Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 261/2014
PDF · 220.47 KB
No categories available
III. ÚS 261/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť F. U., zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Kozákovou,
Odborárska 7, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na primerané
hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 25. septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/123/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. U. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. januára 2014 doručená sťažnosť F. U. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala
porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl.
39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 25.
septembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/123/2012 (ďalej aj rozsudok
najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému
súdu 19. februára 2014.
Sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky v súdnom spore (konaní)
proti odporkyni Sociálnej poisťovni – ústrediu, Bratislava (ďalej len „odporkyňa“)
o preskúmanie rozhodnutia odporkyne č. 5356122460 z 12. marca 2012, ktorým odporkyňa
predmetným rozhodnutím sťažovateľke priznala starobný dôchodok od 12. marca 2012
v sume 280,20 € mesačne. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 31. októbra 2011
opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 19 Sd/97/2012 z 22. júna 2012 tak, že rozhodnutie odporkyne potvrdil.
Rozhodnutie krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním a následne najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 7 So/123/2012 z 25. septembra 2013 rozsudok krajského súdu
z 22. júna 2012 potvrdil.
Predmetom súdneho sporu bolo preskúmanie označeného rozhodnutia odporkyne,
najmä jej postupu pri výpočte (stanovení výšky) starobného dôchodku podľa príslušných
ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) v znení aktuálnom v čase rozhodovania.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež uviedla: «Jadrom problému je môj nesúhlas
s Rozhodnutím Sociálnej poisťovne – ústredie... ktorého prepočítanie som žiadala súdnou
cestou tak, aby riešil otázku vrátenia štátom zadržiavaných mojich 0,5% za každých 30 dni
po skončení vyplácania predčasného dôchodku a z takto nanovo vytvoreného základu, aby
mi bol dopočítaný aj rozdiel z valorizácii v jednotlivých rokoch z nesprávne vypočítaných
základov.
Podľa mňa neexistoval a ani teraz neexistuje právny dôvod na dodatočné
nevyplatenie zadržaných 0,5 % od 12. februára 2011 do 12 februára 2012 a na nové
prepočítanie základu v roku 2008.
Rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn. č. 7 So/123/2012 z 25. septembra 2013 bol
potvrdený rozsudok Krajského súdu v Nitre spis. zn. č. 19 Sd/97/2012 z 22 júna 2012, ktorý
potvrdil správnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie, Bratislava č. 5356122460
a tak nepripustil prepočítanie rozhodnutia ktoré som žiadala súdnou cestou.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil mojim právom opätovne požiadať o prepočet
starobného dôchodku.
Ak jadrom žaloby bola moja požiadavka o prepočet rozhodnutia poisťovne
č. 5356122460 a zmenou zákona mi toto právo bolo potvrdené, tak najvyšší súd mal
rozhodnúť o novom prepočte a nie odkázať ma na podanie novej žiadosti...
A tak k doterajšiemu dvojročnému vyčkávaniu na spravodlivý výpočet dôchodku,
pribudnú po novom výpočte minimálne ďalšie dva roky .
Podľa doterajšej skúsenosti a postojov súdu i sociálnej poisťovne s jeho monopolným
postavením je vysoká pravdepodobnosť, že minimálne ďalšie dva roky a teda spolu 4 roky
nebudem poberať spravodlivý dôchodok a tento stav môže pretrvávať.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základného
práva „na súdnu ochranu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy...“, základného práva na „primerané hmotné zabezpečenie
v starobe“ podľa čl. 39 ods. 1 ústavy postupom a označeným rozsudkom najvyššieho súdu,
zrušil predmetný rozsudok a priznal jej trovy konania. Domáha sa aj priznania finančného
zadosťučinenia v sume 1 000 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 23/2014).
Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 39 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, resp. aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v tom, že vo veci
konajúce všeobecné súdy nedostatočne vyhodnotili existujúci skutkový stav, a z ich
rozhodnutí, a to najmä najvyššieho súdu, nie jasné, že „tak ako zákon č. 543/2010 Z. z., ani
odporkyňa a ani ona sama nenašla ustanovenie, ktoré by riešilo otázku vrátenia štátom jej
zadržiavaných 0,5 % za každých 30 dní od 12. februára 2011 do 12. februára 2012...“.
Sťažovateľka tiež namieta, že „§ 293bt ods. 6 zákona o sociálnom poistení (v znení
zákona č. 543/1010 Z. z.) svojím nerovnoprávnym postavením nároku štátu a občana pri
vrátení neoprávnených finančných prostriedkov, nie je v súlade s čl. 39 ods. l, čl. 12 ods. 1
a2a čl. 13 ods. 4 ústavy“.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je
v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu
umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či
tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-
procesnými zásadami upravenými v ústave.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 33/2014 a tam citovaná judikatúra).
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 7 So/123/2012 z 25. septembra 2013 sú
zlučiteľné s označenými článkami ústavy (resp. dohovoru). V súvislosti s tým ústavný súd
poznamenáva, že (podľa svojej konštantnej judikatúry) nemá zásadné oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľky
potvrdil rozsudok krajského súdu, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia
vychádzajúca z v konaní (administratívnom a aj súdnom) zisteného skutkového stavu a na
neho nadväzujúcich právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po
oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku a odvolacej argumentácie sťažovateľky
svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «Podľa § 69a ods. 1, 2 a 3 zákona o sociálnom poistení
v znení zákona č. 413/2012 Z. z. predčasný starobný dôchodok po dovŕšení dôchodkového
veku je starobný dôchodok. Ak poistencovi, ktorému bol priznaný predčasný starobný
dôchodok, nebol predčasný starobný dôchodok vyplácaný nepretržite od vzniku nároku na
tento dôchodok do dovŕšenia dôchodkového veku, suma starobného dôchodku podľa odseku
1, na ktorú mal poistenec nárok v deň dovŕšenia dôchodkového veku, sa určí na žiadosť
poistenca znovu.
Suma starobného dôchodku podľa odseku 1 určená podľa § 68 ods. 2 a zvýšená
podľa § 82 sa zvýši o 0.5 % za každých začatých 30 dní, počas ktorých netrval nárok na
výplatu predčasného starobného dôchodku; § 82 ods. 16 sa v tomto prípade neuplatní.
Nárok na výplatu starobného dôchodku, ktorého suma bola určená podľa odseku 2, vznikne
odo dňa podania žiadosti poistencom, najskôr dňom dovŕšenia dôchodkového veku.
Podľa § 293bt ods. 3 zákona o sociálnom poistení ak poistenec, ktorému bol
priznaný predčasný starobný dôchodok podľa zákona účinného do 31. decembra 2010,
nedovŕši dôchodkový vek do 28. februára 2011, je povinne dôchodkovo poistený
ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba k 31. decembru 2010 a toto
dôchodkové poistenie trvá po 28. februári 2011, nárok na výplatu predčasného starobného
dôchodku zaniká od najbližšej splátky predčasného starobného dôchodku splatnej
po 28. februári 2011. Nárok na výplatu predčasného starobného dôchodku poistenca
uvedeného v prvej vete sa posudzuje a jeho suma sa určuje za obdobie do najbližšej splátky
dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona účinného do 31. decembra 2010
a za obdobie po najbližšej splátke dôchodku splatnej po 28. februári 2011 podľa zákona
účinného od 1. januára 2011.
Z obsahu spisov vyplýva, že na základe žiadosti navrhovateľky zo 17. decembra 2007
bol rozhodnutím z 26. februára 2008 číslo 535 612 2460 podľa § 67 ods. 1 a § 82 zákona
o sociálnom poistení (v znení zákona č. 43/2004 Z. z.) priznaný navrhovateľke predčasný
starobný dôchodok v sume 6 870 Sk mesačne s účinnosťou od 17. decembra 2007. V ňom
je uvedené (str. 2), že od vzniku nároku na výplatu predčasného starobného dôchodku,
od 17. decembra 2007 navrhovateľke do dovŕšenia dôchodkového veku, do 12. marca 2012
chýba 1 547 dní.
Rozhodnutím z 1. marca 2011 číslo 535 612 2460 odporkyňa podľa § 293bt ods. 3
zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 543/2010 Z. z.) zastavila výplatu
predčasného starobného dôchodku navrhovateľky s účinnosťou od 18. marca 2011.
Navrhovateľka žiadosťou z 27. februára 2012 požiadala o uvoľnenie výplaty starobného
dôchodku od dovŕšenia dôchodkového veku od 12. marca 2032.
V konaní bolo preukázané, že navrhovateľke napriek zastaveniu výplaty predčasného
starobného dôchodku od 18. marca 2011 do dovŕšenia dôchodkového veku 12. marca 2012
nezaniklo povinné dôchodkové poistenie. Navrhovateľka má preto nárok na prepočet
a zvýšenie výšky starobného dôchodku za uvedenú dobu od 18. marca 2011 do 12. marca
2012. kedy jej nebol predčasný starobný dôchodok vyplácaný nepretržite od vzniku nároku
naň do dovŕšenia dôchodkového veku v zmysle citovaného zákonného ustanovenia § 69a
ods. 2 zákona o sociálnom poistení od jeho účinnosti dňom 1. januára 2013 s tým. že nárok
na takto novourčenú sumu starobného dôchodku navrhovateľke vznikne najskôr odo dňa
dovŕšenia dôchodkového veku. Suma starobného dôchodku, na ktorú má navrhovateľka
nárok v deň dovŕšenia dôchodkového veku, sa určí na jej žiadosť znova.
Navrhovateľka podala pred vznikom a účinnosťou citovanej právnej úpravy
požiadala 27. februára 2012 o uvoľnenie výplaty predčasného starobného dôchodku, ktorý
po dovŕšení dôchodkového veku (od 12. marca 2012) je jej starobným dôchodkom. Žiadosť
o prepočítanie starobného dôchodku za uvedené obdobie dôchodkového poistenia, teda
za čas od 18. marca 2011 do dovŕšenia dôchodkového veku 12. marca 2012 za účinnosti
citovanej právnej úpravy, t. j. v čase od 1. januára 2013, nepodala. Až na základe novej
žiadosti bude môcť odporkyňa vykonať prepočet výšky starobného dôchodku navrhovateľky
aj za predmetné obdobie, kedy navrhovateľke nebol predčasný starobný dôchodok
vyplácaný nepretržite do dovŕšenia dôchodkového veku.
Po rozhodnutí o novom výpočte starobného dôchodku bude navrhovateľka
v rovnakom postavení ako ostatní pracujúci dôchodcovia, preto odvolací súd nepovažoval
za dôvodné požiadať Ústavný súd o posúdenie ústavnosti § 293bt zákona o sociálnom
poistení.
Z uvedených dôvodov odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Nitre z 22. júna 2012, č. k. 19 Sd/97/2012-31 v zmysle § 219 OSP
potvrdil.»
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že z ústavnoprávneho
hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia,
ktoré sú dostatočne odôvodnené. Ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný tieto
závery (postupy a hodnotenia) nahradzovať (podobne aj IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011)
a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné a namietaný rozsudok najvyššieho súdu je aj náležite odôvodnený. Ústavný
súd považuje postup najvyššieho súdu pri preskúmavaní rozhodnutia krajského súdu
za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv,
a preto sťažovateľkinu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú odmietol (obdobne I. ÚS 23/2014 a IV. ÚS 443/2013).
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti navyše považuje
za potrebné poukázať na povahu a špecifiká správneho súdnictva podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov
verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie
je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy
(m. m. IV. ÚS 596/2012).
Za týchto okolností neexistuje medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a obsahom práv označených sťažovateľkou taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom
prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08),
súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať
zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia
jej základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy, a v danom prípade konkrétne
okolnosti posudzovaného prípadu ani nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie bolo možné vysloviť porušenie práva hmotného charakteru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu zaručeného čl. 39 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (obdobne III. ÚS 422/2013).
Ústavný súd tiež konštatuje, že odôvodnenie predloženej sťažnosti neobsahuje ani
jednu dostatočne konkrétnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčiť v
prospech záveru o porušení niektorého z označeného základného práva podľa ústavy a
práva podľa dohovoru a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
povolaný.
V posudzovanom prípade sťažovateľky je obsah sťažnosti založený najmä na tom, že
najvyšší súd sa nezaoberal jej návrhom na „prepočítanie starobného dôchodku“ a odkázal
ju na prepočet starobného dôchodku odporkyňou, čím malo dôjsť k porušeniu jej
označených práv. Citovaná námietka bez ďalšieho neumožňuje urobiť si relevantný úsudok
o jej ústavnoprávnej podstate, ktorá by následne mohla byť predmetom prieskumu zo strany
ústavného súdu. Okrem toho námietky sťažovateľky smerujú aj k posúdeniu „§ 293bt ods.
6 zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 543/1010 Z. z.) svojím nerovnoprávnym
postavením nároku štátu a občana pri vrátení neoprávnených finančných prostriedkov“,
ktorý nie je podľa nej „v súlade s čl. 39 ods. l, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy“, teda
ide o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a) ústavy,
a sťažovateľka pritom nie je podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 37 ods. 1 zákona o ústavnom
súde v spojení s § 18 ods. 1 zákona o ústavnom súde oprávnenou osobou na podanie tohto
návrhu.
Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje relevantné
odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako
východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci
samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
(obdobne III. ÚS 238/2013).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014