Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 33/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. F., O., zastúpeného advokátom JUDr. A. B., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. augusta 2013, rozsudkom

Krajského súdu v Batislave sp. zn. zo 7. apríla 2010 a rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II sp. zn. z 13. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. októbra 2013 doručená sťažnosť Ing. P. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. augusta 2013, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 7. apríla 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 13. novembra 2008.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania

vedeného na okresnom súde pod sp. zn. v procesnom postavení žalobcu.

Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s návrhom na vydanie

predbežného opatrenia. Sťažovateľ v predmetnom konaní namietal neplatnosť kúpnej

zmluvy, ktorú uzatvorila jeho matka pani O. F. so žalovanými v 1. až 3. rade (svojou dcérou

a dvoma vnučkami), a tiež neplatnosť darovacej zmluvy, ktorou jeho matka darovala podiel

1/6 z rodinného domu žalovanej v 1. rade (svojej dcére). Okresný súd predbežným

opatrením z 10. septembra 2007 zakázal žalovaným scudziť alebo zaťažiť ich

spoluvlastnícke podiely. Proti tomuto uzneseniu podala žalovaná v 1. rade odvolanie.

Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdil.

V časti týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva vydal následne okresný súd

13. novembra 2008 rozsudok sp. zn. (ďalej len „namietaný rozsudok

okresného súdu“), ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal

sťažovateľ 29. januára 2009 odvolanie z dôvodu, že v predmetnom konaní sa okresný súd

dopustil viacerých pochybení a rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou.

Krajský súd svojím rozsudkom zo 7. apríla 2010 sp. zn. (ďalej len

„namietaný rozsudok krajského súdu“) namietaný rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd zároveň uviedol, že proti svojmu rozhodnutiu nepripúšťa dovolanie, pretože

nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Sťažovateľ následne podal na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky podnet

na podanie mimoriadneho dovolania proti namietanému rozsudku krajského súdu v spojení

s namietaným rozsudkom okresného súdu. Generálny prokurátor Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) podal proti namietaným rozsudkom 21. februára 2011

mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn.

z 21. augusta 2013 (ďalej len „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“) rozhodol tak, že

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že okresný súd na svojich pojednávaniach

neoboznámil účastníkov so všetkými listinnými dôkazmi a ani ich nevykonal, čím bolo

porušené jeho právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ ďalej zastáva názor, že namietané rozsudky okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu sú nepreskúmateľné, pretože súdy neprihliadali na námietku

sťažovateľa, že uvedené nehnuteľnosti v časti príslušenstva neboli v zmluvách presne

špecifikované.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ aj v tom, že napriek jeho návrhu

na pripustenie dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie zásadného významu, krajský súd

toto dovolanie nielenže nepripustil, ale vo svojom rozhodnutí tento svoj záver ani

neodôvodnil.

Sťažovateľ ďalej namieta, že ani najvyšší súd v namietanom rozsudku neprihliadol

na kľúčové argumenty mimoriadneho dovolateľa a nijako sa s nimi nevysporiadal. Okrem

námietky, že prevádzané nehnuteľnosti v časti príslušenstva neboli v zmluvách presne

špecifikované, generálny prokurátor poukázal aj na to, že z celého súdneho konania

vyplývajú pochybnosti, či bol platný právny vzťah zastúpenia na základe splnomocnenia

a taktiež na to, že keďže bol sťažovateľ jedným z dvoch neopomenuteľných dedičov, možno

dôvodne považovať prevod celého majetku len na jedného z nich za obchádzanie zákonných

ustanovení o dedení. Generálny prokurátor tiež namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Závery najvyššieho súdu, na základe ktorých zamietol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora, považuje sťažovateľ za arbitrárne a z ústavného hľadiska

za neudržateľné. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa nedal na jemu predložené otázky

ústavne konformné odpovede, ktoré vo svojom rozhodnutí navyše neodôvodnil.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho v petite označených

práv, namietané rozsudky okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu ústavný súd priznal

náhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa otázky, o ktorých patrí rozhodnúť

inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným

orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa namietaným rozsudkom

okresného súdu

7. Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci

vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého

rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením

základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu

neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

8. Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je v daných okolnostiach

vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom

uplatnených námietkach porušenia jeho práv namietaným rozsudkom okresného súdu.

Sťažovateľ sa mohol domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho

opravného prostriedku na krajskom súde, v ktorého právomoci bolo posúdiť relevantné

skutkové a právne okolnosti prípadu. Túto možnosť sťažovateľ aj reálne využil a namietaný

rozsudok okresného súdu už bol predmetom posúdenia krajským súdom pri rozhodovaní

o odvolaní podanom sťažovateľom. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala

proti namietanému rozsudku okresného súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa namietaným rozsudkom

krajského súdu a najvyššieho súdu

9. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom

ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

10. Sťažovateľ tvrdí, že namietané rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu trpia

viacerými nedostatkami. Sťažovateľ namieta, že predmetná kúpna a darovacia zmluva sú

neplatné, pretože predmet kúpy nie je určito a zrozumiteľne identifikovaný. Sťažovateľ tiež

namieta, že nie je možné oddeliť časť darovacej zmluvy od jej ostatného obsahu, ktorý

podmieňuje platnosť takejto zmluvy zriadením vecného bremena. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že

krajský súd ignoroval pochybenie okresného súdu, ktorý na pojednávaniach účastníkov

konania neoboznámil s listinnými dôkazmi a ani ich nevykonal. Ďalšou námietkou

sťažovateľa je to, že napriek jeho návrhu na pripustenie dovolania z dôvodu, že ide

o rozhodnutie zásadného významu, krajský súd toto dovolanie nielenže nepripustil, ale

vo svojom rozhodnutí toto svoje rozhodnutie nijako neodôvodnil. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že

na už uvedené kľúčové argumenty neprihliadal ani najvyšší súd. Sťažovateľ tiež poukazuje

na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, podľa ktorého z celého súdneho konania

vyplývajú pochybnosti, či bol platný právny vzťah zastúpenia na základe splnomocnenia

a či vzhľadom na to, že sťažovateľ bol jedným z neopomenuteľných dedičov, možno prevod

majetku len na jedného z dedičov považovať za obchádzanie zákona. Najvyšší súd sa podľa

názoru sťažovateľa navyše nezaoberal nesprávnym právnym posúdením veci okresným

súdom a krajským súdom.

11. Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, a síce, že predmetná kúpna a darovacia

zmluva sú neplatné, pretože predmet kúpy (darovania) nie je určito a zrozumiteľne

identifikovaný, ústavný súd ju považuje za zjavne neopodstatnenú. Zo sťažnosti a z jej

príloh súdu vyplýva, že príslušným orgánom (príslušnou správou katastra) bolo vydané

rozhodnutie, ktorým bol povolený vklad vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti.

Vzhľadom na rozhodnutie správy katastra a s odkazom na § 135 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku teda príslušenstvo predmetnej nehnuteľnosti muselo byť v zmluvách

dostatočne identifikované.

12. Pokiaľ ide o súvisiacu námietku týkajúcu sa skutočnosti, že príslušný katastrálny

úrad povolil vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, no zamietol vklad vecného bremena

spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech darcu (keďže

absentoval súhlas ďalších podielových spoluvlastníkov ako osôb povinných z vecného

bremena), a teda darovacia zmluva je neplatná, aj túto ústavný súd vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť namietaného rozsudku

najvyššieho súdu, v ktorej sa najvyšší súd stotožnil so záverom okresného súdu, že

sťažovateľ ničím nepreukázal opak skutočnosti, že neplatnou bola len tá časť darovacej

zmluvy, ktorou bolo zriadené vecné bremeno (a nie celá darovacia zmluva, ako to žiadal

sťažovateľ). Keďže neoddeliteľnosť neplatnej časti právneho úkonu preukazuje ten, kto sa

dovoláva neplatnosti právneho úkonu v celom rozsahu, sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno, keď namietanú neoddeliteľnosť nepreukázal. Záver najvyššieho súdu je teda

správny, a ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani

matka sťažovateľa, v prospech ktorej sa malo zriadiť vecné bremeno doživotného užívania

nehnuteľnosti a ktorá teda v prvom rade sama mala záujem na jeho zriadení, neplatnosť

predmetnej darovacej zmluvy nenamietala.

13. Čo sa týka námietky sťažovateľa, že krajský súd ignoroval pochybenie okresného

súdu, ktorý na pojednávaniach účastníkov konania neoboznámil s listinnými dôkazmi a ani

ich nevykonal, ústavný súd ju taktiež odmieta ako zjavne neopodstatnenú. V tejto súvislosti

odkazuje na časť odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza:

„V predmetnej veci listinné dôkazy, ktoré mali byť procesne správnym postupom

oboznámené v konaní, boli presne a nezameniteľné označené ako dôkazy s návrhom na ich

zadováženie zo strany súdu už v žalobnom návrhu... Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ

mal o nich presnú vedomosť, čo vyplýva i z prípisu..., v ktorom navrhovateľ požiadal

o zaobstaranie spisov zo Správy katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu... a z archívu

Okresného súdu Bratislava II... Z oznámenia Správy katastra pre hlavné mesto zo dňa

31. júla 2008 (č. l. 61 spisu) vyplýva, že originály spisov boli súdu predložené. Z úradného

záznamu súdu (č. l. 64, 65 spisu) je zrejmé, že poverená zástupkyňa navrhovateľa sa

venovala štúdiu spisu dňa 27. augusta 2008 a súčasne požiadala o vyhotovenie kópií listov,

ako aj kópií listov zo spisov Správy katastra. Navrhovateľ (jeho právny zástupca) na obsah

listín v konaní viackrát poukázal, a to aj vo vyjadrení doručenom súdu prvého stupňa dňa

29. októbra 2008 (č. l. spisu 74, bod IV). Takisto vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa, nenamietal nesprávny procesný postup súdu pri vykonaní tohto konkrétneho

dôkazu, ktorý v súvislosti s inými dôkazmi, vyhodnotil súd prvého stupňa v odôvodnení

svojho rozsudku. Preto sa odvolací súd touto námietkou ani nemohol zaoberať, keď

absentovala ako dôvod odvolania.

Dovolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že nie je možné priznať

dôvodnosť argumentom uvádzaným mimoriadnym dovolateľom, že takýmto postupom súdy

znemožnili navrhovateľovi oboznámiť sa s predmetnými dôkazmi a reagovať na ich obsah,

čím porušili jeho práva ako účastníka konania a odňali mu možnosť konať pred súdom.

Takýto záver by bol formalistický a v rozpore i s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej

republiky. Ten vo svojich viacerých rozhodnutiach (napr. , )

uviedol, že ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj rozhodnutia

všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu, pričom tento

prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky (napr. ),

tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci

k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv.“

14. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že napriek jeho návrhu na pripustenie dovolania

z dôvodu, že ide o rozhodnutie zásadného významu, krajský súd toto dovolanie nielenže

nepripustil, ale vo svojom rozhodnutí tento svoj záver nijako neodôvodnil a obmedzil sa iba

na konštatovanie, že dovolanie v danej veci nepripustil, pretože nejde o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ

sa „nápravy“ domohol prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora,

o ktorom rozhodoval najvyšší súd (ktorý by inak rozhodoval aj o prípadnom dovolaní).

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd túto časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

15. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta, že vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľ bol jedným z neopomenuteľných dedičov, možno prevod majetku len na jedného

z dedičov považovať za obchádzanie zákona. Ústavný súd pri zaoberaní sa touto

sťažovateľovou námietkou vzal do úvahy konkrétne okolnosti predmetného prípadu, a síce

časový odstup uzavretia zmlúv a úmrtia matky sťažovateľa (roky 2003 a 2007),

sťažovateľov dlhodobý pobyt v zahraničí, dlhodobú starostlivosť sťažovateľovej sestry

o matku, výpoveď svedkyne o vzťahu sťažovateľa a jeho matky, a na základe nich dospel

k záveru, že aj táto časť sťažnosti je zjavne neopodstatnená. Nad rámec uvedeného ústavný

súd poukazuje na úvahu okresného súdu, podľa ktorej ak by matka sťažovateľa chcela

svojho syna (sťažovateľa) vydediť, nič jej v tom nebránilo. Argument o obchádzaní zákona

preto ani z tohto pohľadu nie je dôvodný.

16. Sťažovateľ napokon namieta nesprávne právne posúdenie krajským súdom

a najvyšším súdom, konkrétne, že právny vzťah zastúpenia na základe splnomocnenia

medzi jeho matkou a žalovanou v 1. rade je neplatný. Ústavný súd uznáva, že aj keď by

v prípade kúpnej zmluvy mohla vzniknúť otázka týkajúca sa skutočnosti, či sú záujmy

predávajúceho a kupujúceho v rozpore, vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu,

a to príbuzenský vzťah medzi splnomocniteľom (matka) a splnomocneným (dcéra), ktorý

bol podľa výpovede svedkyne i na základe ďalších skutočností (dochovanie matky jej

dcérou) veľmi dobrý, a tiež vzhľadom na skutočnosť, že matka sťažovateľa chcela pôvodne

celý svoj podiel na nehnuteľnosti svojej dcére a vnúčatám darovať, vyhodnotil aj túto

námietku sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd tiež poukazuje

na skutočnosť, že ani matka sťažovateľa nenamietala neplatnosť splnomocnenia,

resp. prekročenie právomoci splnomocneným.

17. Ústavný súd hodnotí namietané rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu ako

dôkladne a kvalifikovane odôvodnené, rešpektujúce zákonné požiadavky na odôvodnenie

rozsudku ( ). Krajský súd a najvyšší súd

v namietaných rozsudkoch zrozumiteľne a zároveň presvedčivo objasnili hlavné dôvody,

na základe ktorých vo veci rozhodli. Namietané rozsudky krajského súdu a najvyššieho

súdu nevzbudzujú žiadne pochybnosti o správnosti ich skutkových a právnych záverov či

o arbitrárnosti rozsudkov. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

a najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu a najvyššieho súdu svojím vlastným

(m. m. , ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ). Takéto nedostatky však

z namietaných rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu nevyplývajú.

18. Ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo

že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu

na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144

ods. 1 vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy

rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä až ), ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. ).

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu

z 31. januára 2012 a namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 15. októbra 2012

konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia relevantných právnych noriem ( a Občiansky súdny

poriadok) podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne, a ich úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne

akceptovateľné.

20. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi predmetnými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014