Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 422/2013
PDF · 232.55 KB
No categories available
III. ÚS 422/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. G., N., zastúpeného advokátkou JUDr. J. T., N., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So/36/2012 z 27. marca 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013
doručená sťažnosť M. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojich základných práv podľa čl. 39
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/36/2012 z 27.
marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Rozhodnutím Sociálnej poisťovne –
ústredie... Bratislava zo dňa 20. 01. 2011 číslo 480 827 1620 v spojení s doplneným
rozhodnutím zo dňa 31. 03. 2011 mi podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení... od 1. decembra 2010 bol priznaný starobný dôchodok v sume 338,40 EUR
mesačne.
Zároveň Sociálna poisťovňa... rozhodla, že mi od 1. januára 2011 zvyšuje starobný
dôchodok na sumu 344,50 EUR mesačne. Starobný dôchodok mi Sociálna poisťovňa
priznala podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009...
S priznanou výškou dôchodku, ako aj s odporkyňou zohľadneným počtom dní
obdobia dôchodkového poistenia som nesúhlasil, preto som proti uvedenému rozhodnutiu
podal dňa 08. 03. 2011 opravný prostriedok. Konanie o opravnom prostriedku bolo vedené
Krajským súdom Nitra pod sp. zn. 23 Sd/70/2011, pričom jeho rozsudkom č. 23 Sd/70/2011
-57 zo dňa 28. 11. 2011 bolo rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 20. 01. 2011 v spojení
so zmenovým rozhodnutím zo dňa 31. 03. 2011 potvrdené.
Proti uvedenému rozsudku som podal odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd...
rozsudkom č. k. 7 So/36/2012 zo dňa 27. 03. 2013 tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre z
28. novembra 2011, č. k. 23 Sd/70/2011-57 potvrdzuje...
Sociálna poisťovňa... vychádzala zo skutočnosti, že som ku dňu vzniku nároku na
dôchodok získal 6360 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo je 17 rokov a 155 dní.
Nezapočítala mi pri výpočte dôchodku doby dôchodkového zabezpečenia dosiahnuté do
31. 12. 1992. Z celkového počtu 17 010 dní dôchodkového poistenia mi uznala iba 6360 dní
a priznala mi dôchodok iba vo výške zodpovedajúcej tomuto počtu dní a to 338,40 EUR
mesačne.
Sociálna poisťovňa svoj postup odôvodnila ustanovením čl. 20 ods. 1 Zmluvy medzi
ČR a SR o sociálnom zabezpečení č. 318/1994 Z. z., podľa ktorého doby zabezpečenia
získané pred dňom rozdelenia ČSFR sa považujú za doby zabezpečenia toho zmluvného
štátu, na ktorého území mal zamestnávateľ sídlo ku dňu rozdelenia ČSFR. Keďže podľa
názoru Sociálnej poisťovne ku dňu rozdelenia ČSFR som pracoval u zamestnávateľa Č.,
štátny podnik so sídlom v P., doby zabezpečenia, ktoré som získal do 31. 12. 1992, sú
považované za doby zabezpečenia Českej republiky.
V konaniach vedených vyššie uvedenými všeobecnými súdmi som poukazoval na tú
skutočnosť, že Sociálna poisťovňa nemôže na moju osobu aplikovať čl. 20 ods. 1 Zmluvy
medzi ČR a SR o sociálnom zabezpečení...
V konaní som uviedol, že čo sa týka podmienky výhodnosti, podľa mojich prepočtov,
použitie čl. 20 ods. 1 Zmluvy o sociálnom zabezpečení... je vo vzťahu k mojej osobe
nevýhodné a výrazne ma diskriminuje oproti iným občanom SR, ktorí rovnako ako ja po
celý svoj produktívny život pracovali na území SR...
Som občanom Slovenskej republiky, trvalý pobyt mám taktiež od narodenia v
Slovenskej republike. Počas svojho produktívneho pracovného života som pracoval výlučne
na území Slovenskej republiky, s miestom výkonu práce v I.
Pokiaľ ide o otázku sídla môjho zamestnávateľa ku dňu rozdelenia ČSFR na účely
aplikácie článku 20 ods. 1 Zmluvy, som presvedčený o nesprávnosti záveru súdov, že sídlo
môjho zamestnávateľa sa nachádzalo ku dňu 31. 12. 1992 v ČR. V konaní pred všeobecnými
súdmi som poukazoval na tú skutočnosť, že evidenčné listy dôchodkového zabezpečenia od
01. 09. 1975 až do 31. 12. 2003 vyhotovil Slovenský plynárenský priemysel, a. s. divízia
Slovtransgaz. Mojim zamestnávateľom ku dňu 31. 12. 1992 podľa evidenčného listu bol
Slovenský plynárenský priemysel, a. s. ako právny nástupca po organizácii Slovenský
plynárenský priemysel, š.p. Slovenský plynárenský priemysel, š.p. ani jeho právny nástupca
Slovenský plynárenský priemysel, a. s., nikdy nemal sídlo na území Českej republiky, čo
vyplýva z úplného výpisu Slovenského plynárenského priemyslu, š. p. z obchodného
registra, z ktorého je zrejmé, že od 01. 01. 1989 do 29. 06. 2001 mal sídlo v Bratislave...
V tejto súvislosti dávam do pozorností, že aj Česká správa sociálneho zabezpečenia
pri rozhodovaní o priznaní starobných dôchodkov mojim bývalým spolupracovníkom, s
ktorými som desaťročia pracoval na tom istom pracovisku (kompresorová stanica č. 4 I.) a
ktorí odišli do starobného dôchodku v období posledných cca 12 kalendárnych mesiacov, sa
nestotožňuje so závermi Sociálnej poisťovne, že sídlo zamestnávateľa zamestnancov
pracujúcich na Kompresorovej stanici č. 4 ku dňu 31.12.1992, bolo v Českej republike a
„české dôchodky“ im nepriznáva. V súčasnosti evidujem medzi svojimi bývalými kolegami
dosť prípadov, kedy títo poberajú výlučne dôchodok od Sociálnej poisťovne, pri započítaní
dôb dôchodkového zabezpečenia dosiahnutých do 31. 12. 1992 ako dôb dosiahnutých v
Slovenskej republike (napr. sa to týka p. Vladimíra Pleška)... Upozorňujem na nerovnosť
právneho posúdenia porovnateľných prípadov, ktorú nepopiera ani samotná Sociálna
poisťovňa.
Napokon k otázke sídla môjho zamestnávateľa sa Najvyšší súd... vyjadril už v jeho
rozsudku č. k. 6 So 129/2006 zo dňa 22. 03. 2007, ktorý rozhodoval vo veci navrhovateľa J.
C. - môjho kolegu - proti odporkyni Sociálna poisťovňa - ústredie Bratislava vo veci
predčasného starobného dôchodku; J. C. rovnako ako ja nepretržite od sedemdesiatych
rokov 20. storočia vykonával prácu na pracovisku Kompresorová stanica 04 I. Najvyšší súd
v cit. rozsudku uvádza, že „názor odporkyne (Sociálnej poisťovne), že sídlo zamestnávateľa
navrhovateľa k 31. 12. 1992, ktorým bol podľa Najvyššieho súdu S., bolo v Českej
republike, nezodpovedá skutočnosti a pokiaľ z takéhoto skutkového záveru odporkyňa
vychádzala pri právnom posúdení veci, rozhodla v rozpore so zákonom, lebo nevychádzala
zo skutočného stavu veci.“ Pokiaľ teda Najvyšší súd v mojom prípade dospel k inému
záveru, keď konštatoval, že sídlo zamestnávateľa som mal ku dňu 31. 12. 1992 v Českej
republike, ide o úplne protichodný názor toho istého súdu na analogicky prípad, čo
rozhodne neprispieva k dôvere v spravodlivé súdne konanie...
„... Poistenie, získané do 31. decembra 1992 za existencie spoločného štátu na území
Českej republiky preto nemožno považovať len za dobu odpracovanú v cudzine na účely
čl. 46 nariadenia a z tohto dôvodu nie je možné s takými občanmi zaobchádzať inak ako s
občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31. 12. 1992 sídlo
na území Slovenskej republiky. Takýto postup by podľa názoru odvolacieho súdu bol v
rozpore s čl. 12 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Na tom nič nemení okolnosť, že
zo žiadneho právneho predpisu zatiaľ nevyplýva povinnosť odporkyne priznať a vyplácať
takej osobe dorovnanie rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý by mala nárok v
Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má
k tomuto dňu nárok v Českej republike.“...
Najvyšší súd SR v mojom prípade vyjadril v rozsudku zo dňa 27. 03. 2013 odlišné
právne stanovisko, možno povedať že až protichodné k stanovisku vyslovenému iným
senátom tohto súdu v analogických prípadoch. Takéto protichodné právne závery
neprispievajú k naplneniu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že postupom všeobecných
súdov bolo porušené moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy... a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru...
Som tiež toho názoru, že napadnutým rozhodnutím mi bolo upreté právo na
primerané hmotné zabezpečenie v starobe vo výške zodpovedajúcej dĺžke doby poistenia,
výške príjmu a z neho odvedených daní a poistného. V prvostupňovom konaní pred
Krajským súdom v Nitre som predkladal súdu výpočet môjho „poškodenia“ na
dôchodkových nárokoch, z ktorého je zrejmé, že rozdiel sumy starobného dôchodku, ktorá
mi mala byt' priznaná Sociálnou poisťovňou...na základe zhodnotenia všetkých dôb
poistenia (17 010 dní), ako dôb získaných výlučne na území Slovenskej republiky a súčtu
súm starobných dôchodkov na základe zhodnotenia dôb poistenia podľa článku 20 Zmluvy
medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení predstavuje 130,37 EUR mesačne v môj
neprospech. O túto sumu som každý mesiac ukrátený v porovnaní s inými občanmi, ktorí
mali sídlo zamestnávateľa ku dňu zániku Čs. federácie na Slovensku a to i v porovnaní s
časťou mojich spolupracovníkov, ktorí mali to „šťastie“, že poberajú výlučne „slovenský“
dôchodok, keďže im Sociálna poisťovňa zohľadnila aj doby zabezpečenia dosiahnuté do
31. 12. 1992, hoci zamestnávateľa sme mali k tomuto dátumu rovnakého. Nesúhlasím s tým,
že mám niesť nepriaznivé dôsledky rozdelenia ČSFR spočívajúce v tom, že mám za 40 rokov
práce odpracovanej vo vlastnej krajine priznaný dôchodok vo výške cca 80 % dôchodku,
ktorý za rovnakú dobu dôchodkového poistenia, pri rovnakej výške príjmu a z neho
odvedených daní a poistného poberajú moji spoluobčania.
Som toho názoru, že tak Krajský súd v Nitre ako aj Najvyšší súd SR sa pri aplikácii
Zmluvy priklonili k reštriktívnemu výkladu čl. 20 ods. 1 Zmluvy a nezohľadnili účel Zmluvy,
ktorý spočíval v úprave rozdelenia podielu oboch nástupníckych štátov na úhrade
dôchodkov. Účelom uzatvorenia tejto zmluvy nebolo krátenie dôchodkových nárokov
vlastným občanom, ktorým vyšší dôchodkový nárok vzniká nezávisle na takejto zmluve
podľa vnútroštátnych predpisov. Nerovnosť založenú len v dôsledku špecifickej okolnosti,
ktorá má pôvod v zániku Česko - slovenskej federácie, považujem za ústavne neprípustnú
diskrimináciu jednej skupiny občanov proti iným skupinám občanov Slovenskej republiky.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo M. G. na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a ods. 2
Ústavy... v spojitosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy... a so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1
Dohovoru... a jeho základné právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl.
39 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 So/36/2012 zo dňa 27. 03. 2013
porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 So/36/2012 zo dňa 27. 03. 2013 sa zrušuje
a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znova konal a rozhodol.
Najvyšší súd... je povinný zaplatiť M. G. náhradu trov konania v sume 275,94 EUR...
na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. T. vedený v S...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie
je zastupovať súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Posúdenie veci súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu týmto súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Ústavný súd ďalej pripomína, že úlohou všeobecných súdov v správnom súdnictve,
teda aj krajského súdu a najvyššieho súdu v tejto veci, nie je nahradzovať činnosť správnych
orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné
hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Pritom treba vziať do úvahy, že správny súd
(súd konajúci o žalobe proti rozhodnutiu alebo postupu správneho orgánu) nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva
ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku
najvyššieho súdu (IV. ÚS 310/2011).
Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 7 So/36/2012 z 27. marca 2013 došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy
a základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v tom, že najvyšší súd svojím rozsudkom nesprávne rozhodol a „použitie čl. 20 ods. 1
Zmluvy o sociálnom zabezpečení... je vo vzťahu k mojej osobe nevýhodné a výrazne ma
diskriminuje oproti iným občanom SR“, pričom k tomu uviedol príklady fyzických osôb,
v ktorých najvyšší súd rozhodol inak ako v jeho prípade.
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok (najvyšší súd ním potvrdil rozsudok
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 28. novembra 2011 č. k. 23 Sd/70/2011-
57, ktorým mu bol priznaný starobný dôchodok «podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)
a podľa článku 52 ods. 1 písm. a/ a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady
(EHS) c. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009...».
Najvyšší súd v relevantnej časti svojho rozhodnutia konštatoval, že „navrhovateľ
27. decembra 2010 požiadal o starobný dôchodok s účinnosťou od 1. decembra 2010.
V žiadosti oznámil, že v deň rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky..., teda
31. decembra 1992 vykonával zárobkovú činnosť na území Českej republiky pre
zamestnávateľa so sídlom v Českej republike. Ďalej uviedol, že touto žiadosťou sa domáha
priznania starobného dôchodku zo Slovenskej republiky a súčasne aj z Českej republiky
podľa § 31 zákona č. 155/1995 Sb...
Česká správa sociálního zabezpečení, Praha v prílohe k svojmu vyjadreniu
z 13. mája 2011 predložila odporkyni formulár E 205 CZ, podľa ktorého navrhovateľ získal
do 31. decembra 1992 v českom systéme sociálneho zabezpečenia 10 713 dní dôchodkového
poistenia.
V zmysle podmienok uvedených v článkoch 11 a 20 Zmluvy všetky doby
dôchodkového poistenia, ktoré navrhovateľ získal k 1. januáru 1993 na území Slovenskej
republiky sa považujú za doby poistenia v Českej republike. V dôsledku tejto skutočnosti
mohla odporkyňa navrhovateľovi zhodnotiť na dôchodkové účely tieto doby zamestnania
len Česká správa sociálního zabezpečení, Praha podľa právnych predpisov Českej
republiky.
Česká správa sociálního zabezpečení, Praha rozhodnutím z 3. októbra 2010 priznala
navrhovateľovi podľa § 29 ods. 1 písm. b/ zákona č. 155/1995 Sb... s prihliadnutím na
Článok 52 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 starobný
dôchodok v sume 8 475 Kč mesačne a od januára 2011 vo výške 8 791 Kč mesačne.
Z obsahu rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľ splnil dobu poistenia potrebnú pre
nárok na dôchodok bez prihliadnutia k dobám poistenia získaných podľa právnych
predpisov iných členských štátov. Započítaná mu bola doba poistenia získaná v českom
dôchodkovom poistení 10650 dní.
V slovenskom dôchodkovom poistení navrhovateľ od 1. januára 1993 získal 6 360
dní dôchodkového poistenia.
Podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na starobný
dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.
Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2).
Odporkyňa po zistení, že navrhovateľ splnil podmienky pre vznik nároku na starobný
dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, získal 6 360 dní obdobia
dôchodkového poistenia, preskúmavaným rozhodnutím z 20. januára 2011 číslo 480 827
620 priznala navrhovateľovi starobný dôchodok v sume 338,40 € mesačne, od 1. januára
2011 344,50 € mesačne.
Podľa názoru odvolacieho súdu odporkyňa pred vydaním preskúmavaného
rozhodnutia na základe podkladu získaného navrhovateľom postupovala v súlade s vyššie
uvedenou medzinárodnou zmluvou a nemožno jej vytýkať, že pre dôchodkové účely
navrhovateľovi zhodnotila len doby zamestnania, ktoré získal od 1. januára 1993.
Navrhovateľ nepredložil ani v odvolacom konaní žiaden dôkaz o tom, že ku dňu
rozdelenia ČSFR t. j. 1. januára 1993 mal jeho zamestnávateľ sídlo v Slovenskej republike a
nevyvrátil údaje, uvedené vo formulári E 205 predložené Správou sociálního zabezpečení
Praha, na základe ktorých odporkyňa musela rozhodnúť...“.
Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru,
že rozhodnutie je primeraným spôsobom odôvodnené; najvyšší súd uviedol jasné
a konkrétne dôvody, prečo rozhodol o nároku sťažovateľa, tak ako rozhodol (sťažovateľovi
bol priznaný starobný dôchodok za obdobie odpracovaných rokov do 31. decembra 1992,
ktoré si uplatňoval aj v Slovenskej republike v sume 8 475 Kč a od januára 2011 v sume
8 791 Kč mesačne tiež orgánmi Českej republiky), a už len z tohto dôvodu nejde asi
o rovnaké prípady, ako uviedol sťažovateľ, resp. o jeho diskrimináciu oproti iným osobám,
keďže zo sťažnosti tieto skutočnosti nevyplývajú.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,
a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1
písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 18/08,
II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. napr. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). V danom prípade to tak nebolo a podľa názoru ústavného súdu
najvyšší súd dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vyhodnotil, prečo považoval
rozhodnutie krajského súdu za vecne správne, a vysporiadal sa pritom so všetkými
podstatnými námietkami sťažovateľa.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol časť sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ požadoval vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08),
súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať
zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
a namietaným porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia
jeho základného práva zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy a v danom prípade konkrétne
okolnosti posudzovaného prípadu ani nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie bolo možné vysloviť porušenie práva hmotného charakteru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu základného práva „na ochranu pred
diskrimináciou podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy“
Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v spojitosti so základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré označil za svoje základné práva.
Ustanovenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy majú charakter ústavných princípov, ktoré
sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy
a listiny. Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného
súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných
ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody
sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy
Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2013