Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 242/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Z. D., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3 a a 3 a Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom

sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. decembra 2007 a postupom Krajského súdu

v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. novembra 2008

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2008 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 3, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn.

a jeho rozsudkom z 19. decembra 2007 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 18. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 19. decembra 2007 uznaný za vinného z prečinu

ublíženia na zdraví podľa a na skutkovom základe

uvedenom vo výrokovej časti označeného rozsudku. Podľa § 157 ods. 2 s použitím § 36

písm. j) a mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody

vo výmere pätnásť mesiacov so skúšobnou dobou vo výmere dvoch rokov. Zároveň mu bol

podľa a uložený aj trest zákazu činnosti riadiť motorové

vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu dvoch rokov. Proti uvedenému prvostupňovému

rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 18. novembra 2008 tak, že podľa jeho odvolanie

(ako aj odvolanie podané Okresnou prokuratúrou Komárno) ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že do konania v jeho trestnej veci pribratý znalec

z odboru dopravy a dopravných nehôd nezohľadnil pri vypracovaní znaleckého posudku

všetky údaje, na ktoré poukazoval, ako aj to, že znalec nedal odpovede na všetky otázky,

ktoré bolo v rámci trestného konania potrebné zodpovedať. Nedostatky znaleckého posudku

sťažovateľ zo svojho pohľadu v sťažnosti podrobne analyzuje dospejúc k názoru, že

„znalec Ing. B. nevzal do úvahy a znalecky neskúmal mnou vyššie uvedené dôkazy a teda

ani ich nemohol vyhodnotiť a takto nemohli byť výsledky použité v tomto trestnom konaní,

čo je jasným dôkazom nedostatočného dokazovania a tým nenáležitého zistenia skutkového

stavu veci, následkom čoho vyhlásený rozsudok nemôže byť spravodlivý...“.

Za porušenie princípu rovnosti strán v trestnom konaní, ako aj porušenie práva

na obhajobu považuje sťažovateľ to, že jeho návrh na odročenie hlavného pojednávania

z dôvodu predloženia nového znaleckého posudku bol okresným súdom zamietnutý. Preto si

na vlastné náklady zabezpečil vypracovanie nového znaleckého posudku, v ktorom nový

znalec „odpovedal úplne odlišne na položené otázky, ako prvý znalec“. Závery nového

znaleckého posudku, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ neporušil dopravné predpisy a ani

nezapríčinil zrážku oboch vozidiel, sú pre sťažovateľa dôležité, pretože zásadným

spôsobom ovplyvnili jeho postavenie v trestnej veci. Keďže krajský súd pri svojom

rozhodovaní nevzal do úvahy aj znalecké zistenia nového znaleckého posudku a nenariadil

kontrolné znalecké dokazovanie, sťažovateľ sa s jeho uznesením z 18. novembra 2008

nestotožňuje, a preto podáva túto sťažnosť.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým

vysloví, „že v uznesení Krajského súdu v Nitre pod č. zo dňa 18. 11. 2008

a tiež v konaní pred odvolacím súdom v Nitre pod č. a v rozsudku Okresného

súdu v Komárne pod č. k. zo dňa 19. 12. 2007 a tiež v konaní pred

prvostupňovým súdom v Komárne pod č. k. boli porušené základné práva

a slobody sťažovateľa zakotvené v Ústave SR v čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50

ods. 3, zakotvené v Listine základných práv a slobôd v čl. 37 ods. 2, ods. 3 a čl. 40 ods. 3,

zakotvené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1, ods. 2,

ods. 3 písm. b), ods. 3 písm. c) a čl. 13 a vec vrátil na ďalšie konanie, a aby bolo

rozhodnuté o priznaní finančného zadosťučinenia vo výške 200.000 Sk.“.

Sťažovateľ taktiež žiada o „náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré trovy považuje

za účelne vynaložené“.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

okresnému súdu bolo 13. januára 2009 doručené dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 18. novembra 2008. Vec bola 21. októbra 2009

predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

na rozhodnutie o dovolaní. Ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti nebolo o podanom

dovolaní rozhodnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu krajského súdu vo veci

vedenej pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. novembra 2008, ako aj konania

na prvostupňovom súde z hľadiska rešpektovania označených práv sťažovateľa, v dôsledku

namietaného porušenia ktorých sa domáha, ako v konaní pred ústavným súdom, tak zároveň

aj podaním dovolania najvyššiemu súdu, zrušenia oboch namietaných uznesení a vrátenia

veci na nové konanie. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania

(v zásade totožným s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa –

namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba

dodať, že sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142

ods. 1 a ).

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, ako

aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010