Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/230/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného K., IČO: X., so

sídlom v P., zastúpeného Mgr. A. S., advokátom so sídlom v B., proti povinnej M. Š.,

naposledy bývajúcej v B., t.č. s hláseným pobytom bezdomovca v Brezne, zastúpenej

opatrovníčkou L. M., bývajúcou v B., o vymoženie 5 560,42 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Brezno pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. apríla 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnený podal 27. októbra 2008 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie

na vymoženie sumy 167 513,51 Sk s príslušenstvom na základe rozhodcovského nálezu

Mgr. R. S., rozhodcu so sídlom v B., ktorý bol vydaný 29. decembra 2007 pod č. X. (ďalej len

„rozhodcovský nález“).

Súdny exekútor požiadal 5. novembra 2008 Okresný súd Brezno o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Okresný súd Brezno 20. januára 2009 pod číslom *X. poveril

súdneho exekútora, aby na základe rozhodcovského nálezu vykonal exekúciu na vymoženie

sumy 5 560,42 € s príslušenstvom a trovami (konkretizovanými v poverení).

Povinná po doručení upovedomenia súdneho exekútora o začatí exekúcie podala

námietky proti exekúcii.

Okresný súd Brezno uznesením z 1. marca 2011 č.k. -66 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. V odôvodnení poukázal na to, že oprávnený

v exekučnom konaní nepreukázal skutočnosti významné pre posúdenie možnosti nútene

vymôcť požadovanú sumu na základe rozhodcovského nálezu. Išlo najmä o nepreukázanie

splnenia podmienok uvedených v čl. 22 a 23 zmluvy medzi Slovenskou a Českou republikou

o právnej pomoci pred justičnými orgánmi a úprave niektorých vzťahov v občianskych

a trestných veciach (oznámenie č. ). Exekúciu považoval za neprípustnú, lebo

je tu iný dôvod pre ktorý ju nemožno vykonať; v nadväznosti na to exekúciu zastavil [§ 57

ods. 1 písm. g/ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)]. Toto uznesenie napadol oprávnený odvolaním.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 21. júna 2011 sp. zn.

odmietol odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým bola

exekúcia vyhlásená za neprípustnú, a potvrdil výrok uznesenia súdu prvého stupňa o zastavení

exekúcie. Odmietnutie odvolania proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú odôvodnil

procesnou neprípustnosťou odvolania proti tomuto výroku (

a ). Potvrdzujúci výrok svojho uznesenia odôvodnil tým, že

písm. g/ Exekučného poriadku ukladá súdu povinnosť zastaviť exekúciu, ktorá bola vyhlásená

za neprípustnú.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzoval z V dovolaní spochybňoval správnosť

dôvodov rozhodnutí súdov oboch nižších stupňov a poukázal na to, že odvolací súd len

konštatoval procesnú neprípustnosť odvolania proti výroku vyhlasujúcemu exekúciu

za neprípustnú, nevysvetlil ale dôvody potvrdenia výroku prvostupňového uznesenia

o zastavení exekúcie. Žiadal preto napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zrušiť (a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie) alebo zmeniť a pokračovať v exekučnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) uznesením z 9. februára 2012 sp. zn. dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu zrušil vzhľadom na nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia

( a R 111/1998). V odôvodnení uviedol, že udelením poverenia

na vykonanie exekúcie na základe nálezu rozhodcu Mgr. R. S. z 29. decembra 2007 č. X.

Okresný súd Brezno uznal tento nález ako cudzí exekučný titul v zmysle § 42 ods. 4

Exekučného poriadku. Z uznesenia tohto súdu z 1. marca 2011 č.k. -66

vyplýva, že rozhodcovský nález považoval za taký cudzí exekučný titul, na základe ktorého

nemožno exekúciu vykonať (z dôvodov, ktoré vysvetlil v odôvodnení). Exekúciu preto

vyhlásil za neprípustnú a ako neprípustnú ju zastavil. Najvyšší súd konštatoval, že dovolanie

smeruje proti uzneseniu uvedenému v a procesná prípustnosť

dovolania vyplýva z tohto ustanovenia. V ďalšom dovolací súd poukázal na to, že odvolací

súd dostatočne nevysvetlil, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil a k akým záverom dospel

( , a ), najmä bližšie nevysvetlil

vzájomný súvis medzi výrokom vyhlasujúcim exekúciu za neprípustnú a výrokom

zastavujúcim exekúciu, ako aj rozsah a možnosti odvolacieho prieskumu v prípade odvolania

smerujúceho proti týmto výrokom. Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že

dovolanie oprávneného je opodstatnené.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie,

uznesením z 27. apríla 2012 sp. zn. odmietol odvolanie oprávneného proti

výroku uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú,

a potvrdil výrok uznesenia súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie. Na odôvodnenie

odmietnutia odvolania proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú uviedol, že odvolanie

v tejto časti smeruje proti výroku, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 251

ods. 4 v spojení s a ). Potvrdzujúci výrok

svojho rozhodnutia odôvodnil odvolací súd tým, že ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku nedáva súdu na výber, či exekúciu, ktorá bola vyhlásená

za neprípustnú, zastaví alebo nezastaví. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a v nadväznosti na to ju zastavil, odvolací súd potvrdil odvolaním

napadnuté uznesenie ako vecne správne ( ).

Aj proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie,

prípustnosť ktorého vyvodzoval z Podľa jeho názoru ide v danom

prípade o uznesenie, ktorým je v skutočnosti cudzie rozhodnutie vyhlásené za nevykonateľné

na území Slovenskej republiky. V dovolaní spochybňoval správnosť dôvodov rozhodnutí

súdov oboch nižších stupňov a uzavrel, že odvolací súd znovu dostatočne nevysvetlil dôvody

potvrdenia výroku prvostupňového uznesenia o zastavení exekúcie. Dovolateľ preto žiadal

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zrušiť (a vec mu vrátiť na ďalšie konanie) alebo

zmeniť a pokračovať v exekučnom konaní.

Povinná sa ani k tomuto dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podal včas

oprávnený zastúpený v súlade s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je dovolanie proti nemu

prípustné, ak tento opravný prostriedok smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu (§ 239 ods. 1

písm. a/ ) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska ( ) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu ( ), alebo ak ním bolo potvrdené buď

uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia ( ) alebo uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky ( ).

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu)

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

1. Neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je aj princíp právnej istoty (), v súlade

s ktorým je opodstatnená požiadavka, aby na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dávala rovnaká odpoveď (,

a , ).

Najvyšší súd musí vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie

v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný

výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 22 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov), a to bez ohľadu na to, či uplatňuje svoju právomoc podľa § 22 uvedeného zákona,

alebo právomoc vyplývajúcu mu z jeho postavenia ako súdu dovolacieho, ktorý rozhoduje

o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa a nasl. (porovnaj napríklad

a ).

V prípade, že sa najvyšší súd odkláňa od právneho názoru vysloveného v inom jeho

rozhodnutí týkajúcom sa analogického prípadu, je potrebné, aby minimálne poukázal

na už existujúce rozhodnutia v identických právnych veciach, ktoré vychádzajú z odlišných

právnych názorov, a na tomto základe zdôvodnil, prečo sa od nich v preskúmavanej veci

odkláňa (viď bližšie nález ústavného súdu z 22. októbra 2013 sp. zn. ).

Najvyšší súd už rozhodoval vo viacerých konaniach, v ktorých ten istý oprávnený

podal dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu vo veci exekúcie, vykonania ktorej

sa oprávnený domáhal na podklade cudzieho exekučného titulu. Najvyšší súd:

a) vo veci sp. zn. vychádzal z toho, že súd prvého stupňa poveril súdneho

vykonaním exekúcie, neskorším uznesením ale vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zastavil ju. Odvolací súd odvolanie oprávneného odmietol vo vzťahu k výroku

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a potvrdil vo vzťahu k výroku o zastavení

konania. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval najvyšší súd za uznesenie v zmysle

a proti nemu smerujúce dovolanie za procesne prípustné

podľa tohto ustanovenia. Na základe obsahu spisu dospel dovolací súd k záveru, že

dovolaním napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné ( ).

Zdôraznil, že pri rozhodovaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu súdu prvého

stupňa vydanému podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku musí odvolací súd

v spojitosti s posúdením dôvodnosti zastavenia exekúcie posúdiť (a vo svojom

rozhodnutí náležite vysvetliť), či existoval dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno

vykonať. Dovolací súd preto uznesením z 9. februára 2012 sp. zn.

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

b) vo veci vzal na zreteľ, že súd prvého stupňa žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, odvolací súd jeho

rozhodnutie potvrdil. Oprávnený napadol uznesenie odvolacieho súdu dovolaním,

prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovenia Najvyšší

súd v uznesení z 29. februára 2012 sp. zn. konštatoval, že prípustnosť

dovolania nevyplýva ani z ani z , preto

procesne neprípustné dovolanie odmietol. Toto uznesenie najvyššieho súdu napadol

oprávnený ústavnou sťažnosťou, ktorú ústavný súd odmietol ako zjavne

neopodstatnenú. Ústavný súd sa vo svojom uznesení zo 7. februára 2013 sp. zn.

stotožnil so závermi najvyššieho súdu, podľa ktorého rozhodnutie

o potvrdení uznesenia prvostupňového súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím podľa § 239 ods. 2

písm. c/ Ústavný súd uzavrel, že právny názor, na ktorom je založené namietané

uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie oprávneného z dôvodu jeho

neprípustnosti, je vo svojom výsledku z ústavného hľadiska akceptovateľný.

c) vo veci sp. zn. konštatoval, že súd prvého stupňa udelil poverenie

súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, avšak neskorším uznesením vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a konanie zastavil. Odvolací súd odvolanie oprávneného

odmietol vo vzťahu k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a potvrdil

vo vzťahu k výroku o zastavení konania. Najvyšší súd považoval dovolanie

za prípustné podľa , pričom mal za to, že k odňatiu možnosti

konať pred súdom došlo tým, že odvolací súd odmietol odvolanie vo vzťahu voči

vyhláseniu exekúcie za neprípustnú zastávajúc názor, že proti tomuto výroku nebolo

odvolanie prípustné. Podľa názoru dovolacieho súdu vzhľadom na skutočnosť, že proti

výroku o zastavení exekúcie je prípustné odvolanie a predpokladom zastavenia

exekúcie bolo jej vyhlásenie za neprípustnú, treba pod rozhodnutím o zastavení

exekúcie rozumieť nielen výrok o samotnom zastavení exekúcie, ale aj výrok o jej

neprípustnosti.

d) vo veci sp. zn. vzal pri rozhodovaní na zreteľ, že súd prvého stupňa

zamietol žiadosť o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie

a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil. Najvyšší súd mal za to, že dovolanie

je prípustné podľa So zreteľom na to, že odvolací súd

v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil náležite dôvody svojho rozhodnutia, dospel

najvyšší súd k záveru, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), a preto ho uznesením z 13. septembra 2012 sp. zn.

zrušil.

e) vo veci sp. zn. vychádzal z toho, že súd prvého stupňa udelil súdnemu

exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, neskôr ale exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju (§ 57 ods.1 písm. g/ Exekučného poriadku). Odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne ( ). Najvyšší súd

dovolanie oprávneného proti tomuto potvrdzujúcemu uzneseniu odmietol uznesením

z 18. septembra 2012 sp. zn. ako procesne neprípustné s tým, že nejde

o rozhodnutie uvedené v a v konaní nedošlo k procesným

vadám v zmysle Odmietajúce uznesenie najvyššieho súdu napadol

oprávnený ústavnou sťažnosťou, ktorú ako zjavne neopodstatnenú odmietol ústavný

súd uznesením zo 7. februára 2013 sp. zn. . Ústavný súd nepovažoval

za ústavne neudržateľnú (t.j. považoval za ústavne udržateľnú) argumentáciu

najvyššieho súdu, podľa ktorej uznesenie o zastavení exekúcie nie je uznesením

uvedeným v , a to vzhľadom na to, že pojem vyhlásenie

vykonateľnosti, resp. nevykonateľnosti cudzieho rozhodnutia používa právny poriadok

na situácie odlišné ako sú okolnosti danej veci a aj

rozlišuje medzi vyhlásením o vykonateľnosti a výkonom, resp. exekúciou cudzieho

rozhodnutia ( ).

f) vo veci sp. zn. zohľadnil, že súd prvého stupňa udelil poverenie

súdnej exekútorke na vykonanie exekúcie, následne ale exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju (§ 57 ods.1 písm. g/ Exekučného poriadku). Keď

oprávnený podal proti tomuto uzneseniu odvolanie, odvolací súd napadnuté uznesenie

potvrdil ako vecne správne. Najvyšší súd dovolanie oprávneného odmietol uznesením

z 29. októbra 2012 sp. zn. , v ktorom konštatoval, že dovolanie

nesmeruje proti uzneseniu uvedenému v a v dovolaní

nevyšli najavo vady konania v zmysle Toto uznesenie dovolacieho súdu

napadol oprávnený ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd nálezom z 22. októbra 2013

sp. zn. zrušil rozhodnutie dovolacieho súdu s tým, že právny názor

vyslovený najvyšším súdom v danej veci sa týka obdobnej skutkovej a právnej

situácie, aká sa posudzovala v konaní vedenom pod sp. , avšak právne

názory vyslovené najvyšším súdom v týchto veciach sa v otázke (ne)prípustnosti

dovolania podľa zásadným spôsobom odlišujú. Kým totiž

podľa právneho názoru vysloveného vo veci sp. zn. nejde

o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré má na mysli , podľa

právneho názoru vysloveného vo veci sp. zn. je opak pravdou. Podľa

názoru ústavného súdu mal najvyšší súd minimálne poukázať na iné rozhodnutia

vydané v skutkovo a právne obdobných veciach a vysvetliť bližšie dôvody odchýlenia

sa od záveru vysloveného v inej veci. Uviedol tiež to, že v danom prípade napriek

formálnej existencii exekučného titulu došlo k tomu, že exekúcia nebola vykonaná.

Hoci to oprávnený nenamietal, javí sa ako nedostatok zo strany najvyššieho súdu, že

neskúmal, či postupom súdov nebola oprávnenému odňatá možnosť konať v zmysle

a nezaoberal sa možnosťou prípadnej prípustnosti dovolania

podľa tohto ustanovenia.

g) vo veci sp. zn. vychádzal z toho, že súd prvého stupňa poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie, neskôr ale exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a zastavil (57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku). Odvolací súd, stotožniac

sa s týmto právnym záverom, napadnuté uznesenie potvrdil. Potvrdzujúce uznesenie

odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním, ktoré najvyšší súd odmietol ako

procesne neprípustné uznesením z 30. apríla 2013 sp. zn. s tým, že

napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí uvedených v § 239

ods. 1 a 2 a v konaní nedošlo k žiadnej z procesných vád uvedených

v ustanovení

h) vo veci sp. zn. konštatoval, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Na odvolanie

oprávneného odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil stotožniac sa s dôvodmi súdu

prvého stupňa ( ). Dovolanie, ktoré podal oprávnený proti tomuto

uzneseniu, najvyšší súd zamietol uznesením z 24. mája 2013 sp. zn. ,

v ktorom konštatoval, že predmetné uznesenie odvolacieho súdu je uznesením

uvedeným v , výsledky preskúmania veci ale opodstatňujú

záver, že dovolacie námietky o nepreskúmateľnosti a vecnej nesprávnosti rozhodnutí

súdov nižších stupňov sú nedôvodné.

i) vo veci sp. zn. uviedol, že súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Na odvolanie oprávneného odvolací súd

napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil. Keď oprávnený podal proti tomuto

uzneseniu dovolanie, najvyšší súd tento jeho opravný prostriedok odmietol ako

procesne neprípustný uznesením z 26. júna 2013 sp. zn. , v ktorom

konštatoval, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky žiadneho

z uznesení uvedených v a a v dovolacom konaní nevyšli najavo

procesné vady uvedené v

j) vo veci sp. zn. súd prvého stupňa poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, neskorším uznesením ale exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a zastavil. Odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1

a 2 ). Dovolanie oprávneného podané proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu

bolo odmietnuté ako procesne neprípustné uznesením najvyššieho súdu z 3. júla 2013

sp. zn. , v ktorom najvyšší súd konštatoval, že napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu nemá znaky uznesení uvedených v a

a v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady uvedené v

Najvyšší súd v nadväznosti na vyššie uvedené osobitne poukazuje na uznesenie

ústavného súdu z 7. februára 2013 sp. zn. a v ňom vyjadrený právny názor, že

uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa

zastavujúce exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku z dôvodu, že

na základe cudzieho exekučného titulu nemožno exekúciu vykonať, nie je uznesením

uvedeným v Ústavný súd v súvislosti s tým konštatoval, že úvaha

najvyššieho súdu, podľa ktorej takéto rozhodnutie o zastavení exekúcie nepredstavuje

uznesenie v zmysle , nie je zjavne odporujúca zmyslu a účelu

, a preto nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti. Dovolací súd sa stotožňuje s predmetným názorom ústavného súdu;

vzhľadom na to a aj s prihliadnutím na prevažujúci názor iných senátov najvyššieho súdu

a ich rozhodovaciu prax v skutkovo obdobných prípadoch [viď vyššie písm. e), g), i) a j)],

sa odkláňa od svojho skoršieho právneho názoru vyjadreného v uzneseniach, ktoré sú vyššie

označené pod písm. a)/ a d), a konštatuje, že dovolanie oprávneného nie je v preskúmavanej

veci podľa procesne prípustné.

2. V zmysle , veta druhá dovolací súd na vady konania podľa

písm. a/ až g/ prihliada vždy, teda aj vtedy, ak neboli v dovolaní uplatnené vôbec alebo

boli vytknuté z iného dôvodu. V prejednávanej veci dovolateľ existenciu vád vymenovaných

v netvrdil a ich existencia v konaní o jeho dovolaní ani nevyšla najavo.

2.1. Dovolateľom namietané nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu

a jeho nepreskúmateľnosť považuje judikatúra najvyššieho súdu za dôsledok a vonkajší prejav

tzv. inej procesnej vady konania v zmysle (porovnaj

R 111/1998). Aj ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. konštatoval,

že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa

, ale len tzv. inú vadu konania podľa “. Sama

skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné, nemôže

založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle

Ak teda k dovolateľom namietanej nesprávnosti prípadne aj došlo [dovolací súd

sa nezaoberal otázkou, či je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (ne)preskúmateľné],

nemohla mať vytýkaná vada za následok procesnú vadu konania vymenovanú v

2.2. K dovolacej námietke, že exekučný súd v danej veci najskôr (udelením poverenia

na vykonanie exekúcie) uznal rozhodcovský nález, potom ale exekúciu vyhlásil

za neprípustnú a zastavil, dovolací súd uvádza, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

nezakladá prekážku res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu

exekučného konania založí na zistení, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie

exekúcie nie je vykonateľný (obdobne viď napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

). Aj ústavný súd zaujíma v tomto smere obdobné závery. Podľa § 58

ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ

čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1

Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu

(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie

okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z toho vyplýva, že

exekučný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že

sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že exekučný

súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené

všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (, ,

). Aj po vydaní poverenia na výkon exekúcie môže exekučný súd rozhodnúť

o návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastaviť exekučné konanie, a to v súvislosti

s preskúmaním dôvodov na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku

(). Ak by rozhodnutie exekučného súdu o vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie predstavovalo prekážku rozhodnutej veci vo vzťahu k uznaniu cudzieho

rozhodnutia, obmedzila by sa tým možnosť brániť sa povinnému a uplatniť tak dôvody

neuznania cudzieho rozhodnutia alebo odopretia jeho výkonu, ak musia byť tieto dôvody

uplatnené námietkou, alebo sú založené na informáciách, ktoré oprávnený ani exekútor

exekučnému súdu v žiadosti o vydanie poverenia neuviedol ().

V náleze z 22. októbra 2013 sp. zn. sa ústavný súd nestotožnil

s námietkou sťažovateľa (toho istého subjektu, ktorý v preskúmavanej veci vystupuje

v procesnom postavení oprávneného), podľa ktorej vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

bola otázka spôsobilosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku vydaného v Českej

republike) právoplatne vyriešená, a preto už nebolo možné neskôr exekúciu z tohto dôvodu,

resp. aj z tohto dôvodu zastaviť (res iudicata). Pri riešení uvedenej právnej otázky vychádzal

ústavný súd z toho, že „hoci v rámci rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia

súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie sa muselo riešiť, či exekučný titul

(rozhodcovský rozsudok) zodpovedá kritériám čl. 22 a čl. 23 zmluvy, nemožno vylúčiť, aby

sa splnenie týchto podmienok mohlo opätovne skúmať aj po vydaní poverenia.

Dovolateľom namietaný postup exekučného súdu teda zodpovedal zákonu a nemal

za následok vadu konania v zmysle a

2.3. Pokiaľ súdy nižších stupňov prípadne v danej veci neaplikovali správne

ustanovenia , Exekučného poriadku, dvojstrannej zmluvy

alebo zákona, upravujúceho procesný postup rozhodcu, ktorý v danom prípade vydal

rozhodcovský nález, týkalo by sa toto ich pochybenie právneho posúdenia, na ktorom

spočívajú ich rozhodnutia.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania uvedenú

v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v

a 2 ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

2.4. Judikatúra najvyššieho súdu za prípad odňatia možnosti konať pred súdom

(vo význame znemožnenia realizácie procesných oprávnení účastníka občianskoprávneho

konania) označuje medziiným postup súdu, ktorý sa z určitého dôvodu odmietne zaoberať

meritom veci (odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odvolací súd odmietne

odvolanie) hoci procesné predpoklady pre taký postup nie sú dané (viď napríklad R 23/1994

a R 4/2003, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 14/1996, prípadne ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , , ).

Dovolací súd konštatuje, že odvolací súd v prejednávanej veci pri posudzovaní

opodstatnenosti odvolania oprávneného vzal na zreteľ aj okolnosti, na ktoré prihliadol

prvostupňový súd pred konštatovaním neprípustnosti exekúcie. Zo spisu nevyplýva, že by

exekúcia bola zastavená v procesnej situácii, v ktorej pre taký postup súdu neboli dané

procesné predpoklady. Vzhľadom na to nie sú v tomto prípade dané dôvody, ktoré by

opodstatňovali prípadný záver dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania oprávneného podľa

, ktorý zaujal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. .

3. Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že procesná prípustnosť

dovolania oprávneného nevyplýva z a ani z Dovolací súd

preto jeho dovolanie odmietol ( a ).

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov konania

proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal ( v spojení

s a ). Dovolací súd nepriznal povinnej náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. januára 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková