Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1100 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1105)II. ÚS 324/2010
PDF · 276.01 KB
No categories available
II. ÚS 324/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., zastúpeného advokátom JUDr. J.
H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48
a čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k.
12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009,
uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 48/09-226
z 20. januára 2009, ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že zmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla
1992 nadobudol sťažovateľ vlastníctvo k časti podniku Ž., š. p., B. Účinky prevodu
vlastníctva k nadobudnutému majetku (vrátane nehnuteľného majetku) nastali dňom
účinnosti zmluvy, teda 1. mája 1992. Na základe zmluvy o predaji časti podniku z 30. apríla
1992 bol sťažovateľ vlastníkom nehnuteľnosti – stavby nachádzajúcej sa na parcele
č. 13461/22, súpisné číslo 1326, v katastrálnom území N., zapísanej na liste vlastníctva číslo
3449 (ďalej len „nehnuteľnosť“), a to až do 1. marca 1999, keď bolo vlastníctvo
k nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností záznamom v prospech spoločnosti Ž.,
s. r. o., a to na základe zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti odsúhlasenej valným
zhromaždením spoločníkov 23. novembra 1992. Zmena spoločenskej zmluvy sa týkala
jednak pristúpenia ďalšieho spoločníka, ako aj záväzku sťažovateľa ako spoločníka „vniesť“
do spoločnosti ako nepeňažný vklad časť majetku nadobudnutého zmluvou z 30. apríla
1992. Zo sťažnosti vyplýva, že ku skutočnému vneseniu majetku ako nepeňažného vkladu
do základného majetku spoločnosti nikdy nedošlo. Rozhodnutím Mestského súdu
v Bratislave sp. zn. 38 K 111/95 z 1. februára 1996 bol na spoločnosť Ž., s. r. o., vyhlásený
konkurz. Správca konkurznej podstaty JUDr. J. J. zahrnul do konkurznej podstaty aj
majetok, ktorý v zmysle zmeny spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992 mal byť
sťažovateľom vnesený do spoločnosti, hoci podľa tvrdenia sťažovateľa k tomuto
„vneseniu“ nikdy nedošlo. Podľa slov sťažovateľa vlastníctvo k spornému majetku bolo
1. marca 1999 „nezákonne prevedené“ na spoločnosť Ž., s. r. o. (ďalej len „úpadca“), ktorá
v tom čase bola už v konkurze.
Návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 9. júna 1999 sa sťažovateľ
domáhal vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej 20. apríla 1999 (ďalej len
„kúpna zmluva“) medzi kupujúcim Ing. J. S., B. (ďalej len „odporca 1“), a predávajúcim
JUDr. J. J., správcom konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „odporca 2“), predmetom
ktorej bol prevod vlastníckeho práva k už špecifikovanej nehnuteľnosti. Dôvodom
absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy mala byť podľa sťažovateľa skutočnosť, že úpadca sa
nikdy nestal zákonným spôsobom vlastníkom nehnuteľnosti. Sťažovateľ zároveň podal
návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby okresný súd zakázal odporcovi
1 disponovať s nehnuteľnosťou. Okresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel a uznesením č. k.
12 C 64/99-49 z 13. júla 1999 nariadil toto predbežné opatrenie: „Odporcovi sa zakazuje
scudzovať, zaťažovať právnymi a vecnými bremenami nehnuteľnosť... a ukladá sa mu zdržať
sa stavebných a iných úprav tejto nehnuteľnosti.“
Proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia sa
odporca 1 a odporca 2 odvolali. Krajský súd ako odvolací súd 3. októbra 2000 vrátil spis
bez meritórneho vybavenia ako predčasne predložený z dôvodu, že odvolaním napadnuté
uznesenie neobsahovalo označenie všetkých účastníkov konania a z výroku uznesenia
nevyplývalo, ktorému z účastníkov sa predbežným opatrením ukladá povinnosť. Okresný
súd uznesením č. k. 12 C 64/99-123 zo 7. novembra 2005 opravil chyby v záhlaví
a vo výroku uznesenia č. k. 12 C 64/99-49 z 13. júla 1999. Na základe odvolaní odporcov
krajský súd ako odvolací súd uznesením č. k. 4 Co 514/05-131 z 31. marca 2006 uznesenie
o nariadení predbežného opatrenia z 13. júla 1999 ako nepreskúmateľné zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie. Na základe kúpnej zmluvy zo 16. marca 2005 odporca 1
odpredal polovicu nehnuteľnosti spoločnosti S., spol. s r. o., B. (ďalej len „odporca 3“),
preto sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 1. júna 2006 rozšíril okruh
účastníkov konania na strane odporcov o odporcu 3. Okresný súd listom z 5. júna 2006
vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či vzhľadom na značný časový odstup od vydania
predbežného opatrenia trvá potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov predbežným
opatrením. Právny zástupca sťažovateľa výzvu prevzal 9. júna 2006, ale nereagoval na ňu.
Uznesením č. k. 12 C 64/99-167 z 25. októbra 2006 okresný súd návrh sťažovateľa na
vydanie predbežného opatrenia zamietol. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že
medzičasom sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti odporca 3, pričom sťažovateľ petit
návrhu na vydanie predbežného opatrenia voči odporcovi 3 napriek výzve súdu neupravil,
a preto vydanie predbežného opatrenia v navrhovanom znení by bolo nedôvodné
a nespĺňajúce ním sledovaný účel. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Krajský
súd uznesením č. k. 4 Co 344/07-177 z 26. júla 2007 napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sťažovateľ v odvolaní
proti tomuto uzneseniu upresnil aj petit návrhu na vydanie predbežného opatrenia.
Okresný súd opakovane návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol
uznesením č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008, proti ktorému smeruje sťažnosť
sťažovateľa. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Navrhovateľ sa svojím návrhom vo veci
samej domáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 20. 04. 1999, ktorou odporca
v 2. rade ako predávajúci predal odporcovi v 1. rade nehnuteľnosť... s odôvodnením, že táto
nehnuteľnosť je predmetom sporu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty. ... Krajský súd
v Bratislave rozsudkom z 9. 12. 2002 č. k. 81 Cb 80/97- 859 žalobu navrhovateľa
o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty zamietol. Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd
SR rozsudkom z 24. 9. 2003 č. k. 6 Obo 62/03 potvrdil uvedený rozsudok Krajského súdu
v Bratislave. ... Navrhovateľ, ktorý návrh opiera o tvrdenie, že odporca v 2. rade sa nikdy
nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti, teda nemôže byť v prejednávanej veci úspešný. ...
Treba vychádzať z toho, že navrhovateľ svoj nárok na vydanie predbežného opatrenia
neosvedčil a preto neboli splnené podmienky pre jeho nariadenie.“
Proti uzneseniu okresného súdu z 11. decembra 2008 podal sťažovateľ odvolanie,
ktorým žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
vyhovieť. V odvolaní sťažovateľ poukázal na to, že z výrokov rozsudkov, na ktoré sa
odvolal prvostupňový súd, „je zrejmé, že týmito rozsudkami nebolo rozhodnuté o
vlastníctve k majetku, čoho dôkazom je že v týchto výrokoch nie je označená ani jedna
nehnuteľnosť, ktorá by patrila do vlastníctva odporcu v 2. rade (úpadcu Ž., s.r.o.)... To má
ten dôsledok, že predmetné nehnuteľnosti neboli zapísané do konkurznej podstaty úpadcu
zákonným spôsobom, čo bol súd povinný riešiť ako otázku predbežnú...“. Podľa tvrdenia
sťažovateľa „súd nemal záujem, alebo nechcel vyhodnotiť dôkazy ktoré preukazujú opak
jeho tvrdení“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok č. k. 27 S 60/99-37
z 11. januára 2001, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie Okresného úradu B.,
katastrálneho odboru vo veci zápisu sporných nehnuteľností v prospech úpadcu a vec vrátil
správnemu orgánu na ďalšie konanie. Podľa názoru sťažovateľa uvedený rozsudok je
dôkazom, že úpadca sa nikdy nestal zákonným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
Sťažovateľ tiež poukázal na uznesenie okresného súdu č. k. 19 Cb 146/99-112 z 21. mája
1999 (potvrdené rozhodnutím krajského súdu č. k. 28 Cob 174/99-151 z 27. októbra 1999),
ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie týkajúce sa spornej nehnuteľnosti vo vzťahu
k odporcovi 2, ako aj rozhodnutie starostu Mestskej časti B. – N. z 2. júna 1999, ktorým bol
odporcovi 1 uložený zákaz zásahu do práv užívateľov spornej nehnuteľnosti. Poukázal tiež
na okresným súdom nariadené predbežné opatrenie z 13. júla 1999 pod č. k. 12 C 64/99-49,
ktoré odporca 1 nerešpektoval a predmetnú nehnuteľnosť previedol na odporcu 3. Keďže
skôr vydané predbežné opatrenia odporcovia nerešpektovali a spornú nehnuteľnosť
previedli, je predpoklad, že tak budú konať opakovane, čím sťažovateľ odôvodnil potrebu
dočasnej úpravy pomerov účastníkov predbežným opatrením do právoplatného rozhodnutia
vo veci samej.
Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009 napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, že sťažovateľ
neosvedčil dôvodnosť svojho nároku a nebezpečenstvo hroziacej ujmy. Proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu z 20. januára 2009 podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal
procesné vady podľa § 237 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
v konaní pred prvostupňovým aj odvolacím súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn.
4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009 dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne
neprípustné.
Sťažovateľ je toho názoru, že „dostatočne listinnými dôkazmi preukázal
opodstatnenosť návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktoré mali súdy posudzovať
podľa návrhu a k nemu pripojených listinných dôkazov“. Pokiaľ konajúce súdy
sťažovateľom navrhnuté dôkazy nepreskúmali, odňali mu tým možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľ poukázal aj na to, že „vo veci bolo vydaných viac rozhodnutí aj
predbežných opatrení, ktoré však súdy neakceptovali“, dôsledkom čoho sú nezákonné
a nespravodlivé súdne rozhodnutia.
Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľ uviedol:
„Tvrdenie a zistenie súdu... na základe ktorého súd dovolanie odmietol z dôvodu,
lebo žiadna podmienka na podanie dovolania podľa § 237 písm. a) až g) O.s.p. splnená
nebola, popierame! Ak by súd skúmal podrobne návrh navrhovateľa na vydanie
predbežného opatrenia a prílohy, ktoré do spisu založil, bol by zistil, že podľa § 237 písm.
d) O.s.p. v tej istej veci (o tej istej nehnuteľnosti na parcele č. 13461/22) sa už prv
právoplatne rozhodlo. O tej istej nehnuteľnosti na parcele č. 13461/22 bolo vydané súdom
predbežné opatrenie č.k. 19 Cb 146/99 dňa 21.5.1999... Uznesenie č. 19 Cb 146/99 bolo
potvrdené odvolacím súdom v konaní č. 28 Cob 174/99-151...“
Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že rozhodnutia okresného,
krajského aj najvyššieho súdu „sú postihnuté vadami podľa § 237 písm. d) O.s.p. ... aj
vadou podľa § 237 písm. f) O.s.p. ...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prerokovaní jeho
sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
«Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 1. rade, Krajský súd v Bratislave ako
porušovateľ v 2. rade a Okresný súd v Bratislave III. ako porušovateľ v 3. rade, porušili
základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR v čl. 51,
48, 47 a 46, ako aj garantovaný Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
podľa čl. 6 ods. 1.
Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší Uznesenie NS SR č.k.
4 Cdo 201/2009 zo dňa 27.10.2009, zruší rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k.
4 Co 48/2009 zo dňa 20.1.2009 a zruší aj rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III. Č.k.
12C 164/99 zo dňa 11.12.2008 a vec vráti porušovateľom v 1., 2. a v 3. rade na ďalšie
konanie.
ÚS SR sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadostiučinenie vo výške 10 000,-
Eur. pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, nemožnosť spokojne užívať majetok po dobu
viac ako 10 rokov a za útrapy spôsobené porušovaním základných ľudských práv v konaní
a rozhodovaní porušovateľov v 1., 2. a v 3. rade.
Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané
primerané finančné zadostiučinenie pre sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur, na účet
advokáta JUDr. J. H.,..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“.
Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 290,38 Eur na účet advokáta
JUDr. J. H.,..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo
vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru) v iných konaniach a inými
rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobne
III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu,
v akom ich sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred
ústavným súdom vymedzil v petite návrhu, t. j. skúmal, či uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009, uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 48/09-226
z 20. januára 2009, ako aj uznesením okresného súdu č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra
2008 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46, čl. 47, čl. 48 a čl. 51 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
V danom prípade proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako
riadny opravný prostriedok. Sťažovateľ odvolanie podal a krajský súd o ňom uznesením
č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009 rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal v odvolacom konaní krajský súd,
čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu.
2. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj uznesením krajského súdu
č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, ktorým krajský súd potvrdil odvolaním sťažovateľa
napadnuté uznesenie okresného súdu.
Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).
V súlade s už uvedenou judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že
najvyšší súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním uznesenia krajského súdu č. k.
4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009 na základe sťažovateľom podaného dovolania, ktoré
bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, považoval ústavný súd v tomto prípade za
zachovanú aj lehotu na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu krajského súdu.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu námietok sťažovateľa vo
vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením krajského súdu
z 20. januára 2009.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa (v procesnom postavení
navrhovateľa) s uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, ktorým
ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa potvrdil napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008 o zamietnutí návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v nezákonnom postupe
súdov, keď sťažovateľom predložené dôkazy súdy neakceptovali, dôsledkom čoho sú
nespravodlivé rozhodnutia.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie
podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov
(čl. 142 ústavy). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných
opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide
o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným
spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení
zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení
predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom
výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému
právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí
mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite
odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej rozhodnuté inak než
v konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením upravuje dočasne
pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto
sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich,
ako už bolo uvedené, nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.
Predbežné opatrenia predstavujú rozhodnutia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť
kedykoľvek na návrh zrušené.
Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia vrátane jeho odôvodnenia dospel
k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných
ústavnoprocesných princípov.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Pre úspešné
uplatnenie nároku sa vyžaduje osvedčenosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná
ochrana ako aj naliehavá potreba takejto dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Okrem
existencie nároku navrhovateľ vo svojom návrhu musí odôvodniť nebezpečenstvo
bezprostredne hroziacej ujmy. V danom prípade navrhovateľ jednoznačne neosvedčil
danosť svojho nároku, ktorý nevyplýva ani z ním uvedených rozhodnutí súdov, a tiež
nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, takže nebol daný dôvod pre naliehavú
potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Jeho námietka, že súd prvého stupňa
neskúmal ako predbežnú otázku, že predmetné nehnuteľnosti neboli zapísané do konkurznej
podstaty úpadcu zákonným spôsobom, nebola dôvodná, a pokiaľ namieta neplatnosť kúpnej
zmluvy, riešenie tejto otázky a otázky vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti bude
predmetom konania vo veci samej.“
Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil so závermi okresného
súdu, že sťažovateľ neosvedčil dôvodnosť svojho nároku na nariadenie predbežného
opatrenia ani nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Sťažovateľ svoj nárok na
vydanie predbežného opatrenia totiž opieral o tvrdenie, že úpadca sa nikdy nestal
vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Svoj tvrdený nárok proti úpadcovi si sťažovateľ uplatnil
žalobou o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu, ktorú krajský súd rozsudkom
z 9. decembra 2002 zamietol. Rozsudok krajského súdu z 9. decembra 2002 bol potvrdený
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 62/03 z 24. septembra 2003. Vzhľadom na to
považoval krajský súd v súlade s § 159 ods. 2 OSP otázku určenia, či sporná nehnuteľnosť
patrila v čase uzavretia kúpnej zmluvy do konkurznej podstaty úpadcu, za vyriešenú
a uvedený právny záver za pre neho záväzný.
Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti
namietanému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila
dospieť k záveru o pochybení takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia
uvedených práv a v nadväznosti na to aj zrušenie namietaného uznesenia.
Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv
a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu
pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré
nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom
poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Zamietnutie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom krajského súdu či jeho rozhodnutím
mohlo dôjsť k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv. Napokon ani samotný
sťažovateľ neuviedol relevantné súvislosti, aj keď je zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, ktoré by mohli naznačovať porušenie označených práv, medzi ktorými
sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol základné práva podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4, čl. 47 a čl. 48
Ústavný súd zároveň nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie čl. 51
ods. 1 ústavy, ktorý okrem iného ustanovuje, že základného práva podľa čl. 46 ústavy sa
možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. Článok 51
ústavy obsahuje interpretačné pravidlo, a nie je nositeľom základného práva alebo slobody.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv uznesením krajského
súdu č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa rozhodnutím
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009, ústavný súd opätovne
pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na
skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania
zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,
ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02,
I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo
osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis
IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojich
označených práv v „nespravodlivých rozhodnutiach“ súdov, teda v nesúhlase sťažovateľa
s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 4 Cdo 201/2009
z 27. októbra 2009, ktorým najvyšší súd rozhodol o neprípustnosti dovolania sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 48/09-226 z 20. januára 2009 v spojení
s uznesením okresného súdu č. k. 12 C 64/99-214 z 11. decembra 2008.
V odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 4 Cdo 201/2009 z 27. októbra 2009 najvyšší
súd okrem iného uviedol:
„... Dovolateľ v dovolaní namietal konkrétne vady konania uvedené v § 237 písm.d/
a f/ O.s.p., preto sa dovolací súd podrobne zaoberal prípustnosťou dovolania z uvedených
procesných vád, nakoľko iné vady konania podľa § 237 O.s.p. nezistil.
Podľa § 237 písm.d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa
už prv začalo konať.
Táto vada konania dovolacím súdom zistená nebola. Súdy oboch stupňov procesne
nepochybili, keď návrh na nariadenie predbežného opatrenia prejednali a o ňom rozhodli.
Tvrdenia žalobcu v súvislosti s namietanou vadou (§ 237 písm.d/ O.s.p.) javia sa ako
rozporuplné, keď na jednej strane tvrdí, že v danej veci ide o prekážku právoplatne
rozhodnutej veci a poukazuje na iné rozhodnutia súdov, ktorými bolo rozhodnuté
o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia, na druhej strane trvá, aby
v preskúmavanej veci po zrušení dovolaním napadnutého uznesenia odvolacím súdom ako
aj uznesenia.súdu prvého stupňa bolo jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
vyhovené.
Z celého dovolania žalobcu však vyplýva, že dovolateľ namietal nesprávne právne
posúdenie veci oboma súdmi, ktoré nerešpektovali iné rozhodnutia súdov o nariadení
predbežných opatrení, ktorými boli žalovaným 1/ a 2/ zakázané disponovať
s nehnuteľnosťami a napriek tomu urobili ďalšie prevody. Tým žalobca osvedčoval potrebu
dočasne upraviť pomery účastníkov konania.
Nesprávne právne posúdenie veci nie je relevantný dovolací dôvod, ktorý by
v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,
samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa
§ 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)správne
použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali, alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.
Dovolateľ d'alej namietal vady konania uvedené v ustanovení § 237 písm.f/ O.s.p.,
ktoré videl v tom, že súdy nerešpektovali návrhy právneho zástupcu na doplnenie
dokazovania.
Podľa § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia sa rozumie
taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých procesných
práv, ktoré mu O.s.p. priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1. odňatie možnosti konať
pred súdom, 2. to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu,
3. možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Ustanovenie § 237 O.s.p.
dáva odňatie možnosti konať pred súdom so súvislosti výlučne s faktickou procesnou
činnosťou súdu. Ak v priebehu konania súd nevykonal všetky dôkazy navrhované
účastníkmi, resp. nevykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno jeho postup
považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných
práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich
vylúčení.
Predmetom dovolania bolo uznesenie o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenie
je zabezpečovacím prostriedkom, ktorým sa dočasne upravujú pomery účastníkov a súd
nemusí nariaďovať pojednávanie, nemusí vypočuť účastníkov konania, teda ani vykonávať
dokazovanie. Nemusí účastníkom umožniť, aby pred rozhodnutím o tomto návrhu sa mohli
vyjadriť k obsahu listín, z ktorých bude robiť záver o tom, či sú splnené predpoklady pre
nariadenie predbežného opatrenia. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností
odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia posudzuje len podľa obsahu návrhu
a k nemu pripojených prípadne dodatočne predložených listín. Takýto postup súdu
predpokladá platná právna úprava (§115 ods. 1 O.s.p. a contrario, § 75 ods. 7, 8 veta prvá
O.s.p. a § 102 ods. 1 O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené preto možno zhrnúť, že dovolanie nie je prípustné podľa § 239
a vady konania v zmysle § 237 O.s.p. dovolacím súdom neboli zistené. Preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm.c/
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.“
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom
takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júla 2010