Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 350/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S.

s. r. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou CHOCHOĽÁK & ČESLA s. r. o., Rumanova

2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Jaroslav Chochoľák, vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.

-272 z 5. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra

2013 osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou CHOCHOĽÁK &

ČESLA s. r. o., Rumanova 2, Košice, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát

JUDr. Jaroslav Chochoľák, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -272 z 5. augusta 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa zaoberá okrem

iného poradenstvom v oblasti zdravého životného štýlu a predajom špeciálnej proteínovej

stravy... od obchodnej spoločnosti V. V napadnutom uznesení je sťažovateľka označená ako

„zúčastnená“ osoba.

Dňa 23. apríla 2013 bol Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

doručený návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa navrhovateľ domáhal voči

odporcovi v 1. rade a odporcovi v 2. rade nariadenia predbežného opatrenia. Okresný súd

uznesením sp. zn. z 20. mája 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu

o nariadení predbežného opatrenia z 20. mája 2013“) nariadil predbežné opatrenie, ktorým

sťažovateľke ako „zúčastnenej“ osobe uložil povinnosť zdržať sa predaja, distribúcie

produktov značky... v baleniach napodobňujúcich vyhotovenie, spôsob balenia a/alebo

grafický spôsob riešenia produktov..., a to najmä v baleniach s grafickým spôsobom riešenia

ako je vyobrazené v prílohe uznesenia, až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia

z 20. mája 2013 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že

prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu arbitrárne

a nedostatočne odôvodnené, keďže „Krajský súd sa v napádanom uznesení okrem

rekapitulácie skutkového stavu a vyjadrení sporových strán, nevenoval osobitne

vyhodnoteniu jednotlivých tvrdení Sťažovateľa a odôvodneniu svojho rozhodnutia, ale sa

len prihlásil k záverom Okresného súdu Košice I . ktorý sa vo svojom Uznesení o nariadení

predbežného opatrenia taktiež nevenoval dôvodom nariadenia predbežného opatrenia

vo vzťahu k Sťažovateľovi ako zúčastnenej osobe, t. j. k V. časti Uznesenia o nariadení

predbežného opatrenia. Navrhovateľ v Návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vôbec

neosvedčil tvrdenie, že Odporca v 2. rade spolupracoval so spoločnosťou V. pri uvedení

produktu... na trh a predbežné opatrenie bolo vydané iba na základe podozrenia,

t. j. abstraktnej možnosti. Zároveň Sťažovateľ v dobe podania Návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, ako aj v dobe nariadenia predbežného opatrenia

nebol nijako prepojený s Odporcom v 2. rade ani Odporcom v 1. rade, a teda Odporca

v 2. rade a ani Odporca v 1. rade nemá žiadny prospech z obchodnej činnosti Sťažovateľa

a nemá na ňu ani žiadny vplyv. Sťažovateľ je na trhu len predajcom konkurenčného

produktu..., ktorý sám nakupuje od spoločnosti V., ktorá produkt... uviedla na trh, a to bez

spolupráce s odporcom v 2. rade a odporcom v 1. rade. Časť V. výroku Uznesenia

o nariadení predbežného opatrenia sa vôbec netýka úpravy pomerov účastníkov konania,

t. j. navrhovateľa a odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade. Pritom základným zákonným

predpokladom na nariadenie predbežné opatrenia je práve potreba dočasnej úpravy

pomerov účastníkov konania. Krajský súd sa v napádanom uznesení vôbec nevysporiadal

s námietkami sťažovateľa v odvolaní, ktoré závažným spôsobom spochybňovali závery

Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia v jeho V. časti.

Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa názoru Sťažovateľa záver Okresného súdu

Košice I ako aj Krajského súdu o potrebe nariadenia predbežného opatrenia

v časti V. výroku Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia nielen neopodstatnený, ale

aj neodôvodnený, a teda arbitrárny.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že v jej veci konajúci súd uplatnil nesprávny

výklad (ďalej aj „OSP“), v súlade s ktorým

„súd môže pred začatím konania nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne

boli upravené pomery účastníkov, alebo je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol

ohrozený. Aby bolo možné nariadiť predbežné opatrenie, je potrebná jedna z dvoch

podmienok, ktoré predpokladá zákon, a to:

1. dočasnosť úpravy pomerov účastníkov, alebo

2. obava z ohrozenia výkonu rozhodnutia.

Vychádzajúc z ustanovenia , základným predpokladom na nariadenie

predbežného opatrenia bola v prejednávanej veci potreba dočasne upraviť pomery

účastníkov konania do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Nariadením predbežného opatrenia Uznesením o nariadením predbežného

opatrenia v jeho časti V. však nedošlo k naplneniu tejto zákonnej podmienky na nariadenie

predbežného opatrenia.

Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia v časti V. nijako neupravuje pomery

medzi Navrhovateľom a Odporcom v 1. rade a Odporcom v 2. rade. Výkon podnikateľskej

činnosti Sťažovateľa spočívajúci v predaji produktu... nijako nezasahuje

do vzájomných pomerov medzi Navrhovateľom a Odporcom v 1. rade a Odporcom

v 2. rade, ktoré sú predmetom konania vo veci samej. Konkurenčný produkt...

a ani spoločnosť V. ako distribútor, ktorý uviedol produkt... na trh, nie sú predmetom

konania vo veci samej. Sťažovateľ nie je v nijakom osobnom ani majetkovom prepojení

s Odporcom v 1. rade a Odporcom v 2. rade a teda predajom produktu... zo strany

Sťažovateľa nedochádza k zásahu do pomerov medzi Navrhovateľom a Odporcom v 1. rade

a Odporcom v 2. rade, ktoré sú predmetom konania vo veci samej.

Ako vyplýva zo samotného Návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

Navrhovateľ sa návrhom vo veci samej mieni voči Odporcovi v 1. rade a Odporcovi

v 2. rade domáhať, aby porušenie alebo ohrozenie práv k ochrannej známke... zo strany

Odporcu v 1. rade a Odporcu v 2. rade ako aj ich nekalosúťažné konanie boli zakázané,

resp. bolo im uložené zdržať sa takéhoto konania a bolo im uložené následky tohto konania

odstrániť. Navrhovateľ sa tiež mieni z uvedených dôvodov domáhať primeraného

zadosťučinenia v peniazoch a zároveň požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia

a náhradu škody.

Cieľom Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia malo byť, aby sa Odporca

v 1. rade a Odporca v 2. rade nedopúšťal porušovania práva z ochrannej známky a nekalej

súťaže voči Navrhovateľovi, a to až do skončenia konania vo veci samej. Tomuto cieľu však

vôbec nekorešponduje nariadenie predbežného opatrenia v Časti V. Uznesenia o nariadení

predbežného opatrenia, ktorým sa uložila povinnosť Sťažovateľovi a teda neexistuje

proporčný vzťah medzi Nariadením predbežného opatrenia v časti V. Uznesenia o nariadení

predbežného opatrenia a sledovaným cieľom. To, že neexistuje proporčný vzťah medzi

nariadením predbežného opatrenia v časti V. Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia

a sledovaným cieľom, vyplýva aj zo skutočnosti, že ani prípadný úspech Navrhovateľa

v konaní vo veci samej nebude mať dopad na predaj produktu... Sťažovateľom, nakoľko

produkt... nie je predmetom konania vo veci samej a akékoľvek obmedzenie podnikateľskej

činnosti Odporcom v 1. rade a Odporcom v 2. rade v oblasti predaja proteínovej diéty

nebude mať vplyv na Sťažovateľa a na jeho podnikateľskú činnosť, nakoľko Sťažovateľ nie

je personálne ani majetkovo prepojený s Odporcom v 1. rade a Odporcom v 2. rade.

Nariadenie predbežného opatrenia v časti V. výroku Uznesenia o nariadení

predbežného opatrenia sa týka obmedzenia výkonu podnikateľskej činnosti Sťažovateľa,

t. j. konkrétne predaja a distribúcie produktu... od spoločnosti V. v baleniach údajne

napodobňujúcich produkty..., pričom Sťažovateľ nemal a ani nemá uzatvorenú

s Navrhovateľom žiadnu zmluvu, ktorá by jej zakazovala predávať či distribuovať

konkurenčné produkty proteínovej diéty a zároveň už v čase vydania predbežného opatrenia

nebola majetkovo, či personálne prepojená s Odporcom v 1. rade, či Odporcom v 2. rade.

Z uvedeného vyplýva, že v konkrétnom prípade nie je daná spojitosť medzi konaním

o nariadenie predbežného opatrenia v časti V. výroku Uznesenia o nariadení predbežného

opatrenia a vecou samou, a teda na nariadenie predbežného opatrenia v časti V. výroku

uznesenia nebol daný dôvod. Predbežná ochrana sa môže poskytovať iba pre právny vzťah,

ktorý je alebo bude predmetom konania vo veci samej. V danom prípade však všeobecné

súdy predbežným opatrením zasiahli do právneho vzťahu, ktorý nie je a ani nebude

predmetom konania vo veci samej.

Okresný súd Košice I v časti V. Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia ako aj

Krajský súd teda chybne vyložili a aplikovali ustanovenia , nakoľko

Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia v svojej časti V. nijako neupravovalo pomery

účastníkov konania, čím došlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu

a inú právnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru....

Ďalším procesným excesom Krajského súdu, ktorého sa dopustil potvrdením

Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia v jeho V. časti je skutočnosť, že Krajský súd

v Napádanom uznesení nijako nereflektoval na námietku Sťažovateľa, že Uznesenie

o nariadení predbežného opatrenia nemá prílohu, hoc na ňu vo svojom výroku V. časti

Uznesenia o nariadení predbežného opatrenia odkazuje, čím je Uznesenie o nariadení

predbežného opatrenia nevykonateľné.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa - spoločnosti S. s. r. o... na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. -272 zo dňa 05. augusta 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -272 zo dňa

05. augusta 2013 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný spoločnosti S. s. r. o. nahradiť trovy konania v

sume 330,13 eur na účet jej právneho zástupcu CHOCHOĽÁK & ČESLA s. r. o... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktoré je podľa

jej názoru arbitrárne a neodôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že jeho primárnou úlohou

v konaní o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov,

ktoré všeobecný súd v napadnutom konaní aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ), pričom ústavný súd iba

posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach

prípadu [v danej veci ] týkajúci sa nariadenia predbežného opatrenia je

z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na odôvodnenie

rozhodnutia zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

. Táto právna norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v rozsahu, ak tento zákon

neustanovuje inak ( ). Odlišnú úpravu k pre odvolacie

konanie obsahuje , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(, , , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že „Súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé konanie podľa a dohovoru

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces“ ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.

Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal aj

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým

vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať

do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy

na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy

všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv

a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (). Ústavný

súd posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu

na jeho nariadenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. ).

Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov

konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa nariadenia

predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh

smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť

do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia

zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú

opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh

účastníka konania zrušené ().

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa v súlade s § 219 ods. 2

v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu o nariadení

predbežného opatrenia z 20. mája 2013. Okresný súd svojím uznesením z 20. mája 2013

okrem iného sťažovateľke ako „zúčastnenej“ osobe nariadil povinnosť zdržať sa predaja,

distribúcie produktov značky... v baleniach napodobňujúcich vyhotovenie, spôsob balenia

a/alebo grafický spôsob riešenia produktov..., a to najmä v baleniach s grafickým spôsobom

riešenia ako je vyobrazené v prílohe tohto uznesenia, až do právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej.

Z predloženého rozhodnutia okresného súdu z 20. mája 2013 vyplýva, že

navrhovateľ v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. je právnickou

osobou, ktorá podniká v oblasti obchodovania s vysoko proteínovými potravinami

a výživovými doplnkami vybraných značiek, ktoré sú registrovanými ochrannými

známkami. Zmluvou o spolupráci uzavretou medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade

21. decembra 2011 v znení jej dodatku sa odporca v 1. rade okrem iného zaviazal, že počas

trvania zmluvy o spolupráci neuzavrie s treťou osobou vo vzťahu k vysokoproteínovým

potravinám akúkoľvek zmluvu s rovnakým alebo obdobným predmetom ako zmluva

o spolupráci. Odporca v 1. rade sa ďalej zaviazal, že nebude na vlastný ani cudzí účet

realizovať činnosť, ktorá by spočívala v distribúcii alebo predaji vysoko proteínových

potravín, a po skončení jej platnosti nebude oprávnený na používanie obchodnej značky

a loga a iných práv duševného vlastníctva, ktorých nositeľom je navrhovateľ alebo jeho

dodávateľ, a že nebude používať žiadnu inú obchodnú značku a/alebo logo, ktoré by mohlo

viesť k zámene s obchodnou značkou alebo logom spoločnosti navrhovateľa alebo jeho

dodávateľa.

Odporca v 2. rade sa v čase, keď odporca v 1. rade ako sprostredkovateľ

navrhovateľa získal know-how týkajúci sa schémy zabezpečenia jednotlivých zložiek, ktoré

tvoria finálne produkty navrhovateľa, následne rozhodol, že vytvorí vlastný produkt

a spoluprácu, tak ako bola vedená s navrhovateľom, bude realizovať cez vlastnú obchodnú

spoločnosť. Bez predchádzajúcej dohody s navrhovateľom odporca v 2. rade založil v júli

2012 s P. L. obchodnú spoločnosť M., v ktorej vystupoval ako 50 % spoločník a konateľ

napriek tomu, že bol zároveň spoločníkom a jediným konateľom odporcu v 1. rade. V tejto

funkcii na základe spolupráce navrhovateľa a odporcu v 1. rade disponoval všetkými

dôležitými informáciami týkajúcimi sa redukčnej diéty na báze vysoko proteínových

potravín. M. má rovnaký predmet podnikania ako odporca v 1. rade, ktorej konateľom

a spoločníkom bol aj odporca v 2. rade. Od 8. marca 2013 spoločnosť M., zmenila

obchodné meno na S. s. r. o. (sťažovateľka, pozn.), a odporca v 2. rade bol nahradený na

pozícii spoločníka a vo funkcii konateľa S. L.

Odporcovia v 1. rade a 2. rade sa podľa navrhovateľa dopustili konania v rozpore

so zmluvou o spolupráci a stále sa dopúšťajú nekalosúťažného konania, a to predovšetkým

tým, že v priebehu januára 2013 zvolali stretnutie odberateľov navrhovateľa, na ktorom

apelovali na odberateľov navrhovateľa, aby neakceptovali návrh novej rámcovej zmluvy

predložený navrhovateľom, a viedli s odberateľmi navrhovateľa aktívnu cielenú kampaň

v úmysle poškodiť navrhovateľa.

Navrhovateľ mal preto dôvodné podozrenie, že odporca v 2. rade informácie, ktoré sa

dozvedel od navrhovateľa a s ním spolupracujúcich zneužil v prospech konkurencie, pričom

začiatkom januára 2013 spoločnosť V. začala na trh uvádzať vysokoproteínové výrobky...,

ktoré na prvý pohľad vychádzajú z výrobkov, ktoré sú chránené ochrannou známkou,

pričom distribútorom výrobkov... sú najmä centrá patriace pod spoločnosť M. (v súčasnosti

sťažovateľka).

V nadväznosti na uvedené právne východiská a skutkový stav v posudzovanej veci

ústavný súd poukazuje na relevantnú časť uznesenia okresného súdu z 20. mája 2013, ktorý

k nariadeniu predbežného opatrenia predovšetkým uviedol:

„Navrhovateľ svojim návrhom a priloženými listinnými dôkazmi bezprostredne

hroziacu ujmu potrebne osvedčil t. j. uviedol a doložil všetky skutočnosti, na základe

ktorých je možné usúdiť, že je potrebné, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov

a nejde len o subjektívne pocity navrhovateľa, ale o riadne osvedčené objektívne

skutočnosti.

Podľa , pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné

opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo ak je obava,

že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Podľa ,

predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby nenakladal s určitými

vecami alebo právami, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal, alebo niečo znášal. Podľa

ods. 2 cit. zákona, predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť niekomu inému než

účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Podľa ust. § 76 ods. 4

, ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie

a stotožňuje sa so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať. Podľa ust. § 44

(ObchZ) nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo

spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje. Podľa ust. § 44 ods. 2 písm. c), d) ObchZ nekalou

súťažou podľa odseku 1 je najmä: vyvolávanie nebezpečenstva zámeny, parazitovanie

na povesti podniku.

Podľa ust. § 48 ObchZ parazitovaním je využívanie povesti podniku, výrobkov alebo

služieb iného súťažiteľa s cieľom získať pre výsledky vlastného alebo cudzieho podnikania

prospech, ktorý by súťažiteľ inak nedosiahol. Podľa ust § 50 ods. 1 Obch zľahčovaním je

konanie, ktorým súťažiteľ uvedie alebo rozširuje o pomeroch, výrobkoch alebo výkonoch

iného súťažiteľa nepravdivé údaje spôsobilé tomuto súťažiteľovi privodiť ujmu. Predbežné

opatrenie nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná úprava pomerov

účastníkov. Účelom predbežného opatrenia je pružne a rýchlo riešiť situáciu, ktorá si

vyžaduje okamžitý zásah súdu spočívajúci v dočasnej úprave pomerov účastníkov. Nutnosť

zabezpečenia práva takýmto spôsobom je daná aj vtedy, ak hrozí zánik alebo obmedzenie

práva, a z toho dôvodu nemožno vyčkať na rozhodnutie vo veci samej. Z vyššie citovaných

zákonných ustanovení je zrejmé, že nariadenie predbežného opatrenia je reakciou

na naliehavú potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov konania do doby meritórneho

rozhodnutia vo veci samej. Vydanie predbežného opatrenia predpokladá, aby sa osvedčila

aspoň danosť práva, a aby neboli vážnejšie pochybnosti o potrebe predbežnej úpravy.

Podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy

právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. V danom prípade je potrebné, aby

boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti práva,

ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana ako i osvedčenie, že existuje nebezpečenstvo

bezprostrednej ujmy. Súd sa stotožňuje s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia,

so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu. Uloženie povinnosti žalobcovi podať žalobu

vo veci samej v lehote do 30 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia súd opiera

o ust. “

Z citovanej časti uznesenia okresného súdu z 20. mája 2013 vyplýva, že tento sa

v súlade s príslušným ustanovením ( )

stotožnil v celom rozsahu so skutkovými a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že základné právo

na súdnu ochranu podľa podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (), pričom v okolnostiach

namietaného prípadu v súlade s procesnoprávnymi predpismi postupovali tak okresný súd

(pri uplatnení ), ako aj krajský súd (pri uplatnení ).

Osobitne sa ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľky, podľa ktorej sa krajský

súd v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal jej argumentom o tom, že uznesenie

prvostupňového súdu o nariadení predbežného opatrenia nemá prílohu, hoci na ňu

vo výroku odkazuje. Z výroku V uznesenia okresného súdu z 20. mája 2013 vyplýva, že

„zúčastnená osoba je povinná zdržať sa predaja, distribúcie produktov značky...

v baleniach napodobňujúcich vyhotovenie, spôsob balenia a/alebo grafický spôsob riešenia

produktov..., a to najmä v baleniach s grafickým spôsobom riešenia ako je vyobrazené

v prílohe tohto uznesenia až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.

Výrok rozhodnutia všeobecného súdu ako jediná jeho časť nadobúda právoplatnosť

a po nadobudnutí právoplatnosti je pre účastníkov a zákonom ustanovené subjekty záväzný.

Z hľadiska požiadavky materiálnej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia výrok musí byť

formulovaný určito, jasne, výstižne a zrozumiteľne. Z výroku rozhodnutia musí

jednoznačne a nepochybne vyplývať uložená povinnosť. Ak všeobecný súd do výroku

rozhodnutia neuvedie konkrétny rozsah reálneho plnenia povinností a výrok mieni

formulovať s odkazom na obsah prílohy, požiadavku určitosti a materiálnej vykonateľnosti

súdneho rozhodnutia, v takom prípade spĺňa výrok, ktorý odkazuje na konkrétnu povinnosť

reálneho plnenia obsiahnutú v pripojenej prílohe, ktorá sa tak stáva súčasťou výroku

súdneho rozhodnutia (pozri k tomu napr. aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. novembra 2012).

V okolnostiach namietaného prípadu spĺňa výrok V uznesenia okresného súdu

z 20. mája 2013 podľa názoru ústavného súdu aj bez priloženej prílohy podmienku

materiálnej vykonateľnosti, keďže je formulovaný určito, jasne a výstižne (všeobecný súd

sťažovateľke neuložil výrokom povinnosť, ktorej rozsah mienil formulovať výlučne

odkazom na prílohu, táto je za daných okolností prostriedkom, ktorým všeobecný súd len

bližšie konkretizuje obsahovú náplň uloženej povinnosti).

Ústavný súd už vyslovil, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní. Preto, ak krajský súd

v konkrétnostiach prerokúvaného prípadu na námietku sťažovateľky o „nevykonateľnosti

výroku“ uznesenia okresného súdu z 20. mája 2013 v napadnutom uznesení nereagoval,

s prihliadnutím na už citované, nedopustil sa takého pochybenia, na základe ktorého by ho

ústavný súd mohol z ústavného hľadiska spochybňovať.

Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky nemožno napadnuté uznesenie

krajského súdu v časti, v ktorej sa stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu

z 20. mája 2013 o potrebe nariadenia predbežného opatrenia, považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. Okresný súd dospel k záveru o potrebe uloženia povinnosti

vyplývajúcej z predbežného opatrenia sťažovateľke ústavne akceptovateľným spôsobom,

pričom jeho právny záver je logickým dôsledkom skutkových a právnych dôvodov

uplatnených navrhovateľom v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, z ktorého

vyplynulo, že uloženie takejto povinnosti zúčastnenej osobe bolo nevyhnutné pre splnenie

povinností uložených účastníkom konania (odporcovia v 1. a 2. rade), a preto bolo tiež

spravodlivé splnenie takúto povinnosť od zúčastnenej osoby vyžadovať. Napadnuté

rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne

potvrdené, preto ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov

všeobecných súdov (m. m. ).

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla reálne viesť k vysloveniu ich

porušenia, a preto rozhodol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, že sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne

napr. a ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014