Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 585/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Ch., a. s... v likvidácii, B.,

zastúpenej A., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 6. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Ch., a. s... v likvidácii, o d m i e t a z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Ch., a. s... v likvidácii, B. (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej A., s. r. o., K., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“) a jeho uznesením zo 6. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že Okresným súdom Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) je pod sp. zn. vedené konanie proti sťažovateľke ako

odporkyni, v ktorom sa Ing. A. J. (ďalej len „navrhovateľ“) domáha, aby vo veci konajúci

súd rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru a priznal mu

náhradu mzdy. Uznesením okresného súdu z 11. marca 2011 bolo označené konanie

prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 31

Cb 111/2009. Následne okresný súd uznesením č. k. -144 z 25. júla 2011

nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľke zložiť do úschovy na okresnom

súde 98 073 € (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia“).

O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu

potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľ vidí nesprávnosť postupu Krajského súdu v Bratislave predovšetkým

v tom, že sa vôbec nevyporiadal s opodstatnenosťou návrhu na vydanie predbežného

opatrenia a bez relevantných dôkazov sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ktorého

rozhodnutie potvrdil, čím zasiahol do vyššie uvádzaných práv sťažovateľa, čím ohrozil plán

likvidácie spoločnosti. Sťažovateľ zastáva názor, že odporca tým, že neprihliadal na

sťažovateľom predložené dôkazy a tvrdené argumenty, nerešpektoval princíp rovnosti

účastníkov konania, ale jednostranne zvýhodnil navrhovateľa z dôvodu jeho pozície

zamestnanca.

Navyše považuje sťažovateľ rozhodnutie odporu za nelogické, neodrážajúce zákonný

postup likvidácie a vydané nad rámec akejkoľvek potrebnosti, pretože buď bude

navrhovateľ v rámci prebiehajúcej likvidácie uspokojený na 100 % alebo v prípade

nedostatku finančných prostriedkov, bude uspokojený len percentuálne, a to až

v prípadnom, vyhlásenom konkurze, kedy by už sporné finančné prostriedky zložené do

úschovy súdu patrili do všeobecnej podstaty, z ktorej by bol uspokojovaný navrhovateľ

spolu s ostatnými veriteľmi.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza:

„Napriek skutočnosti, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal

v návrhu hrozbu bezprostredne hroziacej ujmy, ktorá by ohrozovala jeho nárok, Okresný

súd Bratislava I uznesením zo dňa 25. 07. 2011 nariadil predbežné opatrenie,

prostredníctvom ktorého zaviazal sťažovateľa k zloženiu sumy 98.073, - Eur do úschovy

súdu. V odôvodnení predmetného uznesenia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie,

súd uviedol, že nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy spočíva v zákonnom postupe

likvidátora, ktorý predáva majetok sťažovateľa a vystavuje ho tým riziku insolventnosti.

Z uvedeného dôvodu je nárok navrhovateľa ohrozený a je otázne, či do právoplatného

skončenia veci bude nárok vymožiteľný. Zároveň zdôraznil, že ide o pracovnoprávny spor,

a že nevydaním predbežného opatrenia by mohlo dôjsť k ujme na právach navrhovateľa ako

zamestnanca. Od uvedenia ďalších dôvodov, pre ktoré súd návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia vyhovel, súd upustil.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 02. 08. 2011 navrhol uznesenie, ktorým bolo

predbežné opatrenie nariadené zrušiť. V odvolaní sťažovateľ poukázal predovšetkým na to,

že súd dostatočne neprihliadol na tú skutočnosť, že z dôvodu platného okamžitého

skončenia pracovného pomeru dňa 10. 06. 2009, patrí navrhovateľovi náhrada mzdy len za

obdobie od 02. 06. 2009 do 10. 06. 2009. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje

povinnosť zložiť do úschovy súdu sumu vo výške 98.073 Eur za zjavne neprimeranú, keďže

by sa malo jednať o náhradu mzdy za približne 5 až 6 pracovných dní. Zároveň sťažovateľ

poukázal na to, že súd nevykonal v rámci zisťovania opodstatnenosti vydania predbežného

opatrenia žiadne dôkazy, ktoré by preukázali naliehavosť, či bezprostredne hroziacu ujmu

navrhovateľa, a že nariadil predbežné opatrenie bez toho, aby navrhovateľ predložil

akékoľvek dôkazy.

Súčasťou spomínaného odvolania bol aj návrh na pokračovanie konania vo veci

samej, aby nárok navrhovateľa mohol byť v prípade úspechu vo veci samej (náhrada mzdy)

čo najskôr uspokojený.

Z dôvodu, že sťažovateľovi nebol spolu s uznesením o nariadení predbežného

opatrenia doručený aj samotný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, sťažovateľ

výzvou zo dňa 08. 08. 2011 žiadal súd o splnenie si tejto povinnosti.

Podaním zo dňa 08. 08. 2011 a zo dňa 15. 08. 2011 sťažovateľ v zákonnej lehote

doplnil svoje odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, v ktorých

predovšetkým poukázal na to, že výška jeho aktív výrazne presahuje tvrdený nárok

navrhovateľa, a teda že neexistuje reálna hrozba nevymáhateľnosti nároku v budúcnosti.

Avšak dňa 22. 09. 2011 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 06. 09. 2011, sp. zn. , v ktorom odvolací súd rozhodol

tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.

Z dôvodu, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu (ako

aj prvostupňového súdu), dňa 03. 10. 2011 podal na Okresný súd Bratislava I v predmetnej

právnej veci dovolanie.

Dňa 28. 05. 2012 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 25. 04. 2012, sp. zn. , ktorým rozhodol tak, že

dovolanie sťažovateľa odmietol. V odôvodnení predmetného uznesenia Najvyšší súd SR

uviedol, že dovolanie smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení

je v súlade s neprípustné.

S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, ostáva pre sťažovateľa otáznym súdmi

vyjadrený právny názor, ktorý však nebol nikde bližšie zdôvodnený, že zákonný postup

likvidátora spočívajúci v speňažovaní majetku likvidovanej spoločnosti transparentným

spôsobom v podobe tendrov, je pre navrhovateľa nebezpečným postupom, ktorý ohrozuje

jeho žalobou uplatnený nárok.

Taktiež je pre sťažovateľa sporné tvrdenie odporcu, že postup speňažovania vyvoláva

riziko vzniku insolventnosti.

Sťažovateľ zastáva názor, že takýto právny názor je neopodstatnený a neúnosný

a zasahuje do jeho ústavných práv.

Opísaným spôsobom totiž odporca nie len porušil právo sťažovateľa na spravodlivý

súdny proces podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru, ale zasiahol aj

do práva vlastniť, vyjadreného v článku 20 ods. 1 SR.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva vlastniť majetok

podľa sťažovateľka predovšetkým uvádza:

„Sťažovateľ obhajuje názor, že právo vlastniť je v tomto konkrétnom prípade

premietnuté do jeho práva podnikať, v rámci ktorého má právo vlastniť majetok a to aj

v kapitalizovanej podobe. Zároveň má ako podnikateľ právo ukončiť podnikanie vo forme

dobrovoľnej likvidácie, ktorá by mala byť nie len na prospech veriteľov, ale aj na prospech

samotných akcionárov ako vlastníkov spoločnosti.

Odporca svojim rozhodnutím obmedzil vlastnícke právo sťažovateľa

ku kapitalizovanému majetku spoločnosti, čím sťažil samotný výkon likvidácie, ktorý

smeroval k tomu, aby boli uspokojení všetci veritelia a zároveň, aby sa nemuselo pristúpiť

k povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade nedostatku voľných finančných

prostriedkov.

Podľa názoru sťažovateľa je totiž nepochybné, že predajom jeho majetku sa len

získavajú finančné prostriedky, ktoré majú slúžiť na uspokojovanie pohľadávok jednotlivých

veriteľov, a teda aj na uspokojenie navrhovateľa. V žiadnom prípade nejde o zbavovanie sa

majetku, ale len o premenu z naturálnej do finančnej podoby. Z dôvodu, že likvidátor má

záujem na tom, aby bola likvidácia vykonávaná aj v prospech akcionárov ako vlastníkov

spoločnosti, postupuje tak, aby bol majetok predávaný za čo najvyššie sumy.

V prípade, ak by likvidátor zistil, že likvidovaná spoločnosť je predĺžená, a teda, že

nadobudnuté finančné prostriedky nepostačujú na úhradu všetkých pohľadávok, je povinný

v súlade s ustanovením podať návrh na vyhlásenie

konkurzu.

Ak by napriek tomu, pred samotným podaním návrhu, uspokojil prednostne

niektorého veriteľa, a to na úkor ostatných, možno predsa takému právnemu úkonu

odporovať a zároveň by sa tým likvidátor dopustil trestného činu zvýhodňovania veriteľa

podľa .

Z dôvodu, že likvidátor je povinný vykonávať svoju funkciu s odbornou

starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti, jej veriteľov ako aj samotných

akcionárov, nepostupuje takýmto spôsobom, ale len zhromažďuje finančné prostriedky bez

toho, aby zatiaľ uspokojil akéhokoľvek veriteľa.

Naopak, sťažovateľ zastáva názor, že práve nariadeným predbežným opatrením

a zložením finančnej hotovosti do úschovy súdu sa vytvára riziko vzniku insolventnosti a to

tým, že je brzdený tok voľných finančných prostriedkov, ktoré by mohli prechodne slúžiť na

uspokojovanie novovznikajúcich pohľadávok ako napríklad vzniknuté daňové povinnosti,

nájomné a pod. a to do doby nadobudnutia ďalších finančných prostriedkov v procese

prebiehajúceho speňažovania, čím zamedzil zamýšľanému priebehu likvidácie.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 SR, právo na

spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1 Dohovoru a práva vlastniť

podľa článku 20 ods. 1 SR uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 06. 09. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 06. 09. 2011 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v porušovaní

namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi Ch., a. s... v likvidácii

finančné zadosťučinenie vo výške 1 Euro.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľka 15. októbra 2012 doručila ústavnému súdu podanie označené ako

„Doručenie právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, v ktorom poukázala

na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. augusta 2012 a jeho právny názor na „obdobnú vec, aká je predmetom

ústavnej sťažnosti sťažovateľa Ch., a. s... v likvidácii...“, pričom zdôrazňuje aj totožnosť

v osobe odporkyne (sťažovateľky, pozn.).

Sťažovateľka v tomto podaní predovšetkým uvádza:

„Je nesporné, že odporca vstúpil dňom 03. 04. 2009 do likvidácie a navrhovatelia

uvedenú skutočnosť považujú vo svojom návrhu za podstatnú pre posúdenie dôvodnosti

nariadenia predbežného opatrenia. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, že vstup odporcu do likvidácie osvedčuje ohrozenie práva navrhovateľov a potrebu

dočasnej úpravy pomerov účastníkov do rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 102 ods. 1

a ,

Podľa , v znení neskorších zmien a doplnkov

(ďalej len ), likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce

k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky spoločnosti, uplatňuje

pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi, uzaviera

zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy môže uzavierať len

v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov. Ak likvidátor zistí predlženie likvidovanej

spoločnosti, podá bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu...

Z uvedeného vyplýva, že v rámci likvidácie spoločnosti musí dochádzať ku

speňažovaniu majetku likvidovanej spoločnosti a v likvidácii majú byť uspokojené všetky

pohľadávky veriteľov. Skutočnosť, že odporca v priebehu konania vstúpil do likvidácie

a likvidátor plní zákonnú povinnosť speňažovať jeho majetok, nie je dôvodom na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa odporcovi zakazuje s majetkom nakladať. Bez osvedčenia

ďalších skutočností nemožno vyvodiť ani záver, že predaj majetku v rámci likvidácie

ohrozuje výkon súdneho rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Kľúčová argumentácia sťažovateľky je založená na tvrdení o ústavne nekonformnom

odôvodnení napadnutého uznesenia krajským súdom, v zmysle ktorého „zákonný postup

likvidátora spočívajúci v speňažovaní majetku likvidovanej spoločnosti transparentným

spôsobom v podobe tendrov, je pre navrhovateľa nebezpečným postupom, ktorý ohrozuje

jeho žalobou uplatnený nárok“. Sťažovateľka navyše tvrdí, že krajský súd pri svojom

rozhodovaní neprihliadol na ňou (v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nariadení

predbežného opatrenia, pozn.) uvádzanú skutočnosť, „že z dôvodu platného okamžitého

skončenia pracovného pomeru dňa 10. 06. 2009, patrí navrhovateľovi náhrada mzdy len za

obdobie od 02. 06. 2009 do 10. 06. 2009. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje

povinnosť zložiť do úschovy súdu sumu vo výške 98.073 Eur za zjavne neprimeranú, keďže

by sa malo jednať o náhradu mzdy za približne 5 až 6 pracovných dní.“.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že rozhodovanie

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia treba považovať predovšetkým za súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa . V konaní o návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia musia byť preto rešpektované minimálne požiadavky

zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný

podklad, musí byť nariadené príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda

musí byť náležite odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (m. m. , ).

Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval za

potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je

predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného

zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp.

návrhy na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci

sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do

práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom ().

Ústavný súd posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí

návrhu na jeho nariadenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd

môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za

predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. ).

Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov

konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa nariadenia

predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh

smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do

základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia

zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú

opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh

účastníka konania zrušené ().

Krajský súd v posudzovanej veci v zmysle zásad upravených v § 212 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal uznesenie okresného súdu o nariadení

predbežného opatrenia spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že

odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, a preto uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.

V napadnutom uznesení krajský súd predovšetkým uviedol:

„Predbežné opatrenie uložené súdom má len dočasný charakter, ktorý predpokladá

požiadavku rýchlosti konania. Aj v konaní o predbežnom opatrení musí súd hodnotiť

vykonané dôkazy, avšak rozhodné skutočnosti nemusia byť spoľahlivo preukázané.

K nariadeniu predbežného opatrenia stačí, ak sú tvrdené skutočnosti aspoň osvedčené, t. j.

ak sa aspoň javia pravdepodobnými. Ďalším predpokladom na jeho nariadenie je

osvedčenie existencie reálnej a bezprostredne hroziacej ujmy navrhovateľovi predbežného

opatrenia bez okamžitého zásahu súdu. Odporca v odvolaní okrem zrušenia napadnutého

rozhodnutia požiadal aj o odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia až do

právoplatného rozhodnutia v odvolacom konaní. Táto požiadavka je v rozpore so zmyslom

a účelom nariadenia predbežného opatrenia, ktoré má zabezpečiť účinnú a rýchlu ochranu

práv účastníkov konania za splnenia zákonných podmienok. Podľa

napadnuté uznesenie sa stalo vykonateľným dňom jeho doručenia odporcovi, t. j. 3. 8. 2011,

kedy bol povinný splniť nariadenú povinnosť zložiť určenú sumu do úschovy súdu. Odvolací

súd preto tejto žiadosti odporcu nevyhovel. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého

rozhodnutia a listinných dôkazov založených v spise dospel k záveru, že súd prvého stupňa

správne posúdil splnenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia, pretože

vzhľadom na všetky existujúce okolnosti je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov

konania. Vo veci sa navrhovateľ domáha vyslovenia neplatnosti skončenia jeho pracovného

pomeru zo strany odporcu a súčasne aj náhrady mzdy za 12 mesiacov, počnúc od 11. 6.

2009. Záver, či došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi konania,

a ak áno k akému dátumu a v akom rozsahu je dôvodný nárok navrhovateľa na náhradu

mzdy, je možné vyhodnotiť až po vykonaní dokazovania vo veci samej. Je nespornou

skutočnosťou, že spoločnosť odporcu je v likvidácii, v rámci ktorej prebieha speňažovanie

jej majetku. Údaje o aktívach likvidovanej spoločnosti nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu

bez údajov o jej pasívach. Je potrebné vyhodnotiť ako dôvodnú obavu, že v prípade ak by

bolo speňaženie majetku spoločnosti a rozdelenie výťažku medzi veriteľov ukončené skôr

ako bude právoplatne rozhodnuté v merite veci v tomto konaní, bude nárok navrhovateľa

v budúcnosti nevymožiteľným. Sám odporca pritom vo svojich podaniach uvádza, že

majetok jeho spoločnosti vysoko prevyšuje hodnotu žalovanej pohľadávky, čo vedie

k záveru, že zloženie spornej sumy do úschovy súdu nemôže vážnejšie ohroziť ďalší chod

činnosti spoločnosti.“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia dospel

k záveru, že ho z hľadiska rešpektovania základných ústavnoprocesných princípov možno

považovať za ústavne udržateľné. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami

sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nariadení

predbežného opatrenia. Odôvodnenie krajského súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho

výrok, pretože ním v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

S prihliadnutím na už vyslovené právne názory týkajúce sa charakteru rozhodnutia

o predbežnom opatrení, ktoré nemusí zodpovedať konečnému rozhodnutiu v merite veci

[v okolnostiach namietaného prípadu rozhodnutiu o (ne)platnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru, pozn.], je neodôvodnená námietka sťažovateľky založená práve na

prejudikovaní konečného rozhodnutia, že k „okamžitému skončeniu pracovného pomeru

došlo k 10. 06. 2009“, a preto „patrí navrhovateľovi náhrada mzdy len za obdobie od

02. 06. 2009 do 10. 06. 2009“, na základe čoho sťažovateľka „považuje povinnosť zložiť do

úschovy súdu sumu vo výške 98.073 Eur za zjavne neprimeranú“.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za „nelogické,

neodrážajúce zákonný postup likvidácie a vydané nad rámec akejkoľvek potrebnosti,

pretože buď bude navrhovateľ v rámci prebiehajúcej likvidácie uspokojený na 100 % alebo

v prípade nedostatku finančných prostriedkov, bude uspokojený len percentuálne, a to až

v prípadnom vyhlásenom konkurze...“. Pre rozhodnutie všeobecného súdu o predbežnom

opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa (prebiehajúca

likvidácia sťažovateľky, pozn.), preto by bolo prinajmenšom nelogické a zároveň

neprípustné, aby sa všeobecný súd pri rozhodovaní o predbežnom opatrení riadil stavom,

ktorý len môže v budúcnosti nastať (uspokojenie navrhovateľa v prípade vyhláseného

konkurzu, pozn.). Samotný v súvislosti s likvidáciou obchodnej

spoločnosti spája so spornou pohľadávkou (o akú v okolnostiach prípadu ide) povinnosť jej

zabezpečenia pred rozdelením likvidačného zostatku ( ).

Na základe uvedených skutočností preto odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne

hroziacej ujmy tým, že nárok navrhovateľa bude v budúcnosti nevymožiteľný, „ak

speňaženie majetku spoločnosti a rozdelenie výťažku medzi veriteľov bude ukončené skôr

ako bude právoplatne rozhodnuté v merite veci“, je ústavne udržateľné a logicky vychádza

z potreby zabezpečenia nároku navrhovateľa, ktorý je až do času meritórneho rozhodnutia

o ňom nárokom sporným.

V súvislosti s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v jeho uznesení

sp. zn. , na ktoré sa odvoláva sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému

súdu 15. októbra 2012, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej

viackrát vyslovil, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci

samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných

veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 sa okrem iného uvádza, že rozdielna judikatúra

v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho

súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na

precedensoch ako prameňoch práva).

Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu právneho

štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo rovnakých, resp.

porovnateľných veciach nežiaduca, k jej odstraňovaniu v právnom poriadku Slovenskej

republiky slúži mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte

zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte

prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť

judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto

súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m.

, , , , ).

Za daných okolností ústavný súd bez potreby zaujať hodnotiaci postoj k právnemu

názoru vyslovenému v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2012

konštatuje, že samotná skutočnosť, že najvyšší súd v označenom uznesení formuloval iný

právny názor k v zásade totožnému právnemu problému ako krajský súd v napadnutom

uznesení, nemôže byť dôvodom na záver, že týmto uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre posúdenie tejto otázky je podstatné to, či je právny názor

vyslovený v napadnutom uznesení krajského súdu v okolnostiach posudzovanej veci

ústavne primeraným spôsobom odôvodnený a zároveň ho nemožno považovať za

arbitrárny.

Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd, aj v nadväznosti na

citované, konštatuje, že právne závery krajského súdu sú z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na rozhodovaciu prax ESĽP, ktorá vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o predbežných opatreniach, ktoré

podľa jeho názoru nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri

rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa

konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného

opatrenia, m. m. )].

V nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného

práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tejto časti svojho rozhodnutia ústavný súd považoval za

vhodné poukázať na svojej zistenie, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka doručila okresnému

súdu 3. júla 2012 návrh na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením

okresného súdu sp. zn. z 25. júla 2011, ktoré bolo potvrdené napadnutým

uznesením krajského súdu (ďalej len „návrh na zrušenie nariadeného predbežného

opatrenia“). Návrh sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia okresný

súd uznesením sp. zn. z 18. októbra 2012 zamietol, pričom proti tomuto

uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Uvedené zároveň znamená, že na

základe podaného odvolania má sťažovateľka k dispozícii právny prostriedok zmeny

dočasnej úpravy právnych vzťahov, o ktorom bude rozhodovať krajský súd ako súd

odvolací v súlade s , podľa ktorého predbežné

opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak

by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením.

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľky ústavný súd dospel

k záveru, že ak v danom prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú,

že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie jej základného práva

podľa napadnutým rozsudkom krajského súdu, nemohol by vysloviť ani

porušenie jej základného práva podľa .

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí aj tejto časti sťažnosti sťažovateľky z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012