Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 449/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Marekom Tkáčom, Námestie

sv. Martina 39, Lipany, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , ako aj práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 30. januára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Marekom Tkáčom, Námestie sv. Martina 39, Lipany, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. januára 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. apríla 2018.

Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) 6. októbra 2016 sa sťažovateľ ako otec maloletej dcéry ,

(ďalej len „maloletá“), domáhal zníženia výživného zo sumy 350 €

mesačne na sumu 100 € mesačne, a to počnúc dňom 1. mája 2017.

Okresný súd rozsudkom č. k. -92 z 2. mája 2017 návrh sťažovateľa

na zníženie výživného zamietol. Proti označenému rozsudku sťažovateľ podal odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. -129

z 30. januára 2018 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. marca 2018.

Sťažovateľ s označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu nesúhlasí.

Podľa jeho názoru rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom krajského

súdu došlo k porušeniu jeho práv garantovaných , dohovorom a dodatkovým

protokolom, keďže obe rozhodnutia sú neodôvodnené a arbitrárne. Označené rozsudky

okresného súdu a krajského súdu vychádzajú podľa jeho argumentácie z nesprávneho

právneho posúdenia veci, pričom v jeho veci konajúce všeobecné súdy dospeli na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistili skutočný stav

veci, predmetné konania majú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

a napokon nesprávnym procesným postupom mu malo byť znemožnené uskutočňovať

procesné práva v takej intenzite, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

K nesprávnemu zisteniu skutkového stavu došlo podľa sťažovateľa preto, že v jeho

veci konajúce súdy si neobstarali spisy Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

a Krajského súdu v Prešove sp. zn. .

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že krajský súd pri rozhodovaní v rozpore s § 385

ods. 1 vychádzal aj zo zápisnice z pojednávania Krajského

súdu v Prešove z 23. júna 2016 (sp. zn. ), teda doplnil dokazovanie o túto

zápisnicu predloženú sťažovateľom spolu s odvolaním, a to bez nariadenia odvolacieho

pojednávania. Okresný súd a krajský súd podľa sťažovateľa vôbec neprihliadli na to, že

Krajský súd v Prešove vychádzal iba zo skutkového a právneho stavu zisteného Okresným

súdom Stará Ľubovňa k 25. septembru 2014, t. j. vzali do úvahy iba to, že sťažovateľ má

vyživovaciu povinnosť len voči dvom deťom z prvého manželstva (medzi ktoré patrí aj

maloletá), a nie aj voči ďalším dvom deťom z druhého manželstva. Sťažovateľ zdôrazňuje,

že pri predchádzajúcom určovaní výšky výživného na maloletú sa neprihliadalo na jeho

ďalšie vyživovacie povinnosti (voči ďalším dvom deťom a druhej manželke, ktorá je

na rodičovskej dovolenke).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo ... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. -128, zo dňa 30. 01. 2018,

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -128, zo dňa 30. 01.

2018, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku

krajského súdu č. k. -128 z 30. januára 2018 dovolanie, a to priamo

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý podanie

sťažovateľa 26. apríla 2018 odstúpil okresnému súdu na ďalší procesný postup.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z už citovaného ústavný súd zdôrazňuje, že jeho

právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je založená na princípe

subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je

a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu, pričom dôsledky jeho uplatnenia sú konkretizované v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde (porovnaj m. m. , , , ).

Pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ

podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, a to priamo najvyššiemu

súdu, ktorý ho 26. apríla 2018 odstúpil okresnému súdu na ďalší procesný postup.

Vychádzajúc z tohto zistenia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podaním

dovolania a podaním sťažnosti podľa ústavnému súdu vedome vytvoril

stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd

ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho

princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch

rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci

dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,

možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné

(porovnaj napr. ).

Ústavný súd v zistených okolnostiach rešpektujúc princíp subsidiarity svojej

právomoci zdôrazňuje, že prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

môže až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci (vo prípade sťažovateľa najvyšší súd ako

dovolací súd) už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd

napraviť. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu pritom je aj právny názor, podľa

ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,

ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady

ratione temporis odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

ako neprípustnú.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru

(m. m. napr. , , , , ),

podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, t. j. v prípade sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu),

s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto

dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že

dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť ako oneskorene

podanú (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 12. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018