Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 173/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A. R. s. r. o., H., zastúpenej

advokátom JUDr. M. K., H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

z 29. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. R. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. R. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 29. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená podala

25. februára 2011 súdnemu exekútorovi Mgr. M. P., Exekútorsky úrad H. (ďalej len „súdny

exekútor“), návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie istiny v sume

934,63 €, úrokov z omeškania, náhrady trov predchádzajúceho konania a náhrady trov

právneho zastúpenia oprávnenej v exekučnom konaní na základe právoplatného

a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. z 12. októbra 2010.

V nadväznosti na návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie v spojení s jej návrhom

na upustenie od vykonania exekúcie v časti vymáhaného nároku a poverenia okresného

súdu na vykonanie exekúcie z 18. marca 2011 vydal súdny exekútor 7. apríla 2011

upovedomenie o začatí exekúcie (ďalej len „upovedomenie“). Proti tomuto upovedomeniu

podala povinná 15. apríla 2011 námietky, ku ktorým sa súdny exekútor vyjadril prípisom

z 28. apríla 2011. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol námietky povinnej proti

exekúcii a zároveň vyhovel jej námietkam proti trovám exekúcie.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie „v jeho druhej výrokovej časti

(vo výroku o vyhovení námietkam povinnej voči trovám exekúcie)... za nezákonné, a to

najmä z dôvodu značného rozporu jeho výrokovej časti a odôvodnením, neurčitosťou

a neúplnosťou výrokovej časti rozhodnutia, ako aj nesprávnou aplikáciou právnych

predpisov súdom“, na základe čoho sa domnieva, že došlo k porušeniu jej v sťažnosti

označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľka a priori zdôrazňuje, že „povinná vo svojich námietkach proti

exekúcii... nenapadla trovy exekúcie – nemožno ich teda podľa označenia ale ani podľa

obsahu považovať za námietky proti trovám exekúcie v zmysle ustanovenia § 201 ods. 2

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... Exekučný súd bez

akéhokoľvek podnetu zo strany účastníkov konania – konkrétne povinnej, rozhodoval

vo veci, ktorá nebola predmetom procesnej obrany povinnej. Exekučný súd nevyzval ani

súdneho exekútora na preukázanie vyčíslených trov exekúcie, a súdny exekútor nemal

vedomosť o tom, že exekučný súd bude rozhodovať aj o trovách exekúcie, nakoľko podanie

povinnej označené ako námietky povinnej proti exekúcie neobsahovalo akýkoľvek podnet, že

povinná napáda trovy exekúcie v ich rozsahu. Exekučný súd v konaní o námietkach proti

exekúcii ex offo rozhodoval o trovách exekúcie bez podnetu účastníka exekučného konania,

ostatní účastníci (súdny exekútor) nemali možnosť vyjadriť sa k tomuto rozhodovaniu súdu,

čím takýmto konaním súd podľa názoru sťažovateľa konal nad rámec zákonných ustanovení

a poprel účastníkom ich právo na súdnu ochranu.“.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd „vyhovel námietkam povinnej

voči trovám exekúcie vo svojej výrokovej časti (logickým výkladom teda v celom rozsahu),

avšak v odôvodnení súd uvádza, že súd nepovažuje za účelné len čiastočné trovy exekúcie –

trovy právneho zastúpenia povinného v exekučnom konaní v časti predstavujúcej odmenu

právneho zástupcu oprávneného za 1 úkon právnej služby – prevzatie a príprava vrátane

prvej porady s klientom + príslušný režijný paušál + DPH. V odôvodnení však súd

uplatnenú odmenu právneho zástupcu oprávneného za 1 úkon právnej služby – podanie

návrhu na exekúciu + príslušný režijný paušál + DPH + náhrada súdneho poplatku,

nepovažoval za nedôvodnú, avšak náhrada trov právneho zastúpenia oprávneného

v exekučnom konaní bola povinnou napadnutá v celom rozsahu.

V zmysle ustanovenia vyhlášky MS SR č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

právnych predpisov: odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny

patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu,

prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu,

zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.

Táto právna norma taxatívne vymenováva nárok advokáta na odmenu za poskytnuté

úkony právnej služby. Odôvodnenie súdu, že právny zástupca dokonale predmetnú vec

poznal a teda sa nemusel na ňu osobitne pripravoval, na základe čoho nie je účelná jeho

odmena za takýto úkon právnej služby, je výkladom, ktorým súd išiel nielen nad rámec

právnej úpravy, ale dokonca do rozporu s ňou. Horeuvedená právna úprava takýto nárok

na odmenu právnemu zástupcovi oprávneného nevyvrátiteľne priznáva a nie je moderačným

právom súdu, aby tento nárok nepriznal z dôvodu jeho neúčelnosti, lebo ten vychádza

zo zákonnej úpravy.“.

Napokon sťažovateľka v sťažnosti konštatuje, že okresný súd napriek tomu, že

zamietol námietky povinnej v celom rozsahu, nepriznal úspešnému účastníkovi

(sťažovateľke) náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní v zmysle § 14 ods. 3

písm. e) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

právnych predpisov. Sťažovateľka uvádza, že „odmena vo výške jednej polovice základnej

sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon

rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania,

vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu

a vyjadrenie k takému odvolaniu, napriek tomu, že oprávnený si tento svoj nárok riadne

uplatnil vo svojom Vyjadrení oprávneného zo dňa 28. 04. 2011 k námietkam povinného

zo dňa 15. 04. 2011“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým uznesením okresného súdu porušené,

a zároveň aby bolo toto uznesenie v jeho výrokovej časti o vyhovení námietkam povinnej

proti trovám exekúcie zrušené a vrátené okresnému súdu na ďalšie konanie, ako

aj na doplnenie rozhodnutia o výrok o náhrade trov konania. Sťažovateľka sa napokon

taktiež domáha priznania úhrady trov konania v sume 314,18 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

podľa alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (,

).

Sťažovateľka nesúhlasí s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu

týkajúceho sa výroku o zamietnutí námietok povinnej proti exekúcii a vyhovení námietkam

povinnej proti trovám exekúcie a závery, ku ktorým okresný súd dospel, považuje za zjavne

neodôvodnené a arbitrárne.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa si

ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že povinná podala (do troch dní od doručenia

upovedomenia, pozn.) iba námietky proti exekúcii (námietky proti exekúcii možno pritom

podať v lehote 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, pozn.) a okresný súd

rozhodol „ex offo... bez podnetu“ aj o námietkach proti trovám exekúcie (námietky proti

trovám exekúcie pritom možno podať v lehote 3 dní od doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie, pozn.), ktoré podľa nej povinná nepodala.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľky

smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), týkajú sa však

len jeho časti, a to rozhodovania okresného súdu o námietkach povinnej proti trovám

exekúcie v sume 157,76 €, čo môže mať v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií

spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať

im rovnakú relevanciu ako samotnému rozhodnutiu o námietkach proti exekúcii

(m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľky

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu o náhrade trov konania. Vo všeobecnosti

však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe

kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo

možnosť vyslovenia porušenia základných práv, bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa

môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,

t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania akcesorickej, postupuje nanajvýš

zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania pristupuje iba celkom

výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý

proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné

základné právo (m. m. , , , ,

).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených právnych názorov poukazuje na skutočnosť,

že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že okresný súd rozhodol ex offo o námietkach

povinnej proti trovám oprávnenej (t. j. sťažovateľky) v exekučnom konaní predstavujúcim

sumu 157,76 € tak, že týmto námietkam vyhovel. Ústavný súd v danom prípade považoval

za nevyhnuté zohľadniť aj to, či by namietaný postup okresného súdu mohol zakladať také

pochybenie, ktorého intenzita by mohla mať ústavnoprávnu relevanciu a mohla by po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie odôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , ,

, ). Suma trov konania oprávnenej (sťažovateľky)

v okolnostiach danej veci zjavne nedosahuje trojnásobok minimálnej mzdy, teda ide

o sumu, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú [pozri § 238

ods. 5 (ďalej aj „OSP“), ktorý ustanovuje trojnásobok

minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam

odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia].

V posudzovanej veci aj so zreteľom na uvedené ústavný súd nezistil intenzitu

pochybenia zo strany okresného súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, čo už samo

osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd ďalej dodáva, že ak námietky povinnej smerovali proti exekúcii ako

takej, povinná tým podľa jeho názoru namietala ipso facto aj trovy exekúcie, nie však ich

nesprávny výpočet, ale ich opodstatnenie týkajúce sa právneho základu. Je nepochybné, že

ak povinná namieta vedenie exekúcie na jej majetok z dôvodu, že podľa jej názoru už

pohľadávku aj s príslušenstvom uhradila, tak tým vyjadruje aj svoj nesúhlas s trovami

exekúcie, a to nie s ich výpočtom, ale s trovami ako takými.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že zo znenia druhého výroku napadnutého

uznesenia možno vyvodiť, že okresný súd vyhovel námietkam povinnej proti trovám

exekúcie. Avšak z odôvodnenia napadnutého uznesenia sťažovateľka usudzuje, že okresný

súd nepovažoval za účelné len čiastočné trovy exekúcie – trovy právneho zastúpenia

povinného v exekučnom konaní v časti predstavujúcej odmenu právneho zástupcu

sťažovateľky za jeden úkon právnej služby (prevzatie a príprava vrátane prvej porady

s klientom s režijným paušálom a DPH). Podľa názoru sťažovateľky okresný súd uplatnenú

odmenu právneho zástupcu sťažovateľky za ďalší úkon právnej služby (podanie návrhu na

vykonanie exekúcie s režijným paušálom a DPH) nepovažoval za nedôvodnú a napriek

tomu jej ju nepriznal.

Okresný súd vo vzťahu k výroku o vyhovení námietkam povinnej proti trovám

exekúcie uviedol, že je toho názoru, že „trovy oprávneného vo výške 157,76 €, ktoré

predstavujú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vo výške 141,26 €

a zaplatený súdny poplatok zo žiadosti o vydanie poverenia vo výške 16,50 €, nie sú

dôvodné“.

Ďalej okresný súd konkretizoval, že právny zástupca sťažovateľky si uplatnil odmenu

za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a za písomné podanie

návrhu na vykonanie exekúcie. Okresný súd bol toho názoru, že „v danom prípade je

uplatnená odmena za úkon prevzatie a prípravu zastúpenia nedôvodná, nakoľko právny

zástupca oprávneného zastupoval v súdnom konaní, ktoré právoplatne skončilo krátko pred

podaním návrhu na exekúciu, teda predmetnú vec dokonale poznal a nemusel sa na ňu

osobitne pripravovať. Súdny exekútor teda pri určení trov oprávneného má vychádzať

z hodnoty trov právneho zastúpenia vyúčtovanej právnym zástupcom oprávneného zníženej

o jeden úkon právnej služby, hodnoty jedného paušálu a príslušnej výšky DPH.“.

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu

sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky, že okresný súd „nepovažoval

za nedôvodnú... uplatnenú odmenu právneho zástupcu oprávneného za... podanie návrhu

na exekúciu + príslušný paušál + DPH + náhrada súdneho poplatku“, keďže v úvode

citácie odôvodnenia konštatoval, že trovy sťažovateľky v sume 157,76 € (za dva úkony

právnej služby a súdny poplatok za žiadosť o vydanie poverenia), teda ako celku, „nie sú

dôvodné“. Následne však okresný súd bližšie odôvodnil neopodstatnenosť len jedného

úkonu právnej služby.

Formálne to môže vyznieť, ako keby napadnuté uznesenie vo vzťahu k celému

druhému výroku tohto uznesenia nebolo odôvodnené celé. Podľa názoru ústavného súdu

však z napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd využil svoje diskrečné oprávnenie

a úvahu o účelnosti trov, do ktorej ústavný súd zásadne nevstupuje, ako to je napokon

obvyklé pri využití diskrečného oprávnenia všeobecných súdov, s výnimkou prípadu, keď

aplikácia diskrečného oprávnenia popiera zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Okresný súd odôvodnil neúčelnosť vyčíslených trov uplatnením všeobecných zásad,

ktoré sa aplikujú v civilom procese vrátane exekučného konania. K týmto zásadám patrí

aj to, že všetky vynaložené trovy musia byť účelné.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia sa síce zdanlivo môže javiť ako vnútorne

rozporné, avšak podľa názoru ústavného súdu nezasahuje do podstaty a účelu inštitútu

náhrady trov konania ani nenarušuje konzistentnosť využitého diskrečného oprávnenia.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach

podľa je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie

jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. ,

). Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť v zmysle jeho

doterajšej judikatúry najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom

prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu zjavne došlo

k takému zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné

obmedzenie, resp. odopretie jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ,

, , ).

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru umožnila

v tejto časti sťažnosti dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia jej

v sťažnosti uvedených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom

prerokovaní podľa rozhodol o odmietnutí sťažnosti

v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažovateľka v sťažnosti napokon namieta, že okresný súd napadnutým

uznesením, ktorým zamietol námietky povinnej proti exekúcii v celom rozsahu a vyhovel

námietkam povinnej proti trovám exekúcie, nerozhodol podľa názoru sťažovateľky

„o náhrade ďalších vzniknutých trov exekúcie, ktoré vznikli účastníkovi (sťažovateľke ako

oprávnenej, pozn.) napriek tomu, že ich účastník riadne a včas uplatnil a bol v konaní

úspešný“, a to za vyjadrenie oprávneného k námietkam povinnej. Uvedené konštatovanie

sťažovateľky sa premietlo aj do petitu jej sťažnosti ústavnému súdu, v ktorej žiada, aby

ústavný súd okrem iného vrátil predmetnú vec okresnému súdu „aj na doplnenie

rozhodnutia o náhrade trov konania v konaní o námietkach povinnej proti exekúcii“.

Podľa sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú

ustanovenia , ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.

Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu

ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo

o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku

navrhnúť jeho doplnenie... (odsek 1). Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý

platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie

rozsudku, uznesením návrh zamietne (odsek 2).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ak sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nerozhodol o trovách „právneho zastúpenia

v exekučnom konaní“, mala podľa názoru ústavného súdu možnosť postupovať podľa prvej

vety , podľa ktorej ak nerozhodol súd v rozsudku napríklad o trovách

konania, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku (v prerokúvanom prípade

uznesenia, pozn.) navrhnúť jeho doplnenie. Postup podľa citovaného zákonného

ustanovenia možno podľa názoru ústavného súdu považovať za právny prostriedok, ktorý

zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv účinne poskytoval a na použitie ktorého

bola oprávnená podľa osobitných predpisov. Zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by

sťažovateľka navrhla doplnenie napadnutého uznesenia. Nevyužitie tejto možnosti nemožno

nahrádzať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, a preto je sťažnosť sťažovateľky vo

vzťahu k tejto námietke neprípustná (m. m. , ,

). V nadväznosti na uvedené ju ústavný súd v tejto časti podľa § 25 ods. 2

z tohto dôvodu odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky (zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie

a doplnenie vo výroku o trovách konania a priznať jej úhradu trov konania) nezaoberal

z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva

alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013