Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 821/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

12. decembra 2000 predbežne prerokoval podnet N. B., bytom USA, zastúpenej

advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a uznesením Okresného súdu v Prešove

vo veci sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove vo veci

sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Podnet N. B. vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a jej základného práva

podľa o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo

30. júna 2000 doručené podanie N. B. (ďalej len „navrhovateľka“), bytom Spojené

štáty americké, New York 11 378, 73 – 11 52 Drive Maspetch, zastúpenej advokátkou

JUDr. D. K., P., označené ako „Podnet na začatie konania pred ústavným súdom“ vo

veci porušenia jej základných práv ustanovených v a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Z obsahu podnetu a priložených listinných dôkazov ústavný súd zistil, že

bývalý manžel navrhovateľky I. B. 24. novembra 1997 podal na Okresnom súde

v Prešove návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po

rozvode manželstva. Bývalý manžel navrhovateľky pred začatím pojednávania

5. marca 1999 (prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 8. marca 1999, ale bez

prejednania veci) zobral žalobu späť. Uznesením Okresného súdu v Prešove sp. zn.

zo 6. októbra 1999 bolo v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania

zo strany žalobcu konanie zastavené.

Navrhovateľka so späťvzatím návrhu žalobcu nesúhlasila, a preto podala proti

označenému uzneseniu Okresného súdu v Prešove odvolanie. Krajský súd v Prešove

ako súd odvolací svojím uznesením sp. zn. z 18. novembra 1999 potvrdil

uznesenie Okresného súdu v Prešove vo výroku o zastavení konania a zmenil

uznesenie vo výroku o trovách konania.

Proti označenému uzneseniu Krajského súdu v Prešove navrhovateľka podala

27. januára 2000 dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím

uznesením sp. zn. odmietol.

Navrhovateľka videla porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 46

ods. 1 v tom, že „procesné súdy nepostupovali v konaní o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov v súlade s platnou hmotno-právnou

úpravou“.

Podľa navrhovateľky každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore

so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu

ochranu.

Manželstvo navrhovateľky bolo rozvedené 17. marca 1995 rozsudkom

Okresného súdu v Prešove č. k. -36. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť 8. augusta 1995. Podľa tvrdenia navrhovateľky „návrh na vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol podaný procesnému súdu dňa

24. 11. 1997 a tento návrh dňa 5. 3. 1999, teda po uplynutí 3-ročnej lehoty, zobral

navrhovateľ späť“.

Súd bol podľa jej názoru povinný nielen riadne zvážiť pripustenie späťvzatia

návrhu, ale aj účastníkov poučiť o význame a dôsledkoch vyplývajúcich z ustanovenia

, aby bolo zrejmé, že obaja účastníci sú

uzrozumení s dôsledkami, ktoré nastanú vo vzťahu k ich zaniknutému

bezpodielovému spoluvlastníctvu manželov. Navrhovateľka tvrdila, že napriek tomu,

že nedala súhlas na zastavenie konania, súd konanie zastavil, čím v dôsledku uplynutia

trojročnej lehoty uvedenej v ustanovení stratila

možnosť domáhať sa vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva z dôvodu

prekážky litispendencie. V tomto konaní všeobecných súdov navrhovateľka vidí

ohrozenie svojich základných práv a slobôd zaručených v .

Navrhovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej podnet na konanie a aby takto

rozhodol: „Pripustením späťvzatia žaloby o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov podľa ,

uznesením Okresného súdu v Prešove sp. zn. v spojení s uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. po uplynutí lehoty stanovenej v § 149

ods. 4 došlo k porušeniu ústavného práva podnecovateľky na

súdnu ochranu podľa a “.

II.

Podľa je ústavný súd oprávnený konať o podnetoch,

ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv

a slobôd (ako sú uvedené v druhej hlave ), pokiaľ o nich nerozhoduje iný orgán.

Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či podnet spĺňa

všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

a či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Medzi podmienky, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého

podnetu, patrí aj to, či nejde o podnet, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zjavnú neopodstatnenosť

možno vysloviť v prípade, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , , ,

, ).

Článok 46 ods. 1 uvádza: „Každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

Účelom je zaručiť každému reálny prístup k súdu

(). Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať

a rozhodnúť. K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa citovaného článku by

došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby ().

Práva na súdnu ochranu uvedeného v sa v zmysle

možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú,

teda v medziach a .

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje právo stať sa účastníkom súdneho

konania z vlastnej iniciatívy. Od tohto práva treba odlíšiť právo byť účastníkom

súdneho konania, ak zákon dovoľuje súdu rozhodovať o práve osoby. Právo byť

účastníkom konania pred súdom konajúcim v jeho veci sa zaručuje prostredníctvom

().

V danom prípade sa svojho práva nedomáhala navrhovateľka, ale jej bývalý

manžel, ktorý v rámci svojho práva na súdnu ochranu zaručeného

podal na príslušnom všeobecnom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva v lehote do troch rokov od zániku manželstva. Skutočnosť, že bývalý

manžel vzal svoj návrh späť po uplynutí troch rokov od zániku manželstva, vôbec nie

je spôsobilá vyvolať možnosť porušenia práva navrhovateľky na súdnu ochranu,

pretože trojročná lehota je viazaná len na uplatnenie návrhu na všeobecnom súde, a nie

aj na rozhodnutie o tomto návrhu v rámci tejto lehoty.

Podľa právneho názoru ústavného súdu preto legitímny procesný úkon jedného

účastníka v spojitosti s postupom súdu, ktorý aplikuje ustanovenia zákona

() a v dôsledku ktorého nastali určité nezvratné

hmotnoprávne účinky pre druhého účastníka, nezakladá ani možnosť porušenia

základného práva druhého účastníka na súdnu ochranu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že postup súdu v zmysle čl. 2

ods. 2 vychádzajúci z procesnoprávnych a hmotnoprávnych predpisov

upravujúcich konanie v občianskoprávnej veci (rozhodovanie súdu o návrhu

navrhovateľa na späťvzatie návrhu v zmysle § 96 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho

poriadku) v sebe nezahŕňa žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (). Súhlas s argumentáciou navrhovateľa by, naopak, viedol

k absurdnému záveru, a to že rešpektovaniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

zodpovedá taký postup súdov, ktorý nie je v súlade s platnou právnou úpravou

ich konania a rozhodovania. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné podnet namietajúci

porušenie práva navrhovateľky na súdnu ochranu podľa odmietnuť

ako zjavne neopodstatnený.

Navrhovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva upraveného

v .

Článok 12 ods. 1 uvádza: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné

a nezrušiteľné.“

Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie ústavnej zásady

neodňateľnosti základných práv a slobôd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované

v vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv

a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich chápať ako ústavné direktívy

adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých

stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných

ustanovení v individuálnych záležitostiach (, ). Z týchto dôvodov

bolo preto potrebné podnet navrhovateľky namietajúci porušenie základného práva

uvedeného v odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.