Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 174/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. W., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č., s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. J. Č., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV/2 Pz 86/10-8

z 25. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. W. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2010 doručená sťažnosť J. W. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom (upovedomením) Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010

(ďalej aj „prípis generálnej prokuratúry“).

Sťažovateľka uviedla, že 31. decembra 2006 sa pošmykla na zľadovatených

schodoch pred vchodom obytného domu, v ktorom býva, keďže tieto schody a priľahlé

chodníky neboli posypané. Pádom utrpela kompresívnu zlomeninu 8. hrudného stavca

s dobou liečenia a práceneschopnosti 56 dní. Na základe tejto skutočnosti podala trestné

oznámenie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa . Uznesením

vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV

ČVS: ORP-43/2-OSV-B4-2007 z 2. októbra 2007 bolo jej trestné oznámenie odmietnuté.

Na základe sťažnosti manžela sťažovateľky bolo toto uznesenie zrušené a následne bolo

vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa proti

konkrétnej osobe. Sťažnosť obvineného bola proti uzneseniu o vznesení obvinenia

odmietnutá.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že „Po dopočutí svedkov, obvineného a poškodenej

vyšetrovateľ až dňa 26. 05. 2010 predložil na Okresnú prokuratúru spisový materiál

s návrhom na zastavenie trestného stíhania. Po preskúmaní spisového materiálu Okresná

prokuratúra rozhodla uznesením zo dňa 16. 06. 2010 o zastavení trestného stíhania voči

obvinenému, keď ako hlavné dôvody pre zastavenie trestného stíhania uviedla:

i) konanie obvineného nie je trestným činom, nakoľko neposypanie chodníka nie je

porušením dôležitej právnej povinnosti;

ii) z výpovedí niektorých svedkov usúdil, že obvinený nič nezanedbal a mala to byť

sťažovateľka, ktorá si škodu na zdraví spôsobila sama.“.

Sťažovateľka podala prostredníctvom splnomocneného zástupcu 17. júna 2010

sťažnosť proti uzneseniu Okresnej prokuratúry Bratislava IV (ďalej len „okresná

prokuratúra“) č. k. -37 zo 16. júna 2010 (ďalej len „uznesenie okresnej

prokuratúry zo 16. júna 2010“), ktorú odôvodnila najmä tým, „že zo strany vyšetrovateľa

ani prokurátora nebol správne právne posúdený skutkový stav“. Krajská prokuratúra

v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) rozhodnutie okresnej prokuratúry o

zastavení trestného stíhania uznesením č. k. -4 z 9. júla 2010 (ďalej len

„uznesenie krajskej prokuratúry z 9. júla 2010“) potvrdila, „keď sa s argumentáciou

sťažovateľky vôbec nevyporiadala“.

Sťažovateľka bola toho názoru, „že rozhodnutiami Okresnej prokuratúry

Bratislava IV a Krajskej prokuratúry Bratislava bol porušený zákon, a preto podala návrh

na zrušenie právoplatných rozhodnutí generálnym prokurátorom. Napriek tomu, že

právoplatné uznesenia ako aj konaniu, ktoré im predchádzalo, neboli v súlade so zákonom,

porušovateľ považuje návrh na zrušenie uznesení za neopodstatnený.“.

Sťažovateľka považuje prípis generálnej prokuratúry, ktorým ju upovedomila

o spôsobe vybavenia jej návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom

konaní, a jeho odôvodnenie za nedostatočné vyslovujúc názor, že zastavením trestného

stíhania okresnou prokuratúrou v spojení s postupom krajskej prokuratúry a následným

nepodaním návrhu na zrušenie právoplatného uznesenia podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku generálnou prokuratúrou došlo postupom generálnej prokuratúry a jej podriadenej

okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry k porušeniu jej v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľka poukazuje taktiež na skutočnosť, že „vyšetrovateľ za túto dobu

nepovažoval za potrebné ju vypočuť k výške škody, hoci išlo o škodu na zdraví. Taktiež sa

bližšie nezaoberal výpoveďami svedkov, teda so skutočnosťou, že v osudný deň nebol

vykonaný posyp, resp. že posyp bol vykonávaný dodatočne až po zranení poškodenej.

Zároveň sa vyšetrovateľ ani prokurátor nevyporiadali žiadnym spôsobom so skutočnosťou,

že v inkriminovaný deň sa na schodoch nezranila len poškodená, ale ľahké zranenia utrpela

aj jej dcéra S. Z odôvodnenia rozhodnutí nevyplýva, prečo nebol obsah prvotných výpovedí

svedkov náležité vyhodnotený a bolo nariadené po viac ako 3 rokoch dopočutie svedkov,

poškodenej a obvineného.“.

V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľka cituje články a dohovoru,

ktorých porušenie namieta, a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie

sp. zn. z 20. septembra 2001) a ústavného súdu (, ,

), ako aj na vec sa vzťahujúce ustanovenia .

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Generálnej prokuratúry

Slovenskej prokuratúry XV/2 Pz 86/10-8 zo dňa 25. 08. 2010 o vybavení podnetu

sťažovateľky voči uzneseniu Okresnej prokuratúry Bratislava IV, č. k.: -37

v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry, č. k.: -4 boli porušené základné

ľudské práva sťažovateľky podľa a SR a zároveň podľa

článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Okresnej prokuratúry Bratislava IV

č. k.: -37 a rozhodnutie Krajskej prokuratúry č. k.: -4 zrušuje

a vec vracia Okresnej prokuratúre Bratislava IV na nové konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,- EUR.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náklady právneho zastúpenia

sťažovateľky v sume 303,31 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov (ods. 1). Sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (ods. 3).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá

za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (). Preto v danej veci

ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie vo veci samej

(podľa a , ako aj podľa dohovoru), a v súvislosti

s tým konaním, resp. rozhodnutím, ktoré označila v petite sťažnosti (t. j. v súvislosti

s prípisom generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010).

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s vybavením jej návrhu

na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní postupom podľa § 363

generálnou prokuratúrou. Predmetom tohto návrhu bola žiadosť

o zrušenie uznesenia krajskej prokuratúry z 9. júla 2010, ktorým bola zamietnutá jej

sťažnosť proti uzneseniu okresnej prokuratúry zo 16. júna 2010 o zastavení trestného

stíhania proti konkrétnej osobe obvinenej zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví

podľa .

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 sťažovateľkou prípisom generálnej prokuratúry považuje za potrebné uviesť,

že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie

a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery

orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave

alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách

(m. m. , ). V kontexte uvedeného ústavný súd preskúmal

sťažovateľkou napadnutý prípis generálnej prokuratúry.

Generálna prokuratúra vybavila návrh sťažovateľky na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní upovedomením č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010,

v ktorom sa obmedzila na konštatovanie, že preskúmala zákonnosť právoplatného uznesenia

prokurátorky krajskej prokuratúry, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo. Taktiež mala

k dispozícii zapožičaný vyšetrovací spis. Zároveň bolo sťažovateľke oznámené, že

generálnou prokuratúrou neboli zistené skutočnosti odôvodňujúce zrušenie napadnutého

uznesenia okresnej prokuratúry o zastavení trestného stíhania, ani naň nadväzujúceho

uznesenia krajskej prokuratúry, a preto jej návrh s poukazom na § 365 ods. 1 Trestného

poriadku vyhodnotila ako neopodstatnený.

Zrušovanie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní (trestnom) je upravené

v ôsmej hlave s označením „Mimoriadne opravné prostriedky“.

Podľa generálny prokurátor zruší právoplatné

rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému

predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie,

ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie

podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa ak generálny prokurátor po preskúmaní veci

na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie

napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 3, upovedomí

o tom osobu, ktorá návrh podala.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už

uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe

na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa

druhej hlavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo

slobôd.“ (, , ).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to,

aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľky návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia

v prípravnom konaní) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom

konaní, nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestného stíhania, resp. na pokračovanie

v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinná zrušiť napadnuté uznesenie krajskej

prokuratúry podľa citovaných ustanovení . Sťažovateľka ako poškodená

a v nadväznosti na to ako osoba, ktorá podala návrh podľa

generálnej prokuratúre, má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej podaniami

generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania

zodpovedal jej predstavám a zámerom (m. m. , ).

Ústavný súd už v iných konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie

základného práva sťažovateľov na inú právnu ochranu uviedol, že právo na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej

hlavy , a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd

(m. m. napr. a v ňom citovaná judikatúra). Oprávnenie na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku generálnym prokurátorom nemá charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana. Z citovaných ustanovení

a dohovoru nemožno teda vyvodiť povinnosť vyhovieť podanému podnetu, pretože

posúdenie podnetu je vo výlučnej právomoci generálneho prokurátora (m. m. ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že generálna

prokuratúra vybavila návrh sťažovateľky z 29. júla 2010 prípisom č. k.

XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010 zákonným spôsobom, keď nezistiac dôvody

na zrušenie napadnutého rozhodnutia upovedomila sťažovateľku prostredníctvom jej

splnomocneného zástupcu o svojich záveroch z prešetrenia veci, v zmysle ktorých

považovala rozhodnutie podriadených zložiek za zákonné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry

nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Navyše, ústavný súd dodáva, že sťažovateľka sa v prípade jej nespokojnosti

s postupom prokurátora generálnej prokuratúry týkajúcim sa vybavenia jej návrhu

na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní môže originálnym (prvotným)

podnetom podľa o prokuratúre v znení neskorších predpisov

domáhať preskúmania jeho zákonnosti podľa § 31 ods. 1 (pozri ).

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu, ktorou namieta upovedomenie prokurátora generálnej prokuratúry

v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 86/10, navyše nevyčerpala iný právny prostriedok,

ktorý jej zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje. Z tohto dôvodu ústavný

súd sťažnosť odmietol aj ako neprípustnú podľa .

Zo sťažnosti napokon vyplýva, že prípisom generálnej prokuratúry malo byť

porušené aj základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V odôvodnení sťažnosti však poukazuje na prieťahy v prípravnom konaní, a to

hlavne postupom okresnej prokuratúry, keď uvádza, že „... trestné stíhanie vo veci prečinu

ublíženia na zdraví voči obvinenému sa začalo v januári 2007. Až dňa 16. 6. 2010 dospela

okresná prokuratúra k názoru, že uvedený skutok, ktorý bol viac ako 3 a pol roka

považovaný za trestný čin, trestným činom nie je... Sťažovateľke neprislúcha komentovať

rýchlosť rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní, ale 3 a pol ročnú dĺžku

trestného konania pri tak dejovo jednoduchom skutku nemožno považovať za primeranú...

V priebehu viac ako tri roky(!) trvajúceho vyšetrovania prokurátor ani raz neupozornil

vyšetrovateľa na existenciu prieťahov...“.

Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľky.

Vychádzal pritom z obsahu už citovaného

a zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľky, kvalifikovane zastúpenej právnym zástupcom

(advokátom), smerovala (iba) proti prípisu generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Pz 86/10-8

z 25. augusta 2010. Rešpektujúc uvedené dispozičné oprávnenie strany sťažovateľky sa

preto ústavný súd (súc viazaný jej návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) nemohol touto časťou sťažnosti, teda vo vzťahu k prieťahom

v prípravnom konaní, vecne zaoberať.

Navyše, prípravné konanie bolo právoplatne zastavené uznesením krajskej

prokuratúry z 9. júla 2010, ktorým bola zamietnutá sťažovateľkina sťažnosť proti uzneseniu

okresnej prokuratúry zo 16. júna 2010. Toto uznesenie bolo podľa informácie krajskej

prokuratúry sťažovateľke doručené 14. júla 2010 a jej splnomocnenému zástupcovi 15. júla

2010. Sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola odovzdaná na poštovú prepravu

21. septembra 2010, teda po lehote na podanie sťažnosti podľa

ustanovenej v citovanom . Vzhľadom na by to ústavný

súd sťažnosť v tejto časti musel odmietnuť aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Generálna prokuratúra vybavila návrh sťažovateľky na zrušenie právoplatného

rozhodnutia v prípravnom konaní v zákonom ustanovenej lehote, keď sťažovateľka

návrhom z 29. júla 2010 žiadala o zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní

a generálna prokuratúra prípisom z 25. augusta 2010 oboznámila sťažovateľku o spôsobe

vybavenia jej návrhu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, iným zásahom alebo

rozhodnutím do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , ,

, ).

Keďže neexistuje priama príčinná súvislosť medzi napadnutým upovedomením

generálnej prokuratúry a namietaným porušením práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

a podľa dohovoru, ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky, ktoré v nej uplatnila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011