Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 173/2013
PDF · 251.19 KB
No categories available
IV. ÚS 173/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A. R. s. r. o., H., zastúpenej
advokátom JUDr. M. K., H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.
2 Er/505/2011 z 29. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. R. s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. R. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 Er/505/2011 z 29. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená podala
25. februára 2011 súdnemu exekútorovi Mgr. M. P., Exekútorsky úrad H. (ďalej len „súdny
exekútor“), návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie istiny v sume
934,63 €, úrokov z omeškania, náhrady trov predchádzajúceho konania a náhrady trov
právneho zastúpenia oprávnenej v exekučnom konaní na základe právoplatného
a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C/267/2009 z 12. októbra 2010.
V nadväznosti na návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie v spojení s jej návrhom
na upustenie od vykonania exekúcie v časti vymáhaného nároku a poverenia okresného
súdu na vykonanie exekúcie z 18. marca 2011 vydal súdny exekútor 7. apríla 2011
upovedomenie o začatí exekúcie (ďalej len „upovedomenie“). Proti tomuto upovedomeniu
podala povinná 15. apríla 2011 námietky, ku ktorým sa súdny exekútor vyjadril prípisom
z 28. apríla 2011. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol námietky povinnej proti
exekúcii a zároveň vyhovel jej námietkam proti trovám exekúcie.
Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie „v jeho druhej výrokovej časti
(vo výroku o vyhovení námietkam povinnej voči trovám exekúcie)... za nezákonné, a to
najmä z dôvodu značného rozporu jeho výrokovej časti a odôvodnením, neurčitosťou
a neúplnosťou výrokovej časti rozhodnutia, ako aj nesprávnou aplikáciou právnych
predpisov súdom“, na základe čoho sa domnieva, že došlo k porušeniu jej v sťažnosti
označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Sťažovateľka a priori zdôrazňuje, že „povinná vo svojich námietkach proti
exekúcii... nenapadla trovy exekúcie – nemožno ich teda podľa označenia ale ani podľa
obsahu považovať za námietky proti trovám exekúcie v zmysle ustanovenia § 201 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... Exekučný súd bez
akéhokoľvek podnetu zo strany účastníkov konania – konkrétne povinnej, rozhodoval
vo veci, ktorá nebola predmetom procesnej obrany povinnej. Exekučný súd nevyzval ani
súdneho exekútora na preukázanie vyčíslených trov exekúcie, a súdny exekútor nemal
vedomosť o tom, že exekučný súd bude rozhodovať aj o trovách exekúcie, nakoľko podanie
povinnej označené ako námietky povinnej proti exekúcie neobsahovalo akýkoľvek podnet, že
povinná napáda trovy exekúcie v ich rozsahu. Exekučný súd v konaní o námietkach proti
exekúcii ex offo rozhodoval o trovách exekúcie bez podnetu účastníka exekučného konania,
ostatní účastníci (súdny exekútor) nemali možnosť vyjadriť sa k tomuto rozhodovaniu súdu,
čím takýmto konaním súd podľa názoru sťažovateľa konal nad rámec zákonných ustanovení
a poprel účastníkom ich právo na súdnu ochranu.“.
Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd „vyhovel námietkam povinnej
voči trovám exekúcie vo svojej výrokovej časti (logickým výkladom teda v celom rozsahu),
avšak v odôvodnení súd uvádza, že súd nepovažuje za účelné len čiastočné trovy exekúcie –
trovy právneho zastúpenia povinného v exekučnom konaní v časti predstavujúcej odmenu
právneho zástupcu oprávneného za 1 úkon právnej služby – prevzatie a príprava vrátane
prvej porady s klientom + príslušný režijný paušál + DPH. V odôvodnení však súd
uplatnenú odmenu právneho zástupcu oprávneného za 1 úkon právnej služby – podanie
návrhu na exekúciu + príslušný režijný paušál + DPH + náhrada súdneho poplatku,
nepovažoval za nedôvodnú, avšak náhrada trov právneho zastúpenia oprávneného
v exekučnom konaní bola povinnou napadnutá v celom rozsahu.
V zmysle ustanovenia § 14 ods. 3 písm. e) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
právnych predpisov: odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny
patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu,
prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu,
zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.
Táto právna norma taxatívne vymenováva nárok advokáta na odmenu za poskytnuté
úkony právnej služby. Odôvodnenie súdu, že právny zástupca dokonale predmetnú vec
poznal a teda sa nemusel na ňu osobitne pripravoval, na základe čoho nie je účelná jeho
odmena za takýto úkon právnej služby, je výkladom, ktorým súd išiel nielen nad rámec
právnej úpravy, ale dokonca do rozporu s ňou. Horeuvedená právna úprava takýto nárok
na odmenu právnemu zástupcovi oprávneného nevyvrátiteľne priznáva a nie je moderačným
právom súdu, aby tento nárok nepriznal z dôvodu jeho neúčelnosti, lebo ten vychádza
zo zákonnej úpravy.“.
Napokon sťažovateľka v sťažnosti konštatuje, že okresný súd napriek tomu, že
zamietol námietky povinnej v celom rozsahu, nepriznal úspešnému účastníkovi
(sťažovateľke) náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní v zmysle § 14 ods. 3
písm. e) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
právnych predpisov. Sťažovateľka uvádza, že „odmena vo výške jednej polovice základnej
sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon
rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania,
vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu
a vyjadrenie k takému odvolaniu, napriek tomu, že oprávnený si tento svoj nárok riadne
uplatnil vo svojom Vyjadrení oprávneného zo dňa 28. 04. 2011 k námietkam povinného
zo dňa 15. 04. 2011“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým uznesením okresného súdu porušené,
a zároveň aby bolo toto uznesenie v jeho výrokovej časti o vyhovení námietkam povinnej
proti trovám exekúcie zrušené a vrátené okresnému súdu na ďalšie konanie, ako
aj na doplnenie rozhodnutia o výrok o náhrade trov konania. Sťažovateľka sa napokon
taktiež domáha priznania úhrady trov konania v sume 314,18 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
podľa ústavy alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 120/2011,
Sťažovateľka nesúhlasí s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu
týkajúceho sa výroku o zamietnutí námietok povinnej proti exekúcii a vyhovení námietkam
povinnej proti trovám exekúcie a závery, ku ktorým okresný súd dospel, považuje za zjavne
neodôvodnené a arbitrárne.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si
ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že povinná podala (do troch dní od doručenia
upovedomenia, pozn.) iba námietky proti exekúcii (námietky proti exekúcii možno pritom
podať v lehote 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, pozn.) a okresný súd
rozhodol „ex offo... bez podnetu“ aj o námietkach proti trovám exekúcie (námietky proti
trovám exekúcie pritom možno podať v lehote 3 dní od doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie, pozn.), ktoré podľa nej povinná nepodala.
Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľky
smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), týkajú sa však
len jeho časti, a to rozhodovania okresného súdu o námietkach povinnej proti trovám
exekúcie v sume 157,76 €, čo môže mať v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií
spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať
im rovnakú relevanciu ako samotnému rozhodnutiu o námietkach proti exekúcii
(m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľky
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu o náhrade trov konania. Vo všeobecnosti
však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe
kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo
možnosť vyslovenia porušenia základných práv, bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa
môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,
t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania akcesorickej, postupuje nanajvýš
zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania pristupuje iba celkom
výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý
proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné
základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010,
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených právnych názorov poukazuje na skutočnosť,
že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že okresný súd rozhodol ex offo o námietkach
povinnej proti trovám oprávnenej (t. j. sťažovateľky) v exekučnom konaní predstavujúcim
sumu 157,76 € tak, že týmto námietkam vyhovel. Ústavný súd v danom prípade považoval
za nevyhnuté zohľadniť aj to, či by namietaný postup okresného súdu mohol zakladať také
pochybenie, ktorého intenzita by mohla mať ústavnoprávnu relevanciu a mohla by po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie odôvodňovať vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010,
IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). Suma trov konania oprávnenej (sťažovateľky)
v okolnostiach danej veci zjavne nedosahuje trojnásobok minimálnej mzdy, teda ide
o sumu, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú [pozri § 238
ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý ustanovuje trojnásobok
minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam
odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia].
V posudzovanej veci aj so zreteľom na uvedené ústavný súd nezistil intenzitu
pochybenia zo strany okresného súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, čo už samo
osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd ďalej dodáva, že ak námietky povinnej smerovali proti exekúcii ako
takej, povinná tým podľa jeho názoru namietala ipso facto aj trovy exekúcie, nie však ich
nesprávny výpočet, ale ich opodstatnenie týkajúce sa právneho základu. Je nepochybné, že
ak povinná namieta vedenie exekúcie na jej majetok z dôvodu, že podľa jej názoru už
pohľadávku aj s príslušenstvom uhradila, tak tým vyjadruje aj svoj nesúhlas s trovami
exekúcie, a to nie s ich výpočtom, ale s trovami ako takými.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.
2. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že zo znenia druhého výroku napadnutého
uznesenia možno vyvodiť, že okresný súd vyhovel námietkam povinnej proti trovám
exekúcie. Avšak z odôvodnenia napadnutého uznesenia sťažovateľka usudzuje, že okresný
súd nepovažoval za účelné len čiastočné trovy exekúcie – trovy právneho zastúpenia
povinného v exekučnom konaní v časti predstavujúcej odmenu právneho zástupcu
sťažovateľky za jeden úkon právnej služby (prevzatie a príprava vrátane prvej porady
s klientom s režijným paušálom a DPH). Podľa názoru sťažovateľky okresný súd uplatnenú
odmenu právneho zástupcu sťažovateľky za ďalší úkon právnej služby (podanie návrhu na
vykonanie exekúcie s režijným paušálom a DPH) nepovažoval za nedôvodnú a napriek
tomu jej ju nepriznal.
Okresný súd vo vzťahu k výroku o vyhovení námietkam povinnej proti trovám
exekúcie uviedol, že je toho názoru, že „trovy oprávneného vo výške 157,76 €, ktoré
predstavujú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vo výške 141,26 €
a zaplatený súdny poplatok zo žiadosti o vydanie poverenia vo výške 16,50 €, nie sú
dôvodné“.
Ďalej okresný súd konkretizoval, že právny zástupca sťažovateľky si uplatnil odmenu
za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a za písomné podanie
návrhu na vykonanie exekúcie. Okresný súd bol toho názoru, že „v danom prípade je
uplatnená odmena za úkon prevzatie a prípravu zastúpenia nedôvodná, nakoľko právny
zástupca oprávneného zastupoval v súdnom konaní, ktoré právoplatne skončilo krátko pred
podaním návrhu na exekúciu, teda predmetnú vec dokonale poznal a nemusel sa na ňu
osobitne pripravovať. Súdny exekútor teda pri určení trov oprávneného má vychádzať
z hodnoty trov právneho zastúpenia vyúčtovanej právnym zástupcom oprávneného zníženej
o jeden úkon právnej služby, hodnoty jedného paušálu a príslušnej výšky DPH.“.
Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu
sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľky, že okresný súd „nepovažoval
za nedôvodnú... uplatnenú odmenu právneho zástupcu oprávneného za... podanie návrhu
na exekúciu + príslušný paušál + DPH + náhrada súdneho poplatku“, keďže v úvode
citácie odôvodnenia konštatoval, že trovy sťažovateľky v sume 157,76 € (za dva úkony
právnej služby a súdny poplatok za žiadosť o vydanie poverenia), teda ako celku, „nie sú
dôvodné“. Následne však okresný súd bližšie odôvodnil neopodstatnenosť len jedného
úkonu právnej služby.
Formálne to môže vyznieť, ako keby napadnuté uznesenie vo vzťahu k celému
druhému výroku tohto uznesenia nebolo odôvodnené celé. Podľa názoru ústavného súdu
však z napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd využil svoje diskrečné oprávnenie
a úvahu o účelnosti trov, do ktorej ústavný súd zásadne nevstupuje, ako to je napokon
obvyklé pri využití diskrečného oprávnenia všeobecných súdov, s výnimkou prípadu, keď
aplikácia diskrečného oprávnenia popiera zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
Okresný súd odôvodnil neúčelnosť vyčíslených trov uplatnením všeobecných zásad,
ktoré sa aplikujú v civilom procese vrátane exekučného konania. K týmto zásadám patrí
aj to, že všetky vynaložené trovy musia byť účelné.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia sa síce zdanlivo môže javiť ako vnútorne
rozporné, avšak podľa názoru ústavného súdu nezasahuje do podstaty a účelu inštitútu
náhrady trov konania ani nenarušuje konzistentnosť využitého diskrečného oprávnenia.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného
rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie
jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08,
IV. ÚS 218/2010). Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť v zmysle jeho
doterajšej judikatúry najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom
prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv
alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu zjavne došlo
k takému zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné
obmedzenie, resp. odopretie jeho základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06,
II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 81/2013).
Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila
v tejto časti sťažnosti dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia jej
v sťažnosti uvedených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti
v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.
3. Sťažovateľka v sťažnosti napokon namieta, že okresný súd napadnutým
uznesením, ktorým zamietol námietky povinnej proti exekúcii v celom rozsahu a vyhovel
námietkam povinnej proti trovám exekúcie, nerozhodol podľa názoru sťažovateľky
„o náhrade ďalších vzniknutých trov exekúcie, ktoré vznikli účastníkovi (sťažovateľke ako
oprávnenej, pozn.) napriek tomu, že ich účastník riadne a včas uplatnil a bol v konaní
úspešný“, a to za vyjadrenie oprávneného k námietkam povinnej. Uvedené konštatovanie
sťažovateľky sa premietlo aj do petitu jej sťažnosti ústavnému súdu, v ktorej žiada, aby
ústavný súd okrem iného vrátil predmetnú vec okresnému súdu „aj na doplnenie
rozhodnutia o náhrade trov konania v konaní o námietkach povinnej proti exekúcii“.
Podľa § 251 ods. 4 OSP sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 166 OSP v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu
ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo
o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku
navrhnúť jeho doplnenie... (odsek 1). Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý
platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie
rozsudku, uznesením návrh zamietne (odsek 2).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ak sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nerozhodol o trovách „právneho zastúpenia
v exekučnom konaní“, mala podľa názoru ústavného súdu možnosť postupovať podľa prvej
vety § 166 ods. 1 OSP, podľa ktorej ak nerozhodol súd v rozsudku napríklad o trovách
konania, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku (v prerokúvanom prípade
uznesenia, pozn.) navrhnúť jeho doplnenie. Postup podľa citovaného zákonného
ustanovenia možno podľa názoru ústavného súdu považovať za právny prostriedok, ktorý
zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv účinne poskytoval a na použitie ktorého
bola oprávnená podľa osobitných predpisov. Zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by
sťažovateľka navrhla doplnenie napadnutého uznesenia. Nevyužitie tejto možnosti nemožno
nahrádzať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, a preto je sťažnosť sťažovateľky vo
vzťahu k tejto námietke neprípustná (m. m. IV. ÚS 398/09, IV. ÚS 85/2010,
IV. ÚS 310/2011). V nadväznosti na uvedené ju ústavný súd v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky (zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie
a doplnenie vo výroku o trovách konania a priznať jej úhradu trov konania) nezaoberal
z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva
alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013