Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 422/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. G., N., zastúpeného advokátkou JUDr. J. T., N., vo veci

namietaného porušenia a 2 , základného práva na

primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa

a základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013

doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1

a 2 (ďalej len „“) a svojich základných práv podľa

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27.

marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Rozhodnutím Sociálnej poisťovne –

ústredie... Bratislava zo dňa 20. 01. 2011 číslo 480 827 1620 v spojení s doplneným

rozhodnutím zo dňa 31. 03. 2011 mi podľa a o sociálnom

poistení... od 1. decembra 2010 bol priznaný starobný dôchodok v sume 338,40 EUR

mesačne.

Zároveň Sociálna poisťovňa... rozhodla, že mi od 1. januára 2011 zvyšuje starobný

dôchodok na sumu 344,50 EUR mesačne. Starobný dôchodok mi Sociálna poisťovňa

priznala podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a

Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009...

S priznanou výškou dôchodku, ako aj s odporkyňou zohľadneným počtom dní

obdobia dôchodkového poistenia som nesúhlasil, preto som proti uvedenému rozhodnutiu

podal dňa 08. 03. 2011 opravný prostriedok. Konanie o opravnom prostriedku bolo vedené

Krajským súdom Nitra pod sp. zn. , pričom jeho rozsudkom č.

-57 zo dňa 28. 11. 2011 bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 20. 01. 2011 v spojení

so zmenovým rozhodnutím zo dňa 31. 03. 2011 potvrdené.

Proti uvedenému rozsudku som podal odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd...

rozsudkom č. k. zo dňa 27. 03. 2013 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre z

28. novembra 2011, č. k. -57 potvrdzuje...

Sociálna poisťovňa... vychádzala zo skutočnosti, že som ku dňu vzniku nároku na

dôchodok získal 6360 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo je 17 rokov a 155 dní.

Nezapočítala mi pri výpočte dôchodku doby dôchodkového zabezpečenia dosiahnuté do

31. 12. 1992. Z celkového počtu 17 010 dní dôchodkového poistenia mi uznala iba 6360 dní

a priznala mi dôchodok iba vo výške zodpovedajúcej tomuto počtu dní a to 338,40 EUR

mesačne.

Sociálna poisťovňa svoj postup odôvodnila ustanovením čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi

ČR a SR o sociálnom zabezpečení č. , podľa ktorého doby zabezpečenia

získané pred dňom rozdelenia ČSFR sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného

štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ sídlo ku dňu rozdelenia ČSFR. Keďže podľa

názoru Sociálnej poisťovne ku dňu rozdelenia ČSFR som pracoval u zamestnávateľa Č.,

štátny podnik so sídlom v P., doby zabezpečenia, ktoré som získal do 31. 12. 1992, sú

považované za doby zabezpečenia Českej republiky.

V konaniach vedených vyššie uvedenými všeobecnými súdmi som poukazoval na tú

skutočnosť, že Sociálna poisťovňa nemôže na moju osobu aplikovať čl. 20 ods. 1 Zmluvy

medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení...

V konaní som uviedol, že čo sa týka podmienky výhodnosti, podľa mojich prepočtov,

použitie čl. 20 ods. 1 Zmluvy o sociálnom zabezpečení... je vo vzťahu k mojej osobe

nevýhodné a výrazne ma diskriminuje oproti iným občanom SR, ktorí rovnako ako ja po

celý svoj produktívny život pracovali na území SR...

Som občanom Slovenskej republiky, trvalý pobyt mám taktiež od narodenia v

Slovenskej republike. Počas svojho produktívneho pracovného života som pracoval výlučne

na území Slovenskej republiky, s miestom výkonu práce v I.

Pokiaľ ide o otázku sídla môjho zamestnávateľa ku dňu rozdelenia ČSFR na účely

aplikácie článku 20 ods. 1 Zmluvy, som presvedčený o nesprávnosti záveru súdov, že sídlo

môjho zamestnávateľa sa nachádzalo ku dňu 31. 12. 1992 v ČR. V konaní pred všeobecnými

súdmi som poukazoval na tú skutočnosť, že evidenčné listy dôchodkového zabezpečenia od

01. 09. 1975 až do 31. 12. 2003 vyhotovil Slovenský plynárenský priemysel, a. s. divízia

Slovtransgaz. Mojim zamestnávateľom ku dňu 31. 12. 1992 podľa evidenčného listu bol

Slovenský plynárenský priemysel, a. s. ako právny nástupca po organizácii Slovenský

plynárenský priemysel, š.p. Slovenský plynárenský priemysel, š.p. ani jeho právny nástupca

Slovenský plynárenský priemysel, a. s., nikdy nemal sídlo na území Českej republiky, čo

vyplýva z úplného výpisu Slovenského plynárenského priemyslu, š. p. z obchodného

registra, z ktorého je zrejmé, že od 01. 01. 1989 do 29. 06. 2001 mal sídlo v Bratislave...

V tejto súvislosti dávam do pozorností, že aj Česká správa sociálneho zabezpečenia

pri rozhodovaní o priznaní starobných dôchodkov mojim bývalým spolupracovníkom, s

ktorými som desaťročia pracoval na tom istom pracovisku (kompresorová stanica č. 4 I.) a

ktorí odišli do starobného dôchodku v období posledných cca 12 kalendárnych mesiacov, sa

nestotožňuje so závermi Sociálnej poisťovne, že sídlo zamestnávateľa zamestnancov

pracujúcich na Kompresorovej stanici č. 4 ku dňu 31.12.1992, bolo v Českej republike a

„české dôchodky“ im nepriznáva. V súčasnosti evidujem medzi svojimi bývalými kolegami

dosť prípadov, kedy títo poberajú výlučne dôchodok od Sociálnej poisťovne, pri započítaní

dôb dôchodkového zabezpečenia dosiahnutých do 31. 12. 1992 ako dôb dosiahnutých v

Slovenskej republike (napr. sa to týka p. Vladimíra Pleška)... Upozorňujem na nerovnosť

právneho posúdenia porovnateľných prípadov, ktorú nepopiera ani samotná Sociálna

poisťovňa.

Napokon k otázke sídla môjho zamestnávateľa sa Najvyšší súd... vyjadril už v jeho

rozsudku č. k. zo dňa 22. 03. 2007, ktorý rozhodoval vo veci navrhovateľa J.

C. - môjho kolegu - proti odporkyni Sociálna poisťovňa - ústredie Bratislava vo veci

predčasného starobného dôchodku; J. C. rovnako ako ja nepretržite od sedemdesiatych

rokov 20. storočia vykonával prácu na pracovisku Kompresorová stanica 04 I. Najvyšší súd

v cit. rozsudku uvádza, že „názor odporkyne (Sociálnej poisťovne), že sídlo zamestnávateľa

navrhovateľa k 31. 12. 1992, ktorým bol podľa Najvyššieho súdu S., bolo v Českej

republike, nezodpovedá skutočnosti a pokiaľ z takéhoto skutkového záveru odporkyňa

vychádzala pri právnom posúdení veci, rozhodla v rozpore so zákonom, lebo nevychádzala

zo skutočného stavu veci.“ Pokiaľ teda Najvyšší súd v mojom prípade dospel k inému

záveru, keď konštatoval, že sídlo zamestnávateľa som mal ku dňu 31. 12. 1992 v Českej

republike, ide o úplne protichodný názor toho istého súdu na analogicky prípad, čo

rozhodne neprispieva k dôvere v spravodlivé súdne konanie...

„... Poistenie, získané do 31. decembra 1992 za existencie spoločného štátu na území

Českej republiky preto nemožno považovať len za dobu odpracovanú v cudzine na účely

čl. 46 nariadenia a z tohto dôvodu nie je možné s takými občanmi zaobchádzať inak ako s

občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31. 12. 1992 sídlo

na území Slovenskej republiky. Takýto postup by podľa názoru odvolacieho súdu bol v

rozpore s a . Na tom nič nemení okolnosť, že

zo žiadneho právneho predpisu zatiaľ nevyplýva povinnosť odporkyne priznať a vyplácať

takej osobe dorovnanie rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý by mala nárok v

Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má

k tomuto dňu nárok v Českej republike.“...

Najvyšší súd SR v mojom prípade vyjadril v rozsudku zo dňa 27. 03. 2013 odlišné

právne stanovisko, možno povedať že až protichodné k stanovisku vyslovenému iným

senátom tohto súdu v analogických prípadoch. Takéto protichodné právne závery

neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že postupom všeobecných

súdov bolo porušené moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ... a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru...

Som tiež toho názoru, že napadnutým rozhodnutím mi bolo upreté právo na

primerané hmotné zabezpečenie v starobe vo výške zodpovedajúcej dĺžke doby poistenia,

výške príjmu a z neho odvedených daní a poistného. V prvostupňovom konaní pred

Krajským súdom v Nitre som predkladal súdu výpočet môjho „poškodenia“ na

dôchodkových nárokoch, z ktorého je zrejmé, že rozdiel sumy starobného dôchodku, ktorá

mi mala byt' priznaná Sociálnou poisťovňou...na základe zhodnotenia všetkých dôb

poistenia (17 010 dní), ako dôb získaných výlučne na území Slovenskej republiky a súčtu

súm starobných dôchodkov na základe zhodnotenia dôb poistenia podľa článku 20 Zmluvy

medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení predstavuje 130,37 EUR mesačne v môj

neprospech. O túto sumu som každý mesiac ukrátený v porovnaní s inými občanmi, ktorí

mali sídlo zamestnávateľa ku dňu zániku Čs. federácie na Slovensku a to i v porovnaní s

časťou mojich spolupracovníkov, ktorí mali to „šťastie“, že poberajú výlučne „slovenský“

dôchodok, keďže im Sociálna poisťovňa zohľadnila aj doby zabezpečenia dosiahnuté do

31. 12. 1992, hoci zamestnávateľa sme mali k tomuto dátumu rovnakého. Nesúhlasím s tým,

že mám niesť nepriaznivé dôsledky rozdelenia ČSFR spočívajúce v tom, že mám za 40 rokov

práce odpracovanej vo vlastnej krajine priznaný dôchodok vo výške cca 80 % dôchodku,

ktorý za rovnakú dobu dôchodkového poistenia, pri rovnakej výške príjmu a z neho

odvedených daní a poistného poberajú moji spoluobčania.

Som toho názoru, že tak Krajský súd v Nitre ako aj Najvyšší súd SR sa pri aplikácii

Zmluvy priklonili k reštriktívnemu výkladu čl. 20 ods. 1 Zmluvy a nezohľadnili účel Zmluvy,

ktorý spočíval v úprave rozdelenia podielu oboch nástupníckych štátov na úhrade

dôchodkov. Účelom uzatvorenia tejto zmluvy nebolo krátenie dôchodkových nárokov

vlastným občanom, ktorým vyšší dôchodkový nárok vzniká nezávisle na takejto zmluve

podľa vnútroštátnych predpisov. Nerovnosť založenú len v dôsledku špecifickej okolnosti,

ktorá má pôvod v zániku Česko - slovenskej federácie, považujem za ústavne neprípustnú

diskrimináciu jednej skupiny občanov proti iným skupinám občanov Slovenskej republiky.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo M. G. na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2

... v spojitosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods.

1 ... a so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru... a jeho základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl.

39 ods. 1 ... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 27. 03. 2013

porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 27. 03. 2013 sa zrušuje

a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znova konal a rozhodol.

Najvyšší súd... je povinný zaplatiť M. G. náhradu trov konania v sume 275,94 EUR...

na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. T. vedený v S...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie

je zastupovať súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu týmto súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Ústavný súd ďalej pripomína, že úlohou všeobecných súdov v správnom súdnictve,

teda aj krajského súdu a najvyššieho súdu v tejto veci, nie je nahradzovať činnosť správnych

orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné

hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Pritom treba vziať do úvahy, že správny súd

(súd konajúci o žalobe proti rozhodnutiu alebo postupu správneho orgánu) nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu ().

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. marca 2013 došlo k porušeniu a 2

a základných práv sťažovateľa zaručených v a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

v tom, že najvyšší súd svojím rozsudkom nesprávne rozhodol a „použitie čl. 20 ods. 1

Zmluvy o sociálnom zabezpečení... je vo vzťahu k mojej osobe nevýhodné a výrazne ma

diskriminuje oproti iným občanom SR“, pričom k tomu uviedol príklady fyzických osôb,

v ktorých najvyšší súd rozhodol inak ako v jeho prípade.

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok (najvyšší súd ním potvrdil rozsudok

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 28. novembra 2011 č. k. 23 Sd/70/2011-

57, ktorým mu bol priznaný starobný dôchodok «podľa a

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)

a podľa článku 52 ods. 1 písm. a/ a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady

(EHS) c. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009...».

Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia konštatoval, že „navrhovateľ

27. decembra 2010 požiadal o starobný dôchodok s účinnosťou od 1. decembra 2010.

V žiadosti oznámil, že v deň rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky..., teda

31. decembra 1992 vykonával zárobkovú činnosť na území Českej republiky pre

zamestnávateľa so sídlom v Českej republike. Ďalej uviedol, že touto žiadosťou sa domáha

priznania starobného dôchodku zo Slovenskej republiky a súčasne aj z Českej republiky

podľa § 31 zákona č. 155/1995 Sb...

Česká správa sociálního zabezpečení, Praha v prílohe k svojmu vyjadreniu

z 13. mája 2011 predložila odporkyni formulár E 205 CZ, podľa ktorého navrhovateľ získal

do 31. decembra 1992 v českom systéme sociálneho zabezpečenia 10 713 dní dôchodkového

poistenia.

V zmysle podmienok uvedených v článkoch 11 a 20 Zmluvy všetky doby

dôchodkového poistenia, ktoré navrhovateľ získal k 1. januáru 1993 na území Slovenskej

republiky sa považujú za doby poistenia v Českej republike. V dôsledku tejto skutočnosti

mohla odporkyňa navrhovateľovi zhodnotiť na dôchodkové účely tieto doby zamestnania

len Česká správa sociálního zabezpečení, Praha podľa právnych predpisov Českej

republiky.

Česká správa sociálního zabezpečení, Praha rozhodnutím z 3. októbra 2010 priznala

navrhovateľovi podľa § 29 ods. 1 písm. b/ zákona č. 155/1995 Sb... s prihliadnutím na

Článok 52 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 starobný

dôchodok v sume 8 475 Kč mesačne a od januára 2011 vo výške 8 791 Kč mesačne.

Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ splnil dobu poistenia potrebnú pre

nárok na dôchodok bez prihliadnutia k dobám poistenia získaných podľa právnych

predpisov iných členských štátov. Započítaná mu bola doba poistenia získaná v českom

dôchodkovom poistení 10650 dní.

V slovenskom dôchodkovom poistení navrhovateľ od 1. januára 1993 získal 6 360

dní dôchodkového poistenia.

Podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na starobný

dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).

Odporkyňa po zistení, že navrhovateľ splnil podmienky pre vznik nároku na starobný

dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, získal 6 360 dní obdobia

dôchodkového poistenia, preskúmavaným rozhodnutím z 20. januára 2011 číslo 480 827

620 priznala navrhovateľovi starobný dôchodok v sume 338,40 € mesačne, od 1. januára

2011 344,50 € mesačne.

Podľa názoru odvolacieho súdu odporkyňa pred vydaním preskúmavaného

rozhodnutia na základe podkladu získaného navrhovateľom postupovala v súlade s vyššie

uvedenou medzinárodnou zmluvou a nemožno jej vytýkať, že pre dôchodkové účely

navrhovateľovi zhodnotila len doby zamestnania, ktoré získal od 1. januára 1993.

Navrhovateľ nepredložil ani v odvolacom konaní žiaden dôkaz o tom, že ku dňu

rozdelenia ČSFR t. j. 1. januára 1993 mal jeho zamestnávateľ sídlo v Slovenskej republike a

nevyvrátil údaje, uvedené vo formulári E 205 predložené Správou sociálního zabezpečení

Praha, na základe ktorých odporkyňa musela rozhodnúť...“.

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru,

že rozhodnutie je primeraným spôsobom odôvodnené; najvyšší súd uviedol jasné

a konkrétne dôvody, prečo rozhodol o nároku sťažovateľa, tak ako rozhodol (sťažovateľovi

bol priznaný starobný dôchodok za obdobie odpracovaných rokov do 31. decembra 1992,

ktoré si uplatňoval aj v Slovenskej republike v sume 8 475 Kč a od januára 2011 v sume

8 791 Kč mesačne tiež orgánmi Českej republiky), a už len z tohto dôvodu nejde asi

o rovnaké prípady, ako uviedol sťažovateľ, resp. o jeho diskrimináciu oproti iným osobám,

keďže zo sťažnosti tieto skutočnosti nevyplývajú.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1

písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. ,

, ).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. napr. ,

, ). V danom prípade to tak nebolo a podľa názoru ústavného súdu

najvyšší súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval

rozhodnutie krajského súdu za vecne správne, a vysporiadal sa pritom so všetkými

podstatnými námietkami sťažovateľa.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol časť sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ požadoval vyslovenie porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2

.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ),

súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

a namietaným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v

a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia

jeho základného práva zaručeného v a v danom prípade konkrétne

okolnosti posudzovaného prípadu ani nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie bolo možné vysloviť porušenie práva hmotného charakteru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu zaručeného v .

Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva „na ochranu pred

diskrimináciou podľa a 2 “

Sťažovateľ namieta aj porušenie a 2 v spojitosti so základným

právom podľa , ktoré označil za svoje základné práva.

Ustanovenia a 2 majú charakter ústavných princípov, ktoré

sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní

a listiny. Tieto ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného

súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných

podľa , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody

sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení

().

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2013