Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 343/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011

doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 13. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľka uviedla, že je právnickou osobou zriadenou z dôvodu vymáhania

pohľadávok štátu. Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie ďalej vyplýva, že sťažovateľka

podala návrh na vykonanie exekúcie, a to na základe právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu, ktorým je zmenkový platobný rozkaz č. k. -24 vydaný

krajským súdom 10. novembra 1998 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. -87 zo 7. mája 2004, „ktorým bola spoločnosti P., s. r. o. a A., s. r. o.

uložená povinnosť zaplatiť S., a. s., sumu 49.790,88 euro od 7. 8. 1998 do zaplatenia, trovy

konania vo výške 2.170,88 euro a trovy námietkového konania vo výške 112,10 euro.

Zmenkový platobný rozkaz a rozsudok Krajského súdu Košice nadobudol právoplatnosť pre

spoločnosť P., s. r. o. dňa 1. 7. 2004 a vykonateľnosť dňa 5. 7. 2004. Pre spoločnosť

A., s. r. o. nadobudol právoplatnosť dňa 8. 7. 2005 a vykonateľnosť 12. 7. 2005.“.

Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) vydal 27. októbra 2010 poverenie

pre exekútorku, ktorá následne doručila oprávnenej (t. j. sťažovateľke) aj povinným

upovedomenie o začatí exekúcie. Nadväzne na to vzniesli povinní u exekútorky námietky

proti exekúcii, po preskúmaní ktorých okresný súd dospel k záveru, že je potrebné exekúciu

vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného

poriadku, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Následne okresný súd vydal 8. decembra 2010 uznesenie č. k. -75,

ktorým rozhodol o tom, že vyhlasuje exekúciu za neprípustnú a zastavuje ju. Proti

označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie,

na základe ktorého krajský súd uznesením č. k. -115 z 13. apríla 2011

napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že podala „proti uzneseniu Krajského súdu Košice

dovolanie dňa 16. 6. 2011. S prihliadnutím na štatistickú pravdepodobnosť, že Najvyšší súd

SR dovolanie posúdi ako neprípustné a za účelom vyhnutia sa strate práva podať sťažnosť

pre stratu lehoty v takom prípade, sťažovateľ[ka] podáva sťažnosť podľa

Slovenskej republiky v lehote určenej počítanej

od doručenia rozhodnutia súdu druhej inštancie.“.

Sťažovateľka poukazuje na právnu podstatu namietaného porušenia v sťažnosti

označených práv odvolávajúc sa na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (napr.

) a v nadväznosti na to vyjadrujúc názor, že v danej veci sú splnené kritériá

na prijatie záveru, že namietaným postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv došlo podľa nej „z dvoch právne

významných príčin:

1. Krajský súd v Košiciach prekročil svoju právomoc v rámci exekučného konania,

keď bez základu v zákone preskúmal vecnú správnosť exekučného titulu; porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu ustanovené SR,

nakoľko napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie nemá zákonný podklad

a odopiera oprávnenému ako účastníkovi konania právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, ktoré je v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 exekučného poriadku exekučným

titulom, na podklade ktorého je exekučný súd povinný vykonať exekúciu voči subjektom

zaviazaným v exekučnom titule na povinnosť zaplatiť pohľadávku oprávneného;

2. Krajský súd v Košiciach v nesúlade s neuviedol, ako vec právne

posúdil; odôvodnenie uznesenia -115 je nedostatočné, právne nepodložené

a riadne neodôvodnené.“.

V ďalších častiach sťažnosti uvádza sťažovateľka argumenty, prostredníctvom

ktorých ozrejmuje, prečo podľa jej názoru došlo v danej veci k prekročeniu právomoci

exekučného súdu, pričom okrem iného poukazuje na to, že „Dôvodom na vyhlásenie

exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie nemôže byť ani neskoršie rozhodnutie súdu, ktorým

bolo inak rozhodnuté o otázke riešenej v konaní, výsledkom ktorého bol exekučný titul.

Bráni tomu materiálna právoplatnosť exekučného titulu znamenajúca jeho záväznosť pre

účastníkov konania a v tomto rozsahu aj pre všetky štátne orgány, a tiež jeho

nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci.

Dôsledkom tejto vlastnosti vykonávaného rozhodnutia je nemožnosť preskúmania jeho

vecnej správnosti v exekučnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. ). V tejto súvislosti sťažovateľ zároveň poukazuje na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. , podľa ktorého právoplatný

rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci

rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je,

vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu. Analogicky je nutné aplikovať tento právny

stav aj na exekučné konanie, kde neprislúcha exekučnému súdu nielen spochybňovať, ale

i rozhodovať o existencii či neexistencii práva, resp. existencii záväzku povinných, ak bolo

takéto právo priznané oprávnenému právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu. Ak

by mal exekučný súd vykonať takéto preskúmanie veci v rámci exekučného konania, muselo

by to byť v zákone výslovne uvedené, pretože takéto preskúmanie ide nad rámec

preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu ().“.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že k porušeniu jej v sťažnosti označených práv došlo

aj nedostatočným odôvodnením namietaného uznesenia krajským súdom «v dôsledku jeho

opomenutia „jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“», ktoré „nemá

kvalitu potrebnú na naplnenie sťažovateľovho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR , ani na spravodlivý proces podľa Dohovoru“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané

Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom

Košice vo veci -115 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. -115 zo dňa 13. apríla

2011 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314 euro

a 16 centov, ktorú je Krajský súd Košice povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do dvoch

mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho

účet.“

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti

v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou podané dovolanie proti

namietanému uzneseniu bolo medzičasom zaslané na vyjadrenie povinným a po jeho

doručení bude spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolaciemu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o neposkytnutí potrebnej súdnej

ochrany jej nároku tým, že krajský súd namietané uznesenie riadne neodôvodnil,

nereflektoval jej argumentáciu, ale najmä svojím postupom prekročil právomoci

exekučného súdu. V súvislosti s tým sťažovateľka tvrdí, že «Prvostupňový a odvolací súd si

v tomto konaní vytvorili vlastný názor, ktorý nemá oporu v platných ustanoveniach zákona

je „šikanovaním“ účastníka konania nad rámec platného zákona, pričom takýmto postupom

súdov sťažovateľ[ka] stratil[a] možnosť vymáhať svoju pohľadávku cestou exekučného

konania napriek skutočnosti, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na jej vymáhanie

touto cestou.

V okolnostiach prípadu súd zastavením exekúcie odoprel sťažovateľ[ke] právo

na súdnu ochranu je[j] už priznaného práva vo fáze exekúcie. „Právny názor“

prvostupňového i odvolacieho súdu je chybný a jeho dôsledkom je odňatie práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa .».

Na základe toho sťažovateľka dospela k záveru, že namietaným uznesením došlo

k porušeniu jej základného práva, ktoré jej garantuje , a tiež práva

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti, ale tiež zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany

svojich a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa

sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním

podaným proti namietanému uzneseniu 16. júna 2011, o ktorom do predbežného

prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté, resp. spis nebol ešte ani postúpený najvyššiemu

súdu ako súdu dovolaciemu. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu

sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú

uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány

súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach

právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým

mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na

skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu

ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Argumentácia sťažovateľky

o podaní sťažnosti pred rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní „za účelom vyhnutia sa

strate práva podať sťažnosť pre stratu lehoty“ v prípade, že by jej dovolanie bolo najvyšším

súdom odmietnuté ako neprípustné, nie je preto odôvodnená.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011