Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 585/2012
PDF · 294.87 KB
No categories available
IV. ÚS 585/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Ch., a. s... v likvidácii, B.,
zastúpenej A., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 359/2011 a jeho uznesením
zo 6. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Ch., a. s... v likvidácii, o d m i e t a z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Ch., a. s... v likvidácii, B. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej A., s. r. o., K., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 359/2011 (ďalej aj „napadnuté
konanie“) a jeho uznesením zo 6. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že Okresným súdom Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) je pod sp. zn. 10 C 187/2009 vedené konanie proti sťažovateľke ako
odporkyni, v ktorom sa Ing. A. J. (ďalej len „navrhovateľ“) domáha, aby vo veci konajúci
súd rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru a priznal mu
náhradu mzdy. Uznesením okresného súdu z 11. marca 2011 bolo označené konanie
prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 31
Cb 111/2009. Následne okresný súd uznesením č. k. 10 C 187/2009-144 z 25. júla 2011
nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil sťažovateľke zložiť do úschovy na okresnom
súde 98 073 € (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia“).
O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu
potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľ vidí nesprávnosť postupu Krajského súdu v Bratislave predovšetkým
v tom, že sa vôbec nevyporiadal s opodstatnenosťou návrhu na vydanie predbežného
opatrenia a bez relevantných dôkazov sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ktorého
rozhodnutie potvrdil, čím zasiahol do vyššie uvádzaných práv sťažovateľa, čím ohrozil plán
likvidácie spoločnosti. Sťažovateľ zastáva názor, že odporca tým, že neprihliadal na
sťažovateľom predložené dôkazy a tvrdené argumenty, nerešpektoval princíp rovnosti
účastníkov konania, ale jednostranne zvýhodnil navrhovateľa z dôvodu jeho pozície
zamestnanca.
Navyše považuje sťažovateľ rozhodnutie odporu za nelogické, neodrážajúce zákonný
postup likvidácie a vydané nad rámec akejkoľvek potrebnosti, pretože buď bude
navrhovateľ v rámci prebiehajúcej likvidácie uspokojený na 100 % alebo v prípade
nedostatku finančných prostriedkov, bude uspokojený len percentuálne, a to až
v prípadnom, vyhlásenom konkurze, kedy by už sporné finančné prostriedky zložené do
úschovy súdu patrili do všeobecnej podstaty, z ktorej by bol uspokojovaný navrhovateľ
spolu s ostatnými veriteľmi.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza:
„Napriek skutočnosti, že navrhovateľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal
v návrhu hrozbu bezprostredne hroziacej ujmy, ktorá by ohrozovala jeho nárok, Okresný
súd Bratislava I uznesením zo dňa 25. 07. 2011 nariadil predbežné opatrenie,
prostredníctvom ktorého zaviazal sťažovateľa k zloženiu sumy 98.073, - Eur do úschovy
súdu. V odôvodnení predmetného uznesenia, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie,
súd uviedol, že nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy spočíva v zákonnom postupe
likvidátora, ktorý predáva majetok sťažovateľa a vystavuje ho tým riziku insolventnosti.
Z uvedeného dôvodu je nárok navrhovateľa ohrozený a je otázne, či do právoplatného
skončenia veci bude nárok vymožiteľný. Zároveň zdôraznil, že ide o pracovnoprávny spor,
a že nevydaním predbežného opatrenia by mohlo dôjsť k ujme na právach navrhovateľa ako
zamestnanca. Od uvedenia ďalších dôvodov, pre ktoré súd návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia vyhovel, súd upustil.
Sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 02. 08. 2011 navrhol uznesenie, ktorým bolo
predbežné opatrenie nariadené zrušiť. V odvolaní sťažovateľ poukázal predovšetkým na to,
že súd dostatočne neprihliadol na tú skutočnosť, že z dôvodu platného okamžitého
skončenia pracovného pomeru dňa 10. 06. 2009, patrí navrhovateľovi náhrada mzdy len za
obdobie od 02. 06. 2009 do 10. 06. 2009. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje
povinnosť zložiť do úschovy súdu sumu vo výške 98.073 Eur za zjavne neprimeranú, keďže
by sa malo jednať o náhradu mzdy za približne 5 až 6 pracovných dní. Zároveň sťažovateľ
poukázal na to, že súd nevykonal v rámci zisťovania opodstatnenosti vydania predbežného
opatrenia žiadne dôkazy, ktoré by preukázali naliehavosť, či bezprostredne hroziacu ujmu
navrhovateľa, a že nariadil predbežné opatrenie bez toho, aby navrhovateľ predložil
akékoľvek dôkazy.
Súčasťou spomínaného odvolania bol aj návrh na pokračovanie konania vo veci
samej, aby nárok navrhovateľa mohol byť v prípade úspechu vo veci samej (náhrada mzdy)
čo najskôr uspokojený.
Z dôvodu, že sťažovateľovi nebol spolu s uznesením o nariadení predbežného
opatrenia doručený aj samotný návrh na nariadenie predbežného opatrenia, sťažovateľ
výzvou zo dňa 08. 08. 2011 žiadal súd o splnenie si tejto povinnosti.
Podaním zo dňa 08. 08. 2011 a zo dňa 15. 08. 2011 sťažovateľ v zákonnej lehote
doplnil svoje odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia, v ktorých
predovšetkým poukázal na to, že výška jeho aktív výrazne presahuje tvrdený nárok
navrhovateľa, a teda že neexistuje reálna hrozba nevymáhateľnosti nároku v budúcnosti.
Avšak dňa 22. 09. 2011 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 06. 09. 2011, sp. zn. 14 Co/359/2011, v ktorom odvolací súd rozhodol
tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa.
Z dôvodu, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu (ako
aj prvostupňového súdu), dňa 03. 10. 2011 podal na Okresný súd Bratislava I v predmetnej
právnej veci dovolanie.
Dňa 28. 05. 2012 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 25. 04. 2012, sp. zn. 1 Cdo 147/2011, ktorým rozhodol tak, že
dovolanie sťažovateľa odmietol. V odôvodnení predmetného uznesenia Najvyšší súd SR
uviedol, že dovolanie smerujúce proti uzneseniu odvolacieho súdu o predbežnom opatrení
je v súlade s § 239 ods. 3 OSP neprípustné.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, ostáva pre sťažovateľa otáznym súdmi
vyjadrený právny názor, ktorý však nebol nikde bližšie zdôvodnený, že zákonný postup
likvidátora spočívajúci v speňažovaní majetku likvidovanej spoločnosti transparentným
spôsobom v podobe tendrov, je pre navrhovateľa nebezpečným postupom, ktorý ohrozuje
jeho žalobou uplatnený nárok.
Taktiež je pre sťažovateľa sporné tvrdenie odporcu, že postup speňažovania vyvoláva
riziko vzniku insolventnosti.
Sťažovateľ zastáva názor, že takýto právny názor je neopodstatnený a neúnosný
a zasahuje do jeho ústavných práv.
Opísaným spôsobom totiž odporca nie len porušil právo sťažovateľa na spravodlivý
súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru, ale zasiahol aj
do práva vlastniť, vyjadreného v článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“
Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sťažovateľka predovšetkým uvádza:
„Sťažovateľ obhajuje názor, že právo vlastniť je v tomto konkrétnom prípade
premietnuté do jeho práva podnikať, v rámci ktorého má právo vlastniť majetok a to aj
v kapitalizovanej podobe. Zároveň má ako podnikateľ právo ukončiť podnikanie vo forme
dobrovoľnej likvidácie, ktorá by mala byť nie len na prospech veriteľov, ale aj na prospech
samotných akcionárov ako vlastníkov spoločnosti.
Odporca svojim rozhodnutím obmedzil vlastnícke právo sťažovateľa
ku kapitalizovanému majetku spoločnosti, čím sťažil samotný výkon likvidácie, ktorý
smeroval k tomu, aby boli uspokojení všetci veritelia a zároveň, aby sa nemuselo pristúpiť
k povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade nedostatku voľných finančných
prostriedkov.
Podľa názoru sťažovateľa je totiž nepochybné, že predajom jeho majetku sa len
získavajú finančné prostriedky, ktoré majú slúžiť na uspokojovanie pohľadávok jednotlivých
veriteľov, a teda aj na uspokojenie navrhovateľa. V žiadnom prípade nejde o zbavovanie sa
majetku, ale len o premenu z naturálnej do finančnej podoby. Z dôvodu, že likvidátor má
záujem na tom, aby bola likvidácia vykonávaná aj v prospech akcionárov ako vlastníkov
spoločnosti, postupuje tak, aby bol majetok predávaný za čo najvyššie sumy.
V prípade, ak by likvidátor zistil, že likvidovaná spoločnosť je predĺžená, a teda, že
nadobudnuté finančné prostriedky nepostačujú na úhradu všetkých pohľadávok, je povinný
v súlade s ustanovením § 72 ods. 2 Obchodného zákonníka podať návrh na vyhlásenie
konkurzu.
Ak by napriek tomu, pred samotným podaním návrhu, uspokojil prednostne
niektorého veriteľa, a to na úkor ostatných, možno predsa takému právnemu úkonu
odporovať a zároveň by sa tým likvidátor dopustil trestného činu zvýhodňovania veriteľa
podľa § 240 Trestného zákona.
Z dôvodu, že likvidátor je povinný vykonávať svoju funkciu s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti, jej veriteľov ako aj samotných
akcionárov, nepostupuje takýmto spôsobom, ale len zhromažďuje finančné prostriedky bez
toho, aby zatiaľ uspokojil akéhokoľvek veriteľa.
Naopak, sťažovateľ zastáva názor, že práve nariadeným predbežným opatrením
a zložením finančnej hotovosti do úschovy súdu sa vytvára riziko vzniku insolventnosti a to
tým, že je brzdený tok voľných finančných prostriedkov, ktoré by mohli prechodne slúžiť na
uspokojovanie novovznikajúcich pohľadávok ako napríklad vzniknuté daňové povinnosti,
nájomné a pod. a to do doby nadobudnutia ďalších finančných prostriedkov v procese
prebiehajúceho speňažovania, čím zamedzil zamýšľanému priebehu likvidácie.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na
spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1 Dohovoru a práva vlastniť
podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
14 Co/359/2011 zo dňa 06. 09. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
14 Co/359/2011 zo dňa 06. 09. 2011 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje Krajskému súdu v Bratislave pokračovať v porušovaní
namietaných právach sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi Ch., a. s... v likvidácii
finančné zadosťučinenie vo výške 1 Euro.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
Sťažovateľka 15. októbra 2012 doručila ústavnému súdu podanie označené ako
„Doručenie právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, v ktorom poukázala
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Obo 64/2012 z 31. augusta 2012 a jeho právny názor na „obdobnú vec, aká je predmetom
ústavnej sťažnosti sťažovateľa Ch., a. s... v likvidácii...“, pričom zdôrazňuje aj totožnosť
v osobe odporkyne (sťažovateľky, pozn.).
Sťažovateľka v tomto podaní predovšetkým uvádza:
„Je nesporné, že odporca vstúpil dňom 03. 04. 2009 do likvidácie a navrhovatelia
uvedenú skutočnosť považujú vo svojom návrhu za podstatnú pre posúdenie dôvodnosti
nariadenia predbežného opatrenia. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého
stupňa, že vstup odporcu do likvidácie osvedčuje ohrozenie práva navrhovateľov a potrebu
dočasnej úpravy pomerov účastníkov do rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 102 ods. 1
O. s. p. a § 76 ods. 1 písm. e/, f/ O. s. p.
Podľa § 72 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov
(ďalej len Obchodný zákonník), likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce
k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky spoločnosti, uplatňuje
pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi, uzaviera
zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy môže uzavierať len
v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov. Ak likvidátor zistí predlženie likvidovanej
spoločnosti, podá bez zbytočného odkladu návrh na vyhlásenie konkurzu...
Z uvedeného vyplýva, že v rámci likvidácie spoločnosti musí dochádzať ku
speňažovaniu majetku likvidovanej spoločnosti a v likvidácii majú byť uspokojené všetky
pohľadávky veriteľov. Skutočnosť, že odporca v priebehu konania vstúpil do likvidácie
a likvidátor plní zákonnú povinnosť speňažovať jeho majetok, nie je dôvodom na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým sa odporcovi zakazuje s majetkom nakladať. Bez osvedčenia
ďalších skutočností nemožno vyvodiť ani záver, že predaj majetku v rámci likvidácie
ohrozuje výkon súdneho rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľky ústavný súd
považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Kľúčová argumentácia sťažovateľky je založená na tvrdení o ústavne nekonformnom
odôvodnení napadnutého uznesenia krajským súdom, v zmysle ktorého „zákonný postup
likvidátora spočívajúci v speňažovaní majetku likvidovanej spoločnosti transparentným
spôsobom v podobe tendrov, je pre navrhovateľa nebezpečným postupom, ktorý ohrozuje
jeho žalobou uplatnený nárok“. Sťažovateľka navyše tvrdí, že krajský súd pri svojom
rozhodovaní neprihliadol na ňou (v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nariadení
predbežného opatrenia, pozn.) uvádzanú skutočnosť, „že z dôvodu platného okamžitého
skončenia pracovného pomeru dňa 10. 06. 2009, patrí navrhovateľovi náhrada mzdy len za
obdobie od 02. 06. 2009 do 10. 06. 2009. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje
povinnosť zložiť do úschovy súdu sumu vo výške 98.073 Eur za zjavne neprimeranú, keďže
by sa malo jednať o náhradu mzdy za približne 5 až 6 pracovných dní.“.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že rozhodovanie
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia treba považovať predovšetkým za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V konaní o návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia musia byť preto rešpektované minimálne požiadavky
zodpovedajúce základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný
podklad, musí byť nariadené príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda
musí byť náležite odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval za
potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného
zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp.
návrhy na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci
sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do
práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09).
Ústavný súd posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho nariadenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd
môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za
predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 350/2011).
Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov
konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa nariadenia
predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh
smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do
základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia
zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú
opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh
účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Krajský súd v posudzovanej veci v zmysle zásad upravených v § 212 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal uznesenie okresného súdu o nariadení
predbežného opatrenia spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že
odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, a preto uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.
V napadnutom uznesení krajský súd predovšetkým uviedol:
„Predbežné opatrenie uložené súdom má len dočasný charakter, ktorý predpokladá
požiadavku rýchlosti konania. Aj v konaní o predbežnom opatrení musí súd hodnotiť
vykonané dôkazy, avšak rozhodné skutočnosti nemusia byť spoľahlivo preukázané.
K nariadeniu predbežného opatrenia stačí, ak sú tvrdené skutočnosti aspoň osvedčené, t. j.
ak sa aspoň javia pravdepodobnými. Ďalším predpokladom na jeho nariadenie je
osvedčenie existencie reálnej a bezprostredne hroziacej ujmy navrhovateľovi predbežného
opatrenia bez okamžitého zásahu súdu. Odporca v odvolaní okrem zrušenia napadnutého
rozhodnutia požiadal aj o odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia až do
právoplatného rozhodnutia v odvolacom konaní. Táto požiadavka je v rozpore so zmyslom
a účelom nariadenia predbežného opatrenia, ktoré má zabezpečiť účinnú a rýchlu ochranu
práv účastníkov konania za splnenia zákonných podmienok. Podľa § 177 ods. 1 O. s. p.
napadnuté uznesenie sa stalo vykonateľným dňom jeho doručenia odporcovi, t. j. 3. 8. 2011,
kedy bol povinný splniť nariadenú povinnosť zložiť určenú sumu do úschovy súdu. Odvolací
súd preto tejto žiadosti odporcu nevyhovel. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia a listinných dôkazov založených v spise dospel k záveru, že súd prvého stupňa
správne posúdil splnenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia, pretože
vzhľadom na všetky existujúce okolnosti je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov
konania. Vo veci sa navrhovateľ domáha vyslovenia neplatnosti skončenia jeho pracovného
pomeru zo strany odporcu a súčasne aj náhrady mzdy za 12 mesiacov, počnúc od 11. 6.
2009. Záver, či došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi konania,
a ak áno k akému dátumu a v akom rozsahu je dôvodný nárok navrhovateľa na náhradu
mzdy, je možné vyhodnotiť až po vykonaní dokazovania vo veci samej. Je nespornou
skutočnosťou, že spoločnosť odporcu je v likvidácii, v rámci ktorej prebieha speňažovanie
jej majetku. Údaje o aktívach likvidovanej spoločnosti nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu
bez údajov o jej pasívach. Je potrebné vyhodnotiť ako dôvodnú obavu, že v prípade ak by
bolo speňaženie majetku spoločnosti a rozdelenie výťažku medzi veriteľov ukončené skôr
ako bude právoplatne rozhodnuté v merite veci v tomto konaní, bude nárok navrhovateľa
v budúcnosti nevymožiteľným. Sám odporca pritom vo svojich podaniach uvádza, že
majetok jeho spoločnosti vysoko prevyšuje hodnotu žalovanej pohľadávky, čo vedie
k záveru, že zloženie spornej sumy do úschovy súdu nemôže vážnejšie ohroziť ďalší chod
činnosti spoločnosti.“
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a jeho odôvodnenia dospel
k záveru, že ho z hľadiska rešpektovania základných ústavnoprocesných princípov možno
považovať za ústavne udržateľné. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu
v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami
sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o nariadení
predbežného opatrenia. Odôvodnenie krajského súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho
výrok, pretože ním v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.
S prihliadnutím na už vyslovené právne názory týkajúce sa charakteru rozhodnutia
o predbežnom opatrení, ktoré nemusí zodpovedať konečnému rozhodnutiu v merite veci
[v okolnostiach namietaného prípadu rozhodnutiu o (ne)platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, pozn.], je neodôvodnená námietka sťažovateľky založená práve na
prejudikovaní konečného rozhodnutia, že k „okamžitému skončeniu pracovného pomeru
došlo k 10. 06. 2009“, a preto „patrí navrhovateľovi náhrada mzdy len za obdobie od
02. 06. 2009 do 10. 06. 2009“, na základe čoho sťažovateľka „považuje povinnosť zložiť do
úschovy súdu sumu vo výške 98.073 Eur za zjavne neprimeranú“.
Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za „nelogické,
neodrážajúce zákonný postup likvidácie a vydané nad rámec akejkoľvek potrebnosti,
pretože buď bude navrhovateľ v rámci prebiehajúcej likvidácie uspokojený na 100 % alebo
v prípade nedostatku finančných prostriedkov, bude uspokojený len percentuálne, a to až
v prípadnom vyhlásenom konkurze...“. Pre rozhodnutie všeobecného súdu o predbežnom
opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa (prebiehajúca
likvidácia sťažovateľky, pozn.), preto by bolo prinajmenšom nelogické a zároveň
neprípustné, aby sa všeobecný súd pri rozhodovaní o predbežnom opatrení riadil stavom,
ktorý len môže v budúcnosti nastať (uspokojenie navrhovateľa v prípade vyhláseného
konkurzu, pozn.). Samotný Obchodný zákonník v súvislosti s likvidáciou obchodnej
spoločnosti spája so spornou pohľadávkou (o akú v okolnostiach prípadu ide) povinnosť jej
zabezpečenia pred rozdelením likvidačného zostatku (§ 75 ods. 4 Obchodného zákonníka).
Na základe uvedených skutočností preto odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne
hroziacej ujmy tým, že nárok navrhovateľa bude v budúcnosti nevymožiteľný, „ak
speňaženie majetku spoločnosti a rozdelenie výťažku medzi veriteľov bude ukončené skôr
ako bude právoplatne rozhodnuté v merite veci“, je ústavne udržateľné a logicky vychádza
z potreby zabezpečenia nároku navrhovateľa, ktorý je až do času meritórneho rozhodnutia
o ňom nárokom sporným.
V súvislosti s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v jeho uznesení
sp. zn. 4 Obo 64/2012, na ktoré sa odvoláva sťažovateľka v podaní doručenom ústavnému
súdu 15. októbra 2012, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej
viackrát vyslovil, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci
samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných
veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
V rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 sa okrem iného uvádza, že rozdielna judikatúra
v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na
precedensoch ako prameňoch práva).
Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu právneho
štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo rovnakých, resp.
porovnateľných veciach nežiaduca, k jej odstraňovaniu v právnom poriadku Slovenskej
republiky slúži mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte
prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť
judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto
súvislosti ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m.
I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).
Za daných okolností ústavný súd bez potreby zaujať hodnotiaci postoj k právnemu
názoru vyslovenému v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 64/2012 z 31. augusta 2012
konštatuje, že samotná skutočnosť, že najvyšší súd v označenom uznesení formuloval iný
právny názor k v zásade totožnému právnemu problému ako krajský súd v napadnutom
uznesení, nemôže byť dôvodom na záver, že týmto uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pre posúdenie tejto otázky je podstatné to, či je právny názor
vyslovený v napadnutom uznesení krajského súdu v okolnostiach posudzovanej veci
ústavne primeraným spôsobom odôvodnený a zároveň ho nemožno považovať za
arbitrárny.
Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd, aj v nadväznosti na
citované, konštatuje, že právne závery krajského súdu sú z ústavného hľadiska
akceptovateľné a udržateľné. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd navyše poukazuje aj na rozhodovaciu prax ESĽP, ktorá vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie o predbežných opatreniach, ktoré
podľa jeho názoru nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri
rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa
konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného
opatrenia, m. m. III. ÚS 309/2012)].
V nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného
práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec odôvodnenia tejto časti svojho rozhodnutia ústavný súd považoval za
vhodné poukázať na svojej zistenie, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka doručila okresnému
súdu 3. júla 2012 návrh na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného uznesením
okresného súdu sp. zn. 10 C 187/2009 z 25. júla 2011, ktoré bolo potvrdené napadnutým
uznesením krajského súdu (ďalej len „návrh na zrušenie nariadeného predbežného
opatrenia“). Návrh sťažovateľky na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia okresný
súd uznesením sp. zn. 10 C 187/2009 z 18. októbra 2012 zamietol, pričom proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Uvedené zároveň znamená, že na
základe podaného odvolania má sťažovateľka k dispozícii právny prostriedok zmeny
dočasnej úpravy právnych vzťahov, o ktorom bude rozhodovať krajský súd ako súd
odvolací v súlade s § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého predbežné
opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.
2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 78/05) všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak
by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením.
Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľky ústavný súd dospel
k záveru, že ak v danom prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú,
že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť porušenie jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, nemohol by vysloviť ani
porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí aj tejto časti sťažnosti sťažovateľky z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012