Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 200/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. apríla 2011 a postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. apríla 2012 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. apríla 2011 a postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. decembra 2010.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou zriadenou z dôvodu

vymáhania pohľadávok štátu. Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie ďalej vyplýva, že

sťažovateľka podala návrh na vykonanie exekúcie, a to na základe právoplatného

a vykonateľného exekučného titulu, ktorým je zmenkový platobný rozkaz

č. k. -24 vydaný krajským súdom 10. novembra 1998 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -87 zo 7. mája 2004, „ktorým bola spoločnosti P.

s. r. o. a A. s. r. o. uložená povinnosť zaplatiť S., a. s., sumu 49.790,88 euro od 7. 8. 1998 do

zaplatenia, trovy konania vo výške 2.170,88 euro a trovy námietkového konania vo výške

112,10 euro. Zmenkový platobný rozkaz a rozsudok Krajského súdu Košice nadobudol

právoplatnosť pre spoločnosť P., s. r. o. dňa 1. 7. 2004 a vykonateľnosť dňa 5. 7. 2004. Pre

spoločnosť A., s. r. o. nadobudol právoplatnosť dňa 8. 7. 2005 a vykonateľnosť 12. 7.

2005.“. Okresný súd vydal 27. októbra 2010 poverenie pre exekútorku, ktorá následne

doručila oprávnenej (t. j. sťažovateľke) aj povinným upovedomenie o začatí exekúcie.

Nadväzne na to vzniesli povinní u exekútorky námietky proti exekúcii, po preskúmaní

ktorých okresný súd dospel k záveru, že je potrebné exekúciu vyhlásiť za neprípustnú

a zastaviť ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je tu iný

dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Následne okresný súd vydal 8. decembra

2010 uznesenie č. k. -75, ktorým rozhodol o tom, že vyhlasuje exekúciu za

neprípustnú a zastavuje ju. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn.

z 13. apríla 2011 napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil. Proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 19. januára 2012 odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky «Prvostupňový a odvolací súd si v tomto exekučnom

konaní vytvorili vlastný právny názor, ktorý nemá oporu v platných a účinných

ustanoveniach zákona a je „šikanovaním“ účastníka konania nad rámec zákona, pričom

takýmto postupom súdov sťažovateľ stratil možnosť vymáhať svoju pohľadávku cestou

exekučného konania, napriek skutočnosti, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na jej

vymáhanie touto cestou.

V okolnostiach prípadu súd prvého stupňa zastavením exekúcie odoprel

sťažovateľovi právo na súdnu ochranu jeho už priznaného práva vo fáze exekúcie. „Právny

názor“ prvostupňového i odvolacieho súdu je chybný a jeho dôsledkom je odňatie práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa . Sťažovateľ sa dovoláva ochrany

základného práva zaručeného v na základe exekučného titulu, ktorým je

zmenkový platobný rozkaz v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice, v zmysle

ustanovenia § 41 ods. 1 exekučného poriadku, podľa ktorého exekučným titulom je

vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje

majetok. Predmetom namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

v predmetnej veci je nemožnosť oprávneného dosiahnuť vykonanie už

existujúceho konkrétneho exekučného titulu. Za porušenie tohto práva treba považovať aj

rozhodnutie exekučného súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, ak pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom ustanovené podmienky...

Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľa podľa SR

v spojení s ľudským právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach a základných slobodách tak, že námietkou o nesúlade odôvodnenia

Krajského súdu Košice s SR a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv

a slobôd sa zaoberal iba vo všeobecnej rovine, bez toho aby preskúmal konkrétne okolnosti

a právne argumenty k nim. Tým Najvyšší súd SR poskytol sťažovateľovi zdanlivú, v lepšom

prípade formálnu, ochranu jeho práva podľa SR v spojení s

Dohovoru, hoci jeho povinnosťou bolo konať tak, aby sťažovateľovi zabezpečil reálnu

a účinnú ochranu jeho práv...

Najvyšší súd SR v dovolacom konaní nesplnil ani zákonom ustanovenú povinnosť

preskúmať, či nad rámec dovolania predloženého účastníkom konania nedošlo v odvolacom

konaní k vade konania podľa druhej vety . Táto nedbanlivosť mala

za následok, že hoci v konaní pred súdom druhého stupňa k takej vade konania došlo,

dovolací súd jej nepriznal právny účinok. Tým Najvyšší súd SR znovu porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho ľudské právo na spravodlivý proces...».

4. Sťažovateľka svoje tvrdenia podporila podrobnou argumentáciou, ktorú však pre

jej zásadnú zhodnosť s argumentáciou uplatnenou (produkovanou) v rámci odvolacieho a aj

dovolacieho konania nebude ústavný súd na tomto mieste uvádzať, lebo táto je súčasťou

obsahu odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ktoré podrobil ústavný

súd ústavnoprávnemu prieskumu (pozri body 19 až 31).

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané ...

a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 dohovoru... uznesením

Najvyššieho súdu... zo dňa 19. januára 2012 v spojení s uznesením

Krajského súdu... vo veci -115 zo dna 13. apríla 2011 a tiež v spojení

s uznesením Okresného súdu... sp. zn. -75 z 8. decembra 2010 porušené

bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 19. januára 2012,

uznesenie Krajského súdu... sp. zn. -115 zo dňa 13. apríla 2011 a uznesenie

Okresného súdu... sp. zn. -75 z 8. decembra 2010 sa zrušujú. Vec sa vracia

Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.200 euro...

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323 euro

a 50 centov...“

6. Ústavný súd poznamenáva, že podobnú sťažnosť sťažovateľky z 19. júla 2011

odmietol uznesením č. k. -15 z 24. augusta 2011 ako neprípustnú [§ 53

ods. 1 v spojení s o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)], lebo sťažovateľka proti rozhodnutiu

krajského súdu z 13. apríla 2011 podala súbežne dovolanie na najvyššom súde.

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

12. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie práv (pozri body 1 a 5) uznesením

okresného súdu č. k. -75 z 8. decembra 2010 a konaním mu

predchádzajúcim.

13. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka

proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok −

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 13. apríla

2011. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa

namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím okresného súdu.

14. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

15. Proti uzneseniu krajského súdu z 13. apríla 2011 podala sťažovateľka dovolanie,

ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. januára 2012 odmietol.

16. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 19. januára 2012.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie označených práv predmetným uznesením

najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzala viacmenej z dôvodov, ktoré uviedla

aj v podanom dovolaní.

17. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

18. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v . V posudzovanom prípade najvyšší súd dovolanie

sťažovateľky „ako neprípustné podľa v spojení s

odmietol... Keďže v danom prípade dovolanie... nie je podľa prípustné a vady

uvedené v neboli zistené...“.

19. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 17 a 18) preskúmal predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2012, ktorým tento súd dovolanie

odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto

súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil

dovolaciu argumentáciu sťažovateľky: „Proti... rozhodnutiu odvolacieho súdu podal

dovolanie oprávnený (t. j. sťažovateľka, pozn.), ktorý navrhol napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením tvrdiac, že nesprávnym právnym názorom

odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo

na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle . Mal za

to, že exekučný súd prekročil svoje právomoci v rámci exekučného konania, keď v rozpore

so zákonom preskúmaval vecnú správnosť exekučného titulu. Nesúhlasil s argumentáciou

exekučného súdu, že skutočnosti uvádzané povinnými 1/, 2/ nemohli uplatniť v zmenkovom

konaní, resp. nebolí v tomto konaní preskúmané. Mal za to, že skutočnosť, že povinní 1/, 2/ v

zmenkovom konaní nepodali námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu v zákonom

stanovenej lehote a súd z tohto dôvodu na ne neprihliadal, je v súlade s platnými právnymi

predpismi a exekučný súd nemôže suplovať činnosť súdu v občianskom súdnom konaní, v

ktorom bol vydaný exekučný titul, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

Napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o

vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie, nemá podľa názoru

oprávneného zákonný podklad a odopiera oprávnenému ako účastníkovi konania právo na

výkon vykonateľného rozhodnutia, ktoré je v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 Exekučného

poriadku exekučným titulom, na podklade ktorého je exekučný súd povinný vykonať

exekúciu voči subjektom zaviazaným v exekučnom titule na povinnosť zaplatiť pohľadávku

oprávneného. Mal za to, že prvostupňový, ako aj odvolací súd, nezaložili svoje rozhodnutie

na správnom právnom základe, keď nebrali do úvahy zákonné ustanovenia uvádzané

oprávneným a obsiahnuté v zmenkovom a šekovom zákone, a keď namiesto zákona

zmenkového a šekového založili svoje rozhodnutie na ustanovení ,

ktoré na tento právny vzťah nie je možné aplikovať. Taktiež namietal, že odôvodnenie

uznesenia odvolacieho súdu je nedostatočné, právne nepodložené a riadne nezdôvodnené. V

dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto: „Najvyšší súd... ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (

), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1

písm. a/ ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na

území Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení

nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

S prihliadnutím na ustanovenie . veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239

O. s. p,. ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však

dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...

osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom

bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a oprávnenému neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na súdnu ochranu v zmysle

Slovenskej republiky.

Podľa ...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru...

Podľa judikatúry Ústavného súdu..., ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby

určenej v ods. l inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom,

porušuje zaručené právo na súdnu ochranu ()...“

Následne najvyšší súd citoval právne závery (judikatúru) ústavného súdu

(z rozhodnutí vo veciach sp. zn. , , ) k čl. 46 ods. 1

aj dohovoru a v ďalšom uviedol: „Z obsahu dovolania oprávneného je

zrejmé, že k odňatiu možnosti konať pred súdom a k porušeniu práva na súdnu ochranu

malo podľa jeho názoru dôjsť v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím

súdom. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f/

dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti

a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O .s. p., pretože

právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo

zákona, ani procesné práva účastníka. Či už teda odvolací súd napadnuté rozhodnutie

založil na správnej alebo nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení Exekučného

poriadku, neodňal tým oprávnenému možnosť pre súdom konať.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c.

Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd... vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie... (tu najvyšší súd citoval z rozhodnutí ústavného súdu vo veciach sp. zn. III. ÚS

119/03 a sp. zn. , pozn.).

Najvyšší súd... po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení svojho

rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam... (napr. ).

K námietke oprávneného, že exekučný súd prekročil svoje právomoci v rámci

exekučného konania, keď v rozpore so zákonom preskúmaval vecnú správnosť exekučného

titulu, dovolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná, nakoľko exekučný súd

v predmetnom konaní materiálnu a formálnu stránku exekučného titulu − zmenkového

platobného rozkazu neskúmal, posudzoval iba namietané okolností, ktoré nastali po podaní

námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť,

že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav)

je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). I keby teda tvrdenia oprávneného boli opodstatnené, ním uvádzané

skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali

by ale prípustnosť dovolania podľa V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad ale

v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

oprávneného nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa

prípustné a vady uvedené v neboli zistené, Najvyšší súd...

dovolanie oprávneného ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b

ods. 5 O. s. p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa

napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...“

20. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je

určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za

protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

21. Ústavný súd pri preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že

najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, správne ustálil

skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje

ich zneniu, účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania

( ).

22. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

23. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri

rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou

označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom

najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

uvedeného rozhodnutia.

24. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

jej časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

25. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením

sťažovateľky o porušení označených rozhodnutím krajského súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011.

26. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

27. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

28. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

29. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

30. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

31. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

32. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných

všeobecných súdov a priznaním jej primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. mája 2012