Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-542-2012.pdf
PDF · 99.52 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/542/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: E. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom I. T., H. T. XXX, zastúpená splnomocnencom: TIMAR & partners, s. r. o., so sídlom Šaľa, P. Pázmaňa 915/9, proti žalovanému: KM CARS s. r. o., so sídlom Galanta, Kpt. Nálepku 1597, IČO: 34 132 431, zastúpený splnomocnencom: InLaw, s. r. o., so sídlom Bratislava, Dobšinského 20, o vydanie hnuteľnej veci, o odvolaní žalobkyne p roti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 11. septembra 2012, č. k. 26C/264/2011-130, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa táto proti žalovanému domáhala vydania hnuteľnej veci - nákladného vozidla Opel Combo - C, typ BB111A02DDAAA5, VIN WOLOXCF0643007743, rok výroby 2004, EČV: DS739BL. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalobkyni uložil zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 888,24 eur do troch dní k rukám jeho právneho zástupcu.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 20 ods. 1 a 2, § 126 ods. 1, § 151s ods. 1 a 4, a § 151v Občianskeho zákonníka, § 536 ods. 1 a 3, a § 546 ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj § 155 ods. 2 a 4 zákona č. 7/2005 Z.z., keď z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že na základe kúpnej zmluvy z 5.10.2009 prešlo vlastnícke právo k vozidlu zn. OPEL COMBO - C, typ BB111A02DDAAA5, VIN W0L0XCF0643007743, rok výroby 2004, EČV: DS 739 BL (ďalej „vozidlo“) z MOL-Glass-DS, s.r.o., na navrhovateľku s účinnosťou k 9.10.2009 (vydanie osvedčenia o evidencii poukazom na čl. 4 kúpnej zmluvy). Prípadná absencia dodržania administratívneho postupu príslušným dopravným inšpektorátom nie je predmetom dokazovania v tomto konaní. Z vykonaného dokazovania mal ďalej súd za preukázané, že 7.1.2009 došlo k poistnej udalosti, kedy došlo k poškodeniu nákladného vozidla, ktoré bolo v tom čase vo vlastníctve spoločnosti MOL- Glass-DS, s.r.o. (ďalej „pôvodný vlastník“), ktorej štatutárnym zástupcom bol R. Y.. Vozidlo bolo následne dovezené k odporcovi v tom čase s obchodným menom AUTO PELA s.r.o. (v presne nezistený deň) za účelom vykonania opravy v potrebnom rozsahu, na základe čoho bola medzi pôvodným vlastníkom a odporcom uzavretá zmluva o dielo podľa § 536 a nasl. OZ (výsluch svedka J. a Y.). Pôvodný vlastník prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu dostavil vozidlo do dispozičnej sféry odporcu jednoznačne za účelom vykonania opravy v potrebnom rozsahu. Vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nebola preukázaná existencia dohody o cene opravy, pričom z vyššie uvedeného dokazovania vyplynulo, že napriek tomu zmluvné strany prejavili vôľu zmluvu o dielo uzatvoriť, v zmysle ust. § 546 ods. 3 Obch. zák. mala sa cena diela riadiť a vychádzať z platného cenníka odporcu pre dané obdobie. Súd v danej časti vychádza z predpokladu, že cenník odporcu v danom časovom období bol všeobecne (objednávateľmi) akceptovaný, na základe čoho ceny v ňom uvedené boli v rozhodujúcom čase a mieste porovnateľné. Existenciu dohody aj o cene diela sa odporca snažil preukázať dielenskou zákazkou na servis č. 2090560613, ktorá okrem iného obsahovala aj údaj o dohodnutej cene opravy, avšak predmetný doklad bol datovaný na 30.5.2009, ktorý dátum bol dátumom ukončenia opravy (nie dátumom prijatia vozidla do opravy), pričom nie je opatrený podpisom pôvodného vlastníka vozidla, na základe čoho súd konštatuje jeho nedostatočnú dôkaznú hodnotu. V konaní bolo preukázané, že oprava vozidla bola vykonaná a tým povinnosť odporcu vyplývajúca mu zo zmluvy o dielo splnená dňa 30.5.2009 a pôvodný vlastník vozidla cenu za jeho opravu, na ktorú bola vystavená faktúra č. 2090520280 na sumu 5.380,55 eur neuhradil, ani napriek opakovaným výzvam zo strany odporcu. Odporca uviedol, s ktorým argumentom sa súd stotožnil, že v zmysle jeho obchodných zvyklostí (všeobecne akceptovaných v danej činnosti) vozidlo pôvodnému vlastníkovi odmietol vydať z titulu uplatnenia si zádržného práva vo vzťahu k pohľadávke. Nebolo preukázané, že by pôvodný vlastník relevantným spôsobom cenu diela oznámenú mu formou faktúry spochybnil, prípadne by reklamoval práce na diele vykonané. Práve naopak, napriek jeho tvrdeniam o ústne prejavenom nesúhlase, predmetnú faktúru založil do svojho účtovníctva, čím ju de facto odsúhlasil a prijal ako nespornú. Zároveň sa súd stotožnil s právnym názorom odporcu, podľa ktorého navrhovateľka ako neúčastník predmetného záväzkového vzťahu (zmluva o dielo) a vzhľadom na neexistenciu generálnej sukcesie v súvislosti s kúpnou zmluvou, nie je legitimovaná namietať pohľadávku vzniknutú zo zmluvy o dielo. Výhrada neoznámenia uplatnenia si zádržného práva zo strany odporcu voči pôvodnému vlastníkovi nespôsobuje neplatnosť ani neúčinnosť jednostranného právneho úkonu veriteľa (odporcu) - výkonu zádržného práva, ak predmet zádržného práva nie je ľstivo alebo svojvoľne odňatý dlžníkovi. O ľstivom alebo svojvoľnom odňatí nemôže byť ani reči, pričom uvedená skutočnosť je preukázaná odporcom preukázaním existencie a účinnosti zmluvy o dielo a následným porušením povinnosti zaplatiť cenu diela pôvodným vlastníkom. Vychádzajúc z obchodných zvyklostí v danom odvetví všeobecne, ako aj konkrétne v prípade obchodnej činnosti odporcu, v dôsledku absencie úhrady splatnej faktúry tento v zmysle vyššie citovaných ustanovení uplatnil si vo vzťahu k pohľadávke zádržné právo na predmet opravy (nespochybňujúc nedostatok v podobe nesplnenia si notifikačnej povinnosti odporcom bez zbytočného odkladu). Odporca jednoznačne zadržal vozidlo v úmysle zabezpečenia úhrady splatnej a dovtedy nespochybnenej pohľadávky. Argument navrhovateľky o tom, že vôľa konajúcej osoby (zamestnanec J.) v tomto prípade nesmerovala k zabezpečeniu pohľadávky, ale k zabezpečeniu si vyššej mzdy súd nepovažuje za správny, nakoľko v konečnom dôsledku zabezpečenie si vyššej mzdy zamestnancom odporcu nemožno považovať za ním sledovaný priamy následok zaplatenia ceny diela, len za vedľajší zamýšľaný účinok subjektívneho charakteru. Konajúc v mene a na účet odporcu jeho vôľa nevydať vlastníkovi vozidlo do času zaplatenia ceny opravy jednoznačne smerovala k uplatneniu zádržného práva. Navrhovateľka ako vo vzťahu k uzavretiu zmluvy, tak i vo vzťahu k oznámeniu a samotnému uplatneniu výkonu zádržného práva namietala, že vtedajší zamestnanec odporcu p.J., ktorý úkony vykonával (prijal vozidlo do opravy, dohadoval s pôvodným vlastníkom rozsah opravy, ako aj upovedomil pôvodného vlastníka o nevydaní vozidla do času úhrady faktúry - tu aj p. S.) trpel nedostatkom legitimácie vykonávať predmetné úkony v mene odporcu s poukazom na ustanovenia Zákonníka práce ohľadne náležitostí pracovnej zmluvy a oprávnení zamestnanca. V tejto časti súd pri posúdení platnosti a účinnosti napadnutých právnych úkonov vychádzal z ust. § 20 ods. 2 druhej vety OZ, nakoľko bolo preukázané, že v prípade zaradenia svedka J. podľa pracovnej zmluvy uzatváranie zmlúv o dielo a výkon zádržného práva nemožno považovať za obvyklé (prijímací a zastupujúci technik), avšak pôvodný vlastník (tretia osoba) o prekročení právomoci zamestnancom nemohol vedieť a oba právne úkony sa týkali činnosti odporcu ako právnickej osoby. Na základe uvedeného je právnymi úkonmi vykonanými ako p. J., tak i p. S. odporca vo vzťahu k tretím osobám viazaný. Súd mal za to, že účelom Zákonníka práce je upraviť vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom, tzn. ich vzájomné vzťahy. Aplikácia ustanovení Zákonníka práce na záväzkovoprávne vzťahy vznikajúce, meniace sa a zanikajúce medzi subjektmi občiansko-právnych vzťahov nie je podľa názoru súdu použiteľná. Vyhodnotenie platnosti právnych úkonov urobených v mene právnickej osoby jej zamestnancom vychádza z ust. § 20 OZ (konanie právnickej osoby). V konečnom dôsledku úkony urobené v mene odporcu p. J. a p. S. je nutné považovať za prejavy vôle odporcu aj s poukazom na čestné vyhlásenie bývalého konateľa odporcu N. Y., ktorým potvrdil existenciu oprávnenia na predmetné právne úkony v rozhodujúcom čase. V konaní bolo nesporným (a preukázaným), že na pôvodného vlastníka vozidla prebiehalo reštruktualizačné konanie, ktoré bolo ukončené uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.11.2011, pričom odporca si v rámci uvedeného konania svoju pohľadávku neprihlásil, na základe čoho pohľadávka odporcu stratila jednu zo svojich vlastností resp. účinkov, a to vymáhateľnosť (§155 ods. 2 z.č. 7/2005 Z.z.) a zmenila sa na naturálnu obligáciu. Druhá veta uvedeného ustanovenia sa na daný prípad nevzťahuje, nakoľko v čase, v ktorom sa mal odporca možnosť predmetnú pohľadávku prihlásiť, už bola vlastníkom vozidla navrhovateľka, teda vozidlo nespadalo do majetku dlžníka. Navrhovateľka v tejto súvislosti vyjadrila právny názor, že výkon zádržného práva zanikol zo zákona s poukazom na ust. § 853 OZ per analogiam s ust. § 100 ods. 2 OZ, t.j. ak sa záložné právo nepremlčuje skôr ako zabezpečená pohľadávka, zádržné právo (rovnako právo akcesorické), sa rovnako nepremlčuje skôr ako ním zabezpečená pohľadávka, z čoho vyvodila, že trvá tak dlho ako zabezpečená pohľadávka. Ak teda v danom prípade zanikla ex lege vymáhateľnosť zabezpečenej pohľadávky odporcu, zanikla aj vymáhateľnosť zádržného práva ako práva akcesorického. Napriek nespornej logickej konštrukcii uvedeného názoru, súd sa v tejto časti stotožnil s názorom odporcu, ktorý poukázal na skutočnosť, že premlčanie a zánik vymáhateľnosti nie sú totožné pojmy (napriek tomu, že premlčanie nesporne spôsobuje zánik vymáhateľnosti). Zánik vymáhateľnosti v danom prípade však nebol spôsobený plynutím času (ako je to v prípade premlčania), ale nastal ako zákonom stanovený dôsledok na základe iných právnych skutočností, odlišných od plynutia času. Navyše cit. ust. § 100 ods. 2 OZ určuje najskorší možný čas premlčania akcesorického záložného práva, nie konečný. Námietka premlčania zádržného práva vznesená z opatrnosti navrhovateľkou nemá ňou zamýšľané právne účinky, nakoľko vzhľadom na nedostatok v preukázaní začatia plynutia doby premlčania zádržného práva súd má za to, že prvý možný dátum jeho uplatnenia je deň nasledujúci po splatnosti faktúry vystavenej pôvodnému vlastníkovi, t.j. 14.6.2009, pričom ako procesná obrana v rámci prebiehajúceho konania bolo uplatnené v písomnom vyjadrení k návrhu, súdu doručenom dňa 21.2.2012. Z uvedeného je zrejmé, že zádržné právo v rámci procesnej obrany odporcu bolo uplatnené vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Zároveň súd pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 155 ods. 4 ZKR, podľa ktorého plánom potvrdeným v reštruktualizačnom konaní zostávajú nedotknuté práva veriteľov (nielen tých, ktorí pohľadávky prihlásili) domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb. Súd má za to, že v danom prípade je pre zánik zádržného práva rozhodujúca úprava ust. § 151v OZ, ktoré ustanovenie stanovilo dôvody zániku zádržného práva, pričom v konaní nebolo preukázané, že by jeden z uvedených dôvodov nastal. Súvislosť prevodu obchodného podielu s aktívnou legitimáciou odporcu uplatňovať si pohľadávku a s ňou i zádržné právo podľa názoru súdu nie je daná. Súd vychádzal z výpisu z Obchodného registra SR ohľadne odporcu, z ktorého mal za preukázané, že spoločnosť AUTO PELA s.r.o. s účinnosťou od 20.4.2011 zmenila obchodné meno na KM CARS, s.r.o., pričom ide o rovnaký subjekt (nezmenené IČO). Na základe uvedeného mal súd legitimáciu odporcu na uplatnenie zádržného práva v súvislosti s existujúcou pohľadávkou za preukázanú. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vo veci úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia vo výške 888,24 eur.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe vyhovieť. Alternatívne v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa navrhla, aby odvolací súd pripustil v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. podanie dovolania vo vzťahu k zjednoteniu výkladu pojmu zánik vymáhateľnosti pohľadávky tak, ako je tento pojem definovaný v ustanoveniach zákona o konkurze a reštrukturalizácii a vo vzťahu k prejednávanej veci určiť a vyložiť právny charakter zániku vymáhateľnosti pohľadávky zabezpečovacím inštitútom na a k pohľadávke sa viažucim, tak vecnej, ako aj záväzkovej povahy, najmä v prejednávanej veci vo vzťahu k inštitútu zádržného práva. Uviedla, že v danej právnej veci je potrebné okrem iného mať na zreteli výklad a funkciu hmotno-právnych inštitútov zádržného práva ako práva akcesorického a inštitútu zániku vymáhateľnosti pohľadávky a ku znaku ako znaku práva, ktorý nie je k dnešnému dňu ani v právnej teórii a ani v právnej praxi jednotne definovaný a vykladaný. Nestotožnila sa s názorom súdu o nedostatku jej aktívnej legitimácie vo vzťahu k uplatneným námietkam týkajúcim sa nepreukázania existencie zmluvy o dielo medzi žalovaným a pôvodným vlastníkom vozidla, z ktorého by mala vyplývať zádržným právom zabezpečená pohľadávka. Podľa jej názoru bolo potrebné podrobiť dokazovaniu aj vznik zádržného práva, ktoré ako právo akcesorické sa vždy môže viazať len na existujúcu pohľadávku (ako práva na plnenie), a teda je oprávnená a vecne legitimovaná uvádzať skutočnosti a predkladať dôkazy na preukázanie spornosti pohľadávky žalovaného voči pôvodnému vlastníkovi. Poukázala na skutočnosť, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by mal voči pôvodnému vlastníkovi nespornú pohľadávku, keď ani súd prvého stupňa nemal za preukázanú výšku tejto pohľadávky, pričom suma vyplývajúca z faktúry je do dnešného dňa (aj po vykonanom dokazovaní) sporná. Prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s jej argumentáciou, že výška zabezpečenej pohľadávky je vo výraznom nepomere s hodnotou zabezpečenia, aj preto mala za to, že akýkoľvek výkon zádržného práva je v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že žalovaný v konaní nepreukázal svoju vôľu motorové vozidlo zadržať za účelom zabezpečenia svojej pohľadávky, keď zo žiadneho dôkazu vykonaného pred súdom prvého stupňa nevyplýva vôľa žalovaného po vykonaní opravy (teda od 05/2009, ktorého existenciu začal tvrdiť až v konaní pred súdom) uplatniť si na neho zádržné právo. Zdôraznila, že výkon (druh) práce svedkov J. a S. tak, ako ich popísali na pojednávaní, vôbec nevyplývali z ich pracovných zmlúv, pričom v tejto súvislosti je irelevantné aj čestné prehlásenie podpísané N. Y., keď zo zápisnice z pojednávania zo dňa 31.5.2012 svedkovia uviedli, že ich práva a povinnosti boli zakotvené výlučne v pracovných zmluvách. Hoci súd prvého stupňa sa snažil zhojiť tento nedostatok výkladom ust. § 20 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, mala za to, že ide o nesprávnu aplikáciu predpisu z dôvodu, že citované ustanovenia, resp. aj ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka má chrániť dobromyseľnosť tretích osôb, avšak nemôže slúžiť na preukázanie existencie vôle žalovaného motorové zadržať, a teda učiniť právny úkon v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka smerom k pôvodnému vlastníkovi vozidla, resp. žalobkyni, keď z iných písomných prejavov žalovaného takáto vôľa nevyplýva a žalovaný v konaní nepreukázal, že by rovnakým spôsobom postupoval aj v iných prípadoch, a teda že aj u neho ide, ako súd prvého stupňa uviedol, o činnosť, ktorú možno považovať za obchodnú zvyklosť. V danej právnej veci je nesporné, že žalovaný si pohľadávku (nepochybne spornú) voči pôvodnému vlastníkovi vozidla neprihlásil do reštrukturalizačného konania vedeného na majetok pôvodného vlastníka na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.4.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6R/2/2011, hoci tak učiniť mohol, nakoľko vychádzajúc výlučne z faktúry žalovaného nachádzajúcej sa v súdnom spise, táto sa stala splatnou dňa 30.5.2009. Rovnako je nesporné, že reštrukturalizácia na majetok pôvodného vlastníka bola ukončená uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30.11.2011 potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom, ktoré uznesenie bolo zverejnené v OBV č. 233/2011 zo dňa 6.12.2011, čím nadobudlo právoplatnosť dňom 7.12.2011. Uviedla, že zánik vymáhateľnosti pohľadávky žalovaného má za následok aj zánik vymáhateľnosti akcesorického záväzku v podobe zádržného práva. Tým, že žalovaný svoju pohľadávku voči pôvodnému vlastníkovi vozidla (akokoľvek spornú) neprihlásil riadne a včas prihláškou do reštrukturalizačného konania a reštrukturalizačný plán bol súdom potvrdený, zanikla akákoľvek možnosť žalovaného dosiahnuť vydanie rozsudku súdu, ktorým by súd pôvodnému vlastníkovi uložil pohľadávku žalovaného uhradiť, tým aj exekučný titul, ktorý by oprávňoval žalovaného podať návrh na výkon rozhodnutia, v rámci ktorého by bolo možné motorové vozidlo žalobcu speňažiť a uspokojiť tak pohľadávku žalovaného.
K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť, pričom závery prvostupňového súdu považoval za správne.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 26C/264/2011 je vydanie hnuteľnej veci - v žalobe špecifikovaného nákladného vozidla.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá a žalobkyni bolo uložené zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.
Odvolateľka odvolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný vtedy, keď prvostupňový súd neúplne a nesprávne zistí skutkový stav, nevyčerpá všetky možnosti na vykonanie dokazovania a dokazovanie vedie nesprávne, či neúplne. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a veci i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobkyne a vzhľadom na to, že táto ani v odvolacom konaní neuviedla žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, odvolací súd poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď prvostupňový súd správne rozhodol i o náhrade trov konania s použitím ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vo veci úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia, pričom svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočným spôsobom odôvodnil.
Odvolací súd nepripustil dovolanie proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku, nakoľko rozhodnutie nepovažoval po správnej stránke za zásadného významu, keď rozhodnutie súdu prvého stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, možno považovať za rozhodnutie, ktorého závery sú súladné s doterajšou judikatúrou v obdobných veciach.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože tento síce podal návrh na ich priznanie, avšak ich v zákonnej lehote nevyčíslil.
Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.