Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 517/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 prerokoval sťažnosť Ing. L. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva vlastniť majetok podľa a 4 Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2011

doručená sťažnosť Ing. L. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva vlastniť majetok podľa a 4 , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom č. k. -198 z 10. marca 2010 zamietol sťažovateľov návrh proti

žalovanému (Z.) vo veci určenia vlastníckeho práva k rozostavanému bytu a zaviazal ho

zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 2 366,94 €. Krajský súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok okresného súdu a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ v podstatnom uviedol:

„Hoci ustálenú judikatúru a v nej obsiahnutú interpretáciu treba považovať za zákon

v materiálnom zmysle a za súčasť príslušnej právnej normy, krajský súd túto premisu vôbec

nerešpektoval, keď v rozsudku

- nielenže ignoroval závery judikátu pod č. R súdnych rozhodnutí a

stanovísk, k oprávnenosti čo aj len jedného z bezpodielových spoluvlastníkov samostatne

podať žalobu o ochranu vlastníckeho práva /tu vydanie či vypratanie veci, ktorá je v BSM/,

medzi ktoré sa zahŕňa aj určovacia žaloba, pretože nejde o použitie , lebo podanie

žaloby nie je právnym úkonom v zmysle , ale procesným úkonom na začatie

súdneho konania, ale

- sa týmto rozhodnutím ani nezaoberal, keď naň v odôvodnení rozhodnutia vôbec

nereagoval,

takže ide o nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok odôvodnenia.“

Podľa sťažovateľa mal krajský súd svojvoľne interpretovať § 143 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti jedným

z manželov za trvania manželstva poukazujúc pritom na judikatúru všeobecných súdov

(R 39/1974), ako aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (N 48/5 Sbírky nálezů a

usnesení ÚS ČR). Sťažovateľ ďalej uviedol: „Prísnosť a tzv. procesná nekompromisnosť

krajského súdu sa prejavila aj v nespravodlivosti konania ako celku, keď sa odmietol

dôsledne a spravodlivo zaoberať námietkami sťažovateľa, vedomý si zrejme toho, že jeho

rozhodnutie nemôže byť riadnou inštančnou cestou /vrátane dovolania, lebo ho nepripustil/

preskúmané.

Je celkom nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov nielen zodpovedali

zákonu v merite veci a boli vydávané za plného rešpektu k procesným normám, ale aby tiež

odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k zmienenému účelu súdneho konania, zodpovedali

kritériám vyplývajúcim z , lebo len vecne správne /zákonu celkom

zodpovedajúce/ a náležité, t. j. zákonom požadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie,

napĺňajú ústavné kritériá vyplývajúce z a dohovoru.

Porušením sťažovateľovho práva na zákonný a spravodlivý proces došlo aj k

porušeniu jeho /spolu/ vlastníckych práv k hmotnému majetku - postavenému bytu - ktorý

nemôže užívať, disponovať s ním ap., teda k porušeniu majetkových práv, garantovaných

a Protokolu č. 1 k Dohovoru.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„1. Základné právo Ing. L. K., na súdnu ochranu podľa a

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj na ochranu majetku podľa čl. 20

ods. 1, 4 a Protokolu č. 1 k Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v

Prešove z 27.6.2011, sp. zn. , bolo porušené.

2. Označený rozsudok krajského súdu sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na

ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v sume 295,94 EUR... na účet JUDr. E. Ľ., v lehote do 1 mesiaca.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať právne

názory všeobecných súdov (, , ); v konkrétnych

prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť ().

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jeho porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do

ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne

zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na

spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti

konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a

iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra ESĽP

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko

z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo

verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá, že

orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , obdobne aj , ).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas s právnymi závermi krajského

súdu, ktorý podľa neho svojvoľne aplikoval vo vzťahu

k nadobúdaniu nehnuteľností jedným z manželov za trvania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov nezohľadniac pri rozhodovaní ním označenú ustálenú judikatúru

všeobecných súdov. Sťažovateľ rovnako napáda nedôslednosť krajského súdu pri

vysporiadaní sa s jeho námietkami formulovanými v odvolaní a nedostatočnosť

odôvodnenia namietaného rozhodnutia.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. z 27. júna 2011 potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -198 z 10. marca 2003 ako vecne správny.

V záverečnej časti svojho rozsudku sa krajský súd s poukazom na znenie § 219 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a v podstatnom uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodujúcou otázkou pri posudzovaní opodstatnenosti

žaloby bola v danej veci otázka vecnej legitimácie, konkrétne aktívnej legitimácie

navrhovateľa. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden

účastník občianskeho súdneho konania (navrhovateľ) je subjektom hmotnoprávneho

oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej

procesnej strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne

legitimovaný).

Ak navrhovateľ v podanej žalobe žiada určiť, že on sám je subjektom

hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, treba súhlasiť so záverom súdu prvého

stupňa vysloveným v odôvodnení rozhodnutia, že bolo jeho povinnosťou uvedenú skutočnosť

preukázať. Naopak, z vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že

navrhovateľ sám nebol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého by vyvodzoval

uplatnený nárok.

Za tohto stavu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so súdom prvého stupňa v

tom smere, že navrhovateľ nepreukázal vecnú legitimáciu na podaní žaloby, a preto bolo

dôvodné žalobu zamietnuť.

Z uvedených dôvodov v súlade s ust. napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdil.“

V zmysle svojej doterajšej judikatúry (mutatis mutandis , ,

, ) ústavný súd v nadväznosti na zdôrazňuje,

že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok.

Okresný súd odôvodnil svoje právne závery vo svojom rozsudku takýmito úvahami:

„V konaní sa navrhovateľ domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom

novovytvoreného rozostavaného bytu č. 4 - D v k. ú. Š. a spoluvlastníckom spoločných častí

a zariadení bytového domu... a spoluvlastníkom priľahlého pozemku.

Vykonaným dokazovaním najmä z vyjadrenia samotného navrhovateľ mal súd

preukázané, že ak navrhovateľ tvrdil, že z finančných prostriedkov nadobudnutých za

trvania manželstva s Ing. A. K. originálnym spôsobom došlo k vytvoreniu novej veci - bytu,

na strane navrhovateľa ide o nedostatok vecnej legitimácie na podanej určovacej žalobe.

Otázkou vecnej legitimácie sa súd zaoberal po preukázaní naliehavého právneho záujmu na

podanej určovacej žalobe pred posúdením merita sporu. Je jednoznačné, že navrhovateľ

sám nebol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého by vyvodzoval uplatnený nárok.

Ak navrhovateľ uvádza, že k výstavbe bytu došlo za trvania jeho manželstva s Ing. A. K., v

zmysle ide o spoločné právo manželov domáhať sa, že

vec nadobudnutá manželmi za trvania manželstva patrí do ich bezpodielového

spoluvlastníctva. Nebolo preukázané, že by finančné prostriedky, ktoré boli použité na

výstavbu bytu boli získané dedením, darom alebo iným spôsobom vylučujúcim vznik

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Medzi manželmi nebola uzavretá dohoda o

zúžení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143

ods. 1 . Na posúdení aktívnej legitimácie nič nemení skutočnosť, že

členom Z. bol iba jeden z manželov - navrhovateľ, a že platby v prospech Z. realizoval

fakticky navrhovateľ.

V prospech oboch manželov svedčí právo domáhať sa určenia vlastníckeho práva k

bytu s príslušenstvom. V danom prípade bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať, že

výlučne on sám je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou

uplatnený nárok. Navrhovateľ v konaní nepreukázal vecnú legitimáciu na podaní žaloby,

súd preto bez posúdenia merita veci žalobu zamietol.

Ak v konaní navrhovateľ poukazoval na nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu

originálnym spôsobom vytvorením veci, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že

navrhovateľ nebol stavebníkom bytu, ale stavebníkom bytu bol odporcu. Súd právny záver

opiera o vydané stavebné povolenie pre odporcu, Stanovy odporcu, z ktorých vyplýva

predmet činnosti združenia okrem iných zabezpečenie v plnom rozsahu realizácie výstavby

šiestich nových bytových jednotiek. Z listinných dôkazov predložených právnym zástupcom

navrhovateľa, listu Ing. B. z 14. 5. 2005, uznesenia členov Spoločenstva vlastníkov bytov... z

9. 12. 2000, ani z príkaznej zmluvy z 25. 6. 2002 nevyplýva, žeby stavebníkom bytu boli

jednotliví členovia združenia, medzi nimi navrhovateľ. .... Pre nedostatok vecnej legitimácie

navrhovateľa a právnu kvalifikáciu uplatneného nároku (navrhovateľ uvádzal právnu

skutočnosť pre nadobudnutie vlastníckeho práva - vytvorenie veci), súd sa v konaní

nezaoberal platnosťou právnych úkonov zmluvy č. 4 D/P-N-2004 o prevode vlastníctva bytu

vzniknutého nadstavbou v nadstavbe domu z 12. 9. 2004, ktorej platnosť namietal právny

zástupca odporcu a zmluvy o nadstavbe bytového domu z 22. 3. 2007, ktorej platnosť

namietal právny zástupca navrhovateľa.“

Ústavný súd nepovažuje názor sťažovateľa o tom, že krajský súd svojvoľne

interpretoval a aplikoval vo vzťahu k nadobúdaniu

nehnuteľnosti, za opodstatnený. Podľa uvedeného ustanovenia je v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov okrem vymenovaných výnimiek všetko, čo môže byť predmetom

vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva. Pokiaľ sa sťažovateľ

domáhal určenia výlučného vlastníckeho práva k bytu, hoci všeobecné súdy na základe

vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že predmetný byt bol postavený z finančných

prostriedkov nadobudnutých sťažovateľom a jeho manželkou za trvania manželstva, potom

je ústavne udržateľný aj právny názor krajského súdu o tom, že účastníkom hmotno-

právneho vzťahu, z ktorého by bolo možné sťažovateľom uplatnený nárok vyvodzovať,

nebol iba sám sťažovateľ.

Z namietaného rozsudku krajského súdu dostatočne zrozumiteľne vyplýva, že

podstatným dôvodom zamietnutia sťažovateľovho návrhu nebola okolnosť, že určovací

návrh podal sťažovateľ sám, ale predovšetkým to, že v napadnutom súdnom konaní žiadal o

určenie bytu do svojho výlučného vlastníctva. Práve v tom spočíva nedostatok vecnej

legitimácie na strane sťažovateľa. Krajský súd vo svojom odôvodnení výstižne definoval

pojem vecnej legitimácie a vysvetlil, v čom spočíva jej nedostatok v predloženom prípade.

Na právnych záveroch vyslovených vo veci nemôže nič zmeniť ani sťažovateľom

označená judikatúra všeobecných súdov (napr. R 10/1990, R 39/1974), pretože táto na

podstatu právneho posúdenia vykonaného vo veci všeobecnými súdmi nedopadá. Podľa

rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 30. septembra 1988

(publikovanom pod R 10/1990) je totiž každý z bezpodielových spoluvlastníkov samostatne

oprávnený na podanie žaloby o vydanie neoprávnene zadržovanej veci z bezpodielového

spoluvlastníctva. Z uvedeného judikátu však nevyplýva právo jedného z (prípadne aj

bývalých) manželov úspešne sa domáhať určenia výlučného vlastníctva k veci, ktorá bola

nadobudnutá z finančných prostriedkov nadobudnutých za trvania manželstva. Obdobne ani

právne vety vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

z 15. júna 1973 (publikované pod R 39/1974) nie sú v sťažovateľovom prípade

použiteľné, pretože ich podstatou bolo definovanie podmienok platnosti zmluvy o prevode

nehnuteľností v prípade, ak sú na strane kupujúcich manželia, pričom podľa obsahu tohto

rozhodnutia sa pre platnosť takejto zmluvy vyžadoval podpis obidvoch manželov. Napokon

vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nespochybňuje ani obsah nálezu Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. z 12. júna 1996 (N48/5 SbNU) dotýkajúci sa

aplikácie , z ktorého len vyplýva pravidlo, že pokiaľ sa

oprávnený držiteľ stane vydržiteľom veci, tá sa stane tiež súčasťou bezpodielového

spoluvlastníctva manželov.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať napádaný postup a rozhodnutie

krajského súdu vo veci za rozporný s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,

pretože vzhľadom na rozdielnosť sťažovateľovho prípadu s ním porovnávanou judikatúrou

sú právne závery krajského súdu, ku ktorým v sťažovateľovej veci dospel, objektívne

a rozumne odôvodnené.

Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu,

ústavný súd vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry uvádza, že rozhodnutie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu,

postačuje na záver o tom, že základné právo účastníka konania na spravodlivý proces bolo

plne realizované. Osobitná odpoveď súdu sa vyžaduje len na kľúčové argumenty

formulované účastníkom konania. Právne úvahy opísané v rozsudku krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu dávajú odpoveď na relevantnú právnu otázku, ktorá

spočívala v posúdení vecnej legitimácie sťažovateľa, a ústavný súd preto považuje

napadnutý rozsudok za udržateľný.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o

sťažnostiach podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti

namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej

akceptovateľnosti a udržateľnosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského

súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd ani nie je opravným súdom

právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu, že by namietaný

rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený,

resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože súdy v

posudzovanej veci použili relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným

spôsobom. Obsah napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu preto nesignalizuje porušenie označeného základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a vo

vzťahu k nim vedie ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti podanej sťažnosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu

Sťažovateľ tiež namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 4 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

tvrdiac, že jeho novopostavený byt nemôže užívať ani ním disponovať.

Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv, ústavný súd považuje

predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom

označeného práva podľa a 4 a podľa dodatkového protokolu.

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ,

, ).

Ako už bolo uvedené v súvislosti s namietaným porušením základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, podľa ústavného súdu v sťažovateľovej

veci nedošlo k svojvoľnej aplikácii a vzhľadom na ústavne

udržateľné právne posúdenie otázky o nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa požadovať

určenie bytu do výlučného vlastníctva nemožno v súvislosti s napadnutým rozhodnutím

dôvodiť ani existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a základným právom vlastniť majetok podľa a 4 , prípadne právom

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť

vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj v tomto

rozsahu zjavne neopodstatnená podľa a ústavný súd ju

z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011