Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 358/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. marca 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2007

doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na ochranu majetku podľa a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako

aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 21. marca 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ okrem iného uviedol, že namietaným rozsudkom bol potvrdený rozsudok

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 12. decembra 2006, ktorým bol

„zaviazaný zaplatiť V., a. s. R. istinu 6 mil. Sk so 17, 6 % úrokom z omeškania od 28. 10.

1996 a trovy I. stupňového konania v sume 763,510 Sk a odvolacie trovy v sume 49.576 Sk,

všetko v lehote do 3 dní; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. 5. 2007

a vykonateľnosť 7. 5. 2007“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ opisuje priebeh konania, ktoré predchádzalo

vydaniu namietaného rozsudku, takto:

«1.1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. 12. 2006, č. k. -260,

ktorý nám bol doručený dňa 18. 1. 2007, zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi

6 mil. Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 28. 10. 1996 až do zaplatenia a na trovách

konania sumu 763.510 3k s odôvodnením, že

/i/ z vykonaného dokazovania - svedkov M. G. /predtým bol účastníkom konania -

žalovaný 2/, či M. K., ktorí však nepovedali nič, lebo nič nevedeli - vyplynulo, že žalobca

plnil sťažovateľovi požadovanú istinu bez právneho dôvodu, takže ju musí vrátiť, ako sa na

to zaviazal listom z 30. 4. 1996 a

/ii/ pre 3 advokátov priznal u každého úkon „príprava a prevzatie sporu“, čiže

minimálne v sume cca 70.000 Sk poškodil sťažovateľa /2 x 24.650 Sk + 2 x 9.367 Sk ako

DPH + 2 x režijný paušál/, lebo odmena za uvedený úkon patrí len raz v spore.

1.2. Sťažovateľ voči tomuto rozsudku podal dňa 29. 1. 2007 odvolanie, v ktorom

namietal

/i/ nedostatok legitimácie žalobcu, ktorý zo svojho majetku neuhradil žiadnu sumu,

pretože táto bola vyplatená z účtu firmy B. ..., o čom sme predložili potvrdenie ČS0B z

19. 4. 1996,

/ii/ nedostatok pasívnej legitimácie sťažovateľa, ktorý sumu 5 , 5 mil. Sk síce prijal

od tretej osoby /fa B./ na príkaz navrhovateľa, ale za „privatizéra M. G., ktorý sa

20. 3. 1997 písomne zaviazal, že uvedenú sumu vráti S. /predchodcovi žalobcu/, čo vyplýva

z nemenných listinných dôkazov, ktoré predkladáme, ale za protihodnotu - privatizovaný

podnik - takže sa neobohatil, ba dokonca nezískal ani celú kúpnu cenu 45,8 mil. Sk,

/iii/ nesprávne priznané trovy konania.

2.1. Najvyšší súd SR ako súd odvolací už 13. 3. 2007 - teda niečo po mesiaci, čo mu

bol spis predložený súdom I. stupňa - nám doručil predvolanie na pojednávanie

na 21. 3.2007, na ktorom aj meritórne rozhodol.

2.2. Napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu s odôvodnením, že

/i/ poukazuje na správne skutkové a právne závery krajského súdu - podľa nás

neexistujúce,

/ii/ nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že pri bezdôvodnom obohatení sa musí

preukázať úbytok na majetku oprávnenej osoby a jeho presunutie do majetku povinného, čo

je podľa súdu „rozbor náhrady škody“,

/iii/ ust. § 453 - ods. 2 a § 454 Obč. zák. samostatne určujú, čo je bezdôvodné

obohatenie, ale otázku, kto ho má vydať, celkom „jednoznačne vymedzuje ust. § 451 ods. 1

“,

/iv/ nastolenú otázku vrátenia bezdôvodného obohatenia údajne vyriešil sťažovateľ

listom z 30. 4. 1996, adresovaným M. G., v ktorom mu oznamuje, že „S. neudelí súhlas /.../

vráti S. sumu, ktorú táto spoločnosť uhradí S. /.../“, takže sa tento bezdôvodne obohatil na

úkor S. a že

/v/ nič na tom nemení ani skutočnosť, že banka poskytla túto sumu S. v inej mene

a ako pôžičku žalobca sa zaviazal ju splácať, ako to vyplýva „z jeho prednesu na

odvolacom pojednávaní“.

2.3. Námietkami sťažovateľa ohľadne náhrady trov konania sa najvyšší súd vôbec

nezaoberal, lebo sa o nich ani nezmienil.»

Sťažovateľ vyslovuje názor, že napadnutý rozsudok je poznačený viacerými vadami,

zasahujúcimi do jeho garantovaných základných práv.

Na podporu uvedeného názoru sťažovateľ argumentuje tým, že o ním vznesených

návrhoch nebolo rozhodnuté a nebolo ani zdôvodnené, prečo sa tak nestalo, čo považuje

za rozporné s a (ďalej len „OSP“).

K uvedenému ďalej dodal, že ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen

vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných predpisov, ale súčasne postupuje

v rozpore so zásadami vyjadrenými v a dohovoru. Ďalšia

výhrada sťažovateľa je založená na tvrdení, že o náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd

nezákonne a arbitrárne. Sťažovateľ sa venuje aj základným predpokladom vzniku

záväzkovo právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ktorým je podľa neho „presun

majetkových hodnôt zo strany postihnutého na obohateného. Bezdôvodné obohatenie

spočíva v tom, že sa obohatený obohatil na úkor majetku inej osoby – postihnutého –

o určité majetkové hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, a to bez aprobovaného právneho

dôvodu.“.

Na základe uvedeného podľa sťažovateľa „v kontexte s odôvodnením napadnutého

rozsudku možno konštatovať, že toto rozhodnutie je arbitrárne, nepreskúmateľné,

nezákonné a v dôsledku toho aj protiústavné, pretože

- medzi účastníkmi súdneho konania neexistoval právny vzťah z bezdôvodného

obohatenia, lebo navrhovateľ nemohol byť oprávnenou osobou, keď požadovanú sumu

poukázal z majetku tretej osoby,

- sťažovateľ sa nestal povinnou osobou, lebo nezískal bezdôvodné obohatenie ani

na úkor navrhovateľa, ale ani na úkor tretej osoby,

- iné nepreukazuje ani list S. z 30. 4. 1996, v ktorom dáva sťažovateľ len súhlas,

aby prvú platbu na kúpnu cenu za M. G. uhradila S. alebo tretia osoba,

- existenciu akejsi pôžičky vykonštruoval len odvolací súd z prednesu

navrhovateľa ap.

- je absolútne pomýlený pohľad súdu na naše námietky s odkazom, že ide o rozbor

náhrady škody,

- vyslovil denegatio iustitiae vo vzťahu k nášmu odvolaniu do výroku o trovách

konania ap.“.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo vlastniť

majetok podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu SR z 21. 3. 2007, sp. zn. , porušené bolo.

Uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume

6853 Sk...“

Sťažovateľ taktiež požadoval, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku, vyslovujúc domnienku, „že sú splnené podmienky pre vyhovenie tomuto návrhu

v zmysle ust. § 52 ods. 2 zákona č. 38/19093 Z. z. v platnom znení...“.

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 8/08 z 5. júna 2008 nesúhlasí

s tvrdením sťažovateľa o nedostatku odôvodnenia namietaného rozsudku a na rozdiel

od sťažovateľa ho považuje za súladné s . K spochybňovaniu úplnosti

odôvodnenia namietaného rozsudku tým, že odvolací súd v ňom poukazuje na odôvodnenie

rozsudku súdu prvého stupňa, najvyšší súd uviedol, že ide o prax, ktorá je u odvolacích

súdov bežná, pretože tieto dva rozsudky od seba nemožno oddeliť. Vo vyjadrení

najvyššieho súdu sa ďalej zdôrazňuje, že „sťažovateľ opomenul poukázať na to, že tak súd

prvého stupňa, ako aj odvolací súd, predovšetkým vo veci sa riadili záväzným právnym

názorom dovolacieho súdu, ktorý v danej veci bol vyslovený v jeho rozsudku zo dňa

30. 11. 2005 sp. zn. 1 M Obdo V 4/2005, ktorým dovolací súd vyhovel mimoriadnemu

dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.“.

Najvyšší súd pripustil, že v rámci odvolania sa podrobne nezaoberal všetkými

námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa, avšak odmieta tvrdenie, že by tieto

námietky ušli jeho pozornosti, poukazujúc na to, že sa obsah týchto námietok písomne

uvádza v písomnom odôvodnení rozsudku.

V závere svojho vyjadrenia k sťažnosti najvyšší súd uviedol, že v odôvodnení

napadnutého rozsudku „po právnej stránke poukázal na to, že príslušné právne ustanovenia

a vychádzajúc z ich znenia výrok rozsudku aj v tomto smere odôvodnil, a to vrátane výroku

o náhrade trov odvolacieho konania. Je pravdou, že pokiaľ ide o správnosť výroku

o trovách konania, o ktorých rozhodol súd prvého stupňa, že tejto otázke nevenoval

pozornosť, z čoho možno usudzovať, že aj tento výrok považoval za vecne správny.“.

Aj pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci a správnosť jej právneho posúdenia, je

najvyšší súd toho názoru, že postupoval zákonu zodpovedajúcim spôsobom a nepripúšťa

možnosť porušenia základných práv sťažovateľa. Vzhľadom na to navrhol sťažnosť ako

zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu

z 18. augusta 2008 ho označila za rozporuplné a ako také potvrdzujúce opodstatnenosť jeho

sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje

inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2007.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie a dohovoru,

ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je

opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu

predchádzali, s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. ,

, , ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ), v danom prípade . Reálne uplatnenie základného

práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného

práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo

na spravodlivý súdny proces podľa neznamená právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,

že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , ).

Ústavný súd ďalej poukazuje na ďalší právny názor zo svojej štandardnej judikatúry,

podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd v zásade neskúma, či sú

dôvody uvedené v sťažovateľom predloženom rozhodnutí vecne správne (vec Van de Hurk

v. Holandsko 1994, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996).

Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť

spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že základom argumentácie sťažovateľa je

nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v odôvodnení namietaného

rozsudku, ako aj skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ťažiskovými dôvodmi, pre ktoré považuje sťažovateľ namietaný rozsudok

za arbitrárny, nepreskúmateľný, nezákonný a v dôsledku toho aj protiústavný, sú najmä

tieto:

- neexistencia právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi konania,

„lebo navrhovateľ nemohol byť oprávnenou osobou, keď požadovanú sumu poukázal

z majetku tretej osoby“,

- nedostatok statusu povinnej osoby na strane sťažovateľa, „lebo nezískal

bezdôvodné obohatenie ani na úkor navrhovateľa, ale ani na úkor tretej osoby“,

- vykonštruovanie existencie pôžičky len na základe prednesu navrhovateľa,

- vyslovenie „denegatio iustitiae“ vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľa, pokiaľ ide

o výrok o trovách konania.

Vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľa sa v relevantnej časti odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu uvádza:

«Prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozsudku dostatočne rozviedol,

na akom skutkovom a právnom základe rozhodol a na tieto dôvody odvolací súd poukazuje.

Riadil sa názorom dovolacieho súdu, ktorý bol vyslovený v napadnutom rozsudku.

Nemožno súhlasiť s dôvodmi odvolateľa v tom, že pri bezdôvodnom obohatení je potrebné

prihliadať na ujmu majetku toho, kto bezdôvodné obohatenie poskytuje a prírastok majetku

toho, v prospech koho sa bezdôvodne plnilo. Ide skôr o rozbor pri náhrade škody, kedy

ujmu na majetku poškodeného nahrádza škodca v dôsledku porušenia právnej povinnosti,

v dôsledku ktorej ujma vznikla. Dovolací súd v súlade s názorom vysloveným

v mimoriadnom dovolaní výslovne konštatuje, že „Súdy sa nesprávne obmedzili iba

na riešenie otázky, či bezdôvodné obohatenie má vydať ten, komu sa plnilo alebo ten,

za koho sa plnilo. V tomto smere ust. a ust. nie sú vo vzájomnom

rozpore, ale samostatne určujú, čo je bezdôvodné obohatenie. Otázku, kto má bezdôvodné

obohatenie vydať, celkom jednoznačne vymedzuje ust. , podľa ktorého

bezdôvodné obohatenie musí vydať ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil“.

S týmto konštatovaním možno len súhlasiť. Pripomeňme znenie príslušných

ustanovení . Podľa

ods. 1 „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

ods. 2 Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu,

ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov“.

S tým je spojené aj ustanovenie , na ktoré ustanovenie sa žalobca

odvolával. Podľa tohto ustanovenia „Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo

podľa práva mal plniť sám“.

Dovolacím súdom nastolenú otázku riešil aj sám žalovaný, S. v listom z 30. 4. 1996

adresovaným žalovanému M. G., v ktorom mu oznamuje, že S. neudelí súhlas na nakladanie

s majetkom podľa bodu 4 tohto listu, písomne túto skutočnosť oznámi do 10 pracovných dní,

vráti S., a. s. R. sumu, ktorú táto spoločnosť uhradí S. v súlade s bodom 1 tohto listu.

Bezdôvodne sa obohatil žalovaný S. na úkor S. a sám zjavne písomne prehlásil, že

peniaze vráti, ale tak neurobil. Na tom nič nemení, že s tým boli spojené rôzne finančné

machinácie, ktoré sa neuskutočnili a pre právne posúdenie tejto veci sú irelevantné. Nič

na tom nemení ani skutočnosť, že banka poskytla túto sumu S. v inej mene a ako pôžičku

žalobca sa zaviazal ju splácať, ako to vyplýva z jeho prednesu na odvolacom pojednávaní.»

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi,

ako aj so skutkovým a právnym stavom ustáleným Krajským súdom v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v rozsudku sp. zn. z 12. decembra 2006, na ktoré poukazuje.

V odôvodnení označeného rozsudku krajského súdu sa v nadväznosti na usmernenie

dovolacieho súdu, ktorý rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 4/2005 z 30. novembra 2005 zrušil

pôvodný (predchádzajúci) rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj súdu odvolacieho a vrátil

vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pokiaľ ide o existenciu právneho vzťahu

z bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi konania a právne posúdenie plnenia

navrhovateľa voči sťažovateľovi (v označenom konaní v procesnom postavení odporcu),

okrem iného konštatuje, že «medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom

v 2. rade bola dňa 23. 04. 1996 uzavretá zmluva o budúcej zmluve, v ktorej sa účastníci

dohodli, že v budúcnosti uzavrú zmluvu o prevode obchodného podielu vo výške 51 %

z privatizovaného podniku R., š. p., N., ktorý nadobudol odporca v 2. rade na základe

zmluvy o predaji majetku štátu č. 53/1995 zo dňa 01. 09. 1995. V zmluve z 23. 04. 1996 sa

navrhovateľ zaviazal, že poskytne odporcovi v 2. rade zálohu na budúci prevod obchodného

podielu vo výške 6.000.000.- Sk, ktorá suma bude použitá na úhradu prvej splátky tak, ako

to vyplýva z platobných podmienok uvedených v zmluve o predaji majetku štátu č. 53/1995

bod I. Navrhovateľ previedol na účet odporcu v 1. rade následne cestou banky sumu

6.000.000.- Sk. Táto skutočnosť nie je medzi účastníkmi konania sporná.

Ďalej z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že podľa čl. VIII. ods. 5 zmluvy

o predaji majetku štátu č. 53/1995 sa kupujúci, t. j. M. G. ... zaviazal, že založené

nehnuteľnosti prevedie na iného len s predchádzajúcim písomným súhlasom predávajúceho,

a to čo prevodom založených nehnuteľností získa, použije na úhradu zabezpečenej

pohľadávky, ak sa s predávajúcim nedohodne inak. V danom prípade je predávajúcim

odporca v 1. rade. K písomnému súhlasu na nakladanie s majetkom však zo strany odporcu

v 1. rade nedošlo, napriek tomu však odporca v 1. rade prijal od navrhovateľa čiastku

6.000 000,- Sk. Z obsahu listu odporcu v 1. rade zo dňa 30. 04. 1996 adresovaného M. G. ...

vyplýva, že „S. neudelí súhlas na nakladanie s majetkom podľa bodu 4 tohoto listu, písomne

Vám túto skutočnosť oznámi a do 10 pracovných dní vráti S., a. s., R. sumu, ktorú táto

spoločnosť uhradí S. v súlade s bodom 1 tohoto listu.“. Taktiež z tohoto listu vyplýva, že

správna rada odporcu súhlasila, aby prvú platbu kúpnej ceny vo výške 5.500.000,-- Sk, ako

aj sankcie vyplývajúce zo zmluvy o predaji majetku štátu č. 53/1995 z 01. 09. 1995 uhradila

S., a. s., príp. iná fyzická alebo právnická osoba.

Súd taktiež doplnil dokazovanie a vypočul ako svedka M. G., ktorý pre objasnenie,

z akého dôvodu navrhovateľa uhradil na účet odporcu v 1. rade sumu 6.000.000,- Sk,

uviedol, že záležitosti ohľadne uzatvárania zmluvy o predaji majetku štátu vybavoval

a právne obstarával JUDr. K. a p. O., ktorí boli spolumajiteľmi firmy G.

Z výpovede uvedeného svedka vyplýva, že všetky písomnosti, ktoré boli uzavreté

s odporcom, ako aj rokovania s navrhovateľom, vykonávali iné osoby a on písomnosti iba

podpisoval.

Ďalej súd vypočul ako svedka ... M. K. ktorý bol oslovený p. O. a p. G., aby sa

zúčastnil na výrobe. Tieto rokovania prebiehali až v čase po skončení privatizácie. Taktiež

svedok vo svojej výpovedi uviedol, že všetky zmluvy, ako aj všetky písomnosti ohľadne

realizácie celej tejto transakcie, nepodpisoval a s touto agendou vôbec nepracoval. Mal

vedomosť o tom, pretože pri týchto rokovaniach sa o tom hovorilo, že po zaplatení kúpnej

ceny prejde všetok privatizovaný majetok na právneho predchodcu navrhovateľa, ale nemá

vedomosť o tom, prečo tento majetok na neho neprešiel. Písomnosti týkajúce sa vzniku

spoločnosti E. vypracovával JUDr. S., spoločenská zmluva bola podpísaná dňa 18. 10.

1995 a spoločnosť vznikla dňa 18. 12. 1995.».

Na základe uvedeného krajský súd uzavrel, že medzi právnym predchodcom

navrhovateľa a odporcom (sťažovateľom) neexistoval právny dôvod na zaplatenie sumy

6 000 000 Sk konštatujúc, že „navrhovateľ hradil uvedenú čiastku na účet odporcu

v 1. rade a tento v zmysle listu z 30. 04. 1996 nevrátil navrhovateľovi v lehote stanovenej

v tomto liste jemu uhradenú pohľadávku. Vzhľadom na uvedené súd návrhu navrhovateľa

vyhovel.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku

najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku krajského súdu je dostatočné

a zrozumiteľné a nemožno ho v nijakom prípade označiť za svojvoľné. Najvyšší súd

vo väzbe na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, súc viazaný záväzným právnym

názorom dovolacieho súdu ( ), podľa ústavného súdu dostačujúco vysvetlili,

prečo vznikol medzi účastníkmi konania právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, pričom

ich závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

V nadväznosti na tento záver ústavný súd poukázal aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (, , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu zaoberal námietkami sťažovateľa

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne

aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

najvyššieho súdu.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd vyslovil denegatio iustitiae

vo vzťahu k jeho odvolaniu voči výroku o trovách konania, treba mu prisvedčiť, že najvyšší

súd sa naozaj jeho námietkam týkajúcim sa náhrady trov konania priznaných

navrhovateľovi prvostupňovým rozsudkom nevenoval, resp. sa o nich nezmienil.

Ústavný súd poukazuje na to, že tieto námietky sťažovateľa síce smerujú proti

porušeniu princípov spravodlivého procesu, avšak vo svojich dôsledkoch sa týkajú

rozhodovania o trovách konania, resp. ich výške, čo sa v okolnostiach daného prípadu

nepochybne mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa. Z hľadiska kritérií spravodlivého

procesu ich však podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň

a pripisovať rovnakú relevanciu ako námietkam voči procesnému postupu vedúcemu

k rozhodnutiu vo veci samej. Preto aj keď je napadnutý rozsudok v tejto časti z hľadiska

kritérií zákonnosti spochybniteľný, viedlo by prípadné vyslovenie porušenia práva, resp.

zrušenie tohto rozsudku len vo vzťahu k časti týkajúcej sa trov konania v konečnom

dôsledku k uloženiu povinnosti najvyššiemu súdu vysporiadať sa s rozdielnymi právnymi

názormi sťažovateľa a prvostupňového súdu, iba pokiaľ ide o priznanie odmeny za jeden

úkon právnej služby (príprava a prevzatie sporu) trom advokátom, ktorí v priebehu konania

zastupovali navrhovateľa. V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu namietaného pochybenia najvyššieho súdu v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), resp. právom na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), a preto

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , ), súčasťou ktorej je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné práva vyplývajúce z

a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom

a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v , resp.

ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva

vyplývajúceho z a práva podľa dodatkového protokolu. Preto

aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zohľadňujúc všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, stratilo rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci opodstatnenie, a preto ústavný súd o ďalších

nárokoch uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009