Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 81/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť družstva K. v likvidaci, Česká republika, zastúpeného

advokátom Mgr. A. S., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť družstva K. v likvidaci o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012

doručená sťažnosť družstva K. v likvidaci (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je oprávneným z rozhodcovského

nálezu č. 1417/08 vydaného 26. mája 2008 rozhodcom Mgr. R. S., Česká republika, ktorým

bola povinnej osobe (fyzickej osobe s bydliskom na území Slovenskej republiky) uložená

povinnosť zaplatiť mu sumu 1 100,49 € (33 153,51 Sk). Predmetný rozhodcovský rozsudok

sa pre účely exekúcie v Slovenskej republike považuje za cudzí rozhodcovský rozsudok.

Sťažovateľ sa následne obrátil na súdneho exekútora JUDr. J. Ď... s návrhom

na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor v nadväznosti na návrh sťažovateľa požiadal

Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd uznesením č. k. -19 z 27. januára 2011 zamietol žiadosť

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie s odvolaním sa na nesplnenie

podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku v Slovenskej republike

v zmysle zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci

poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych

a trestných veciach (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

č. ). Proti uvedenému zamietajúcemu uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej

lehote odvolanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.

-34 zo 16. mája 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) potvrdil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie.

Podľa sťažovateľa skutočnosť, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a toto rozhodnutie odôvodnil nesplnením

podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike, znamená, že

exekučný súd odoprel uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku a vyhlásil

rozhodnutie za nevykonateľné. Podľa jeho názoru je preto proti takému uzneseniu krajského

súdu prípustné dovolanie podľa (ďalej

aj „OSP“). Podľa predmetného ustanovenia je prípustné dovolanie proti uzneseniu o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako

neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 237 až

. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uznesenie krajského súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je uznesením o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia ani o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky v zmysle .

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou

navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním najvyšší súd porušil jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo podľa dohovoru, aby

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu (sťažnosti) ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základného práva podľa , ako aj práva podľa

dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich

namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný súd nepovažoval za nutné vyžiadať si kompletný súvisiaci súdny spis, keďže

zistil, že všetky relevantné skutočnosti poskytujúce dostatočný podklad na rozhodnutie

vyplývajú tak z obsahu sťažnosti, ako aj z k nej pripojenej kópie napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť

petit (, , , , ,

).

Sťažnosť smeruje iba proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo

ako neprípustné odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti potvrdzujúcemu uzneseniu

krajského súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie. Ústavný súd preto nemohol skúmať ústavnú udržateľnosť dôvodov, ktoré okresný

súd považoval za relevantné na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v okolnostiach danej veci a s ktorými sa krajský súd stotožnil, keďže tieto neboli

meritórne preskúmané ani najvyšším súdom, ale mohol sa zaoberať len posúdením ústavnej

udržateľnosti záverov, ktorými najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa

ako neprípustného, a to z hľadiska možného porušenia sťažovateľom označených práv.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s tým, ako najvyšší súd posúdil

a odôvodnil neprípustnosť dovolania sťažovateľa založeného na dovolacom dôvode podľa

.

Najvyšší súd sa po rekapitulácii dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 239

ods. 2 , osobitne vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, obmedzil na konštatovanie, že

uznesenie krajského súdu nespĺňa ani jednu z uvedených podmienok, a preto nie sú splnené

podmienky prípustnosti dovolania podľa . Ďalej najvyšší súd

dospel k záveru, že nie sú splnené ani iné dôvody prípustnosti dovolania, a vzhľadom na to

dovolanie sťažovateľa odmietol bez toho, aby bolo potrebné vec meritórne preskúmať.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak:

a) odvolací súd vyslovil v svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že najvyšší súd nesprávne aplikoval

na dovolanie a tento svoj záver neodôvodnil ústavne udržateľným

spôsobom.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia

o neprípustnosti dovolania vo vzťahu k je nepochybne stručné,

ale vystihuje podstatu veci (najmä v súvislosti s tým, že sťažovateľ považoval dovolanie

za prípustné práve pre splnenie podmienok v zmysle tohto ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku) tak, že umožňuje jeho preskúmanie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

.

Ústavný súd vyjadruje názor, že bez ohľadu na to, ako vníma všeobecný súd

aplikáciu určitej normy na určitý skutkový stav, vždy má uviesť nielen to, k akému

výsledku pri aplikácii konkrétnej normy dospel, ale aj primerane odôvodniť, akými úvahami

sa pri výklade a aplikácii právnych noriem riadil.

Ústavný súd zároveň vo vzťahu k základnému právu podľa

konštantne zdôrazňuje, že toto základné právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia,

poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť

spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa

a tiež právu podľa dohovoru.

Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre uviedol, že poverenie na vykonanie

exekúcie vykazuje účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide totiž o procesný úkon

exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého môže súdny

exekútor začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku).

Po udelení poverenia môže súdny exekútor upovedomiť povinného o začatí exekúcie, a tým

mu zakázať nakladanie s majetkom, ktorý podlieha exekúcii (§ 47 ods. 1 Exekučného

poriadku). Z uvedeného je zrejmé, že poverenie na vykonanie exekúcie nevykazuje priame

právne účinky voči osobe povinného, preto napokon voči nemu povinný ani nemôže využiť

žiadne opravné prostriedky [§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku ()].

Podľa názoru ústavného súdu síce úvaha najvyššieho súdu, podľa ktorej zamietnutie

žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje uznesenie

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia

v zmysle ani uznesenie o neuznaní alebo vyhlásení cudzieho

rozhodnutia za nevykonateľné na území Slovenskej republiky podľa § 239 ods. 2 písm. c)

, nie je jediným možným výkladom predmetných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. februára 2012),

ale zároveň nie je ani zjavne odporujúca zmyslu a účelu týchto noriem Občianskeho

súdneho poriadku (upravujúcich výnimočné postavenie mimoriadneho opravného

prostriedku). Ústavný súd bez toho, aby tým nahrádzal úlohu najvyššieho súdu pri výklade

predmetných ustanovení , považuje za potrebné poukázať

na – z pohľadu zásady res iudicata – odlišný účinok uznesenia, ktorým bola žiadosť

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, na uznanie a výkon cudzieho

rozhodnutia na základe ďalšieho návrhu exekútora alebo oprávneného, od účinku

prípadného rozhodnutia o neuznaní cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásení

za nevykonateľné [v zmysle ]. Rovnako už uvedené vlastnosti

poverenia na vykonanie exekúcie neumožňujú brániť sa povinnému a uplatniť tak dôvody

neuznania cudzieho rozhodnutia alebo odopretia jeho výkonu, ak musia byť tieto dôvody

uplatnené námietkou, alebo sú založené na informáciách, ktoré má k dispozícii povinný.

Aj tieto okolnosti poukazujú na odlišnosti medzi neformálnym uznaním cudzieho

rozhodnutia nariadením jeho výkonu a jeho uznaním alebo vyhlásením za vykonateľné

samostatným rozhodnutím. Ani zo samotnej skutočnosti, že pozitívne rozhodnutie o žiadosti

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie plní funkciu uznania cudzieho

(rozhodcovského) rozhodnutia nemožno nevyhnutne vyvodiť opačný záver, teda že by

negatívne rozhodnutie o tejto žiadosti (nevydanie poverenia na vykonanie exekúcie)

predstavovalo bez ďalšieho samo osebe meritórne rozhodnutie o neuznaní cudzieho

(rozhodcovského) rozhodnutia.

Uvedené skutočnosti umožňujú prijatie záveru, že najvyšší súd sa ústavne

udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez

toho, aby najvyšší súd posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov,

ku ktorým dospel krajský súd a pred ním okresný súd) najvyšší súd v napadnutom uznesení

podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval na tvrdenie sťažovateľa o prípustnosti

dovolania podľa . Ústavný súd sa stotožňuje so závermi

najvyššieho súdu, podľa ktorého rozhodnutie o potvrdení uznesenia prvostupňového

(exekučného) súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím podľa . Ústavný súd

na tomto základe dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené namietané

uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho

neprípustnosti, aj keď je odôvodnený (ako už bolo konštatované) veľmi stručne, vo svojom

výsledku je však z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť v zmysle jeho doterajšej

judikatúry najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade

dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu zjavne došlo

k takému zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné

obmedzenie, resp. odopretie jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa, ktorou

odôvodňuje námietku porušenia svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné

v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených práv.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho

súdu svojimi vlastnými.

V nadväznosti na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tomto návrhu nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013