Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 333 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (376)III. ÚS 517/2011
PDF · 228.36 KB
No categories available
III. ÚS 517/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 prerokoval sťažnosť Ing. L. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 107/2010 z 27. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2011
doručená sťažnosť Ing. L. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 107/2010
z 27. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom č. k. 17 C/141/2008-198 z 10. marca 2010 zamietol sťažovateľov návrh proti
žalovanému (Z.) vo veci určenia vlastníckeho práva k rozostavanému bytu a zaviazal ho
zaplatiť žalovanému trovy konania v sume 2 366,94 €. Krajský súd napadnutým rozsudkom
potvrdil rozsudok okresného súdu a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ v podstatnom uviedol:
„Hoci ustálenú judikatúru a v nej obsiahnutú interpretáciu treba považovať za zákon
v materiálnom zmysle a za súčasť príslušnej právnej normy, krajský súd túto premisu vôbec
nerešpektoval, keď v rozsudku
- nielenže ignoroval závery judikátu pod č. R 10/1990 Zb. súdnych rozhodnutí a
stanovísk, k oprávnenosti čo aj len jedného z bezpodielových spoluvlastníkov samostatne
podať žalobu o ochranu vlastníckeho práva /tu vydanie či vypratanie veci, ktorá je v BSM/,
medzi ktoré sa zahŕňa aj určovacia žaloba, pretože nejde o použitie § 145 OZ, lebo podanie
žaloby nie je právnym úkonom v zmysle § 34n OZ, ale procesným úkonom na začatie
súdneho konania, ale
- sa týmto rozhodnutím ani nezaoberal, keď naň v odôvodnení rozhodnutia vôbec
nereagoval,
takže ide o nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok odôvodnenia.“
Podľa sťažovateľa mal krajský súd svojvoľne interpretovať § 143 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) vo vzťahu k možnosti nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti jedným
z manželov za trvania manželstva poukazujúc pritom na judikatúru všeobecných súdov
(R 39/1974), ako aj na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (N 48/5 Sbírky nálezů a
usnesení ÚS ČR). Sťažovateľ ďalej uviedol: „Prísnosť a tzv. procesná nekompromisnosť
krajského súdu sa prejavila aj v nespravodlivosti konania ako celku, keď sa odmietol
dôsledne a spravodlivo zaoberať námietkami sťažovateľa, vedomý si zrejme toho, že jeho
rozhodnutie nemôže byť riadnou inštančnou cestou /vrátane dovolania, lebo ho nepripustil/
preskúmané.
Je celkom nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov nielen zodpovedali
zákonu v merite veci a boli vydávané za plného rešpektu k procesným normám, ale aby tiež
odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k zmienenému účelu súdneho konania, zodpovedali
kritériám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 OSP, lebo len vecne správne /zákonu celkom
zodpovedajúce/ a náležité, t. j. zákonom požadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie,
napĺňajú ústavné kritériá vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Porušením sťažovateľovho práva na zákonný a spravodlivý proces došlo aj k
porušeniu jeho /spolu/ vlastníckych práv k hmotnému majetku - postavenému bytu - ktorý
nemôže užívať, disponovať s ním ap., teda k porušeniu majetkových práv, garantovaných
čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„1. Základné právo Ing. L. K., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj na ochranu majetku podľa čl. 20
ods. 1, 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v
Prešove z 27.6.2011, sp. zn. 8 Co 107/2010, bolo porušené.
2. Označený rozsudok krajského súdu sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na
ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 295,94 EUR... na účet JUDr. E. Ľ., v lehote do 1 mesiaca.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
III. ÚS 268/05). Ústavný súd tiež nie je ani orgánom oprávneným zjednocovať právne
názory všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09); v konkrétnych
prípadoch posudzuje ústavný súd len ich ústavnú akceptovateľnosť (III. ÚS 313/2010).
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jeho porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet
medzi nimi zásadných odlišností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do
ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne
zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo na
spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti
konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a
iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo
verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Ústavnosť konania pred orgánom verejnej moci (vrátane súdov) predpokladá, že
orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom
vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd
v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len
objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím
nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,
ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať
rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstatou sťažovateľových námietok je jeho nesúhlas s právnymi závermi krajského
súdu, ktorý podľa neho svojvoľne aplikoval § 143 Občianskeho zákonníka vo vzťahu
k nadobúdaniu nehnuteľností jedným z manželov za trvania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nezohľadniac pri rozhodovaní ním označenú ustálenú judikatúru
všeobecných súdov. Sťažovateľ rovnako napáda nedôslednosť krajského súdu pri
vysporiadaní sa s jeho námietkami formulovanými v odvolaní a nedostatočnosť
odôvodnenia namietaného rozhodnutia.
Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 8 Co 107/2010 z 27. júna 2011 potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 141/2008-198 z 10. marca 2003 ako vecne správny.
V záverečnej časti svojho rozsudku sa krajský súd s poukazom na znenie § 219 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu a v podstatnom uviedol:
„Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodujúcou otázkou pri posudzovaní opodstatnenosti
žaloby bola v danej veci otázka vecnej legitimácie, konkrétne aktívnej legitimácie
navrhovateľa. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden
účastník občianskeho súdneho konania (navrhovateľ) je subjektom hmotnoprávneho
oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej
procesnej strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne
legitimovaný).
Ak navrhovateľ v podanej žalobe žiada určiť, že on sám je subjektom
hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, treba súhlasiť so záverom súdu prvého
stupňa vysloveným v odôvodnení rozhodnutia, že bolo jeho povinnosťou uvedenú skutočnosť
preukázať. Naopak, z vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že
navrhovateľ sám nebol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého by vyvodzoval
uplatnený nárok.
Za tohto stavu sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so súdom prvého stupňa v
tom smere, že navrhovateľ nepreukázal vecnú legitimáciu na podaní žaloby, a preto bolo
dôvodné žalobu zamietnuť.
Z uvedených dôvodov v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil.“
V zmysle svojej doterajšej judikatúry (mutatis mutandis II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) ústavný súd v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP zdôrazňuje,
že odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok.
Okresný súd odôvodnil svoje právne závery vo svojom rozsudku takýmito úvahami:
„V konaní sa navrhovateľ domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
novovytvoreného rozostavaného bytu č. 4 - D v k. ú. Š. a spoluvlastníckom spoločných častí
a zariadení bytového domu... a spoluvlastníkom priľahlého pozemku.
Vykonaným dokazovaním najmä z vyjadrenia samotného navrhovateľ mal súd
preukázané, že ak navrhovateľ tvrdil, že z finančných prostriedkov nadobudnutých za
trvania manželstva s Ing. A. K. originálnym spôsobom došlo k vytvoreniu novej veci - bytu,
na strane navrhovateľa ide o nedostatok vecnej legitimácie na podanej určovacej žalobe.
Otázkou vecnej legitimácie sa súd zaoberal po preukázaní naliehavého právneho záujmu na
podanej určovacej žalobe pred posúdením merita sporu. Je jednoznačné, že navrhovateľ
sám nebol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého by vyvodzoval uplatnený nárok.
Ak navrhovateľ uvádza, že k výstavbe bytu došlo za trvania jeho manželstva s Ing. A. K., v
zmysle § 143 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide o spoločné právo manželov domáhať sa, že
vec nadobudnutá manželmi za trvania manželstva patrí do ich bezpodielového
spoluvlastníctva. Nebolo preukázané, že by finančné prostriedky, ktoré boli použité na
výstavbu bytu boli získané dedením, darom alebo iným spôsobom vylučujúcim vznik
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Medzi manželmi nebola uzavretá dohoda o
zúžení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov podľa § 143
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na posúdení aktívnej legitimácie nič nemení skutočnosť, že
členom Z. bol iba jeden z manželov - navrhovateľ, a že platby v prospech Z. realizoval
fakticky navrhovateľ.
V prospech oboch manželov svedčí právo domáhať sa určenia vlastníckeho práva k
bytu s príslušenstvom. V danom prípade bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať, že
výlučne on sám je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou
uplatnený nárok. Navrhovateľ v konaní nepreukázal vecnú legitimáciu na podaní žaloby,
súd preto bez posúdenia merita veci žalobu zamietol.
Ak v konaní navrhovateľ poukazoval na nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu
originálnym spôsobom vytvorením veci, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že
navrhovateľ nebol stavebníkom bytu, ale stavebníkom bytu bol odporcu. Súd právny záver
opiera o vydané stavebné povolenie pre odporcu, Stanovy odporcu, z ktorých vyplýva
predmet činnosti združenia okrem iných zabezpečenie v plnom rozsahu realizácie výstavby
šiestich nových bytových jednotiek. Z listinných dôkazov predložených právnym zástupcom
navrhovateľa, listu Ing. B. z 14. 5. 2005, uznesenia členov Spoločenstva vlastníkov bytov... z
9. 12. 2000, ani z príkaznej zmluvy z 25. 6. 2002 nevyplýva, žeby stavebníkom bytu boli
jednotliví členovia združenia, medzi nimi navrhovateľ. .... Pre nedostatok vecnej legitimácie
navrhovateľa a právnu kvalifikáciu uplatneného nároku (navrhovateľ uvádzal právnu
skutočnosť pre nadobudnutie vlastníckeho práva - vytvorenie veci), súd sa v konaní
nezaoberal platnosťou právnych úkonov zmluvy č. 4 D/P-N-2004 o prevode vlastníctva bytu
vzniknutého nadstavbou v nadstavbe domu z 12. 9. 2004, ktorej platnosť namietal právny
zástupca odporcu a zmluvy o nadstavbe bytového domu z 22. 3. 2007, ktorej platnosť
namietal právny zástupca navrhovateľa.“
Ústavný súd nepovažuje názor sťažovateľa o tom, že krajský súd svojvoľne
interpretoval a aplikoval § 143 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k nadobúdaniu
nehnuteľnosti, za opodstatnený. Podľa uvedeného ustanovenia je v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov okrem vymenovaných výnimiek všetko, čo môže byť predmetom
vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva. Pokiaľ sa sťažovateľ
domáhal určenia výlučného vlastníckeho práva k bytu, hoci všeobecné súdy na základe
vykonaného dokazovania dospeli k záveru, že predmetný byt bol postavený z finančných
prostriedkov nadobudnutých sťažovateľom a jeho manželkou za trvania manželstva, potom
je ústavne udržateľný aj právny názor krajského súdu o tom, že účastníkom hmotno-
právneho vzťahu, z ktorého by bolo možné sťažovateľom uplatnený nárok vyvodzovať,
nebol iba sám sťažovateľ.
Z namietaného rozsudku krajského súdu dostatočne zrozumiteľne vyplýva, že
podstatným dôvodom zamietnutia sťažovateľovho návrhu nebola okolnosť, že určovací
návrh podal sťažovateľ sám, ale predovšetkým to, že v napadnutom súdnom konaní žiadal o
určenie bytu do svojho výlučného vlastníctva. Práve v tom spočíva nedostatok vecnej
legitimácie na strane sťažovateľa. Krajský súd vo svojom odôvodnení výstižne definoval
pojem vecnej legitimácie a vysvetlil, v čom spočíva jej nedostatok v predloženom prípade.
Na právnych záveroch vyslovených vo veci nemôže nič zmeniť ani sťažovateľom
označená judikatúra všeobecných súdov (napr. R 10/1990, R 39/1974), pretože táto na
podstatu právneho posúdenia vykonaného vo veci všeobecnými súdmi nedopadá. Podľa
rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 3 Cz 61/88 z 30. septembra 1988
(publikovanom pod R 10/1990) je totiž každý z bezpodielových spoluvlastníkov samostatne
oprávnený na podanie žaloby o vydanie neoprávnene zadržovanej veci z bezpodielového
spoluvlastníctva. Z uvedeného judikátu však nevyplýva právo jedného z (prípadne aj
bývalých) manželov úspešne sa domáhať určenia výlučného vlastníctva k veci, ktorá bola
nadobudnutá z finančných prostriedkov nadobudnutých za trvania manželstva. Obdobne ani
právne vety vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
4 Cz 29/73 z 15. júna 1973 (publikované pod R 39/1974) nie sú v sťažovateľovom prípade
použiteľné, pretože ich podstatou bolo definovanie podmienok platnosti zmluvy o prevode
nehnuteľností v prípade, ak sú na strane kupujúcich manželia, pričom podľa obsahu tohto
rozhodnutia sa pre platnosť takejto zmluvy vyžadoval podpis obidvoch manželov. Napokon
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nespochybňuje ani obsah nálezu Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. II. ÚS 219/95 z 12. júna 1996 (N48/5 SbNU) dotýkajúci sa
aplikácie § 143 Občianskeho zákonníka, z ktorého len vyplýva pravidlo, že pokiaľ sa
oprávnený držiteľ stane vydržiteľom veci, tá sa stane tiež súčasťou bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať napádaný postup a rozhodnutie
krajského súdu vo veci za rozporný s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,
pretože vzhľadom na rozdielnosť sťažovateľovho prípadu s ním porovnávanou judikatúrou
sú právne závery krajského súdu, ku ktorým v sťažovateľovej veci dospel, objektívne
a rozumne odôvodnené.
Pokiaľ ide o námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu,
ústavný súd vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry uvádza, že rozhodnutie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu,
postačuje na záver o tom, že základné právo účastníka konania na spravodlivý proces bolo
plne realizované. Osobitná odpoveď súdu sa vyžaduje len na kľúčové argumenty
formulované účastníkom konania. Právne úvahy opísané v rozsudku krajského súdu
v spojení s rozsudkom okresného súdu dávajú odpoveď na relevantnú právnu otázku, ktorá
spočívala v posúdení vecnej legitimácie sťažovateľa, a ústavný súd preto považuje
napadnutý rozsudok za udržateľný.
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o
sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti
namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek
vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto
aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej
akceptovateľnosti a udržateľnosti. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského
súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd ani nie je opravným súdom
právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Ústavný súd nezistil existenciu okolností nasvedčujúcich tomu, že by namietaný
rozsudok krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený,
resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu, pretože súdy v
posudzovanej veci použili relevantné právne normy a vyložili ich ústavne konformným
spôsobom. Obsah napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného
súdu preto nesignalizuje porušenie označeného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vo
vzťahu k nim vedie ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti podanej sťažnosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu
Sťažovateľ tiež namietal porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 4 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
tvrdiac, že jeho novopostavený byt nemôže užívať ani ním disponovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv, ústavný súd považuje
predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom
označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,
a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1
ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ako už bolo uvedené v súvislosti s namietaným porušením základného práva na
súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, podľa ústavného súdu v sťažovateľovej
veci nedošlo k svojvoľnej aplikácii § 143 Občianskeho zákonníka a vzhľadom na ústavne
udržateľné právne posúdenie otázky o nedostatku vecnej legitimácie sťažovateľa požadovať
určenie bytu do výlučného vlastníctva nemožno v súvislosti s napadnutým rozhodnutím
dôvodiť ani existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského
súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, prípadne právom
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť
vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj v tomto
rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju
z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011