Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 226/2011
PDF · 263 KB
No categories available
IV. ÚS 226/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť R. R., Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 236/2009 a výrokom jeho uznesenia z 20. augusta
2009 o náhrade trov prvostupňového konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. R. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2009 doručená sťažnosť R. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 236/2009
a výrokom jeho uznesenia z 20. augusta 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo
„napadnuté uznesenie“) o náhrade trov prvostupňového konania.
Ku skutkovému a právnemu stavu, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti, sťažovateľ
uviedol, že ako podielový spoluvlastník nehnuteľností v podiele ¼ k celku zapísaných
na LV č... katastrálne územie... sa návrhom z 19. júla 2005 podaným Okresnému súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) domáhal voči odporcovi – ako podielovému
spoluvlastníkovi v podiele ¾ k celku – zrušenia tohto spoluvlastníctva a prikázania
predmetných nehnuteľností do výlučného vlastníctva odporcu za náhradu 600 000 Sk.
Okresný súd rozhodol v právnej veci sťažovateľa rozsudkom č. k. 8 C 127/2005-218
zo 17. decembra 2008, ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo k predmetu konania
a prikázal ho do výlučného vlastníctva odporcu, ktorého zároveň zaviazal zaplatiť
sťažovateľovi finančnú náhradu 625 000 Sk za jeho spoluvlastnícky podiel, a to v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd rozhodujúc o odvolaní odporcu proti prvostupňovému rozsudku tento
rozsudok zmenil vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi náhradu za jeho
spoluvlastnícky podiel tak, že pôvodne trojdňovú lehotu od právoplatnosti rozsudku
na realizáciu náhrady predĺžil na trojmesačnú.
O trovách konania rozhodol okresný súdu osobitným uznesením č. k.
8 C 127/2005-281 z 8. júna 2009 (t. j. po právoplatnosti rozsudku zo 17. decembra 2008)
tak, že uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 995,82 €
(zaplatený súdny poplatok) a na účet jeho právneho zástupcu 1 791,49 € z titulu trov
právneho zastúpenia. Odporca podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 127/2005-281
z 8. júna 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 236/2009
z 20. augusta 2009, ktorým napadnuté prvostupňové uznesenie vo výroku o uložení
povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia
zmenil tak, že sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.
Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd konštatoval jeho úspech v danom konaní,
ktoré označil za sporové, keď pri rozhodovaní o náhrade trov prichádza do úvahy použitie
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), z ktorého platí jedna
výnimka zakotvená v § 150 ods. 1 OSP. Podľa sťažovateľa krajský súd dôvodil «nejasne
určenými okolnosťami prípadu poukazom na ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho
poriadku... V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na jednej strane
na úspech sťažovateľa v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ale
na druhej strane všeobecnou a strohou konštatáciou označil dôvodom hodným osobitného
zreteľa súrodenecký vzťah medzi účastníkmi konania, keď podľa odvolacieho súdu
aj samotný odporca súhlasil so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva
takým spôsobom ako ho navrhoval navrhovateľ a spor existoval len ohľadom výšky podielu
navrhovateľa. Bez ohľadu na tú skutočnosť, že táto výška bola súdom určená takmer totožne
so sumou, ktorú požadoval zaplatiť navrhovateľ, rozhodnutie súdu záviselo od znaleckého
dokazovania vo veci, ktoré bolo vykonané v záujme oboch účastníkov konania.
Z napadnutého uznesenia ďalej vyplýva, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie
odkazom na príslušné ustanovenia O. s. p. bez dostatočne zrozumiteľného
a preskúmateľného zdôvodnenia „výnimočnosti prípadu“, bez logického a vyváženého
poukázania na relevantné okolnosti, ktoré majú výnimočnosť prípadu, ako podmienky
nevyhnutnej pre postup podľa § 150 O. s. p., jednoznačne preukazovať.».
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku, a pokiaľ ide o § 150 ods. 1, uvádza, že „je výnimkou zo zásady
zodpovednosti za výsledok umožňujúce súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov
hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania,
túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Sťažovateľ sa preto domnieva, že ak aj súd
dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom
alebo sčasti neprizná, musí ísť o zjavne výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí
aj náležite odôvodnený. Výrok o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil iba
s poukazom na použité ustanovenia O. s. p. Žiadne iné odôvodnenie postupu krajského súdu
rozhodnutie (okrem poukazu na súrodenecký vzťah účastníkov a súdom nesprávne a nejasne
interpretovaný postoj odporcu) čo do nepriznania trov prvostupňového konania
navrhovateľa, neobsahuje.
Podľa názoru sťažovateľa preto krajský súd pri rozhodovaní v časti o náhrade trov
konania podľa citovaných ustanovení § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 O. s. p. dôsledne
nepostupoval. Napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 12 Co 236/2009 zo dňa
20. 08. 2009 konštatoval úspech sťažovateľa v konaní, tomuto náhradu trov konania
nepriznal ani sčasti, čím sa sťažovateľ ako úspešný navrhovateľ s poukazom na výšku ním
zaplateného poplatku a vzniknutých trov právneho zastúpenia dostal do oveľa
nepriaznivejšej pozície v porovnaní s odporcom, ktorý úspech v konaní nemal. Odvolací súd
na úkor sťažovateľa neprihliadol na okolnosti, ktoré viedli navrhovateľa k uplatneniu práva
na súde a postoje oboch účastníkov v konaní. V odôvodnení predmetného rozhodnutia
odvolacieho súdu nie je vôbec vyriešený vzťah účelnosti trov vynaložených a potrebných
na uplatňovanie alebo bránenie práva. Odvolací súd mal a mohol túto otázku skúmať.
Keďže tak neurobil, záver o tejto otázke nemohol ani riadne odôvodniť.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nie je možné zistiť, aké právne úvahy ho
v otázke trov konania viedli k rozhodnutiu podľa § 150 ods. 1 O. s. p., na ktoré sa odvoláva.
Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu v tejto časti
za nepreskúmateľné, ktoré porušuje jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľ vyslovuje názor, že súrodenecký vzťah medzi podielovým
spoluvlastníkmi nemožno vnímať ako dôvod hodný osobitného zreteľa, a poukazuje na to,
že sa ešte predtým, ako podal okresnému súdu návrh na zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, pokúšal o uzavretie mimosúdnej dohody, avšak na jeho
ponuky odporca nereagoval. Na súd sa preto musel obrátiť len pre správanie odporcu.
Pozornosť upriamuje aj na podľa neho „neštandardné“ správanie odporcu, ktorý sa
„nevyjadroval k predmetu (meritu) veci, opakovane účelovo spochybňoval znalecké
posudky... domáhal sa zohľadnenia vlastných investícii do nehnuteľnosti, čo však žiadnym
spôsobom nekonkretizoval a nepreukázal...“.
Sťažovateľ sa zmieňuje aj o „obštrukciách odporcu“, resp. jeho právneho zástupcu,
v dôsledku ktorých muselo dôjsť k odročeniu viacerých pojednávaní, a pripomína, že
odporca v súdnom konaní deklaroval hodnotu jeho podielu v nereálnej výške.
Sťažovateľ preto zastáva názor, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 Co 236/2009 a výrokom jeho uznesenia z 20. augusta 2009 o náhrade trov
prvostupňového konania došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv, a navrhuje,
aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„1. Právo sťažovateľa R. R. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo konaním Krajského súdu v Banskej
Bystrici vo veci sp. zn. 12 Co 236/2009 a výrokom uznesenia sp. zn. 12 Co 236/2009
z 20. augusta 2009 o náhrade trov konania tak, že navrhovateľovi sa náhrada trov
prvostupňového konania nepriznáva, porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 236/2009
z 20. augusta 2009 vo výroku o zmene uznesenia Okresného súdu vo Zvolene z 08. 06. 2009
sp. zn. 8 C/127/2005 v časti výroku o uložení povinnosti odporcovi nahradiť trovy konania
vrátane trov právneho zastúpenia tak, že navrhovateľovi sa náhrada trov prvostupňového
konania nepriznáva, a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici,
aby v nej znovu konal a rozhodol.“
Zároveň sťažovateľ žiada, aby mu bola v konaní o jeho sťažnosti priznaná úhrada
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd výrokom svojho
uznesenia sp. zn. 12 Co 236/2009 z 20. augusta 2009, ktorým zmenil uznesenie okresného
súdu č. k. 8 C 127/2005-281 z 8. júna 2009 v časti týkajúcej sa výroku o uložení povinnosti
odporcovi nahradiť sťažovateľovi trovy konania tak, že sťažovateľovi náhradu trov
prvostupňového konania nepriznal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ vyjadruje názor, že krajský súd tak
rozhodol „bez náležitého a preskúmateľného odôvodnenia takéhoto postupu
a rozhodnutia“.
V súvislosti s aplikáciou § 150 ods. 1 OSP sťažovateľ argumentuje tým, že toto
ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok v prípade, ak súd
dospeje k názoru, že v okolnostiach konkrétneho prípadu existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia však podľa sťažovateľa takéto dôvody nevyplývajú. Sťažovateľ sa nestotožňuje
s názorom, že by takýmto dôvodom mohol byť súrodenecký vzťah medzi účastníkmi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno
domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie
(čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia
v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov
konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada.
Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však
neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery
účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré
viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom
právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa
len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok
sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje
na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom v § 212 ods. 1 a § 220 ods. 1
OSP a, ako už bolo uvedené, namietaným uznesením zmenil prvostupňové uznesenie
vo výroku o uložení povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov
právneho zastúpenia tak, že sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.
V časti týkajúcej sa výroku o zmene uznesenia okresného súdu o náhrade trov
konania a nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľovi v odôvodnení
namietaného uznesenia krajský súd uviedol:
„Pokiaľ ide o priznávanie náhrady trov konania v občianskoprávnom konaní,
Občiansky súdny poriadok prikazuje súdu prednostne rozhodnúť o náhrade trov konania
podľa zásady úspechu v konaní podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práv proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva tá skutočnosť, že by konanie o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti nebolo sporovým konaním,
kedy by sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania ust. § 142 ods. 1 O. s. p. nemohlo
aplikovať. Z ust. § 142 O. s. p. však platí aj jedna výnimka zakotvená v ust. § 150 ods. 1
O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na
okolnosti prípadu, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol
skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania
nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa tohto citovaného ustanovenia musí ísť o
výnimočný prípad, kedy súd nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať za
splnenia ďalšej podmienky, a to, že sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre ich
nepriznanie. Dôvodom hodným osobitného zreteľa v súdenej veci je súrodenecký vzťah
medzi účastníkmi konania, pričom aj samotný odporca súhlasil so zrušením a vyporiadaním
podielového spoluvlastníctva takým spôsobom, ako ho navrhoval navrhovateľ, a že spor
medzi účastníkmi konania existoval len ohľadom výšky podielu navrhovateľa, za ktorý by
mal vyplatiť navrhovateľovi náhradu. Bez ohľadu na tú skutočnosť, že táto výška bola
súdom určená takmer totožne so sumou, ktorú požadoval zaplatiť navrhovateľ, rozhodnutie
súdu záviselo od znaleckého dokazovania vo veci, ktoré bolo vykonané v záujme obidvoch
účastníkov konania. Za takéhoto stavu veci je potom spravodlivé, ak každý z účastníkov
konania si bude platiť trovy konania, ktoré mu v konaní vznikli, sám. Z tohto dôvodu krajský
súd uznesenie okresného súdu v časti výroku o náhrade 12 Co 236/2009 trov
prvostupňového konania zmenil tak, že navrhovateľovi, hoci úspešnému účastníkovi
konania, ich náhradu nepriznal.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí
zásadne medzi hlavné výsadné oblasti pôsobnosti všeobecných súdov a ako také je
prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov
preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto
problematika by mohla nadobudnúť ústavnoprávny rozmer iba v prípade závažného
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých
by boli zjavné znaky arbitrárnosti.
Ustanovenie § 150 OSP obsahuje určité osobitné „moderačné oprávnenie“
všeobecných súdov, ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to
reflektovalo výsledok sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom,
ktoré sú detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým
na ich úvahe, či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu.
Dôvody hodné osobitného zreteľa zistil krajský súd najmä v súrodeneckom vzťahu
medzi účastníkmi konania a v tom, že spor medzi nimi existoval len v súvislosti s výškou
podielu sťažovateľa, za ktorý by mu mala byť vyplatená náhrada. Krajský súd vzal
do úvahy aj to, že výška náhrady bola síce určená takmer zhodne so sumou požadovanou
sťažovateľom, avšak rozhodnutie záviselo od znaleckého dokazovania, ktoré bolo vykonané
v záujme oboch účastníkov.
Aplikácia ustanovenia § 150 OSP založená na výnimočnosti predmetu konania alebo
pomerov na strane účastníkov je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
odôvodnená ústavne udržateľným spôsobom. Krajský súd v uznesení sp. zn.
12 Co 236/2009 z 20. augusta 2009, pokiaľ ide o zmeňujúci výrok o náhrade trov
prvostupňového konania, síce stručne, ale napriek tomu dostatočne odôvodnil ozrejmiac,
ktoré okolnosti na strane účastníkov považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa na
aplikáciu ustanovenia § 150 OSP. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby
vzhľadom na celkové okolnosti daného prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi
konania hradil každý účastník vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v
odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu týkajúce sa nepriznania náhrady trov
prvostupňového konania sťažovateľovi nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy
náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom
ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť
za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného
ustanovenia, a ústavný súd ich preto nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať
a nahrádzať ich prípadne vlastnými.
Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež
konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd nezistil na strane krajského súdu také pochybenia, ktorým by bolo
možné pripísať ústavnoprávny rozmer, a z toho dôvodu nezistil medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru takú príčinnú súvislosť, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť porušenie
v sťažnosti označených práv sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3
zákon o ústavnom súde), a preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre
zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr.
III. ÚS 151/05, IV. ÚS 170/08).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu
vo výroku o trovách konania a o úhrade trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie,
preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011