Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 261/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť F. U., zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Kozákovou,

Odborárska 7, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na primerané

hmotné zabezpečenie v starobe podľa a

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 25. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

15. januára 2014 doručená sťažnosť F. U. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala

porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl.

39 ods. 1 (ďalej len „“) a na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25.

septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj rozsudok

najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému

súdu 19. februára 2014.

Sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky v súdnom spore (konaní)

proti odporkyni Sociálnej poisťovni – ústrediu, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“)

o preskúmanie rozhodnutia odporkyne č. 5356122460 z 12. marca 2012, ktorým odporkyňa

predmetným rozhodnutím sťažovateľke priznala starobný dôchodok od 12. marca 2012

v sume 280,20 € mesačne. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 31. októbra 2011

opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 22. júna 2012 tak, že rozhodnutie odporkyne potvrdil.

Rozhodnutie krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním a následne najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2013 rozsudok krajského súdu

z 22. júna 2012 potvrdil.

Predmetom súdneho sporu bolo preskúmanie označeného rozhodnutia odporkyne,

najmä jej postupu pri výpočte (stanovení výšky) starobného dôchodku podľa príslušných

ustanovení o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) v znení aktuálnom v čase rozhodovania.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla: «Jadrom problému je môj nesúhlas

s Rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredie... ktorého prepočítanie som žiadala súdnou

cestou tak, aby riešil otázku vrátenia štátom zadržiavaných mojich 0,5% za každých 30 dni

po skončení vyplácania predčasného dôchodku a z takto nanovo vytvoreného základu, aby

mi bol dopočítaný aj rozdiel z valorizácii v jednotlivých rokoch z nesprávne vypočítaných

základov.

Podľa mňa neexistoval a ani teraz neexistuje právny dôvod na dodatočné

nevyplatenie zadržaných 0,5 % od 12. februára 2011 do 12 februára 2012 a na nové

prepočítanie základu v roku 2008.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn. č. z 25. septembra 2013 bol

potvrdený rozsudok Krajského súdu v Nitre spis. zn. č. z 22 júna 2012, ktorý

potvrdil správnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie, Bratislava č. 5356122460

a tak nepripustil prepočítanie rozhodnutia ktoré som žiadala súdnou cestou.

Svoje rozhodnutie zdôvodnil mojim právom opätovne požiadať o prepočet

starobného dôchodku.

Ak jadrom žaloby bola moja požiadavka o prepočet rozhodnutia poisťovne

č. 5356122460 a zmenou zákona mi toto právo bolo potvrdené, tak najvyšší súd mal

rozhodnúť o novom prepočte a nie odkázať ma na podanie novej žiadosti...

A tak k doterajšiemu dvojročnému vyčkávaniu na spravodlivý výpočet dôchodku,

pribudnú po novom výpočte minimálne ďalšie dva roky .

Podľa doterajšej skúsenosti a postojov súdu i sociálnej poisťovne s jeho monopolným

postavením je vysoká pravdepodobnosť, že minimálne ďalšie dva roky a teda spolu 4 roky

nebudem poberať spravodlivý dôchodok a tento stav môže pretrvávať.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného

práva „na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa

a 2 ...“, základného práva na „primerané hmotné zabezpečenie

v starobe“ podľa postupom a označeným rozsudkom najvyššieho súdu,

zrušil predmetný rozsudok a priznal jej trovy konania. Domáha sa aj priznania finančného

zadosťučinenia v sume 1 000 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. , ).

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 39 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a 2 , resp. aj práva podľa dohovoru najmä v tom, že vo veci

konajúce všeobecné súdy nedostatočne vyhodnotili existujúci skutkový stav, a z ich

rozhodnutí, a to najmä najvyššieho súdu, nie jasné, že „tak ako , ani

odporkyňa a ani ona sama nenašla ustanovenie, ktoré by riešilo otázku vrátenia štátom jej

zadržiavaných 0,5 % za každých 30 dní od 12. februára 2011 do 12. februára 2012...“.

Sťažovateľka tiež namieta, že „§ 293bt ods. 6 zákona o sociálnom poistení (v znení

zákona č. 543/1010 Z. z.) svojím nerovnoprávnym postavením nároku štátu a občana pri

vrátení neoprávnených finančných prostriedkov, nie je v súlade s čl. 39 ods. l, čl. 12 ods. 1

a2a “.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je

v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu

umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či

tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-

procesnými zásadami upravenými v ústave.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis a tam citovaná judikatúra).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2013 sú

zlučiteľné s označenými článkami (resp. dohovoru). V súvislosti s tým ústavný súd

poznamenáva, že (podľa svojej konštantnej judikatúry) nemá zásadné oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľky

potvrdil rozsudok krajského súdu, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia

vychádzajúca z v konaní (administratívnom a aj súdnom) zisteného skutkového stavu a na

neho nadväzujúcich právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po

oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku a odvolacej argumentácie sťažovateľky

svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Podľa § 69a ods. 1, 2 a 3 zákona o sociálnom poistení

v znení predčasný starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového

veku je starobný dôchodok. Ak poistencovi, ktorému bol priznaný predčasný starobný

dôchodok, nebol predčasný starobný dôchodok vyplácaný nepretržite od vzniku nároku na

tento dôchodok do dovŕšenia dôchodkového veku, suma starobného dôchodku podľa odseku

1, na ktorú mal poistenec nárok v deň dovŕšenia dôchodkového veku, sa určí na žiadosť

poistenca znovu.

Suma starobného dôchodku podľa odseku 1 určená podľa § 68 ods. 2 a zvýšená

podľa § 82 sa zvýši o 0.5 % za každých začatých 30 dní, počas ktorých netrval nárok na

výplatu predčasného starobného dôchodku; § 82 ods. 16 sa v tomto prípade neuplatní.

Nárok na výplatu starobného dôchodku, ktorého suma bola určená podľa odseku 2, vznikne

odo dňa podania žiadosti poistencom, najskôr dňom dovŕšenia dôchodkového veku.

Podľa § 293bt ods. 3 zákona o sociálnom poistení ak poistenec, ktorému bol

priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2010,

nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, je povinne dôchodkovo poistený

ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba k 31. decembru 2010 a toto

dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok na výplatu predčasného starobného

dôchodku zaniká od najbližšej splátky predčasného starobného dôchodku splatnej

po 28. februári 2011. Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku poistenca

uvedeného v prvej vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky

dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného do 31. decembra 2010

a za obdobie po najbližšej splátke dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona

účinného od 1. januára 2011.

Z obsahu spisov vyplýva, že na základe žiadosti navrhovateľky zo 17. decembra 2007

bol rozhodnutím z 26. februára 2008 číslo 535 612 2460 podľa § 67 ods. 1 a § 82 zákona

o sociálnom poistení (v znení ) priznaný navrhovateľke predčasný

starobný dôchodok v sume 6 870 Sk mesačne s účinnosťou od 17. decembra 2007. V ňom

je uvedené (str. 2), že od vzniku nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku,

od 17. decembra 2007 navrhovateľke do dovŕšenia dôchodkového veku, do 12. marca 2012

chýba 1 547 dní.

Rozhodnutím z 1. marca 2011 číslo 535 612 2460 odporkyňa podľa § 293bt ods. 3

zákona o sociálnom poistení (v znení ) zastavila výplatu

predčasného starobného dôchodku navrhovateľky s účinnosťou od 18. marca 2011.

Navrhovateľka žiadosťou z 27. februára 2012 požiadala o uvoľnenie výplaty starobného

dôchodku od dovŕšenia dôchodkového veku od 12. marca 2032.

V konaní bolo preukázané, že navrhovateľke napriek zastaveniu výplaty predčasného

starobného dôchodku od 18. marca 2011 do dovŕšenia dôchodkového veku 12. marca 2012

nezaniklo povinné dôchodkové poistenie. Navrhovateľka má preto nárok na prepočet

a zvýšenie výšky starobného dôchodku za uvedenú dobu od 18. marca 2011 do 12. marca

2012. kedy jej nebol predčasný starobný dôchodok vyplácaný nepretržite od vzniku nároku

naň do dovŕšenia dôchodkového veku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 69a

ods. 2 zákona o sociálnom poistení od jeho účinnosti dňom 1. januára 2013 s tým. že nárok

na takto novourčenú sumu starobného dôchodku navrhovateľke vznikne najskôr odo dňa

dovŕšenia dôchodkového veku. Suma starobného dôchodku, na ktorú má navrhovateľka

nárok v deň dovŕšenia dôchodkového veku, sa určí na jej žiadosť znova.

Navrhovateľka podala pred vznikom a účinnosťou citovanej právnej úpravy

požiadala 27. februára 2012 o uvoľnenie výplaty predčasného starobného dôchodku, ktorý

po dovŕšení dôchodkového veku (od 12. marca 2012) je jej starobným dôchodkom. Žiadosť

o prepočítanie starobného dôchodku za uvedené obdobie dôchodkového poistenia, teda

za čas od 18. marca 2011 do dovŕšenia dôchodkového veku 12. marca 2012 za účinnosti

citovanej právnej úpravy, t. j. v čase od 1. januára 2013, nepodala. Až na základe novej

žiadosti bude môcť odporkyňa vykonať prepočet výšky starobného dôchodku navrhovateľky

aj za predmetné obdobie, kedy navrhovateľke nebol predčasný starobný dôchodok

vyplácaný nepretržite do dovŕšenia dôchodkového veku.

Po rozhodnutí o novom výpočte starobného dôchodku bude navrhovateľka

v rovnakom postavení ako ostatní pracujúci dôchodcovia, preto odvolací súd nepovažoval

za dôvodné požiadať Ústavný súd o posúdenie ústavnosti § 293bt zákona o sociálnom

poistení.

Z uvedených dôvodov odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

Krajského súdu v Nitre z 22. júna 2012, č. k. -31 v zmysle

potvrdil.»

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že z ústavnoprávneho

hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia,

ktoré sú dostatočne odôvodnené. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto

závery (postupy a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj , )

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu () rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné a namietaný rozsudok najvyššieho súdu je aj náležite odôvodnený. Ústavný

súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu

za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv,

a preto sťažovateľkinu sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú odmietol (obdobne a ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti navyše považuje

za potrebné poukázať na povahu a špecifiká správneho súdnictva podľa piatej časti

, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov

verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy ( ), teda preskúmať to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné

hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie

je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy

(m. m. ).

Za týchto okolností neexistuje medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a obsahom práv označených sťažovateľkou taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ),

súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky upraveného v

a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia

jej základného práva zaručeného v , a v danom prípade konkrétne

okolnosti posudzovaného prípadu ani nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie bolo možné vysloviť porušenie práva hmotného charakteru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu zaručeného . Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne ).

Ústavný súd tiež konštatuje, že odôvodnenie predloženej sťažnosti neobsahuje ani

jednu dostatočne konkrétnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčiť v

prospech záveru o porušení niektorého z označeného základného práva podľa a

práva podľa dohovoru a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa

povolaný.

V posudzovanom prípade sťažovateľky je obsah sťažnosti založený najmä na tom, že

najvyšší súd sa nezaoberal jej návrhom na „prepočítanie starobného dôchodku“ a odkázal

ju na prepočet starobného dôchodku odporkyňou, čím malo dôjsť k porušeniu jej

označených práv. Citovaná námietka bez ďalšieho neumožňuje urobiť si relevantný úsudok

o jej ústavnoprávnej podstate, ktorá by následne mohla byť predmetom prieskumu zo strany

ústavného súdu. Okrem toho námietky sťažovateľky smerujú aj k posúdeniu „§ 293bt ods.

6 zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 543/1010 Z. z.) svojím nerovnoprávnym

postavením nároku štátu a občana pri vrátení neoprávnených finančných prostriedkov“,

ktorý nie je podľa nej „v súlade s ods. l, a 2 a “, teda

ide o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa ) ,

a sťažovateľka pritom nie je podľa a zákona o ústavnom

súde v spojení s oprávnenou osobou na podanie tohto

návrhu.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , , ).

Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje relevantné

odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú ) ako

východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci

samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí

(obdobne ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014