Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
47c/392006.e96750.pdf
PDF · 113.34 KB
No categories available
3ECdo/106/2014
Najvyšší súd 3 ECdo 106/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou A., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnému J. V., bývajúcemu v Č., o vymoženie 302,71 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5 Er 173/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Trnave z 29. októbra 2013 sp. zn. 9 CoE 38/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe rozhodcovského rozsudku z 27. februára 2009 sp. zn. B. Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri R., a.s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).
Exekučný súd uvedenej žiadosti vyhovel a 8. apríla 2009 poveril exekútora vykonaním
exekúcie.
Okresný súd Senica uznesením z 24. októbra 2012 č.k. 5 Er 173/2009-20 exekučné
konanie zastavil; súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. V odôvodnení
uviedol, že právna predchodkyňa oprávnenej a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorú treba
považovať za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Súčasťou
ich zmluvného dojednania bola rozhodcovská doložka, ktorú si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal, a ktorá splývala s ostatnými ustanoveniami tejto formulárovej zmluvy.
Spotrebiteľ nemal pri robení tohto právneho úkonu reálnu možnosť ovplyvňovať jeho
obsahové náležitosti a mal možnosť buď zmluvu ako celok (vrátane rozhodcovskej doložky)
prijať alebo neprijať. Táto doložka vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu práv
a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi sa v jej
dôsledku odoprela ochrana poskytovaná ustanoveniami Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách. Dodávateľom vopred naformulovaná rozhodcovská doložka pre
prípad sporu účastníkov úverovej zmluvy stanovovala, že ich spor bude riešený
v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, ktorý zvolil a do úverovej zmluvy
uviedol sám dodávateľ. Rozhodcovská doložka s takýmito dôsledkami je ustanoveniami § 53
ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách považovaná za neplatnú.
Za neprípustnú (nekalú) ju považuje aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“). Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý z tohto dôvodu nie je vykonateľný exekučný titul. Exekučné konanie preto
zastavil.
Uvedené uznesenie napadla odvolaním oprávnená. Krajský súd v Trnave uznesením
z 29. októbra 2013 sp. zn. 9 CoE 38/2013 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne
(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Konštatoval, že súd prvého stupňa správne postupoval,
pokiaľ zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje neprijateľnú podmienku. Túto otázku bol
oprávnený riešiť bez ohľadu na to, či spotrebiteľ ako účastník rozhodcovského konania využil
všetky možnosti vyplývajúce mu zo zákona. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súd
prvého stupňa realizoval svoje oprávnenie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Aj podľa
názoru odvolacieho súdu má v danom prípade rozhodcovská doložka charakter neprijateľnej
podmienky, ktorá v právach a povinnostiach zmluvných strán spôsobuje značnú nerovnováhu
v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a súd prvého stupňa
ju opodstatnene považoval za neplatnú. Z týchto dôvodov je správny tak záver súdu prvého
stupňa, že označený rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku), ako aj záver, že uvedená okolnosť je dôvodom pre zastavenie
exekučného konania.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním. Uviedla, že súdy
v danom prípade: a) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), b) rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.), c) odňali oprávnenej
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), d) konanie zaťažili tzv. inou vadou
konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a e) svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Na odôvodnenie svojich tvrdení dovolateľka uviedla, že rozhodcovská
doložka bola síce iniciovaná dodávateľom, uzatvorená bola ale na základe slobodnej vôle
oboch konajúcich, nezakladá nerovnováhu práv jej účastníkov a je platná. Navyše, právna
predchodkyňa oprávnenej (banka) uzavretím predmetnej rozhodcovskej doložky len plnila
svoju povinnosť v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“) ponúknuť svojím
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom
konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom
konaní. Vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka bola uzavretá platne, bol rozhodcovský
súd oprávnený vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý je vzhľadom na to právoplatný
a vykonateľný exekučný titul. Keďže nebol podaný návrh na preskúmanie platnosti
rozhodcovskej doložky, vykazuje postup súdov znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. e/
O.s.p. Pokiaľ súdy znovu posudzovali platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá už bola
právoplatne posúdená v označenom rozhodcovskom rozsudku, porušili zásadu res iudicata;
tým došlo k vade konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. Z dovolania vyplýva aj dovolacia
námietka, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1 písm. q/ Smernice je chybný. Napokon
dovolateľka uviedla, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie“ bola oprávnenej odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Oprávnená v dovolaní, ktorým napadla uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 29. októbra 2013 sp. zn. 9 CoE 38/2013, nesprávne uviedla, že ide o rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové uznesenie zamietajúce žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zo spisu vyplýva, že
Okresný súd Senica žiadosť exekútora nezamietol, ale na jej podklade vydal súdnemu
exekútorovi požadované poverenie (viď poverenie z 8. apríla 2009 na č.l. 10 spisu).
Dovolateľka v nadväznosti na túto nesprávnosť nenáležite žiada, aby dovolací súd „zmenil
napadnuté uznesenie tak, že súdneho exekútora poverí vykonaním exekúcie“. Napriek týmto
nesprávnostiam dovolací súd – so zreteľom na obsah dovolania – vychádzal v dovolacom
konaní z toho, že dovolanie vyjadruje celkovú nespokojnosť oprávnenej s tým, že nedošlo
k nútenému výkonu označeného rozhodcovského rozsudku a že zastáva názor, v zmysle
ktorého pre súdmi zvolaný postup neboli dané procesné predpoklady.
Dovolací súd pripomína, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci
smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti
ktorým je prípustné dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie
odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie
uvedených uznesení. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 70/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 ECdo 63/2013
a 3 Cdo 30/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 44/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 94/2013,
25. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 92/2013 a 3 ECdo 135/2013, 3. októbra 2013
sp. zn. 3 ECdo 198/2013 a z 28. októbra 2013 sp. zn. 3 ECdo 192/2013 a konštatuje, že
právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené
aj v preskúmavanej veci. S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší
súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi
stotožňuje aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie
nemá charakter exekučného konania,
2. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci,
ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh na vykonanie exekúcie),
3. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom
oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania
sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného,
4. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
5. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.,
lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila právomoc
rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením (viď § 67
ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene niektorých
zákonov),
6. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice nie
je správny.
K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd
sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul. Dovolací súd poukazuje
na to, že Občiansky zákonník účinný od 1. januára 2008 za neprijateľnú podmienku
v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
uzatvorenej po 31. decembri 2007 (úverová zmluva bola v danom prípade uzavretá
9. septembra 2008) alebo vo všeobecných podmienkach inkorporovaných v zmluve, ktorá
nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej
vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť exekučným titulom.
Nad rámec vyššie uvedeného dovolací súd uvádza, že ani vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd
v neskoršom štádiu exekučného konania založí na zistení, že exekučný titul pripojený
k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný (obdobne viď napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 34/2013). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky zaujíma
v tomto smere obdobné závery. Exekučný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky. To znamená, že exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania
(IV. ÚS 56/2012, II. ÚS 421/2011, IV. ÚS 262/2011).
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998) a nesprávnosť právnych záverov, na ktorých
tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
a prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolací súd poznamenáva, že Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že
nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/
O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie
aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že Ústavný
súd Slovenskej republiky v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovne
zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním
napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pričom
zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“.
Vzhľadom na to, že sa v dovolacom konaní nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol jej
procesne neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková