Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 262/2011
PDF · 228.27 KB
No categories available
IV. ÚS 262/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26 CoE 218/2010-56
z 30. decembra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 26 CoE 218/2010-56 z 30.
decembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 30. mája 2006 poskytla fyzickej osobe úver v sume
863,04 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka povinná vrátiť v 12 mesačných
splátkach. Dlžníčka neuhradila niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostala do
omeškania a v zmysle všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa stal úver splatný. Na
základe uvedených skutočností sťažovateľka „zahájila rozhodcovské konanie pred
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s
rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“. Dňa 21. decembra
2006 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 19. februára 2007 bol podaný návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia
udeleného Okresným súdom Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) 16. marca 2007 začal
nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. 4 Er 231/2007-43 zo 14.
septembra 2010 exekúciu zastavil a zároveň zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 26 CoE 218/2010-56 z 30. decembra 2010 tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať
svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd bez zvláštneho podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,
sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od
vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa
zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor
porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľa okresným súdom a krajským súdom v priebehu
konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí je
vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej
zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom
konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní,
ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Podľa názoru
sťažovateľa, v posudzovanom prípade došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok
zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,
na ktorý sťažovateľovi vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený
zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do
vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej
vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de
facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle
Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný
sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.“
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu
vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 26 CoE 218/2010-56
z 30. decembra 2010, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na
spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez tohto, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím
súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť
z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinnej.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (v okolnostiach daného prípadu rozhodcovský rozsudok).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Krajský súd uznesením č. k. 26 CoE 218/2010-56 z 30. decembra 2010 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 231/2007-43 zo 14. septembra 2010, ktorým bola
exekúcia zastavená z dôvodu „rozporu rozhodcovského rozsudku so zákonom“.
Krajský súd v namietanom uznesením predovšetkým uviedol:
«Odvolací súd... konštatuje správnosť zistenia skutkového stavu súdom prvého
stupňa a jeho správne právne posúdenie, preto v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval... Odvolací súd
v tomto smere poukazuje na ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zmysle, ktorých v prípade, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie musí posudzovať aj to, či
bol rozhodcovský rozsudok vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a či nie sú
naplnené dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní. Ak by exekučný súd tieto dôvody zistil, musí exekúciu zastaviť. V prípade, ak by
takéto dôvody súd zistil už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
oprávnenia na vykonanie exekúcie môže žiadosť o udelenie poverenia podľa ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietnuť.
Aj Súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti
Cristina Rodrígez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009, judikoval, že smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, sa má
vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento
účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej
medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa v zmysle § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní správne
preskúmal nielen žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul, ale aj úverovú zmluvu a to v súlade s ustanoveniami, ktoré
upravujú spotrebiteľské vzťahy. Predmetná úverová zmluva totiž obsahuje viaceré
neprijateľné podmienky.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že
akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve
uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 os. 1 občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská
doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom
exekučnom konaní ide o tento prípad. Spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté
právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky).
Preto celý postup od rozhodcovskej doložky až po rozhodcovský rozsudok je
prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si vlastne takýmto postupom zaobstaral
ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Výkon práva
oprávneného dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky považuje odvolací súd
na nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo
dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko
výkon exekúcie prebieha na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti (neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský
súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto
správne exekúciu zastavil.
Vo vzťahu ku skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy občiansky zákonník nemal
medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné také ustanovenie,
ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, odvolací súd má za potrebné v závere poukázať na
to, že preskúmanie rozhodcovskej doložky súdom umožňovalo ustanovenie § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.»
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011