Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 78/99

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu

27. októbra 1999 predbežne prerokoval podnet obce Vitanová, zastúpenej jej starostom

Štefanom Ondríkom, vo veci porušenia jej ústavného práva podľa

Slovenskej republiky rozhodnutím Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici zo 6. júna

1995 a Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky z 5. septembra

1995, jej základných práv podľa , a

Slovenskej republiky konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

vo veci sp. zn. a jej základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného úradu v Tvrdošíne a takto

rozhodol:

1. Podnet obce Vitanová v časti namietajúcej porušenie svojho ústavného práva

podľa rozhodnutím Katastrálneho úradu

v Banskej Bystrici zo 6. júna 1995 a Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej

republiky z 5. septembra 1995 o d m i e t a pre svoju nepríslušnosť na prerokovanie

veci.

2. Podnet obce Vitanová v časti namietajúcej porušenie jej základných práv

podľa , a konaním

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnený.

3. Podnet obce Vitanová v časti namietajúcej porušenie

Slovenskej republiky postupom Okresného úradu v Tvrdošíne o d m i e t a , pretože

ho podala zjavne neoprávnená osoba.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) bolo

6. septembra 1999 doručené podanie obce Vitanová, zastúpenej jej starostom

Štefanom Ondríkom (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako: „Podnet na začatie

konania podľa a podľa zákona

č. “. Z dôvodov v ňom uvedených navrhovateľ požiadal, aby Ústavný súd

SR po jeho prijatí na konanie (1.) rozhodol: „2. ...rozhodnutím bývalého Katastrálneho

úradu v Banskej Bystrici z 6. 6. 1995 č. 300-1740/1995 o určení, že územie Oravíc

prislúcha do obce Tvrdošín, a rozhodnutím Úradu geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky z 5. 9. 1995 č. LP-3340/1995, ktorým bolo potvrdené toto

rozhodnutie prvostupňového orgánu, a konaním, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí

predchádzalo, boli porušené práva navrhovateľa Obce Vitanová

 na celistvé územie obce v zmysle SR a zákona

č. o obecnom zriadení,

 vykonať prípadnú zmenu hraníc obce iba zo súhlasom obce a jej obyvateľov

v súlade s a o územnom a správnom členení

Slovenskej republiky (teraz o územnom a správnom

členení Slovenskej republiky) a v súlade s

v znení ,

 na konanie a rozhodovanie uvedených správnych orgánov v súlade s princípmi

právneho štátu v zmysle a SR a Listiny

základných práv a slobôd vyhlásenej ústavným (ďalej len

„Listina“),

3. v konaní vyslovil, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 1996 sp. zn.

, ktorým bola zamietnutá žaloba Obce Vitanová na zrušenie rozhodnutí

uvedených v bode 2. a konaním, ktoré vydaniu tohto rozsudku predchádzalo, boli

porušené základné ústavné práva Obce Vitanová, najmä

 podľa SR a Listiny na konanie a rozhodovanie

súdu v súlade so zákonom,

 podľa SR a Listiny na rovnosť v konaní,

 podľa SR a Listiny na vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom,

 podľa a a SR a Listiny na konanie

a rozhodovanie podľa zákona a v tejto súvislosti najmä podľa § 1, 3, 6, 120 ods. 1,

123, 125 a 153 ods. 1 v spojení s

,

4. v zmysle v znení

s použitím § 57 tohto zákona zrušil rozhodnutie bývalého Katastrálneho úradu

v Banskej Bystrici zo 6. 6. 1995 č. 300-1740/1995 o určení, že územie Oravíc

prislúcha do obce Tvrdošín, rozhodnutie Úradu geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky z 5. 9. 1995 č. LP-3340/1995, ktorým bolo potvrdené toto

rozhodnutie prvostupňového orgánu, a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. 1. 1996

sp. zn. , ktorým bola zamietnutá žaloba Obce Vitanová na zrušenie týchto

administratívnych rozhodnutí.

5. v konaní vyslovil, že postup Okresného úradu v Tvrdošíne pri nevykonávaní

zápisov do katastra nehnuteľnosti katastrálneho územia Vitanová je porušením čl. 20

SR a a

6. v zmysle uložil, aby účastníci konania

úplne uhradili naše trovy konania.“

II.

Ústavný súd SR podnet predbežne prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí

a bez prítomnosti navrhovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o konaní pred Ústavným súdom SR“), pričom zisťoval, či neexistujú dôvody

na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Navrhovateľ v prvej časti svojho podnetu namietol porušenie svojho práva

podľa (ďalej len „“) na „celistvé

územie obce“. K jeho porušeniu malo dôjsť rozhodnutím bývalého Katastrálneho

úradu v Banskej Bystrici zo 6. júna 1995 (č. j. 300-1740/1995), ktorým bol zamietnutý

návrh obce Vitanová o určenie príslušnosti územia Oravíc do katastrálneho územia

obce Vitanová a bolo určené, že územie Oravíc prislúcha do obce Tvrdošín, ako aj

rozhodnutím Úradu geodézie, kartografie a katastra SR (ako orgánu odvolacieho),

ktorý svojím rozhodnutím z 5. septembra 1995 (č. LP-3340/1995) zamietol odvolanie

obce Vitanová proti rozhodnutiu Katastrálneho úradu v Banskej Bystrici zo 6. júna

1995 a toto rozhodnutie potvrdil. Po predbežnom prerokovaní tejto časti podnetu ho

Ústavný súd SR odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci,

nakoľko ochranu tomu právu, porušenie ktorého navrhovateľ namietol, poskytujú

všeobecné súdy v správnom súdnictve, a nie Ústavný súd SR v konaní o podnete.

Dôvodom pre konanie Ústavného súdu SR o podnetoch je, že ochranu tých základných

práv alebo slobôd, porušenie ktorých sa nimi namietalo, neposkytuje žiaden iný orgán

Slovenskej republiky, dôvodom pre konanie Ústavného súdu SR však nie je neúspech

navrhovateľa v správnom súdnictve. Ako Ústavný súd SR už rozhodol: „V konaní

o podnete podľa je ústavný súd oprávnený

zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna

úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu prostredníctvom opravného

prostriedku dostupného fyzickej alebo právnickej osobe“ (). Nakoľko

ochranu tomu právu, porušenie ktorého navrhovateľ namietol v prvej časti svojho

podnetu, poskytujú všeobecné súdy v správnom súdnictve (ako o tom svedčí priložený

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 1996 sp. zn. 6 Sž

188/95), a nie Ústavný súd SR v konaní o podnete, bol jeho podnet v tejto časti

odmietnutý pre nepríslušnosť Ústavného súdu SR na prerokovanie veci podľa § 25

ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR.

2. V ďalšej časti podnetu navrhovateľ namietol porušenie svojich základných

práv ako účastníka súdneho konania v správnom súdnictve pred Najvyšším súdom

Slovenskej republiky, ktorý konal a aj rozhodol o jeho žalobe na preskúmanie

a zrušenie rozhodnutia Úradu geodézie, kartografie a katastra SR z 5. septembra 1995

(č. LP-3340/1995) svojím rozsudkom z 31. januára 1996 (6 Sž 188/9) tak, že jeho

žalobu zamietol. Postupom Najvyššieho súdu SR v konaní o nej podľa navrhovateľa

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Pokiaľ ide o toto základné právo,

Ústavný súd SR už viackrát uviedol, že jeho zmyslom „Je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať“ (,

), takže k jeho porušeniu dochádza vtedy, „pokiaľ by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej

alebo právnickej osoby“ (, ).

Vychádzajúc z uvedeného bol podnet navrhovateľa v tejto časti odmietnutý ako

zjavne neopodstatnený, nakoľko mu nebola odňatá možnosť uplatniť si svoje základné

právo na súdnu ochranu podľa SR pred Najvyšším súdom SR,

ktorý v jeho veci konal a aj rozhodol (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára

1996).

V ďalšej časti svojho podnetu navrhovateľ namietol, že došlo aj k porušeniu

jeho základných práv podľa SR ( Listiny), ako aj

SR ( Listiny), nakoľko: „Podľa

SR sú všetci v konaní pred súdom rovní. Túto rovnosť deklaruje aj čl. 48 ods. 2

SR, z ktorého vyplýva, že každý má právo, aby sa v konaní pred súdmi okrem

iného mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V zmysle

dôkazom, z ktorého Najvyšší súd taktiež vychádzal, bolo aj vyjadrenie žalovaného

Úradu geodézie, kartografie a katastra SR k našej žalobe. Toto vyjadrenie nám

Najvyšší súd SR nedoručil a nakoľko vec prejednal bez našej prítomnosti, nemali sme

možnosť oboznámiť sa na verejnom pojednávaní nielen s týmto vyjadrením, ale ani

ústne sa vyjadriť k ďalším dôkazom a prípadným skutkovým a právnym okolnostiam“.

Podľa názoru navrhovateľa takýmto postupom Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu

v spojení s SR (základné právo vyjadriť sa k všetkým

vykonávaným dôkazom). V priloženom rozsudku Najvyššieho súdu SR (str. 2)

z 31. januára 1996 je k tomu uvedené: „Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení

k žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne“.

Z uvedeného vyplýva, že podľa navrhovateľa treba za dôkaz, ktorý Najvyšší

súd SR vykonal (a ku ktorému sa podľa SR nemohol vyjadriť),

považovať písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe navrhovateľa. Podľa ustanovenia

: „Ak nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom

uvedeným v § 250d ods. 2 a 3, doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda

senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú

zároveň určí“.

Pre posúdenie opodstatnenosti podnetu v tejto časti (a tým aj splnenia procesnej

podmienky podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR) Ústavný súd

SR zisťoval, či písomné vyjadrenie žalovanej strany k žalobe podanej v správnom

súdnictve, ku ktorému došlo na základe nariadenia predsedu senátu, možno považovať

za vykonanie dôkazu v zmysle SR, a zistil, že tomu tak nie je.

Účastníkmi konania a rozhodovania o žalobách proti rozhodnutiam správnych

orgánov sú podľa žalobca a žalovaný, ktorí sú

o. i. povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nariadenie pojednávania

súdu v zmysle v konaní a rozhodovaní

o žalobách správnych orgánov je dôvodné o. i. vtedy, ak vyvstane potreba vykonať

alebo zopakovať dôkaz, ktorý je pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia nevyhnutný.

Vykonanie takéhoto dôkazu nemožno a priori vylúčiť napriek zneniu § 250i

. neurčuje pre vykonanie

dôkazov v rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov osobitnú

právnu úpravu ohľadom dôkaznej povinnosti, dôkazných prostriedkov, prípadne

hodnotenia dôkazov (, 125, 132 a nasl. ), hoci

špecifikuje účel, za ktorým sa dôkazy vykonajú alebo zopakujú, t. j. s cieľom posúdiť

zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. O tom, či v konkrétnom prípade

vyvstala potreba takéto dôkazy vykonať, ďalej v akom rozsahu a akým spôsobom

budú takéto dôkazy vykonané, však rozhoduje iba súd, ktorý tiež môže brať do úvahy

aj tie dôkazy, vykonanie ktorých navrhli samotní účastníci súdneho konania. Pri

svojom rozhodovaní o vykonaní dôkazov v správnom súdnictve sa však súd obmedzí

len na tie z nich, ktoré sa týkajú zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Ústavný súd SR pri odpovedi na otázku, či nariadenie písomného vyjadrenia

žalovaného k žalobe podanej v správnom súdnictve možno považovať za vykonanie

dôkazu súdom, zobral predovšetkým do úvahy to, že § 250e Občianskeho súdneho

poriadku upravuje procesné úkony súdu predchádzajúce samotnému rozhodnutiu

o tom, či ide o jednoduchý prípad v zmysle 250f alebo

„iný“ prípad v zmysle . Písomné vyjadrenie

žalovaného k žalobe podanej v správnom súdnictve nesmeruje k preukázaniu tých

skutočností, ktoré sú podľa názoru súdu sporné (a ktoré by preto mali byť objasnené

vykonaním alebo zopakovaním dôkazov), ale len k tvrdeniu žalobcu, prečo (a podľa

jeho názoru) došlo k porušeniu zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Ak by preto Ústavný súd SR uznal argument, že písomné vyjadrenie žalovanej strany

k žalobe podanej v správnom súdnictve je nutné kvalifikovať ako dôkaz vykonaný

súdom, znamenalo by to, že samotný účastník konania (žalobca) by určil (vyplynulo

by to z obsahu jeho žaloby), ktoré skutočnosti prípadu sú natoľko sporné, že k ich

preukázaniu je potrebné vykonať dôkaz bez toho, že by túto skutočnosť mohol svojím

rozhodnutím ovplyvniť samotný súd. Bolo už uvedené, že o tom, ktoré dôkazy,

v akom rozsahu a akým spôsobom je potrebné vykonať, však rozhoduje výlučne súd,

a nie samotní účastníci konania. Títo síce môžu navrhnúť dôkazy na preukázanie

dôvodnosti svojich tvrdení ( ), sú ďalej povinní

svedčiť ( ), ale nemajú právo rozhodovať o tom,

ktoré dôkazy a v akom rozsahu budú v súdnom konaní vykonané. Hoci súčasťou

žaloby podanej v správnom súdnictve je aj označenie dôkazov žalobcom, toto

označenie nezakladá povinnosť súdu ich vykonať (). Hodnotením

písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe ako dôkazu vykonaného súdom by tento

stratil možnosť rozhodnúť, ktoré dôkazy, v akom rozsahu a akým spôsobom je

potrebné vykonať, pričom všetky dôkazy označené účastníkom konania (bez ohľadu

na ich povahu) by boli „vykonané“ jediným (a jednotným) spôsobom, a to písomným

vyjadrením žalovanej strany.

Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR však výklad a aj uplatňovanie

základných práv a slobôd patriacich účastníkom súdneho konania nemožno

uskutočňovať spôsobom, v dôsledku ktorého by sa všeobecným súdom odňalo alebo

obmedzilo zákonné oprávnenie konať a rozhodovať spôsobom určeným SR

a platnými procesnými predpismi.

Vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby podanej v správnom súdnictve

v zmysle ustanovenia je treba považovať len za

dispozičný úkon účastníka v rámci prípravy pojednávania v danej veci. Súd

v správnom súdnictve môže začať vykonávať dokazovanie až po vyjadrení druhého

účastníka k žalobe, kde spravidla vyjdú (môžu vyjsť) najavo sporné skutočnosti

potrebné na objasnenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.

Dokazovanie súd vykonáva pomocou dôkazných prostriedkov, ktoré ako príklad

uvádza i povahovo vypočítava . V zmysle tohto

ustanovenia však písomné vyjadrenie druhého účastníka konania k žalobe čo do

obsahu a povahy nie je možné považovať za dôkaz, resp. za vykonanie dôkazu.

Z uvedených dôvodov bol podnet navrhovateľa v tejto časti odmietnutý ako

zjavne neopodstatnený podľa § 25 ods. 2 zákona o konaní pred Ústavným súdom SR.

3. Navrhovateľ napokon namietol porušenie SR, ku ktorému malo

dôjsť postupom Okresného úradu v Tvrdošíne, ktorý nevykonáva zápisy do katastra

nehnuľností katastrálneho územia Vitanová, „čím je znemožnené vlastníkom nakladať

s ich vecami (robiť prevody nehnuteľnosti, zriadiť záložné práva, vecné bremená

a podobne)“. V tejto časti bol podnet navrhovateľa odmietnutý, pretože ho podala

zjavne neoprávnená osoba, pretože k akémukoľvek porušeniu SR (resp.

základného práva v ňom uvedeného) môže dôjsť výlučne voči vlastníkom

a vlastníckemu právu. Navrhovateľ vo svojom podnete však nepreukázal a ani

netvrdil, že je vlastníkom nehnuteľností v označenej lokalite (Oravice), hoci poukázal

na iných vlastníkov, ktorým je „znemožnené nakladať s ich vecami“. Ústavný súd SR

už predtým rozhodol: „Vzhľadom na to, že podľa SR môže

ústavný súd konať o podnetoch iba vtedy, ak nimi fyzické alebo právnické osoby

namietajú porušenie svojich práv, pod osobou zjavne neoprávnenou na podanie

podnetu možno (v dôsledku toho) rozumieť takú, ktorá nenamieta porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, ale základných práv alebo slobôd inej fyzickej alebo

právnickej osoby“ (). Z uvedeného dôvodu bol podnet navrhovateľa v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa SR odmietnutý, pretože

ho podala zjavne neoprávnená osoba.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 1999

JUDr. Tibor Š a f á r i k

predseda senátu