorého by sa všeobecným súdom odňalo alebo
obmedzilo zákonné oprávnenie konať a rozhodovať spôsobom určeným Ústavou SR
a platnými procesnými predpismi.
Vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby podanej v správnom súdnictve
v zmysle ustanovenia § 250e Občianskeho súdneho poriadku je treba považovať len za
dispozičný úkon účastníka v rámci prípravy pojednávania v danej veci. Súd
v správnom súdnictve môže začať vykonávať dokazovanie až po vyjadrení druhého
účastníka k žalobe, kde spravidla vyjdú (môžu vyjsť) najavo sporné skutočnosti
potrebné na objasnenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.
Dokazovanie súd vykonáva pomocou dôkazných prostriedkov, ktoré ako príklad
uvádza i povahovo vypočítava § 125 Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle tohto
ustanovenia však písomné vyjadrenie druhého účastníka konania k žalobe čo do
obsahu a povahy nie je možné považovať za dôkaz, resp. za vykonanie dôkazu.
Z uvedených dôvodov bol podnet navrhovateľa v tejto časti odmietnutý ako
zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR.
3. Navrhovateľ napokon namietol porušenie čl. 20 Ústavy SR, ku ktorému malo
dôjsť postupom Okresného úradu v Tvrdošíne, ktorý nevykonáva zápisy do katastra
nehnuľností katastrálneho územia Vitanová, „čím je znemožnené vlastníkom nakladať
s ich vecami (robiť prevody nehnuteľnosti, zriadiť záložné práva, vecné bremená
a podobne)“. V tejto časti bol podnet navrhovateľa odmietnutý, pretože ho podala
zjavne neoprávnená osoba, pretože k akémukoľvek porušeniu čl. 20 Ústavy SR (resp.
základného práva v ňom uvedeného) môže dôjsť výlučne voči vlastníkom
a vlastníckemu právu. Navrhovateľ vo svojom podnete však nepreukázal a ani
netvrdil, že je vlastníkom nehnuteľností v označenej lokalite (Oravice), hoci poukázal
na iných vlastníkov, ktorým je „znemožnené nakladať s ich vecami“. Ústavný súd SR
už predtým rozhodol: „Vzhľadom na to, že podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR môže
ústavný súd konať o podnetoch iba vtedy, ak nimi fyzické alebo právnické osoby
namietajú porušenie svojich práv, pod osobou zjavne neoprávnenou na podanie
podnetu možno (v dôsledku toho) rozumieť takú, ktorá nenamieta porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, ale základných práv alebo slobôd inej fyzickej alebo
právnickej osoby“ (I. ÚS 65/98). Z uvedeného dôvodu bol podnet navrhovateľa v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 20 Ústavy SR odmietnutý, pretože
ho podala zjavne neoprávnená osoba.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 1999
JUDr. Tibor Š a f á r i k
predseda senátu