Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 391/2016
PDF · 392.11 KB
No categories available
I. ÚS 391/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
spoločnosťou advokátom JUDr. Jánom Pirčom, Advokát Pirč, s. r. o., Kpt. Nálepku 17,
Košice, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2,
čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 141, čl. 144
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4
ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 3, čl. 28, čl. 36 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
podľa I. časti ods. 1, 4, 12 a 26 a II. časti čl. 1, čl. 4 a čl. 26 ods. 1 Európskej sociálnej
charty a podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cb 23/2015
a jeho uznesením zo 16. septembra 2015 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cob 40/2016 a jeho uznesením z 8. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1
a 3, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 141, čl. 144 ods. 1
a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 2 ods. 2 a 3,
čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 3, čl. 28, čl. 36 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa I. časti ods. 1, 4, 12 a 26 a II. časti
čl. 1, čl. 4 a čl. 26 ods. 1 Európskej sociálnej charty a podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný
pakt“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Cb 23/2015 a jeho uznesením zo 16. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu zo 16. septembra 2015“) a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní
(ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. 2 Cob 40/2016 a jeho uznesením
z 8. apríla 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2016“).
Sťažovateľ ku skutkovému stavu v sťažnosti uviedol, že ako
žalobkyňa doručila okresnému súdu 17. augusta 2015 žalobu o určenie neplatnosti právneho
úkonu – dohody o zmene pracovnej zmluvy z 2. augusta 2010 uzatvorenej medzi
sťažovateľom ako zamestnancom obchodnej spoločnosti DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ
s. r. o. Rožňava (ďalej len „spoločnosť“) a spoločnosťou. Súčasťou tejto žaloby, ktorá
smerovala proti sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade a proti spoločnosti ako žalovanému
v 2. rade, bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Žalobkyňa svoju aktívnu vecnú
legitimáciu na podanie predmetnej žaloby odvodila z § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Sťažovateľ už v konaní namietal, že vzhľadom na pracovnoprávny charakter právnej
veci, o ktorej mal okresný súd rozhodovať, mala byť táto podateľňou okresného súdu
pridelená do registra „Cpr“, a nie do registra „Cb“, kam sa prideľujú obchodnoprávne spory.
Okresný súd žiadostiam sťažovateľa bez odôvodnenia nevyhovel.
Okresný súd uznesením zo 16. septembra 2015 rozhodol tak, že návrhu žalobkyne
na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel, teda sťažovateľovi uložil zdržať sa výkonu
funkcie riaditeľa spoločnosti, spoločnosti uložil nevyplácať sťažovateľovi hrubú mesačnú
mzdu na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010 a uložil jej vyplácať
sťažovateľovi hrubú mesačnú mzdu vo výške minimálnej mzdy podľa pracovnej zmluvy
uzatvorenej 1. februára 2004.
Sťažovateľ, ako aj spoločnosť podali proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie.
Sťažovateľ v odvolaní namietal, že
- ide o pracovnoprávnu vec, nejde o obchodnoprávny vzťah, vec bola nesprávne
pridelená do obchodného oddelenia, a preto vo veci rozhodoval tak na súde prvého stupňa,
ako aj na odvolacom súde sudca (sudcovia), ktorí na to neboli oprávnení, čím bolo porušené
základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu,
- bol nesprávne aplikovaný § 39 Občianskeho zákonníka na danú vec, keďže
platnosť, resp. neplatnosť dohody o zmene pracovnej zmluvy sa má posudzovať primárne
podľa pracovnoprávnych predpisov,
- žalobkyňa v konaní nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou,
- v danej veci nejde o naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov,
- okresný súd predčasne a nesprávne vyhodnotil splnomocnenie z 1. januára 2005
ako neplatné,
- výkon funkcie riaditeľa spoločnosti sťažovateľom a výkon funkcie
konateľky/spoločníčky spoločnosti nemajú vzájomnú súvislosť,
- 1. výrok uznesenia okresného súdu je nezrozumiteľný pre jeho protirečivosť.
Sťažovateľ vo svojom podaní zo 4. apríla 2016 poukázal na zásadné právne vady
a nedostatky splnomocnenia udeleného žalobkyňou jej právnemu zástupcovi.
Krajský súd uznesením z 8. apríla 2016 uznesenie okresného súdu zo 16. septembra
2015 potvrdil.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že postupom a uznesením okresného súdu,
ako aj postupom a uznesením krajského súdu boli porušené ním označené práva z týchto
dôvodov:
- Napriek pracovnoprávnemu charakteru sporu, ktorý je predmetom žaloby, okresný
súd nezapísal návrh žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia a jej žalobu o určenie
neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom
ako zamestnancom a spoločnosťou ako zamestnávateľom do správne určeného súdneho
registra, hoci sťažovateľ na uvedené poukazoval tak v konaní pred súdom I. stupňa, ako aj
v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Konajúce všeobecné súdy sa uvedeným
nedostatkom v ich konaní a rozhodnutí nezaoberali a sťažovateľovi neposkytli k uvedenej
námietke žiadne odôvodnenie.
Dôsledkom tohto nesprávneho postupu bolo pridelenie danej právnej veci
nezákonnému sudcovi v rozpore so zákonom a s rozvrhom práce týchto súdov, čo spôsobilo
porušenie práv sťažovateľa na zákonného sudcu, ako i na správne obsadenie súdu tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho.
Krajský súd k tejto námietke sťažovateľa o nesprávnom pridelení veci do registra
„Cb“ konštatoval, že predmetná vec je obchodnou vecou, vychádzajúc pritom z § 1
Obchodného zákonníka. Stanovil, že žalobkyňa sa domáha určenia neplatnosti
pracovnoprávneho úkonu na základe ustanovenia § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka,
ktoré jej umožňuje uplatniť aj tzv. iné nároky, medzi ktoré možno zaradiť aj určenie
neplatnosti pracovnoprávnej dohody o zmene pracovnej zmluvy. Podľa názoru sťažovateľa
je tento právny záver krajského súdu a výklad § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka
nesprávny a v rozpore s gramatickým, teleologickým a systematickým výkladom, teda
je tiež ústavne neudržateľný a ústavne nekonformný. Krajský súd v tejto súvislosti
prehliadol skutočnosť, že pri tomto pracovnoprávnom úkone nevystupuje sťažovateľ
ako spoločník spoločnosti (resp. jej konateľ) a jeho vzťah sa neriadi Obchodným
zákonníkom, ale ide o vzťah podliehajúci úprave podľa Zákonníka práce. Sťažovateľ preto
právny záver odvolacieho súdu o prednosti aplikácie Obchodného zákonníka
na pracovnoprávne vzťahy pred Zákonníkom práce odmieta. V danej veci došlo k situácii,
keď spoločnosť (zamestnávateľ) vystupuje ako žalobca (konajúci spoločníčkou) a zároveň
ako žalovaný účastník daného konania (znova v pozícii zamestnávateľa), teda stojí na oboch
účastníckych stranách súčasne. Z ustanovenia § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka je pritom
podľa sťažovateľa zrejmé, že spoločník môže kogentne a taxatívne uplatňovať iba nároky
proti konateľovi alebo inému spoločníkovi. Spoločník nemôže uplatňovať v mene
spoločnosti žiadne nároky voči iným osobám, ani voči zamestnancom spoločnosti
a spoločnosti samotnej.
- Okresný súd ani odvolací súd na predmetnú vec neaplikovali Zákonník práce
ako základný pracovnoprávny kódex, hoci zmena pracovnej zmluvy (ktorej podstatnou
náležitosťou sú i mzdové podmienky) je upravená výlučne v Zákonníku práce. Obchodný
zákonník ani Občiansky zákonník neupravujú pracovnú zmluvu ani dohodu o zmene
pracovnej zmluvy ako druh alebo typ zmluvy.
Mzdové podmienky sťažovateľa pritom neurčuje dohoda o zmene pracovnej
zmluvy, ale mzdový predpis spoločnosti ako interný predpis zamestnávateľa prijatý
spoločnosťou a podpísaný oboma jej konateľmi.
Nesprávna aplikácia Obchodného zákonníka namiesto Zákonníka práce je zrejmá
napriek tomu, že žalobkyňa sa návrhom na nariadenie predbežného opatrenia domáhala, aby
sa sťažovateľ zdržal výkonu pracovnoprávnej funkcie „Riaditeľ spoločnosti“, uloženia
spoločnosti nevyplácať mu mesačnú hrubú mzdu a vyplácať mu mesačnú hrubú mzdu
vo výške minimálnej mzdy podľa „Pracovnej zmluvy z 01. 02. 2004“, ale žalobou sa
domáha určenia neplatnosti „Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 02. 08. 2010“.
Hoci sťažovateľ je spoločníkom aj konateľom spoločnosti, všetky nároky, ktorých sa
prostredníctvom žaloby a návrhu na vydanie predbežného opatrenia žalobkyňa domáha,
sú jednoznačne nárokmi pracovnoprávnymi.
Konajúce súdy v konaní nevzali do úvahy postavenie sťažovateľa ako zamestnanca
spoločnosti, ale súčasne nespochybnili platnosť mzdového predpisu spoločnosti
ani pracovnej zmluvy medzi sťažovateľom a spoločnosťou.
Uvedené zásadné námietky sťažovateľa všeobecné súdy ignorovali, čo viedlo
k porušeniu jeho základných práv, a to najmä princípu rovnosti účastníkov v konaní.
Okresný súd, ako aj krajský súd nevzali do úvahy, že ukladať sťažovateľovi povinnosti
je možné iba na základe zákona a v súlade s ním, keď v jeho veci nezohľadnili
jeho postavenie zamestnanca, na jeho vec neaplikovali príslušný právny predpis a zároveň
bez toho, aby v pracovnoprávnom vzťahu medzi ním a spoločnosťou existoval spor,
rozhodovali v jeho veci, čím porušili aj jeho práva vyplývajúce mu z pracovnoprávnej
úpravy (právo na prácu, právo na odmenu za vykonanú prácu).
- Okresný súd a krajský súd hoci rozhodovali len o návrhu žalobkyne na nariadenie
predbežného opatrenia, nedostatočne a nesprávne posúdili spôsobilosť žalobkyne byť
účastníčkou konania, jej aktívnu legitimáciu, ako i pasívnu legitimáciu žalovanej strany.
Sťažovateľ sa domnieva, že spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným môže žalovať
v mene spoločnosti iba konateľa alebo iného spoločníka, pričom tento výpočet spoločníkom
žalovateľných osôb nemožno rozširovať ani výkladom na iné subjekty, akými
sú zamestnanci alebo samotná spoločnosť. Súčasne nároky, ktoré sú uplatnené v konaní
podľa § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka, musia byť priamo nárokmi obchodnej
spoločnosti, nie nárokmi jej konateľa alebo spoločníka.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že žalobkyňa ako spoločníčka spoločnosti
nemá v zmysle § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka spôsobilosť byť účastníkom konania,
teda nemá procesnú subjektivitu, ak jej žaloba, ktorou sa domáha určenia neplatnosti
dohody o zmene pracovnej zmluvy, smeruje proti sťažovateľovi ako zamestnancovi
spoločnosti a proti spoločnosti samotnej, za ktorú ako spoločníčka koná a ktorú zastupuje.
Predmetné ustanovenie neposkytuje žalobkyni spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti
pri určovacích žalobách týkajúcich sa pracovnoprávnych nárokov alebo sporov,
resp. určenia neplatnosti pracovnoprávnych úkonov.
Ak krajský súd určil, že pasívna vecná legitimácia spoločnosti vyplýva výlučne
z charakteru sporu (t. j. z určovacej žaloby), takýto záver nemá oporu v zákone,
je nesprávny, arbitrárny a neodôvodnený.
Sťažovateľ je toho názoru, že v danej veci sa nemal aplikovať § 122 ods. 3
Obchodného zákonníka, na ktorý sa žalobkyňa odvoláva pri posúdení jej procesnej
subjektivity, ale výlučne § 9 ods. 1 Zákonníka práce.
V zmysle § 9 ods. 1 Zákonníka práce robí v pracovnoprávnych vzťahoch
za zamestnávateľa – právnickú osobu jej štatutárny orgán. Spoločník s. r. o. tak nie je
oprávnený robiť žiadne pracovnoprávne úkony za zamestnávateľa.
S poukazom na uvedené sťažovateľ uviedol, že žiaden z nárokov uplatnených
v konaní nie je nárokom žalobkyne, ktorá nie je oprávnená v zmysle Zákonníka práce
nároky ňou požadované v tomto konaní uplatňovať.
- Sťažovateľ ďalej namieta, že samotná dohoda o zmene pracovnej zmluvy
ako i konanie sťažovateľa v pozícii riaditeľa spoločnosti nie sú spôsobilé akokoľvek
ovplyvniť postavenie žalobkyne ako konateľky a spoločníčky v spoločnosti, teda dôvodnosť
návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je daná. Sťažovateľ uviedol, že nárok,
ktorému sa má predbežne poskytnúť ochrana, neexistuje, tento nárok nemá oporu v zákone,
žalobkyňa sa ho nemôže domáhať v zmysle § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka, žalobkyňa
neosvedčila hrozbu bezprostrednej ujmy pre spoločnosť, tento stav v spoločnosti žalobkyňa
uznávala a akceptovala viac ako päť rokov, ide o stav dlhodobý a zdržanie sa výkonu
pracovnoprávnej funkcie riaditeľa spoločnosti sťažovateľom, nevyplácanie mu mzdy v plnej
výške, ale len vo výške minimálnej mzdy, nemajú vzťah s predmetom konania,
t. j. splatnosťou alebo neplatnosťou dohody o zmene pracovnej zmluvy. Okrem toho
odvolací súd podľa sťažovateľa nesprávne a nedostatočne posúdil zásadu proporcionality,
keď pracovnoprávne záujmy sťažovateľa nekomparoval so žalobkyňou tvrdenými právami,
o predbežnú ochranu ktorých žiadala.
- Sťažovateľ ďalej tvrdí, že spoločník uplatňujúci za spoločnosť jej nároky
podľa § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka nie je súčasne oprávnený na súde uplatniť,
aby sa rozhodlo o určení neplatnosti pracovnoprávneho úkonu voči zamestnancovi
spoločnosti podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Žalobkyňa nevysvetlila, ako podaná žaloba rieši tvrdený spor medzi ňou a žalovanou
stranou, ktorý podľa sťažovateľa ani neexistuje, ani to, ako sa touto žalobou
(resp. rozhodnutím súdu) odstráni tvrdená neistota vo vzťahu medzi účastníkmi konania,
resp. ako sa na jej základe vytvorí pevný základ pre usporiadanie tohto ňou tvrdeného sporu.
Pracovný pomer sťažovateľa so spoločnosťou je uzavretý platne a účinne, pričom
prípadné určenie neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy nebude mať na tento
pracovný pomer sťažovateľa vplyv. Určovacia žaloba žalobkyne preto nie je opodstatnená.
Žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti dohody o zmene pracovnej
zmluvy, podľa sťažovateľa nevytvára žiaden pevný právny základ pre právny vzťah
účastníkov sporu. Zároveň nepredstavuje ani účinný prostriedok odvrátenia budúcich sporov
medzi účastníkmi.
- Sťažovateľ namieta nielen nevykonateľnosť uznesenia okresného súdu, ale i to,
že tento súd sa neriadil návrhom žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia a rozhodol
o veci, ktorá nebola predmetom žaloby, ani jej návrhu bez toho, aby bol oprávnený
rozhodnúť bez návrhu alebo tento sám modifikovať a autonómne upravovať. Žalobkyňa sa
vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia odvoláva na dohodu o zmene
pracovnej zmluvy z 2. augusta 2010, súd prvého stupňa, okresný súd však vo výroku svojho
rozhodnutia uviedol dohodu o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2008, ktorá neexistuje.
- Sťažovateľ tiež vyslovil pochybnosť o správnosti právneho zastúpenia žalobkyne
v konaní, keďže žalobu i návrh na nariadenie predbežného opatrenia podpísala osoba, ktorá
na uvedené nebola oprávnená. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ vyjadril názor, že právnym
zástupcom žalobkyne nemôže byť advokát , ako to vyplýva zo žaloby,
z ďalších podaní žalobkyne a z uznesenia okresného súdu, ak zo zákona nemôže vykonávať
advokátsku činnosť v čase, keď ju vykonáva v mene obchodnej spoločnosti.
Žalobkyňa preto od počiatku nie je v konaní pred všeobecnými súdmi zastúpená
- Okresný súd zaujal k splnomocneniu z 1. januára 2005, ktorým spoločnosť
v zastúpení jedným z konateľov (žalobkyňou) splnomocnila na konanie v mene spoločnosti
druhého konateľa (sťažovateľa), ktorý má sám vykonávať práva a povinnosti štatutárneho
orgánu spoločnosti, stanovisko, že toto je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože
obchádza zákon a zároveň je v rozpore so spôsobom konania za spoločnosť v spoločenskej
zmluve a so zápisom v obchodnom registri. Sťažovateľ namietal, že uvedené
splnomocnenie bolo udelené spoločnosťou platne, keďže sa na ňom nachádzajú podpisy
oboch konateľov, je z neho zrejmé, že ním bol splnomocnený sťažovateľ ako konateľ
spoločnosti na zastupovanie a konanie za spoločnosť. Iný výklad predstavuje
podľa sťažovateľa prílišný formalizmus. Všeobecné súdy pri posudzovaní platnosti
uvedeného splnomocnenia opomenuli zohľadniť § 266 Obchodného zákonníka a toto
vyložiť podľa úmyslu konajúcich osôb. Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ závery
konajúcich súdov za predčasné, prijaté bez náležitého dokazovania a v rozpore so zákonom,
čím boli porušené základné práva sťažovateľa a súdy tak vadne prejudikovali svoje ďalšie
rozhodnutia vo veci.
- Odôvodnenie uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu je podľa
sťažovateľa nedostatočné, arbitrárne a nepreskúmateľné, ako aj nejasné, bezobsažné,
rozporné s § 167 ods. 2 a § 169 OSP v spojení s § 157 ods. 2 OSP, porušujúce právo
sťažovateľa na spravodlivý proces a súdnu ochranu, a to zásadným spôsobom. Sťažovateľ
je toho názoru, že odôvodnenia rozhodnutí oboch konajúcich súdov sú výlučne
formalistické, neobsahujú uvedenie žiadnych vysvetlení, ktoré skutočnosti považovali súdy
za preukázané a ktoré nie, nie je jasné z ktorých dôkazov súdy vychádzali ani akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, a to, ako vec právne posúdili, neposkytujú najmä
žiadne odpovede na zásadné námietky sťažovateľa.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom
takto rozhodol:
„Ústavné práva sťažovateľa podľa Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 2 a 3, Čl. 12 ods. 2, Čl. 13
ods. 1 a 3, Čl. 35 ods. 1 a 3, Čl. 36 písm. a), Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 1, Čl. 141, Čl. 144
ods. 1, Čl. 152 ods. 4 Ústavy, Čl. 2 ods. 2 a 3, Čl. 3 ods. 1, Čl. 4 ods. 1 a 3, Čl. 26 ods. 1
a 3, Čl. 28, Čl. 36, Čl. 38 ods. 1 Listiny, Čl. 6, Čl. 13 a Čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, I. časť ods. 1, 4,12 a 26, II. časť Čl. 1, Čl. 4, Čl. 26 ods. 1
Európskej sociálnej charty (i revidovanej) a Čl. 14 ods. 1 a Čl. 26 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach boli porušené postupom a rozhodnutím Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 08. 04. 2016, č. k. 2Cob/40/2016-121 a postupom a rozhodnutím
Okresného súdu Rožňava zo dňa 16. 09. 2015, č. k. 9Cb/23/2015-47.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 08. 04. 2016, č. k. 2Cob/40/2016-121 a uznesenie Okresného súdu Rožňava zo dňa
16. 09. 2015, č. k. 9Cb/23/2015-47 a súdu I. stupňa vracia vec na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 37.393,95,- Eur, ktoré sú povinní zaplatiť sťažovateľovi Okresný súd Rožňava
a Krajský súd v Košiciach, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, pričom zaplatením
jedného z nich zaniká povinnosť druhého.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi na účet jeho právneho
zástupcu... náhradu trov konania vo výške 363,80,- Eur s DPH.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného
súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu
zo 16. septembra 2015 preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci
krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu
okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením z 8. apríla 2016. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti
sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa uznesením okresného súdu,
ako aj jemu predchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa zaručených ústavou,
dohovorom, listinou a medzinárodným paktom uznesením krajského súdu
Podstatou sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie označených práv podľa
ústavy, listiny, dohovoru a medzinárodného paktu uznesením krajského súdu
z 8. apríla 2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu zo 16. septembra 2015,
ktorým vyhovel návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala,
aby okresný súd uložil sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade zdržať sa výkonu funkcie
„Riaditeľ spoločnosti“ na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010,
najmä nevykonávať z titulu pracovnej pozície „Riaditeľ spoločnosti žiadne právne úkony
v mene obchodnej spoločnosti DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ s. r. o. Rožňava so sídlom
Šafárikova 473, Rožňava, samostatne uzatvárať akékoľvek zmluvy alebo dohody, ktoré majú
za následok vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, samostatne konať v mene
spoločnosti vo vzťahu k tretím osobám a nevykonávať zamestnávateľské práva
do právoplatného skončenia veci určenia neplatnosti právneho úkonu – Dohody o zmene
pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010, aby uložil Spoločnosti ako žalovanému v 2. rade
nevyplácať sťažovateľovi mesačnú hrubú mzdu vo výške 4.000,- eur na základe Dohody
o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010 do právoplatného skončenia konania vo veci
určenia neplatnosti právneho úkonu – Dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010
a aby uložil Spoločnosti vyplácať sťažovateľovi mesačnú hrubú mzdu vo výške minimálnej
mzdy podľa Pracovnej zmluvy z 1. februára 2004 do právoplatného skončenia konania
vo veci určenia neplatnosti právneho úkonu - Dohody o zmene pracovnej zmluvy
z 1. augusta 2010“.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho,
že
- došlo k nesprávnemu zápisu danej právnej veci do súdneho registra „Cb“ (obchodné
veci) napriek tomu, že ide o pracovnoprávny spor, ktorý mal byť zapísaný do registra „Cpr“.
Dôsledkom tohto postupu bolo, že vo veci koná a rozhoduje nezákonný sudca tak na súde
prvého stupňa, ako aj na odvolacom súde. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že právne
závery krajského súdu o aplikácii § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka na tento spor,
ktorého predmetom je určenie neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy, sú
neudržateľné a nekonformné, keďže podľa uvedeného ustanovenia možno uplatňovať iba
nároky voči konateľovi alebo inému spoločníkovi, nie voči zamestnancovi alebo spoločnosti
samotnej,
- všeobecné súdy nesprávne aplikovali Obchodný zákonník namiesto Zákonníka
práce na žalobkyňou vymedzený nárok, ktorým sa domáha určenia neplatnosti dohody
o zmene pracovnej zmluvy, ktorý je jednoznačne nárokom pracovnoprávneho charakteru.
Okresný súd ani krajský súd nezohľadnili postavenie sťažovateľa ako zamestnanca
spoločnosti, nespochybnili mzdový predpis spoločnosti ani pôvodnú pracovnú zmluvu
uzatvorenú medzi sťažovateľom a spoločnosťou, čím porušili okrem iného princíp rovnosti
účastníkov konania,
- bola nesprávne posúdená aktívna vecná legitimácia žalobkyne, ako aj pasívna vecná
legitimácia sťažovateľa a spoločnosti, keďže nároky uplatnené podľa § 122 ods. 3
Obchodného zákonníka musia byť nárokmi obchodnej spoločnosti, nie nárokmi jej konateľa
alebo spoločníka. Uvedené ustanovenie neposkytuje žalobkyni spôsobilosť mať procesné
práva a povinnosti pri určovacích žalobách. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že pasívna
vecná legitimácia spoločnosti vyplýva zo samotného určovacieho charakteru sporu, uvedené
nemá podľa sťažovateľa oporu v zákone.
- samotná dohoda o zmene pracovnej zmluvy, ako aj konanie sťažovateľa v pozícii
riaditeľa spoločnosti nie sú spôsobilé ovplyvniť postavenie žalobkyne, teda nie je splnená
podmienka dôvodnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,
- žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti dohody o zmene pracovnej
zmluvy, nijako nerieši spor medzi účastníkmi konania, ktorý podľa sťažovateľa
ani neexistuje. Určovacia žaloba nie je preto opodstatnená,
- uznesenie okresného súdu potvrdené krajským súdom je nevykonateľné,
okresný súd sa dôsledne neriadil návrhom žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia,
keď táto sa odvolávala na dohodu o zmene pracovnej zmluvy z 2. augusta 2010, pričom
okresný súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol dohodu o zmene pracovnej zmluvy
z 1. augusta 2010, ktorá podľa sťažovateľa neexistuje,
- žalobkyňa je právne zastúpená v rozpore s § 24 a nasl. OSP,
- nesprávne bola všeobecnými súdmi posúdená platnosť splnomocnenia
z 1. januára 2005, ktorým spoločnosť zastúpená jedným z konateľov (žalobkyňou)
splnomocnila na konanie v mene spoločnosti druhého konateľa – sťažovateľa,
- uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu sú nejasné, bezobsažné,
arbitrárne, nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené okrem iného aj preto, že sa v nich
okresný súd, ako aj krajský súd nevysporiadali so zásadnými argumentmi sťažovateľa.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(I. ÚS 19/02).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
IV. ÚS 16/09 atď.).
Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné
tiež zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým
vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať
do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy
na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy
všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv
a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný
súd posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu
na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. (III. ÚS 169/2010)
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý
by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 350/2011).
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí
mať rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom
a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobom
odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5.
1997, Recueil II/1997). Obdobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Ruiz Torija
v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny
proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdom
konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku
súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou
všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).
Z uvedeného však nevyplýva „záruka“ vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak ako v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania
predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh
smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť
do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia
zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú
opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 OSP preskúmal
napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec
prerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho potvrdil.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 8. apríla 2016 okrem iného vo vzťahu
k argumentácii sťažovateľa uviedol:
«K námietke odvolateľa o nesprávnom pridelení veci do registra Cb odvolací súd
udáva:
Z rozvrhu práce Okresného súdu Rožňava nepochybne vyplýva, že do registra Cb sa
zapisuje aj návrh na začatie konania v obchodných veciach; teda vo veciach upravených
mimo iného aj zák. č. 513/1991 Z. z. (Obch. zák.).
§ 1 Obchodného zákonníka vymedzuje jeho predmet úpravy v troch rovinách,
a to postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy a niektoré iné vzťahy súvisiace
s podnikaním. Žalobkyňa sa vyslovenia neplatnosti Dohody o zmene pracovnej zmluvy
domáha na základe § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorého účelom je spoločníkom
umožniť, aby v záujme spoločnosti zasiahli z vlastnej iniciatívy vtedy, keď orgány
spoločnosti zostávajú nečinné. Citované ustanovenie sa netýka len nárokov na náhradu
škody, ktoré má spoločnosť voči konateľovi, nárokov na splatenie vkladu proti spoločníkovi,
ktorý je s jeho splatením v omeškaní, resp. na vrátenie plnenia vyplateného spoločnosti
v rozpore so zákonom. Na základe neho môže spoločník uplatniť aj iné nároky. Žaloba
o určenie neplatnosti Dohody o zmene pracovnej zmluvy je takýmto „iným“ nárokom
uplatneným podľa Obchodného zákonníka. Ak spoločnosť uzavrie zmluvu s niektorým
zo spoločníkov (v rozpore so zákonom i dobrými mravmi ako tvrdí žalobkyňa); uvedená
skutočnosť môže mať negatívny dopad na hodnotu jej obchodného podielu, na výšku jej
podielu zo zisku spoločnosti, na ktorý má v zmysle § 123 Obchodného zákonníka nárok
v pomere zodpovedajúcom jej splatenému vkladu (ak spoločenská zmluva neurčuje inak).
Vec bola teda do registra Cb zapísaná správne. Odvolací súd navyše zdôrazňuje
aj skutočnosť, že dôvodom namietanej neplatnosti je rozpor tejto dohody s Obchodným
zákonníkom, nie Zákonníkom práce.
Vyššie uvedené dáva odvolateľovi zároveň odpoveď na námietku nedostatku aktívnej
legitimácie na strane žalobkyne. Ako už bolo uvedené vyššie, táto žalobkyni prislúcha
podľa § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka ako spoločníčke žalovaného v 2/ rade.
Bez právneho významu je v tomto smere skutočnosť, že žalovaný v 1/ rade je označený
adresou bydliska a dátumom narodenia (nie s identifikáciou, že ide o konateľa spoločnosti -
čo zrejme nie celkom jasne a zrozumiteľne má na mysli odvolateľ).
K záveru, že v prípade žalobkyne táto vystupuje sama vo vlastnom mene nie v mene
spoločnosti, čo odvolateľ vyvodzuje zo skutočnosti, že žalovaným v 2/ rade je spoločnosť
(teda z uvedeného dôvodu jej chýba aktívna vecná legitimácia) sa žiada uviesť, že určenie
okruhu žalovaných vyplýva z charakteru daného sporu (určovacej žaloby).
K právnemu záveru súdu prvého stupňa o absolútnej neplatnosti plnomocenstva
zo dňa 1. 1. 2005 odvolací súd udáva:
Z § 31 OZ vyplýva, že zastúpenie môže vzniknúť aj na základe plnomocenstva,
ktorého podstatnými náležitosťami sú aj všeobecné náležitosti právneho úkonu, musí byť
teda určité a zrozumiteľné a musí byť urobené slobodne a vážne (§ 37 ods. 1 OZ).
V prejednávanej veci znelo plnomocenstvo takto „DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o.
Rožňava, so sídlom 048 01 Rožňava, Šafárikova 473 v zastúpení konateľkou spoločnosti:
... splnomocňujem ... so zastupovaním spoločnosti
vo všetkých právnych a obchodných vzťahoch...“
Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaný v 2/ rade má 2 konateľov spoločnosti, ktorí sú
oprávnení zastupovať spoločnosť spoločne. Takýto spôsob ich konania za spoločnosť
je upravený v spoločenskej zmluve a premietnutý do Obchodného registra príslušného súdu.
Obchodný zákonník, ani iný právny predpis nezakazujú, aby jeden konateľ splnomocnil
druhého konateľa na zastupovanie a podpisovanie pri právnych úkonoch; uvedené
plnomocenstvo ale nie je plnomocenstvom udeleným jedným z konateľov. Je z neho zrejmé,
že splnomocniteľom je samotná spoločnosť, t.j žalovaný v 2/ rade (DOPRAVNÁ
SPOLOČNOSŤ, s.r.o. v zastúpení konateľkou spoločnosti...). Takéto plnomocenstvo je
absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 OZ, pretože z právnej úpravy (§ 20 ods.
1 OZ) vyplýva, že právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to
oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom
(štatutárne orgány) a navyše dané plnomocenstvo ani nie je plnomocenstvom udeleným
spoločnosťou, pretože na ňom chýba podpis aj druhého konateľa (za splnomocniteľa).
Súd prvého stupňa teda správne právne posúdil plnomocenstvo ako absolútne
Pokiaľ ide o samotné naplnenie podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia
odvolací súd udáva:
Žalobkyňa osvedčila v návrhu existenciu práva, ktorému sa má poskytnúť ochrana,
zásah do tohto práva, ako aj nevyhnutnosť a primeranosť navrhovanej úpravy pomerov.
Ako spoločníčka a konateľka žalovaného v 2/ rade je fakticky vylúčená z realizácie svojich
práv a v minimálnej miere dokáže ovplyvniť hospodárenie spoločnosti, čím reálne môže
dochádzať a aj dochádza k znižovaniu hodnoty jej obchodného podielu v spoločnosti.
Keďže významným atribútom, ktorý je potrebné uplatňovať pri rozhodovaní o predbežných
opatreniach je zásada proporcionality, odvolací súd posudzoval aj rovnováhu
individuálnych záujmov a zároveň porovnal záujmy, ktoré by mohli byť nariadením (resp.
nenariadením) predbežného opatrenia dotknuté. Bolo teda potrebné zvážiť, či nariadeným
predbežným opatrením nebudú výrazne obmedzené podnikateľské atribúty žalovaných
a tieto nebudú v rozpore s právom žalobkyne, ktorému má byt poskytnutá predbežná
ochrana. Aj v tomto smere sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,
že tomu tak nebude. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v 1/ rade sa
naďalej môže podieľať na výkone svojej funkcie v spoločnosti žalovaného (tak spoločníka
ako aj konateľa) spôsobom, dohodnutým v spoločenskej zmluve. Súd prvého stupňa tak
svojim rozhodnutím iba vrátil stav, ktorý bol pred spornou Dohodou o zmene pracovnej
zmluvy.
Pokiaľ ide o námietku odvolateľa o nevykonateľnosti, resp. neurčitosti petitu
vydaného predbežného opatrenia odvolací súd udáva, že je z neho dostatočne jasné, určité
a zrozumiteľné, čoho sa má žalovaný v 1/ rade zdržať. Odvolací súd udáva k ďalšej
námietke odvolateľa (ohľadom výšky minimálnej mzdy), že výška minimálnej mzdy sa určuje
v súlade so Zákonníkom práce a Zákonom o minimálnej mzde (zák. č. 663/2007 Z. z.) v čase
vyúčtovania mzdy (teda nie v čase, kedy bola pracovná zmluva uzavretá). Nedôvodná je
aj námietka res iudicata vo vzťahu k predbežnému opatreniu vydanému v konaní vedenom
pod sp. zn. 10C/16/2013. Uvedeným predbežným opatrením bola totiž žalovanému
(t. j. žalovanému v 1/ rade v tomto konaní) uložená povinnosť zdržať sa konať v mene
žalobcu 1/, (t. j. žalovanému v 2/ rade v tomto konaní); toto obmedzenie sa ale týkalo
výkonu funkcie konateľa spoločnosti, nie titulom funkcie „riaditeľa“; uvedená skutočnosť
je ale odvolateľovi nepochybne známa.
Na základe uvedeného bolo uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené ako vecne
správne (§ 219 ods. 1 O. s. p.).
Len pre úplnosť (k rozsiahlym polemikám žalovaných o správnosti právneho
zastúpenia žalobkyne) odvolací súd udáva, že je advokátskym
koncipientom advokátskej kancelárie AKMN s.r.o. Bratislava (uvedená skutočnosť
nepochybne vyplýva z internetovej stránky Slovenskej advokátskej komory).»
Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa preto
spravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí
o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem
toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného
opatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.
Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby
navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74
a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity
ustanovené v § 74 a nasl. OSP pre vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Namietané
uznesenie krajského súdu nevytvára medzi účastníkmi konania nenapraviteľný stav,
keď na jednej strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu práv žalobkyne
ako spoločníčky spoločnosti spočívajúcom v znížení hodnoty jej obchodného podielu,
ku ktorému by mohlo dôjsť, ak by sťažovateľ nebol nijako obmedzený v riadení
spoločnosti, no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu do práv
sťažovateľa tým, že uvedené predbežné opatrenia neobmedzuje podnikateľské aktivity
Spoločnosti, na ktorej riadení sa sťažovateľ naďalej podieľa v postavení konateľa,
ako aj spoločníka.
Vo vzťahu k najzásadnejšej námietke sťažovateľa o nesprávnej aplikácii
Obchodného zákonníka (a tým aj nesprávnemu prideleniu veci do súdneho registra, a tak aj
nezákonnému sudcovi) ústavný súd dodáva, že v okolnostiach danej veci napriek predmetu
konania vymedzenému ako určenie neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy vzniká
špecifická situácia, kedy ide u sťažovateľa o súbeh dvoch funkcií (riaditeľa spoločnosti
podľa pracovnej zmluvy a konateľa a súčasne spoločníka podľa spoločenskej zmluvy),
teda o súbeh dvoch právnych režimov vychádzajúcich z dvoch rozličných kódexov
(Zákonníka práce a Obchodného zákonníka), ktoré spočívajú na výrazne odlišnej koncepcii
právnej úpravy. Podľa názoru ústavného súdu však nemožno úplne oddeliť osobu
sťažovateľa ako konateľa (spoločníka) spoločnosti a súčasne „riaditeľa“ spoločnosti,
ktorých náplň činnosti si môže v danom prípade konkurovať. Ústavný súd preto považuje
aplikáciu § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka konajúcimi súdmi v danej veci za ústavne
udržateľnú.
K námietke sťažovateľa o nedostatku vecnej legitimácie na strane žalobkyne,
ako aj žalovaných ústavný súd, stotožňujúc sa s názorom krajského súdu uvedeným
v odôvodnení napadnutého uznesenia, dodáva, že pokiaľ je predmetom konania určenie
neplatnosti dohody, účastníkmi konania musia byť všetci, ktorí predmetnú dohodu uzavreli,
teda musí smerovať tak proti spoločnosti, ako aj proti sťažovateľovi ako druhej zmluvnej
strane, keďže obaja sú rozhodnutím o platnosti/neplatnosti dohody dotknutí na svojich
právach.
Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu obsahuje dostatočne
presvedčivé odôvodnenie primerané odôvodneniu predbežného opatrenia, je ústavne
udržateľné, logicky vychádza z potreby zabezpečenia ochrany práv žalobkyne, nemožno ho
považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
krajského súdu, a aj preto ho nemožno kvalifikovať ani za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne.
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ústavy,
dohovoru, listiny, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia práv podľa čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm. a), čl. 141,
čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3,
čl. 26 ods. 1 a 3 a čl. 28 listiny, podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru a podľa čl. 14 a čl. 26
medzinárodného paktu uznesením krajského súdu, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel,
pretože nezistil medzi týmito článkami ústavy, listiny, dohovoru a medzinárodného paktu
a tvrdeným porušením týchto článkov ústavne relevantnú súvislosť. Navyše, na podporu
svojich tvrdení o ich porušení sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne relevantné
argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali. Z tohto dôvodu
bola aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľa zaručených v sociálnej charte
uznesením krajského súdu
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práv podľa sociálnej charty
ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre (II. ÚS 242/2015) uviedol, že v teórii
medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého sociálna charta obsahuje
právne normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné (non self-executing) a majú charakter
všeobecných princípov spoločných členským štátom Rady Európy v oblasti sociálnej
politiky a ktoré sú povinné tieto štáty inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány
aplikácie práva v týchto štátoch sú povinné tieto princípy zohľadňovať vo svojej aplikačnej
praxi [k tomu porov. Gomien, D. – Harrsi, D. – Zwaak, L. Law and practise of the European
Convention on Human Rights and the European Social Charter. Strasbourg: Council
of Europe Publishing, 1996, pp. 434-436; Langford, M (ed).: Social Rights Jurisprudence.
Emerging Trends in International and Comparative Law. New York: Cambridge University
Press, 2008. pp. 432 − 433; k tomu porov. všeobecne aj Harris, D. J. The European Social
Charter. Charlottesville: University press of Virginia, 1984]. S licenciou pre zjednodušenie
možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné,
ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo
inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom.
Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamo vykonateľné, ak tieto priamo alebo
implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni
vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou
„zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia..“ a pod.).
O charaktere jednotlivých ustanovení sociálnej charty, ktorý neumožňuje
jednotlivcom domáhať sa ich porušenia pred súdmi zmluvných štátov, svedčí aj prvá veta
III. časti Dodatku k sociálnej charte, podľa ktorej „vykladá sa tak, že táto charta obsahuje
právne záväzky medzinárodného charakteru, ktorých aplikovanie je podriadené jedine
dozoru ustanovenému vo štvrtej časti (dozor Európskeho výboru pre sociálne práva,
pozn.)“.
Ústavný súd si je vedomý na druhej strane judikatúry, keď súdy zmluvných štátov
sociálnej charty vykladali (interpretovali) priamo ustanovenia sociálnej charty, avšak iba
vo svetle a v spojení s vnútroštátnou právnou úpravou [pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu
Holandska (Hoge Raad) sp. zn. NJ 1986/688 z 30. 5. 1986]. Ani v tomto prípade nebol
popretý záver o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty.
Na základe už uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie jednotlivých ustanovení sociálnej charty napadnutým uznesením
krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú,
pretože tieto označené referenčné právne normy sociálnej charty neobsahujú priamo
aplikovateľné subjektívne práva sťažovateľa, ale sú všeobecnými proklamáciami
(princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku,
a orgány aplikácie práva sú povinné tieto princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušných
vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie
napadnutých rozhodnutí a na priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania
pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016