Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 417/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., vo

veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 2 ods. 2

a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. marca 2012, postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. mája 2011 a postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C

54/2006 a jeho uznesením z 3. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012

doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných

práv podľa , a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. marca

2012, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2011 a postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3.

marca 2011.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka vystupuje

„v konaní vedenom pred Okresným súdom... pod spis. zn. ako žalovaná

(v 2. rade, pozn.) vo veci a) určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu a ako vedľajšia

účastnícka vo veci b) určenia právnej neúčinnosti právneho úkonu, v oboch prípadoch sa

jedná o rovnaký právny úkon“ (t. j. darovaciu zmluvu, pozn.). Sťažovateľka uviedla, že

„Žalobcovia ako dôvod podania žaloby uvádzajú, že toho času pred OS v Žiline v konaní

vedenom pod spis. zn. sa domáhajú priznania pohľadávky, ktorá je od

počiatku popretá a určením absolútnej neplatnosti a právnej neúčinnosti právneho úkonu sa

snažia domôcť jej vymoženia.

Vzhľadom na skutočnosť, že toho času je pohľadávka popretá, teda sporná, nie je

možné ustáliť, či existuje, nie je možné v tomto konaní určiť s právnou istotou

opodstatnenosť žaloby a) o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu – právny záujem

žalobcov je otázny a b) o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu – pohľadávka, ktorá

je podstatou nárokovania takéhoto určenia je sporná. Z toho dôvodu som navrhla súdu

prerušiť konanie až do právoplatného skončenia sporu .“.

Žalovaný v 1. rade sa návrhom zo 7. mája 2010 domáhal prerušenia konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. „až do právoplatného skončenia

konania vedeného pred OS Žilina pod sp. zn. “, v ktorom „žalobcovia

napádajú darovaciu zmluvu (jej absolútnu neplatnosť, pozn.) aj ďalšou žalobou...

o neúčinnosti právneho úkonu, ktorú žalobcovia odôvodňujú údajnou pohľadávkou... ktorej

zaplatenia sa domáhajú na Okresnom súde... v konaní vedenom pod spis. zn.

“.

3. Okresný súd uznesením č. k. -192 z 1. októbra 2010 konanie prerušil.

Na základe odvolania navrhovateľov krajský súd uznesením sp. zn.

zo 16. decembra 2010 prvostupňové uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky doručenú mu 11. novembra 2011, ktorou

namietala porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu zo 16. decembra 2010 (bod 3), odmietol ako zjavne

neopodstatnenú uznesením sp. zn. z 2. marca 2011 z dôvodov v ňom

uvedených.

5. Okresný súd uznesením č. k. -211 z 3. marca 2011 (keďže

odporcovia v 1. a 2. rade, t. j. aj sťažovateľka trvali na prerušení konania) ich „návrh na

prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde...

pod sp. zn. “ zamietol. Krajský súd na odvolacie odporcov uznesením sp. zn.

z 31. mája 2011 rozhodnutie okresného súdu z 3. marca 2011 potvrdil.

Dovolanie sťažovateľky zo 14. septembra 2011 proti uzneseniu krajského súdu z 31. mája

2011 najvyšší súd uznesením sp. zn. z 21. marca 2012 „podľa § 218 ods. 1

písm. c) v spojení s “ odmietol.

6. Sťažovateľka vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu namietala nesprávne

posúdenie veci (odvolávanie sa súdu „na judikát Najvyššieho súdu R 44/2011“, a nie

na odporcami sa dovolávajúcej aplikácie „judikátu Najvyššieho súdu R 4/2008“).

Krajskému súdu, ktorý rozhodnutie okresného súdu „potvrdil opätovným poukázaním len

na prvé rozhodnutie (R 44/2011, pozn.) bez toho, aby sa argumentačne a logicky

vysporiadal s existenciou novšieho rozhodnutia toho istého súdu (obe rozhodnutia prijali

dovolacie senáty NS SR)“, sťažovateľka vytýkala najmä nedostatočné odôvodnenie jeho

rozhodnutia („odvolací súd nereflektoval na obranu neúspešného účastníka...“). Podľa

názoru sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu je „nesprávny, arbitrárny a ústavne

neudržateľný“ (keď vylúčil aplikáciu neskoršieho rozhodnutia tohto súdu). Najvyšší súd

„pochybenie odvolacieho súdu... nielen že nenapravil, ale naopak potvrdil a to

argumentáciou, ktorá vnáša do rozhodovacej činnosti svojvôľu...“.

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie základného

práva „na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotvené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2, ...“ a práva „v zmysle , “ dohovoru postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2012, postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2011 a tiež postupom

a uznesením okresného súdu č. k. -211 z 3. marca 2011 (okrem čl. 13

dohovoru). Súčasne navrhla uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2012 a uznesenie

krajského súdu z 31. mája 2011 zrušiť, priznať jej „finančné zadosťučinenie vo výške

3.000 €“ a náhradu trov právneho zastúpenia.

8. Ako dôkazový materiál sťažovateľka (okrem iného) predložila návrh na prerušenie

konania zo 7. mája 2010, uznesenie okresného súdu č. k. -211 z 3. marca

2011, uznesenie krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2011, dovolanie

zo 14. septembra 2011 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. marca 2012.

II.

9. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

10. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej

„práva na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotvené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48

ods. 2, “ a práva podľa a dohovoru v bode 1 a 7

označenými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

13. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania (vyjadreným v jeho petite, pozn.) okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone.

14. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie ňou označeného práva uznesením

okresného súdu č. k. -211 z 3. marca 2011 a konaním mu predchádzajúcim.

15. Z obsahu sťažnosti (a z k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka

proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok –

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 31. mája

2011. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa

namieta porušenie práva sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

16. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

17. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhala vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru („základné právo

na spravodlivé súdne rozhodnutie“ pozri bod 7) uznesením najvyššieho súdu z 21. marca

2012, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol „podľa s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s §

243b ods. 5 “, a jemu predchádzajúcim (rozhodnutie okresného súdu z 3. marca

2011 potvrdzujúcim) rozhodnutím krajského súdu z 31. mája 2011 (pozri bod 5).

18. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

21. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

22. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

23. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

24. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 22 a 23) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 21. marca 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

podstaty odôvodnenia prvostupňového súdu oboznámil rozhodnutie odvolacieho súdu

a dovolaciu argumentáciu sťažovateľky:

«Krajský súd... označeným uznesením potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie

Okresného súdu Žilina z 3. marca 2011 č. k. -211, ktorým súd zamietol návrh

žalovaných 1/ a 2/ na prerušenie konania z dôvodu nesplnenia podmienok pre takýto postup

v zmysle , nakoľko vychádzajúc zo záväzného právneho názoru

odvolacieho súdu vysloveného v uznesení zo 16. decembra 2010 sp. zn. mal

za to, že pre úspešné uplatnenie tzv. odporovacej žaloby podľa § 42a Občianskeho

zákonníka nie je potrebné, aby pohľadávka žalobcu, ktorej priznania sa domáha v inom

konaní, bola vykonateľná (ktorej majiteľovi svedčí exekučný titul), ale postačuje, aby bola

vymáhateľná (ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní). Nevidel

preto otázku, riešenú v konaní o zaplatenie pohľadávky žalobcov voči žalovanej 2/ vedenom

na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. , ako zásadne významnú pre

rozhodnutie súdu v tomto konaní. Plne sa stotožnil s napadnutým prvostupňovým

rozhodnutím aj s jeho odôvodnením, na ktoré poukázal. Odvolanie žalovaných 1/ a 2/

nepovažoval za dôvodné a odkázal na svoje predchádzajúce zrušujúce uznesenie, v ktorom

vyjadril právny názor, opierajúci sa o judikát Najvyššieho súdu SR R 44/2001, pokračovať

ďalej v konaní a vykonávať úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci bez vyčkania na

skončenie konania vedeného pod sp. zn. .

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie žalovaná 2/ (t. j.

sťažovateľka, pozn.). Mala za to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nespĺňa

požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Odvolací súd sa totiž v ňom

nevysporiadal s obranou žalovaných obsiahnutou v ich odvolaní, v ktorej poukazovali na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. júla 2009, ktoré definuje

pojem „vymáhateľná pohľadávka“ odlišne od jeho posúdenia odvolacím súdom. Ďalej

namietala nevysporiadanie sa s návrhom žalovaných na prerušenie konania v časti

o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu a napokon vytýkala odvolaciemu súdu, že

nepripustil voči svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu dovolanie napriek návrhu účastníkov

a tento postup vôbec nezdôvodnil. Vzhľadom na tvrdenú vadu konania podľa § 237 písm. f/

spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom žalovaná 2/ žiadala uznesenie

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný 1/ s dôvodmi obsiahnutými v dovolaní žalovanej 2/ súhlasil a žiadal

rozhodnúť v intenciách petitu dovolania.»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), riadne

zastúpená ( ), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie bolo

podané proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je

prípustný, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu

je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1

písm. a/ ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

). Podľa O. s. p je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo

svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

Dovolateľka napadla potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje

znaky žiadneho z vyššie citovaných uznesení. Jeho prípustnosť preto podľa § 239 ods. 1 a 2

neprichádza do úvahy.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta

druhá ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania

súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľky, že konanie trpí

vadou uvedenou v

K zamietnutiu návrhu na prerušenie konania ako dôvodu spôsobilému založiť vadu

uvedenú v treba predovšetkým uviesť, že prerušiť konanie postupom

podľa je možnosťou (nie povinnosťou) súdu takto rozhodnúť.

Toto ustanovenie preto nezakladá procesné právo účastníka konania na vyhovenie takémuto

návrhu. Procesným následkom nevyhovenia návrhu je, že súd musí vo veci ďalej konať, t. j.

vykonávať všetky úkony smerujúce k prejednaniu a rozhodnutiu sporu v jeho merite. Jeho

zamietnutím bez ďalšieho teda nemôže dôjsť k odňatiu možnosti pred súdom konať.

Preskúmania správnosti procesného postupu súdu, ako aj správnosti jeho skutkových

a právnych záverov, sa účastník môže domáhať využitím riadnych ako aj mimoriadnych

opravných prostriedkov smerujúcich proti rozhodnutiu v merite veci.

Pokiaľ žalovaná 2/ v dovolaní namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého

uznesenia odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že v danej veci sa odvolací súd plne

stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa preto

obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2

).

V odôvodnení svojho rozhodnutia predtým stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav,

oboznámil obsah odvolania, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán.

Odkázal v ňom na svoje predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom vyslovil právny záver

opierajúci sa o judikát Najvyššieho súdu SR R 44/2001. Týmto postupom zároveň vylúčil

aplikáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. júla 2009, na ktoré

poukazovali žalovaní l/, 2/ v odvolaní, čím sa fakticky vysporiadal s ich odvolacou

námietkou. Podľa názoru dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného

práva zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.

Dovolací súd napokon poznamenáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ().

K námietke dovolateľky, že odvolací súd nepripustil na jej návrh dovolanie voči

svojmu potvrdzujúcemu uzneseniu a že sa ani s jej návrhom nijako nevysporiadal, treba

uviesť, že oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu patrí výlučne

odvolaciemu súdu a nezávisí od návrhu účastníka. Ak však účastník konania návrh na

vyslovenie prípustnosti dovolania podá, odvolací súd nie je povinný ho akceptovať a nie je

ani povinný s týmto procesným návrhom sa v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Je totiž

len na zvážení odvolacieho súdu, či prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku vysloví

alebo nie. Ak odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí vo výroku nevysloví prípustnosť

dovolania, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho

významu (R 38/1993). Dovolací súd je v tomto smere viazaný názorom odvolacieho súdu,

ktorý nevyužil svoje oprávnenie vysloviť prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu,

a musí túto skutočnosť akceptovať rovnako ako účastník konania.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalovanej

2/ odmietol podľa v spojení s bez toho,

aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.“

25. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke

neodňala možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych

záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami

.

26. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

27. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2011, ktorým na

odvolanie odporcov (t. j. aj sťažovateľky) uznesenie okresného súdu z 3. marca 2011

potvrdil (pozri bod 5). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označených práv predmetným rozhodnutím

krajského súdu.

28. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

29. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

30. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

31. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

32. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

33. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

34. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3

[všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní (každý má právo na právnu

pomoc v konaní pred súdmi... za podmienok ustanovených zákonom)],

(právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), (štátne

orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon), ako aj podľa čl. 13 dohovoru (právo na účinné odvolanie) predmetnými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 6 a 7). Ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v tejto jej časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom

a rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu a namietaným porušením

označených základných práv (sťažovateľka neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali záver o porušení týchto práv) a tiež z dôvodu právneho záveru ústavného

súdu uvedeného v bodoch 26 a 33, pretože konanie súdu súladné so základnými právami

podľa a dohovoru nemohlo spôsobiť porušenie týchto

ďalších sťažovateľkou označených základných práv. Navyše, sťažovateľka porušenie

predmetných článkov (dohovoru) nenamietala samostatne, ale len ako súčasť

porušenia jej základného práva „na spravodlivé súdne rozhodnutie zakotvené v čl. 46

ods. 1... ... ... dohovoru“ (pozri bod 7 – petit sťažnosti s prihliadnutím aj na

bod 13).

35. Ústavný súd napokon uvádza, že z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti musel

odmietnuť sťažovateľkinu sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie ,

keďže tento obsahuje základné princípy právneho štátu, vzhľadom na čo „nemôže plniť

poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych konaniach“ (,

). K namietanému porušeniu označeného článku ústavný súd ešte

poznamenáva, že predmetné ustanovenie predstavuje všeobecnú zásadu uplatňovania

základných práv a slobôd upravených v druhej hlave a nemožno ho posudzovať

samostatne, bez jeho vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym

základných právom alebo slobodou. Keďže v danom prípade ústavný súd v posudzovanej

veci nezistil také porušenie označených práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie

ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. marca 2012, ako aj postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod šp. zn. a jeho uznesením z 31. mája

2011 nedošlo k porušeniu uvedeného článku .

36. Ústavný súd ešte poznamenáva, že ak iný senát najvyššieho súdu má iný právny

názor totožný s právnym názorom sťažovateľky, potom ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu.

37. Ústavný súd v závere poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn.

z 2. marca 2011, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľky proti odvolaciemu rozhodnutiu

krajského súdu zo 16. decembra 2010 (pozri body 3 a 4) a ktorým je pri posudzovaní

aktuálnej sťažnosti sťažovateľky (bod 1) v predmetnej veci viazaný a pri svojom

rozhodovaní naň prihliadol.

38. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jej ostatnými návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod 7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012