Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 118/2014
PDF · 241.13 KB
No categories available
I. ÚS 118/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti TES. s. r. o., M., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou ŠERFEL & PARTNERS, s. r. o, Námestie Martina Benku 15, Bratislava,
konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Radoslava Šerfela, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4 K 78/2011 z 12. marca 2013
a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoKR 10/2013 z 23. júla
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť TES. s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti TES. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 K 78/2011
z 12. marca 2013 (ďalej len „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoKR 10/2013
z 23. júla 2013 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd začal na návrh veriteľa
uznesením zo 7. decembra 2011 konkurzné konanie na majetok dlžníka (sťažovateľky).
Okresný súd uznesením z 10. februára 2012 konanie prerušil. Krajský súd ako súd odvolací
uznesením z 25. septembra 2012 uznesenie okresného súdu o prerušení konania zrušil a vec
mu vrátil na nové konanie.
Okresný súd namietaným uznesením vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľky,
ustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty a vyzval veriteľov na prihlásenie
pohľadávok.
Namietané uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. Sťažovateľka
vo svojom odvolaní tvrdila, že okresný súd nemal vyhlásiť konkurz na jej majetok. Uviedla,
že navrhovateľ nebol aktívne legitimovaný na podanie návrhu, že sťažovateľka osvedčila
svoju platobnú schopnosť a tiež že okresný súd nesprávne posúdil skutočnosť, či majetok
sťažovateľky postačoval na úhradu nákladov konkurzu. Krajský súd ako súd odvolací
namietaným uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2013, potvrdil namietané
uznesenie okresného súdu z 12. marca 2013.
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy tvrdí, že okresný súd
a krajský súd porušili jej v petite sťažnosti označené práva, a to z viacerých dôvodov.
Sťažovateľka namieta, že okresný súd a krajský súd nedodržiavali zákonom ustanovené
lehoty na rozhodovanie v konkurznom konaní. Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd
i krajský súd dospeli k nesprávnemu záveru, že navrhovateľ bol aktívne legitimovaný
na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to z dôvodu, že jeho pohľadávka proti
sťažovateľke neexistovala, a tiež z dôvodu, že absentovalo splnenie podmienky plurality
veriteľov. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla, že okresný i krajský súd
nesprávne posúdili skutočnosť, či sťažovateľka osvedčila svoju platobnú schopnosť,
a taktiež skutočnosť, či jej majetok postačoval na úhradu nákladov konkurzu.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, vyhovel
návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia a následne takto rozhodol:
„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením vydaným Okresným súdom Bratislava I dňa
12.03.2013 pod číslom konania: 4K/78/2011-227 a zverejneným v Obchodnom vestníku dňa
19.03.2013 (číslo 55/2013), ako aj postupom Okresného súdu Bratislava I, ktorý
predchádzal vydaniu predmetného uznesenia porušené bolo.
2. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením vydaným Krajským súdom v Bratislave dňa
23.07.2013 pod číslom konania: 4CoKR/10/2013 a zverejneným v Obchodnom vestníku
dňa 08.08.2013 (číslo 152/2013), ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave, ktorý
predchádzal vydaniu predmetného uznesenia porušené bolo.
3. Uznesenie vydané Okresným súdom Bratislava I dňa 12.03.2013 pod číslom
konania: 4K/78/2011-227 a zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 19.03.2013 (číslo
55/2013), a uznesenie vydané Krajským súdom v Bratislave dňa 23.07.2013 pod číslom
konania: 4CoKR/10/2013 a zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 08.08.2013
(číslo 152/2013) sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,00 EUR...
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením
okresného súdu
7. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci
vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením
základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu
neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach
vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou
uplatnených námietkach porušenia jej práv namietaným uznesením okresného súdu.
Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho
opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné
skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľka aj reálne využila
a namietané uznesenie okresného súdu už bolo predmetom posúdenia krajským súdom
pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti,
v ktorej smerovala proti namietanému uzneseniu okresného súdu, odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením
krajského súdu
9. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom
ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
10. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namieta, že okresný súd
a krajský súd nekonali v zákonom ustanovených lehotách, čo významným spôsobom
ovplyvnilo fungovanie sťažovateľky ako podnikateľského subjektu.
11. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol
okresnému súdu doručený 30. novembra 2011. Okresný súd začal konkurzné konanie
uznesením zo 7. decembra 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. decembra 2011.
Sťažovateľka namieta, že okresný súd mal vyhlásiť konkurz na majetok sťažovateľky alebo
konanie zastaviť v lehote do 16. januára 2012. Okresný súd rozhodol uznesením
z 10. februára 2012, ktorým konkurzné konanie prerušil. Na základe odvolania krajský súd
uznesením z 25. septembra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. októbra 2012,
uznesenie okresného súdu o prerušení konkurzného konania zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na nové konanie. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej poukázala na skutočnosť, že
krajský súd mal o jej odvolaní proti namietanému uzneseniu okresného súdu rozhodnúť
najneskôr 23. júna 2013, ale rozhodol až uznesením z 23. júla 2013.
12. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a krajského súdu, aj keď bol
do určitej miery zdĺhavý, nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, aby
v ústavnoprávnej rovine spôsoboval porušenie sťažovateľkou označených práv.
V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že postupom okresného súdu a krajského súdu bolo
významným spôsobom zasiahnuté do jej fungovania ako podnikateľského subjektu, je
dôležité uviesť, že konkurzné konanie sa síce začalo 14. decembra 2011, no namietané
uznesenie okresného súdu (uznesenie o vyhlásení konkurzu) bolo prijaté 12. marca 2013.
O odvolaní sťažovateľky z 28. marca 2013 doplnenom podaním z 24. mája 2013 rozhodol
krajský súd namietaným uznesením z 23. júla 2013, ktoré bolo v obchodnom vestníku
zverejnené 8. augusta 2013. Okresný súd a krajský súd teda s odkazom na uvedené
nezasiahli do práv sťažovateľky takým významným spôsobom, aby ústavný súd mohol
v tejto súvislosti konštatovať porušenie jej v petite označených práv.
13. Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd nesprávne posúdil tri významné
skutočnosti na začatie konkurzného konania, a síce aktívnu legitimáciu navrhovateľa,
osvedčenie platobnej schopnosti sťažovateľky a tiež skutočnosť, či majetok sťažovateľky
postačuje na úhradu nákladov konkurzu.
14. Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu navrhovateľa na podanie návrhu na začatie
konkurzného konania, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo svojom odvolaní proti
namietanému uzneseniu okresného súdu tvrdila, že rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava IV sp. zn. 10 Cb 224/2006 z 23. marca 2009 v spojení s rozhodnutím odvolacieho
súdu sp. zn. 2 Cob 247/2009 z 15. júna 2010, ktorým bola navrhovateľovi priznaná
pohľadávka proti sťažovateľke, je nezákonné. Krajský súd v tejto súvislosti správne
poukázal na skutočnosť, že toto svoje tvrdenie sťažovateľka nepreukázala žiadnym
procesným podaním, ktorým by sa v súlade s Občianskym súdnym poriadkom domáhala
nápravy tohto tvrdeného nezákonného stavu. Samotné konštatovanie nezákonnosti
uvedených rozhodnutí, resp. spornosti tejto pohľadávky sťažovateľkou, preto nemá
v kontexte namietaného konania krajského súdu právne relevantný význam.
15. Pokiaľ ide o druhú námietku týkajúcu sa aktívnej legitimácie navrhovateľa, a síce
započítanie pohľadávok sťažovateľkou, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že
sťažovateľka namieta, že pohľadávka navrhovateľa (a postupníka) zanikla ich vzájomným
započítaním. Z namietaného uznesenia okresného súdu, ako aj zo správy predbežného
správcu o stave zisťovania, zabezpečovania majetku dlžníka a vykonaných úkonoch
(záverečná správa predbežného správcu) vyplýva, že sťažovateľkou uvedené pohľadávky
proti navrhovateľovi sú podľa predbežnej správy sporné a premlčané a že nie sú vhodné
na započítanie. Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľkou evidovaná
pohľadávka z obchodného styku proti navrhovateľovi z titulu zvyšku nezaplatenej zmluvnej
pokuty zo zmluvy o dielo ZoD č. 6/2005-02527900 je nanajvýš sporná, pretože s otázkou
odovzdania diel, ktoré boli predmetom tejto zmluvy (a zmluvy ZoD č. 024 339 00), sa
vysporiadal Okresný súd Bratislava IV v rozsudku sp. zn. 10 Cb 224/2006 z 23. marca
2009, keď ustálil, že žalobca (veriteľ sťažovateľa v namietanom konkurznom konaní) diela
riadne vykonal a odovzdal. Z uvedeného vyplýva, že táto sťažovateľkou evidovaná
pohľadávka nebola pohľadávkou spôsobilou na započítanie proti nespornej a vykonateľnej
pohľadávke navrhovateľa a námietky sťažovateľky v zmysle, že okresný súd sa nemal
spoľahnúť na nepodložené názory Okresného súdu Bratislava IV, taktiež nie sú
v okolnostiach tejto veci právne relevantné.
16. Pokiaľ ide o splnenie podmienky plurality veriteľov, ústavný súd pripomína, že
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti, nie však zákonnosti.
Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Úloha
ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu, sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. V nadväznosti
na uvedené ústavný súd konštatuje, že ak by aj z konania navrhovateľa (veriteľa
sťažovateľky) mohli vyplynúť určité pochybnosti týkajúce sa splnenia podmienky plurality
veriteľov postúpením jeho pohľadávky postupníkovi, v okolnostiach tejto veci nepovažoval
ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu, ktorým potvrdil namietané uznesenie
okresného súdu o vyhlásení konkurzu na sťažovateľku, za arbitrárne, resp. také, ktoré by
porušovalo sťažovateľkou označené práva.
17. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, a síce, že osvedčila svoju platobnú
schopnosť, ústavný súd poukazuje na uznesenie okresného súdu o ustanovení predbežného
správcu z 1. februára 2013, v ktorom okresný súd správne uviedol, že ak by mal dlžník
dostatok finančných prostriedkov, hrozbu konkurzu mohol odvrátiť zaplatením záväzku,
čím by osvedčil svoju platobnú schopnosť a súd by konkurzné konanie na jeho majetok
bezodkladne zastavil. S poukazom na uvedené dospel okresný súd k záveru, že dlžník
v konkurznom konaní neosvedčil svoju platobnú schopnosť. Ústavný súd v súvislosti
s touto sťažovateľkinou námietkou a s odkazom na už uvedené úvahy o pohľadávke
z obchodného styku z titulu zvyšku nezaplatenej zmluvnej pokuty zo zmluvy o dielo ZoD č.
... konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu
nevykazuje žiadne znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Rovnaké úvahy je potrebné uplatniť
aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že jej majetok postačuje na úhradu nákladov
konkurzu.
18. Sťažovateľka ďalej namieta, že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná,
pretože pohľadávka nie je v zmluve dostatočne špecifikovaná. K tejto námietke
sťažovateľky sa vyjadril okresný súd v uznesení z 1. februára 2013, ktorým sťažovateľke
ustanovil predbežného správcu. Okresný súd v uznesení z 1. februára 2013 uviedol, že
pohľadávka v predmetnej zmluve je s odkazom na článok II bod 2.2 zmluvy riadne
špecifikovaná. Okresný súd ďalej s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky doplnil, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky.
Okresný súd ďalej uviedol, že z takéhoto oznámenia vychádzal bez toho, aby ako
prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Námietky
sťažovateľky týkajúce sa neplatnosti zmluvy o postúpení preto okresný súd považoval
za irelevantné.
Ani v tejto súvislosti rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného
súdu z ústavnoprávneho hľadiska nevzbudzuje žiadne pochybnosti o správnosti jeho
skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti uznesenia.
19. Sťažovateľka ďalej poukazuje na záverečnú správu predbežného správcu a tvrdí,
že neboli splnené hmotnoprávne podmienky na vyhlásenie konkurzu. Ústavný súd
konštatuje, že predbežný správca síce uviedol, že sťažovateľka nedisponuje majetkom
postačujúcim na úhradu nákladov konkurzu, no zároveň v záverečnej správe poukázal
na ukracujúce úkony sťažovateľky, u ktorých bolo možné odôvodnene predpokladať ich
odporovateľnosť. Preto ak všeobecné súdy práve s poukazom na tieto odporovateľné úkony
vyhlásili na sťažovateľku konkurz, konali v medziach a v súlade so zákonom.
20. Ústavný súd hodnotí namietané uznesenie krajského súdu v spojení s namietaným
uznesením okresného súdu ako dôkladne a kvalifikovane odôvodnené, rešpektujúce
zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku). Krajský súd a okresný súd v namietaných uzneseniach zrozumiteľne a zároveň
presvedčivo objasnili hlavné dôvody, na základe ktorých vo veci rozhodli. Namietané
uznesenie krajského súdu v spojení s namietaným uznesením okresného súdu nevzbudzuje
žiadne pochybnosti o správnosti jeho skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti
uznesenia. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto
nedostatky však zo sťažovateľkou namietaného uznesenia krajského súdu v spojení
s namietaným uznesením okresného súdu nevyplývajú.
21. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade
a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,
ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.
Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144
ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy
rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).
22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaných uznesení krajského súdu
a okresného súdu konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci,
keď príslušné ustanovenia relevantných právnych noriem podstatné pre posúdenie veci
interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.
23. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského
súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2014