Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 127 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (139)IV. ÚS 358/09
PDF · 369.16 KB
No categories available
IV. ÚS 358/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Obo 27/2007 z 21. marca 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2007
doručená sťažnosť S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako
aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 27/2007
z 21. marca 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Sťažovateľ okrem iného uviedol, že namietaným rozsudkom bol potvrdený rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 28 Cb 18/01 z 12. decembra 2006, ktorým bol
„zaviazaný zaplatiť V., a. s. R. istinu 6 mil. Sk so 17, 6 % úrokom z omeškania od 28. 10.
1996 a trovy I. stupňového konania v sume 763,510 Sk a odvolacie trovy v sume 49.576 Sk,
všetko v lehote do 3 dní; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. 5. 2007
a vykonateľnosť 7. 5. 2007“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ opisuje priebeh konania, ktoré predchádzalo
vydaniu namietaného rozsudku, takto:
«1.1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. 12. 2006, č. k. 28 Gb 18/01-260,
ktorý nám bol doručený dňa 18. 1. 2007, zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi
6 mil. Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 28. 10. 1996 až do zaplatenia a na trovách
konania sumu 763.510 3k s odôvodnením, že
/i/ z vykonaného dokazovania - svedkov M. G. /predtým bol účastníkom konania -
žalovaný 2/, či M. K., ktorí však nepovedali nič, lebo nič nevedeli - vyplynulo, že žalobca
plnil sťažovateľovi požadovanú istinu bez právneho dôvodu, takže ju musí vrátiť, ako sa na
to zaviazal listom z 30. 4. 1996 a
/ii/ pre 3 advokátov priznal u každého úkon „príprava a prevzatie sporu“, čiže
minimálne v sume cca 70.000 Sk poškodil sťažovateľa /2 x 24.650 Sk + 2 x 9.367 Sk ako
DPH + 2 x režijný paušál/, lebo odmena za uvedený úkon patrí len raz v spore.
1.2. Sťažovateľ voči tomuto rozsudku podal dňa 29. 1. 2007 odvolanie, v ktorom
namietal
/i/ nedostatok legitimácie žalobcu, ktorý zo svojho majetku neuhradil žiadnu sumu,
pretože táto bola vyplatená z účtu firmy B. ..., o čom sme predložili potvrdenie ČS0B z
19. 4. 1996,
/ii/ nedostatok pasívnej legitimácie sťažovateľa, ktorý sumu 5 , 5 mil. Sk síce prijal
od tretej osoby /fa B./ na príkaz navrhovateľa, ale za „privatizéra M. G., ktorý sa
20. 3. 1997 písomne zaviazal, že uvedenú sumu vráti S. /predchodcovi žalobcu/, čo vyplýva
z nemenných listinných dôkazov, ktoré predkladáme, ale za protihodnotu - privatizovaný
podnik - takže sa neobohatil, ba dokonca nezískal ani celú kúpnu cenu 45,8 mil. Sk,
/iii/ nesprávne priznané trovy konania.
2.1. Najvyšší súd SR ako súd odvolací už 13. 3. 2007 - teda niečo po mesiaci, čo mu
bol spis predložený súdom I. stupňa - nám doručil predvolanie na pojednávanie
na 21. 3.2007, na ktorom aj meritórne rozhodol.
2.2. Napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu s odôvodnením, že
/i/ poukazuje na správne skutkové a právne závery krajského súdu - podľa nás
neexistujúce,
/ii/ nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že pri bezdôvodnom obohatení sa musí
preukázať úbytok na majetku oprávnenej osoby a jeho presunutie do majetku povinného, čo
je podľa súdu „rozbor náhrady škody“,
/iii/ ust. § 453 - ods. 2 a § 454 Obč. zák. samostatne určujú, čo je bezdôvodné
obohatenie, ale otázku, kto ho má vydať, celkom „jednoznačne vymedzuje ust. § 451 ods. 1
OZ“,
/iv/ nastolenú otázku vrátenia bezdôvodného obohatenia údajne vyriešil sťažovateľ
listom z 30. 4. 1996, adresovaným M. G., v ktorom mu oznamuje, že „S. neudelí súhlas /.../
vráti S. sumu, ktorú táto spoločnosť uhradí S. /.../“, takže sa tento bezdôvodne obohatil na
úkor S. a že
/v/ nič na tom nemení ani skutočnosť, že banka poskytla túto sumu S. v inej mene
a ako pôžičku žalobca sa zaviazal ju splácať, ako to vyplýva „z jeho prednesu na
odvolacom pojednávaní“.
2.3. Námietkami sťažovateľa ohľadne náhrady trov konania sa najvyšší súd vôbec
nezaoberal, lebo sa o nich ani nezmienil.»
Sťažovateľ vyslovuje názor, že napadnutý rozsudok je poznačený viacerými vadami,
zasahujúcimi do jeho ústavou garantovaných základných práv.
Na podporu uvedeného názoru sťažovateľ argumentuje tým, že o ním vznesených
návrhoch nebolo rozhodnuté a nebolo ani zdôvodnené, prečo sa tak nestalo, čo považuje
za rozporné s § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
K uvedenému ďalej dodal, že ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen
vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných predpisov, ale súčasne postupuje
v rozpore so zásadami vyjadrenými v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalšia
výhrada sťažovateľa je založená na tvrdení, že o náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd
nezákonne a arbitrárne. Sťažovateľ sa venuje aj základným predpokladom vzniku
záväzkovo právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, ktorým je podľa neho „presun
majetkových hodnôt zo strany postihnutého na obohateného. Bezdôvodné obohatenie
spočíva v tom, že sa obohatený obohatil na úkor majetku inej osoby – postihnutého –
o určité majetkové hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, a to bez aprobovaného právneho
dôvodu.“.
Na základe uvedeného podľa sťažovateľa „v kontexte s odôvodnením napadnutého
rozsudku možno konštatovať, že toto rozhodnutie je arbitrárne, nepreskúmateľné,
nezákonné a v dôsledku toho aj protiústavné, pretože
- medzi účastníkmi súdneho konania neexistoval právny vzťah z bezdôvodného
obohatenia, lebo navrhovateľ nemohol byť oprávnenou osobou, keď požadovanú sumu
poukázal z majetku tretej osoby,
- sťažovateľ sa nestal povinnou osobou, lebo nezískal bezdôvodné obohatenie ani
na úkor navrhovateľa, ale ani na úkor tretej osoby,
- iné nepreukazuje ani list S. z 30. 4. 1996, v ktorom dáva sťažovateľ len súhlas,
aby prvú platbu na kúpnu cenu za M. G. uhradila S. alebo tretia osoba,
- existenciu akejsi pôžičky vykonštruoval len odvolací súd z prednesu
navrhovateľa ap.
- je absolútne pomýlený pohľad súdu na naše námietky s odkazom, že ide o rozbor
náhrady škody,
- vyslovil denegatio iustitiae vo vzťahu k nášmu odvolaniu do výroku o trovách
konania ap.“.
Poukazujúc na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru rozsudkom
Najvyššieho súdu SR z 21. 3. 2007, sp. zn. 6 Obo 27/2007, porušené bolo.
Uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume
6853 Sk...“
Sťažovateľ taktiež požadoval, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku, vyslovujúc domnienku, „že sú splnené podmienky pre vyhovenie tomuto návrhu
v zmysle ust. § 52 ods. 2 zákona č. 38/19093 Z. z. v platnom znení...“.
Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 8/08 z 5. júna 2008 nesúhlasí
s tvrdením sťažovateľa o nedostatku odôvodnenia namietaného rozsudku a na rozdiel
od sťažovateľa ho považuje za súladné s § 157 ods. 2 OSP. K spochybňovaniu úplnosti
odôvodnenia namietaného rozsudku tým, že odvolací súd v ňom poukazuje na odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa, najvyšší súd uviedol, že ide o prax, ktorá je u odvolacích
súdov bežná, pretože tieto dva rozsudky od seba nemožno oddeliť. Vo vyjadrení
najvyššieho súdu sa ďalej zdôrazňuje, že „sťažovateľ opomenul poukázať na to, že tak súd
prvého stupňa, ako aj odvolací súd, predovšetkým vo veci sa riadili záväzným právnym
názorom dovolacieho súdu, ktorý v danej veci bol vyslovený v jeho rozsudku zo dňa
30. 11. 2005 sp. zn. 1 M Obdo V 4/2005, ktorým dovolací súd vyhovel mimoriadnemu
dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.“.
Najvyšší súd pripustil, že v rámci odvolania sa podrobne nezaoberal všetkými
námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa, avšak odmieta tvrdenie, že by tieto
námietky ušli jeho pozornosti, poukazujúc na to, že sa obsah týchto námietok písomne
uvádza v písomnom odôvodnení rozsudku.
V závere svojho vyjadrenia k sťažnosti najvyšší súd uviedol, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku „po právnej stránke poukázal na to, že príslušné právne ustanovenia
a vychádzajúc z ich znenia výrok rozsudku aj v tomto smere odôvodnil, a to vrátane výroku
o náhrade trov odvolacieho konania. Je pravdou, že pokiaľ ide o správnosť výroku
o trovách konania, o ktorých rozhodol súd prvého stupňa, že tejto otázke nevenoval
pozornosť, z čoho možno usudzovať, že aj tento výrok považoval za vecne správny.“.
Aj pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci a správnosť jej právneho posúdenia, je
najvyšší súd toho názoru, že postupoval zákonu zodpovedajúcim spôsobom a nepripúšťa
možnosť porušenia základných práv sťažovateľa. Vzhľadom na to navrhol sťažnosť ako
zjavne neopodstatnenú odmietnuť.
Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu
z 18. augusta 2008 ho označila za rozporuplné a ako také potvrdzujúce opodstatnenosť jeho
sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje
inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia označených práv
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 27/2007 z 21. marca 2007.
Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je
opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu
predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02,
I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy), v danom prípade Občianskeho zákonníka. Reálne uplatnenie základného
práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana
v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.
Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného
práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol
účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať,
že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať
(napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Ústavný súd ďalej poukazuje na ďalší právny názor zo svojej štandardnej judikatúry,
podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd v zásade neskúma, či sú
dôvody uvedené v sťažovateľom predloženom rozhodnutí vecne správne (vec Van de Hurk
v. Holandsko 1994, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996).
Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť
spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že základom argumentácie sťažovateľa je
nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v odôvodnení namietaného
rozsudku, ako aj skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ťažiskovými dôvodmi, pre ktoré považuje sťažovateľ namietaný rozsudok
za arbitrárny, nepreskúmateľný, nezákonný a v dôsledku toho aj protiústavný, sú najmä
tieto:
- neexistencia právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi konania,
„lebo navrhovateľ nemohol byť oprávnenou osobou, keď požadovanú sumu poukázal
z majetku tretej osoby“,
- nedostatok statusu povinnej osoby na strane sťažovateľa, „lebo nezískal
bezdôvodné obohatenie ani na úkor navrhovateľa, ale ani na úkor tretej osoby“,
- vykonštruovanie existencie pôžičky len na základe prednesu navrhovateľa,
- vyslovenie „denegatio iustitiae“ vo vzťahu k odvolaniu sťažovateľa, pokiaľ ide
o výrok o trovách konania.
Vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľa sa v relevantnej časti odôvodnenia
namietaného rozsudku najvyššieho súdu uvádza:
«Prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozsudku dostatočne rozviedol,
na akom skutkovom a právnom základe rozhodol a na tieto dôvody odvolací súd poukazuje.
Riadil sa názorom dovolacieho súdu, ktorý bol vyslovený v napadnutom rozsudku.
Nemožno súhlasiť s dôvodmi odvolateľa v tom, že pri bezdôvodnom obohatení je potrebné
prihliadať na ujmu majetku toho, kto bezdôvodné obohatenie poskytuje a prírastok majetku
toho, v prospech koho sa bezdôvodne plnilo. Ide skôr o rozbor pri náhrade škody, kedy
ujmu na majetku poškodeného nahrádza škodca v dôsledku porušenia právnej povinnosti,
v dôsledku ktorej ujma vznikla. Dovolací súd v súlade s názorom vysloveným
v mimoriadnom dovolaní výslovne konštatuje, že „Súdy sa nesprávne obmedzili iba
na riešenie otázky, či bezdôvodné obohatenie má vydať ten, komu sa plnilo alebo ten,
za koho sa plnilo. V tomto smere ust. § 451 ods. 2 a ust. § 454 OZ nie sú vo vzájomnom
rozpore, ale samostatne určujú, čo je bezdôvodné obohatenie. Otázku, kto má bezdôvodné
obohatenie vydať, celkom jednoznačne vymedzuje ust. § 451 ods. 1 OZ, podľa ktorého
bezdôvodné obohatenie musí vydať ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil“.
S týmto konštatovaním možno len súhlasiť. Pripomeňme znenie príslušných
ods. 1 „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
ods. 2 Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov“.
S tým je spojené aj ustanovenie § 454 OZ, na ktoré ustanovenie sa žalobca
odvolával. Podľa tohto ustanovenia „Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo
podľa práva mal plniť sám“.
Dovolacím súdom nastolenú otázku riešil aj sám žalovaný, S. v listom z 30. 4. 1996
adresovaným žalovanému M. G., v ktorom mu oznamuje, že S. neudelí súhlas na nakladanie
s majetkom podľa bodu 4 tohto listu, písomne túto skutočnosť oznámi do 10 pracovných dní,
vráti S., a. s. R. sumu, ktorú táto spoločnosť uhradí S. v súlade s bodom 1 tohto listu.
Bezdôvodne sa obohatil žalovaný S. na úkor S. a sám zjavne písomne prehlásil, že
peniaze vráti, ale tak neurobil. Na tom nič nemení, že s tým boli spojené rôzne finančné
machinácie, ktoré sa neuskutočnili a pre právne posúdenie tejto veci sú irelevantné. Nič
na tom nemení ani skutočnosť, že banka poskytla túto sumu S. v inej mene a ako pôžičku
žalobca sa zaviazal ju splácať, ako to vyplýva z jeho prednesu na odvolacom pojednávaní.»
Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi,
ako aj so skutkovým a právnym stavom ustáleným Krajským súdom v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v rozsudku sp. zn. 28 Cb 18/01 z 12. decembra 2006, na ktoré poukazuje.
V odôvodnení označeného rozsudku krajského súdu sa v nadväznosti na usmernenie
dovolacieho súdu, ktorý rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 4/2005 z 30. novembra 2005 zrušil
pôvodný (predchádzajúci) rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj súdu odvolacieho a vrátil
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pokiaľ ide o existenciu právneho vzťahu
z bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi konania a právne posúdenie plnenia
navrhovateľa voči sťažovateľovi (v označenom konaní v procesnom postavení odporcu),
okrem iného konštatuje, že «medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom
v 2. rade bola dňa 23. 04. 1996 uzavretá zmluva o budúcej zmluve, v ktorej sa účastníci
dohodli, že v budúcnosti uzavrú zmluvu o prevode obchodného podielu vo výške 51 %
z privatizovaného podniku R., š. p., N., ktorý nadobudol odporca v 2. rade na základe
zmluvy o predaji majetku štátu č. 53/1995 zo dňa 01. 09. 1995. V zmluve z 23. 04. 1996 sa
navrhovateľ zaviazal, že poskytne odporcovi v 2. rade zálohu na budúci prevod obchodného
podielu vo výške 6.000.000.- Sk, ktorá suma bude použitá na úhradu prvej splátky tak, ako
to vyplýva z platobných podmienok uvedených v zmluve o predaji majetku štátu č. 53/1995
bod I. Navrhovateľ previedol na účet odporcu v 1. rade následne cestou banky sumu
6.000.000.- Sk. Táto skutočnosť nie je medzi účastníkmi konania sporná.
Ďalej z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že podľa čl. VIII. ods. 5 zmluvy
o predaji majetku štátu č. 53/1995 sa kupujúci, t. j. M. G. ... zaviazal, že založené
nehnuteľnosti prevedie na iného len s predchádzajúcim písomným súhlasom predávajúceho,
a to čo prevodom založených nehnuteľností získa, použije na úhradu zabezpečenej
pohľadávky, ak sa s predávajúcim nedohodne inak. V danom prípade je predávajúcim
odporca v 1. rade. K písomnému súhlasu na nakladanie s majetkom však zo strany odporcu
v 1. rade nedošlo, napriek tomu však odporca v 1. rade prijal od navrhovateľa čiastku
6.000 000,- Sk. Z obsahu listu odporcu v 1. rade zo dňa 30. 04. 1996 adresovaného M. G. ...
vyplýva, že „S. neudelí súhlas na nakladanie s majetkom podľa bodu 4 tohoto listu, písomne
Vám túto skutočnosť oznámi a do 10 pracovných dní vráti S., a. s., R. sumu, ktorú táto
spoločnosť uhradí S. v súlade s bodom 1 tohoto listu.“. Taktiež z tohoto listu vyplýva, že
správna rada odporcu súhlasila, aby prvú platbu kúpnej ceny vo výške 5.500.000,-- Sk, ako
aj sankcie vyplývajúce zo zmluvy o predaji majetku štátu č. 53/1995 z 01. 09. 1995 uhradila
S., a. s., príp. iná fyzická alebo právnická osoba.
Súd taktiež doplnil dokazovanie a vypočul ako svedka M. G., ktorý pre objasnenie,
z akého dôvodu navrhovateľa uhradil na účet odporcu v 1. rade sumu 6.000.000,- Sk,
uviedol, že záležitosti ohľadne uzatvárania zmluvy o predaji majetku štátu vybavoval
a právne obstarával JUDr. K. a p. O., ktorí boli spolumajiteľmi firmy G.
Z výpovede uvedeného svedka vyplýva, že všetky písomnosti, ktoré boli uzavreté
s odporcom, ako aj rokovania s navrhovateľom, vykonávali iné osoby a on písomnosti iba
podpisoval.
Ďalej súd vypočul ako svedka ... M. K. ktorý bol oslovený p. O. a p. G., aby sa
zúčastnil na výrobe. Tieto rokovania prebiehali až v čase po skončení privatizácie. Taktiež
svedok vo svojej výpovedi uviedol, že všetky zmluvy, ako aj všetky písomnosti ohľadne
realizácie celej tejto transakcie, nepodpisoval a s touto agendou vôbec nepracoval. Mal
vedomosť o tom, pretože pri týchto rokovaniach sa o tom hovorilo, že po zaplatení kúpnej
ceny prejde všetok privatizovaný majetok na právneho predchodcu navrhovateľa, ale nemá
vedomosť o tom, prečo tento majetok na neho neprešiel. Písomnosti týkajúce sa vzniku
spoločnosti E. vypracovával JUDr. S., spoločenská zmluva bola podpísaná dňa 18. 10.
1995 a spoločnosť vznikla dňa 18. 12. 1995.».
Na základe uvedeného krajský súd uzavrel, že medzi právnym predchodcom
navrhovateľa a odporcom (sťažovateľom) neexistoval právny dôvod na zaplatenie sumy
6 000 000 Sk konštatujúc, že „navrhovateľ hradil uvedenú čiastku na účet odporcu
v 1. rade a tento v zmysle listu z 30. 04. 1996 nevrátil navrhovateľovi v lehote stanovenej
v tomto liste jemu uhradenú pohľadávku. Vzhľadom na uvedené súd návrhu navrhovateľa
vyhovel.“.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku krajského súdu je dostatočné
a zrozumiteľné a nemožno ho v nijakom prípade označiť za svojvoľné. Najvyšší súd
vo väzbe na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, súc viazaný záväzným právnym
názorom dovolacieho súdu (§ 243d OSP), podľa ústavného súdu dostačujúco vysvetlili,
prečo vznikol medzi účastníkmi konania právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, pričom
ich závery možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
V nadväznosti na tento záver ústavný súd poukázal aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu zaoberal námietkami sťažovateľa
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď
na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
najvyššieho súdu.
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd vyslovil denegatio iustitiae
vo vzťahu k jeho odvolaniu voči výroku o trovách konania, treba mu prisvedčiť, že najvyšší
súd sa naozaj jeho námietkam týkajúcim sa náhrady trov konania priznaných
navrhovateľovi prvostupňovým rozsudkom nevenoval, resp. sa o nich nezmienil.
Ústavný súd poukazuje na to, že tieto námietky sťažovateľa síce smerujú proti
porušeniu princípov spravodlivého procesu, avšak vo svojich dôsledkoch sa týkajú
rozhodovania o trovách konania, resp. ich výške, čo sa v okolnostiach daného prípadu
nepochybne mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa. Z hľadiska kritérií spravodlivého
procesu ich však podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň
a pripisovať rovnakú relevanciu ako námietkam voči procesnému postupu vedúcemu
k rozhodnutiu vo veci samej. Preto aj keď je napadnutý rozsudok v tejto časti z hľadiska
kritérií zákonnosti spochybniteľný, viedlo by prípadné vyslovenie porušenia práva, resp.
zrušenie tohto rozsudku len vo vzťahu k časti týkajúcej sa trov konania v konečnom
dôsledku k uloženiu povinnosti najvyššiemu súdu vysporiadať sa s rozdielnymi právnymi
názormi sťažovateľa a prvostupňového súdu, iba pokiaľ ide o priznanie odmeny za jeden
úkon právnej služby (príprava a prevzatie sporu) trom advokátom, ktorí v priebehu konania
zastupovali navrhovateľa. V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu namietaného pochybenia najvyššieho súdu v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom
prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy), resp. právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú
judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným rozsudkom
a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva
vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Preto
aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Zohľadňujúc všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, stratilo rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci opodstatnenie, a preto ústavný súd o ďalších
nárokoch uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2009