Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (33)IV. ÚS 242/2010
PDF · 212.78 KB
No categories available
IV. ÚS 242/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Z. D., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom
sp. zn. 2 T 149/2007 a jeho rozsudkom z 19. decembra 2007 a postupom Krajského súdu
v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 67/2008 a jeho uznesením z 18. novembra 2008
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra
2008 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom sp. zn. 2 T 149/2007
a jeho rozsudkom z 19. decembra 2007 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 67/2008 a jeho uznesením
z 18. novembra 2008.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 149/07 z 19. decembra 2007 uznaný za vinného z prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe
uvedenom vo výrokovej časti označeného rozsudku. Podľa § 157 ods. 2 s použitím § 36
písm. j) a § 38 ods. 3 Trestného zákona mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody
vo výmere pätnásť mesiacov so skúšobnou dobou vo výmere dvoch rokov. Zároveň mu bol
podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona uložený aj trest zákazu činnosti riadiť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu dvoch rokov. Proti uvedenému prvostupňovému
rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
3 To 67/2008 z 18. novembra 2008 tak, že podľa § 319 Trestného poriadku jeho odvolanie
(ako aj odvolanie podané Okresnou prokuratúrou Komárno) ako nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že do konania v jeho trestnej veci pribratý znalec
z odboru dopravy a dopravných nehôd nezohľadnil pri vypracovaní znaleckého posudku
všetky údaje, na ktoré poukazoval, ako aj to, že znalec nedal odpovede na všetky otázky,
ktoré bolo v rámci trestného konania potrebné zodpovedať. Nedostatky znaleckého posudku
sťažovateľ zo svojho pohľadu v sťažnosti podrobne analyzuje dospejúc k názoru, že
„znalec Ing. B. nevzal do úvahy a znalecky neskúmal mnou vyššie uvedené dôkazy a teda
ani ich nemohol vyhodnotiť a takto nemohli byť výsledky použité v tomto trestnom konaní,
čo je jasným dôkazom nedostatočného dokazovania a tým nenáležitého zistenia skutkového
stavu veci, následkom čoho vyhlásený rozsudok nemôže byť spravodlivý...“.
Za porušenie princípu rovnosti strán v trestnom konaní, ako aj porušenie práva
na obhajobu považuje sťažovateľ to, že jeho návrh na odročenie hlavného pojednávania
z dôvodu predloženia nového znaleckého posudku bol okresným súdom zamietnutý. Preto si
na vlastné náklady zabezpečil vypracovanie nového znaleckého posudku, v ktorom nový
znalec „odpovedal úplne odlišne na položené otázky, ako prvý znalec“. Závery nového
znaleckého posudku, z ktorých vyplýva, že sťažovateľ neporušil dopravné predpisy a ani
nezapríčinil zrážku oboch vozidiel, sú pre sťažovateľa dôležité, pretože zásadným
spôsobom ovplyvnili jeho postavenie v trestnej veci. Keďže krajský súd pri svojom
rozhodovaní nevzal do úvahy aj znalecké zistenia nového znaleckého posudku a nenariadil
kontrolné znalecké dokazovanie, sťažovateľ sa s jeho uznesením z 18. novembra 2008
nestotožňuje, a preto podáva túto sťažnosť.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví, „že v uznesení Krajského súdu v Nitre pod č. 3 To 67/2008 zo dňa 18. 11. 2008
a tiež v konaní pred odvolacím súdom v Nitre pod č. 3 To 67/2008 a v rozsudku Okresného
súdu v Komárne pod č. k. 2 T 149/07 zo dňa 19. 12. 2007 a tiež v konaní pred
prvostupňovým súdom v Komárne pod č. k. 2 T 149/07 boli porušené základné práva
a slobody sťažovateľa zakotvené v Ústave SR v čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50
ods. 3, zakotvené v Listine základných práv a slobôd v čl. 37 ods. 2, ods. 3 a čl. 40 ods. 3,
zakotvené v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1, ods. 2,
ods. 3 písm. b), ods. 3 písm. c) a čl. 13 a vec vrátil na ďalšie konanie, a aby bolo
rozhodnuté o priznaní finančného zadosťučinenia vo výške 200.000 Sk.“.
Sťažovateľ taktiež žiada o „náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré trovy považuje
za účelne vynaložené“.
V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že
okresnému súdu bolo 13. januára 2009 doručené dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 3 To 67/2008 z 18. novembra 2008. Vec bola 21. októbra 2009
predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
na rozhodnutie o dovolaní. Ku dňu predbežného prerokovania sťažnosti nebolo o podanom
dovolaní rozhodnuté.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu krajského súdu vo veci
vedenej pod sp. zn. 3 To 67/2008 a jeho uznesením z 18. novembra 2008, ako aj konania
na prvostupňovom súde z hľadiska rešpektovania označených práv sťažovateľa, v dôsledku
namietaného porušenia ktorých sa domáha, ako v konaní pred ústavným súdom, tak zároveň
aj podaním dovolania najvyššiemu súdu, zrušenia oboch namietaných uznesení a vrátenia
veci na nové konanie. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania
(v zásade totožným s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako
aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych
rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť
až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu
do základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy –
namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba
dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy a § 1 Trestného poriadku).
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že
lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, ako
aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného
prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010