Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 398/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 15. mája 2009 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 17. septembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra

2009 doručená sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 15. mája 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 17. septembra 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd zamietol jeho žalobu o ochranu osobnosti proti

vydavateľovi týždenníka..., v ktorom bol publikovaný článok označujúci ho za vraha.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil.

Sťažovateľ poukázal na to, že „zamietli moju újmu nemajetkovú, pre premlčaciu

dobu, ale žiadal som aj nápravu – ktorou som mal na mysli verejné ospravedlnenie

v týždenníku... – ktorej sa ďalej domáham. Dali mi tiež povinnosť uhradiť trovy obhajcu,

voči ktorej sa tiež odvolávam, pretože je absurdne vysoká a som nezamestnaný väzeň, ktorý

nemá žiadne financie a nemám ju z čoho platiť.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že označenými rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu došlo k namietanému porušeniu jeho práv, a navrhol,

aby po preskúmaní jeho sťažnosti ústavný súd takto rozhodol:

„Žiadam ústavný súd, aby nariadil nápravu, čiže aby prikázal

1) odporcovi verejné ospravedlnenie v týždenníku... v prospech sťažovateľa

2) uznal nemajetkovú ujmu 5 000 000 Sk (165 969,60 Eur) v prospech sťažovateľa

3) uznal náhradu obhajcovi odporcom R., a. s., čiže by ju uhradil odporca. A aby

zmenil výšku náhrady, keďže je väčšia ako za trestné veci, až absurdne vysoká.

4) prípadne až by Úst. súd SR nemohol iba zrušiť rozsudky Okr. a Kraj. súdov BA,

aby ich zrušil a dal znova prejednať s právnym názorom na vec.

5) ak mi Úst. súd SR pridelí obhajcu, tak žiadam náhradu trov obhajcovi, prípadne

bezplatnú obhajobu a oslobodenie od súdnych poplatkov.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2009 označeným ako „Dodatok

k sťažnosti na Ústavný súd SR“ požiadal sťažovateľ odvolávajúc sa na svoju nepriaznivú

sociálnu situáciu „o pridelenie bezplatného obhajcu na zastupovanie pred Ústavným súdom

SR“.

Zároveň sa vyjadril takto: „zriekam sa práva na nemajetkovú ujmu (nepožadujem),

keďže medzitým prešla premlčacia doba, ale žiadam o nápravu a to verejné ospravedlnenie

v týždenníku..., keďže súd neurobil nápravu, ktorú som žiadal a mal som tým na mysli

verejné ospravedlnenie.“

Konštatujúc neprimeranosť ním požadovanej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch

požiadal o jej nové určenie v sume 15 000 Sk s tým, aby boli nanovo vypočítané trovy

konania priznané advokátovi žalovaného, resp. aby „bol oslobodený aj od trov konania,

ktoré boli uznané advokátovi...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva podľa a práv podľa a 2 dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. mája 2009, ústavný súd vychádzal

z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva na ústavnom súde len v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

Zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu ústavný súd

zistil, že o sťažovateľovom návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 15. mája 2009 tak, že ho zamietol. Podaným odvolaním sa sťažovateľ domáhal, aby

krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a vyhovel jeho návrhu alternatívne, aby ho

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd však rozsudkom sp. zn. zo

17. septembra 2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že

námietka porušenia práv sťažovateľa v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu

okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry

krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny

názor vyjadril v rozsudku zo 17. septembra 2009.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebol príslušný na preskúmanie rozsudku okresného súdu preto, lebo

preskúmanie tohto rozhodnutia na základe podaného odvolania patrilo do právomoci

krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených práv môže byť

z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku

krajského súdu (obdobne napr. , , ). Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2. Podľa návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ namietal porušenie svojich

označených práv aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. septembra 2009.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že napadnutým rozsudkom okresný

súd rozhodol o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal priznania náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, vychádzajúc z toho, že právo na náhradu nemajetkovej

ujmy „v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. je osobným právom majetkovej povahy, ktoré sa

premlčuje v 3-ročnej premlčacej dobe (§ 101 Obč. zák.). Táto premlčacia doba začala

plynúť dňom, kedy žalobca mohol právo vykonať prvý raz, teda keď mohol podať žalobu

na súd, čo bolo v deň uverejnenia predmetného článku, t. j. 26. 8. 2002 a uplynula dňom

26. 8. 2005. Žalobca podal žalobu na súd 9. 9. 2005, teda oneskorene – po uplynutí

premlčacej doby. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, nebolo možné premlčané právo

žalobcovi priznať. Vzhľadom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách

konania súd prvého stupňa rozhodol podľa a priznal ich náhradu

žalovanému, ktorý mal vo veci úspech.“.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s právnymi a skutkovými závermi

okresného súdu obsiahnutými v jeho rozhodnutí, pričom dospel k názoru, že „Súd prvého

stupňa zistil správne skutkový stav veci, po právnej stránke vec správne posúdil a svoje

rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť ( ).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že

premlčaniu síce nepodliehajú práva späté s osobnosťou každého občana (tzv. osobnostné

práva podľa § 11 Obč. zák.), ale právo na náhradu nemajetkovej ujmy -132

v peniazoch, v zmysle § 13 opis. 2 Obč. zák. ako majetkové právo premlčaniu podlieha

a premlčuje sa vo všeobecnej 3-ročnej, premlčacej dobe v zmysle § 101 Obč. zák.

K odvolacím námietkam žalobcu treba uviesť, že príslušným orgánom na uplatnenie

práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. je súd, ktorý

o tomto nároku rozhoduje v občianskom súdnom konaní. K zastaveniu (spočívaniu)

premlčacej doby v zmysle § 112 Obč. zák. by teda došlo iba v prípade, ak by žalobca podal

žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pred uplynutím premlčacej doby na súde.

Polícia a prokuratúry jednotlivých stupňov nie sú príslušnými orgánmi na rozhodovanie

o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak by teda žalobca uplatnil právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch na polícii, resp. na prokuratúre, nemalo by to za následok

spočívanie premlčacej doby podľa § 112 Obč. zák.“.

Podľa názoru ústavného súdu citované úvahy krajského súdu vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne udržateľné. V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení ,

ako aj zákonného ustanovenia o potvrdení vecnej správnosti prvostupňového rozsudku

odvolacím súdom [ (ďalej aj „OSP“)] je

namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil takú

aplikáciu ustanovení či , ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami . Ústavný súd je toho

názoru, že krajský súd pri posudzovaní skutkového stavu a vyhodnotení dôkaznej situácie

vychádzal zo zákonných ustanovení a Občianskeho súdneho

poriadku. Na základe toho vyhodnotil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny,

a preto ho potvrdil. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní

rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie označených práv

sťažovateľa.

Je tiež potrebné uviesť, že samotný sťažovateľ sa v doplnení svojej sťažnosti

výslovne stotožnil s názorom krajského súdu (potvrdzujúceho už predtým prijatý záver

okresného súdu) o premlčaní jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď

uviedol: „zriekám sa práva na nemajetkovú ujmu (nepožadujem), keďže medzitým prešla

premlčacia doba...“

Ani pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania opierajúce sa o § 142 ods. 1

(v spojení s ) podľa názoru ústavného súdu nič nenasvedčuje tomu, že by

sa krajský súd dopustil svojvôle alebo vybočenia zo zákonom ustanovených procesných

postupov takým spôsobom, ktorý by bol spôsobilý zasiahnuť do práv sťažovateľa

zaručených alebo dohovorom.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti možno ďalej vyvodiť, že výhrady sťažovateľa vo vzťahu

k namietanému rozsudku sa týkajú aj toho, že sa krajský súd nevysporiadal so všetkými

odvolacími dôvodmi. Konkrétne mal na mysli to, že sa v predmetnej právnej veci domáhal

aj verejného ospravedlnenia v týždenníku..., avšak touto časťou predmetu konania sa

krajský súd, rovnako ako pred ním okresný súd, nezaoberal.

Krajský súd, ktorý potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku zamietajúcom

nárok sťažovateľa na zaplatenie sumy 5 miliónov korún z titulu náhrady nemajetkovej ujmy

podľa , rozhodol v súlade s návrhom sťažovateľa,

pretože o nároku na verejné ospravedlnenie okresný súd vôbec nerozhodol. Krajský súd tak

nielenže sám o tomto nároku nemohol rozhodnúť, ale nemohol sa ani v rámci odvolacieho

konania týmto neexistujúcim výrokom okresného súdu zaoberať ( prvá veta ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ, ak bol sám presvedčený, že okresný súd nerozhodol o jeho celom

nároku, mal postupovať podľa prvej vety , podľa ktorej ak nerozhodol súd

v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej

vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho

doplnenie. Aj postup podľa citovaného zákonného ustanovenia je podľa názoru ústavného

súdu právnym prostriedkom, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv

účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený podľa osobitných predpisov. Tento

postup však sťažovateľ v okolnostiach daného prípadu nevyužil.

Sťažnosť sťažovateľa, ktorý tvrdí, že podľa jeho názoru sa krajský súd nevysporiadal

s jeho námietkou, že okresný súd nerozhodol o jeho nároku na verejné ospravedlnenie, je

v tejto časti s poukazom na uvedené dôvody neprípustná (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo už opodstatnenie zaoberať sa

žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,

ako aj ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009