Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1CoEk-8-2024.pdf
PDF · 127.6 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoEk/8/2024
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša, v exekučnej veci oprávneného: A. B. C., D., nar. X.X.XXXX, trvale bytom E. XX, F., proti povinnej: G. E. H., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom G. XXXX/ XX, H., právne zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Kolesárom, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Laurinská 12, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Miroslavom Šupom, Exekútorsky úrad so sídlom Kmeťkova 30, Nitra, pod sp. zn. Ex 481/2013, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 20.000 Eur s príslušenstvom, o odvolaní povinnej proti uzneseniu Mestského súdu Košice zo dňa 7.3.2024 č.k. 16Er/1752/2013-310 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví návrhu povinnej na odklad exekúcie nevyhovel (I. výrok) a zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie (II. výrok).
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. Miroslav Šupa. Súdu prvej inštancie bol dňa 19.04.2023 doručený návrh povinnej na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a návrh povinnej na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2 a ods. 3 Exekučného poriadku. Povinná opakovane v uvedenom návrhu uviedla, že podala viacero odôvodnených návrhov na zastavenie exekúcie, o ktorých však do dnešného dňa exekučný súd opakovane rozhodol v rozpore so zákonom a viacero odôvodnených návrhov na odklad exekúcie, ktorým exekučný súd nevyhovel a to aj napriek tomu, že exekučné konanie sa naďalej vedie nezákonným spôsobom, čím súd vedome porušuje základné ústavné právo na súdnu ochranu. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 243h ods. 1, prvá veta, §37 ods. 2, §38 ods. 2, §41 ods.1, §56 ods. 1,2, §57 ods.1 písm.g, §58 ods. 1, Exekučného poriadku a §147 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. Po preskúmaní návrhu povinnej na odklad exekúcie a zastavenie exekúcie súd prvej inštancie dospel k záveru o nedôvodnosti týchto návrhov. Povinná opakovane podáva rovnaké návrhy, pričom návrhy na odklad exekúcie a návrhy na zastavenie exekúcie sú v zásade založené na identických skutkových okolnostiach. Z obsahu súdneho spisu a podaní povinnej je teda zrejmé, že povinná sa účelovým správaním a opakovanými podaniami snaží oddialiť výkon exekúcie, ktoré však je na ťarchu povinnej, nakoľko týmto konaním navyšuje aj samotné trovy exekúcie. Súd prvej inštancie mal za to, že nemožno povoliť odklad exekúcie, keďže podmienky uvedené v § 56 ods. 1 Exekučného poriadku musia byť naplnené kumulatívne, pričom skutočnosť, že by sa povinná bez svojej viny ocitla prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre jej osobu alebo pre príslušníkov jej rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený, preukázaná nebola. Po posúdení obsahu
podania povinnej dospel súd k záveru, že na povolenie odkladu nie sú splnené všetky zákonné podmienky, ktoré požaduje Exekučný poriadok v § 56 ods. 1. Súd môže povoliť odklad exekúcie iba v prípade, ak sa fyzická osoba ocitla bez svojej viny a prechodne v zlej sociálnej situácii, pričom nepriaznivé postavenie povinnej musí byť dočasné, teda musí byť predpoklad, že nejde o trvale nepriaznivú situáciu. Ďalšou podmienkou je, že u povinnej ide o takú situáciu, ktorá by spôsobila povinnej alebo jej rodine zvlášť nepriaznivé následky. Nepriaznivé následky sa posudzujú v pomere k ostatným predpokladom, t. j. o nepriaznivé následky nejde, ak by rovnaké následky postihli povinnú aj vtedy, ak by exekúcia na jej majetok nebola vedená.
3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nútené vymáhanie práva priznaného exekučným titulom (exekúcia) prináša so sebou zásah do majetkových práv osoby, voči ktorej je vykonávaná. S týmto zásahom sú pochopiteľne spojené aj iné nežiaduce následky, ktoré ale musia byť primerané vymáhanej povinnosti. Súd poznamenal, že povolenie odkladu exekúcie prichádza do úvahy, ak by výkonom exekúcie došlo ku ohrozeniu základných životných istôt za situácie, do ktorej sa povinný dostal bez svojej viny a ktorá je len prechodného charakteru. Pri povolení odkladu exekúcie znáša povinná nielen bremeno tvrdenia, pokiaľ ide o naplnenie podmienok povolenia odkladu exekúcie, ale i dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie ich naplnenia. Toto dôkazné bremeno unesie povinná iba v prípade, ak splnenie podmienok na odklad exekúcie vyplýva z dôkazov, ktoré exekučnému súdu povinná predloží alebo ktoré označí. Povinná však svoje podanie neodôvodnila žiadnou skutočnosťou, že sa ocitla v život ohrozujúcej situácii a nepreukázala ani jednu zo zákonných náležitosti pre povolenie odkladu exekúcie. Z podania povinnej nevyplýva, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre ňu nepriaznivé následky. Povolenie odkladu exekúcie by v danom prípade nemalo žiadaný efekt, a len by sa predĺžilo vymáhanie pohľadávky oprávneného. Predmetná exekúcia bola začatá oprávnene, nakoľko v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie povinnosť uložená rozhodnutím, ktoré je v danom prípade exekučným titulom splnená nebola, a teda návrh bol podaný dôvodne a opodstatnene. Povinná konkrétne dôkazy neuviedla, súd preto dospel k záveru, že v danom prípade nie sú naplnené tieto predpoklady vyplývajúce z tohto ustanovenia, súd preto nemôže povoliť odklad v zmysle § 56 ods. 1 Exekučného poriadku. O povolení odkladu exekúcie z dôvodu, že možno očakávať, že exekúcia bude zastavená môže súd, na rozdiel od ostatných dôvodov odkladu exekúcie, rozhodnúť aj z úradnej povinnosti. Musí však mať preukázané, že tu je daný dôvodný predpoklad, že exekúcia bude zastavená z niektorého zákonného dôvodu. Povolenie odkladu exekúcie § 56 ods. 2 Exekučného poriadku predpokladá preukázanie takých okolností, z ktorých vyplýva, že možno dôvodne očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku splnenia podmienok ustanovených na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Pred povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu by malo byť teda dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. V exekučnom konaní spadá dôkazné bremeno výlučne na ťarchu povinnej, a je preto nutné aby povinná všetky svoje tvrdenia, ktoré uvádza vo svojom podaní podložila relevantnými dôkazmi, ktoré by súd mohol preskúmať a následne vyvodiť záver. Povinná však súdu nepredložila ani jeden dôkaz, ktorý by súd mohol preskúmať a prípadne následne dospieť k záveru, že je možné očakávať, že exekúcia bude zastavená. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podanie povinnej je nepreskúmateľné, nakoľko v podaní absentujú základné prvky odôvodňujúce povolenie odkladu, a to relevantné dôkazy, ktorými by boli tvrdenia povinnej preukázané. Na základe uvedeného ani z tohto dôvodu nemal súd za preukázané, aby bol návrh na odklad exekúcie dôvodný, preto podanému návrhu nevyhovel.
4. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že samotný výkon exekúcie spadá výlučne do pôsobnosti súdneho exekútora, ktorý po preskúmaní majetkových, ako aj finančných možností povinnej sám rozhodne o spôsobe vykonania exekúcie. Súdny exekútor v súčinnosti s povinnou môže vykonať exekúciu niektorým zo spôsobov vykonania exekúcie. V priebehu výkonu exekúcie je možné, aby súdny exekútor vykonal exekúciu aj iným spôsobom než len napr. zrážkami zo mzdy, či prikázaním pohľadávky z účtu v banke, a preto súdny exekútor po preskúmaní majetkovej podstaty povinnej môže pristúpiť k exekvovaniu hnuteľných, či nehnuteľných vecí povinnej. Samotný priebeh výkonu exekúcie je ovplyvnený aj súčinnosťou povinnej, a preto by malo byť v záujme povinnej poskytnúť súdnemu exekútorovi pri výkone exekúcie dostatočnú súčinnosť, tak aby výkonom exekúcie došlo k čo najmenšiemu zásahu do životných potrieb povinnej, ale súčasne k riadnemu uspokojeniu oprávneného. Zákonná úprava nebráni povinnej so súdnym exekútorom spísať dohodu o splátkovom kalendári, avšak k tejto dohode musí udeliť súhlas oprávnený. Súd prvej inštancie vzhľadom na námietky uvádzané povinnou v návrhu na zastavenie exekúcie dospel k záveru, že týmito sa súd vysporiadal vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach, a preto poukázal na dôvody v nich uvádzané v celom rozsahu. Povinná v návrhu na zastavenie exekúcie uvádza totožné skutočnosti.
5. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že exekučným titulom, na základe ktorého sa vedie exekučné konanie proti povinnej je Osvedčenie o dedičstve č. k. 23D/6/2012, Dnot 11/2012 zo dňa 14.1.2013, podľa ktorého dedičstvo po poručiteľke C. C., zomretej dňa 28.12.2011 nadobudla povinná s povinnosťou vyplatiť A. B. C., D. (oprávnenému v tomto exekučnom konaní) peňažnú sumu vo výške 20.000 Eur na účet č. 2614008487/100 v Tatra banke, a.s., v lehote do 60 dní odo dňa právoplatnosti osvedčenia o dedičstve a A. I. C., D. peňažnú sumu vo výške 20.000 Eur v lehote do 60 dní odo dňa právoplatnosti osvedčenia o dedičstve. Osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 14.1.2013, preto povinnosťou povinnej bolo splniť dobrovoľne dlh oprávnenému v sume 20.000 EUR do 14.3.2013. Ku skutočnostiam uvádzaným povinnou v jej návrhu, súd prvej inštancie uviedol, že zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnostiam je exekučným prostriedkom (spôsobom exekúcie), ktorý má len zabezpečovaciu funkciu. Zabezpečuje peňažný nárok oprávneného, ktorý je obsahom exekučného titulu, celou hodnotou takto zexekvovanej nehnuteľnosti. Tento exekučný prostriedok je spôsobilý na zabezpečenie vymáhaného nároku len v prípade, keď exekvovaná nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného. V danom prípade, obe nehnuteľnosti, na ktoré sa exekučné záložné právo viaže, sú vo vlastníctve povinnej: byt č. XX, 4. poschodie, vchod 13 nachádzajúci sa v obytnom dome súp. č. XXXX G. XX, 13, 15 vo výlučnom vlastníctve povinnej, ako aj byt č. XX, 6. poschodie, vchod č. 13, nachádzajúci sa v obytnom dome súp. č. XXXX G. XX, 13,15, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve povinnej. V nadväznosti na vyššie uvedené je zrejmé, že súdny exekútor za účelom zabezpečenia peňažného nároku oprávneného, ktorý nebol dobrovoľne splnený povinným, je povinný a zároveň oprávnený využiť potrebné inštitúty na zabezpečenie majetku, z ktorého je možné uspokojiť vymáhanú pohľadávku v rámci núteného výkonu práva priznaného vykonateľným exekučným titulom, teda exekúcie.
6. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že za trvania manželstva môžu manželom vzniknúť spoločné dlhy, z ktorých sú obaja manželia zodpovední spoločne a nerozdielne a môžu vzniknúť oddelené, samostatné dlhy niektorého z nich, ktoré môžu vzniknúť v čase pred uzavretím manželstva, tak aj v čase trvania manželstva (napr. dlh, za ktorý zodpovedá manžel ako dedič, ktorým sa stal za trvania manželstva). Vzhľadom na existenciu bezpodielového spoluvlastníctva manželov § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka pripúšťa, aby sa pohľadávka veriteľa len jedného z manželov mohla uspokojiť pri exekúcii i z majetku patriaceho do BSM. Týmto ustanovením sa rieši ochrana tretích osôb pri uspokojovaní ich majetkových práv. Preto zákon umožňuje, aby sa pri exekúcii oprávneného mohla uspokojiť jeho pohľadávka aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva a to za splnenia týchto podmienok: a)musí ísť o pohľadávku veriteľa len z jedného manželov, b)ide o pohľadávku, ktorá vznikla za trvania manželstva, c)bezpodielové spoluvlastníctvo trvá alebo síce už zaniklo, ale nedošlo k jeho vyporiadaniu. Právo veriteľa jedného z manželov uspokojiť sa aj z vecí, ktoré patria do bezpodielového spoluvlastníctva vyplýva priamo zo zákona, a teda nie je potrebné, aby povinnosť manžela strpieť toto uspokojenie bola vyslovená súdnym rozhodnutím. Pravda to neplatí, ak ide o pohľadávku veriteľa jedného z manželov, ktorí sa dohodli podľa § 143a Občianskeho zákonníka, pokiaľ táto pohľadávka vznikla pri používaní majetku, ktorý nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zo znenia zákona „môže byť uspokojená“ vyplýva, že toto opatrenie sa použije až vtedy, keď dlh nemožno splniť inak, najmä zo samostatného majetku manžela - dlžníka. Ak teda na uspokojenie pohľadávky exekúciou, individuálny majetok manžela nestačí, možno pohľadávku uspokojiť aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva. Preto do rozsahu činnosti súdneho exekútora patrí aj zistenie, či by nebolo možné pohľadávku veriteľa uspokojiť zo samostatného majetku dlžníka. Inak by navrhnutý výkon rozhodnutia nebolo možné považovať za vhodný spôsob na vymoženie dlhovanej pohľadávky. V prípade, ak sa majú exekúciou postihnúť veci, ktoré sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov treba umožniť, aby sa druhý manžel - ktorý nie dlžníkom mohol zúčastniť prebiehajúceho exekučného konania. Manžel povinného je účastníkom pre určitý úsek exekučného konania, a to pre ten úsek v ktorom sú postihované veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
7. Ustanovenie § 62 Exekučného poriadku o tom, že exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v tomto zákone, je vyjadrením ochrany povinného v exekučnom konaní pred vykonávaním exekúcie nezákonným a nedovoleným spôsobom. Výlučne súdny exekútor je oprávnený určiť spôsob vykonania exekúcie. Použitie niekoľkých spôsobov exekúcie v jednom exekučnom konaní prichádza do úvahy najmä pri povinnosti zaplatiť peňažnú sumu. Kombinácia niekoľkých spôsobov však musí
rešpektovať zásadu, podľa ktorej sa exekúcia v žiadnom prípade nesmie vykonať v širšom rozsahu, než je to nevyhnutné na uspokojenie pohľadávky oprávneného s príslušenstvom, na náhradu trov predchádzajúceho konania a na náhradu trov exekúcie pre súdneho exekútora a oprávneného. Súdny exekútor musí rešpektovať princíp primeranosti pri samotnom výbere spôsobu vykonania exekúcie, ako aj pri zabezpečovaní (blokácii) majetku povinného v rámci zvoleného spôsobu. Voľba spôsobu vykonania exekúcie v každom konkrétnom prípade závisí na jednej strane od výšky vymáhanej peňažnej pohľadávky a na strane druhej od reálneho majetku povinného. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd prvej inštancie za to, že súdny exekútor pri výkone exekúcie postupuje v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku. Vzhľadom na namietané skutočnosti súd nemal za preukázané, že by v danom prípade nastali okolnosti brániace pokračovaniu v exekúcii, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a preto aj návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol.
8. Povinná podala v zákonnej lehote odvolanie proti tomuto uzneseniu, a to proti výroku o zamietnutí jej návrhu na zastavenie exekúcie.
9. Povinná má za to, že súd nesprávne rozhodol a vydal predmetné uznesenie na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávneho vyhodnotenia dôkazov a nevykonaných dôkazov. Podľa povinnej sa súd v odôvodnení uznesenia nevysporiadal so všetkými jej tvrdeniami, ktoré uviedla v návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 19.4.2023. Súd opomenul skutočnosti, ktoré uvádzala aj v podaných námietkach proti exekúcii, ohľadne zákonnosti vedenia exekučného konania. Exekučný súd napriek jej opakovaným námietkam, že exekúcia sa vykonáva zjavne nad rozsah povolený zákonom, nezastavil exekúciu v časti kde sa výkonom exekúcie postihuje majetok, ktorý touto exekúciou postihnutý byť nemôže. Povinná je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej hodnota by postačovala na úhradu pohľadávky oprávneného v prípade nedobrovoľnej úhrady a výkonu exekúcie. Hodnota tejto nehnuteľnosti vyplýva z exekučného titulu Osvedčenia o dedičstve č. 23D/6/2012 Dnot 11/2012 zo dňa 14.01.2013 vydaného Notárskym úradom Mgr. Martina Sobinkovičová so sídlom v Košiciach. Napriek tomu sa exekúcia vykonáva nad rozsah, a to exekúciou nehnuteľnosti, ktorú povinná vlastní spoločne s manželom v bezpodielovom spoluvlastníctve. Túto skutočnosť nie je potrebné zvlášť dokazovať, nakoľko to vyplýva z verejne dostupného katastra nehnuteľností, ako aj zo spisového materiálu v exekučnom konaní. Povinná zdôraznila, že je poberateľom dôchodku vo výške oznámenej sociálnou poisťovňou exekútorovi, teda túto skutočnosť nie je potrebné zvlášť dokazovať, nakoľko vyplýva zo spisového materiálu. Napriek tomu, že podala návrh na odklad exekúcie zo dňa 14.10.2019, doručený súdu dňa 16.10.2019, súdny exekútor vydal Exekučný príkaz dňa 19.11.2019 na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností, doručený povinnej dňa 26.11.2019, ktorým zriadil exekučné záložné právo na nehnuteľnosť vo výlučnom vlastníctve povinnej ako aj na nehnuteľnosť v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, následne súdny exekútor dňa 27.11.2019 vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností, exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z iných príjmov a to z dôchodku povinnej, kde došlo k nezákonnému uvoľneniu (vymoženiu) peňažných prostriedkov zrážaných z dôchodku povinnej a blokovaných Sociálnou poisťovňou na základe príkazu na začatie exekúcie (toto je inštitút zabezpečenia majetku, z ktorého je možné uspokojiť pohľadávku oprávneného). Akýkoľvek exekučný príkaz v exekučnom konaní je podľa Exekučného poriadku výkonom exekúcie a nie úkonom, ktorým sa iba zabezpečuje majetok. Súdny exekútor bol písomne listom zo dňa 03.12.2019 upozornený na nezákonný postup hrubo porušujúci Exekučný poriadok, ale aj Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Povinná nesúhlasí s tvrdením súdu v odôvodnení, že by svojim účelovým správaním a opakovanými podaniami sa snažila oddialiť výkon exekúcie, nakoľko sa iba zákonným spôsobom bráni pred nezákonne vedenou exekúciou a vzniknutá situácia je následkom nezákonného postupu súdneho exekútora a nesprávneho právneho posúdenia veci exekučným súdom. Povinná má za to, že sú splnené podmienky, aby exekučný súd zastavil exekúciu v naznačenej časti, pričom by nebol oprávnený vážne poškodený, nakoľko je preukázateľné, že majetok vo výlučnom vlastníctve povinnej postačuje na uspokojenie vymáhaného nároku. Súdny exekútor vydaním upovedomenia o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zo dňa 17.04.2013 jasne naznačil spôsob vykonania exekúcie, ktoré ako je uvedené vyššie, je na základe zabezpečených dôkazov a informácii v exekučnom spise vykonávané neprípustne a nad rozsah, zvlášť so zásahom do zákonných práv tretích osôb. Súdny exekútor musí postihovať a speňažovať majetok s osobitou starostlivosťou tak, aby uspokojil pohľadávku oprávneného, avšak aby exekúcia primárne postihovala výlučný majetok povinného, a ak takého niet, postihuje ostatný majetok povinného, vtedy aj so zásahom do práv tretích osôb. Povinná má za to, že exekučný súd by mal rozhodnúť, že exekúcia sa vykonáva nezákonne nad rozsah a v
tejto časti ju zastaviť. Záverom uviedla, že trvá na všetkých ňou uvádzaných skutočnostiach, ktoré sú obsahom podaného návrhu na zastavenie exekúcie. Navrhla, aby exekučný súd zrušil odvolaním napadnuté uznesenie Mestského súdu Košice zo dňa 7.3.2022 č.k.: 16Er/1751/2013-310 a rozhodol, že súdny exekútor vykonáva exekúciu nad rozsah a v časti predaja a zriadenia exekučného záložného práva na byt č. XX, zapísaného na LV č. XXXXX, okres H. A., J. H. – K. G., k.ú. C., s prislúchajúcim podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti 1661/100000, exekúciu zastavil. Zároveň navrhla, aby exekučný súd rozhodol, že zrušuje Exekučný príkaz zo dňa 19.11.2019 na zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností, Exekučný príkaz zo dňa 27.11.2019 na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností a Exekučný príkaz zo dňa 19.11.2019 na vykonanie exekúcie zrážkami z iných príjmov a to z dôchodku povinnej, a v tejto časti exekúciu zastavil.
10. Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu povinnej uviedol, že povinná v návrhu na odklad exekúcie neuvádza žiadne nové skutočnosti a jej návrh nie je dôvodný. Zo strany povinnej ide o opakovane podania a návrhy, o ktorých už bolo rozhodnuté, stále uvádza identické dôvody. Oprávnený má za to, že povinná nespĺňa zákonné podmienky na odklad exekúcie. Poukazujúc na ustanovenie § 56 ods. 1,2 Exekučného poriadku, oprávnený uviedol, že nezavinené postavenie povinného predpokladá, že povinný ani len z nedbanlivosti nezapríčinil, že nemôže splniť to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Povinná bola na základe Osvedčenia o dedičstve č. 23D/6/2012 Dnot 11/2012 zo dňa 14.1.2013 zaviazaná zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 20.000 Eur do 60 dní od právoplatnosti osvedčenia. Dňa 15.3.2013 bol posledný deň lehoty na plnenie, na ktorú sa povinná sama zaviazala. Povinná sama stanovila podmienku splnenia povinnosti, ako aj dátum, avšak doposiaľ sa nesnažila ani o čiastočnú úhradu svojej povinnosti, na ktorú sa dobrovoľne zaviazala. V danom prípade ide zo stany povinnej o nesplnenie podmienky na odklad exekúcie, a to ohrozenie základných životných istôt ( prechodné ohrozenie nevyhnutnej výživy, bývania, prípravy na budúce povolanie a iné uspokojovanie obdobných základných potrieb povinného a jeho rodiny). Opätovne oprávnený poukázal na ustanovenie § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pohľadávka veriteľa len jedného z manželov, ktorá vznikla za trvania manželstva, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená i z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V prípade, ak by povinná mala záujem dobrovoľne plniť, nedošlo by k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie a pohľadávka by bola riadne a včas uhradená. Povinná len vykonáva kroky za účelom vyhýbania sa plneniu povinnosti, na ktorú sa sama zaviazala. Oprávnený uviedol, že sa stotožňuje so všetkými rozhodnutiami súdu v danej veci a s ohľadom na trvanie exekúcie viac ako 11 rokov a konanie povinnej v rozpore s §3 Občianskeho zákonníka žiada o rozhodnutie v čo najkratšom čase.
11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podala povinná v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie povinnej nie je dôvodné. Uznesenie je vo výroku, ktorým súd návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol, vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
12. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
13. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
14. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu súdu prvej inštancie zistil, že predmetné exekučné konanie sa začalo dňa 26.3.2013, kedy bol u súdneho exekútora podaný návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom je Osvedčenie o dedičstve zo dňa 14.1.2013 vydané notárom Mgr. Martinou Sobinkovičovou, Notársky úrad so sídlom v Košiciach, právoplatným dňa 14.1.2013. Súdny exekútor na základe udeleného poverenia na vykonanie exekúcie vydal dňa 19.4.2013 Upovedomenie o začatí exekúcie v prospech oprávneného a dňa 19.4.2013 Upovedomenie o začatí exekúcie zriadením exekučného záložného práva na nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľnosti. Povinná podala námietky proti exekúcii a námietky proti trovám exekúcie. Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 18.11.2015
č.k. 16Er/1754/2013-61 zastavil exekúciu v časti o vymoženie sumy 5.000 Eur (I. výrok), námietky povinnej proti exekúcii zamietol (II. výrok) a námietkam povinnej proti trovám exekúcie vyhovel (III. výrok). I. výrok uznesenie nadobudol právoplatnosť dňa 5.1.2016 a II. a III. výrok uznesenia dňa 18.12.2015. V konaní boli opakovane podávané návrhy povinnej na odklad exekúcie, ktorým súd prvej inštancie nevyhovel s odôvodnením, že nie je možné povoliť odklad exekúcie, keďže podmienky uvedené v §56 ods. 1 Exekučného poriadku musia byť naplnené kumulatívne, pričom skutočnosť, že by sa povinná bez svojej viny ocitla prechodne v takom postavení, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre jej osobu alebo pre príslušníkov jej rodiny zvlášť nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený, preukázaná nebola. Povinná svoje podanie neodôvodnila žiadnou skutočnosťou, že sa ocitla v život ohrozujúcej situácií, nepreukázala ani jednu zo zákonných náležitosti pre povolenie odkladu exekúcie a neuviedla ani konkrétne dôkazy. Súd teda nemal za preukázané, aby bol návrh povinnej na odklad exekúcie dôvodný. Povinná v konaní opakovane podáva aj návrhy na zastavenie exekúcie, v ktorých namieta spôsob vykonávania exekúcie, ktorá sa vykonáva nezákonne nad rozsah vymáhanej pohľadávky z dôvodu, že sa vykonáva predajom dvoch nehnuteľnosti v celkovej hodnote niekoľkonásobne prevyšujúcej výšku pohľadávky, ako aj z dôvodu, že jedna z nehnuteľností je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, pričom ak by sa exekúcia vykonala týmto spôsobom došlo by k neprimeranej škode aj vo vzťahu k vymáhanej pohľadávke. Súdom prvej inštancie bol uvedený návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietnutý, proti ktorému rozhodnutiu povinná podala odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 30.10.2023 č.k. 7CoE/17/2023-290, ktorým uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Pričom ešte predtým ako bol spis predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o vyššie uvedenom odvolaní, a predtým ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie súdu prvej inštancie o jej návrhu na odklad exekúcie (právoplatnosť nadobudlo dňa 20.4.2023, čl 212) povinná opätovne podala na súd návrh na zastavenie exekúcie a odklad exekúcie dňa 19.4.2023 (čl.279). O ktorých návrhoch rozhodol súd prvej inštancie uznesením, ktoré je preskúmavané v tomto odvolacom konaní.
15. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 57 odseku 1 Exekučného poriadku, ktoré taxatívne vymedzuje dôvody, kedy exekučný súd musí exekúciu zastaviť bez zreteľa na to, či to účastník exekučného konania navrhol (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Dôvodom pre zastavenie exekúcie však môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po právoplatnosti exekučného titulu. V zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom, k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh, l) je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom, m) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
16. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
17. Odvolací súd po preskúmaní odvolania povinnej, uznesenia súdu prvej inštancie odvolaním napadnutého, ako aj celého obsahu exekučného spisu dospel k záveru, že povinná ani tentokrát nepreukázala, že v posudzovanom exekučnom konaní boli dané dôvody na jeho zastavenie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 57 Exekučného poriadku a takéto dôvody vedúce k zastavenie exekúcie nezistil ani odvolací súd. Exekučný poriadok totiž taxatívne určuje dôvody pre zastavenie exekúcie a tieto nemožno rozširovať. Z odvolania povinnej odvolací súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránili jeho vymáhateľnosti, resp. dôvody, pre ktoré by bola
exekúcia neprípustná. V danom prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že u povinnej nie sú splnené zákonné podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.
18. Odvolací súd námietky povinnej v odvolaní, že súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvedenými v jej návrhu na zastavenie exekúcie a že opomenul skutočnosti, ktoré namietala aj v námietkach proti exekúcii ohľadne zákonnosti vedenia exekučného konania, považuje za nedôvodné. Z exekučného spisu je totiž zrejmé, že povinná vo svojich návrhoch na zastavenie exekúcie uvádza rovnaké skutočnosti, s ktorými sa už súd prvej inštancie vzhľadom na množstvo návrhov povinnej od začatia exekučného konania opakovane vysporiadaval v odôvodneniach jeho rozhodnutí o týchto návrhoch. Pričom so skutočnosťami, ktoré povinná uviedla v námietkach proti exekúciu sa súd vysporiadal v samotnom rozhodnutí o týchto námietkach, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.
19. Z obsahu spisu je zrejmé, že od začatia exekučného konania povinná opakovane podáva návrhy, predovšetkým návrhy na odklad exekúcie a zastavenie exekúcie, pričom v týchto jej podaniach uvádza stále tie isté skutočnosti. Vychádzajúc z ustanovenia Exekučného poriadku § 56 ods.6, že do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného, sa javí záver súdu prvej inštancie o účelovosti správania sa povinnej, ktorá sa opakovanými podaniami snaží oddialiť výkon exekúcie, viac ako pravdepodobný.
20. K námietke povinnej, že výkonom exekúcie sa postihuje majetok, ktorý touto exekúciou postihnutý byť nemôže a že exekúcia sa vykonáva nad rozsah povolený zákonom a teda sa vykonáva nezákonným spôsobom, odvolací súd opakovane udáva, že exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v Exekučnom poriadku, pričom v zmysle § 64 Exekučného poriadku spôsob vykonania exekúcie je oprávnený určiť výlučne exekútor. Návrhom oprávneného na spôsob vykonania exekúcie súdny exekútor nie je viazaný. Použitie niekoľkých spôsobov exekúcie v jednom exekučnom konaní prichádza do úvahy najmä pri povinnosti zaplatiť peňažnú sumu. Kombinácia niekoľkých spôsobov však musí rešpektovať zásadu, podľa ktorej sa exekúcia v žiadnom prípade nesmie vykonať v širšom rozsahu, než je to nevyhnutné na uspokojenie pohľadávky oprávneného s príslušenstvom, na náhradu trov predchádzajúceho konania a na náhradu trov exekúcie pre exekútora a oprávneného. Súdny exekútor teda musí rešpektovať princíp primeranosti pri samotnom výbere spôsobu vykonania exekúcie, ako aj pri zabezpečovaní (blokácii) majetku povinného v rámci zvoleného spôsobu. Voľba spôsobu vykonania exekúcie v každom konkrétnom prípade závisí na jednej strane od výšky vymáhanej peňažnej pohľadávky a na strane druhej od reálneho majetku povinného. Obmedzenia určuje Exekučný poriadok pri nehnuteľnostiach, v ktorých má povinný hlásený trvalý alebo prechodný pobyt, nakoľko ak ide o tzv. drobnú exekúciu (pohľadávka bez príslušenstva ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie neprevyšuje sumu 2.000 Eur, s výnimkou pohľadávky na výživnom), možno na takejto nehnuteľnosti zriadiť exekučné záložné právo, no exekúciu predajom tejto nehnuteľnosti možno realizovať len výnimočne, za kumulatívneho splnenia zákonných podmienok: a) pluralita pohľadávok prevyšujúcich v súhrne 2.000 Eur, b) nedostatok iného majetku povinného, c) návrh na schválenie vykonania exekúcie podaný exekútorom so zriadeným exekučným záložným právom (prvým alebo ďalším s písomným súhlasom prvého), d) uznesenie exekučného súdu o schválení vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti. V prípade, že povinný so zvoleným zabezpečením jeho majetku nesúhlasí z dôvodu zjavného nepomeru hodnoty vymáhanej pohľadávky a hodnoty jeho majetku, je exekútor na žiadosť povinného a po preukázaní dostatočného zabezpečenia povinný prevyšujúci majetok odblokovať. Vychádzajúc z uvedených skutočnosti odvolací súd má za to, že doposiaľ nedošlo zo strany súdneho exekútora k vybočeniu z týchto hraníc pri výkone exekúcie. Povinná v odôvodnení odvolania síce tvrdí, že je výlučnou vlastníčkou majetku, ktorého hodnota by postačovala na úhradu pohľadávky oprávneného, bez toho, aby bolo nutné zriadiť exekučné záložné právo aj na nehnuteľnosť, ktorá je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, avšak uvedené tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázala, len poukázala na to, že hodnota uvedeného majetku vyplýva z exekučného titulu, ktorým je Osvedčenie o dedičstve. Z Osvedčenia o dedičstve je však zrejmé, že hodnota ňou spomínaného majetku, ktorého je výlučnou vlastníčkou bola určená len na základe zhodného tvrdenia účastníkov konania v dedičskom konaní, čo nemožno považovať na účely výkonu exekúcie za hodnotu reálneho majetku povinnej a teda za preukázanie dostatočného zabezpečenia povinnej.
21. Podľa § 387 ods. 1,2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že to ak súd nerozhodne v súlade s návrhom odvolateľky, či ak v exekučnom konaní súdny exekútor nepostupuje podľa predstav odvolateľky, nevyhnutne neznamená že súd rozhodol v rozpore so zákonom, a ani to, že by bolo exekučné konanie vedené nezákonným spôsobom, a tým by boli porušované základné ústavné práva odvolateľky (povinnej) na súdnu ochranu. Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky je totiž zrejmé, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí napr. právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (napr. III. ÚS 517/2011; I. ÚS 118/2014 a pod.); právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (napr. l. ÚS 97/97; uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009); právo účastníka konania na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (napr. I. ÚS 50/04).
23. V preskúmavanej veci ide o opakovaný a takmer identický návrh povinnej na zastavenie exekúcie a odklad exekúcie, pričom s uvedenými námietkami povinnej sa vyčerpávajúco vysporiadal súd prvej inštancie a aj odvolací súd v uznesení zo dňa 30.10.2023 (čl. 290). Odvolací súd preto považuje za kontraproduktívne opätovne odpovedať na tie isté otázky hoci inými slovami. Povinná ako odvolateľ dostala vyčerpávajúce odpovede v doposiaľ vydaných rozhodnutiach, či už súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom. Tieto rozhodnutia jej boli doručené, bola oboznámená s ich obsahom, čo vyplýva z jej podaní a ďalších návrhov.
24. Odvolaciemu súdu nezostáva iné len opätovne skonštatovať, že povinná nesplnila povinnosť uloženú exekučným titulom a ani nepreukázala v posudzovanom exekučnom konaní existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie tak, ako to predpokladá § 57 Exekučného poriadku, pričom ten určuje dôvody pre zastavenie exekúcie taxatívne a tieto dôvody nemožno rozširovať. V danej exekučnej veci ani odvolací súd nezistil existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu povinnej na zastavenie exekúcie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v zmysle § 387 ods. 2 CSP, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože povinná nebola v odvolacom konaní úspešná a oprávnenému trovy odvolacieho konania preukázateľné nevznikli a ani si trovy konania neuplatnil.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).