Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 670 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (683)IV. ÚS 196/2014
PDF · 359 KB
No categories available
IV. ÚS 196/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol.
s r. o., zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová 14, Košice, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad
Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 49/2011 a jeho uznesením z 23. januára 2012,
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 29/2012 a jeho
uznesením z 3. mája 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 1/2013 a jeho uznesením z 31. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“
alebo „obchodná spoločnosť“, v prevzatých textoch aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 8 Cb 49/2011 a jeho uznesením z 23. januára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cob 29/2012 a jeho uznesením z 3. mája 2012 (ďalej len „napadnuté
uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 1/2013 a jeho uznesením z 31.
januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že spoločníci sťažovateľky ako žalobcovia sa žalobným
návrhom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 Cb/49/2011 domáhajú vydania
rozhodnutia, aby bolo sťažovateľke uložené umožniť im nahliadnuť do všetkých dokladov
obchodnej spoločnosti (sťažovateľky), a to za účasti znalca z odboru ekonomiky
a účtovníctva. V priebehu uvedeného konania sťažovateľka ako žalovaná navrhla, aby bolo
toto konanie v zmysle § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
prerušené, keďže v iných konaniach sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu. V týchto iných konaniach sa žalobcovia domáhajú zrušenia ich účasti
v obchodnej spoločnosti (sťažovateľky).
Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky na prerušenie konania
zamietol. Okrem iného uviedol, že skutočnosť, že sa vedie konanie o zrušenie účasti
spoločníka v spoločnosti, nie je dôvodom na to, aby spoločník nemohol realizovať svoje
základné kontrolné oprávnenia, v tomto prípade právo nazerať do podkladov obchodnej
spoločnosti. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu potvrdil. Svoje
rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že „Niet teda pochýb o tom, že uvedené konania sa
týkajú tých istých účastníkov a skutkovo aj spolu súvisia. Odvolací súd však súhlasí
so záverom súdu prvého stupňa, že rozhodnutie o návrhu na umožnenie navrhovateľov
nahliadnuť do dokladov žalovanej spoločnosti nie je závislé na rozhodnutí v konaniach,
v ktorých sa rozhoduje o ich návrhu na zrušenie ich účasti v tejto spoločnosti. Argumentácie
odporcu v podanom odvolaní môžu mať význam pre rozhodovanie súdu o podanom návrhu
na umožnenie nahliadnuť do dokladov spoločnosti, ale výsledok konania o tejto podanej
žalobe nie je závislý na výsledku rozhodovania v konaniach pod sp. zn. 8 Cb/65/2010
a 11 Cb/63/2010. Skutočnosti, o ktoré odporca opiera svoj návrh na prerušenie konania,
treba posúdiť aj z pohľadu, či opatrenie, aké súd príjme v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c)
O. s. p., nebude na ujmu ústavného práva účastníka, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov tak, ako to je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Pri úvahe o tom, či
sa konanie pri fakultatívnej možnosti, aká vyplýva z ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.
preruší, alebo či súd príjme iné vhodné opatrenia, treba mať na zreteli okolnosti
konkrétneho prípadu. K prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. súd môže
pristúpiť vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom je riešená alebo má byť riešená otázka,
ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť
sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.).
Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že konania o zrušenie
účasti navrhovateľov v spoločnosti odporcu nie sú takými, pre ktoré by bolo potrebné toto
konanie prerušiť. Nebol preto dôvod pre realizáciu fakultatívnej možnosti na prerušenie
tohto konania. Využitie postupu podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. by v danej veci bolo
na ujmu ústavného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ak odvolateľ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4 Obo/163/2008
z 28.4.2009, odvolací súd je toho názoru, že predmetná vec vychádza z odlišných
skutkových základov. V označenej veci NS SR išlo o súvisiace konanie týkajúce sa vylúčenia
spoločníka zo spoločnosti. Konanie o vylúčenie spoločníka z hmotnoprávneho hľadiska je
založené na posúdení skutočnosti aké má na mysli ust. § 149 Obch. zák. (porušovanie
závažným spôsobom povinnosti spoločníka), čo je odlišným od posudzovania skutočnosti
podľa § 148 ods. 1 Obch. zák. Preto názor vyslovený NS SR v uznesení 4Obo/163/2008 nie
je pre danú vec aplikovateľným.“.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré
najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné. Podľa názoru najvyššieho
súdu «Treba prisvedčiť dovolateľovi, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je
aj právo na zodpovedajúce odôvodnenie rozsudku. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného
práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich
ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu
v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky
týchto pochybení upravuje Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky,
za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch
nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované
v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy
považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (§ 237 O. s. p.) a zároveň tiež
za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a) O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným
vadám konania, ktoré nedosahujú stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p.
pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje
síce za relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.), nie však za dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, podľa
dovolacieho súdu, nie je procesnou chybou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa
Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 [časť právnej
vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“]. Z tohto judikátu vychádza
ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje
nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže
zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 O. s. p. O aktuálnosti
uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny
názor k výkladu § 237 písm. f) O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný
a neporušujúci základné práva sťažovateľa, ale aj rozhodnutia senátov občianskoprávneho
kolégia (napr. 1 Cdo 140/2009, 3 Cdo 69/2010, 3 Cdo 148/2009, 4 Cdo 310/2009)
a senátov obchodnoprávneho kolégia (napr. sp. zn. 3 Obdo 53/201 z 29. februára 2012,
sp. zn. 3 Obdo 3/11 z 30. novembra 2011 alebo sp. zn. 3 Obdo 13/2012 z 26. apríla 2012).
Vzhľadom na uvedené dovolací súd nemal dôvod odchýliť sa z ustálenej praxe
v rozhodovaní a vychádzajúc z uvedeného judikátu, dospel k záveru, že vytýkanú vadu
rozhodnutia odvolacieho súdu – nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy,
ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.
Dovolací súd však nesúhlasí ani s tvrdením dovolateľa, že dovolanie trpí
nedostatočnosťou a nezrozumiteľnosťou odôvodnenia. Treba prisvedčiť odvolaciemu súdu,
že argumenty uvádzané žalovaným v odvolaní (ktoré v podstate opakuje aj dovolaní) môžu
byť významné pri rozhodovaní vo veci samej, sú však bez významu pri rozhodovaní o tom, či
konanie má byť prerušené alebo nie. Nemožno preto odvolaciemu súdu vytknúť, že sa
uvedenými argumentmi podrobnejšie nezaoberal. Odvolací súd dostatočným, spôsobom
v rozhodnutí vysvetlil, prečo považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý konanie
neprerušil za správne. Prípadný vecne nesprávny právny záver k uvedenej otázke a z neho
rezultujúce nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu môže zakladať dôvodnosť dovolania
podľa § 242 ods. 2 písm. c) O. s. p., nie však jeho prípustnosť. Predmetom vecného
preskúmania dovolacím súdom môže byť len, ak by dovolanie vo veci bolo prípustné z iného
dôvodu...
K úvahám žalovaného (sťažovateľky, pozn.) o tom, komu má súd poskytovať právnu
ochranu, dovolací súd len poznamenáva, že ju má poskytovať obom procesným stranám
v zákonom stanovenom rozsahu. Tým, že súd konanie neprerušil neposkytol žiadnej
z procesnej strán nepatriacu výhodu na úkor práv druhej procesnej strany. Len čo sa
konanie začalo, je úlohou súdu i bez ďalších návrhov postupovať tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1 O. s. p.). Uvedené ustanovenie
vyjadruje jednu zo zásad občianskeho civilného procesu – zásadu oficiality. Znamená, že
povinnosťou súdu je pokračovať v začatom konaní, zistiť všetky skutočnosti potrebné pre
rozhodnutie a z nich vyvodiť skutkový a právny záver a vo veci rozhodnúť. Uvedený cieľ
musí dosiahnuť vlastnou procesnou činnosťou.
Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. umožňuje, aby súd konanie prerušil
a vyčkal na výsledok iného konania, v ktorom sa má vyriešiť otázka, ktorá môže mať význam
aj pre jeho rozhodnutie. Ide o tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie
konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Dôvodom pre takýto postup je predovšetkým
otázka hospodárnosti konania. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho
súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má
najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie
prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie
predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného
konania má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv
účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým
sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie.
Z uvedených dôvodov treba považovať prerušenie konania vo všeobecnosti skôr za výnimku
ako pravidlo.». Najvyšší súd neidentifikoval ani iné dôvody prípustnosti dovolania
(osobitne skúmal otázku zaujatosti predsedu senátu krajského súdu).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s tým, že konanie vo veci samej nebolo
prerušené a že sa okresný súd, krajský súd ani najvyšší súd nedostatočne vysporiadali s jej
tvrdeniami uvedenými v procesných návrhoch.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľka odôvodňuje svoje
tvrdenie o porušení ňou označeného základného práva tým, že „prvostupňový súd sa
opomenul vyjadriť k dôvodom, ktoré mu boli z jeho činnosti (súdne konanie 8 Cb/65/2010)
a z písomného podania sťažovateľa zo dňa 22. 08. 2011 známe. Toto písomné podanie
obsahovalo argumenty sťažovateľa, ktoré poukazovali na nekalé obchodné praktiky
žalobcov, na zakladanie obchodných spoločností žalobcov s rovnakým predmetom činnosti
ako má žalovaná spoločnosť, ako aj na ďalšie podstatné skutočnosti, ktoré boli významné
pre posúdenie možnosti prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Navzdory
prezentovaniu týchto faktov sťažovateľom, prvostupňový súd nepovažoval za potrebné sa
s týmito vecne relevantnými a dostatočne konkrétnymi argumentmi právne korektným
spôsobom vyrovnať.“.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
sťažovateľka odôvodnila tým, že «postup Krajského súdu... ako súdu odvolacieho nebol...
natoľko správny, aby bolo možné uvažovať o neexistencií vady konania v podobe
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, ktorá sa premieta v porušení čl. 46 ods. 1 Ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Uznesenie... vykazovalo a stále vykazuje znaky neopodstatnenosti a arbitrárnosti, čo
v konečnom dôsledku zakladá vadu konania v podobe nepreskúmateľnosti predmetného
uznesenia.
V predmetnom uznesení... sa na strane 4 konštatuje, že „Niet teda pochýb o tom, že
uvedené konania sa týkajú tých istých účastníkov a skutkovo aj spolu súvisia.“. Následne
odvolací súd súhlasil s názorov prvostupňového súdu, v zmysle ktorého rozhodnutie
o návrhu na umožnenie navrhovateľov nahliadnuť do dokladov žalovanej spoločnosti nie je
závislé na rozhodnutí v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o ich návrhu na zrušenie ich
účasti v tejto spoločnosti. Následne však odvolací súd priznáva, že argumentácie odporcu
v rámci odvolania môžu mať význam pre rozhodovanie súdu o podanom návrhu
na umožnenie nahliadnuť do dokladov spoločnosti, ale výsledok konania o tejto podanej
žalobe nie je závislý na výsledku rozhodovania v konania pod sp. zn. 8 Cb/65/2010
Otázne však je, na základe čoho sa odvolací súd uchýlil k tomuto konštatovaniu.
Okrem stotožnenia sa s názorom prvostupňového súdu neuviedol odvolací súd žiadne
argumenty, ktoré by (priamo, alebo nepriamo) vyvracali, alebo aspoň spochybňovali silu
argumentov sťažovateľa.
Na strane 5 predmetného uznesenia uviedol odvolací súd tézu, podľa ktorej je
potrebné posúdiť, či prerušenie konania nebude na ujmu ústavného práva účastníka, aby sa
jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Na druhej
strane však už samotné vyrovnanie sa odvolacieho súdu s týmito úvahami obsiahnuté
v odôvodnení absentuje, nevedno teda, ako by podľa názoru súdu mohlo ovplyvniť
prerušenie konania právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takéto
dôvodenie nie je možné považovať za argumentáciu, ktorá by napĺňala základné požiadavky
v zmysle štandardov utvorených v rámci rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ako aj
Európskeho súdu pre ľudské práva. Sťažovateľ na tomto mieste nevytýka relevantnosť tejto
tézy, ale poukazuje na nekonkrétnosť prameniacu v abstraktnosti. V dôsledku vyššie
uvedeného sa preto nemôže jednať o argument v pravom slova zmysle.
V zmysle týchto skutočností sa javí odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu
za vecne nesprávne a postihnuté vadou, ktorá zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia...
nestačí aby všeobecný súd na argument účastníka konania iba formálne reagoval, ale musí
sa s ním vyrovnať dostatočne a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným
spôsobom uviesť, prečo ho považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť.».
Sťažovateľka taktiež tvrdí, že v podanom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu
poukázala «na podobný prípad o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 4 Obo/163/2008 zo dňa 28. 04. 2009, presnejšie sa jedná o právny názor
Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého rozhodnutie vo veci vylúčenia spoločníka zo
spoločnosti môže mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní o určenie povinnosti umožniť
žalobcovi nahliadnutie do účtovných dokladov spoločnosti žalovaného, a teda je dôvod na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Naproti tomu odvolací súd
prezentoval názor, podľa ktorého vyššie uvedený judikát nie je pre danú vec aplikovateľný,
poukazujúc na ust. § 149 obchodného zákonníka (porušovanie závažným spôsobom
povinností spoločníka). Sťažovateľ je však naďalej presvedčený, že ak by súd dôkladne
zvážil všetky vecné argumenty podané ním v odvolacom konaní (odvolanie zo dňa
20. 02. 2012, doplnenie odvolania zo dňa 26. 03. 2012), ako aj prezentované v
prvostupňovom konaní, má aj vyššie citovaný judikát svoje uplatnenie v konkrétnom
prípade.
Práve podania sťažovateľa poukazujú na tendenčnosť úkonov žalobcov a na ich
vážne porušovanie povinností z pozície spoločníkov. Sťažovateľ je toho názoru, že
odchýlenie sa od judikatúry Najvyššieho súdu SR v kombinácií s nevysporiadaním sa
s argumentmi účastníka (sťažovateľa) zo strany súdu a tým spôsobenú arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia spôsobuje porušenie ústavného práva čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Podobné závery si utvoril aj Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa
30. 01. 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012-32: „Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať
a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru
týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa
súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah
do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom
arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej
veci.“».
Z uvedených dôvodov sťažovateľka zastáva názor „že predmetné rozhodnutie
krajského súdu sa javí ako neodôvodnené, svojvoľné a predčasne vydané“.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka spochybňuje
záver najvyššieho súdu o tom, že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia nie je takou vadou, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania (odňatie možnosti
konať pred súdom), ale môže byť takou vadou, ktorá by odôvodňovala prípustné dovolanie
s odvolaním sa na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 139/2011 z 12. októbra 2011,
z ktorého má vyplývať opak. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že ani najvyšší súd sa „nevyjadril
ku konkrétnym okolnostiam uvedeným v podaniach sťažovateľa, pričom sa uchýlil len
k mechanickému prepisu už raz vyvodených záverov súdu nižšieho stupňa“, a z toho dôvodu
mal aj najvyšší súd porušiť jej označené základné právo.
Sťažovateľka ďalej bez bližšieho ozrejmenia v sťažnosti uvádza pod označením „Iné
právne významné skutočnosti“ toto: „Zároveň si dovoľujeme poukázať aj na tú skutočnosť,
že na základe Nálezu Ústavného súdu SR, číslo: I. ÚS 616/2012-31 zo dňa 27. 03. 2013,
bola konajúca zákonná sudkyňa JUDr. Silvia Šviderská uznesením Krajského súdu
v Prešove č. k.: 4 Ncb/4/2013-574 zo dňa 09. 07. 2013 vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.: 8 Cb/65/2010, kde sú
účastníkmi konania totožné osoby. Zároveň sa zákonná sudkyňa JUDr. Silvia Šviderská
nechala vylúčiť aj z prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu Vranov nad
Topľou, sp. zn.: 8 Cb/49/2011, z čoho sa dá vyvodzovať, že aj pri rozhodovaní v danej
právnej veci sp. zn.: 8 Cb/49/2011 bola zaujatá.“ Sťažovateľka ale uvedené tvrdenie
nepoužíva na spochybnenie ústavnej udržateľnosti niektorého z napadnutých uznesení.
Z uvedených dôvodov podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že napadnutým
uznesením okresného súdu, napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým
uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie okresného súdu, napadnuté
uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a aby vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha, aby ústavný súd uložil
najvyššiemu súdu uhradiť jej trovy konania pred ústavným súdom (špecifikované podaním
sťažovateľky z 2. septembra 2013).
Ústavný súd považuje za dôležité uviesť, že sťažovateľka v petite sťažnosti síce
namieta porušenie základného práva „na súdnu ochranu zaručené(ho) čl. 46 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, ale ústavný súd považuje
uvedené za zjavnú chybu v písaní, keďže aj vzhľadom na obsah sťažnosti vychádza z toho,
že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Okrem toho sťažovateľka navrhuje, aby „v prípade, že podaná sťažnosť bude prijatá
na ďalšie konanie,... bola odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu...
a zákonnej sudkyni bolo uložené vo veciach 8 Cb 65/2010 a 8 Cb 49/2011 vykonať len
úkony, ktoré neznesú odklad, a nerozhodnúť vo veci do rozhodnutia Ústavného súdu
o sťažnosti“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému postupu a uzneseniu
okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie
je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových
a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením
ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany
súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú
pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné
a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to,
o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je
rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 402/2013).
V súvislosti s uznesením o prerušení konania je potrebné tiež dodať, že ide
o uznesenie vydané podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ktorým sa nerozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov sporu vo veci samej. Podľa uvedeného ustanovenia je
všeobecný súd oprávnený konanie prerušiť a účastník konania nemá procesný nárok na
prerušenie konania v ustanovených prípadoch. Predmetné ustanovenie upravuje prípady
fakultatívneho prerušenia konania v špecifikovaných situáciách. Všeobecný súd v prípadoch
vymedzených v predmetnom ustanovení nie je povinný prerušiť konanie – je vecou úvahy
všeobecného súdu, aký postup zvolí [možnosť prerušenia konania, prípadne iné vhodné
opatrenie (m. m. IV. ÚS 332/2012)]. Ústavný súd sa nenachádza v sústave všeobecných
súdov, neposudzuje výklad zákonov a podzákonných úprav ani zákonnosť a optimálnosť
postupu okresného súdu pri posudzovaní dôvodnosti prerušenia konania a taktiež nie je ani
nadriadeným súdom okresnému súdu ani krajskému súdu (m. m. I. ÚS 558/2013,
III. ÚS 84/2011, III. ÚS 466/2011). Z toho dôvodu je takéto uznesenie iba výnimočne
spôsobilé zasiahnuť do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Okrem toho, čo sa týka otázky prerušenia konania, je potrebné vychádzať z toho, že
okresný súd vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi procesnými
postupmi a tento zákonom dovolený procesný postup treba posudzovať podľa situácie, ktorá
existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú v zásade lepšie predpoklady
všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho
vzťah ku všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je
nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu.
To však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným súdom
nekontrolovateľná. Aj § 109 ods. 2 písm. c) OSP tak ako napokon každé zákonné
ustanovenie sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho
účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, všeobecný súd sa musí pri uplatňovaní procesného postupu o prerušení
konania riadiť i požiadavkou, ktorá je upravená v tomto článku ústavy a ktorá ukladá
povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutej veci bez
zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote, aj keď
prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte nepominula (napr. II. ÚS 30/2013,
IV. ÚS 221/03, IV. ÚS 19/04, II. ÚS 393/06).
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svoje rozhodnutie – berúc na zreteľ už
uvedený rozsah skúmania napadnutého uznesenia krajského súdu ústavným súdom –
odôvodnil ústavne konformným spôsobom. Krajský súd sa v napadnutom uznesení
vysporiadal s otázkou zásadného významu vo vzťahu k sťažovateľkou navrhovanému
prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 OSP, a to otázkou, či rozhodnutie o návrhu
na umožnenie žalobcov nahliadnuť do dokladov žalovanej spoločnosti nie je závislé na
rozhodnutí v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o ich návrhu na zrušenie ich účasti v tejto
spoločnosti (výsledok iných konaní neovplyvní výsledok konania o veci samej).
Rozhodnutie krajského súdu o potvrdení uznesenia okresného súdu je taktiež vo výsledku
nepochybne priaznivejšie pre základné právo na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd sa preto nemohol stotožniť ani s námietkou sťažovateľky, že krajský súd
nevysvetlil dôvod, prečo by neprerušenie konania malo byť priaznivejšie pre základné právo
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka krajskému súdu vyčíta, že sa v napadnutom uznesení dostatočne
nevysporiadal s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 163/2008 z 28. apríla 2009
a odchýlil sa tak od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Podľa názoru ústavného súdu sa
krajský súd aj s touto námietkou vysporiadal, keď uviedol odlišnosti ním prerokúvanej veci
od uvedeného uznesenia najvyššieho súdu (iný druh súvisiaceho konania). Nad rámec
uvedeného považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že je to súd konajúci vo veci samej,
ktorého úlohou je posúdiť vhodnosť prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP,
a preskúmanie vhodnosti využitia práve tohto (a nie iného) procesného postupu
v inštančnom postupe je z povahy veci obmedzené (ako to vo výsledku vyplýva
aj zo sťažovateľkou uvedeného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 163/2008
z 28. apríla 2009).
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne
odôvodnené. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však túto svoju
námietku nešpecifikovala. Úlohou ústavného súdu nie je nahradzovať nedostatok
argumentácie sťažnosti. Tým by sa okrem iného obchádzal inštitút povinného právneho
zastúpenia sťažovateľky v konaní o sťažnosti, čo je neprípustné. Nemôže byť preto úlohou
ústavného súdu na základe všeobecnej námietky preskúmať celý obsah napadnutého
rozhodnutia a porovnávať ho s procesnými podaniami sťažovateľky v konaní. Vzhľadom
na to, že krajský súd dal podľa názoru ústavného súdu ústavne udržateľnú odpoveď
na zásadnú otázku v konaní, a ani iné námietky sťažovateľky nespochybňujú ústavnú
akceptovateľnosť jeho záverov, sa ústavný súd nemohol stotožniť ani s touto námietkou
sťažovateľky.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, že
by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov (§ 109 ods. 2 OSP), ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že
niet žiadnej spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným napadnutým uznesením
krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo
na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podstatou námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je
nesúhlas s názorom, že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
krajského súdu nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP, ale môže
odôvodňovať inak prípustné dovolanie, ako aj všeobecná námietka o nedostatočnom
odôvodnení tohto uznesenia.
Ústavný súd v súvislosti s týmito námietkami sťažovateľky musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo
(v okolnostiach daného prípadu) dôjsť k namietanému porušeniu v petite sťažnosti
označených práv.
Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil (a sťažovateľka ich ani neuvádza) osobitné
dôvody, ktoré by odôvodňovali odlišný postup, zotrváva na opakovane vyslovenom závere
(napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti
názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia
dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne
právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú
vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ani námietka sťažovateľky, že sa týmto
spôsobom najvyšší súd odklonil od svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti
(sťažovateľka uvádza iba uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 139/2011 z 12. októbra
2011), neobstojí. Ústavný súd už posudzoval prípady, v ktorých sťažovatelia (podobne ako
sťažovateľka v tomto konaní) namietali, že reštriktívnym výkladom prípustnosti dovolania
sa najvyšší súd odkláňa od svojej skoršej rozhodovacej činnosti (IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 499/2011). Ústavný súd v týchto prípadoch skúmal, či najvyšší súd ponúkol
dostatok presvedčivých dôvodov pre svoj záver, a to najmä v súvislosti s princípom právnej
istoty a so záujmom na jednotnom rozhodovaní vo veci. Ústavný súd nezistil dôvod
odchýliť sa od uvedenej línie rozhodovacej činnosti a uzatvára, že najvyšší súd ústavne
konformným spôsobom vysvetlil výklad § 237 písm. f) OSP.
Sťažovateľka ďalej namieta, že najvyšší súd sa „nevyjadril ku konkrétnym
okolnostiam uvedeným v podaniach sťažovateľa, pričom sa uchýlil len k mechanickému
prepisu už raz vyvodených záverov súdu nižšieho stupňa“. Odhliadnuc od absentujúcej
špecifikácie námietok, s ktorými sa najvyšší súd podľa sťažovateľky nemal zaoberať, je
podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na odmietnutie dovolania ako neprípustného
samozrejmé, že najvyšší súd sa nemusel zaoberať takými námietkami, ktoré nie sú
relevantné na posúdenie prípustnosti dovolania.
Ústavný súd dospel k názoru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu obsahuje
aj dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom nezistil, že
by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Z toho dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť aj v časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2014