Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 13/2013
PDF · 203.04 KB
No categories available
I. ÚS 13/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R. A., N., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., N., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 CoP 64/2012 zo 17. júla
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2012 doručená sťažnosť R. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
E. H., N., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 64/2012 zo 17. júla 2012 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 27. apríla 2012 podal sťažovateľ
Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného
opatrenia v konaní o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu
vedenému pod sp. zn. 37 P 31/2012, ktorým sa domáhal, aby tento súd rozhodol o zverení
maloletej dcéry (ďalej len „maloletá“) do jeho osobnej starostlivosti a súčasne zaviazal
matku prispievať na jej výživu sumou 50 € mesačne. Podaný návrh odôvodnil tým, že
„matka maloletej nie je dostatočne spôsobilá dieťa vychovávať a zabezpečiť mu všetky
potreby pre jeho riadny fyzický a psychický vývoj, nakoľko je aj okrem iného voči nej
vedené trestné stíhanie pre trestov čin ublíženia na zdraví, neustále otcovi bezdôvodne
bráni stretávať sa s maloletou, ako aj existenciou dôvodnej obavy, že matka proti nemu
dieťa programuje“.
Matka maloletej podala 21. mája 2012 okresnému súdu vzájomný návrh
na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala zveriť maloletú do jej osobnej
starostlivosti, zaviazať sťažovateľa povinnosťou prispievať na výživu maloletej
v nevyhnutnej miere a upraviť jej styk so sťažovateľom tak, že tento bude oprávnený sa
s ňou stretávať každý nepárny týždeň v sobotu v čase od 08.00 h do 18.00 h v jej
prítomnosti. O podaných návrhoch okresný súd rozhodol tak, že návrh sťažovateľa
na nariadenie predbežného opatrenia uznesením sp. zn. 37 P 31/2012 z 24. mája 2012 (ďalej
len „uznesenie okresného súdu“) zamietol, maloletú dočasne zveril do osobnej starostlivosti
matky, sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu maloletej sumou 100 € mesačne a jeho
styk s ňou upravil tak, že je oprávnený stretávať sa s ňou každý nepárny týždeň v sobotu
v čase od 08.00 h do 18.00 h za prítomnosti matky.
Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 24. mája 2012 podal odvolanie proti
všetkým jeho výrokom, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd vyhovel návrhu na vydanie
predbežného opatrenia podanému matkou „spôsobom zásadne odlišným“, v konaní nebolo
preukázané splnenie zákonných predpokladov na nariadenie predbežného opatrenia podľa
§ 102 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 74 a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku, pretože nedošlo k spoľahlivému zisteniu, že takáto úprava pomerov
medzi rodičmi maloletej (sťažovateľom a matkou maloletej) je skutočne v záujme maloletej,
naopak, podľa sťažovateľa boli v konaní zistené dôvody priamo brániace jeho vydaniu,
a to „vážne dôvody na strane matky, pre ktoré nie je pre maloletú vhodná jej osobná
starostlivosť a to počnúc nepredvídateľným, agresívnym správaním matky hraničiacim
s násilím (čo vyvrcholilo fyzickým útokom na otca) pokračujúc pravidelným požívaním
alkoholických nápojov a končiacim nezodpovedným postojom matky k samotnej
starostlivosti o maloletú (maloletá nemá žiadny pravidelný režim, návyky z hľadiska spánku
a stravovania)“.
Podľa sťažovateľa odôvodnenie uznesenia okresného súdu vo vzťahu k výroku,
ktorým zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, možno považovať
za arbitrárne, pretože sa v ňom okresný súd „s dôvodmi, pre ktoré takýmto spôsobom
rozhodol v zákonom a judikatúrou požadovanej kvalite nevysporiadal“, keď k jeho
odôvodneniu len uviedol, že ,, tvrdenia otca neboli dostatočne preukázané“.
Sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie, ktoré bolo potvrdené
uznesením krajského súdu. Vo svojom odvolaní sťažovateľ namietal, že uznesenie
okresného súdu nebolo dostatočne odôvodnené. Okresný súd pri rozhodovaní v tejto veci
„nebral v úvahu Správu z prešetrenia pomerov u otca maloletého dieťaťa zo dňa 17. 05.
2012“, podľa ktorej má sťažovateľ vytvorené vhodné podmienky na pobyt maloletej v jeho
domácnosti, a táto má k nemu vytvorenú pevnú citovú väzbu. V predmetnom konaní došlo
aj k procesnému pochybeniu okresného súdu, pretože o jeho návrhu na vydanie
predbežného opatrenia, o ktorom mal okresný súd povinnosť rozhodnúť v lehote siedmich
dní podľa Občianskeho súdneho poriadku, t. j. do 4. mája 2012, rozhodol okresný súd
neskôr ako o vzájomnom návrhu matky maloletej, ktorý mu však bol doručený neskôr.
Uvedený postup spôsobil podľa sťažovateľa „krajné znevýhodnenie jeho osoby v uvedenom
konaní“.
Za ďalšie zásadné procesné pochybenie okresného súdu považuje sťažovateľ to, že
nemal v konaní možnosť oboznámiť sa a vyjadriť sa k návrhu na vydanie predbežného
opatrenia podanému matkou maloletej, ktorý mu nebol doručený ani spolu s uznesením
okresného súdu v rozpore s § 75 ods. 8 OSP.
Krajský súd uznesením rozhodol na základe odvolania sťažovateľa tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil, čím došlo k vážnemu zásahu do práv sťažovateľa, ale aj
k neprimeranému obmedzeniu jeho rodičovských práv.
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzali len
z jednostranných tvrdení matky maloletej, ktoré neboli podložené relevantnými dôkazmi,
avšak záujem maloletej a stav pomerov dotknutých osôb „jednoznačne vyžadoval dočasný
zásah súdu a dočasné zverenie maloletej do osobnej starostlivosti otca“ (sťažovateľa
pozn.).
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na znenie viacerých ustanovení zákona č. 36/2005
Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
Dohovoru o ochrane práv dieťaťa (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí
č. 104/1991 Zb. z. Dohovor o právach dieťaťa), Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj judikatúru všeobecných súdov a Európskeho súdu pre ľudské
práva týkajúcu sa práva na spravodlivé súdne konanie a ochrany práv dieťaťa.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv
zaručených v čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, zruší uvedené uznesenie, prizná mu
primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či
preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv
alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie
vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže
pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej
pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podstatou sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa
čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie okresného súdu, ktorým bola maloletá dočasne zverená do osobnej starostlivosti
jej matky, sťažovateľ bol zaviazaný na jej výživu mesačne sumou 100 € a bolo mu priznané
oprávnenie stretávať sa s maloletou každý nepárny týždeň v sobotu v čase od 8.00 h
do 18.00 h v prítomnosti matky, a to až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej, a v časti výživného na čas do rozhodnutia vo veci samej, zároveň v ňom okresný súd
návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. K porušeniu označených
práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že v postupe predchádzajúcom uzneseniu
krajského súdu bolo nedostatočne preukázané splnenie zákonných podmienok na nariadenie
predbežného opatrenia (predovšetkým záujem maloletej o takúto úpravu pomerov k nej),
došlo k procesnému pochybeniu, keď okresný súd o jeho návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia rozhodol neskôr ako o obdobnom návrhu matky, ktorý mu bol doručený neskôr,
nebol spolu s uznesením okresného súdu doručený aj návrh na nariadenie predbežného
opatrenia matky, hoci táto povinnosť pre okresný súd vyplýva z ustanovenia § 75 ods. 8
OSP a samotné uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené okrem iného
aj preto, že sa v ňom krajský súd v požadovanej kvalite nevysporiadal s aplikovaným
zákonom a judikatúrou súdov týkajúcou sa ochrany práv dieťaťa.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej
moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09
atď.).
Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného
zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp.
návrhy na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci
sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa
do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09).
Ústavný súd posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 350/2011).
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobom
odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak ako v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania
predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh
smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do
základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia
zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú
opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 OSP preskúmal
napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec
prerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver potvrdil.
V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd okrem iného vo vzťahu
k argumentácii sťažovateľa, ktorá bola identického obsahu ako jeho argumentácia
predložená ústavnému súdu, uviedol, že:
„Odvolací súd poukazuje na to, že súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom
opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania (§ 75 ods. 6 O. s. p.).
V súlade s ustanovením § 75 ods. 8 O. s. p. o nariadení predbežného opatrenia rozhodne
súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov. Pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia súd vychádza zo stavu, ktorý existuje v čase rozhodovania o jeho
nariadení. Akékoľvek vykonávanie dokazovania nad rámec dôkazov existujúcich v čase
podania návrhu by bolo v rozpore s účelom inštitútu predbežného opatrenia. O predbežnom
opatrení teda rozhoduje súd len na základe obsahu návrhu a k nemu pripojených
písomností. Nie je potrebný nielen výsluch ostatných účastníkov, ale títo sa ani vôbec
nemusia k návrhu vyjadriť. Zjednodušene možno povedať, že ostatní účastníci nemajú
o návrhu na vydanie predbežného opatrenia žiadnu vedomosť. Takýto procesný postup úzko
súvisí tiež s tým, že predbežné opatrenie smeruje k odvráteniu bezprostredne hroziacej ujmy
a vedomosť odporcu (prípadne tretej osoby – § 76 ods. 2) o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia by naopak mohla skôr podmieniť konanie, ktoré by túto hroziacu
ujmu naplnilo. S uvedeným korešponduje aj doručenie návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia najskôr s uznesením o jeho nariadení (§ 75 ods. 8 O. s. p. ). Vzhľadom
na uvedené odvolací súd konštatoval nedôvodnosť odvolania otca dieťaťa v tej časti, kde
namietal, že okresný súd rozhodol o predbežnom opatrení bez výsluchu otca ako aj bez
vykonania ďalšieho dokazovania. Zároveň však odvolací súd vyhodnotil postup okresného
súdu za nesprávny, keď tak ako namietal otec dieťaťa v odvolaní, otcovi s napadnutým
uznesením nedoručil návrh matky na nariadenie predbežného opatrenia, aj keď súdu
uvedená povinnosť vyplýva z vyššie spomínaného ustanovenia § 75 ods. 8 O. s. p., napriek
tomu odvolací súd považoval za nevyhnutné uviesť, že uvedené procesné pochybenie
prvostupňového súdu nemôže mať za následok zrušenie nariadeného predbežného opatrenia
resp. jeho zmenu pre vecnú nesprávnosť. Otcovi dieťaťa (jeho splnomocnenému zástupcovi)
bolo napadnuté uznesenie riadne doručené (č. l. 161 spisu). Otec dieťaťa sa oboznámil
s napadnutým uznesením a v zákonnej lehote sa proti uzneseniu aj odvolal. Nemožno preto
konštatovať odňatie možnosti konať pred súdom.
Čo sa týka nariadenia predbežného opatrenia, odvolací súd podrobne preskúmal
všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a preto sa v plnom rozsahu
stotožnil so skutkovým a právnym záverom prvostupňového súdu, ktorý svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.
Odvolací súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že predbežné opatrenie
nie je rozhodnutím konečným, jeho účelom je len provizórna (dočasná) úprava pomerov
účastníkov. Predbežné opatrenie platí do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Účastník domáhajúci sa nariadenia predbežného opatrenia musí aspoň osvedčiť (nie
v plnom rozsahu dokázať) dôvody na jeho vydanie, t. j. potrebu dočasnej úpravy pomerov
účastníkov alebo obavu o ohrozenie budúceho výkonu súdneho rozhodnutia, dôvodnosť
nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, nebezpečenstvo bezprostredne
hroziacej ujmy. Takéto rozhodnutie je dočasné, obmedzuje sa na dosiahnutie len
predbežných účinkov, neprejudikuje výsledok konania pred súdom.
Podľa odvolacieho súdu matka dieťaťa osvedčila danosť práva rodičovským vzťahom
medzi účastníkmi konania. Z obsahu spisu je zrejmé, že rodičia maloletej spolu nežijú,
nevedia sa dohodnúť o úprave styku s maloletou. Maloletá žije s matkou, má k nej vytvorený
pozitívny citový vzťah.
Pokiaľ otec maloletého dieťaťa v odvolaní namietal, že existujú vážne dôvody
na strane matky, a to nepredvídateľné, agresívne správanie matky hraničiace násilím,
pravidelné požívanie alkoholických nápojov a nezodpovedný postoj matky k samotnej
starostlivosti o maloletú, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že
maloletá sa aj doteraz fakticky nachádzala v osobnej starostlivosti matky, v ktorej neboli
zistené (ako vyplýva zo správy z prešetrenia pomerov v domácnosti podanej Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Žilina dňa 18. 05. 2012) žiadne nedostatky. V uvedenej správe
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny konštatoval, že matka je schopná riadne zabezpečiť
starostlivosť o maloletú, maloletá má s matkou vytvorený pozitívny citový vzťah. Rodičia
maloletej nikdy neviedli spoločnú domácnosť i napriek tomu, že ich vzťah trvá 15 rokov.
Spolu nebývali ani po narodení dcéry, matka bývala v podnájme v Žiline, neskôr v byte otca
dieťaťa a otec dieťaťa v prenajatom dome. Na základe vykonaného šetrenia vyjadril názor,
že nie sú splnené podmienky pre vydanie predbežného opatrenia o návrhu otca. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti odvolací súd v danom štádiu konania nepovažoval odvolanie otca
ani v tejto časti za dôvodné.
Rovnako vyhodnotil odvolanie za nedôvodné aj v časti, v ktorej otec nesúhlasil
s výškou súdom určeného výživného na maloletú. Prvostupňový súd dostatočne odôvodnil
v napadnutom rozhodnutí, akými úvahami sa pri stanovení výšky výživného spravoval,
z čoho vychádzal (osobné a majetkové pomery otca, ktorého priemerný čistý mesačný
príjem predstavuje cca 280 eur, príjem z podnikania, suma dobrovoľne poskytnutého
výživného vo výške 400 eur za obdobie 4 mesiacov), pričom aj podľa odvolacieho súdu
stanovená výška výživného predstavuje v súčasnej dobe nevyhnutnú mieru k uspokojovaniu
potrieb dieťaťa.
Nariadeným predbežným opatrením bolo síce maloleté dieťa dočasne zverené
do osobnej starostlivosti matky (nariadené predbežné opatrenie teda iba vychádza
a potvrdzuje už existujúci stav, a to že dieťa je v osobnej starostlivosti matky), avšak
okresný súd predbežným opatrením upravil aj styk otca s maloletou. Otec dieťaťa v
odvolaní uviedol, že matka mu neumožňuje pravidelný styk s maloletou, a to bol dôvod,
prečo podal návrh vo veci samej. Maloleté dieťa je vo veku, kedy dochádza k rozvíjaniu
vzájomnej citovej väzby medzi rodičom a dieťaťom a je potrebné, aby sa dovtedy kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu, doterajšie väzby medzi maloletou a otcom nevytrácali
a boli uspokojené jeho vývinové potreby. V danom štádiu konania považoval preto odvolací
súd rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, keď otcovi upravil styk s maloletou
každý nepárny týždeň v sobotu v čase od 8.00 hod. do 18.00 hod. v prítomnosti matky. Za
žiadúce tiež v súčasnej dobe považoval, aby bola pri tomto styku prítomná aj matka dieťaťa
a tiež preto, že pozná správanie a reakcie maloletého s tým, že styk sa uskutoční v mieste jej
bydliska. Rozhodnutie vo veci samej si však bude vyžadovať komplexné posúdenie pomerov
tak na strane otca ako aj matky dieťaťa s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, ktorý
je v tomto konaní prvoradý.
Vychádzajúc preto z doterajších osvedčených dôvodov na nariadenie predbežného
opatrenia odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom
skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní
skutkového stavu, považuje uznesenie krajského súdu z ústavnoprávneho hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné.
Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, podľa názoru
ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého
pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne
boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol
ohrozený.
Podľa § 76 ods. 1 písm. e) OSP predbežným opatrením môže súd nariadiť
účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, aby
niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [§ 76 ods. 1 písm. f) OSP].
Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 37 P 31/2012 o úpravu rodičovských
práv a povinností k maloletej nie je právoplatne skončené.
Zákonná úprava postupu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby
navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74
a nasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limity
ustanovené v § 74 a nasl. OSP pre zamietnutie návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného
opatrenia rešpektované. Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu,
že nedošlo k úprave pomerov k maloletej v súlade s predstavami sťažovateľa, a z uvedeného
dôvodu uprednostnil úpravu pomerov k maloletej v súlade s návrhom na vydanie
predbežného opatrenia matky maloletej v danej veci, nesignalizuje sama osebe možnosť
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd si bol pritom vedomý, a to aj z odôvodnenia jeho
rozhodnutia vyplýva, že ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, čo mu umožňuje menej
formalizovaný postup určený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných
na vydanie rozhodnutia vo veci samej.
V danom prípade však ústavný súd zistil, že k porušeniu ústavnoprocesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 ústavy nedošlo, a preto nie je možné uvažovať ani
o prípadnom porušení základných práv sťažovateľa zaručených v čl. 41 ods. 4 ústavy, ktoré
sú právami hmotnoprávneho charakteru.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa s ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013