Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 466/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., N., zastúpenej A., s. r. o., B.,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 27. mája

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. mája 2011

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je ako žalobkyňa účastníčkou konania

vedeného na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. „v

právnej veci o vypratanie nebytových priestorov“.

Dňa 27. januára 2003 obchodná spoločnosť V., s. r. o., v postavení prenajímateľa

(právny predchodca sťažovateľky) uzavrela so žalovaným ako nájomcom zmluvu označenú

ako „Zmluva o nájme nebytových priestorov“ .

Dňa 10. mája 2010 sťažovateľka vyúčtovala žalovanému nájomné za mesiac jún

2010, ale ten nájomné v stanovenej lehote a v požadovanej sume nezaplatil, preto mu

sťažovateľka doručila výpoveď z nájomnej zmluvy a následne 29. júna 2010 podala proti

žalovanému na okresnom súde „žalobu o vypratanie nebytových priestorov“.

Dňa 22. decembra 2010 žalovaný podal na okresnom súde „návrh na prerušenie

konania“, v ktorom poukázal na neskôr začaté konanie o určenie neplatnosti výpovede

nájmu vedené pod sp. zn. , v ktorom je žalovaný v právnom postavení

žalobcu a sťažovateľka v právnom postavení žalovanej.

Žalovaný svoj návrh oprel o uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 20. júna 2010, ktorým nariadil predbežné opatrenie spočívajúce v zdržaní sa akéhokoľvek

konania sťažovateľky brániť žalovanému užívanie nájomných priestorov, ako aj o uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2010, ktorým krajský súd napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka vo vyjadrení k návrhu uviedla, že prerušenie konania o vypratanie

bývalého nájomcu nie je vhodné, a to z dôvodu, že sa „prejudiciálna otázka nadbytočne

prenesie na konanie o určenie neplatnosti výpovede z nájmu, i napriek tomu, že konanie o

vypratanie bývalého nájomcu sa začalo časovo skôr (29. 06. 2010) ako konanie o určenie

neplatnosti výpovede z nájmu (02. 07. 2010). Súčasne sťažovateľ poukázal na dôvod

spočívajúci v potrebe pokračovania konania o vypratanie bývalého nájomcu, na ktorý by

mal okresný súd prihliadnuť. Tento dôvod spočíva v absencii naliehavého právneho záujmu

žalovaného ako základného kritéria na podanie žaloby podľa § 80 písm. c) zákona č.

.., čo predstavuje osobitný zreteľ nehospodárnosti a časovej náročnosti konania

o určenie neplatnosti výpovede z nájmu“.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 20. januára.2011 konanie

o vypratanie bývalého nájomcu prerušil do právoplatného skončenia konania o určenie

neplatnosti výpovede z nájmu. Okresný súd svoje rozhodnutie oprel o predbežné opatrenie a

súčasne uviedol, že v „konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu sa dodatočne začala

riešiť otázka, rozhodnutie o ktorej môže mať význam pre rozhodnutie v konaní o vypratanie

bývalého nájomcu“.

Sťažovateľka sa následne podaním doručeným okresnému súdu 28. februára 2011

domáhala prerušenia konania v dôsledku začatia konania „o určenie neplatnosti výpovede z

nájmu“. Jej návrh však okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. mája 2011

zamietol a podľa sťažovateľky svoje rozhodnutie „oprel iba o subjektívne pocity

žalovaného....“.

Sťažovateľka podala 17. marca 2011 proti uzneseniu okresného súdu odvolanie,

ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zmenil. Krajský súd

však uznesením sp. zn. z 27. mája 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že „Všeobecné súdy riadne nekonajú a v

rozpore s ustanovením rozhodli o prerušení konania o vypratanie

bývalého nájomcu. Nezákonný postup všeobecných súdov zakladá nielen nepreskúmateľnosť

prvostupňového a odvolacieho rozhodnutia, ale aj ich protiústavnosť spočívajúcu v

porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie...“, a ďalej tvrdí, že „všeobecné súdy v rozpore s ustanovením

nedostatočným spôsobom odôvodnili rozhodnutie o prerušení konania o vypratanie

bývalého nájomcu“ a nebrali vôbec do úvahy argumenty a námietky sťažovateľky.

Podľa právneho názoru sťažovateľky „návrh žalovaného na prerušenie konania

o vypratanie bývalého nájomcu až do právoplatného skončenia konania o určenie

neplatnosti výpovede z nájmu nebol dôvodný“ a v tejto súvislosti odkazuje aj na

„judikovanú súdnu prax“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že nezákonným rozhodnutím o prerušení konania podľa

(ďalej len „OSP“) všeobecné súdy

porušili jej „ústavné právo... na prerokovanie bez zbytočných prieťahov vyplývajúceho z čl.

48 ods. 2 “, pretože jej právne postavenie sa v jej veci zhoršilo a zbytočne oddialilo

a tiež preto, že „samotné rozhodnutie v konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu

nijakým spôsobom nezlepší právne postavenie žalovaného...“.

Na záver sťažovateľka sťažnosti v uviedla, že „platná právna úprava v rámci

procesného postupu neukladala okresnému súdu žiadnu povinnosť konanie o vypratanie

bývalého nájomcu prerušiť. Vzhľadom na fakultatívnu povahu ustanovenia § 109 ods. 2

písm. c) je možné predpokladať, že pred samotným rozhodnutím o prerušení konania

okresný súd vzal do úvahy viacero prichádzajúcich alternatív ohľadom procesného postupu

v konaní o vypratanie bývalého nájomcu.

Samotné rozhodnutie o prerušení konania má teda byť v absolútnom súlade s

právnym posúdením veci, a teda aj so správne zvoleným procesným postupom v konaní o

vypratanie bývalého nájomcu...

Ustanovenie treba uplatňovať a vykladať podobne ako

všetky ostatné ustanovenia obsiahnuté vo všetkých právnych predpisov v súlade s čl. 152

ods. 4 . Z dikcie tohto článku vyplýva, že súd sa musí pri voľbe procesného postupu

podľa spravovať požiadavkou, ktorá predstavuje prijatie

príslušných opatrení umožňujúcich prejednať vec bez zbytočných prieťahov, a tým aj

následne vykonať v primeranej lehote samotnú spravodlivosť. Všeobecné súdy sa však touto

požiadavkou neriadili, z čoho logicky vyplynul predpokladaný následok v podobe zlého

procesného postupu v konaní o vypratanie bývalého nájomcu.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nasledovný

nález:

„1. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 27. 05. 2011 č. k. -73

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v Slovenskej

republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušil právo sťažovateľa na

spravodlivé súdne konanie zaručené v a v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 05. 2011, č. k. -73 sa

zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(, ).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľky na

spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu podľa (

listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietané

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 uznesením krajského súdu sp. zn. z 27. mája 2011.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že uznesenie krajského súdu je arbitrárne a ústavne neudržateľné.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa ( listiny) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ústavný súd pripomína, že

podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred

skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv,

ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ

ide o skúmanie prípustnosti prerušenia konania, jeho opodstatnenosti a pod. (obdobne

). Otázka posúdenia prípustnosti prerušenia konania je iba otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis

mutandis , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym

názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom uznesení sp. zn.

z 27. mája 2011 týkajúcim sa otázky prípustnosti prerušenia konania v danej veci.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Z podstaty veci vyplýva, že okresný súd prerušil konanie až „do právoplatného

skončenia konania vedeného na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. .

Rozhodnutie, aplikujúc ustanovenie ,

odôvodnil tým, že konanie, ktoré je vedené na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12 C

168/2010 o neplatnosť výpovede z nájmu môže ovplyvniť rozhodnutie v tomto konaní, keďže

v tomto konaní ide o vypratanie nehnuteľnosti práve z dôvodu vypovedania nájomnej

zmluvy.“.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom uviedla, že

podľa jej názoru okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, následkom

čoho bolo toto konanie prerušené nezákonne.

Ústavný súd posúdil sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu a zistil, že

sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Krajský súd opierajúc sa o citované ustanovenia a

ods. 1 a 2 konštatoval toto:

«Vo veci vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. prebieha

konanie, v ktorom sa navrhovateľ S. a. s. voči odporcovi R. domáha vypratania nebytových

priestorov, a to stavby bez súp. č., nachádzajúcej sa v meste N., označenej v katastri

nehnuteľností ako „mraziarenská kocka“, zapísanej v kat. nehnuteľností vedenom Správou

katastra N... a nebytových priestorov, nachádzajúcich sa v meste N..., ktoré odporca užíva...

Svoj nárok opiera o výpoveď z nájomnej zmluvy z dôvodu nezaplatenia nájomného. V

konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. prebieha konanie, v

ktorom sa navrhovateľ R. (v tomto konaní odporca) voči odporcovi S. a. s. (v tomto konaní

navrhovateľ) domáha určenia neplatnosti právneho úkonu - výpovede z nájomnej zmluvy

odporcom, na základe ktorej sa navrhovateľ v tomto konaní domáha vypratania

nehnuteľností.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa prerušil konanie do právoplatného

skončenia veci vedenej na Okresnom súde Nitra sp. zn. , pretože rozhodnutie

o neplatnosti výpovede z nájmu môže ovplyvniť rozhodnutie v tomto konaní, keďže v tomto

konaní ide o vypratanie nehnuteľnosti práve z dôvodu vypovedania nájomnej zmluvy. Súd

prvého stupňa vyhodnotil možný výsledok konania v konaní pod sp. zn. ako

otázku, ktorá môže mať vplyv na konanie v prejednávanej veci, s čím sa odvolací súd

stotožňuje. V konaní sp. zn. sa súd bude zaoberať platnosťou výpovede z

nájomnej zmluvy, ktorá je základom aj pre toto konanie, pričom právoplatný výrok súdu v

konaní sp. zn. bude záväzný pre súd aj v tomto konaní. Tvrdenie

navrhovateľa, že v konaní o určenie neplatnosti zmluvy nie je daný naliehavý právny záujem

na takomto určení je irelevantné, pretože túto otázku nie je súd povolaný riešiť v tomto

konaní. Súd pri prerušení konania nieje oprávnený, resp. povinný skúmať predpoklady pre

úspešnosť návrhu v konaní, v ktorom sa rieši dôležitá otázka najmä v prípade, ak sa zo

zmluvného vzťahu povinný domáha určenia jeho neplatnosti, pričom nemožno povedať, že

by sa mohol domáhať prednostne sám žaloby na plnenie tak, ako vyvodzuje navrhovateľ v

odvolaní (s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. ). Ak prebieha základné

konanie (o určenie neplatnosti výpovede), v tomto konaní súd posúdenie neplatnosti

výpovede ako predbežnú otázku riešiť nemôže. V prípade, ak by došlo k prerušeniu konania

sp. zn. do právoplatného skončenia tejto veci, toto konanie by pre konanie sp.

zn. nebolo základom, pretože v tomto konaní by sa platnosť výpovede

nájomnej zmluvy posudzovala iba ako otázka predbežná, nebola by určená výrokom súdu,

preto by nebola -pre rozhodnutie súdu v inej veci záväzná. Z uvedených dôvodov odvolací

súd považoval podmienky pre fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/

za splnené, preto napadnuté uznesenie podľa ako správne potvrdil.»

Vychádzajúc z rekapitulovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú zrejmé

dôvody, na základe ktorých odvolací súd dospel k záveru o splnení podmienky na

prerušenie konania, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám

logiky alebo ich označiť v inom smere za neodôvodnené a nepreskúmateľné, ako to tvrdí

sťažovateľka.

Ústavný súd konštatuje, že v každom prípade tento postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už

ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (mutatis mutandis ). Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

V súvislosti s prerušením konania je potrebné tiež dodať, že ide o uznesenie vydané v

súlade s , ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov

sporu vo veci samej. Ústavný súd sa nenachádza v sústave všeobecných súdov, neposudzuje

výklad jednoduchého práva ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu a nie je

ani nadriadeným súdom okresnému súdu ani krajskému súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovenia ] týkajúci sa prerušenia konania je

akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného nezistil, že by postup krajského súdu v

okolnostiach danej veci ani jeho uznesenie sp. zn. z 27. mája 2011

signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľky (hoci

sťažovateľka má na to iný názor), a preto rozhodol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 tak, že sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti (obdobne napr. a ).

2. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namietala tiež porušenie

iba z dôvodu, že jej právne postavenie sa v jej veci prerušením konania zhoršilo a zbytočne

oddialilo a tiež preto, že „samotné rozhodnutie v konaní o určenie neplatnosti výpovede z

nájmu nijakým spôsobom nezlepší právne postavenie žalovaného... “.

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti konštatuje, že citované dôvody,

ktoré uvádza sťažovateľka, nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti s obsahom a podstatou

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, a preto ústavný súd i v tejto časti odmietol jej sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť

podľa (sťažnosť sťažovateľky, zastúpenej

kvalifikovaným právnym zástupcom, navyše v tejto časti neobsahovala ani zákonom

predpísané náležitosti a nebola riadne odôvodnená podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011