Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 350/2011
PDF · 182.16 KB
No categories available
IV. ÚS 350/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky
JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 148/2010
z 30. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. D. N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 148/2010 z
30. júla 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 1. augusta 2004 uzavrela
s obchodnou spoločnosťou M., spoločnosť s ručením obmedzeným, K. (ďalej len
„žalobca“), obchodnú zmluvu, ktorú jednostranne ukončila „z dôvodu jej porušovania zo
strany žalobcu“.
Návrhom na začatie konania zo 7. decembra 2009 sa žalobca domáhal na Okresnom
súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) náhrady škody, ktorá mu vznikla konaním
sťažovateľky, a nariadenia predbežného opatrenia.
Okresný súd uznesením sp. zn. 26 Cb 227/2009 z 21. decembra 2009 nariadil
predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľke okamžite po jeho doručení obnoviť
napojenie a obnovenie komunikácie po linkách informačných systémov a zdržať sa konania,
ktoré by porušovalo platne uzavretú obchodnú zmluvu z 1. augusta 2004.
Sťažovateľka podala proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolanie.
V odvolaní namietala, že:
„- ... spoločnosť M. neosvedčila ani sám nárok na vydanie predbežného opatrenia a
ani tu nie obava z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia,
- ... práve návrhom spoločnosti M. na nariadenie predbežného opatrenia vzniká ujma
na strane sťažovateľa, pretože sťažovateľ bol v zmysle predbežného opatrenia povinný
napojiť spoločnosť M. a obnoviť s ňou komunikáciu po linkách informačných systémov a to
za situácie, kedy je zmluvný vzťah ukončený. Týmto konaním dochádza k diskriminácii
ostatných predajcov motorových vozidiel značky..., s ktorými má sťažovateľ platne uzavretú
Obchodnú zmluvu a ktorí spĺňajú kvalitatívne štandardy predpísané v Obchodnej zmluve,
- ... výrok predbežného opatrenia nie je určitý, konkrétny, jasný a vôbec nie je
vykonateľný...“
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 148/2010
z 30. júla 2010 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa o nariadení predbežného opatrenia
potvrdil.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd sa s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní
voči predbežnému opatreniu vôbec nevysporiadal, pretože „v odôvodnení absentuje právne
vyhodnotenie argumentácie sťažovateľa Krajským súdom v Košiciach“.
V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „v danom prípade je táto skutočnosť
osobitne významná, keďže ide o rozhodnutie o predbežnom opatrení, pri ktorom povinná
strana mala možnosť vôbec prvýkrát reagovať na predbežné opatrenie a samotný návrh
navrhovateľa až doručením rozhodnutia súdu prvého stupňa o nariadení predbežného
opatrenia, t. j. až podaním odvolania.
Odvolanie sťažovateľa bolo predsa jediným prostriedkom na jeho obranu, a tak jeho
vôbec prvou možnosťou na súdnu ochranu. Ak súd rozhodne bez toho, aby sa
s argumentáciou sťažovateľa vyhodnotil, odpiera tomuto účastníkovi konania právo na
súdnu ochranu.“.
Sťažovateľka preto dospela k záveru, že postupom krajského súdu jej „ústavou
zaručená súdna ochrana nebola poskytnutá“. Tým, že krajský súd „osvojil si ničím
nepreukázané tvrdenia navrhovateľa a nezistil skutočný stav veci, na ktoré poukazoval
sťažovateľ vo svojej argumentácii“, porušil rovnosť účastníkov v konaní.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:
„Základné právo spoločnosti Š. s. r. o., so sídlom B., na súdnu a inú právnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov v
konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.
7. 2010, č. k. 2 Cob/148/2010-156 porušené boli.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 7. 2010, č. k. 2 Cob/148/2010-156
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti Š. s. r. o., so sídlom B., trovy
konania v sume 303,30 EUR s DPH, pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci, do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu R. s. r. o., so
sídlom B.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s uznesením krajského súdu sp. zn.
2 Cob 148/2010 z 30. júla 2010, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa z 21. decembra 2009 o nariadení predbežného opatrenia v konaní o náhradu škody
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 227/2009.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu
štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný
súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia
judikatúra).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia (petit), ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv.
Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 48 ods. 2 ústavy), ktoré sťažovateľka
uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného
súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04,
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (I. ÚS 19/02).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09
atď.).
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn.
2 Cob 148/2010 z 30. júla 2010 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušeniu základného práva na rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval za
potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného
zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, a to
nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto,
že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania
nezasahuje konečným spôsobom (m. m. IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje predbežné
opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len
za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
V konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť taktiež
rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého súdneho
konania vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí
mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným
spôsobom odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 214 ods. 2 OSP a zistil, že odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho
v nadväznosti na tento záver potvrdil.
V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd okrem iného uviedol, že „sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia ako aj s jeho právnym
záverom, ktorý bol riadne odôvodnený v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.
Odvolací súd k odvolaniu žalovaného len uvádza, že z dokladov, ktoré sú priložené
k spisovému materiálu, a to Obchodnej zmluvy a jej príloh, výpovede Obchodnej zmluvy
vyplýva, že účastníci konania si v Obchodnej zmluve dohodli presné podmienky, za ktorých
je možné obchodnú zmluvu vypovedať, ako aj spôsob ukončenia Obchodnej zmluvy
v prípade jej výpovede. To, či žalovaný dodržal postup pri vypovedaní zmluvy a teda či
výpoveď zmluvy je platná a či spôsob ukončenia Obchodnej zmluvy bol zo strany
žalovaného dodržaný, posúdi súd prvého stupňa ako predbežnú otázku, pri rozhodovaní
o náhrade škody. Ak zo strany žalovaného neboli dodržané dohodnuté podmienky pri
výpovedi Obchodnej zmluvy, potom súd nárok žalobcu na náhradu škody posúdi podľa
§ 373 a nasl. Obchodného zákonníka.
Z ust. § 9 ods. 3 Obchodného zákonníka vyplýva, že Obchodným menom právnickej
osoby, ktorá sa zapisuje do obchodného registra je názov, pod ktorým bola zriadená.
V návrhu na začatie konania je uvedený správny názov žalobcu. To, že pri podpise
návrhu na začatie konania je uvedené M., Predaj, servis, leasing automobilov..., K., je
právne bezvýznamné. Návrh na začatie konania podpísal konateľ žalobcu, pričom
nepresnosť uvedená v odtlačku pečiatky, nemení nič na tom, že návrh za žalobcu podpísal
konateľ obchodnej spoločnosti, ktorý je oprávnený za spoločnosť konať.
K návrhu žalovaného na zrušenie predbežného opatrenia považuje odvolací súd za
potrebné uviesť, že platná právna úprava ani neumožňuje odvolaciemu súdu predbežné
opatrenie zrušiť (§ 221 ods. 1 O. s. p.).“.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,
t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového
stavu, ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu síce za stručné, ale napriek
tomu z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Dôvody, na ktorých je založené namietané uznesenie krajského súdu, podľa názoru
ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého
pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne
boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol
ohrozený.
Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby
navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74
a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity
ustanovené v § 74 a nasl. OSP pre vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Namietané
rozhodnutie krajského súdu na jednej strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu
práv žalobcu, ku ktorému by mohlo dôjsť odpojením od informačných systémov
(komunikácia po linkách informačných systémov) v súvislosti s vypovedaním obchodnej
zmluvy zo strany sťažovateľa, ktorú žalobca považuje za neplatnú, pred prijatím
meritórneho rozhodnutia, no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie
zásahu do práv sťažovateľa tým, že v súlade so zákonom obmedzuje časovú pôsobnosť
predbežného opatrenia do právoplatného skončenia konania vo veci samej.
Skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, ktorý vychádzal
z odôvodnenej obavy vzniku škody značného rozsahu žalobcovi a poškodzovania jeho
obchodného mena vypovedaním obchodnej zmluvy sťažovateľom ešte pred právoplatným
rozhodnutím vo veci samej, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. dohovoru. Krajský súd si bol pritom vedomý, a to aj z odôvodnenia jeho
rozhodnutia vyplýva, že ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, čo mu umožňuje menej
formalizovaný postup určený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných
na vydanie rozhodnutia vo veci samej. Postup krajského súdu preto podľa názoru
ústavného súdu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených
práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa s ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011