Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 64 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (69)II. ÚS 821/00
PDF · 133.37 KB
No categories available
II. ÚS 821/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. decembra 2000 predbežne prerokoval podnet N. B., bytom USA, zastúpenej
advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu v Prešove
vo veci sp. zn. 15 C 186/97 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove vo veci
sp. zn. 2 Co 535/99 a takto
r o z h o d o l :
Podnet N. B. vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej základného práva
podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo
30. júna 2000 doručené podanie N. B. (ďalej len „navrhovateľka“), bytom Spojené
štáty americké, New York 11 378, 73 – 11 52 Drive Maspetch, zastúpenej advokátkou
JUDr. D. K., P., označené ako „Podnet na začatie konania pred ústavným súdom“ vo
veci porušenia jej základných práv ustanovených v čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Z obsahu podnetu a priložených listinných dôkazov ústavný súd zistil, že
bývalý manžel navrhovateľky I. B. 24. novembra 1997 podal na Okresnom súde
v Prešove návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po
rozvode manželstva. Bývalý manžel navrhovateľky pred začatím pojednávania
5. marca 1999 (prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 8. marca 1999, ale bez
prejednania veci) zobral žalobu späť. Uznesením Okresného súdu v Prešove sp. zn.
15 C 186/97 zo 6. októbra 1999 bolo v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania
zo strany žalobcu konanie zastavené.
Navrhovateľka so späťvzatím návrhu žalobcu nesúhlasila, a preto podala proti
označenému uzneseniu Okresného súdu v Prešove odvolanie. Krajský súd v Prešove
ako súd odvolací svojím uznesením sp. zn. 2 Co 535/99 z 18. novembra 1999 potvrdil
uznesenie Okresného súdu v Prešove vo výroku o zastavení konania a zmenil
uznesenie vo výroku o trovách konania.
Proti označenému uzneseniu Krajského súdu v Prešove navrhovateľka podala
27. januára 2000 dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím
uznesením sp. zn. 2 Cdo 37/2000 odmietol.
Navrhovateľka videla porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 46
ods. 1 ústavy v tom, že „procesné súdy nepostupovali v konaní o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov v súlade s platnou hmotno-právnou
úpravou“.
Podľa navrhovateľky každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore
so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu
ochranu.
Manželstvo navrhovateľky bolo rozvedené 17. marca 1995 rozsudkom
Okresného súdu v Prešove č. k. 11 C 118/93-36. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť 8. augusta 1995. Podľa tvrdenia navrhovateľky „návrh na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol podaný procesnému súdu dňa
24. 11. 1997 a tento návrh dňa 5. 3. 1999, teda po uplynutí 3-ročnej lehoty, zobral
navrhovateľ späť“.
Súd bol podľa jej názoru povinný nielen riadne zvážiť pripustenie späťvzatia
návrhu, ale aj účastníkov poučiť o význame a dôsledkoch vyplývajúcich z ustanovenia
§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, aby bolo zrejmé, že obaja účastníci sú
uzrozumení s dôsledkami, ktoré nastanú vo vzťahu k ich zaniknutému
bezpodielovému spoluvlastníctvu manželov. Navrhovateľka tvrdila, že napriek tomu,
že nedala súhlas na zastavenie konania, súd konanie zastavil, čím v dôsledku uplynutia
trojročnej lehoty uvedenej v ustanovení § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka stratila
možnosť domáhať sa vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva z dôvodu
prekážky litispendencie. V tomto konaní všeobecných súdov navrhovateľka vidí
ohrozenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 12 ods. 1 ústavy.
Navrhovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej podnet na konanie a aby takto
rozhodol: „Pripustením späťvzatia žaloby o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov podľa § 96 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku
uznesením Okresného súdu v Prešove sp. zn. 15 C 186/97 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 535/99 po uplynutí lehoty stanovenej v § 149
ods. 4 Občianskeho zákonníka došlo k porušeniu ústavného práva podnecovateľky na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.
II.
Podľa čl. 130 ods. 3 ústavy je ústavný súd oprávnený konať o podnetoch,
ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv
a slobôd (ako sú uvedené v druhej hlave ústavy), pokiaľ o nich nerozhoduje iný orgán.
Pri predbežnom prerokovaní každého podnetu ústavný súd skúma, či podnet spĺňa
všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
a či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.
Medzi podmienky, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každého
podnetu, patrí aj to, či nejde o podnet, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zjavnú neopodstatnenosť
možno vysloviť v prípade, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 72/96, I. ÚS 75/96,
Článok 46 ods. 1 ústavy uvádza: „Každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu
(II. ÚS 26/96). Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať
a rozhodnúť. K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa citovaného článku ústavy by
došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).
Práva na súdnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1 ústavy sa v zmysle čl. 51
ústavy možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú,
teda v medziach Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka.
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje právo stať sa účastníkom súdneho
konania z vlastnej iniciatívy. Od tohto práva treba odlíšiť právo byť účastníkom
súdneho konania, ak zákon dovoľuje súdu rozhodovať o práve osoby. Právo byť
účastníkom konania pred súdom konajúcim v jeho veci sa zaručuje prostredníctvom
čl. 48 ods. 2 ústavy (PL. ÚS 15/98).
V danom prípade sa svojho práva nedomáhala navrhovateľka, ale jej bývalý
manžel, ktorý v rámci svojho práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
podal na príslušnom všeobecnom súde návrh na vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva v lehote do troch rokov od zániku manželstva. Skutočnosť, že bývalý
manžel vzal svoj návrh späť po uplynutí troch rokov od zániku manželstva, vôbec nie
je spôsobilá vyvolať možnosť porušenia práva navrhovateľky na súdnu ochranu,
pretože trojročná lehota je viazaná len na uplatnenie návrhu na všeobecnom súde, a nie
aj na rozhodnutie o tomto návrhu v rámci tejto lehoty.
Podľa právneho názoru ústavného súdu preto legitímny procesný úkon jedného
účastníka v spojitosti s postupom súdu, ktorý aplikuje ustanovenia zákona
(Občianskeho súdneho poriadku) a v dôsledku ktorého nastali určité nezvratné
hmotnoprávne účinky pre druhého účastníka, nezakladá ani možnosť porušenia
základného práva druhého účastníka na súdnu ochranu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že postup súdu v zmysle čl. 2
ods. 2 ústavy vychádzajúci z procesnoprávnych a hmotnoprávnych predpisov
upravujúcich konanie v občianskoprávnej veci (rozhodovanie súdu o návrhu
navrhovateľa na späťvzatie návrhu v zmysle § 96 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho
poriadku) v sebe nezahŕňa žiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (I. ÚS 66/98). Súhlas s argumentáciou navrhovateľa by, naopak, viedol
k absurdnému záveru, a to že rešpektovaniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy zodpovedá taký postup súdov, ktorý nie je v súlade s platnou právnou úpravou
ich konania a rozhodovania. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné podnet namietajúci
porušenie práva navrhovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietnuť
ako zjavne neopodstatnený.
Navrhovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva upraveného
Článok 12 ods. 1 ústavy uvádza: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti
i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné
a nezrušiteľné.“
Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie ústavnej zásady
neodňateľnosti základných práv a slobôd konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované
v čl. 12 ods. 1 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv
a zároveň majú univerzálny charakter. Treba ich chápať ako ústavné direktívy
adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých
stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných
ustanovení v individuálnych záležitostiach (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97). Z týchto dôvodov
bolo preto potrebné podnet navrhovateľky namietajúci porušenie základného práva
uvedeného v čl. 12 ods. 1 ústavy odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.