Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 226/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. R., Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a výrokom jeho uznesenia z 20. augusta

2009 o náhrade trov prvostupňového konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. R. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2009 doručená sťažnosť R. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a výrokom jeho uznesenia z 20. augusta 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo

„napadnuté uznesenie“) o náhrade trov prvostupňového konania.

Ku skutkovému a právnemu stavu, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti, sťažovateľ

uviedol, že ako podielový spoluvlastník nehnuteľností v podiele ¼ k celku zapísaných

na LV č... katastrálne územie... sa návrhom z 19. júla 2005 podaným Okresnému súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) domáhal voči odporcovi – ako podielovému

spoluvlastníkovi v podiele ¾ k celku – zrušenia tohto spoluvlastníctva a prikázania

predmetných nehnuteľností do výlučného vlastníctva odporcu za náhradu 600 000 Sk.

Okresný súd rozhodol v právnej veci sťažovateľa rozsudkom č. k. -218

zo 17. decembra 2008, ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo k predmetu konania

a prikázal ho do výlučného vlastníctva odporcu, ktorého zároveň zaviazal zaplatiť

sťažovateľovi finančnú náhradu 625 000 Sk za jeho spoluvlastnícky podiel, a to v lehote

troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd rozhodujúc o odvolaní odporcu proti prvostupňovému rozsudku tento

rozsudok zmenil vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi náhradu za jeho

spoluvlastnícky podiel tak, že pôvodne trojdňovú lehotu od právoplatnosti rozsudku

na realizáciu náhrady predĺžil na trojmesačnú.

O trovách konania rozhodol okresný súdu osobitným uznesením č. k.

-281 z 8. júna 2009 (t. j. po právoplatnosti rozsudku zo 17. decembra 2008)

tak, že uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 995,82 €

(zaplatený súdny poplatok) a na účet jeho právneho zástupcu 1 791,49 € z titulu trov

právneho zastúpenia. Odporca podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. -281

z 8. júna 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 20. augusta 2009, ktorým napadnuté prvostupňové uznesenie vo výroku o uložení

povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia

zmenil tak, že sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd konštatoval jeho úspech v danom konaní,

ktoré označil za sporové, keď pri rozhodovaní o náhrade trov prichádza do úvahy použitie

(ďalej aj „OSP“), z ktorého platí jedna

výnimka zakotvená v . Podľa sťažovateľa krajský súd dôvodil «nejasne

určenými okolnosťami prípadu poukazom na ustanovenie § 150 Občianskeho súdneho

poriadku... V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na jednej strane

na úspech sťažovateľa v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ale

na druhej strane všeobecnou a strohou konštatáciou označil dôvodom hodným osobitného

zreteľa súrodenecký vzťah medzi účastníkmi konania, keď podľa odvolacieho súdu

aj samotný odporca súhlasil so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva

takým spôsobom ako ho navrhoval navrhovateľ a spor existoval len ohľadom výšky podielu

navrhovateľa. Bez ohľadu na tú skutočnosť, že táto výška bola súdom určená takmer totožne

so sumou, ktorú požadoval zaplatiť navrhovateľ, rozhodnutie súdu záviselo od znaleckého

dokazovania vo veci, ktoré bolo vykonané v záujme oboch účastníkov konania.

Z napadnutého uznesenia ďalej vyplýva, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie

odkazom na príslušné ustanovenia bez dostatočne zrozumiteľného

a preskúmateľného zdôvodnenia „výnimočnosti prípadu“, bez logického a vyváženého

poukázania na relevantné okolnosti, ktoré majú výnimočnosť prípadu, ako podmienky

nevyhnutnej pre postup podľa , jednoznačne preukazovať.».

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku, a pokiaľ ide o § 150 ods. 1, uvádza, že „je výnimkou zo zásady

zodpovednosti za výsledok umožňujúce súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov

hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania,

túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Sťažovateľ sa preto domnieva, že ak aj súd

dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom

alebo sčasti neprizná, musí ísť o zjavne výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí

aj náležite odôvodnený. Výrok o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil iba

s poukazom na použité ustanovenia Žiadne iné odôvodnenie postupu krajského súdu

rozhodnutie (okrem poukazu na súrodenecký vzťah účastníkov a súdom nesprávne a nejasne

interpretovaný postoj odporcu) čo do nepriznania trov prvostupňového konania

navrhovateľa, neobsahuje.

Podľa názoru sťažovateľa preto krajský súd pri rozhodovaní v časti o náhrade trov

konania podľa citovaných ustanovení a dôsledne

nepostupoval. Napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. zo dňa

20. 08. 2009 konštatoval úspech sťažovateľa v konaní, tomuto náhradu trov konania

nepriznal ani sčasti, čím sa sťažovateľ ako úspešný navrhovateľ s poukazom na výšku ním

zaplateného poplatku a vzniknutých trov právneho zastúpenia dostal do oveľa

nepriaznivejšej pozície v porovnaní s odporcom, ktorý úspech v konaní nemal. Odvolací súd

na úkor sťažovateľa neprihliadol na okolnosti, ktoré viedli navrhovateľa k uplatneniu práva

na súde a postoje oboch účastníkov v konaní. V odôvodnení predmetného rozhodnutia

odvolacieho súdu nie je vôbec vyriešený vzťah účelnosti trov vynaložených a potrebných

na uplatňovanie alebo bránenie práva. Odvolací súd mal a mohol túto otázku skúmať.

Keďže tak neurobil, záver o tejto otázke nemohol ani riadne odôvodniť.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nie je možné zistiť, aké právne úvahy ho

v otázke trov konania viedli k rozhodnutiu podľa , na ktoré sa odvoláva.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu v tejto časti

za nepreskúmateľné, ktoré porušuje jeho základné práva podľa SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľ vyslovuje názor, že súrodenecký vzťah medzi podielovým

spoluvlastníkmi nemožno vnímať ako dôvod hodný osobitného zreteľa, a poukazuje na to,

že sa ešte predtým, ako podal okresnému súdu návrh na zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva, pokúšal o uzavretie mimosúdnej dohody, avšak na jeho

ponuky odporca nereagoval. Na súd sa preto musel obrátiť len pre správanie odporcu.

Pozornosť upriamuje aj na podľa neho „neštandardné“ správanie odporcu, ktorý sa

„nevyjadroval k predmetu (meritu) veci, opakovane účelovo spochybňoval znalecké

posudky... domáhal sa zohľadnenia vlastných investícii do nehnuteľnosti, čo však žiadnym

spôsobom nekonkretizoval a nepreukázal...“.

Sťažovateľ sa zmieňuje aj o „obštrukciách odporcu“, resp. jeho právneho zástupcu,

v dôsledku ktorých muselo dôjsť k odročeniu viacerých pojednávaní, a pripomína, že

odporca v súdnom konaní deklaroval hodnotu jeho podielu v nereálnej výške.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a výrokom jeho uznesenia z 20. augusta 2009 o náhrade trov

prvostupňového konania došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv, a navrhuje,

aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa R. R. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo konaním Krajského súdu v Banskej

Bystrici vo veci sp. zn. a výrokom uznesenia sp. zn.

z 20. augusta 2009 o náhrade trov konania tak, že navrhovateľovi sa náhrada trov

prvostupňového konania nepriznáva, porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 20. augusta 2009 vo výroku o zmene uznesenia Okresného súdu vo Zvolene z 08. 06. 2009

sp. zn. v časti výroku o uložení povinnosti odporcovi nahradiť trovy konania

vrátane trov právneho zastúpenia tak, že navrhovateľovi sa náhrada trov prvostupňového

konania nepriznáva, a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici,

aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Zároveň sťažovateľ žiada, aby mu bola v konaní o jeho sťažnosti priznaná úhrada

trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd výrokom svojho

uznesenia sp. zn. z 20. augusta 2009, ktorým zmenil uznesenie okresného

súdu č. k. -281 z 8. júna 2009 v časti týkajúcej sa výroku o uložení povinnosti

odporcovi nahradiť sťažovateľovi trovy konania tak, že sťažovateľovi náhradu trov

prvostupňového konania nepriznal, porušil jeho základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ vyjadruje názor, že krajský súd tak

rozhodol „bez náležitého a preskúmateľného odôvodnenia takéhoto postupu

a rozhodnutia“.

V súvislosti s aplikáciou sťažovateľ argumentuje tým, že toto

ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok v prípade, ak súd

dospeje k názoru, že v okolnostiach konkrétneho prípadu existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia však podľa sťažovateľa takéto dôvody nevyplývajú. Sťažovateľ sa nestotožňuje

s názorom, že by takýmto dôvodom mohol byť súrodenecký vzťah medzi účastníkmi.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno

domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie

( ). Ustanovenie umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia

v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov

konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada.

Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného

zreteľa, ktoré zákon () neuvádza ani exemplifikatívne, čo však

neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery

účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej úvahy sú dané účelom

právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa

len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania ( ).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

(a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje

na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom v § 212 ods. 1 a § 220 ods. 1

a, ako už bolo uvedené, namietaným uznesením zmenil prvostupňové uznesenie

vo výroku o uložení povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov

právneho zastúpenia tak, že sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

V časti týkajúcej sa výroku o zmene uznesenia okresného súdu o náhrade trov

konania a nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľovi v odôvodnení

namietaného uznesenia krajský súd uviedol:

„Pokiaľ ide o priznávanie náhrady trov konania v občianskoprávnom konaní,

prikazuje súdu prednostne rozhodnúť o náhrade trov konania

podľa zásady úspechu v konaní podľa ust. , podľa ktorého ustanovenia

účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné

uplatňovanie alebo bránenie práv proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva tá skutočnosť, že by konanie o zrušení

a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti nebolo sporovým konaním,

kedy by sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania ust. nemohlo

aplikovať. Z ust. však platí aj jedna výnimka zakotvená v ust.

, podľa ktorého ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti prípadu, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol

skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania

nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa tohto citovaného ustanovenia musí ísť o

výnimočný prípad, kedy súd nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať za

splnenia ďalšej podmienky, a to, že sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre ich

nepriznanie. Dôvodom hodným osobitného zreteľa v súdenej veci je súrodenecký vzťah

medzi účastníkmi konania, pričom aj samotný odporca súhlasil so zrušením a vyporiadaním

podielového spoluvlastníctva takým spôsobom, ako ho navrhoval navrhovateľ, a že spor

medzi účastníkmi konania existoval len ohľadom výšky podielu navrhovateľa, za ktorý by

mal vyplatiť navrhovateľovi náhradu. Bez ohľadu na tú skutočnosť, že táto výška bola

súdom určená takmer totožne so sumou, ktorú požadoval zaplatiť navrhovateľ, rozhodnutie

súdu záviselo od znaleckého dokazovania vo veci, ktoré bolo vykonané v záujme obidvoch

účastníkov konania. Za takéhoto stavu veci je potom spravodlivé, ak každý z účastníkov

konania si bude platiť trovy konania, ktoré mu v konaní vznikli, sám. Z tohto dôvodu krajský

súd uznesenie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov

prvostupňového konania zmenil tak, že navrhovateľovi, hoci úspešnému účastníkovi

konania, ich náhradu nepriznal.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí

zásadne medzi hlavné výsadné oblasti pôsobnosti všeobecných súdov a ako také je

prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov

preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto

problematika by mohla nadobudnúť ústavnoprávny rozmer iba v prípade závažného

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení , v ktorých

by boli zjavné znaky arbitrárnosti.

Ustanovenie obsahuje určité osobitné „moderačné oprávnenie“

všeobecných súdov, ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to

reflektovalo výsledok sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom,

ktoré sú detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým

na ich úvahe, či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu.

Dôvody hodné osobitného zreteľa zistil krajský súd najmä v súrodeneckom vzťahu

medzi účastníkmi konania a v tom, že spor medzi nimi existoval len v súvislosti s výškou

podielu sťažovateľa, za ktorý by mu mala byť vyplatená náhrada. Krajský súd vzal

do úvahy aj to, že výška náhrady bola síce určená takmer zhodne so sumou požadovanou

sťažovateľom, avšak rozhodnutie záviselo od znaleckého dokazovania, ktoré bolo vykonané

v záujme oboch účastníkov.

Aplikácia ustanovenia založená na výnimočnosti predmetu konania alebo

pomerov na strane účastníkov je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

odôvodnená ústavne udržateľným spôsobom. Krajský súd v uznesení sp. zn.

z 20. augusta 2009, pokiaľ ide o zmeňujúci výrok o náhrade trov

prvostupňového konania, síce stručne, ale napriek tomu dostatočne odôvodnil ozrejmiac,

ktoré okolnosti na strane účastníkov považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa na

aplikáciu ustanovenia . Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby

vzhľadom na celkové okolnosti daného prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi

konania hradil každý účastník vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v

odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu týkajúce sa nepriznania náhrady trov

prvostupňového konania sťažovateľovi nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy

náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom

a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť

za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného

ustanovenia, a ústavný súd ich preto nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať

a nahrádzať ich prípadne vlastnými.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež

konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej

úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (, ).

Ústavný súd nezistil na strane krajského súdu také pochybenia, ktorým by bolo

možné pripísať ústavnoprávny rozmer, a z toho dôvodu nezistil medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru takú príčinnú súvislosť, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť porušenie

v sťažnosti označených práv sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3

), a preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre

zjavnú neopodstatnenosť podľa (obdobne napr.

, ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu

vo výroku o trovách konania a o úhrade trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie,

preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011