Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 343/2011
PDF · 216.77 KB
No categories available
IV. ÚS 343/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 15/2011 a jeho uznesením z 13. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júla 2011
doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 15/2011 a jeho
uznesením z 13. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Sťažovateľka uviedla, že je právnickou osobou zriadenou z dôvodu vymáhania
pohľadávok štátu. Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie ďalej vyplýva, že sťažovateľka
podala návrh na vykonanie exekúcie, a to na základe právoplatného a vykonateľného
exekučného titulu, ktorým je zmenkový platobný rozkaz č. k. 16 Zm 102/98-24 vydaný
krajským súdom 10. novembra 1998 v spojení s rozsudkom krajského súdu
č. k. 16 Cb 1154/1998-87 zo 7. mája 2004, „ktorým bola spoločnosti P., s. r. o. a A., s. r. o.
uložená povinnosť zaplatiť S., a. s., sumu 49.790,88 euro od 7. 8. 1998 do zaplatenia, trovy
konania vo výške 2.170,88 euro a trovy námietkového konania vo výške 112,10 euro.
Zmenkový platobný rozkaz a rozsudok Krajského súdu Košice nadobudol právoplatnosť pre
spoločnosť P., s. r. o. dňa 1. 7. 2004 a vykonateľnosť dňa 5. 7. 2004. Pre spoločnosť
A., s. r. o. nadobudol právoplatnosť dňa 8. 7. 2005 a vykonateľnosť 12. 7. 2005.“.
Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) vydal 27. októbra 2010 poverenie
pre exekútorku, ktorá následne doručila oprávnenej (t. j. sťažovateľke) aj povinným
upovedomenie o začatí exekúcie. Nadväzne na to vzniesli povinní u exekútorky námietky
proti exekúcii, po preskúmaní ktorých okresný súd dospel k záveru, že je potrebné exekúciu
vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Následne okresný súd vydal 8. decembra 2010 uznesenie č. k. 6 Er 1040/2010-75,
ktorým rozhodol o tom, že vyhlasuje exekúciu za neprípustnú a zastavuje ju. Proti
označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie,
na základe ktorého krajský súd uznesením č. k. 3 CoE 15/2011-115 z 13. apríla 2011
napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že podala „proti uzneseniu Krajského súdu Košice
dovolanie dňa 16. 6. 2011. S prihliadnutím na štatistickú pravdepodobnosť, že Najvyšší súd
SR dovolanie posúdi ako neprípustné a za účelom vyhnutia sa strate práva podať sťažnosť
pre stratu lehoty v takom prípade, sťažovateľ[ka] podáva sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky v lehote určenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítanej
od doručenia rozhodnutia súdu druhej inštancie.“.
Sťažovateľka poukazuje na právnu podstatu namietaného porušenia v sťažnosti
označených práv odvolávajúc sa na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (napr.
IV. ÚS 322/09) a v nadväznosti na to vyjadrujúc názor, že v danej veci sú splnené kritériá
na prijatie záveru, že namietaným postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv došlo podľa nej „z dvoch právne
významných príčin:
1. Krajský súd v Košiciach prekročil svoju právomoc v rámci exekučného konania,
keď bez základu v zákone preskúmal vecnú správnosť exekučného titulu; porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu ustanovené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
nakoľko napadnuté uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie nemá zákonný podklad
a odopiera oprávnenému ako účastníkovi konania právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, ktoré je v zmysle ustanovenia § 41 ods. 1 exekučného poriadku exekučným
titulom, na podklade ktorého je exekučný súd povinný vykonať exekúciu voči subjektom
zaviazaným v exekučnom titule na povinnosť zaplatiť pohľadávku oprávneného;
2. Krajský súd v Košiciach v nesúlade s § 157 ods. 2 OSP neuviedol, ako vec právne
posúdil; odôvodnenie uznesenia 3 CoE 15/2011-115 je nedostatočné, právne nepodložené
a riadne neodôvodnené.“.
V ďalších častiach sťažnosti uvádza sťažovateľka argumenty, prostredníctvom
ktorých ozrejmuje, prečo podľa jej názoru došlo v danej veci k prekročeniu právomoci
exekučného súdu, pričom okrem iného poukazuje na to, že „Dôvodom na vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie nemôže byť ani neskoršie rozhodnutie súdu, ktorým
bolo inak rozhodnuté o otázke riešenej v konaní, výsledkom ktorého bol exekučný titul.
Bráni tomu materiálna právoplatnosť exekučného titulu znamenajúca jeho záväznosť pre
účastníkov konania a v tomto rozsahu aj pre všetky štátne orgány, a tiež jeho
nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci.
Dôsledkom tejto vlastnosti vykonávaného rozhodnutia je nemožnosť preskúmania jeho
vecnej správnosti v exekučnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 5 Cdo 147/2002). V tejto súvislosti sťažovateľ zároveň poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 100/2001, podľa ktorého právoplatný
rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci
rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je,
vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu. Analogicky je nutné aplikovať tento právny
stav aj na exekučné konanie, kde neprislúcha exekučnému súdu nielen spochybňovať, ale
i rozhodovať o existencii či neexistencii práva, resp. existencii záväzku povinných, ak bolo
takéto právo priznané oprávnenému právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu. Ak
by mal exekučný súd vykonať takéto preskúmanie veci v rámci exekučného konania, muselo
by to byť v zákone výslovne uvedené, pretože takéto preskúmanie ide nad rámec
preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (I. ÚS 5/2000).“.
Sťažovateľka taktiež tvrdí, že k porušeniu jej v sťažnosti označených práv došlo
aj nedostatočným odôvodnením namietaného uznesenia krajským súdom «v dôsledku jeho
opomenutia „jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“», ktoré „nemá
kvalitu potrebnú na naplnenie sťažovateľovho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR , ani na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom
Košice vo veci 3 CoE 15/2011-115 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 3 CoE 15/2011-115 zo dňa 13. apríla
2011 sa ruší. Vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314 euro
a 16 centov, ktorú je Krajský súd Košice povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do dvoch
mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho
účet.“
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti
v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľkou podané dovolanie proti
namietanému uzneseniu bolo medzičasom zaslané na vyjadrenie povinným a po jeho
doručení bude spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolaciemu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o neposkytnutí potrebnej súdnej
ochrany jej nároku tým, že krajský súd namietané uznesenie riadne neodôvodnil,
nereflektoval jej argumentáciu, ale najmä svojím postupom prekročil právomoci
exekučného súdu. V súvislosti s tým sťažovateľka tvrdí, že «Prvostupňový a odvolací súd si
v tomto konaní vytvorili vlastný názor, ktorý nemá oporu v platných ustanoveniach zákona
je „šikanovaním“ účastníka konania nad rámec platného zákona, pričom takýmto postupom
súdov sťažovateľ[ka] stratil[a] možnosť vymáhať svoju pohľadávku cestou exekučného
konania napriek skutočnosti, že boli splnené všetky zákonné predpoklady na jej vymáhanie
touto cestou.
V okolnostiach prípadu súd zastavením exekúcie odoprel sťažovateľ[ke] právo
na súdnu ochranu je[j] už priznaného práva vo fáze exekúcie. „Právny názor“
prvostupňového i odvolacieho súdu je chybný a jeho dôsledkom je odňatie práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.».
Na základe toho sťažovateľka dospela k záveru, že namietaným uznesením došlo
k porušeniu jej základného práva, ktoré jej garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy, a tiež práva
garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo samotnej sťažnosti, ale tiež zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany
svojich ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa
sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním
podaným proti namietanému uzneseniu 16. júna 2011, o ktorom do predbežného
prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté, resp. spis nebol ešte ani postúpený najvyššiemu
súdu ako súdu dovolaciemu. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu
sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú
uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány
súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach
právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým
mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na
skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu
ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol
sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť
až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu
do základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané
porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že
sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že
lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra
2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Argumentácia sťažovateľky
o podaní sťažnosti pred rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní „za účelom vyhnutia sa
strate práva podať sťažnosť pre stratu lehoty“ v prípade, že by jej dovolanie bolo najvyšším
súdom odmietnuté ako neprípustné, nie je preto odôvodnená.
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného
prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011