Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 118/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TES. s. r. o., M., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou ŠERFEL & PARTNERS, s. r. o, Námestie Martina Benku 15, Bratislava,

konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Radoslava Šerfela, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 12. marca 2013

a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 23. júla

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť TES. s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti TES. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. marca 2013 (ďalej len „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. júla 2013 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd začal na návrh veriteľa

uznesením zo 7. decembra 2011 konkurzné konanie na majetok dlžníka (sťažovateľky).

Okresný súd uznesením z 10. februára 2012 konanie prerušil. Krajský súd ako súd odvolací

uznesením z 25. septembra 2012 uznesenie okresného súdu o prerušení konania zrušil a vec

mu vrátil na nové konanie.

Okresný súd namietaným uznesením vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľky,

ustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty a vyzval veriteľov na prihlásenie

pohľadávok.

Namietané uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. Sťažovateľka

vo svojom odvolaní tvrdila, že okresný súd nemal vyhlásiť konkurz na jej majetok. Uviedla,

že navrhovateľ nebol aktívne legitimovaný na podanie návrhu, že sťažovateľka osvedčila

svoju platobnú schopnosť a tiež že okresný súd nesprávne posúdil skutočnosť, či majetok

sťažovateľky postačoval na úhradu nákladov konkurzu. Krajský súd ako súd odvolací

namietaným uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2013, potvrdil namietané

uznesenie okresného súdu z 12. marca 2013.

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa tvrdí, že okresný súd

a krajský súd porušili jej v petite sťažnosti označené práva, a to z viacerých dôvodov.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd a krajský súd nedodržiavali zákonom ustanovené

lehoty na rozhodovanie v konkurznom konaní. Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd

i krajský súd dospeli k nesprávnemu záveru, že navrhovateľ bol aktívne legitimovaný

na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to z dôvodu, že jeho pohľadávka proti

sťažovateľke neexistovala, a tiež z dôvodu, že absentovalo splnenie podmienky plurality

veriteľov. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla, že okresný i krajský súd

nesprávne posúdili skutočnosť, či sťažovateľka osvedčila svoju platobnú schopnosť,

a taktiež skutočnosť, či jej majetok postačoval na úhradu nákladov konkurzu.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, vyhovel

návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia a následne takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením vydaným Okresným súdom Bratislava I dňa

12.03.2013 pod číslom konania: -227 a zverejneným v Obchodnom vestníku dňa

19.03.2013 (číslo 55/2013), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava I, ktorý

predchádzal vydaniu predmetného uznesenia porušené bolo.

2. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením vydaným Krajským súdom v Bratislave dňa

23.07.2013 pod číslom konania: a zverejneným v Obchodnom vestníku

dňa 08.08.2013 (číslo 152/2013), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorý

predchádzal vydaniu predmetného uznesenia porušené bolo.

3. Uznesenie vydané Okresným súdom Bratislava I dňa 12.03.2013 pod číslom

konania: -227 a zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 19.03.2013 (číslo

55/2013), a uznesenie vydané Krajským súdom v Bratislave dňa 23.07.2013 pod číslom

konania: a zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 08.08.2013

(číslo 152/2013) sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,00 EUR...

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením

okresného súdu

7. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením

základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu

neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

8. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou

uplatnených námietkach porušenia jej práv namietaným uznesením okresného súdu.

Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho

opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné

skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila

a namietané uznesenie okresného súdu už bolo predmetom posúdenia krajským súdom

pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti,

v ktorej smerovala proti namietanému uzneseniu okresného súdu, odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením

krajského súdu

9. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom

ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

10. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa namieta, že okresný súd

a krajský súd nekonali v zákonom ustanovených lehotách, čo významným spôsobom

ovplyvnilo fungovanie sťažovateľky ako podnikateľského subjektu.

11. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol

okresnému súdu doručený 30. novembra 2011. Okresný súd začal konkurzné konanie

uznesením zo 7. decembra 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2011.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd mal vyhlásiť konkurz na majetok sťažovateľky alebo

konanie zastaviť v lehote do 16. januára 2012. Okresný súd rozhodol uznesením

z 10. februára 2012, ktorým konkurzné konanie prerušil. Na základe odvolania krajský súd

uznesením z 25. septembra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. októbra 2012,

uznesenie okresného súdu o prerušení konkurzného konania zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na nové konanie. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej poukázala na skutočnosť, že

krajský súd mal o jej odvolaní proti namietanému uzneseniu okresného súdu rozhodnúť

najneskôr 23. júna 2013, ale rozhodol až uznesením z 23. júla 2013.

12. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a krajského súdu, aj keď bol

do určitej miery zdĺhavý, nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, aby

v ústavnoprávnej rovine spôsoboval porušenie sťažovateľkou označených práv.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že postupom okresného súdu a krajského súdu bolo

významným spôsobom zasiahnuté do jej fungovania ako podnikateľského subjektu, je

dôležité uviesť, že konkurzné konanie sa síce začalo 14. decembra 2011, no namietané

uznesenie okresného súdu (uznesenie o vyhlásení konkurzu) bolo prijaté 12. marca 2013.

O odvolaní sťažovateľky z 28. marca 2013 doplnenom podaním z 24. mája 2013 rozhodol

krajský súd namietaným uznesením z 23. júla 2013, ktoré bolo v obchodnom vestníku

zverejnené 8. augusta 2013. Okresný súd a krajský súd teda s odkazom na uvedené

nezasiahli do práv sťažovateľky takým významným spôsobom, aby ústavný súd mohol

v tejto súvislosti konštatovať porušenie jej v petite označených práv.

13. Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd nesprávne posúdil tri významné

skutočnosti na začatie konkurzného konania, a síce aktívnu legitimáciu navrhovateľa,

osvedčenie platobnej schopnosti sťažovateľky a tiež skutočnosť, či majetok sťažovateľky

postačuje na úhradu nákladov konkurzu.

14. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu navrhovateľa na podanie návrhu na začatie

konkurzného konania, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo svojom odvolaní proti

namietanému uzneseniu okresného súdu tvrdila, že rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava IV sp. zn. z 23. marca 2009 v spojení s rozhodnutím odvolacieho

súdu sp. zn. z 15. júna 2010, ktorým bola navrhovateľovi priznaná

pohľadávka proti sťažovateľke, je nezákonné. Krajský súd v tejto súvislosti správne

poukázal na skutočnosť, že toto svoje tvrdenie sťažovateľka nepreukázala žiadnym

procesným podaním, ktorým by sa v súlade s domáhala

nápravy tohto tvrdeného nezákonného stavu. Samotné konštatovanie nezákonnosti

uvedených rozhodnutí, resp. spornosti tejto pohľadávky sťažovateľkou, preto nemá

v kontexte namietaného konania krajského súdu právne relevantný význam.

15. Pokiaľ ide o druhú námietku týkajúcu sa aktívnej legitimácie navrhovateľa, a síce

započítanie pohľadávok sťažovateľkou, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že

sťažovateľka namieta, že pohľadávka navrhovateľa (a postupníka) zanikla ich vzájomným

započítaním. Z namietaného uznesenia okresného súdu, ako aj zo správy predbežného

správcu o stave zisťovania, zabezpečovania majetku dlžníka a vykonaných úkonoch

(záverečná správa predbežného správcu) vyplýva, že sťažovateľkou uvedené pohľadávky

proti navrhovateľovi sú podľa predbežnej správy sporné a premlčané a že nie sú vhodné

na započítanie. Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľkou evidovaná

pohľadávka z obchodného styku proti navrhovateľovi z titulu zvyšku nezaplatenej zmluvnej

pokuty zo zmluvy o dielo ZoD č. 6/2005-02527900 je nanajvýš sporná, pretože s otázkou

odovzdania diel, ktoré boli predmetom tejto zmluvy (a zmluvy ZoD č. 024 339 00), sa

vysporiadal Okresný súd Bratislava IV v rozsudku sp. zn. z 23. marca

2009, keď ustálil, že žalobca (veriteľ sťažovateľa v namietanom konkurznom konaní) diela

riadne vykonal a odovzdal. Z uvedeného vyplýva, že táto sťažovateľkou evidovaná

pohľadávka nebola pohľadávkou spôsobilou na započítanie proti nespornej a vykonateľnej

pohľadávke navrhovateľa a námietky sťažovateľky v zmysle, že okresný súd sa nemal

spoľahnúť na nepodložené názory Okresného súdu Bratislava IV, taktiež nie sú

v okolnostiach tejto veci právne relevantné.

16. Pokiaľ ide o splnenie podmienky plurality veriteľov, ústavný súd pripomína, že

podľa je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti, nie však zákonnosti.

Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Úloha

ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu, sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. V nadväznosti

na uvedené ústavný súd konštatuje, že ak by aj z konania navrhovateľa (veriteľa

sťažovateľky) mohli vyplynúť určité pochybnosti týkajúce sa splnenia podmienky plurality

veriteľov postúpením jeho pohľadávky postupníkovi, v okolnostiach tejto veci nepovažoval

ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu, ktorým potvrdil namietané uznesenie

okresného súdu o vyhlásení konkurzu na sťažovateľku, za arbitrárne, resp. také, ktoré by

porušovalo sťažovateľkou označené práva.

17. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, a síce, že osvedčila svoju platobnú

schopnosť, ústavný súd poukazuje na uznesenie okresného súdu o ustanovení predbežného

správcu z 1. februára 2013, v ktorom okresný súd správne uviedol, že ak by mal dlžník

dostatok finančných prostriedkov, hrozbu konkurzu mohol odvrátiť zaplatením záväzku,

čím by osvedčil svoju platobnú schopnosť a súd by konkurzné konanie na jeho majetok

bezodkladne zastavil. S poukazom na uvedené dospel okresný súd k záveru, že dlžník

v konkurznom konaní neosvedčil svoju platobnú schopnosť. Ústavný súd v súvislosti

s touto sťažovateľkinou námietkou a s odkazom na už uvedené úvahy o pohľadávke

z obchodného styku z titulu zvyšku nezaplatenej zmluvnej pokuty zo zmluvy o dielo ZoD č.

... konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu

nevykazuje žiadne znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Rovnaké úvahy je potrebné uplatniť

aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že jej majetok postačuje na úhradu nákladov

konkurzu.

18. Sťažovateľka ďalej namieta, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná,

pretože pohľadávka nie je v zmluve dostatočne špecifikovaná. K tejto námietke

sťažovateľky sa vyjadril okresný súd v uznesení z 1. februára 2013, ktorým sťažovateľke

ustanovil predbežného správcu. Okresný súd v uznesení z 1. februára 2013 uviedol, že

pohľadávka v predmetnej zmluve je s odkazom na článok II bod 2.2 zmluvy riadne

špecifikovaná. Okresný súd ďalej s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky doplnil, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky

bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky.

Okresný súd ďalej uviedol, že z takéhoto oznámenia vychádzal bez toho, aby ako

prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Námietky

sťažovateľky týkajúce sa neplatnosti zmluvy o postúpení preto okresný súd považoval

za irelevantné.

Ani v tejto súvislosti rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného

súdu z ústavnoprávneho hľadiska nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti jeho

skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti uznesenia.

19. Sťažovateľka ďalej poukazuje na záverečnú správu predbežného správcu a tvrdí,

že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na vyhlásenie konkurzu. Ústavný súd

konštatuje, že predbežný správca síce uviedol, že sťažovateľka nedisponuje majetkom

postačujúcim na úhradu nákladov konkurzu, no zároveň v záverečnej správe poukázal

na ukracujúce úkony sťažovateľky, u ktorých bolo možné odôvodnene predpokladať ich

odporovateľnosť. Preto ak všeobecné súdy práve s poukazom na tieto odporovateľné úkony

vyhlásili na sťažovateľku konkurz, konali v medziach a v súlade so zákonom.

20. Ústavný súd hodnotí namietané uznesenie krajského súdu v spojení s namietaným

uznesením okresného súdu ako dôkladne a kvalifikovane odôvodnené, rešpektujúce

zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku). Krajský súd a okresný súd v namietaných uzneseniach zrozumiteľne a zároveň

presvedčivo objasnili hlavné dôvody, na základe ktorých vo veci rozhodli. Namietané

uznesenie krajského súdu v spojení s namietaným uznesením okresného súdu nevzbudzuje

žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti

uznesenia. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. , ). O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , ). Takéto

nedostatky však zo sťažovateľkou namietaného uznesenia krajského súdu v spojení

s namietaným uznesením okresného súdu nevyplývajú.

21. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa

a listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,

ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144

ods. 1 vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy

rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ), ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. ).

22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaných uznesení krajského súdu

a okresného súdu konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia relevantných právnych noriem podstatné pre posúdenie veci

interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

23. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského

súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

24. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014