Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 417/2012
PDF · 277.23 KB
No categories available
I. ÚS 417/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 2/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2012, postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 151/2011 a jeho uznesením
z 31. mája 2011 a postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C
54/2006 a jeho uznesením z 3. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012
doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 2/2012 a jeho uznesením z 21. marca
2012, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 Co 151/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011 a postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 54/2006 a jeho uznesením z 3.
marca 2011.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka vystupuje
„v konaní vedenom pred Okresným súdom... pod spis. zn. 18 C 54/2006 ako žalovaná
(v 2. rade, pozn.) vo veci a) určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu a ako vedľajšia
účastnícka vo veci b) určenia právnej neúčinnosti právneho úkonu, v oboch prípadoch sa
jedná o rovnaký právny úkon“ (t. j. darovaciu zmluvu, pozn.). Sťažovateľka uviedla, že
„Žalobcovia ako dôvod podania žaloby uvádzajú, že toho času pred OS v Žiline v konaní
vedenom pod spis. zn. 12 C 197/2004 sa domáhajú priznania pohľadávky, ktorá je od
počiatku popretá a určením absolútnej neplatnosti a právnej neúčinnosti právneho úkonu sa
snažia domôcť jej vymoženia.
Vzhľadom na skutočnosť, že toho času je pohľadávka popretá, teda sporná, nie je
možné ustáliť, či existuje, nie je možné v tomto konaní určiť s právnou istotou
opodstatnenosť žaloby a) o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu – právny záujem
žalobcov je otázny a b) o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu – pohľadávka, ktorá
je podstatou nárokovania takéhoto určenia je sporná. Z toho dôvodu som navrhla súdu
prerušiť konanie až do právoplatného skončenia sporu 12 C 197/2004.“.
Žalovaný v 1. rade sa návrhom zo 7. mája 2010 domáhal prerušenia konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 54/2006 „až do právoplatného skončenia
konania vedeného pred OS Žilina pod sp. zn. 12 C 197/2004“, v ktorom „žalobcovia
napádajú darovaciu zmluvu (jej absolútnu neplatnosť, pozn.) aj ďalšou žalobou...
o neúčinnosti právneho úkonu, ktorú žalobcovia odôvodňujú údajnou pohľadávkou... ktorej
zaplatenia sa domáhajú na Okresnom súde... v konaní vedenom pod spis. zn.
3. Okresný súd uznesením č. k. 18 C 54/2006-192 z 1. októbra 2010 konanie prerušil.
Na základe odvolania navrhovateľov krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 335/2010
zo 16. decembra 2010 prvostupňové uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky doručenú mu 11. novembra 2011, ktorou
namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2010 (bod 3), odmietol ako zjavne
neopodstatnenú uznesením sp. zn. III. ÚS 84/2011 z 2. marca 2011 z dôvodov v ňom
uvedených.
5. Okresný súd uznesením č. k. 18 C 54/2006-211 z 3. marca 2011 (keďže
odporcovia v 1. a 2. rade, t. j. aj sťažovateľka trvali na prerušení konania) ich „návrh na
prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde...
pod sp. zn. 12 C 197/2004“ zamietol. Krajský súd na odvolacie odporcov uznesením sp. zn.
7 Co 151/2011 z 31. mája 2011 rozhodnutie okresného súdu z 3. marca 2011 potvrdil.
Dovolanie sťažovateľky zo 14. septembra 2011 proti uzneseniu krajského súdu z 31. mája
2011 najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 2/2012 z 21. marca 2012 „podľa § 218 ods. 1
písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.“ odmietol.
6. Sťažovateľka vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu namietala nesprávne
posúdenie veci (odvolávanie sa súdu „na judikát Najvyššieho súdu R 44/2011“, a nie
na odporcami sa dovolávajúcej aplikácie „judikátu Najvyššieho súdu R 4/2008“).
Krajskému súdu, ktorý rozhodnutie okresného súdu „potvrdil opätovným poukázaním len
na prvé rozhodnutie (R 44/2011, pozn.) bez toho, aby sa argumentačne a logicky
vysporiadal s existenciou novšieho rozhodnutia toho istého súdu (obe rozhodnutia prijali
dovolacie senáty NS SR)“, sťažovateľka vytýkala najmä nedostatočné odôvodnenie jeho
rozhodnutia („odvolací súd nereflektoval na obranu neúspešného účastníka...“). Podľa
názoru sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu je „nesprávny, arbitrárny a ústavne
neudržateľný“ (keď vylúčil aplikáciu neskoršieho rozhodnutia tohto súdu). Najvyšší súd
„pochybenie odvolacieho súdu... nielen že nenapravil, ale naopak potvrdil a to
argumentáciou, ktorá vnáša do rozhodovacej činnosti svojvôľu...“.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného
práva „na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotvené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2, čl. 2 ods. 2 Ústavy...“ a práva „v zmysle čl. 6 ods. 1, čl. 13“ dohovoru postupom
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 2/2012 z 21. marca 2012, postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 151/2011 z 31. mája 2011 a tiež postupom
a uznesením okresného súdu č. k. 18 C 54/2006-211 z 3. marca 2011 (okrem čl. 13
dohovoru). Súčasne navrhla uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2012 a uznesenie
krajského súdu z 31. mája 2011 zrušiť, priznať jej „finančné zadosťučinenie vo výške
3.000 €“ a náhradu trov právneho zastúpenia.
8. Ako dôkazový materiál sťažovateľka (okrem iného) predložila návrh na prerušenie
konania zo 7. mája 2010, uznesenie okresného súdu č. k. 18 C 54/2006-211 z 3. marca
2011, uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 Co 151/2011 z 31. mája 2011, dovolanie
zo 14. septembra 2011 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 2/2012 z 21. marca 2012.
II.
9. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej
„práva na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotvené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2, čl. 2 ods. 2 Ústavy“ a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v bode 1 a 7
označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
13. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania (vyjadreným v jeho petite, pozn.) okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone.
14. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie ňou označeného práva uznesením
okresného súdu č. k. 18 C 54/2006-211 z 3. marca 2011 a konaním mu predchádzajúcim.
15. Z obsahu sťažnosti (a z k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka
proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok –
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 151/2011 z 31. mája
2011. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa
namieta porušenie práva sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.
16. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného
súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
17. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhala vyslovenia
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru („základné právo
na spravodlivé súdne rozhodnutie“ pozri bod 7) uznesením najvyššieho súdu z 21. marca
2012, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol „podľa s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s §
243b ods. 5 O. s. p.“, a jemu predchádzajúcim (rozhodnutie okresného súdu z 3. marca
2011 potvrdzujúcim) rozhodnutím krajského súdu z 31. mája 2011 (pozri bod 5).
18. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“).
19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
21. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
22. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
23. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne
vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
24. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 22 a 23) preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 2/2012 z 21. marca 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení
podstaty odôvodnenia prvostupňového súdu oboznámil rozhodnutie odvolacieho súdu
a dovolaciu argumentáciu sťažovateľky:
«Krajský súd... označeným uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie
Okresného súdu Žilina z 3. marca 2011 č. k. 18 C 54/2006 -211, ktorým súd zamietol návrh
žalovaných 1/ a 2/ na prerušenie konania z dôvodu nesplnenia podmienok pre takýto postup
v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nakoľko vychádzajúc zo záväzného právneho názoru
odvolacieho súdu vysloveného v uznesení zo 16. decembra 2010 sp. zn. 7 Co 335/2010 mal
za to, že pre úspešné uplatnenie tzv. odporovacej žaloby podľa § 42a Občianskeho
zákonníka nie je potrebné, aby pohľadávka žalobcu, ktorej priznania sa domáha v inom
konaní, bola vykonateľná (ktorej majiteľovi svedčí exekučný titul), ale postačuje, aby bola
vymáhateľná (ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní). Nevidel
preto otázku, riešenú v konaní o zaplatenie pohľadávky žalobcov voči žalovanej 2/ vedenom
na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 12 C 197/2004, ako zásadne významnú pre
rozhodnutie súdu v tomto konaní. Plne sa stotožnil s napadnutým prvostupňovým
rozhodnutím aj s jeho odôvodnením, na ktoré poukázal. Odvolanie žalovaných 1/ a 2/
nepovažoval za dôvodné a odkázal na svoje predchádzajúce zrušujúce uznesenie, v ktorom
vyjadril právny názor, opierajúci sa o judikát Najvyššieho súdu SR R 44/2001, pokračovať
ďalej v konaní a vykonávať úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci bez vyčkania na
skončenie konania vedeného pod sp. zn. 12 C 197/2004.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie žalovaná 2/ (t. j.
sťažovateľka, pozn.). Mala za to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa
požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd sa totiž v ňom
nevysporiadal s obranou žalovaných obsiahnutou v ich odvolaní, v ktorej poukazovali na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009, ktoré definuje
pojem „vymáhateľná pohľadávka“ odlišne od jeho posúdenia odvolacím súdom. Ďalej
namietala nevysporiadanie sa s návrhom žalovaných na prerušenie konania v časti
o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu a napokon vytýkala odvolaciemu súdu, že
nepripustil voči svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu dovolanie napriek návrhu účastníkov
a tento postup vôbec nezdôvodnil. Vzhľadom na tvrdenú vadu konania podľa § 237 písm. f/
O. s. p. spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom žalovaná 2/ žiadala uznesenie
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalovaný 1/ s dôvodmi obsiahnutými v dovolaní žalovanej 2/ súhlasil a žiadal
rozhodnúť v intenciách petitu dovolania.»
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po
zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), riadne
zastúpená (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie bolo
podané proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je
prípustný, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu
je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1
písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo
svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.
Dovolateľka napadla potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje
znaky žiadneho z vyššie citovaných uznesení. Jeho prípustnosť preto podľa § 239 ods. 1 a 2
O. s. p. neprichádza do úvahy.
Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p.,
možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie
z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto
zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia
možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania
súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľky, že konanie trpí
vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p.
K zamietnutiu návrhu na prerušenie konania ako dôvodu spôsobilému založiť vadu
uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p. treba predovšetkým uviesť, že prerušiť konanie postupom
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. je možnosťou (nie povinnosťou) súdu takto rozhodnúť.
Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto
návrhu. Procesným následkom nevyhovenia návrhu je, že súd musí vo veci ďalej konať, t. j.
vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v jeho merite. Jeho
zamietnutím bez ďalšieho teda nemôže dôjsť k odňatiu možnosti pred súdom konať.
Preskúmania správnosti procesného postupu súdu, ako aj správnosti jeho skutkových
a právnych záverov, sa účastník môže domáhať využitím riadnych ako aj mimoriadnych
opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiu v merite veci.
Pokiaľ žalovaná 2/ v dovolaní namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že v danej veci sa odvolací súd plne
stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa preto
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2
O. s. p.).
V odôvodnení svojho rozhodnutia predtým stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
oboznámil obsah odvolania, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán.
Odkázal v ňom na svoje predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom vyslovil právny záver
opierajúci sa o judikát Najvyššieho súdu SR R 44/2001. Týmto postupom zároveň vylúčil
aplikáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 61/2008 z 30. júla 2009, na ktoré
poukazovali žalovaní l/, 2/ v odvolaní, čím sa fakticky vysporiadal s ich odvolacou
námietkou. Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie
sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
Dovolací súd napokon poznamenáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
K námietke dovolateľky, že odvolací súd nepripustil na jej návrh dovolanie voči
svojmu potvrdzujúcemu uzneseniu a že sa ani s jej návrhom nijako nevysporiadal, treba
uviesť, že oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu patrí výlučne
odvolaciemu súdu a nezávisí od návrhu účastníka. Ak však účastník konania návrh na
vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať a nie je
ani povinný s týmto procesným návrhom sa v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Je totiž
len na zvážení odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku vysloví
alebo nie. Ak odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí vo výroku nevysloví prípustnosť
dovolania, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho
významu (R 38/1993). Dovolací súd je v tomto smere viazaný názorom odvolacieho súdu,
ktorý nevyužil svoje oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu,
a musí túto skutočnosť akceptovať rovnako ako účastník konania.
Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa
§ 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej
2/ odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. bez toho,
aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.“
25. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol
dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke
neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 2/2012
z 21. marca 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych
záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami
26. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
27. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 151/2011 a jeho uznesením z 31. mája 2011, ktorým na
odvolanie odporcov (t. j. aj sťažovateľky) uznesenie okresného súdu z 3. marca 2011
potvrdil (pozri bod 5). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označených práv predmetným rozhodnutím
krajského súdu.
28. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
29. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok.
30. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
31. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
32. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
33. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
34. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3
ústavy [všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní (každý má právo na právnu
pomoc v konaní pred súdmi... za podmienok ustanovených zákonom)], čl. 48 ods. 2 ústavy
(právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), čl. 2 ods. 2 ústavy (štátne
orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon), ako aj podľa čl. 13 dohovoru (právo na účinné odvolanie) predmetnými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 6 a 7). Ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom
a rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu a namietaným porušením
označených základných práv (sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali záver o porušení týchto práv) a tiež z dôvodu právneho záveru ústavného
súdu uvedeného v bodoch 26 a 33, pretože konanie súdu súladné so základnými právami
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo spôsobiť porušenie týchto
ďalších sťažovateľkou označených základných práv. Navyše, sťažovateľka porušenie
predmetných článkov ústavy (dohovoru) nenamietala samostatne, ale len ako súčasť
porušenia jej základného práva „na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotvené v čl. 46
ods. 1... ústavy... čl. 6 ods. 1... dohovoru“ (pozri bod 7 – petit sťažnosti s prihliadnutím aj na
bod 13).
35. Ústavný súd napokon uvádza, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti musel
odmietnuť sťažovateľkinu sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy,
keďže tento obsahuje základné princípy právneho štátu, vzhľadom na čo „nemôže plniť
poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych konaniach“ (I. ÚS 8/97,
II. ÚS 821/00). K namietanému porušeniu označeného článku ústavy ústavný súd ešte
poznamenáva, že predmetné ustanovenie predstavuje všeobecnú zásadu uplatňovania
základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy a nemožno ho posudzovať
samostatne, bez jeho vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym
základných právom alebo slobodou. Keďže v danom prípade ústavný súd v posudzovanej
veci nezistil také porušenie označených práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie
ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 2/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2012, ako aj postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod šp. zn. 7 Co 151/2011 a jeho uznesením z 31. mája
2011 nedošlo k porušeniu uvedeného článku ústavy.
36. Ústavný súd ešte poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny
názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá
podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.
37. Ústavný súd v závere poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 84/2011
z 2. marca 2011, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľky proti odvolaciemu rozhodnutiu
krajského súdu zo 16. decembra 2010 (pozri body 3 a 4) a ktorým je pri posudzovaní
aktuálnej sťažnosti sťažovateľky (bod 1) v predmetnej veci viazaný a pri svojom
rozhodovaní naň prihliadol.
38. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012