Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 41/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť mesta Levice, Námestie

hrdinov 1, Levice, zastúpeného LEGATE, s. r. o., Gunduličova 6, Bratislava, konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Petra Vrábela, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , a Slovenskej

republiky v spojení s , a

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -634 z 12. marca 2013 a jeho

základných práv podľa a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mesta Levice o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013

doručená sťažnosť mesta Levice, Námestie hrdinov 1, Levice (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného LEGATE, s. r. o., Gunduličova 6, Bratislava, konajúca prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Petra Vrábela, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , a (ďalej len

„ústava“) v spojení s , a uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -634 z 12. marca 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 24. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

o zrušenie rozhodcovského rozsudku doručenou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) 12. júla 2011 (konanie vedené pod sp. zn. ) domáha zrušenia

rozhodcovského rozsudku vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej

a priemyselnej komory v Bratislave, zriadeným pri Slovenskej obchodnej a priemyselnej

komore (ďalej len „rozhodcovský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Rsp M-19/2009 zo

7. júna 2011 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) proti žalovanej – obchodnej spoločnosti

AMAZING CO., Capital City, Independence Avenue, P. O. Box 1312, Victoria, Mahé,

Seychelská republika (ďalej len „žalovaná“, v citáciách aj „odporca“). Podľa

rozhodcovského rozsudku je sťažovateľ povinný žalovanej uhradiť

„Sumu 135.366,91 EUR spolu s 13 % úrokom z omeškania p. a. odo dňa 6. 10. 2005

do zaplatenia a zmluvnej pokuty 97.599,54 EUR,

sumu 399.377,60 EUR spolu s 13 % úrokom z omeškania p. a. odo dňa 11. 10. 2005

do zaplatenia a zmluvnej pokuty 286.952,80 EUR,

sumu 63.372,27 EUR spolu s 14 % úrokom z omeškania p. a. odo dňa 1. 11. 2006 do

zaplatenia a zmluvnej pokuty 33.302,13 EUR,

sumu 25.675,50 EUR spolu s 14 % úrokom z omeškania p. a. odo dňa 1. 11. 2006 do

zaplatenia a zmluvnej pokuty 13.492,48 EUR a

náhradu trov konania 50.664,48 EUR s DPH a trov právneho zastúpenia vo výške

44.757,59 EUR s DPH.“.

Uvedené pohľadávky nadobudla žalovaná ako postupník postúpením pohľadávok od

obchodnej spoločnosti NEFRETITI, s. r. o., ako postupcu, pričom žalovanej bol na základe

rozhodcovského rozsudku, ktorého zrušenia sa sťažovateľ v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. domáha, popri iných nárokoch priznaný nárok z faktúry

č. 30-09/2005 na zaplatenie sumy 399 377,60 € (ďalej aj „pohľadávka“),

„ktorý predstavuje podstatnú výšku súdne priznanej pohľadávky odporcu. Je

potrebné upozorniť, že AMAZING CO. opiera oprávnenosť pohľadávky z faktúry č. 30-

09/2005 na zaplatenie sumy vo výške 399.377,60 EUR... o

a) § 11 ods. 1 písm. b) Zmluvy o zabezpečení výstavby a podmieňujúcich

a súvisiacich činností pre Priemyselný park Levice Géňa zo dňa 21. 10. 2004“ (ďalej len

„zmluva na priemyselný park“), ako aj

„b) § 5 ods. 4 Dodatku č. 1 k Zmluve o užívaní zariadení a vstupoch na pozemky

pri realizácii zabezpečenia výstavby a podmieňujúcich a súvisiacich činností pre

priemyselný park Levice - Géňa zo dňa 27. 9. 2004“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ a obchodná spoločnosť NEFRETITI,

s. r. o., uzavreli 21. októbra 2004 Zmluvu o zabezpečení výstavby a podmieňujúcich

a súvisiacich činností pre priemyselný park Levice Géňa (ďalej len „zmluva na priemyselný

park“), pričom v súlade s § 11 tejto zmluvy sa sťažovateľ zaviazal zaplatiť nad rámec

odmeny obchodnej spoločnosti NEFRETITI, s. r. o., oprávnené náklady, ktoré jej vzniknú

v súvislosti s plnením zmluvy na priemyselný park. Dňa 27. septembra 2004 podpísali

obchodná spoločnosť NEFRETITI, s. r. o., a obchodná spoločnosť PM ZBROJNÍKY, a. s.,

zmluvu o užívaní zariadení a vstupoch na pozemky pri realizácii zabezpečenia výstavby

a podmieňujúcich a súvisiacich činností pre priemyselný park Levice – Géňa (ďalej len

„zmluva na vstupy“) a 4. novembra 2004 dodatok č. 1 k zmluve na vstupy, ktorý zmenil § 5

zmluvy na vstupy v zmysle nároku obchodnej spoločnosti PM Zbrojníky, a. s., dostať od

obchodnej spoločnosti NEFRETITI, s. r. o., „odmenu za akékoľvek súhlasy za vstupy na

pozemky uvedené v § 3 Zmluvy v súvislosti s vybudovaním Priemyselného parku Levice –

Géňa najmä, inžinierskych sietí (trvalých) prípojok a komunikácií za obdobie od

04. novembra 2005 do 30. septembra 2005 vo výške 11.900.000,- Skk. Tento Dodatok č. 1

k Zmluve bude slúžiť ako daňový doklad, faktúra (základ dane 10.000.000,- Skk + 19 %

DPH 1.900.000,- Sk, spolu odmena 11.900.000,- Skk)“ (citované z dodatku č. 1 k zmluve na

vstupy, pozn.).

Sťažovateľ doručil 20. júna 2011 Okresnému súdu Banská Bystrica žalobu o určenie

neplatnosti dodatku č. 1 k zmluve na vstupy (konanie vedené pod sp. zn. ),

na základe ktorého vystavila obchodná spoločnosť NEFRETITI, s. r. o. (postupca

pohľadávok), sťažovateľovi „údajnú faktúru č. 30-09/2005 zo dňa 30. 9. 2005 na celkovú

sumu 12.031.649,50 Sk, t. j. 399.377.60 EUR“. Uznesením okresného súdu

č. k. -96 z 21. septembra 2011 tento odložil vykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku, a to až do právoplatného rozhodnutia v merite veci. Proti označenému uzneseniu

okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol tak, že ho

uznesením č. k. -333 z 30. novembra 2011 potvrdil. Okresný súd uznesením

č. k. -500 z 20. septembra 2012 žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa zo 4. októbra 2012 sa pred krajským súdom

vedie konanie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. -500

z 20. septembra 2012 [ďalej len „odvolacie konanie“ (odvolacie konanie je krajským súdom

vedené pod sp. zn. , pozn.)].

Sťažovateľ sa návrhom z 27. februára 2013 domáhal prerušenia odvolacieho konania

v zmysle (ďalej aj „OSP“), a to až do

právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn.

. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -634 z 12. marca

2013 (napadnutým uznesením, pozn.) zamietol návrh sťažovateľa na prerušenie konania.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Sťažovateľ napáda uznesenie KS BA o zamietnutí návrhu na prerušenie konania aj

z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko Krajský súd

v Bratislave celkom nepochopiteľne dospel k nesprávnym právnym záverom, že nie je

hospodárnejšie a dôvodné čakať na výsledok súdneho konania pred Okresným súdom

Banská Bystrica, a že v danom prípade nenastala situácia pre prerušenie konania podľa

a ani pre obligatórne prerušenie konania podľa

písm. b) .

Krajský súd v Bratislave opieral svoj záver o ust. a , pričom

vyjadril, že otázku absolútnej neplatnosti dodatku č. 1 si súd môže posúdiť ako otázku

predbežnú sám, ak bude pre jeho rozhodnutie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku

podstatná (teda majúca vplyv na rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku pre

existenciu niektorého z dôvodov podaných v žalobe a vyplývajúceho z ust. § 40 ods. 1 zák.

č. ). Z uvedeného vyplýva, že Krajský súd v Bratislave nerešpektuje

a nezohľadňuje ako dôvod pre prerušenie konaní a prekážku pre vedenie odvolacieho

konania skoršie súdne konanie na Okresnom súde Banská Bystrica, pritom práve v tomto

konaní sa má vyriešiť a meritórne posúdiť otázka, ktorú nie je Krajský súd v Bratislave

v odvolacom konaní oprávnený riešiť, a to platnosť či neplatnosť dodatku č. 1 zo dňa

4. 11. 2004 k Zmluve na vstupy. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica v konaní

o neplatnosť dodatku č. I zo dňa 4. 11. 2004 k Zmluve na vstupy bude mať rozhodujúci

význam pre posúdenie nárokov z rozhodcovského rozsudku, ktorého zrušenie je predmetom

odvolacieho konania pred Krajským súdom v Bratislave.

... ak by Krajský súd v Bratislave chcel vecne posúdiť absolútnu neplatnosť Dodatku

č. 1, mal by rešpektovať skutočnosť, že túto právnu otázku, t. j. „tú istú vec“ posudzuje

meritórne iný príslušný súd, a to v rámci už prv začatého konania. Navyše Krajský súd

v Bratislave nemôže rozširovať predmet konania o zrušení rozhodcovského rozsudku

o meritórne posudzovanie predmetu rozhodcovského konania, ktorým posudzovanie

oprávneností pohľadávky (titulu pohľadávky) určite je. Práve takýmto konaním dôjde

k postupu, ktorým sa odníme sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko prípadné

rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (zahŕňajúce posúdenie absolútnej neplatnosti

Dodatku č. 1), ktoré by predchádzalo rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica

v konaní o neplatnosť právneho úkonu by spôsobilo právnu neistotu na strane

sťažovateľa...»

Vo vzťahu k vylúčeniu vecného preskúmania rozhodcovského rozsudku v rámci

konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku sťažovateľ argumentuje rozsudkom

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 30. októbra 2009, podľa

ktorého s prihliadnutím na povahu rozhodcovského konania, ktorého zmyslom je prenesenie

a rozhodovanie určitého druhu sporu zo súdu na rozhodcu, a z dôvodov, podľa ktorých

môže byť rozhodcovský nález zrušený, možno vyvodiť, že úmyslom zákonodarcu bolo vylúčiť

súdny prieskum vecnej správnosti veci.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ považuje napadnuté

uznesenie krajského súdu za arbitrárne a celkom zjavne nesprávne, porušujúce jeho právo

na spravodlivé súdne konanie a riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označeného základného práva na súdnu

ochranu podľa napadnutým uznesením krajského súdu tým, že

„a) Krajský súd v Bratislave prejudikoval, že si môže posúdiť neplatnosť Dodatku č. 1 sám,

pričom opomenul, že je viazaný odvolacími dôvodmi a zamýšľa v konaní meritórne posúdiť

právny základ pohľadávky žalovanej v rozhodcovskom konaní, napriek tomu, že predmetom

konania o zrušení rozhodcovského rozsudku je výlučne iba posudzovanie a preskúmavanie

procesného postupu rozhodcovského súdu a nie preskúmanie vecnej správnosti

rozhodcovského rozsudku. Tento princíp vyplýva aj z povahy právnej úpravy týkajúcej sa

žaloby, ktorú možno podať len zo závažných dôvodov taxatívne vymedzených v § 40 ZRK.

b) napriek skutočnosti, že sťažovateľ žiadal na základe svojej žiadosti zo dňa

27. 02. 2013 o prerušenie konania v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku, Krajský súd v Bratislave mal konanie prerušiť v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b)

, nakoľko rozhodnutie v odvolacom konaní o zrušení

rozhodcovského rozsudku závisí od otázky, ktorú nie je Krajský súd v Bratislave v tomto

konaní oprávnený riešiť, keďže by išlo o preskúmanie vecnej správnosti rozhodcovského

rozsudku, čo nie je prípustné. Vyslovením neplatnosti Dodatku č. 1 zo strany Okresného

súdu Banská Bystrica bude jednoznačne daný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku

v zmysle ust. o rozhodcovskom konaní, avšak

sťažovateľ sa nebude môcť z uvedeného dôvodu účinne domáhať zrušenia rozhodcovského

rozsudku, nakoľko nesprávnym postupom Krajského súdu bude nútený sa prioritne domáhať

obnovy konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, čím sa zbytočne skomplikuje

postavenie sťažovateľa a zabráni sa mu účinne sa domáhať ochrany pred nezákonným

rozhodnutím rozhodcovského súdu.“.

Základné právo na zákonného sudcu podľa bolo podľa

sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu porušené tým, že

„Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č. k. -96 z 21. 09. 2011 súd

odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, a to až do právoplatného rozhodnutia

o návrhu na zrušenie - rozhodnutie vydala sudkyňa JUDr. Zuzana Moťovská Dobošová.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal AMAZING CO. odvolanie, avšak Krajský súd

v Bratislave svojím uznesením č. k. -333 zo dňa 30. 11. 2011 uznesenie

Okresného súdu Bratislava I, č. k. -96 z 21. 09. 2011 potvrdil. V odvolacom

konaní o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku rozhodoval senát

obchodnoprávneho kolégia 3 Cob, kde bola predsedkyňou senátu JUDr. Helena

Škrinárová, JUDr. Elena Ondrišová a JUDr. Miroslava Janečková boli členkami senátu.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I, č. k. -500 z 20. 09. 2012 súd

návrh sťažovateľa na začatie konania zamietol - rozhodnutie vydala sudkyňa JUDr. Zuzana

Moťovská Dobošová. Na základe odvolania sťažovateľa zo dňa 04. 10. 2012 bola

predmetná právna vec postúpená na Krajský súd v Bratislave sp. zn. ,

pričom bola pridelená senátu obchodnoprávneho kolégia 2 Cob pozostávajúceho zo

sudcov: JUDr. Lenka Praženková (predseda senátu). JUDr. Oľga Bahníková (člen senátu),

JUDr. Zita Ilčíková (člen senátu). V odvolacom konaní potom rozhodoval o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania nesprávne obsadený senát pozostávajúci zo sudcov:

JUDr. Lenka Praženková (predseda senátu), JUDr. Oľga Bahníková (člen senátu),

JUDr. Zita Ilčíková (člen senátu). Stalo sa tak napriek tomu, že v čase pridelenia veci

senátu 2 Cob, nedošlo k reorganizácii senátu 3 Cob a tento fungoval v zmysle vtedy

platného rozvrhu práce pre rok 2012 v takom zložení ako v čase, keď rozhodoval o odvolaní

proti rozhodnutiu o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku v roku 2011.

Sťažovateľ preto namieta, že senát 3 Cob má rozhodovať aj o odvolaní voči rozsudku

o zamietnutí žaloby o zrušení rozhodcovského rozsudku a ďalej poukazuje na skutočnosť, že

neexistoval dôvod pre pridelenie veci inému senátu náhodným výberom, keďže zákonný

senát už predtým danú vec prejednával a vo veci rozhodol (rozhodnutie o odvolaní proti

uzneseniu o odklade vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku).“.

Porušenie základného práva vlastniť majetok podľa napadnutým

uznesením krajského súdu sťažovateľ odôvodňuje tým, že

„... neprerušením konania vznikne na strane sťažovateľa nenapraviteľná ujma,

v prípade ak Krajský súd v Bratislave právoplatne rozhodne v konaní o zrušení

rozhodcovského rozsudku v prospech sťažovateľa. V dôsledku toho odpadne dôvod pre

odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku a tým odpadne aj prekážka pre výkon

exekúcie judikovanej pohľadávky v prospech AMAZING CO. ako oprávneného. Výkon

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku môže výrazne zasiahnuť do hospodárenia

a výkonu základných právomocí mesta Levice v zmysle o obecnom

zriadení, či už z hľadiska výkonu pôsobnosti mesta na úseku samosprávy alebo prenesenej

Štátnej správy, a to najmä môže negatívne ovplyvniť vykonávanie úkonov súvisiacich

s hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom mesta, ekonomickou Činnosťou,

vytváraním účinného systému kontroly a vytváraním vhodných organizačných, finančných,

personálnych a materiálnych podmienok na nezávislý výkon kontroly, výstavbu a údržbu

a vykonávanie správy miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecného cintorína,

kultúrnych, Športových a ďalších obecných zariadení, kultúrnych pamiatok, pamiatkových

území a pamätihodností obce, zabezpečovanie verejnoprospešných služieb, najmä

nakladanie s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom, udržiavanie čistoty

v meste, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia, zásobovanie vodou,

odvádzanie odpadových vôd, nakladanie s odpadovými vodami zo žúmp a miestnu verejnú

dopravu.“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 26. augusta 2013 sťažovateľ rozšíril sťažnosť

o namietané porušenie svojich základných práv podľa a

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2013, ktorým tento ako

dovolací súd odmietol jeho dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Sťažovateľ v podaní z 26. augusta 2013 odôvodňuje namietané porušenie ním označených

základných práv podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu tým, že najvyšší

súd podal „ústavne nekonformný výklad rozvrhu práce pre Krajský súd Bratislava. Zároveň

tým aj Najvyšší súd odoprel sťažovateľovi ochranu jeho ústavného práva na zákonného

sudcu. Zásah do základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a uznesením Najvyššieho súdu

č. k. zo dňa 24. 06. 2013 nastal porušením práva účastníka konania na

riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí vychádzať z takého výkladu a uplatňovania

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré je

v súlade s . Sťažovateľ nesúhlasí so záverom Najvyššieho súdu, ktorý zastáva názor,

že v odvolacích agendách sa veci prideľujú senátom náhodným výberom...“, keďže tento

„nezohľadňuje bod IV. ods. 3 Všeobecných pravidiel, ktorý ustanovuje, že v prípade

viacerých odvolaní v jednom súdnom spise a zapisovaní ďalšieho čísla v spise o odvolaní

proti ďalšiemu rozhodnutiu rozhodne ten odvolací senát, ktorému bola podľa poradia

pridelená prvá vec s tým, že uvedená vec sa započíta do poradia ako nový nápad“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa sťažovateľ

ďalej uvádza, že najvyšší súd «sa nevysporiadal dôsledne a adekvátnym spôsobom

s dovolacími dôvodmi podľa a ... Úlohou dovolacieho súdu bolo

skúmať vady v odvolacom konaní a nie sa uspokojiť v posudzovaní dovolania s tým, že

odvolací súd svoje závery „len“ odôvodnil. Pre posúdenie relevantnosti dovolacích

dôvodov a prípustnosti dovolania ako takého nepostačuje, pokiaľ sa dovolací súd obmedzí

len na skúmanie, či závery odvolacieho súdu sú (vôbec) odôvodnené.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -634 zo dňa 12. 03. 2013

porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, právo na zákonného

sudcu podľa čl. 48 ods. 1, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1,

a SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa

24. 06. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1, právo na

zákonného sudcu podľa SR.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. zo dňa 24. 06. 2013 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. k. -634 zo dňa 12. 03. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní na účet

sťažovateľa uhradiť náhradu trovy konania sťažovateľa do 15 dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Zo sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodňuje tým, že dovolací súd

sa «nevysporiadal dôsledne a adekvátnym spôsobom s dovolacími dôvodmi podľa § 237

písm. d) a f) ... Pre posúdenie relevantnosti dovolacích dôvodov a prípustnosti

dovolania ako takého nepostačuje, pokiaľ sa dovolací súd obmedzí len na skúmanie, či

závery odvolacieho súdu sú (vôbec) odôvodnené.».

Namietané porušenie základného práva podľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým tým, že najvyšší súd

v ňom uplatnil „nekonformný výklad rozvrhu práce pre Krajský súd Bratislava“, ktorý

podľa sťažovateľa „nezohľadňuje bod IV. ods. 3 Všeobecných pravidiel, ktorý ustanovuje,

že v prípade viacerých odvolaní v jednom súdnom spise a zapisovaní ďalšieho čísla v spise

o odvolaní proti ďalšiemu rozhodnutiu rozhodne ten odvolací senát, ktorému bola podľa

poradia pridelená prvá vec s tým, že uvedená vec sa započíta do poradia ako nový nápad“.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa odňatia jeho možnosti konať pred súdom [§ 237

písm. f) , pozn.] najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Vyplývajúc zo znenia citovaného ustanovenia , ide o fakultatívne prerušenie

konania, čo znamená, že súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie

konania je na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť

tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Zahŕňa prípady, keď súd neurobí iné vhodné opatrenia,

možnosť ktorých má súd zvážiť ešte pred tým, než by konanie prerušil. Vo vzťahu

k prerušeniu konania podľa je podstatné, že nejde o prípad,

kedy by sa v inom konaní riešila otázka významná pre rozhodnutie súdu, ktorú by si súd

nebol oprávnený sám vyriešiť, ale o prípad, kedy je konajúci súd síce oprávnený vyriešiť

určitú otázku ako otázku predbežnú, avšak z rôznych dôvodov (napr. z dôvodu

hospodárnosti konania), je vhodnejšie vyčkať na rozhodnutie iného orgánu, najčastejšie

súdu. Pokiaľ v danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že nie je hospodárnejšie

a dôvodné čakať na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, rešpektujúc ust. § 157

ods. 2 (ktorá norma sa v zmysle O. s. p, v plnej miere uplatňuje aj

v odvolacom konaní), nemožno mu vytýkať, že dovolateľovi odňal možnosť konať pred

súdom.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného vysporiadania sa

najvyššieho súdu s dovolacím dôvodom podľa ústavný súd poukazuje

na nasledovnú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu:

„Dovolateľ predovšetkým namietol pochybenie odvolacieho súdu spočívajúce

v neprihliadnutí na konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica, pod sp. zn.

. Uviedol, že dňa 20. 06. 2011 podal na menovaný súd žalobu o určenie

neplatnosti Dodatku č. 1 zo dňa 04. 11. 2004 k Zmluve o užívaní zariadení a vstupoch na

pozemky pri realizácii zabezpečenia výstavby a podmieňujúcich a súvisiacich činností pre

priemyselný park Levice - Géňa zo dňa 27. 09. 2004, teda ešte pred podaním žaloby

o zrušenie rozhodcovského rozsudku na Okresný súd Bratislava I zo dňa 08. 07. 2011, ktorá

skutočnosť podľa tvrdenia dovolateľa zakladá prekážku prv začatého konania a je vadou

konania podľa

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) patrí k procesným podmienkam

konania a jej existencia (zistenie) musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak sa na ktoromkoľvek súde začalo konanie, v ktorom má byť prejednaná tá istá vec

(totožnosť veci). O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o rovnaké okolnosti, od

ktorých sa odvodzuje právo a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca sa v predmetnom konaní domáha voči

žalovanému - spoločnosti AMAZING CO., zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. Rsp

M-19/2009 vydaného dňa 07. 05. 2011 Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej

a priemyselnej komory v Bratislave. Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že žalobou

podanou na Okresný súd Banská Bystrica sa žalobca voči žalovaným - 1. rade spoločnosti

AMAZING CO. a v 2. rade - spoločnosti PM ZBROJNÍKY, a. s., domáha určenia

neplatnosti Dodatku č. 1 zo dňa 04. 11. 2004 k Zmluve o užívaní zariadení a vstupoch na

pozemky pri realizácii zabezpečenia výstavby a podmieňujúcich a súvisiacich činností pre

priemyselný park Levice - Géňa zo dňa 27. 09. 2004. Žalovaný vo svojom stanovisku

k dovolaniu žalobcu uviedol, že žalobca vzal žalobu v konaní vedenom na Okresnom súde

Banská Bystrica voči žalovanému v 1. rade. t. j. spoločnosti AMAZING CO. späť a zároveň

navrhol, aby súd menovanú spoločnosť pripustil do konania ako vedľajšieho účastníka na

strane žalovaného. Dovolací súd uvedenú informáciu nemá podloženú relevantnými

dokladmi, v každom prípade však možno konštatovať, že v obidvoch prebiehajúcich

konaniach nie je splnená zákonná podmienka totožnosti veci, a pokiaľ by tomu aj bolo,

namieste by bolo zastavenie (nie prerušenie) konania vedeného na Okresnom súde

Bratislava I. keďže spravidla sa zastaví konanie o návrhu, ktorý bol podaný neskôr.“

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej bol nesprávne obsadený senát krajského súdu,

ktorý vydal napadnuté uznesenie, najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„Vzhľadom na obsah dovolania sa dovolací súd zameral aj na otázku, či v konaní

nedošlo k procesnej vade podľa § 237 písm. g/ O. s, p., konkrétne či v danom prípade

o návrhu žalobcu nerozhodoval súd nesprávne obsadený. K uvedenej vade dovolateľ

namietol, že v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. koná a rozhoduje iný

senát (v zložení JUDr. Lenky Praženkovej, JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Zity Ilčíkovej

-senát 2 Cob), teda senát v inom zložení, než ktorý rozhodoval vo veci odkladu

vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. (v zložení JUDr. Heleny Škrináľovej, JUDr. Eleny Ondrišovej

a JUDr. Jaroslavy Janečkovej - senát 3 Cob). Dovolateľ má za to, že tento senát mal

rozhodnúť aj o jeho návrhu na prerušenie konania. Uvedený názor dovolateľa si dovolací

súd neosvojil. Súdom nesprávne obsadeným sa rozumie súd, ktorý nie je obsadený v súlade

s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť

o nej (v posudzovanom prípade Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho).

Organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny

rok sa riadi rozvrhom práce ( Z. 2. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov); Súčasťou rozvrhu práce

Krajského súdu v Bratislave verejne prístupného na webovom sídle menovaného súdu sú

Všeobecná zásady platné pre občiansko - právne, správne a obchodno - právne kolégium,

určujúce rozdelenie sudcov a vecí v prvostupňovej i odvolacej agende. Podľa bodu II.

týchto zásad zákonnými sudcami a senátmi v konkrétnych veciach sú sudcovia, ktorým tieto

veci napadli v zmysle základných zásad platného rozvrhu práce, jeho dodatkov, prípadne

osobitných opatrení v zmysle príslušných ustanovení

a Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd

a vojenské súdy v znení zmien a doplnkov. Podľa bodu IV. odsek 1 predmetných

všeobecných zásad v odvolacích agendách sa veci prideľujú senátom náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky.

Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava I č. k. -500 zo dňa 20. 09. 2012 o zamietnutí žaloby vo veci samej,

bolo Krajskému súdu v Bratislave ako súdu odvolaciemu doručené dňa 16. 11. 2012 s tým,

že vec bola podľa vyššie uvedených zásad pridelená náhodným výberom senátu

2 Cob (predkladacia správa na č. l. 568 spisu). Návrh (resp. žiadosť žalobcu) na prerušenie

konania bol odvolaciemu súdu doručený dňa 27. 02 2013 (č. l. 616), a teda už v rámci

prebiehajúceho odvolacieho konania, kedy bola žiadosť založená do s vecou súvisiaceho

súdneho spisu a predložená zákonnému senátu na rozhodnutie.

Naproti tomu, odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I

č. k. -96 zo dňa 21. 09. 2011, ktorým tento odložil vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej

a priemyselnej komory v Bratislave, sp. zn. Rsp M-19/2009 zo dňa 07. 06. 2011 (a to až do

právoplatného skončenia konania v predmetnej veci) bolo odvolaciemu súdu doručené dňa

03. 11. 2013 a na rozhodnutie bolo pridelené senátu 3 Cob, rovnako náhodným výberom

(predkladacia správa na č. l. 325 spisu). O predmetnom odvolaní rozhodol odvolací senát

3 Cob uznesením č. k. -333 dňa 30. 11. 2011, a teda v čase, keď ešte

odvolanie vo veci samej na súde podané nebolo, navyše v tom čase neexistoval ani rozsudok

vydaný v merite veci. Nestotožňujúc sa s dôvodnosťou dovolacej námietky žalobcu

o nesprávne obsadenom súde, dovolací súd zdôrazňuje, že nie je prípustný postup, podľa

ktorého by sa odvolanie vo veci samej malo prideliť senátu, ktorý rozhodoval o čiastkovej

procesnej otázke v konaní. Iná by bola situácia, ak by návrh o odklad vykonateľnosti bol

podaný v rámci odvolacieho konania, kedy by o ňom už bol rozhodoval senát, ktorému bolo

odvolanie proti rozsudku pridelené na vybavenie náhodným výberom pomocou technických

a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky. Preto skutočnosť, že o odvolaní žalobcu podaného proti prvostupňovému

rozsudku vydanému v merite veci rozhoduje iný senát, než ktorý rozhodol o odvolaní

žalovaného proti uzneseniu súdu prvého stupňa o odklade vykonateľnosti (v čase ešte pred

podaním odvolania vo veci samej), nie je vadou konania podľa “

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal všetkými kľúčovými

námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní a na ktoré poukazuje

vo svojej sťažnosti, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom

odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri

rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa

názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje

existenciu takej príčinnej súvislosti medzi ním a sťažovateľom označenými základnými

právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva, že dovolací

súd preskúmal zákonnosť zloženia senátu krajského súdu, ktorý vo veci návrhu sťažovateľa

na prerušenie konania rozhodoval, a vyjadril sa aj k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa

prekážky litispendencie a odňatia jeho možnosti konať pred súdom, pričom jeho právne

závery ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.

Podľa ustanovenia , , a platia

pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Vychádzajúc z obsahu označených ustanovení ,

ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným

spôsobom aplikoval a , keď dovolanie

sťažovateľa odmietol, a to z dôvodu jeho neprípustnosti.

Na tomto základe ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu , a

v spojení s , a napadnutým uznesením

krajského súdu

Sťažovateľ napáda aj uznesenie krajského súdu č. k. -634 z 12. marca

2013, ktorým tento návrh na prerušenie konania o odvolaní proti rozsudku okresného súdu

č. k. -500 z 20. septembra 2012 zamietol.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v prípade procesného rozhodnutia

(teda odmietavého rozhodnutia, pozn.) najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj

ústavný prieskum rozhodnutia odvolacieho súdu (krajský súd rozhodoval o návrhu na

prerušenie konania ako súd odvolací, pozn.), a to v lehote na podanie sťažnosti proti

rozhodnutiu o dovolaní (m. m. , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že námietka, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie

svojho základného práva podľa uznesením krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2013, je v zásade totožná s námietkou, ktorú uplatnil

vo svojom dovolaní proti označenému uzneseniu krajského súdu [sťažovateľ ňom namietal,

že krajský súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle , pozn.]

a ktorá spočíva v tvrdení, že „v odvolacom konaní... rozhodoval o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania nesprávne obsadený senát“. Najvyšší súd sa s touto námietkou

sťažovateľa zaoberal, pričom podľa názoru ústavného súdu sa s ňou aj ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri časť II.1 tohto uznesenia, pozn.)

v rámci dovolacieho konania.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného

práva podľa napadnutým uznesením krajského súdu tým, že tento

„... prejudikoval, že si môže posúdiť neplatnosť Dodatku č. 1 sám, pričom opomenul, že je

viazaný odvolacími dôvodmi a zamýšľa v konaní meritórne posúdiť právny základ

pohľadávky žalovanej v rozhodcovskom konaní, napriek tomu, že predmetom konania

o zrušení rozhodcovského rozsudku je výlučne iba posudzovanie a preskúmavanie

procesného postupu rozhodcovského súdu a nie preskúmanie vecnej správnosti

rozhodcovského rozsudku“, ako aj tým, že krajský súd mal podľa jeho tvrdenia povinnosť

„napriek skutočnosti, že sťažovateľ žiadal na základe svojej žiadosti zo dňa 27. 02. 2013

o prerušenie konania v zmysle ust. ...

konanie prerušiť v zmysle ust. ,

nakoľko rozhodnutie v odvolacom konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku závisí od

otázky, ktorú nie je Krajský súd v Bratislave v tomto konaní oprávnený riešiť, keďže by išlo

o preskúmanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku, čo nie je prípustné“, v dôsledku

čoho je podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok „arbitrárny a zjavne nesprávny“.

Vychádzajúc z uvedených námietok, ústavný súd v rámci posudzovania

sťažovateľom tvrdenej arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského súdu považoval za

potrebné poukázať najmä na nasledovnú časť jeho odôvodnenia:

„V zmysle súd môže konanie prerušiť, pričom zvažuje,

či dôvod uvedený v tomto ustanovení, teda prebiehajúce konanie, v ktorom sa rieši otázka

významná pre prebiehajúce konanie je daný alebo nie, a či prerušenie konania je pre

konanie hospodárnejšie ako v konaní pokračovať. Prerušenie konania je v prípadoch

fakultatívneho prerušenia konania podľa , skôr výnimkou ako

pravidlom, na rozdiel od prerušenia konania podľa , kedy je

súd povinný konanie prerušiť, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť.

Ako vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak, ako nedochádza

k vylúčeniu účastníka konania z realizácie jeho procesných oprávnení postupom súdu, ktorý

konanie prerušil, nedochádza k odňatiu možnosti pred súdom konať ani procesným

postupom súdu, ktorý konanie v zmysle neprerušil (uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ; ZSP 34/2011).

Súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,

priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich

spáchal. Tiež je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu SR, či určitý právny predpis je

v rozpore sústavou alebo s medzinárodnou zmluvou, rozhodnutím Ústavného súdu SR alebo

Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcim sa základných ľudských práv a slobôd,

rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného

imania. Iné otázky, o ktorých má rozhodnúť iný orgán, môže súd posúdiť sám, avšak ak bolo

o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že otázky rozhodujúce pre rozhodnutie súdu

v predmetnej veci o jeho žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku (rozhodujúce pre

posúdenie otázky, či došlo k porušeniu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania

a existencii dôvodov pre obnovu konania) súd posúdil v rámci prebiehajúceho konania

o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku a odvolací súd ich posúdi v rámci

prebiehajúceho odvolacieho konania (v rozsahu podaného odvolania, ktorým je odvolací

súd viazaný).

Otázku absolútnej neplatnosti Dodatku č. 1 si súd môže posúdiť ako otázku

predbežnú sám, ak bude pre jeho rozhodnutie o žalobe na zrušenie rozhodcovského

rozsudku podstatná (teda majúca vplyv na rozhodnutie o zrušení rozhodcovského rozsudku

pre existenciu niektorého z dôvodov podaných v žalobe a vyplývajúceho z ust. § 40 ods. 1

). Pokiaľ by o takejto otázke rozhodol súd v inom konaní za

predpokladu, že takéto rozhodnutie alebo skutočnosť nemohol účastník konania použiť bez

svojej viny v pôvodnom konaní a môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie, môže to

spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania podľa

V tejto súvislosti treba poukázať aj na podľa

ktorého žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu podľa § 40 písm. h) možno

podať v lehote 30 dní odo dňa, keď sa účastník rozhodcovského konania ktorý podáva

žalobu dozvedel o dôvode obnovy konania, alebo odo dňa, keď ho mohol po prvýkrát

uplatniť, najneskôr však do troch rokov odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku.

V predmetnom konaní preto nie je hospodárnejšie a dôvodné čakať na výsledok

súdneho konania pred Okresným súdom v Banskej Bystrici. Odvolací súd má za to, že

v danom prípade nenastala situácia pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c)

a nie je tu ani dôvod na obligatórne prerušenie konania podľa

O. s. p, preto návrh na prerušenie konania zamietol.“

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

V súlade s veta prvá súd konanie preruší, ak rozhodnutie

závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu zjavne

vyplývajú dôvody, na základe ktorých odvolací súd dospel k záveru o nesplnení podmienky

na prerušenie konania (tak fakultatívne, ako aj obligatórne), pričom podľa názoru ústavného

súdu toto odôvodnenie nemožno považovať za „zjavne nesprávne a arbitrárne“, alebo

odporujúce pravidlám logiky, ako to tvrdí sťažovateľ.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nesprávnej interpretácie

a aplikácie ustanovení o prerušení konania ústavný súd

navyše uvádza, že napadnuté uznesenie je procesným rozhodnutím vydaným v súlade

s , ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov sporu

vo veci samej. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a preto nie je jeho

úlohou posudzovať výklad „jednoduchého“ práva ani zákonnosť a optimálnosť postupu

okresného súdu, a nie je vo vzťahu ku krajskému súdu ani nadriadeným súdom.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou

v konaní o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov,

ktoré všeobecný súd v napadnutom konaní aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ), pričom ústavný súd iba

posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach

prípadu [v danej veci a ] týkajúci sa

prerušenia konania je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Ústavný súd

konštatuje, že vo veci sťažovateľa nemožno postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho

právneho záveru považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd

nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov (m. m. ).

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne

nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu premietnutý do obsahu

odôvodnenia napadnutého uznesenia takéto nedostatky nevykazuje, čo zakladá dôvod na

odmietnutie aj tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a obsahom sťažovateľom označených základných práv neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie

mohla reálne viesť k vysloveniu ich porušenia, a preto rozhodol pri predbežnom

prerokovaní podľa tak, že sťažnosť aj v tejto časti

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.

a ).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné

právo podľa , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa by

bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením

(m. m. alebo ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , tak

v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 .

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

sťažovateľa konštatoval, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom

základného práva podľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014