Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 196/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol.

s r. o., zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová 14, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad

Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2012,

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 3. mája 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“

alebo „obchodná spoločnosť“, v prevzatých textoch aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. mája 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31.

januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že spoločníci sťažovateľky ako žalobcovia sa žalobným

návrhom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. domáhajú vydania

rozhodnutia, aby bolo sťažovateľke uložené umožniť im nahliadnuť do všetkých dokladov

obchodnej spoločnosti (sťažovateľky), a to za účasti znalca z odboru ekonomiky

a účtovníctva. V priebehu uvedeného konania sťažovateľka ako žalovaná navrhla, aby bolo

toto konanie v zmysle (ďalej len „OSP“)

prerušené, keďže v iných konaniach sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu. V týchto iných konaniach sa žalobcovia domáhajú zrušenia ich účasti

v obchodnej spoločnosti (sťažovateľky).

Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na prerušenie konania

zamietol. Okrem iného uviedol, že skutočnosť, že sa vedie konanie o zrušenie účasti

spoločníka v spoločnosti, nie je dôvodom na to, aby spoločník nemohol realizovať svoje

základné kontrolné oprávnenia, v tomto prípade právo nazerať do podkladov obchodnej

spoločnosti. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu potvrdil. Svoje

rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že „Niet teda pochýb o tom, že uvedené konania sa

týkajú tých istých účastníkov a skutkovo aj spolu súvisia. Odvolací súd však súhlasí

so záverom súdu prvého stupňa, že rozhodnutie o návrhu na umožnenie navrhovateľov

nahliadnuť do dokladov žalovanej spoločnosti nie je závislé na rozhodnutí v konaniach,

v ktorých sa rozhoduje o ich návrhu na zrušenie ich účasti v tejto spoločnosti. Argumentácie

odporcu v podanom odvolaní môžu mať význam pre rozhodovanie súdu o podanom návrhu

na umožnenie nahliadnuť do dokladov spoločnosti, ale výsledok konania o tejto podanej

žalobe nie je závislý na výsledku rozhodovania v konaniach pod sp. zn.

a . Skutočnosti, o ktoré odporca opiera svoj návrh na prerušenie konania,

treba posúdiť aj z pohľadu, či opatrenie, aké súd príjme v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c)

, nebude na ujmu ústavného práva účastníka, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov tak, ako to je zaručené v SR. Pri úvahe o tom, či

sa konanie pri fakultatívnej možnosti, aká vyplýva z ust.

preruší, alebo či súd príjme iné vhodné opatrenia, treba mať na zreteli okolnosti

konkrétneho prípadu. K prerušeniu konania podľa súd môže

pristúpiť vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom je riešená alebo má byť riešená otázka,

ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť

sám ( ).

Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že konania o zrušenie

účasti navrhovateľov v spoločnosti odporcu nie sú takými, pre ktoré by bolo potrebné toto

konanie prerušiť. Nebol preto dôvod pre realizáciu fakultatívnej možnosti na prerušenie

tohto konania. Využitie postupu podľa by v danej veci bolo

na ujmu ústavného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Ak odvolateľ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

z 28.4.2009, odvolací súd je toho názoru, že predmetná vec vychádza z odlišných

skutkových základov. V označenej veci NS SR išlo o súvisiace konanie týkajúce sa vylúčenia

spoločníka zo spoločnosti. Konanie o vylúčenie spoločníka z hmotnoprávneho hľadiska je

založené na posúdení skutočnosti aké má na mysli ust. § 149 Obch. zák. (porušovanie

závažným spôsobom povinnosti spoločníka), čo je odlišným od posudzovania skutočnosti

podľa § 148 ods. 1 Obch. zák. Preto názor vyslovený NS SR v uznesení nie

je pre danú vec aplikovateľným.“.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré

najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné. Podľa názoru najvyššieho

súdu «Treba prisvedčiť dovolateľovi, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je

aj právo na zodpovedajúce odôvodnenie rozsudku. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného

práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich

ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu

v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky

týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky,

za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch

nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované

v , pripisuje osobitný význam – vady tejto povahy

považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania ( ) a zároveň tiež

za prípustný dovolací dôvod ( ). Aj niektorým ďalším procesným

vadám konania, ktoré nedosahujú stupeň závažnosti procesných vád v zmysle

pripisuje význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v , považuje

síce za relevantný dovolací dôvod ( ), nie však za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, podľa

dovolacieho súdu, nie je procesnou chybou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 [časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“]. Z tohto judikátu vychádza

ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže

zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa O aktuálnosti

uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. , podľa ktorého uvedený právny

názor k výkladu považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný

a neporušujúci základné práva sťažovateľa, ale aj rozhodnutia senátov občianskoprávneho

kolégia (napr. , , , )

a senátov obchodnoprávneho kolégia (napr. sp. zn. z 29. februára 2012,

sp. zn. z 30. novembra 2011 alebo sp. zn. z 26. apríla 2012).

Vzhľadom na uvedené dovolací súd nemal dôvod odchýliť sa z ustálenej praxe

v rozhodovaní a vychádzajúc z uvedeného judikátu, dospel k záveru, že vytýkanú vadu

rozhodnutia odvolacieho súdu – nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,

ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

Dovolací súd však nesúhlasí ani s tvrdením dovolateľa, že dovolanie trpí

nedostatočnosťou a nezrozumiteľnosťou odôvodnenia. Treba prisvedčiť odvolaciemu súdu,

že argumenty uvádzané žalovaným v odvolaní (ktoré v podstate opakuje aj dovolaní) môžu

byť významné pri rozhodovaní vo veci samej, sú však bez významu pri rozhodovaní o tom, či

konanie má byť prerušené alebo nie. Nemožno preto odvolaciemu súdu vytknúť, že sa

uvedenými argumentmi podrobnejšie nezaoberal. Odvolací súd dostatočným, spôsobom

v rozhodnutí vysvetlil, prečo považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý konanie

neprerušil za správne. Prípadný vecne nesprávny právny záver k uvedenej otázke a z neho

rezultujúce nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu môže zakladať dôvodnosť dovolania

podľa , nie však jeho prípustnosť. Predmetom vecného

preskúmania dovolacím súdom môže byť len, ak by dovolanie vo veci bolo prípustné z iného

dôvodu...

K úvahám žalovaného (sťažovateľky, pozn.) o tom, komu má súd poskytovať právnu

ochranu, dovolací súd len poznamenáva, že ju má poskytovať obom procesným stranám

v zákonom stanovenom rozsahu. Tým, že súd konanie neprerušil neposkytol žiadnej

z procesnej strán nepatriacu výhodu na úkor práv druhej procesnej strany. Len čo sa

konanie začalo, je úlohou súdu i bez ďalších návrhov postupovať tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá ( ). Uvedené ustanovenie

vyjadruje jednu zo zásad občianskeho civilného procesu – zásadu oficiality. Znamená, že

povinnosťou súdu je pokračovať v začatom konaní, zistiť všetky skutočnosti potrebné pre

rozhodnutie a z nich vyvodiť skutkový a právny záver a vo veci rozhodnúť. Uvedený cieľ

musí dosiahnuť vlastnou procesnou činnosťou.

Ustanovenie umožňuje, aby súd konanie prerušil

a vyčkal na výsledok iného konania, v ktorom sa má vyriešiť otázka, ktorá môže mať význam

aj pre jeho rozhodnutie. Ide o tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie

konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Dôvodom pre takýto postup je predovšetkým

otázka hospodárnosti konania. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho

súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má

najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie

prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie

predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného

konania má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv

účastníkov v súdnom konaní ( ) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým

sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie.

Z uvedených dôvodov treba považovať prerušenie konania vo všeobecnosti skôr za výnimku

ako pravidlo.». Najvyšší súd neidentifikoval ani iné dôvody prípustnosti dovolania

(osobitne skúmal otázku zaujatosti predsedu senátu krajského súdu).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s tým, že konanie vo veci samej nebolo

prerušené a že sa okresný súd, krajský súd ani najvyšší súd nedostatočne vysporiadali s jej

tvrdeniami uvedenými v procesných návrhoch.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľka odôvodňuje svoje

tvrdenie o porušení ňou označeného základného práva tým, že „prvostupňový súd sa

opomenul vyjadriť k dôvodom, ktoré mu boli z jeho činnosti (súdne konanie )

a z písomného podania sťažovateľa zo dňa 22. 08. 2011 známe. Toto písomné podanie

obsahovalo argumenty sťažovateľa, ktoré poukazovali na nekalé obchodné praktiky

žalobcov, na zakladanie obchodných spoločností žalobcov s rovnakým predmetom činnosti

ako má žalovaná spoločnosť, ako aj na ďalšie podstatné skutočnosti, ktoré boli významné

pre posúdenie možnosti prerušenia konania podľa Navzdory

prezentovaniu týchto faktov sťažovateľom, prvostupňový súd nepovažoval za potrebné sa

s týmito vecne relevantnými a dostatočne konkrétnymi argumentmi právne korektným

spôsobom vyrovnať.“.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

sťažovateľka odôvodnila tým, že «postup Krajského súdu... ako súdu odvolacieho nebol...

natoľko správny, aby bolo možné uvažovať o neexistencií vady konania v podobe

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, ktorá sa premieta v porušení

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Uznesenie... vykazovalo a stále vykazuje znaky neopodstatnenosti a arbitrárnosti, čo

v konečnom dôsledku zakladá vadu konania v podobe nepreskúmateľnosti predmetného

uznesenia.

V predmetnom uznesení... sa na strane 4 konštatuje, že „Niet teda pochýb o tom, že

uvedené konania sa týkajú tých istých účastníkov a skutkovo aj spolu súvisia.“. Následne

odvolací súd súhlasil s názorov prvostupňového súdu, v zmysle ktorého rozhodnutie

o návrhu na umožnenie navrhovateľov nahliadnuť do dokladov žalovanej spoločnosti nie je

závislé na rozhodnutí v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o ich návrhu na zrušenie ich

účasti v tejto spoločnosti. Následne však odvolací súd priznáva, že argumentácie odporcu

v rámci odvolania môžu mať význam pre rozhodovanie súdu o podanom návrhu

na umožnenie nahliadnuť do dokladov spoločnosti, ale výsledok konania o tejto podanej

žalobe nie je závislý na výsledku rozhodovania v konania pod sp. zn.

a .

Otázne však je, na základe čoho sa odvolací súd uchýlil k tomuto konštatovaniu.

Okrem stotožnenia sa s názorom prvostupňového súdu neuviedol odvolací súd žiadne

argumenty, ktoré by (priamo, alebo nepriamo) vyvracali, alebo aspoň spochybňovali silu

argumentov sťažovateľa.

Na strane 5 predmetného uznesenia uviedol odvolací súd tézu, podľa ktorej je

potrebné posúdiť, či prerušenie konania nebude na ujmu ústavného práva účastníka, aby sa

jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v zmysle SR. Na druhej

strane však už samotné vyrovnanie sa odvolacieho súdu s týmito úvahami obsiahnuté

v odôvodnení absentuje, nevedno teda, ako by podľa názoru súdu mohlo ovplyvniť

prerušenie konania právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takéto

dôvodenie nie je možné považovať za argumentáciu, ktorá by napĺňala základné požiadavky

v zmysle štandardov utvorených v rámci rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ako aj

Európskeho súdu pre ľudské práva. Sťažovateľ na tomto mieste nevytýka relevantnosť tejto

tézy, ale poukazuje na nekonkrétnosť prameniacu v abstraktnosti. V dôsledku vyššie

uvedeného sa preto nemôže jednať o argument v pravom slova zmysle.

V zmysle týchto skutočností sa javí odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu

za vecne nesprávne a postihnuté vadou, ktorá zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia...

nestačí aby všeobecný súd na argument účastníka konania iba formálne reagoval, ale musí

sa s ním vyrovnať dostatočne a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným

spôsobom uviesť, prečo ho považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť.».

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že v podanom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu

poukázala «na podobný prípad o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí

sp. zn. zo dňa 28. 04. 2009, presnejšie sa jedná o právny názor

Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého rozhodnutie vo veci vylúčenia spoločníka zo

spoločnosti môže mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní o určenie povinnosti umožniť

žalobcovi nahliadnutie do účtovných dokladov spoločnosti žalovaného, a teda je dôvod na

prerušenie konania podľa ust. Naproti tomu odvolací súd

prezentoval názor, podľa ktorého vyššie uvedený judikát nie je pre danú vec aplikovateľný,

poukazujúc na ust. (porušovanie závažným spôsobom

povinností spoločníka). Sťažovateľ je však naďalej presvedčený, že ak by súd dôkladne

zvážil všetky vecné argumenty podané ním v odvolacom konaní (odvolanie zo dňa

20. 02. 2012, doplnenie odvolania zo dňa 26. 03. 2012), ako aj prezentované v

prvostupňovom konaní, má aj vyššie citovaný judikát svoje uplatnenie v konkrétnom

prípade.

Práve podania sťažovateľa poukazujú na tendenčnosť úkonov žalobcov a na ich

vážne porušovanie povinností z pozície spoločníkov. Sťažovateľ je toho názoru, že

odchýlenie sa od judikatúry Najvyššieho súdu SR v kombinácií s nevysporiadaním sa

s argumentmi účastníka (sťažovateľa) zo strany súdu a tým spôsobenú arbitrárnosť súdneho

rozhodnutia spôsobuje porušenie ústavného práva a

Dohovoru. Podobné závery si utvoril aj Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa

30. 01. 2013 sp. zn. -32: „Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať

a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru

týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa

súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah

do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom

arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej

veci.“».

Z uvedených dôvodov sťažovateľka zastáva názor „že predmetné rozhodnutie

krajského súdu sa javí ako neodôvodnené, svojvoľné a predčasne vydané“.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka spochybňuje

záver najvyššieho súdu o tom, že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia nie je takou vadou, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania (odňatie možnosti

konať pred súdom), ale môže byť takou vadou, ktorá by odôvodňovala prípustné dovolanie

s odvolaním sa na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. októbra 2011,

z ktorého má vyplývať opak. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že ani najvyšší súd sa „nevyjadril

ku konkrétnym okolnostiam uvedeným v podaniach sťažovateľa, pričom sa uchýlil len

k mechanickému prepisu už raz vyvodených záverov súdu nižšieho stupňa“, a z toho dôvodu

mal aj najvyšší súd porušiť jej označené základné právo.

Sťažovateľka ďalej bez bližšieho ozrejmenia v sťažnosti uvádza pod označením „Iné

právne významné skutočnosti“ toto: „Zároveň si dovoľujeme poukázať aj na tú skutočnosť,

že na základe Nálezu Ústavného súdu SR, číslo: -31 zo dňa 27. 03. 2013,

bola konajúca zákonná sudkyňa JUDr. Silvia Šviderská uznesením Krajského súdu

v Prešove č. k.: -574 zo dňa 09. 07. 2013 vylúčená z prejednávania

a rozhodovania veci Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.: , kde sú

účastníkmi konania totožné osoby. Zároveň sa zákonná sudkyňa JUDr. Silvia Šviderská

nechala vylúčiť aj z prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu Vranov nad

Topľou, sp. zn.: , z čoho sa dá vyvodzovať, že aj pri rozhodovaní v danej

právnej veci sp. zn.: bola zaujatá.“ Sťažovateľka ale uvedené tvrdenie

nepoužíva na spochybnenie ústavnej udržateľnosti niektorého z napadnutých uznesení.

Z uvedených dôvodov podala sťažovateľka sťažnosť podľa ,

ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že napadnutým

uznesením okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie okresného súdu, napadnuté

uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a aby vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha, aby ústavný súd uložil

najvyššiemu súdu uhradiť jej trovy konania pred ústavným súdom (špecifikované podaním

sťažovateľky z 2. septembra 2013).

Ústavný súd považuje za dôležité uviesť, že sťažovateľka v petite sťažnosti síce

namieta porušenie základného práva „na súdnu ochranu zaručené(ho) čl. 46 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, ale ústavný súd považuje

uvedené za zjavnú chybu v písaní, keďže aj vzhľadom na obsah sťažnosti vychádza z toho,

že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem toho sťažovateľka navrhuje, aby „v prípade, že podaná sťažnosť bude prijatá

na ďalšie konanie,... bola odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu...

a zákonnej sudkyni bolo uložené vo veciach a vykonať len

úkony, ktoré neznesú odklad, a nerozhodnúť vo veci do rozhodnutia Ústavného súdu

o sťažnosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému postupu a uzneseniu

okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu,

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie

je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením

ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany

súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,

o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je

rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ).

V súvislosti s uznesením o prerušení konania je potrebné tiež dodať, že ide

o uznesenie vydané podľa , ktorým sa nerozhoduje o právach

a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. Podľa uvedeného ustanovenia je

všeobecný súd oprávnený konanie prerušiť a účastník konania nemá procesný nárok na

prerušenie konania v ustanovených prípadoch. Predmetné ustanovenie upravuje prípady

fakultatívneho prerušenia konania v špecifikovaných situáciách. Všeobecný súd v prípadoch

vymedzených v predmetnom ustanovení nie je povinný prerušiť konanie – je vecou úvahy

všeobecného súdu, aký postup zvolí [možnosť prerušenia konania, prípadne iné vhodné

opatrenie (m. m. )]. Ústavný súd sa nenachádza v sústave všeobecných

súdov, neposudzuje výklad zákonov a podzákonných úprav ani zákonnosť a optimálnosť

postupu okresného súdu pri posudzovaní dôvodnosti prerušenia konania a taktiež nie je ani

nadriadeným súdom okresnému súdu ani krajskému súdu (m. m. ,

, ). Z toho dôvodu je takéto uznesenie iba výnimočne

spôsobilé zasiahnuť do základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Okrem toho, čo sa týka otázky prerušenia konania, je potrebné vychádzať z toho, že

okresný súd vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi procesnými

postupmi a tento zákonom dovolený procesný postup treba posudzovať podľa situácie, ktorá

existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú v zásade lepšie predpoklady

všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho

vzťah ku všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je

nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu.

To však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným súdom

nekontrolovateľná. Aj tak ako napokon každé zákonné

ustanovenie sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ( ).

Keďže zo žiadneho ustanovenia nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho

účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa

, všeobecný súd sa musí pri uplatňovaní procesného postupu o prerušení

konania riadiť i požiadavkou, ktorá je upravená v tomto článku a ktorá ukladá

povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutej veci bez

zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote, aj keď

prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte nepominula (napr. ,

, , ).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svoje rozhodnutie – berúc na zreteľ už

uvedený rozsah skúmania napadnutého uznesenia krajského súdu ústavným súdom –

odôvodnil ústavne konformným spôsobom. Krajský súd sa v napadnutom uznesení

vysporiadal s otázkou zásadného významu vo vzťahu k sťažovateľkou navrhovanému

prerušeniu konania podľa , a to otázkou, či rozhodnutie o návrhu

na umožnenie žalobcov nahliadnuť do dokladov žalovanej spoločnosti nie je závislé na

rozhodnutí v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o ich návrhu na zrušenie ich účasti v tejto

spoločnosti (výsledok iných konaní neovplyvní výsledok konania o veci samej).

Rozhodnutie krajského súdu o potvrdení uznesenia okresného súdu je taktiež vo výsledku

nepochybne priaznivejšie pre základné právo na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť ani s námietkou sťažovateľky, že krajský súd

nevysvetlil dôvod, prečo by neprerušenie konania malo byť priaznivejšie pre základné právo

podľa .

Sťažovateľka krajskému súdu vyčíta, že sa v napadnutom uznesení dostatočne

nevysporiadal s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2009

a odchýlil sa tak od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Podľa názoru ústavného súdu sa

krajský súd aj s touto námietkou vysporiadal, keď uviedol odlišnosti ním prerokúvanej veci

od uvedeného uznesenia najvyššieho súdu (iný druh súvisiaceho konania). Nad rámec

uvedeného považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že je to súd konajúci vo veci samej,

ktorého úlohou je posúdiť vhodnosť prerušenia konania podľa ,

a preskúmanie vhodnosti využitia práve tohto (a nie iného) procesného postupu

v inštančnom postupe je z povahy veci obmedzené (ako to vo výsledku vyplýva

aj zo sťažovateľkou uvedeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. apríla 2009).

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne

odôvodnené. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však túto svoju

námietku nešpecifikovala. Úlohou ústavného súdu nie je nahradzovať nedostatok

argumentácie sťažnosti. Tým by sa okrem iného obchádzal inštitút povinného právneho

zastúpenia sťažovateľky v konaní o sťažnosti, čo je neprípustné. Nemôže byť preto úlohou

ústavného súdu na základe všeobecnej námietky preskúmať celý obsah napadnutého

rozhodnutia a porovnávať ho s procesnými podaniami sťažovateľky v konaní. Vzhľadom

na to, že krajský súd dal podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľnú odpoveď

na zásadnú otázku v konaní, a ani iné námietky sťažovateľky nespochybňujú ústavnú

akceptovateľnosť jeho záverov, sa ústavný súd nemohol stotožniť ani s touto námietkou

sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, že

by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov ( ), ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že

niet žiadnej spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. S prihliadnutím na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu odmietol podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podstatou námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je

nesúhlas s názorom, že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia

krajského súdu nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle , ale môže

odôvodňovať inak prípustné dovolanie, ako aj všeobecná námietka o nedostatočnom

odôvodnení tohto uznesenia.

Ústavný súd v súvislosti s týmito námietkami sťažovateľky musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok

riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia nezakladá vadu konania podľa

, ale len tzv. inú vadu konania podľa , mohlo

(v okolnostiach daného prípadu) dôjsť k namietanému porušeniu v petite sťažnosti

označených práv.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil (a sťažovateľka ich ani neuvádza) osobitné

dôvody, ktoré by odôvodňovali odlišný postup, zotrváva na opakovane vyslovenom závere

(napr. , , ) o ústavnej udržateľnosti

názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne

právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú

vadu konania podľa . Ani námietka sťažovateľky, že sa týmto

spôsobom najvyšší súd odklonil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti

(sťažovateľka uvádza iba uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. októbra

2011), neobstojí. Ústavný súd už posudzoval prípady, v ktorých sťažovatelia (podobne ako

sťažovateľka v tomto konaní) namietali, že reštriktívnym výkladom prípustnosti dovolania

sa najvyšší súd odkláňa od svojej skoršej rozhodovacej činnosti (,

). Ústavný súd v týchto prípadoch skúmal, či najvyšší súd ponúkol

dostatok presvedčivých dôvodov pre svoj záver, a to najmä v súvislosti s princípom právnej

istoty a so záujmom na jednotnom rozhodovaní vo veci. Ústavný súd nezistil dôvod

odchýliť sa od uvedenej línie rozhodovacej činnosti a uzatvára, že najvyšší súd ústavne

konformným spôsobom vysvetlil výklad .

Sťažovateľka ďalej namieta, že najvyšší súd sa „nevyjadril ku konkrétnym

okolnostiam uvedeným v podaniach sťažovateľa, pričom sa uchýlil len k mechanickému

prepisu už raz vyvodených záverov súdu nižšieho stupňa“. Odhliadnuc od absentujúcej

špecifikácie námietok, s ktorými sa najvyšší súd podľa sťažovateľky nemal zaoberať, je

podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na odmietnutie dovolania ako neprípustného

samozrejmé, že najvyšší súd sa nemusel zaoberať takými námietkami, ktoré nie sú

relevantné na posúdenie prípustnosti dovolania.

Ústavný súd dospel k názoru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu obsahuje

aj dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom nezistil, že

by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich

podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podľa pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014