Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 84/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

zo 16. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2011 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

zo 16. decembra 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je vedľajšou účastníčkou občianskoprávneho

konania na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

o neúčinnosť právneho úkonu (neplatnosti darovacej zmluvy) a odporkyňou

v druhom rade o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý je predmetom iného

konania pod sp. zn. .

Vzhľadom na to, že obe veci úzko súviseli, odporcovia (sťažovateľka) navrhli

prerušiť konanie, pričom okresný súd im uznesením vyhovel a prerušil konanie

o neúčinnosť darovacej zmluvy vedené pod sp. zn. svojím uznesením

z 1. októbra 2010 až do právoplatného rozhodnutia vo veci sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu však podali navrhovatelia odvolanie,

o ktorom krajský súd rozhodol uznesením sp. zn.7 Co 335/2010 zo 16. decembra 2010 tak,

že uznesenie okresného súdu z 1. októbra 2010 sp. zn. zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka tvrdí, že uznesenie krajského súdu je arbitrárne a ústavne neudržateľné,

pretože „uskutočnený výklad hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov (

v spojení s ) vykazuje značný stupeň arbitrárnosti“.

Ďalej sťažovateľka poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a v závere uvádza, že ochrana jej práv je „nateraz

v značnej miere znemožnená, keďže súdne konanie bude, na základe intencií odvolacieho

súdu pokračovať, čo bude mať za následok nielen neúmerné navýšenie trov konania, ale

bude zmarená možnosť dokazovania, keďže pred súdom nie je možné preukázať, že

pohľadávka neexistuje. V právnom a demokratickom zriadený je takýto stav ústavne

neudržateľný a súdne konanie nemožno označiť za spravodlivé a hospodárne.“.

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1, a čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

vo veci vedenej pod spis. zn. zo dňa 16. decembra 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline spis. zn. zo dňa 16. decembra

2010 súd zrušuje a vec vracia na nové konania a rozhodnutie.

3. Súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1000 €, ktoré je

Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Súčasťou sťažnosti bola žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv podľa a dohovoru

uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2010 sp. zn. tým, že zrušil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 1. októbra 2010 o prerušení konania a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že uznesenie krajského súdu je

arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Ústavný súd posúdil sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu a zistil, že

sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Z podstaty veci vyplýva, že „okresný súd prerušil konanie až do právoplatného

rozhodnutia vo veci sp. zn. “ na tom skutkovom, že do dedičstva bola

prihlásená pohľadávka, ktorý sa týka predmetnej veci. Ide o pohľadávku v sume

303 281,20 Sk s prísl., „ktorá vznikla - za života darkyne právnej predchodkyne odporkyne

v rade 2) a od ktorej sa odvíja tento spor. Súd bol toho názoru, že v prípade, ak v dobe

rozhodovania súdu o odporovacej žalobe sa daná pohľadávka ešte nestala vymáhateľnou

a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je daný dôvod na prerušenie konania.“.

Proti uzneseniu okresného súdu v zákonnej lehote podali odvolanie navrhovatelia.

Uviedli, že podľa ich názoru okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia

veci, následkom čoho bolo toto konanie prerušené nezákonne.

Krajský súd následne uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie podľa (ďalej len „OSP“) , pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenie , ktoré

«upravuje fakultatívnu možnosť súdu prerušiť konanie... V danom prípade došlo

k prerušeniu konania, vychádzajúc z dôvodov uvedených prvostupňovým súdom, z dôvodu

hospodárnosti konania, kedy podľa názoru okresného súdu sa v konaní prebiehajúcom pred

tým istým súdom pod sp. zn. rieši otázka, ktorá má zásadný význam aj pre

rozhodnutie súdu v tomto konaní. Krajský súd sa v danom prípade nestotožnil

s argumentáciou okresného súdu a odvolanie navrhovateľov považoval za dôvodné. Mal za

to, že je na mieste pokračovať a vykonávať úkony smerujúce k rozhodnutiu veci. Ako

vyplýva z obsahu spisového materiálu navrhovatelia sa svojim návrhom domáhajú dvoch

nárokoch, a to určenia neplatnosti darovacej zmluvy eventuálne vyslovenia neúčinnosti

tejto zmluvy podľa ust. . Krajský súd konštatoval, že procesný

postup prvostupňového súdu v otázke prerušenia konania nie je správny. Okresný súd sa

dôsledne nevysporiadal s otázkou, aký význam môže mať skončenie konania vedeného pod

sp. zn. pre prejednávanú vec. Závery prvostupňového súdu vychádzajúce

z argumentácie odporcu o dôvodoch na prerušenie konania nie sú podľa názoru krajského

súdu, správne. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (R 44/2001) zákonnému pojmu

„vymáhateľná pohľadávka" zodpovedá pohľadávka, ktorú je možné úspešne vymáhať pred

súdom v základnom konaní, t. j. jedná sa o pohľadávku, ktorá už dospela (je zročná), ktorá

čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nevznikla, či už

splnením, kompenzáciou, preklúziou, či z iného právneho dôvodu. Na základe uvedeného

vymáhateľnú pohľadávku možno teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú,

pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde. Okresnému súdu teda nič nebráni konať

a posúdiť dôvody pre určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, alternatívne

rozhodnúť o neúčinnosti právneho úkonu s odkazom na citované rozhodnutie NS SR.

Z uvedených dôvodov nie je dôvodné konanie prerušiť a pokračovať v konaní až po

skončení veci vedenej pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. ...».

Vychádzajúc z rekapitulovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú zrejmé

dôvody, na základe ktorých odvolací súd dospel k záveru o nesplnení podmienky na

prerušenie konania, pričom tieto dôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám

logiky alebo ich označiť v inom smere za neodôvodnené.

V súvislosti s prerušením konania je potrebné tiež dodať, že ide o uznesenie vydané

v súlade s , ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov

sporu vo veci samej. Ústavný súd sa nenachádza v sústave všeobecných súdov, neposudzuje

výklad jednoduchého práva ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu a nie je

ani nadriadeným súdom okresnému súdu ani krajskému súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovenia ] týkajúci sa prerušenia konania je

akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania,

a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do

práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi.

Sťažovateľke krajský súd napokon neodoprel spravodlivosť, ibaže jej návrhu na

pokračovanie konania v danom prípade nevyhovel, teda konanie neprerušil.

zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z i právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pritom neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je

vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. , ).

Otázka posúdenia prípustnosti prerušenia konania je navyše otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatis mutandis

, ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného nezistil, že by postup krajského súdu

v okolnostiach danej veci, ani jeho uznesenie sp. zn. zo 16. decembra 2010

signalizovali príčinnú súvislosť s možným porušením označených práv sťažovateľky (hoci

sťažovateľka má na to iný názor), a preto rozhodol pri predbežnom prerokovaní podľa

tak, že sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011