Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 324/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H., zastúpeného advokátom JUDr. J.

H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48

a a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. októbra 2009, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-226 z 20. januára 2009, ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k.

-214 z 11. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára

2010 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv zaručených v , , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. októbra 2009,

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -226

z 20. januára 2009, ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -214 z 11. decembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že zmluvou o predaji časti podniku z 30. apríla

1992 nadobudol sťažovateľ vlastníctvo k časti podniku Ž., š. p., B. Účinky prevodu

vlastníctva k nadobudnutému majetku (vrátane nehnuteľného majetku) nastali dňom

účinnosti zmluvy, teda 1. mája 1992. Na základe zmluvy o predaji časti podniku z 30. apríla

1992 bol sťažovateľ vlastníkom nehnuteľnosti – stavby nachádzajúcej sa na parcele

č. 13461/22, súpisné číslo 1326, v katastrálnom území N., zapísanej na liste vlastníctva číslo

3449 (ďalej len „nehnuteľnosť“), a to až do 1. marca 1999, keď bolo vlastníctvo

k nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností záznamom v prospech spoločnosti Ž.,

s. r. o., a to na základe zmeny spoločenskej zmluvy spoločnosti odsúhlasenej valným

zhromaždením spoločníkov 23. novembra 1992. Zmena spoločenskej zmluvy sa týkala

jednak pristúpenia ďalšieho spoločníka, ako aj záväzku sťažovateľa ako spoločníka „vniesť“

do spoločnosti ako nepeňažný vklad časť majetku nadobudnutého zmluvou z 30. apríla

1992. Zo sťažnosti vyplýva, že ku skutočnému vneseniu majetku ako nepeňažného vkladu

do základného majetku spoločnosti nikdy nedošlo. Rozhodnutím Mestského súdu

v Bratislave sp. zn. z 1. februára 1996 bol na spoločnosť Ž., s. r. o., vyhlásený

konkurz. Správca konkurznej podstaty JUDr. J. J. zahrnul do konkurznej podstaty aj

majetok, ktorý v zmysle zmeny spoločenskej zmluvy z 23. novembra 1992 mal byť

sťažovateľom vnesený do spoločnosti, hoci podľa tvrdenia sťažovateľa k tomuto

„vneseniu“ nikdy nedošlo. Podľa slov sťažovateľa vlastníctvo k spornému majetku bolo

1. marca 1999 „nezákonne prevedené“ na spoločnosť Ž., s. r. o. (ďalej len „úpadca“), ktorá

v tom čase bola už v konkurze.

Návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 9. júna 1999 sa sťažovateľ

domáhal vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej 20. apríla 1999 (ďalej len

„kúpna zmluva“) medzi kupujúcim Ing. J. S., B. (ďalej len „odporca 1“), a predávajúcim

JUDr. J. J., správcom konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „odporca 2“), predmetom

ktorej bol prevod vlastníckeho práva k už špecifikovanej nehnuteľnosti. Dôvodom

absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy mala byť podľa sťažovateľa skutočnosť, že úpadca sa

nikdy nestal zákonným spôsobom vlastníkom nehnuteľnosti. Sťažovateľ zároveň podal

návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby okresný súd zakázal odporcovi

1 disponovať s nehnuteľnosťou. Okresný súd návrhu sťažovateľa vyhovel a uznesením č. k.

-49 z 13. júla 1999 nariadil toto predbežné opatrenie: „Odporcovi sa zakazuje

scudzovať, zaťažovať právnymi a vecnými bremenami nehnuteľnosť... a ukladá sa mu zdržať

sa stavebných a iných úprav tejto nehnuteľnosti.“

Proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia sa

odporca 1 a odporca 2 odvolali. Krajský súd ako odvolací súd 3. októbra 2000 vrátil spis

bez meritórneho vybavenia ako predčasne predložený z dôvodu, že odvolaním napadnuté

uznesenie neobsahovalo označenie všetkých účastníkov konania a z výroku uznesenia

nevyplývalo, ktorému z účastníkov sa predbežným opatrením ukladá povinnosť. Okresný

súd uznesením č. k. -123 zo 7. novembra 2005 opravil chyby v záhlaví

a vo výroku uznesenia č. k. -49 z 13. júla 1999. Na základe odvolaní odporcov

krajský súd ako odvolací súd uznesením č. k. -131 z 31. marca 2006 uznesenie

o nariadení predbežného opatrenia z 13. júla 1999 ako nepreskúmateľné zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie. Na základe kúpnej zmluvy zo 16. marca 2005 odporca 1

odpredal polovicu nehnuteľnosti spoločnosti S., spol. s r. o., B. (ďalej len „odporca 3“),

preto sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 1. júna 2006 rozšíril okruh

účastníkov konania na strane odporcov o odporcu 3. Okresný súd listom z 5. júna 2006

vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či vzhľadom na značný časový odstup od vydania

predbežného opatrenia trvá potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov predbežným

opatrením. Právny zástupca sťažovateľa výzvu prevzal 9. júna 2006, ale nereagoval na ňu.

Uznesením č. k. -167 z 25. októbra 2006 okresný súd návrh sťažovateľa na

vydanie predbežného opatrenia zamietol. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že

medzičasom sa stal vlastníkom spornej nehnuteľnosti odporca 3, pričom sťažovateľ petit

návrhu na vydanie predbežného opatrenia voči odporcovi 3 napriek výzve súdu neupravil,

a preto vydanie predbežného opatrenia v navrhovanom znení by bolo nedôvodné

a nespĺňajúce ním sledovaný účel. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľ odvolal. Krajský

súd uznesením č. k. -177 z 26. júla 2007 napadnuté uznesenie súdu prvého

stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sťažovateľ v odvolaní

proti tomuto uzneseniu upresnil aj petit návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Okresný súd opakovane návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol

uznesením č. k. -214 z 11. decembra 2008, proti ktorému smeruje sťažnosť

sťažovateľa. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Navrhovateľ sa svojím návrhom vo veci

samej domáha určenia neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 20. 04. 1999, ktorou odporca

v 2. rade ako predávajúci predal odporcovi v 1. rade nehnuteľnosť... s odôvodnením, že táto

nehnuteľnosť je predmetom sporu o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty. ... Krajský súd

v Bratislave rozsudkom z 9. 12. 2002 č. k. - 859 žalobu navrhovateľa

o vylúčenie vecí z konkurznej podstaty zamietol. Na odvolanie navrhovateľa Najvyšší súd

SR rozsudkom z 24. 9. 2003 č. k. potvrdil uvedený rozsudok Krajského súdu

v Bratislave. ... Navrhovateľ, ktorý návrh opiera o tvrdenie, že odporca v 2. rade sa nikdy

nestal vlastníkom spornej nehnuteľnosti, teda nemôže byť v prejednávanej veci úspešný. ...

Treba vychádzať z toho, že navrhovateľ svoj nárok na vydanie predbežného opatrenia

neosvedčil a preto neboli splnené podmienky pre jeho nariadenie.“

Proti uzneseniu okresného súdu z 11. decembra 2008 podal sťažovateľ odvolanie,

ktorým žiadal napadnuté uznesenie zmeniť a návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

vyhovieť. V odvolaní sťažovateľ poukázal na to, že z výrokov rozsudkov, na ktoré sa

odvolal prvostupňový súd, „je zrejmé, že týmito rozsudkami nebolo rozhodnuté o

vlastníctve k majetku, čoho dôkazom je že v týchto výrokoch nie je označená ani jedna

nehnuteľnosť, ktorá by patrila do vlastníctva odporcu v 2. rade (úpadcu Ž., s.r.o.)... To má

ten dôsledok, že predmetné nehnuteľnosti neboli zapísané do konkurznej podstaty úpadcu

zákonným spôsobom, čo bol súd povinný riešiť ako otázku predbežnú...“. Podľa tvrdenia

sťažovateľa „súd nemal záujem, alebo nechcel vyhodnotiť dôkazy ktoré preukazujú opak

jeho tvrdení“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok č. k. -37

z 11. januára 2001, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie Okresného úradu B.,

katastrálneho odboru vo veci zápisu sporných nehnuteľností v prospech úpadcu a vec vrátil

správnemu orgánu na ďalšie konanie. Podľa názoru sťažovateľa uvedený rozsudok je

dôkazom, že úpadca sa nikdy nestal zákonným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

Sťažovateľ tiež poukázal na uznesenie okresného súdu č. k. -112 z 21. mája

1999 (potvrdené rozhodnutím krajského súdu č. k. -151 z 27. októbra 1999),

ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie týkajúce sa spornej nehnuteľnosti vo vzťahu

k odporcovi 2, ako aj rozhodnutie starostu Mestskej časti B. – N. z 2. júna 1999, ktorým bol

odporcovi 1 uložený zákaz zásahu do práv užívateľov spornej nehnuteľnosti. Poukázal tiež

na okresným súdom nariadené predbežné opatrenie z 13. júla 1999 pod č. k. -49,

ktoré odporca 1 nerešpektoval a predmetnú nehnuteľnosť previedol na odporcu 3. Keďže

skôr vydané predbežné opatrenia odporcovia nerešpektovali a spornú nehnuteľnosť

previedli, je predpoklad, že tak budú konať opakovane, čím sťažovateľ odôvodnil potrebu

dočasnej úpravy pomerov účastníkov predbežným opatrením do právoplatného rozhodnutia

vo veci samej.

Krajský súd uznesením č. k. -226 z 20. januára 2009 napadnuté uznesenie

okresného súdu potvrdil. Stotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, že sťažovateľ

neosvedčil dôvodnosť svojho nároku a nebezpečenstvo hroziacej ujmy. Proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu z 20. januára 2009 podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal

procesné vady podľa a (ďalej aj „OSP“)

v konaní pred prvostupňovým aj odvolacím súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 27. októbra 2009 dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne

neprípustné.

Sťažovateľ je toho názoru, že „dostatočne listinnými dôkazmi preukázal

opodstatnenosť návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktoré mali súdy posudzovať

podľa návrhu a k nemu pripojených listinných dôkazov“. Pokiaľ konajúce súdy

sťažovateľom navrhnuté dôkazy nepreskúmali, odňali mu tým možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ poukázal aj na to, že „vo veci bolo vydaných viac rozhodnutí aj

predbežných opatrení, ktoré však súdy neakceptovali“, dôsledkom čoho sú nezákonné

a nespravodlivé súdne rozhodnutia.

Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľ uviedol:

„Tvrdenie a zistenie súdu... na základe ktorého súd dovolanie odmietol z dôvodu,

lebo žiadna podmienka na podanie dovolania podľa až g) splnená

nebola, popierame! Ak by súd skúmal podrobne návrh navrhovateľa na vydanie

predbežného opatrenia a prílohy, ktoré do spisu založil, bol by zistil, že podľa § 237 písm.

d) v tej istej veci (o tej istej nehnuteľnosti na parcele č. 13461/22) sa už prv

právoplatne rozhodlo. O tej istej nehnuteľnosti na parcele č. 13461/22 bolo vydané súdom

predbežné opatrenie č.k. dňa 21.5.1999... Uznesenie č. bolo

potvrdené odvolacím súdom v konaní č. -151...“

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že rozhodnutia okresného,

krajského aj najvyššieho súdu „sú postihnuté vadami podľa ... aj

vadou podľa ...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prerokovaní jeho

sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 1. rade, Krajský súd v Bratislave ako

porušovateľ v 2. rade a Okresný súd v Bratislave III. ako porušovateľ v 3. rade, porušili

základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantovaný SR v ,

48, 47 a 46, ako aj garantovaný Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

podľa čl. 6 ods. 1.

Žiadame, aby ÚS SR vydal „Nález“ (rozhodnutie) ktorým zruší Uznesenie NS SR č.k.

zo dňa 27.10.2009, zruší rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k.

zo dňa 20.1.2009 a zruší aj rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III. Č.k.

zo dňa 11.12.2008 a vec vráti porušovateľom v 1., 2. a v 3. rade na ďalšie

konanie.

ÚS SR sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadostiučinenie vo výške 10 000,-

Eur. pre pretrvávajúci stav právnej neistoty, nemožnosť spokojne užívať majetok po dobu

viac ako 10 rokov a za útrapy spôsobené porušovaním základných ľudských práv v konaní

a rozhodovaní porušovateľov v 1., 2. a v 3. rade.

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané

primerané finančné zadostiučinenie pre sťažovateľa vo výške 10 000,- Eur, na účet

advokáta JUDr. J. H.,..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“.

Porušovatelia v 1., 2. a v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 290,38 Eur na účet advokáta

JUDr. J. H.,..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto „Nálezu“ ÚS SR.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo

vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, ). Tvrdenia o porušení iných práv (základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru) v iných konaniach a inými

rozhodnutiami, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobne

, ).

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením základných práv v rozsahu,

v akom ich sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred

ústavným súdom vymedzil v petite návrhu, t. j. skúmal, či uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. októbra 2009, uznesením krajského súdu č. k. -226

z 20. januára 2009, ako aj uznesením okresného súdu č. k. -214 z 11. decembra

2008 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného

v , , a a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -214 z 11. decembra 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

V danom prípade proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako

riadny opravný prostriedok. Sťažovateľ odvolanie podal a krajský súd o ňom uznesením

č. k. -226 z 20. januára 2009 rozhodol. Z uvedeného vyplýva, že právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal v odvolacom konaní krajský súd,

čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu.

2. Sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv aj uznesením krajského súdu

č. k. -226 z 20. januára 2009, ktorým krajský súd potvrdil odvolaním sťažovateľa

napadnuté uznesenie okresného súdu.

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ).

V súlade s už uvedenou judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že

najvyšší súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním uznesenia krajského súdu č. k.

-226 z 20. januára 2009 na základe sťažovateľom podaného dovolania, ktoré

bolo odmietnuté ako procesne neprípustné, považoval ústavný súd v tomto prípade za

zachovanú aj lehotu na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu krajského súdu.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd pristúpil aj k preskúmaniu námietok sťažovateľa vo

vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením krajského súdu

z 20. januára 2009.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa (v procesnom postavení

navrhovateľa) s uznesením krajského súdu č. k. -226 z 20. januára 2009, ktorým

ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa potvrdil napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa č. k. -214 z 11. decembra 2008 o zamietnutí návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v nezákonnom postupe

súdov, keď sťažovateľom predložené dôkazy súdy neakceptovali, dôsledkom čoho sú

nespravodlivé rozhodnutia.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie

podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ). Ústavný súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (

) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných

opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide

o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému

právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí

mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané

príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite

odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej rozhodnuté inak než

v konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením upravuje dočasne

pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto

sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich,

ako už bolo uvedené, nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.

Predbežné opatrenia predstavujú rozhodnutia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť

kedykoľvek na návrh zrušené.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia vrátane jeho odôvodnenia dospel

k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných

ústavnoprocesných princípov.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Pre úspešné

uplatnenie nároku sa vyžaduje osvedčenosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná

ochrana ako aj naliehavá potreba takejto dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Okrem

existencie nároku navrhovateľ vo svojom návrhu musí odôvodniť nebezpečenstvo

bezprostredne hroziacej ujmy. V danom prípade navrhovateľ jednoznačne neosvedčil

danosť svojho nároku, ktorý nevyplýva ani z ním uvedených rozhodnutí súdov, a tiež

nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, takže nebol daný dôvod pre naliehavú

potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Jeho námietka, že súd prvého stupňa

neskúmal ako predbežnú otázku, že predmetné nehnuteľnosti neboli zapísané do konkurznej

podstaty úpadcu zákonným spôsobom, nebola dôvodná, a pokiaľ namieta neplatnosť kúpnej

zmluvy, riešenie tejto otázky a otázky vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti bude

predmetom konania vo veci samej.“

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil so závermi okresného

súdu, že sťažovateľ neosvedčil dôvodnosť svojho nároku na nariadenie predbežného

opatrenia ani nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy. Sťažovateľ svoj nárok na

vydanie predbežného opatrenia totiž opieral o tvrdenie, že úpadca sa nikdy nestal

vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Svoj tvrdený nárok proti úpadcovi si sťažovateľ uplatnil

žalobou o vylúčenie veci z konkurznej podstaty úpadcu, ktorú krajský súd rozsudkom

z 9. decembra 2002 zamietol. Rozsudok krajského súdu z 9. decembra 2002 bol potvrdený

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2003. Vzhľadom na to

považoval krajský súd v súlade s otázku určenia, či sporná nehnuteľnosť

patrila v čase uzavretia kúpnej zmluvy do konkurznej podstaty úpadcu, za vyriešenú

a uvedený právny záver za pre neho záväzný.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti

namietanému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru umožnila

dospieť k záveru o pochybení takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia

uvedených práv a v nadväznosti na to aj zrušenie namietaného uznesenia.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv

a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu

pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ), resp. ktoré

nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom

poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Zamietnutie návrhu na vydanie

predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom krajského súdu či jeho rozhodnutím

mohlo dôjsť k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv. Napokon ani samotný

sťažovateľ neuviedol relevantné súvislosti, aj keď je zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, ktoré by mohli naznačovať porušenie označených práv, medzi ktorými

sťažovateľ v petite sťažnosti uviedol základné práva podľa čl. 46 ods. 2, 3 a 4, čl. 47 a čl. 48

.

Ústavný súd zároveň nezistil skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie čl. 51

ods. 1 , ktorý okrem iného ustanovuje, že základného práva podľa sa

možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. Článok 51

obsahuje interpretačné pravidlo, a nie je nositeľom základného práva alebo slobody.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie ním označených práv uznesením krajského

súdu č. k. -226 z 20. januára 2009, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv sťažovateľa rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. októbra 2009, ústavný súd opätovne

pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na

skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, ,

). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo

osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojich

označených práv v „nespravodlivých rozhodnutiach“ súdov, teda v nesúhlase sťažovateľa

s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn.

z 27. októbra 2009, ktorým najvyšší súd rozhodol o neprípustnosti dovolania sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu č. k. -226 z 20. januára 2009 v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. -214 z 11. decembra 2008.

V odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. z 27. októbra 2009 najvyšší

súd okrem iného uviedol:

„... Dovolateľ v dovolaní namietal konkrétne vady konania uvedené v § 237 písm.d/

a f/ , preto sa dovolací súd podrobne zaoberal prípustnosťou dovolania z uvedených

procesných vád, nakoľko iné vady konania podľa nezistil.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa

už prv začalo konať.

Táto vada konania dovolacím súdom zistená nebola. Súdy oboch stupňov procesne

nepochybili, keď návrh na nariadenie predbežného opatrenia prejednali a o ňom rozhodli.

Tvrdenia žalobcu v súvislosti s namietanou vadou ( ) javia sa ako

rozporuplné, keď na jednej strane tvrdí, že v danej veci ide o prekážku právoplatne

rozhodnutej veci a poukazuje na iné rozhodnutia súdov, ktorými bolo rozhodnuté

o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia, na druhej strane trvá, aby

v preskúmavanej veci po zrušení dovolaním napadnutého uznesenia odvolacím súdom ako

aj uznesenia.súdu prvého stupňa bolo jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

vyhovené.

Z celého dovolania žalobcu však vyplýva, že dovolateľ namietal nesprávne právne

posúdenie veci oboma súdmi, ktoré nerešpektovali iné rozhodnutia súdov o nariadení

predbežných opatrení, ktorými boli žalovaným 1/ a 2/ zakázané disponovať

s nehnuteľnosťami a napriek tomu urobili ďalšie prevody. Tým žalobca osvedčoval potrebu

dočasne upraviť pomery účastníkov konania.

Nesprávne právne posúdenie veci nie je relevantný dovolací dôvod, ktorý by

v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,

samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)správne

použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali, alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O takýto prípad v prejednávanej veci nejde.

Dovolateľ d'alej namietal vady konania uvedené v ustanovení ,

ktoré videl v tom, že súdy nerešpektovali návrhy právneho zástupcu na doplnenie

dokazovania.

Podľa dovolanie je tiež prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia sa rozumie

taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1. odňatie možnosti konať

pred súdom, 2. to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu,

3. možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Ustanovenie

dáva odňatie možnosti konať pred súdom so súvislosti výlučne s faktickou procesnou

činnosťou súdu. Ak v priebehu konania súd nevykonal všetky dôkazy navrhované

účastníkmi, resp. nevykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno jeho postup

považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných

práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich

vylúčení.

Predmetom dovolania bolo uznesenie o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenie

je zabezpečovacím prostriedkom, ktorým sa dočasne upravujú pomery účastníkov a súd

nemusí nariaďovať pojednávanie, nemusí vypočuť účastníkov konania, teda ani vykonávať

dokazovanie. Nemusí účastníkom umožniť, aby pred rozhodnutím o tomto návrhu sa mohli

vyjadriť k obsahu listín, z ktorých bude robiť záver o tom, či sú splnené predpoklady pre

nariadenie predbežného opatrenia. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností

odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia posudzuje len podľa obsahu návrhu

a k nemu pripojených prípadne dodatočne predložených listín. Takýto postup súdu

predpokladá platná právna úprava ( a contrario, , veta prvá

a ).

Vzhľadom na uvedené preto možno zhrnúť, že dovolanie nie je prípustné podľa § 239

a vady konania v zmysle dovolacím súdom neboli zistené. Preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm.c/

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť vo vzťahu k napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júla 2010