Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 310/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., M., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. decembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2010 doručená sťažnosť Ing. P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. decembra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a tiež postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. júna 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok

najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo zistení ústavného súdu, najmä z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva,

že sťažovateľ podal 17. septembra 1997 Sociálnej poisťovni, ústredie (ďalej len

„Sociálna poisťovňa“), žiadosť o priznanie starobného dôchodku od 23. augusta 1997,

t. j. od dovŕšenia 60. roku veku.

V žiadosti uviedol ako svojich zamestnávateľov C., a to od 1. júla 1960

do 31. augusta 1977, D. v dobe od 6. októbra 1977 do 11. októbra 1978 a od 9. novembra

1978 do 31. marca 1979, M. v dobe od 2. mája 1979 do 15. januára 1981, Z. v dobe

od 16. januára 1981 do 31. decembra 1984, M. v dobe od 1. marca 1985

do 31. augusta 1987, R. v dobe od 22. septembra 1987 do 31. októbra 1987, V. v dobe

od 28. januára 1988 do 31. januára 1989, V. v dobe od 1. februára 1989 do 30. apríla 1989,

O. v dobe od 1. júna 1989 do 31. marca 1990, V. v dobe od 1. apríla 1990 do 31. mája 1990.

Od 7. júna 1990 do 7. augusta 1990 bol sťažovateľ evidovaný na úrade práce, sociálnych

vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie a v dobe od 15. augusta 1990

do 22. augusta 1997 bol samostatne zárobkovo činnou osobou.

Rozhodnutím č. 37 08 23 7690 z 10. októbra 1997 priznala Sociálna poisťovňa

sťažovateľovi od 23. augusta 1997 starobný dôchodok z III. pracovnej kategórie, keď dobu

od 8. mája 1979 do 28. februára 1981 a od 1. apríla 1990 do 31. mája 1990 zhodnotila pre

výšku dôchodku v II. pracovnej kategórii a dobu od 28. januára 1988 do 31. januára 1989

zhodnotila na účely výpočtu výšky dôchodku v I. pracovnej kategórii. Doba zamestnania

rozhodná pre výšku dôchodku bola 34 rokov. Proti predmetnému rozhodnutiu Sociálnej

poisťovne sa sťažovateľ odvolal.

Po uvedenom rozhodnutí Sociálnej poisťovne z 10. októbra 1997 prebiehali

v dôchodkovej veci sťažovateľa viaceré opravné konania a opätovné konania až do vydania

súboru rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2008.

Rozhodnutím č. 1, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 1 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa zvýšila starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 23. augusta 1997

na 3 355 Sk mesačne po správnom zhodnotení doby zamestnania od 1. januára 1981

do 15. januára 1981 v II. pracovnej kategórii (M.), od 16. januára 1981 do 28. februára 1982

(Z.) v III. pracovnej kategórii a po dodatočnom zhodnotení dôb zamestnania

od 6. októbra 1977 do 11. októbra 1978 a od 9. novembra 1978 do 31. marca 1979 (D.)

vo zvlášť zvýhodnenej I. AA pracovnej kategórii.

Rozhodnutím č. 2 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 4. júla 1998

zvýšený podľa o zvýšení dôchodkov v roku 1998, o úprave

dôchodkov priznaných v roku 1999 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti

sociálneho zabezpečenia v znení o 8 %, t. j. o sumu 269 Sk

na celkom 3 624 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 3 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 4. júla 1999

zvýšený podľa o zvýšení dôchodkov v roku 1999, o úprave

dôchodkov priznaných v roku 2000 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti

sociálneho zabezpečenia o 4 %, t. j. o sumu 145 Sk, ako aj o pevnú sumu 167 Sk na celkom

3 936 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 4 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 4. augusta

2000 zvýšený podľa o zvýšení dôchodkov v roku 2000, o úprave

dôchodkov priznaných v roku 2001 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti

sociálneho zabezpečenia o 5 %, t. j. o sumu 197 Sk, ako aj o pevnú sumu 228 Sk na celkom

4 361 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 5 bol starobný dôchodok sťažovateľa od 4. októbra 2001 zvýšený

podľa o zvýšení dôchodkov v roku 2001, o úprave dôchodkov

priznaných v roku 2002 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho

zabezpečenia o 7 %, t. j. o sumu 306 Sk na celkovú sumu 4 667 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 6, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 2 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení dôb poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. januára 1997 do 31. januára 1997 rozhodla, že sťažovateľovi od 10. decembra 2001

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

4 667 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 7, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 3 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení dôb poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. februára 1997 do 28. februára 1997 rozhodla, že sťažovateľovi od 17. januára 2002

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

4 667 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 8, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 4 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení dôb poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. mája 1997 do 31. mája 1997 rozhodla, že sťažovateľovi od 10. mája 2002

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

4 667 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 9 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 4. júla 2002

zvýšený podľa o zvýšení dôchodkov v roku 2002, o úprave

dôchodkov priznaných v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti

sociálneho zabezpečenia v znení o 5 %, t. j. o sumu 234 Sk

na celkom 4 901 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 10, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 5 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení dôb poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. júna 1997 do 30. júna 1997 rozhodla, že sťažovateľovi od 11. júla 2002 (od zaplatenia

poistného za uvedenú dobu) naďalej prislúcha starobný dôchodok v sume 4 667 Sk

mesačne.

Rozhodnutím č. 11, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 6 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. júla 1997 do 31. júla 1997 rozhodla, že sťažovateľovi od 13. augusta 2002

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v celkovej

sume 4 901 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 12, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 7 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby zamestnania od 11. septembra 1961

do 31. augusta 1977 (C.) v II. pracovnej kategórii a hrubého zárobku za roky 1981, 1983,

1986, 1982 a 1984 vypočítala starobný dôchodok sťažovateľa z priemerného mesačného

zárobku za roky 1981, 1983, 1986, 1982 a 1984 (3 841 Sk, ktorý po úprave pre výpočet

dôchodku je 2 947 Sk) a starobný dôchodok sťažovateľa zvýšila s účinnosťou

od 15. augusta 2002 na celkovú sumu 6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 13, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 8 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. augusta 1997 do 31. augusta 1997 rozhodla, že sťažovateľovi od 14. októbra 2002

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 14, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 9 z 12. mája 2009 Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. januára 1996 do 31. januára 1996 rozhodla, že sťažovateľovi od 25. novembra 2002

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 15, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 10 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. februára 1996 do 29. februára 1996 rozhodla, že sťažovateľovi od 6. februára 2003

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 16, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 11 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. marca 1996 do 31. marca 1996 rozhodla, že sťažovateľovi od 6. marca 2003

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 17, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 12 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. apríla 1996 do 30. apríla 1996 s účinnosťou od 14. apríla 2003 (od zaplatenia

poistného za uvedenú dobu) zvýšila starobný dôchodok sťažovateľa celkom na sumu

6 361 Sk mesačne z dôvodu zvýšenia doby rozhodnej pre výšku dôchodku na 35 rokov.

Rozhodnutím č. 18, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 13 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. mája 1996 do 31. mája 1996 rozhodla, že sťažovateľovi od 15. mája 2003

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

6 361 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 19, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 14 z 12. mája 2009 Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. júna 1996 do 30. júna 1996 rozhodla, že sťažovateľovi od 11. júna 2003 (od

zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume 6 361 Sk

mesačne.

Rozhodnutím č. 20 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 4. júla 2003

zvýšený podľa o zvýšení dôchodkov v roku 2003 a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia o 6 %, t. j. o sumu 382 Sk

na celkom 6743 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 21, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 15 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. júla 1996 do 31. augusta 1996 rozhodla, že sťažovateľovi od 18. augusta 2003

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

6 743 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 22, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 16 z 12. mája 2009,

Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo

činnej osoby od 1. septembra 1996 do 30. septembra 1996 rozhodla, že sťažovateľovi

od 1. októbra 2003 (od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný

dôchodok v sume 6 743 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 23, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 17 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 1. októbra 1996 do 31. októbra 1996 rozhodla, že sťažovateľovi od 8. októbra 2003

(od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume

6 743 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 24 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 1. februára

2004 zvýšený podľa a o sociálnom poistení

v znení o 4 %, t. j. o sumu 270 Sk na celkovú sumu 7 013 Sk

mesačne.

Rozhodnutím č. 25, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 18 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby zamestnania a sumy hrubého zárobku

za obdobie od 22. septembra 1987 do 31. októbra 1987 rozhodla, že sťažovateľovi

od 18. júna 2004 naďalej patrí starobný dôchodok v sume 7 013 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 26 bol starobný dôchodok sťažovateľa od 1. decembra 2004 podľa

a o sociálnom poistení v znení zákona

č. zvýšený o 3,4 %, t. j. o sumu 239 Sk na celkovú sumu 7 252 Sk mesačne.

Rozhodnutie č. 27 bolo zmenené rozhodnutím č. 19 z 12. mája 2009, na základe

ktorého bol starobný dôchodok sťažovateľa zvýšený od 1. júla 2005 podľa § 293 a nasl.

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) o 8,85 % (693 Sk) na celkom 7 894 Sk mesačne a od 1. júla 2006

podľa o 5,95 %, t. j. o 470 Sk, celkom na sumu

8 364 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 28 bol starobný dôchodok sťažovateľa od 1. júla 2006 zvýšený

podľa a o 5,95 %, t. j. o sumu 466 Sk na celkovú

sumu 8 289 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 29, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 20 z 12. mája 2009, Sociálna

poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby

od 15. augusta 1990 do 31. decembra 1995 a od 1. novembra 1996 do 31. decembra 1996

sťažovateľovi od 19. júla 2006 (od zaplatenia poistného za celú dobu poistenia v období

od 15. augusta 1990 do 31. decembra 1995) zvýšila starobný dôchodok na 8 501 Sk, keď

ako rozhodná doba pre výšku dôchodku bola uznaná doba 41 rokov.

Rozhodnutím č. 30, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 21 z 12. mája 2009, bol

starobný dôchodok sťažovateľa zvýšený od 1. júla 2007 podľa § 112 ods. l a § 82 zákona

č. o 6,25 %, t. j. o 532 Sk na 9 033 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 31, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 22 z 12. mája 2009, bol

starobný dôchodok sťažovateľa zvýšený od 1. júla 2008 podľa

Z. z. o 5 %, t. j. o 452 Sk na 9 485 Sk mesačne. Súčasne Sociálna poisťovňa rozhodla, že

od 1. januára 2009 patrí sťažovateľovi starobný dôchodok v sume 314,90 € podľa § 293ar

Proti uvedeným rozhodnutiam Sociálnej poisťovne podal sťažovateľ opravný

prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -227

zo 17. decembra 2009 v zmysle prvej vety

(ďalej aj „OSP“) tak, že rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. Sťažovateľ sa proti

označenému potvrdzujúcemu rozsudku v zákonnej lehote odvolal.

V nadväznosti na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu rozsudkom č. k. -272 z 30. júna 2010 podľa

potvrdil, a to v časti, v ktorej krajský súd potvrdil rozhodnutia Sociálnej poisťovne

zo 6. októbra 2008:

- č. 1 zmenené rozhodnutím č. 1 z 12. mája 2009,

- č. 2 až 5

- č. 6 zmenené rozhodnutím č. 2 z 12. mája 2009,

- č. 7 zmenené rozhodnutím č. 3 z 12. mája 2009,

- č. 8 zmenené rozhodnutím č. 4 z 12. mája 2009 a

- č. 9.

Najvyšší súd ale vzhľadom na nerešpektovanie ustanovenia § 112 ods. l písm. a)

správnym orgánom, keď z titulu hodnotenia doby zamestnania v C.

v II. pracovnej kategórii Sociálna poisťovňa nezvýšila starobný dôchodok sťažovateľa už

od 11. júla 2002, ale až od 15. augusta 2002, rozsudok krajského súdu v časti, ktorou

potvrdil rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2008:

- č. 10 zmenené rozhodnutím č. 5 z 12. mája 2009,

- č. 11 zmenené rozhodnutím č. 6 z 12. mája 2009

- č. 12 zmenené rozhodnutím č. 7 z 12. mája 2009, ako aj nadväzujúce:

- č. 13 zmenené rozhodnutím č. 8 z 12. mája 2009,

- č. 14 zmenené rozhodnutím č. 9 z 12. mája 2009,

- č. 15 zmenené rozhodnutím č. 10 z 12. mája 2009,

- č. 16 zmenené rozhodnutím č. 11 z 12. mája 2009,

- č. 17 zmenené rozhodnutím č. 12 z 12. mája 2009,

- č. 18 zmenené rozhodnutím č. 13 z 12. mája 2009,

- č. 19 zmenené rozhodnutím č. 14 z 12. mája 2009,

- č. 20,

- č. 21 zmenené rozhodnutím č. 15 z 12. mája 2009,

- č. 22 zmenené rozhodnutím č. 16 z 12. mája 2009,

- č. 23 zmenené rozhodnutím č. 17 z 12. mája 2009,

- č. 25 zmenené rozhodnutím č. 18 z 12. mája 2009,

- č. 27 zmenené rozhodnutím č. 19 z 12. mája 2009,

- č. 28,

- č. 29 zmenené rozhodnutím č. 20 z 12. mája 2009,

- č. 30 zmenené rozhodnutím č. 21 z 12. mája 2009 a

- č. 22 z 12. mája 2009,

podľa zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil a vrátil Sociálnej poisťovni

na ďalšie konanie.

Rozhodnutie č. 31 zo 6. októbra 2008 sťažovateľ návrhom na začatie konania

nenapadol a v konaní navyše poukázal na to, že toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 24. októbra 2008. Vzhľadom na uvedené krajský súd

rozhodol o zrušení tohto rozhodnutia nad rámec návrhu na začatie konania, preto odvolací

súd v súlade s v spojení s v tejto časti rozsudok

krajského súdu zrušil a konanie o preskúmanie rozhodnutia č. 31 zo 6. októbra 2008 zastavil

( ).

Proti uvedeným rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu podal sťažovateľ

sťažnosť ústavnému súdu uvádzajúc:

„Ako sťažovateľ podávam sťažnosť podľa ust. § 18 ods. 1 písm. f) zák. NR SR

č. v znení neskorších predpisov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

zo 17. decembra 2009 č. k. -227, ktorý mi bol doručený dňa 21. 1. 2010

a ktorým boli potvrdené elementárne chyby v rozhodnutiach Sociálnej poisťovne Bratislava

č. 370 823 7690 zo dňa 7. júna 2007 (základom sporu je to, že Sociálna poisťovňa, ústredie,

Bratislava, mi za 13 rokov konania nepriznala spravodlivý starobný dôchodok). Sociálna

poisťovňa realizáciu mojich práv zbytočne kúskuje, dôchodok mi opravuje po malých

čiastkach a doteraz jej na to nestačilo 134 rozhodnutí a proti rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 30. júna 2010 č. k. , ktorý mi bol doručený 30. júla 2010

a ktorým bol čiastočne potvrdený prvostupňový rozsudok.“

Podľa sťažovateľa napadnutými „rozhodnutiami... súdy zasiahli do [jeho]

základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručené čl. 39 ods. 1

SR (ani po 13 rokoch nie je vymeraný správny starobný dôchodok), do základného

práva na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (súdy 13 rokov

tolerujú účelové nepravdy Sociálnej poisťovne, čím prispievajú k tomu, že ani po 13 rokoch

nie je vymeraný správny starobný dôchodok) a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručené v SR a právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd – na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním z 15. decembra 2010 doručeným ústavnému

súdu 17. decembra 2010, v ktorom sa opätovne vyjadril k „účelovému alebo

nekompetentnému tvrdeniu Sociálnej poisťovne, ktoré si osvojili súdy“, a uviedol dôkazy,

ktoré mali podľa neho vyvrátiť závery uvedené v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu.

Zároveň z doplnenia sťažnosti ústavný súd vyvodil, že sťažovateľ namieta použitie

nesprávneho právneho predpisu najvyšším súdom, keď uviedol, že „... na účely § 112

ods. 1 písm. a/ (pozn. ??? pre dôchodok navrhovateľa platí zák.

č. 100/1988)“. Sťažovateľ v doplnení namietol aj to, že najvyšší súd v napadnutom

rozsudku nerozhodol o celom rozsahu odvolania, ale opomenul rozhodnúť o odvolaní

v časti týkajúcej sa napadnutých rozhodnutí Sociálnej poisťovne č. 24 a č. 26.

Sťažovateľ tiež žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (). Judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

II.1 Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených

námietkach porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa

domáhal podaním odvolania. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje

proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej

právomoci podľa prvej vety . Ďalej sa preto zaoberal už

len námietkami smerujúcimi voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta celkovú neprimeranú dĺžku konania a v súvislosti s tým

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom krajského súdu, ústavný súd vo vzťahu k namietanému

postupu krajského súdu poukazuje aj na to, že v čase, keď sťažovateľ podal sťažnosť

ústavnému súdu (23. augusta 2010), krajský súd vo veci už nekonal, pretože v súvislosti

s odvolaním podaným sťažovateľom bol spis 8. marca 2010 predložený najvyššiemu súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie

základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom)

ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo

dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel, že túto časť sťažnosti je potrebné

odmietnuť v súlade s ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno akceptovať, aby napĺňanie

úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd

svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd

môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú

možnosť tvrdený protiústavný stav napraviť (m. m. ).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ) a právo na spravodlivé súdne

konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,

a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (, ,

, ). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný

súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo

spravodlivé v zmysle až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry taktiež vyslovil, že

predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci

konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že

musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k tej časti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu, v rámci ktorej podľa zmenil napadnuté rozhodnutie krajského

súdu tak, že označené rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2008, a to konkrétne:

- č. 10 zmenené rozhodnutím č. 5 z 12. mája 2009,

- č. 11 zmenené rozhodnutím č. 6 z 12. mája 2009

- č. 12 zmenené rozhodnutím č. 7 z 12. mája 2009, ako aj nadväzujúce:

- č. 13 zmenené rozhodnutím č. 8 z 12. mája 2009,

- č. 14 zmenené rozhodnutím č. 9 z 12. mája 2009,

- č. 15 zmenené rozhodnutím č. 10 z 12. mája 2009,

- č. 16 zmenené rozhodnutím č. 11 z 12. mája 2009,

- č. 17 zmenené rozhodnutím č. 12 z 12. mája 2009,

- č. 18 zmenené rozhodnutím č. 13 z 12. mája 2009,

- č. 19 zmenené rozhodnutím č. 14 z 12. mája 2009,

- č. 20,

- č. 21 zmenené rozhodnutím č. 15 z 12. mája 2009,

- č. 22 zmenené rozhodnutím č. 16 z 12. mája 2009,

- č. 23 zmenené rozhodnutím č. 17 z 12. mája 2009,

- č. 25 zmenené rozhodnutím č. 18 z 12. mája 2009,

- č. 27 zmenené rozhodnutím č. 19 z 12. mája 2009,

- č. 28,

- č. 29 zmenené rozhodnutím č. 20 z 12. mája 2009,

- č. 30 zmenené rozhodnutím č. 21 z 12. mája 2009 a

- č. 22 z 12. mája 2009,

zrušil a vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie, nejde o právoplatne skončenú vec.

Sťažovateľ bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva tak v pokračujúcom

správnom konaní, ako aj v prípadnom súdnom konaní v rámci správneho súdnictva.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne

a už nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ale zároveň aj to, že

námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by

už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel

zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom

procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady ani

vo vzťahu k časti sťažnosti, ktorá smeruje proti tej časti napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, v ktorej zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu, zrušil označené

rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie Sociálnej poisťovni.

Rešpektujúc preto požiadavku subsidiarity plynúcu z i svoju

doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

II.3 Ústavnému súdu napokon ostáva preskúmať sťažnosť vo vzťahu k tej časti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej krajský súd potvrdil súbor rozhodnutí

Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2008, konkrétne:

- rozhodnutie č. 1 zmenené rozhodnutím č. 1 z 12. mája 2009,

- rozhodnutia č. 2 až 5,

- rozhodnutie č. 6 zmenené rozhodnutím č. 2 z 12. mája 2009,

- rozhodnutie č. 7 zmenené rozhodnutím č. 3 z 12. mája 2009,

- rozhodnutie č. 8 zmenené rozhodnutím č. 4 z 12. mája 2009 a

- rozhodnutie č. 9.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd pripomína, že úlohou všeobecných súdov v správnom súdnictve, teda

aj krajského súdu a najvyššieho súdu v tejto veci, nie je nahradzovať činnosť správnych

orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné

hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Pritom treba vziať do úvahy, že správny súd

(súd konajúci o žalobe proti rozhodnutiu alebo postupu správneho orgánu) nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu

alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva

ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem v jeho právnej veci, a to najmä vo vzťahu k záveru najvyššieho súdu, že

zvýšený dôchodok z dôvodu posúdenia doby zamestnania v C. v II. pracovnej kategórii

prislúcha sťažovateľovi od 11. júla 2002. Sťažovateľ navrhuje, aby sa v ďalšom konaní

pristúpilo k prehodnoteniu zvýšenia dôchodku už od 23. augusta 1997.

Zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra

1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania

I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených

do I. a II. pracovnej kategórie [ ods. l o sociálnom zabezpečení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Predmetom správneho

konania a nadväzujúceho súdneho konania bolo zaradenie jednotlivých období výkonu

práce sťažovateľom do jednotlivých pracovných kategórií.

Podľa a dávka sa prizná alebo sa

zvýši odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa

zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri

roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na jej zvýšenie, ak sa dodatočne

zistí, že sa dávka priznala alebo vyplácala v nižšej sume, ako patrí.

Z citovaného ustanovenia podľa názoru najvyššieho súdu vyplýva, že „pre

posúdenie nároku na zvýšenie dôchodku je v danom prípade rozhodujúci dátum uplatnenia

nároku na zvýšenie dôchodku, t. j. deň, ktorým bolo odporkyni doručené podanie

navrhovateľa, ktorým o zvýšenie dôchodku z titulu zhodnotenia doby zamestnania v C.

prvýkrát požiadal“.

Najvyšší súd v súvislosti s tým uviedol, že „Rozhodnutím z 10. októbra 1997

Sociálna poisťovňa dobu zamestnania v C. zhodnotila v III. pracovnej kategórii. Sťažovateľ

mal teda už odo dňa prevzatia rozhodnutia z 10. októbra 1997 vedomosť o tom, že doba

zamestnania v C. mu bola celá zhodnotená v III. pracovnej kategórii a pred júlom 2005

neuplatnil nárok na zaradenie tejto doby zamestnania do II. pracovnej kategórii.“.

Najvyšší súd ďalej zdôraznil, že «Zaradenie zamestnania v C. od 11. septembra 1961

do 31. augusta 1977 do II. pracovnej kategórie bolo zistené na základe Prílohy k žiadosti

o dôchodok na preukázanie zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie na účely

dôchodkového zabezpečenia (ďalej len „príloha k žiadosti“), doručenej odporkyni

15. augusta 2005. Navrhovateľ nárok na zvýšenie starobného dôchodku z dôvodu

zhodnotenia tejto doby vo zvýhodnenej pracovnej kategórii prvýkrát preukázateľne uplatnil

až listom z júla 2005. Na túto skutočnosť poukázal najvyšší súd už v rozsudku sp. zn.

.

List zo 6. júla 2005, ktorým navrhovateľ prvýkrát preukázateľne požiadal

o zhodnotenie doby zamestnania v C. v II. pracovnej kategórii, bol odporkyni doručený dňa

11. júla 2005, ktorý je treba na účely

považovať za deň uplatnenia nároku na zvýšenie dôchodku z titulu zaradenia zamestnania

do II. pracovnej kategórie.

Ak navrhovateľ žiadal, aby mu doba zamestnania v C. bola na účely zvýšenia

starobného dôchodku hodnotená v II. pracovnej kategórii už od vzniku nároku na starobný

dôchodok, teda od 23. augusta 1997, táto jeho požiadavka nie je dôvodná, lebo nárok

na zvýšenie dôchodku z tohto titulu uplatnil až 11. júla 2005.».

Podľa ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho názoru v právnej veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny ani prekračujúci medze prípustného výkladu a aplikácie práva v takej

miere, ktorá by indikovala porušenie niektorého z práv označených v sťažnosti.

Sťažovateľ sa v doplnení sťažnosti z 15. decembra 2010 opätovne vyjadril

k „účelovému alebo nekompetentnému tvrdeniu Sociálnej poisťovne, ktorú si osvojili súdy“

a uviedol „dôkazy“, ktoré mali podľa neho vyvrátiť závery uvedené v napadnutom

rozhodnutí najvyššieho súdu. Zároveň sťažovateľ uviedol, že „... na účely § 112 ods. 1

písm. a/ (pozn. ??? pre dôchodok navrhovateľa platí zák.

č. 100/1988)“.

Uvedenú námietku ústavný súd interpretuje tak, že sťažovateľ namieta použitie § 112

ods. 1 , keď sa mali podľa neho použiť príslušné ustanovenia

Určenie aplikovateľného právneho predpisu, výber konkrétnej právnej normy, ako

aj jej aplikácia spadá pod právne posúdenie veci konajúcim súdom. Aj vo vzťahu k tejto

námietke ústavný súd opakuje, že je oprávnený skutkové a právne závery všeobecných

súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(okrem už uvedených napríklad aj , , ,

).

S otázkou vzťahu medzi rozsahom aplikácie a zákona

č. sa vysporiadal už krajský súd v rozsudku sp. zn.

zo 17. decembra 2009.

Sťažovateľ použitie krajským súdom v odvolaní proti jeho

napadnutému rozsudku nenamietal, a preto nebol dôvod, aby najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí podrobnejšie odôvodňoval aplikáciu tohto predpisu na konkrétne otázky

rozhodovania.

Najvyšší súd tak v napadnutom rozsudku aj podľa názoru ústavného súdu správne

aplikoval upravujúci možnosť spätného zvýšenia

či vyplatenia dávky, a preto je predmetná námietka sťažovateľa neopodstatnená.

Poukazovanie na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej aplikácia zjavne nesprávneho

právneho predpisu, ktorý stratil platnosť a účinnosť, je takým odchýlením sa od znenia

príslušných ustanovení, ktorým sa zásadne popiera ich účel a význam, a znamená preto

arbitrárnosť prijatého rozhodnutia (), nemá vzhľadom na uvedené v danom

prípade opodstatnenie.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti z 15. decembra 2010 namietol aj to, že najvyšší súd

v napadnutom rozsudku nerozhodol o celom rozsahu odvolania, ale opomenul rozhodnúť

o odvolaní v časti týkajúcej sa napadnutých rozhodnutí Sociálnej poisťovne č. 24 a č. 26.

Podľa ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu

konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich

dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý

nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ak bol sťažovateľ presvedčený, že najvyšší súd nerozhodol o odvolaní v celom

rozsahu, mal postupovať podľa prvej vety , podľa ktorej ak nerozhodol súd

v rozsudku napríklad o niektorej časti predmetu konania, môže účastník do pätnástich dní

od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Postup podľa citovaného zákonného

ustanovenia je podľa názoru ústavného súdu právnym prostriedkom, ktorý zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bol

oprávnený podľa osobitných predpisov. Zo spisu nevyplýva, že by sťažovateľ navrhol

doplnenie napadnutého rozsudku. Nevyužitie tejto možnosti nemožno nahrádzať sťažnosťou

podanou ústavnému súdu, a preto je sťažnosť vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa

neprípustná (m. m. , ).

II.4 Sťažovateľ napokon namietal porušenie a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ktoré majú zabezpečiť právo na spravodlivý súdny proces vrátane rovnosti

zbraní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd uvádza, že zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie týchto práv môže podľa štandardnej

judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že ich porušenie sa namieta v takom konaní

pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo

vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (, ).

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zohľadnil svoju doterajšiu

judikatúru konštatujúc, že konanie na najvyššom súde prebiehalo od 8. marca 2010 (keď mu

bol postúpený spis krajského súdu na rozhodnutie o odvolaní), pričom najvyšší súd vo veci

rozhodol 30. júna 2010. Ústavný súd zastáva názor, že samotná dĺžka predmetného

odvolacieho konania vylučuje, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práv

sťažovateľa, resp. že by doba konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn.

mohla zasiahnuť samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2

, resp. práva podľa dohovoru takým spôsobom, že by to odôvodňovalo

prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti s poukázaním na vetu v odôvodnení napadnutého

rozsudku „Sociálna poisťovňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla, aby odvolací

súd rozsudok krajského súdu potvrdil“, uviedol, že mu „nie je známe žiadne vyjadrenie

Sociálnej poisťovne k odvolaniu, čo je nebezpečné najmä z toho dôvodu, že Sociálna

poisťovňa používa nepravdivé tvrdenia. Poukazujem najmä na to, že práve v prípade, keď

navrhovateľ súhlasil s rozhodnutím bez pojednávania a je zo spisu zrejmé, že prijíma

aj vyjadrenia, zápisnice... e-mailom, je možne túto chybu konštatovať ako nerovnosť

zbraní.“.

Za dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba podľa doterajšej judikatúry

ústavného súdu považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práv, porušenie ktorých sa namieta (m. m. ,

), vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili

alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho garantovaných právach.

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

).

Tvrdená nemožnosť sťažovateľa reagovať na vyjadrenie Sociálnej poisťovne k ním

podanému odvolaniu proti rozhodnutiu krajského súdu, z ktorého vyplynulo, že Sociálna

poisťovňa trvá na tom, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil, nemohlo podľa

názoru ústavného súdu najmä s prihliadnutím na obsah tohto vyjadrenia pozostávajúceho

z dvoch viet (neobsahujúceho žiadnu argumentáciu či skutočnosti, ktoré by neboli známe

z obsahu spisu), predstavovať zásah do práv sťažovateľa takej intenzity, že by to

znamenalo, že mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

v zmysle .

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa .

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ),

súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom

a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v a ani práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľa zaručeného v , a preto aj túto časť sťažnosti odmietol

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku tak ústavný súd

nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by nahradiť

napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad

podaný najvyšším súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a základnými právami podľa a ani

právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala, že v danej veci mohlo dôjsť k ich porušeniu. Na základe uvedeného ústavný

súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v ostávajúcej časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti vrátane jeho žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011