Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 113 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (118)IV. ÚS 174/2011
PDF · 260.97 KB
No categories available
IV. ÚS 174/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. W., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č., s. r. o.,
B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. J. Č., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV/2 Pz 86/10-8
z 25. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. W. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra
2010 doručená sťažnosť J. W. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom (upovedomením) Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010
(ďalej aj „prípis generálnej prokuratúry“).
Sťažovateľka uviedla, že 31. decembra 2006 sa pošmykla na zľadovatených
schodoch pred vchodom obytného domu, v ktorom býva, keďže tieto schody a priľahlé
chodníky neboli posypané. Pádom utrpela kompresívnu zlomeninu 8. hrudného stavca
s dobou liečenia a práceneschopnosti 56 dní. Na základe tejto skutočnosti podala trestné
oznámenie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Uznesením
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV
ČVS: ORP-43/2-OSV-B4-2007 z 2. októbra 2007 bolo jej trestné oznámenie odmietnuté.
Na základe sťažnosti manžela sťažovateľky bolo toto uznesenie zrušené a následne bolo
vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona proti
konkrétnej osobe. Sťažnosť obvineného bola proti uzneseniu o vznesení obvinenia
odmietnutá.
Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Po dopočutí svedkov, obvineného a poškodenej
vyšetrovateľ až dňa 26. 05. 2010 predložil na Okresnú prokuratúru spisový materiál
s návrhom na zastavenie trestného stíhania. Po preskúmaní spisového materiálu Okresná
prokuratúra rozhodla uznesením zo dňa 16. 06. 2010 o zastavení trestného stíhania voči
obvinenému, keď ako hlavné dôvody pre zastavenie trestného stíhania uviedla:
i) konanie obvineného nie je trestným činom, nakoľko neposypanie chodníka nie je
porušením dôležitej právnej povinnosti;
ii) z výpovedí niektorých svedkov usúdil, že obvinený nič nezanedbal a mala to byť
sťažovateľka, ktorá si škodu na zdraví spôsobila sama.“.
Sťažovateľka podala prostredníctvom splnomocneného zástupcu 17. júna 2010
sťažnosť proti uzneseniu Okresnej prokuratúry Bratislava IV (ďalej len „okresná
prokuratúra“) č. k. 1 Pv 1393/07-37 zo 16. júna 2010 (ďalej len „uznesenie okresnej
prokuratúry zo 16. júna 2010“), ktorú odôvodnila najmä tým, „že zo strany vyšetrovateľa
ani prokurátora nebol správne právne posúdený skutkový stav“. Krajská prokuratúra
v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) rozhodnutie okresnej prokuratúry o
zastavení trestného stíhania uznesením č. k. 1 KPt 539/10-4 z 9. júla 2010 (ďalej len
„uznesenie krajskej prokuratúry z 9. júla 2010“) potvrdila, „keď sa s argumentáciou
sťažovateľky vôbec nevyporiadala“.
Sťažovateľka bola toho názoru, „že rozhodnutiami Okresnej prokuratúry
Bratislava IV a Krajskej prokuratúry Bratislava bol porušený zákon, a preto podala návrh
na zrušenie právoplatných rozhodnutí generálnym prokurátorom. Napriek tomu, že
právoplatné uznesenia ako aj konaniu, ktoré im predchádzalo, neboli v súlade so zákonom,
porušovateľ považuje návrh na zrušenie uznesení za neopodstatnený.“.
Sťažovateľka považuje prípis generálnej prokuratúry, ktorým ju upovedomila
o spôsobe vybavenia jej návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom
konaní, a jeho odôvodnenie za nedostatočné vyslovujúc názor, že zastavením trestného
stíhania okresnou prokuratúrou v spojení s postupom krajskej prokuratúry a následným
nepodaním návrhu na zrušenie právoplatného uznesenia podľa § 363 a nasl. Trestného
poriadku generálnou prokuratúrou došlo postupom generálnej prokuratúry a jej podriadenej
okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry k porušeniu jej v sťažnosti označených práv.
Sťažovateľka poukazuje taktiež na skutočnosť, že „vyšetrovateľ za túto dobu
nepovažoval za potrebné ju vypočuť k výške škody, hoci išlo o škodu na zdraví. Taktiež sa
bližšie nezaoberal výpoveďami svedkov, teda so skutočnosťou, že v osudný deň nebol
vykonaný posyp, resp. že posyp bol vykonávaný dodatočne až po zranení poškodenej.
Zároveň sa vyšetrovateľ ani prokurátor nevyporiadali žiadnym spôsobom so skutočnosťou,
že v inkriminovaný deň sa na schodoch nezranila len poškodená, ale ľahké zranenia utrpela
aj jej dcéra S. Z odôvodnenia rozhodnutí nevyplýva, prečo nebol obsah prvotných výpovedí
svedkov náležité vyhodnotený a bolo nariadené po viac ako 3 rokoch dopočutie svedkov,
poškodenej a obvineného.“.
V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľka cituje články ústavy a dohovoru,
ktorých porušenie namieta, a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie
sp. zn. 3 Tz 15/2001 z 20. septembra 2001) a ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, I. ÚS 22/03,
IV. ÚS 76/05), ako aj na vec sa vzťahujúce ustanovenia Trestného poriadku.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Generálnej prokuratúry
Slovenskej prokuratúry XV/2 Pz 86/10-8 zo dňa 25. 08. 2010 o vybavení podnetu
sťažovateľky voči uzneseniu Okresnej prokuratúry Bratislava IV, č. k.: 1 Pv 1393/07-37
v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry, č. k.: 1 KPt 539/10-4 boli porušené základné
ľudské práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a zároveň podľa
článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Okresnej prokuratúry Bratislava IV
č. k.: 1 Pv 1393/07-37 a rozhodnutie Krajskej prokuratúry č. k.: 1 KPt 539/10-4 zrušuje
a vec vracia Okresnej prokuratúre Bratislava IV na nové konanie.
Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,- EUR.
Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náklady právneho zastúpenia
sťažovateľky v sume 303,31 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov (ods. 1). Sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (ods. 3).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá
za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05). Preto v danej veci
ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých
vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie vo veci samej
(podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a v súvislosti
s tým konaním, resp. rozhodnutím, ktoré označila v petite sťažnosti (t. j. v súvislosti
s prípisom generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010).
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s vybavením jej návrhu
na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní postupom podľa § 363
Trestného poriadku generálnou prokuratúrou. Predmetom tohto návrhu bola žiadosť
o zrušenie uznesenia krajskej prokuratúry z 9. júla 2010, ktorým bola zamietnutá jej
sťažnosť proti uzneseniu okresnej prokuratúry zo 16. júna 2010 o zastavení trestného
stíhania proti konkrétnej osobe obvinenej zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví
podľa § 158 Trestného zákona.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy sťažovateľkou prípisom generálnej prokuratúry považuje za potrebné uviesť,
že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery
orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave
alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06). V kontexte uvedeného ústavný súd preskúmal
sťažovateľkou napadnutý prípis generálnej prokuratúry.
Generálna prokuratúra vybavila návrh sťažovateľky na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní upovedomením č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010,
v ktorom sa obmedzila na konštatovanie, že preskúmala zákonnosť právoplatného uznesenia
prokurátorky krajskej prokuratúry, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo. Taktiež mala
k dispozícii zapožičaný vyšetrovací spis. Zároveň bolo sťažovateľke oznámené, že
generálnou prokuratúrou neboli zistené skutočnosti odôvodňujúce zrušenie napadnutého
uznesenia okresnej prokuratúry o zastavení trestného stíhania, ani naň nadväzujúceho
uznesenia krajskej prokuratúry, a preto jej návrh s poukazom na § 365 ods. 1 Trestného
poriadku vyhodnotila ako neopodstatnený.
Zrušovanie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní (trestnom) je upravené
v ôsmej hlave Trestného poriadku s označením „Mimoriadne opravné prostriedky“.
Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatné
rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému
predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie,
ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.
Podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie
podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní veci
na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie
napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 3, upovedomí
o tom osobu, ktorá návrh podala.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už
uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe
na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa
druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo
slobôd.“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).
Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to,
aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľky návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia
v prípravnom konaní) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom
konaní, nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestného stíhania, resp. na pokračovanie
v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinná zrušiť napadnuté uznesenie krajskej
prokuratúry podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku. Sťažovateľka ako poškodená
a v nadväznosti na to ako osoba, ktorá podala návrh podľa § 363 Trestného poriadku
generálnej prokuratúre, má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej podaniami
generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania
zodpovedal jej predstavám a zámerom (m. m. II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09).
Ústavný súd už v iných konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie
základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu uviedol, že právo na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej
hlavy ústavy, a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd
(m. m. napr. II. ÚS 209/03 a v ňom citovaná judikatúra). Oprávnenie na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku generálnym prokurátorom nemá charakter práva,
ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana. Z citovaných ustanovení ústavy
a dohovoru nemožno teda vyvodiť povinnosť vyhovieť podanému podnetu, pretože
posúdenie podnetu je vo výlučnej právomoci generálneho prokurátora (m. m. I. ÚS 98/97,
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že generálna
prokuratúra vybavila návrh sťažovateľky z 29. júla 2010 prípisom č. k.
XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010 zákonným spôsobom, keď nezistiac dôvody
na zrušenie napadnutého rozhodnutia upovedomila sťažovateľku prostredníctvom jej
splnomocneného zástupcu o svojich záveroch z prešetrenia veci, v zmysle ktorých
považovala rozhodnutie podriadených zložiek za zákonné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry
nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Navyše, ústavný súd dodáva, že sťažovateľka sa v prípade jej nespokojnosti
s postupom prokurátora generálnej prokuratúry týkajúcim sa vybavenia jej návrhu
na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní môže originálnym (prvotným)
podnetom podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov
domáhať preskúmania jeho zákonnosti podľa § 31 ods. 1 (pozri II. ÚS 394/08).
Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu, ktorou namieta upovedomenie prokurátora generálnej prokuratúry
v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 86/10, navyše nevyčerpala iný právny prostriedok,
ktorý jej zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje. Z tohto dôvodu ústavný
súd sťažnosť odmietol aj ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Zo sťažnosti napokon vyplýva, že prípisom generálnej prokuratúry malo byť
porušené aj základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V odôvodnení sťažnosti však poukazuje na prieťahy v prípravnom konaní, a to
hlavne postupom okresnej prokuratúry, keď uvádza, že „... trestné stíhanie vo veci prečinu
ublíženia na zdraví voči obvinenému sa začalo v januári 2007. Až dňa 16. 6. 2010 dospela
okresná prokuratúra k názoru, že uvedený skutok, ktorý bol viac ako 3 a pol roka
považovaný za trestný čin, trestným činom nie je... Sťažovateľke neprislúcha komentovať
rýchlosť rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní, ale 3 a pol ročnú dĺžku
trestného konania pri tak dejovo jednoduchom skutku nemožno považovať za primeranú...
V priebehu viac ako tri roky(!) trvajúceho vyšetrovania prokurátor ani raz neupozornil
vyšetrovateľa na existenciu prieťahov...“.
Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľky.
Vychádzal pritom z obsahu už citovaného § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
a zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľky, kvalifikovane zastúpenej právnym zástupcom
(advokátom), smerovala (iba) proti prípisu generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Pz 86/10-8
z 25. augusta 2010. Rešpektujúc uvedené dispozičné oprávnenie strany sťažovateľky sa
preto ústavný súd (súc viazaný jej návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) nemohol touto časťou sťažnosti, teda vo vzťahu k prieťahom
v prípravnom konaní, vecne zaoberať.
Navyše, prípravné konanie bolo právoplatne zastavené uznesením krajskej
prokuratúry z 9. júla 2010, ktorým bola zamietnutá sťažovateľkina sťažnosť proti uzneseniu
okresnej prokuratúry zo 16. júna 2010. Toto uznesenie bolo podľa informácie krajskej
prokuratúry sťažovateľke doručené 14. júla 2010 a jej splnomocnenému zástupcovi 15. júla
2010. Sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola odovzdaná na poštovú prepravu
21. septembra 2010, teda po lehote na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
ustanovenej v citovanom § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na by to ústavný
súd sťažnosť v tejto časti musel odmietnuť aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Generálna prokuratúra vybavila návrh sťažovateľky na zrušenie právoplatného
rozhodnutia v prípravnom konaní v zákonom ustanovenej lehote, keď sťažovateľka
návrhom z 29. júla 2010 žiadala o zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní
a generálna prokuratúra prípisom z 25. augusta 2010 oboznámila sťažovateľku o spôsobe
vybavenia jej návrhu.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, iným zásahom alebo
rozhodnutím do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).
Keďže neexistuje priama príčinná súvislosť medzi napadnutým upovedomením
generálnej prokuratúry a namietaným porušením práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky, ktoré v nej uplatnila.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011