Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)III. ÚS 192/2010
PDF · 157.93 KB
No categories available
III. ÚS 192/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., B., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. A. M.,
Advokátska kancelária, Č., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 20 ods.1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3196/1996 a jeho
uznesením zo 7. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 96/08 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2010
doručená sťažnosť Ing. L. M., B., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním
z 28. apríla 2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3196/1997 a jeho uznesením zo 7. júla 2009 a postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
15 CoE 1/2009 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v exekučnom
konaní pred okresným súdom sp. zn. Er 3196/1997 v procesnej pozícii oprávneného.
Predmetom konania bolo vymoženie sumy 99 997 Sk. Povinný žiadal zastaviť exekučné
konanie z dôvodu, že exekučný titul, ktorým je platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach
č. k. 17 Rob 1361/96-24 z 27. júna 1997 a ktorý je podkladom exekúcie, bol v plnom
rozsahu zrušený podaním odporu [v súvislosti s právoplatným uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 40/2009 z 27. mája 2009].
Okresný súd na základe uvedeného uznesením sp. zn. Er 3196/97 zo 7. júla 2009
exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
exekúcie, bolo zrušené, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er 3196/97 zo 7. júla 2009 podal sťažovateľ
odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009 potvrdil
uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie ako vecne správne.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza „Stížnost se tyká a smeruje proti Usnesení KS
Prešov 15CoE 1/2009 z 4.11.2009, proti Usnesení OS Vranov nad Toplou Er 3196/97-743
z 7.7.2009 a proti opatrení (zásahu) KS Prešov, kterým bylo rozhodnutí o veci bez
predvolaní všech účastníkú řízení, kteří méli právo být prítomní, dne 4.11.2009 v řízení
15CoE 1/2009 a proti opatrení (zásahu) OS Vranov nad Toplou, kterým bylo rozhodnutí
o veci bez predvolaní všech účastníkú, kteří méli právo být prítomní, dne 7.7.2009 v řízení
Er 3196/97. Dúkaz o opatrení (zásahu), kterým došlo k porušení základních práv
stéžovatele, je ve spise KS Prešov 15CoE 1/2009 a ve spise OS Vranov nad Toplou
Er 3196/97, které spisy žádáme pripojit jako dúkaz namítaného opatrení (zásahu).
Postupem, činností, jednáním a nečinností, nejednáním porušovatelú (OS Vranov Er
3196/97 a KS Prešov 15CoE 1/2009) popsaným v stížnosti bylo mimo už v stížnosti
uvedených základních práv a svobod porušené i základní právo stéžovatele na soudní
ochranu podlé čl. 46 ods.1 Ústavy SR a základní právo stéžovatele, aby se jeho vec
projednala bez zbytečných prútahú a v jeho prítomnosti a aby se mohl vyjádŕit je všem
provádéným dúkazúm podlé čl. 48 ods.2 Ústavy srov.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:
„... porušení základního práva stéžovatele na soudní a jinou právni ochranu
zaručenou v článku 46 ods.1 Ústavy Slovenské republiky,
porušení základního práva stéžovatele, aby se jeho vec verejné projednala bez
zbytečných prútahú a v jeho prítomnosti a aby se mohl vyjádŕit ke všem provedeným
dúkazúm, zaručeném v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenské republiky,
porušení základního práva stéžovatele vlastnit majetek a porušení základního práva
stéžovatele na rovnost pri ochrane vlastníckeho práva zaručeného v článku 20 ods. 1
Ústavy Slovenské republiky,
porušení základního práva stéžovatele, aby jeho záležitosť byla spravedlivé, verejné
a v pŕiméřené lhúté projednána nezávislým a nestranným soudem zŕízeným zákonem,
zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane lidských práv a základních svobod
postupem Okresního soudu Vranov nad Toplou Er 3196/1996,
postupem Krajského soudu Prešov 15CoE 1/2009.
zrušil Usnesení Krajského soudu Prešov 15 CoE 1/2009 z 4.11.2009
zrušil Usnesení Okresního soudu Vranov nad Toplou Er 3196/1997-743 z 7.7.2009,
uložil porušovatelúm povinnost společné a nerozdílén uhradit stéžovateli 254,88
EUR do dvou mésícu od právoplatnosti nálezu tohoto (2 úkony právni služby - pŕevzetí
a príprava 120,23 EUR + 7,21 EUR, stížnost 120,23 EUR +7,21 EUR ).
po predbéžném projednání stižnosti odložil vykonatelnost Usnesení KS Prešov 15
CoE 1/2009 z 4.11.2009 i Usnesení OS Vranov nad Toplou Er 3196/1997-743 z 7.7.2009
priznal stéžovateli finanční zadostiučinéní ve výši 4.500 EUR.
prikázal Okresnímu soudu Vranov nad Toplou pokračovaní v porušovaní základních
práva a svobod tím, že zakáže Okresnímu soudu Vranov nad Toplou jeho neústavní a
nezákonné tvrzení, že právoplatný platební rozkaz KS Košice 17 Rob 1361/97 z 27.6.1997
neexistuje, když o totožné veci už bylo právoplatné rozhodnuto v ŕízení OS Vranov nad
Toplou 1T 197/2004 a platební rozkaz 17Rob 1361/1997 z 27.6.97 byl ŕádné doručen a je
právoplatný.
zakázal Okresnímu soudu Vranov nad Toplou v pokračovaní porušovaní základních
práv a svobod tím, že zakáže Okresnímu soudu Vranov nad Toplou projednávat znovu
otázku existence a právoplatnosti platebního rozkazu 17Rob 1361/1997 z 27.6.97, protože
o této otázce již bylo právoplatné rozhodnuto v ŕízení OS Vranov nad Toplou 1T 197/2004 a
uvedený platební rozkaz byl ŕádné doručen a je právoplatný.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených
základných práv postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. Er 3196/1997 zo 7. júla
2009, ústavný súd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy preň vyplýva povinnosť dôsledného
uplatňovania princípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na
poskytovanie ochrany tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak
ochranu poskytuje iný súd. Proti postupu a uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ právo
podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným základným
právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia na základe
podaného odvolania. Ústavný súd preto v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Pokiaľ ide o tú časť predloženej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal ústavnú
súladnosť postupu a uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009,
ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal proti predmetnému
uzneseniu krajského súdu dovolanie 7. decembra podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Do dnešného dňa nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05).
Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP
považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 aj čl. 48 ods. 2 ústavy (právo účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a
rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé,
že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj
v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je
dovolacie konanie skončené. Preto musela byť sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude
vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie
dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú
pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2010