Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 13/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R. A., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., N., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 17. júla

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2012 doručená sťažnosť R. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

E. H., N., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. júla 2012 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 27. apríla 2012 podal sťažovateľ

Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného

opatrenia v konaní o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu

vedenému pod sp. zn. , ktorým sa domáhal, aby tento súd rozhodol o zverení

maloletej dcéry (ďalej len „maloletá“) do jeho osobnej starostlivosti a súčasne zaviazal

matku prispievať na jej výživu sumou 50 € mesačne. Podaný návrh odôvodnil tým, že

„matka maloletej nie je dostatočne spôsobilá dieťa vychovávať a zabezpečiť mu všetky

potreby pre jeho riadny fyzický a psychický vývoj, nakoľko je aj okrem iného voči nej

vedené trestné stíhanie pre trestov čin ublíženia na zdraví, neustále otcovi bezdôvodne

bráni stretávať sa s maloletou, ako aj existenciou dôvodnej obavy, že matka proti nemu

dieťa programuje“.

Matka maloletej podala 21. mája 2012 okresnému súdu vzájomný návrh

na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala zveriť maloletú do jej osobnej

starostlivosti, zaviazať sťažovateľa povinnosťou prispievať na výživu maloletej

v nevyhnutnej miere a upraviť jej styk so sťažovateľom tak, že tento bude oprávnený sa

s ňou stretávať každý nepárny týždeň v sobotu v čase od 08.00 h do 18.00 h v jej

prítomnosti. O podaných návrhoch okresný súd rozhodol tak, že návrh sťažovateľa

na nariadenie predbežného opatrenia uznesením sp. zn. z 24. mája 2012 (ďalej

len „uznesenie okresného súdu“) zamietol, maloletú dočasne zveril do osobnej starostlivosti

matky, sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletej sumou 100 € mesačne a jeho

styk s ňou upravil tak, že je oprávnený stretávať sa s ňou každý nepárny týždeň v sobotu

v čase od 08.00 h do 18.00 h za prítomnosti matky.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 24. mája 2012 podal odvolanie proti

všetkým jeho výrokom, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd vyhovel návrhu na vydanie

predbežného opatrenia podanému matkou „spôsobom zásadne odlišným“, v konaní nebolo

preukázané splnenie zákonných predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia podľa

(ďalej aj „OSP“) v spojení s a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku, pretože nedošlo k spoľahlivému zisteniu, že takáto úprava pomerov

medzi rodičmi maloletej (sťažovateľom a matkou maloletej) je skutočne v záujme maloletej,

naopak, podľa sťažovateľa boli v konaní zistené dôvody priamo brániace jeho vydaniu,

a to „vážne dôvody na strane matky, pre ktoré nie je pre maloletú vhodná jej osobná

starostlivosť a to počnúc nepredvídateľným, agresívnym správaním matky hraničiacim

s násilím (čo vyvrcholilo fyzickým útokom na otca) pokračujúc pravidelným požívaním

alkoholických nápojov a končiacim nezodpovedným postojom matky k samotnej

starostlivosti o maloletú (maloletá nemá žiadny pravidelný režim, návyky z hľadiska spánku

a stravovania)“.

Podľa sťažovateľa odôvodnenie uznesenia okresného súdu vo vzťahu k výroku,

ktorým zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, možno považovať

za arbitrárne, pretože sa v ňom okresný súd „s dôvodmi, pre ktoré takýmto spôsobom

rozhodol v zákonom a judikatúrou požadovanej kvalite nevysporiadal“, keď k jeho

odôvodneniu len uviedol, že ,, tvrdenia otca neboli dostatočne preukázané“.

Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie, ktoré bolo potvrdené

uznesením krajského súdu. Vo svojom odvolaní sťažovateľ namietal, že uznesenie

okresného súdu nebolo dostatočne odôvodnené. Okresný súd pri rozhodovaní v tejto veci

„nebral v úvahu Správu z prešetrenia pomerov u otca maloletého dieťaťa zo dňa 17. 05.

2012“, podľa ktorej má sťažovateľ vytvorené vhodné podmienky na pobyt maloletej v jeho

domácnosti, a táto má k nemu vytvorenú pevnú citovú väzbu. V predmetnom konaní došlo

aj k procesnému pochybeniu okresného súdu, pretože o jeho návrhu na vydanie

predbežného opatrenia, o ktorom mal okresný súd povinnosť rozhodnúť v lehote siedmich

dní podľa , t. j. do 4. mája 2012, rozhodol okresný súd

neskôr ako o vzájomnom návrhu matky maloletej, ktorý mu však bol doručený neskôr.

Uvedený postup spôsobil podľa sťažovateľa „krajné znevýhodnenie jeho osoby v uvedenom

konaní“.

Za ďalšie zásadné procesné pochybenie okresného súdu považuje sťažovateľ to, že

nemal v konaní možnosť oboznámiť sa a vyjadriť sa k návrhu na vydanie predbežného

opatrenia podanému matkou maloletej, ktorý mu nebol doručený ani spolu s uznesením

okresného súdu v rozpore s .

Krajský súd uznesením rozhodol na základe odvolania sťažovateľa tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil, čím došlo k vážnemu zásahu do práv sťažovateľa, ale aj

k neprimeranému obmedzeniu jeho rodičovských práv.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzali len

z jednostranných tvrdení matky maloletej, ktoré neboli podložené relevantnými dôkazmi,

avšak záujem maloletej a stav pomerov dotknutých osôb „jednoznačne vyžadoval dočasný

zásah súdu a dočasné zverenie maloletej do osobnej starostlivosti otca“ (sťažovateľa

pozn.).

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na znenie viacerých ustanovení

Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

Dohovoru o ochrane práv dieťaťa (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí

č. z. Dohovor o právach dieťaťa), Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj judikatúru všeobecných súdov a Európskeho súdu pre ľudské

práva týkajúcu sa práva na spravodlivé súdne konanie a ochrany práv dieťaťa.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv

zaručených v a , zruší uvedené uznesenie, prizná mu

primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Podstatou sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa

a uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu, ktorým bola maloletá dočasne zverená do osobnej starostlivosti

jej matky, sťažovateľ bol zaviazaný na jej výživu mesačne sumou 100 € a bolo mu priznané

oprávnenie stretávať sa s maloletou každý nepárny týždeň v sobotu v čase od 8.00 h

do 18.00 h v prítomnosti matky, a to až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej, a v časti výživného na čas do rozhodnutia vo veci samej, zároveň v ňom okresný súd

návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. K porušeniu označených

práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že v postupe predchádzajúcom uzneseniu

krajského súdu bolo nedostatočne preukázané splnenie zákonných podmienok na nariadenie

predbežného opatrenia (predovšetkým záujem maloletej o takúto úpravu pomerov k nej),

došlo k procesnému pochybeniu, keď okresný súd o jeho návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia rozhodol neskôr ako o obdobnom návrhu matky, ktorý mu bol doručený neskôr,

nebol spolu s uznesením okresného súdu doručený aj návrh na nariadenie predbežného

opatrenia matky, hoci táto povinnosť pre okresný súd vyplýva z ustanovenia § 75 ods. 8

a samotné uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené okrem iného

aj preto, že sa v ňom krajský súd v požadovanej kvalite nevysporiadal s aplikovaným

zákonom a judikatúrou súdov týkajúcou sa ochrany práv dieťaťa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej

moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval

za potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je

predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného

zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp.

návrhy na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci

sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa

do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom ().

Ústavný súd posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí

návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu ().

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa

. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať

predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným

orgánom a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobom

odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak ako v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania

predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh

smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do

základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia

zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú

opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

účastníka konania zrušené ().

Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v preskúmal

napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec

prerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s a dospel k záveru, že

odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver potvrdil.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd okrem iného vo vzťahu

k argumentácii sťažovateľa, ktorá bola identického obsahu ako jeho argumentácia

predložená ústavnému súdu, uviedol, že:

„Odvolací súd poukazuje na to, že súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom

opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania ( ).

V súlade s ustanovením o nariadení predbežného opatrenia rozhodne

súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia súd vychádza zo stavu, ktorý existuje v čase rozhodovania o jeho

nariadení. Akékoľvek vykonávanie dokazovania nad rámec dôkazov existujúcich v čase

podania návrhu by bolo v rozpore s účelom inštitútu predbežného opatrenia. O predbežnom

opatrení teda rozhoduje súd len na základe obsahu návrhu a k nemu pripojených

písomností. Nie je potrebný nielen výsluch ostatných účastníkov, ale títo sa ani vôbec

nemusia k návrhu vyjadriť. Zjednodušene možno povedať, že ostatní účastníci nemajú

o návrhu na vydanie predbežného opatrenia žiadnu vedomosť. Takýto procesný postup úzko

súvisí tiež s tým, že predbežné opatrenie smeruje k odvráteniu bezprostredne hroziacej ujmy

a vedomosť odporcu (prípadne tretej osoby – § 76 ods. 2) o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia by naopak mohla skôr podmieniť konanie, ktoré by túto hroziacu

ujmu naplnilo. S uvedeným korešponduje aj doručenie návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia najskôr s uznesením o jeho nariadení ( ). Vzhľadom

na uvedené odvolací súd konštatoval nedôvodnosť odvolania otca dieťaťa v tej časti, kde

namietal, že okresný súd rozhodol o predbežnom opatrení bez výsluchu otca ako aj bez

vykonania ďalšieho dokazovania. Zároveň však odvolací súd vyhodnotil postup okresného

súdu za nesprávny, keď tak ako namietal otec dieťaťa v odvolaní, otcovi s napadnutým

uznesením nedoručil návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia, aj keď súdu

uvedená povinnosť vyplýva z vyššie spomínaného ustanovenia , napriek

tomu odvolací súd považoval za nevyhnutné uviesť, že uvedené procesné pochybenie

prvostupňového súdu nemôže mať za následok zrušenie nariadeného predbežného opatrenia

resp. jeho zmenu pre vecnú nesprávnosť. Otcovi dieťaťa (jeho splnomocnenému zástupcovi)

bolo napadnuté uznesenie riadne doručené (č. l. 161 spisu). Otec dieťaťa sa oboznámil

s napadnutým uznesením a v zákonnej lehote sa proti uzneseniu aj odvolal. Nemožno preto

konštatovať odňatie možnosti konať pred súdom.

Čo sa týka nariadenia predbežného opatrenia, odvolací súd podrobne preskúmal

všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom okresný súd v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a preto sa v plnom rozsahu

stotožnil so skutkovým a právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý svoje rozhodnutie

odôvodnil v súlade s ustanovením

Odvolací súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že predbežné opatrenie

nie je rozhodnutím konečným, jeho účelom je len provizórna (dočasná) úprava pomerov

účastníkov. Predbežné opatrenie platí do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej. Účastník domáhajúci sa nariadenia predbežného opatrenia musí aspoň osvedčiť (nie

v plnom rozsahu dokázať) dôvody na jeho vydanie, t. j. potrebu dočasnej úpravy pomerov

účastníkov alebo obavu o ohrozenie budúceho výkonu súdneho rozhodnutia, dôvodnosť

nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, nebezpečenstvo bezprostredne

hroziacej ujmy. Takéto rozhodnutie je dočasné, obmedzuje sa na dosiahnutie len

predbežných účinkov, neprejudikuje výsledok konania pred súdom.

Podľa odvolacieho súdu matka dieťaťa osvedčila danosť práva rodičovským vzťahom

medzi účastníkmi konania. Z obsahu spisu je zrejmé, že rodičia maloletej spolu nežijú,

nevedia sa dohodnúť o úprave styku s maloletou. Maloletá žije s matkou, má k nej vytvorený

pozitívny citový vzťah.

Pokiaľ otec maloletého dieťaťa v odvolaní namietal, že existujú vážne dôvody

na strane matky, a to nepredvídateľné, agresívne správanie matky hraničiace násilím,

pravidelné požívanie alkoholických nápojov a nezodpovedný postoj matky k samotnej

starostlivosti o maloletú, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že

maloletá sa aj doteraz fakticky nachádzala v osobnej starostlivosti matky, v ktorej neboli

zistené (ako vyplýva zo správy z prešetrenia pomerov v domácnosti podanej Úradom práce,

sociálnych vecí a rodiny Žilina dňa 18. 05. 2012) žiadne nedostatky. V uvedenej správe

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny konštatoval, že matka je schopná riadne zabezpečiť

starostlivosť o maloletú, maloletá má s matkou vytvorený pozitívny citový vzťah. Rodičia

maloletej nikdy neviedli spoločnú domácnosť i napriek tomu, že ich vzťah trvá 15 rokov.

Spolu nebývali ani po narodení dcéry, matka bývala v podnájme v Žiline, neskôr v byte otca

dieťaťa a otec dieťaťa v prenajatom dome. Na základe vykonaného šetrenia vyjadril názor,

že nie sú splnené podmienky pre vydanie predbežného opatrenia o návrhu otca. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti odvolací súd v danom štádiu konania nepovažoval odvolanie otca

ani v tejto časti za dôvodné.

Rovnako vyhodnotil odvolanie za nedôvodné aj v časti, v ktorej otec nesúhlasil

s výškou súdom určeného výživného na maloletú. Prvostupňový súd dostatočne odôvodnil

v napadnutom rozhodnutí, akými úvahami sa pri stanovení výšky výživného spravoval,

z čoho vychádzal (osobné a majetkové pomery otca, ktorého priemerný čistý mesačný

príjem predstavuje cca 280 eur, príjem z podnikania, suma dobrovoľne poskytnutého

výživného vo výške 400 eur za obdobie 4 mesiacov), pričom aj podľa odvolacieho súdu

stanovená výška výživného predstavuje v súčasnej dobe nevyhnutnú mieru k uspokojovaniu

potrieb dieťaťa.

Nariadeným predbežným opatrením bolo síce maloleté dieťa dočasne zverené

do osobnej starostlivosti matky (nariadené predbežné opatrenie teda iba vychádza

a potvrdzuje už existujúci stav, a to že dieťa je v osobnej starostlivosti matky), avšak

okresný súd predbežným opatrením upravil aj styk otca s maloletou. Otec dieťaťa v

odvolaní uviedol, že matka mu neumožňuje pravidelný styk s maloletou, a to bol dôvod,

prečo podal návrh vo veci samej. Maloleté dieťa je vo veku, kedy dochádza k rozvíjaniu

vzájomnej citovej väzby medzi rodičom a dieťaťom a je potrebné, aby sa dovtedy kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu, doterajšie väzby medzi maloletou a otcom nevytrácali

a boli uspokojené jeho vývinové potreby. V danom štádiu konania považoval preto odvolací

súd rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, keď otcovi upravil styk s maloletou

každý nepárny týždeň v sobotu v čase od 8.00 hod. do 18.00 hod. v prítomnosti matky. Za

žiadúce tiež v súčasnej dobe považoval, aby bola pri tomto styku prítomná aj matka dieťaťa

a tiež preto, že pozná správanie a reakcie maloletého s tým, že styk sa uskutoční v mieste jej

bydliska. Rozhodnutie vo veci samej si však bude vyžadovať komplexné posúdenie pomerov

tak na strane otca ako aj matky dieťaťa s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, ktorý

je v tomto konaní prvoradý.

Vychádzajúc preto z doterajších osvedčených dôvodov na nariadenie predbežného

opatrenia odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1

potvrdil.“

Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom

skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní

skutkového stavu, považuje uznesenie krajského súdu z ústavnoprávneho hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné.

Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, podľa názoru

ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z , podľa ktorého

pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne

boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol

ohrozený.

Podľa predbežným opatrením môže súd nariadiť

účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, aby

niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [ ].

Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. o úpravu rodičovských

práv a povinností k maloletej nie je právoplatne skončené.

Zákonná úprava postupu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby

navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené (

a nasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limity

ustanovené v a nasl. pre zamietnutie návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného

opatrenia rešpektované. Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu,

že nedošlo k úprave pomerov k maloletej v súlade s predstavami sťažovateľa, a z uvedeného

dôvodu uprednostnil úpravu pomerov k maloletej v súlade s návrhom na vydanie

predbežného opatrenia matky maloletej v danej veci, nesignalizuje sama osebe možnosť

porušenia . Krajský súd si bol pritom vedomý, a to aj z odôvodnenia jeho

rozhodnutia vyplýva, že ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, čo mu umožňuje menej

formalizovaný postup určený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných

na vydanie rozhodnutia vo veci samej.

V danom prípade však ústavný súd zistil, že k porušeniu ústavnoprocesných

princípov vyplývajúcich z nedošlo, a preto nie je možné uvažovať ani

o prípadnom porušení základných práv sťažovateľa zaručených v , ktoré

sú právami hmotnoprávneho charakteru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa s ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013