Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 391/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

spoločnosťou advokátom JUDr. Jánom Pirčom, Advokát Pirč, s. r. o., Kpt. Nálepku 17,

Košice, vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2,

čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 141, čl. 144

ods. 1 a , podľa a 3, ,

ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 3, čl. 28, čl. 36 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

podľa I. časti ods. 1, 4, 12 a 26 a II. časti čl. 1, čl. 4 a čl. 26 ods. 1 Európskej sociálnej

charty a podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. septembra 2015 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1

a 3, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm. a), čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 141, čl. 144 ods. 1

a (ďalej len „“), podľa a 3,

čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 3, čl. 28, čl. 36 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa I. časti ods. 1, 4, 12 a 26 a II. časti

čl. 1, čl. 4 a čl. 26 ods. 1 Európskej sociálnej charty a podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný

pakt“) postupom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. septembra 2015 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu zo 16. septembra 2015“) a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

(ďalej len „krajský súd“) vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 8. apríla 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2016“).

Sťažovateľ ku skutkovému stavu v sťažnosti uviedol, že ako

žalobkyňa doručila okresnému súdu 17. augusta 2015 žalobu o určenie neplatnosti právneho

úkonu – dohody o zmene pracovnej zmluvy z 2. augusta 2010 uzatvorenej medzi

sťažovateľom ako zamestnancom obchodnej spoločnosti DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ

s. r. o. Rožňava (ďalej len „spoločnosť“) a spoločnosťou. Súčasťou tejto žaloby, ktorá

smerovala proti sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade a proti spoločnosti ako žalovanému

v 2. rade, bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Žalobkyňa svoju aktívnu vecnú

legitimáciu na podanie predmetnej žaloby odvodila z .

Sťažovateľ už v konaní namietal, že vzhľadom na pracovnoprávny charakter právnej

veci, o ktorej mal okresný súd rozhodovať, mala byť táto podateľňou okresného súdu

pridelená do registra „Cpr“, a nie do registra „Cb“, kam sa prideľujú obchodnoprávne spory.

Okresný súd žiadostiam sťažovateľa bez odôvodnenia nevyhovel.

Okresný súd uznesením zo 16. septembra 2015 rozhodol tak, že návrhu žalobkyne

na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel, teda sťažovateľovi uložil zdržať sa výkonu

funkcie riaditeľa spoločnosti, spoločnosti uložil nevyplácať sťažovateľovi hrubú mesačnú

mzdu na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010 a uložil jej vyplácať

sťažovateľovi hrubú mesačnú mzdu vo výške minimálnej mzdy podľa pracovnej zmluvy

uzatvorenej 1. februára 2004.

Sťažovateľ, ako aj spoločnosť podali proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie.

Sťažovateľ v odvolaní namietal, že

- ide o pracovnoprávnu vec, nejde o obchodnoprávny vzťah, vec bola nesprávne

pridelená do obchodného oddelenia, a preto vo veci rozhodoval tak na súde prvého stupňa,

ako aj na odvolacom súde sudca (sudcovia), ktorí na to neboli oprávnení, čím bolo porušené

základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu,

- bol nesprávne aplikovaný na danú vec, keďže

platnosť, resp. neplatnosť dohody o zmene pracovnej zmluvy sa má posudzovať primárne

podľa pracovnoprávnych predpisov,

- žalobkyňa v konaní nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou,

- v danej veci nejde o naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov,

- okresný súd predčasne a nesprávne vyhodnotil splnomocnenie z 1. januára 2005

ako neplatné,

- výkon funkcie riaditeľa spoločnosti sťažovateľom a výkon funkcie

konateľky/spoločníčky spoločnosti nemajú vzájomnú súvislosť,

- 1. výrok uznesenia okresného súdu je nezrozumiteľný pre jeho protirečivosť.

Sťažovateľ vo svojom podaní zo 4. apríla 2016 poukázal na zásadné právne vady

a nedostatky splnomocnenia udeleného žalobkyňou jej právnemu zástupcovi.

Krajský súd uznesením z 8. apríla 2016 uznesenie okresného súdu zo 16. septembra

2015 potvrdil.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že postupom a uznesením okresného súdu,

ako aj postupom a uznesením krajského súdu boli porušené ním označené práva z týchto

dôvodov:

- Napriek pracovnoprávnemu charakteru sporu, ktorý je predmetom žaloby, okresný

súd nezapísal návrh žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia a jej žalobu o určenie

neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom

ako zamestnancom a spoločnosťou ako zamestnávateľom do správne určeného súdneho

registra, hoci sťažovateľ na uvedené poukazoval tak v konaní pred súdom I. stupňa, ako aj

v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Konajúce všeobecné súdy sa uvedeným

nedostatkom v ich konaní a rozhodnutí nezaoberali a sťažovateľovi neposkytli k uvedenej

námietke žiadne odôvodnenie.

Dôsledkom tohto nesprávneho postupu bolo pridelenie danej právnej veci

nezákonnému sudcovi v rozpore so zákonom a s rozvrhom práce týchto súdov, čo spôsobilo

porušenie práv sťažovateľa na zákonného sudcu, ako i na správne obsadenie súdu tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho.

Krajský súd k tejto námietke sťažovateľa o nesprávnom pridelení veci do registra

„Cb“ konštatoval, že predmetná vec je obchodnou vecou, vychádzajúc pritom z § 1

. Stanovil, že žalobkyňa sa domáha určenia neplatnosti

pracovnoprávneho úkonu na základe ustanovenia ,

ktoré jej umožňuje uplatniť aj tzv. iné nároky, medzi ktoré možno zaradiť aj určenie

neplatnosti pracovnoprávnej dohody o zmene pracovnej zmluvy. Podľa názoru sťažovateľa

je tento právny záver krajského súdu a výklad

nesprávny a v rozpore s gramatickým, teleologickým a systematickým výkladom, teda

je tiež ústavne neudržateľný a ústavne nekonformný. Krajský súd v tejto súvislosti

prehliadol skutočnosť, že pri tomto pracovnoprávnom úkone nevystupuje sťažovateľ

ako spoločník spoločnosti (resp. jej konateľ) a jeho vzťah sa neriadi Obchodným

zákonníkom, ale ide o vzťah podliehajúci úprave podľa . Sťažovateľ preto

právny záver odvolacieho súdu o prednosti aplikácie

na pracovnoprávne vzťahy pred odmieta. V danej veci došlo k situácii,

keď spoločnosť (zamestnávateľ) vystupuje ako žalobca (konajúci spoločníčkou) a zároveň

ako žalovaný účastník daného konania (znova v pozícii zamestnávateľa), teda stojí na oboch

účastníckych stranách súčasne. Z ustanovenia je pritom

podľa sťažovateľa zrejmé, že spoločník môže kogentne a taxatívne uplatňovať iba nároky

proti konateľovi alebo inému spoločníkovi. Spoločník nemôže uplatňovať v mene

spoločnosti žiadne nároky voči iným osobám, ani voči zamestnancom spoločnosti

a spoločnosti samotnej.

- Okresný súd ani odvolací súd na predmetnú vec neaplikovali

ako základný pracovnoprávny kódex, hoci zmena pracovnej zmluvy (ktorej podstatnou

náležitosťou sú i mzdové podmienky) je upravená výlučne v . Obchodný

zákonník ani neupravujú pracovnú zmluvu ani dohodu o zmene

pracovnej zmluvy ako druh alebo typ zmluvy.

Mzdové podmienky sťažovateľa pritom neurčuje dohoda o zmene pracovnej

zmluvy, ale mzdový predpis spoločnosti ako interný predpis zamestnávateľa prijatý

spoločnosťou a podpísaný oboma jej konateľmi.

Nesprávna aplikácia namiesto je zrejmá

napriek tomu, že žalobkyňa sa návrhom na nariadenie predbežného opatrenia domáhala, aby

sa sťažovateľ zdržal výkonu pracovnoprávnej funkcie „Riaditeľ spoločnosti“, uloženia

spoločnosti nevyplácať mu mesačnú hrubú mzdu a vyplácať mu mesačnú hrubú mzdu

vo výške minimálnej mzdy podľa „Pracovnej zmluvy z 01. 02. 2004“, ale žalobou sa

domáha určenia neplatnosti „Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 02. 08. 2010“.

Hoci sťažovateľ je spoločníkom aj konateľom spoločnosti, všetky nároky, ktorých sa

prostredníctvom žaloby a návrhu na vydanie predbežného opatrenia žalobkyňa domáha,

sú jednoznačne nárokmi pracovnoprávnymi.

Konajúce súdy v konaní nevzali do úvahy postavenie sťažovateľa ako zamestnanca

spoločnosti, ale súčasne nespochybnili platnosť mzdového predpisu spoločnosti

ani pracovnej zmluvy medzi sťažovateľom a spoločnosťou.

Uvedené zásadné námietky sťažovateľa všeobecné súdy ignorovali, čo viedlo

k porušeniu jeho základných práv, a to najmä princípu rovnosti účastníkov v konaní.

Okresný súd, ako aj krajský súd nevzali do úvahy, že ukladať sťažovateľovi povinnosti

je možné iba na základe zákona a v súlade s ním, keď v jeho veci nezohľadnili

jeho postavenie zamestnanca, na jeho vec neaplikovali príslušný právny predpis a zároveň

bez toho, aby v pracovnoprávnom vzťahu medzi ním a spoločnosťou existoval spor,

rozhodovali v jeho veci, čím porušili aj jeho práva vyplývajúce mu z pracovnoprávnej

úpravy (právo na prácu, právo na odmenu za vykonanú prácu).

- Okresný súd a krajský súd hoci rozhodovali len o návrhu žalobkyne na nariadenie

predbežného opatrenia, nedostatočne a nesprávne posúdili spôsobilosť žalobkyne byť

účastníčkou konania, jej aktívnu legitimáciu, ako i pasívnu legitimáciu žalovanej strany.

Sťažovateľ sa domnieva, že spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným môže žalovať

v mene spoločnosti iba konateľa alebo iného spoločníka, pričom tento výpočet spoločníkom

žalovateľných osôb nemožno rozširovať ani výkladom na iné subjekty, akými

sú zamestnanci alebo samotná spoločnosť. Súčasne nároky, ktoré sú uplatnené v konaní

podľa , musia byť priamo nárokmi obchodnej

spoločnosti, nie nárokmi jej konateľa alebo spoločníka.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že žalobkyňa ako spoločníčka spoločnosti

nemá v zmysle spôsobilosť byť účastníkom konania,

teda nemá procesnú subjektivitu, ak jej žaloba, ktorou sa domáha určenia neplatnosti

dohody o zmene pracovnej zmluvy, smeruje proti sťažovateľovi ako zamestnancovi

spoločnosti a proti spoločnosti samotnej, za ktorú ako spoločníčka koná a ktorú zastupuje.

Predmetné ustanovenie neposkytuje žalobkyni spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti

pri určovacích žalobách týkajúcich sa pracovnoprávnych nárokov alebo sporov,

resp. určenia neplatnosti pracovnoprávnych úkonov.

Ak krajský súd určil, že pasívna vecná legitimácia spoločnosti vyplýva výlučne

z charakteru sporu (t. j. z určovacej žaloby), takýto záver nemá oporu v zákone,

je nesprávny, arbitrárny a neodôvodnený.

Sťažovateľ je toho názoru, že v danej veci sa nemal aplikovať § 122 ods. 3

, na ktorý sa žalobkyňa odvoláva pri posúdení jej procesnej

subjektivity, ale výlučne .

V zmysle robí v pracovnoprávnych vzťahoch

za zamestnávateľa – právnickú osobu jej štatutárny orgán. Spoločník s. r. o. tak nie je

oprávnený robiť žiadne pracovnoprávne úkony za zamestnávateľa.

S poukazom na uvedené sťažovateľ uviedol, že žiaden z nárokov uplatnených

v konaní nie je nárokom žalobkyne, ktorá nie je oprávnená v zmysle

nároky ňou požadované v tomto konaní uplatňovať.

- Sťažovateľ ďalej namieta, že samotná dohoda o zmene pracovnej zmluvy

ako i konanie sťažovateľa v pozícii riaditeľa spoločnosti nie sú spôsobilé akokoľvek

ovplyvniť postavenie žalobkyne ako konateľky a spoločníčky v spoločnosti, teda dôvodnosť

návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je daná. Sťažovateľ uviedol, že nárok,

ktorému sa má predbežne poskytnúť ochrana, neexistuje, tento nárok nemá oporu v zákone,

žalobkyňa sa ho nemôže domáhať v zmysle , žalobkyňa

neosvedčila hrozbu bezprostrednej ujmy pre spoločnosť, tento stav v spoločnosti žalobkyňa

uznávala a akceptovala viac ako päť rokov, ide o stav dlhodobý a zdržanie sa výkonu

pracovnoprávnej funkcie riaditeľa spoločnosti sťažovateľom, nevyplácanie mu mzdy v plnej

výške, ale len vo výške minimálnej mzdy, nemajú vzťah s predmetom konania,

t. j. splatnosťou alebo neplatnosťou dohody o zmene pracovnej zmluvy. Okrem toho

odvolací súd podľa sťažovateľa nesprávne a nedostatočne posúdil zásadu proporcionality,

keď pracovnoprávne záujmy sťažovateľa nekomparoval so žalobkyňou tvrdenými právami,

o predbežnú ochranu ktorých žiadala.

- Sťažovateľ ďalej tvrdí, že spoločník uplatňujúci za spoločnosť jej nároky

podľa nie je súčasne oprávnený na súde uplatniť,

aby sa rozhodlo o určení neplatnosti pracovnoprávneho úkonu voči zamestnancovi

spoločnosti podľa (ďalej aj „OSP“).

Žalobkyňa nevysvetlila, ako podaná žaloba rieši tvrdený spor medzi ňou a žalovanou

stranou, ktorý podľa sťažovateľa ani neexistuje, ani to, ako sa touto žalobou

(resp. rozhodnutím súdu) odstráni tvrdená neistota vo vzťahu medzi účastníkmi konania,

resp. ako sa na jej základe vytvorí pevný základ pre usporiadanie tohto ňou tvrdeného sporu.

Pracovný pomer sťažovateľa so spoločnosťou je uzavretý platne a účinne, pričom

prípadné určenie neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy nebude mať na tento

pracovný pomer sťažovateľa vplyv. Určovacia žaloba žalobkyne preto nie je opodstatnená.

Žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti dohody o zmene pracovnej

zmluvy, podľa sťažovateľa nevytvára žiaden pevný právny základ pre právny vzťah

účastníkov sporu. Zároveň nepredstavuje ani účinný prostriedok odvrátenia budúcich sporov

medzi účastníkmi.

- Sťažovateľ namieta nielen nevykonateľnosť uznesenia okresného súdu, ale i to,

že tento súd sa neriadil návrhom žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia a rozhodol

o veci, ktorá nebola predmetom žaloby, ani jej návrhu bez toho, aby bol oprávnený

rozhodnúť bez návrhu alebo tento sám modifikovať a autonómne upravovať. Žalobkyňa sa

vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia odvoláva na dohodu o zmene

pracovnej zmluvy z 2. augusta 2010, súd prvého stupňa, okresný súd však vo výroku svojho

rozhodnutia uviedol dohodu o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2008, ktorá neexistuje.

- Sťažovateľ tiež vyslovil pochybnosť o správnosti právneho zastúpenia žalobkyne

v konaní, keďže žalobu i návrh na nariadenie predbežného opatrenia podpísala osoba, ktorá

na uvedené nebola oprávnená. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ vyjadril názor, že právnym

zástupcom žalobkyne nemôže byť advokát , ako to vyplýva zo žaloby,

z ďalších podaní žalobkyne a z uznesenia okresného súdu, ak zo zákona nemôže vykonávať

advokátsku činnosť v čase, keď ju vykonáva v mene obchodnej spoločnosti.

Žalobkyňa preto od počiatku nie je v konaní pred všeobecnými súdmi zastúpená

v súlade s a nasl. .

- Okresný súd zaujal k splnomocneniu z 1. januára 2005, ktorým spoločnosť

v zastúpení jedným z konateľov (žalobkyňou) splnomocnila na konanie v mene spoločnosti

druhého konateľa (sťažovateľa), ktorý má sám vykonávať práva a povinnosti štatutárneho

orgánu spoločnosti, stanovisko, že toto je absolútne neplatným právnym úkonom, pretože

obchádza zákon a zároveň je v rozpore so spôsobom konania za spoločnosť v spoločenskej

zmluve a so zápisom v obchodnom registri. Sťažovateľ namietal, že uvedené

splnomocnenie bolo udelené spoločnosťou platne, keďže sa na ňom nachádzajú podpisy

oboch konateľov, je z neho zrejmé, že ním bol splnomocnený sťažovateľ ako konateľ

spoločnosti na zastupovanie a konanie za spoločnosť. Iný výklad predstavuje

podľa sťažovateľa prílišný formalizmus. Všeobecné súdy pri posudzovaní platnosti

uvedeného splnomocnenia opomenuli zohľadniť a toto

vyložiť podľa úmyslu konajúcich osôb. Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ závery

konajúcich súdov za predčasné, prijaté bez náležitého dokazovania a v rozpore so zákonom,

čím boli porušené základné práva sťažovateľa a súdy tak vadne prejudikovali svoje ďalšie

rozhodnutia vo veci.

- Odôvodnenie uznesenia okresného súdu a uznesenia krajského súdu je podľa

sťažovateľa nedostatočné, arbitrárne a nepreskúmateľné, ako aj nejasné, bezobsažné,

rozporné s a v spojení s , porušujúce právo

sťažovateľa na spravodlivý proces a súdnu ochranu, a to zásadným spôsobom. Sťažovateľ

je toho názoru, že odôvodnenia rozhodnutí oboch konajúcich súdov sú výlučne

formalistické, neobsahujú uvedenie žiadnych vysvetlení, ktoré skutočnosti považovali súdy

za preukázané a ktoré nie, nie je jasné z ktorých dôkazov súdy vychádzali ani akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili, a to, ako vec právne posúdili, neposkytujú najmä

žiadne odpovede na zásadné námietky sťažovateľa.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom

takto rozhodol:

„Ústavné práva sťažovateľa podľa Čl. 1 ods. 1, Čl. 2 ods. 2 a 3, Čl. 12 ods. 2, Čl. 13

ods. 1 a 3, Čl. 35 ods. 1 a 3, Čl. 36 písm. a), Čl. 46 ods. 1, Čl. 48 ods. 1, Čl. 141, Čl. 144

ods. 1, Čl. 152 ods. 4 , Čl. 2 ods. 2 a 3, Čl. 3 ods. 1, Čl. 4 ods. 1 a 3, Čl. 26 ods. 1

a 3, Čl. 28, Čl. 36, Čl. 38 ods. 1 Listiny, Čl. 6, Čl. 13 a Čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, I. časť ods. 1, 4,12 a 26, II. časť Čl. 1, Čl. 4, Čl. 26 ods. 1

Európskej sociálnej charty (i revidovanej) a Čl. 14 ods. 1 a Čl. 26 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach boli porušené postupom a rozhodnutím Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 08. 04. 2016, č. k. -121 a postupom a rozhodnutím

Okresného súdu Rožňava zo dňa 16. 09. 2015, č. k. -47.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 08. 04. 2016, č. k. -121 a uznesenie Okresného súdu Rožňava zo dňa

16. 09. 2015, č. k. -47 a súdu I. stupňa vracia vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 37.393,95,- Eur, ktoré sú povinní zaplatiť sťažovateľovi Okresný súd Rožňava

a Krajský súd v Košiciach, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia, pričom zaplatením

jedného z nich zaniká povinnosť druhého.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi na účet jeho právneho

zástupcu... náhradu trov konania vo výške 363,80,- Eur s DPH.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením okresného

súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu

zo 16. septembra 2015 preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci

krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu

okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením z 8. apríla 2016. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti

sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa uznesením okresného súdu,

ako aj jemu predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa zaručených ,

dohovorom, listinou a medzinárodným paktom uznesením krajského súdu

Podstatou sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie označených práv podľa

, listiny, dohovoru a medzinárodného paktu uznesením krajského súdu

z 8. apríla 2016, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu zo 16. septembra 2015,

ktorým vyhovel návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala,

aby okresný súd uložil sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade zdržať sa výkonu funkcie

„Riaditeľ spoločnosti“ na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010,

najmä nevykonávať z titulu pracovnej pozície „Riaditeľ spoločnosti žiadne právne úkony

v mene obchodnej spoločnosti DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ s. r. o. Rožňava so sídlom

Šafárikova 473, Rožňava, samostatne uzatvárať akékoľvek zmluvy alebo dohody, ktoré majú

za následok vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov, samostatne konať v mene

spoločnosti vo vzťahu k tretím osobám a nevykonávať zamestnávateľské práva

do právoplatného skončenia veci určenia neplatnosti právneho úkonu – Dohody o zmene

pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010, aby uložil Spoločnosti ako žalovanému v 2. rade

nevyplácať sťažovateľovi mesačnú hrubú mzdu vo výške 4.000,- eur na základe Dohody

o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010 do právoplatného skončenia konania vo veci

určenia neplatnosti právneho úkonu – Dohody o zmene pracovnej zmluvy z 1. augusta 2010

a aby uložil Spoločnosti vyplácať sťažovateľovi mesačnú hrubú mzdu vo výške minimálnej

mzdy podľa Pracovnej zmluvy z 1. februára 2004 do právoplatného skončenia konania

vo veci určenia neplatnosti právneho úkonu - Dohody o zmene pracovnej zmluvy

z 1. augusta 2010“.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho,

že

- došlo k nesprávnemu zápisu danej právnej veci do súdneho registra „Cb“ (obchodné

veci) napriek tomu, že ide o pracovnoprávny spor, ktorý mal byť zapísaný do registra „Cpr“.

Dôsledkom tohto postupu bolo, že vo veci koná a rozhoduje nezákonný sudca tak na súde

prvého stupňa, ako aj na odvolacom súde. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že právne

závery krajského súdu o aplikácii na tento spor,

ktorého predmetom je určenie neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy, sú

neudržateľné a nekonformné, keďže podľa uvedeného ustanovenia možno uplatňovať iba

nároky voči konateľovi alebo inému spoločníkovi, nie voči zamestnancovi alebo spoločnosti

samotnej,

- všeobecné súdy nesprávne aplikovali namiesto Zákonníka

práce na žalobkyňou vymedzený nárok, ktorým sa domáha určenia neplatnosti dohody

o zmene pracovnej zmluvy, ktorý je jednoznačne nárokom pracovnoprávneho charakteru.

Okresný súd ani krajský súd nezohľadnili postavenie sťažovateľa ako zamestnanca

spoločnosti, nespochybnili mzdový predpis spoločnosti ani pôvodnú pracovnú zmluvu

uzatvorenú medzi sťažovateľom a spoločnosťou, čím porušili okrem iného princíp rovnosti

účastníkov konania,

- bola nesprávne posúdená aktívna vecná legitimácia žalobkyne, ako aj pasívna vecná

legitimácia sťažovateľa a spoločnosti, keďže nároky uplatnené podľa § 122 ods. 3

musia byť nárokmi obchodnej spoločnosti, nie nárokmi jej konateľa

alebo spoločníka. Uvedené ustanovenie neposkytuje žalobkyni spôsobilosť mať procesné

práva a povinnosti pri určovacích žalobách. Pokiaľ krajský súd konštatoval, že pasívna

vecná legitimácia spoločnosti vyplýva zo samotného určovacieho charakteru sporu, uvedené

nemá podľa sťažovateľa oporu v zákone.

- samotná dohoda o zmene pracovnej zmluvy, ako aj konanie sťažovateľa v pozícii

riaditeľa spoločnosti nie sú spôsobilé ovplyvniť postavenie žalobkyne, teda nie je splnená

podmienka dôvodnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,

- žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti dohody o zmene pracovnej

zmluvy, nijako nerieši spor medzi účastníkmi konania, ktorý podľa sťažovateľa

ani neexistuje. Určovacia žaloba nie je preto opodstatnená,

- uznesenie okresného súdu potvrdené krajským súdom je nevykonateľné,

okresný súd sa dôsledne neriadil návrhom žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia,

keď táto sa odvolávala na dohodu o zmene pracovnej zmluvy z 2. augusta 2010, pričom

okresný súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol dohodu o zmene pracovnej zmluvy

z 1. augusta 2010, ktorá podľa sťažovateľa neexistuje,

- žalobkyňa je právne zastúpená v rozpore s a nasl. ,

- nesprávne bola všeobecnými súdmi posúdená platnosť splnomocnenia

z 1. januára 2005, ktorým spoločnosť zastúpená jedným z konateľov (žalobkyňou)

splnomocnila na konanie v mene spoločnosti druhého konateľa – sťažovateľa,

- uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu sú nejasné, bezobsažné,

arbitrárne, nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené okrem iného aj preto, že sa v nich

okresný súd, ako aj krajský súd nevysporiadali so zásadnými argumentmi sťažovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn.

a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

().

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje za potrebné

tiež zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým

vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať

do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy

na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy

všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv

a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (). Ústavný

súd posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu

na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. ()

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý

by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu ().

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu

podľa . Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí

mať rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom

a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobom

odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto

vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5.

1997, Recueil II/1997). Obdobne Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Ruiz Torija

v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny

proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdom

konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku

súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou

všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak

skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. , ).

Z uvedeného však nevyplýva „záruka“ vydania rozhodnutia v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. záruka úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak ako v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania

predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh

smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť

do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia

zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú

opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

účastníka konania zrušené ().

Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v preskúmal

napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec

prerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s a dospel k záveru, že

odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 8. apríla 2016 okrem iného vo vzťahu

k argumentácii sťažovateľa uviedol:

«K námietke odvolateľa o nesprávnom pridelení veci do registra Cb odvolací súd

udáva:

Z rozvrhu práce Okresného súdu Rožňava nepochybne vyplýva, že do registra Cb sa

zapisuje aj návrh na začatie konania v obchodných veciach; teda vo veciach upravených

mimo iného aj (Obch. zák.).

vymedzuje jeho predmet úpravy v troch rovinách,

a to postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy a niektoré iné vzťahy súvisiace

s podnikaním. Žalobkyňa sa vyslovenia neplatnosti Dohody o zmene pracovnej zmluvy

domáha na základe , ktorého účelom je spoločníkom

umožniť, aby v záujme spoločnosti zasiahli z vlastnej iniciatívy vtedy, keď orgány

spoločnosti zostávajú nečinné. Citované ustanovenie sa netýka len nárokov na náhradu

škody, ktoré má spoločnosť voči konateľovi, nárokov na splatenie vkladu proti spoločníkovi,

ktorý je s jeho splatením v omeškaní, resp. na vrátenie plnenia vyplateného spoločnosti

v rozpore so zákonom. Na základe neho môže spoločník uplatniť aj iné nároky. Žaloba

o určenie neplatnosti Dohody o zmene pracovnej zmluvy je takýmto „iným“ nárokom

uplatneným podľa . Ak spoločnosť uzavrie zmluvu s niektorým

zo spoločníkov (v rozpore so zákonom i dobrými mravmi ako tvrdí žalobkyňa); uvedená

skutočnosť môže mať negatívny dopad na hodnotu jej obchodného podielu, na výšku jej

podielu zo zisku spoločnosti, na ktorý má v zmysle nárok

v pomere zodpovedajúcom jej splatenému vkladu (ak spoločenská zmluva neurčuje inak).

Vec bola teda do registra Cb zapísaná správne. Odvolací súd navyše zdôrazňuje

aj skutočnosť, že dôvodom namietanej neplatnosti je rozpor tejto dohody s Obchodným

zákonníkom, nie .

Vyššie uvedené dáva odvolateľovi zároveň odpoveď na námietku nedostatku aktívnej

legitimácie na strane žalobkyne. Ako už bolo uvedené vyššie, táto žalobkyni prislúcha

podľa ako spoločníčke žalovaného v 2/ rade.

Bez právneho významu je v tomto smere skutočnosť, že žalovaný v 1/ rade je označený

adresou bydliska a dátumom narodenia (nie s identifikáciou, že ide o konateľa spoločnosti -

čo zrejme nie celkom jasne a zrozumiteľne má na mysli odvolateľ).

K záveru, že v prípade žalobkyne táto vystupuje sama vo vlastnom mene nie v mene

spoločnosti, čo odvolateľ vyvodzuje zo skutočnosti, že žalovaným v 2/ rade je spoločnosť

(teda z uvedeného dôvodu jej chýba aktívna vecná legitimácia) sa žiada uviesť, že určenie

okruhu žalovaných vyplýva z charakteru daného sporu (určovacej žaloby).

K právnemu záveru súdu prvého stupňa o absolútnej neplatnosti plnomocenstva

zo dňa 1. 1. 2005 odvolací súd udáva:

Z vyplýva, že zastúpenie môže vzniknúť aj na základe plnomocenstva,

ktorého podstatnými náležitosťami sú aj všeobecné náležitosti právneho úkonu, musí byť

teda určité a zrozumiteľné a musí byť urobené slobodne a vážne ( ).

V prejednávanej veci znelo plnomocenstvo takto „DOPRAVNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o.

Rožňava, so sídlom 048 01 Rožňava, Šafárikova 473 v zastúpení konateľkou spoločnosti:

... splnomocňujem ... so zastupovaním spoločnosti

vo všetkých právnych a obchodných vzťahoch...“

Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaný v 2/ rade má 2 konateľov spoločnosti, ktorí sú

oprávnení zastupovať spoločnosť spoločne. Takýto spôsob ich konania za spoločnosť

je upravený v spoločenskej zmluve a premietnutý do Obchodného registra príslušného súdu.

, ani iný právny predpis nezakazujú, aby jeden konateľ splnomocnil

druhého konateľa na zastupovanie a podpisovanie pri právnych úkonoch; uvedené

plnomocenstvo ale nie je plnomocenstvom udeleným jedným z konateľov. Je z neho zrejmé,

že splnomocniteľom je samotná spoločnosť, t.j žalovaný v 2/ rade (DOPRAVNÁ

SPOLOČNOSŤ, s.r.o. v zastúpení konateľkou spoločnosti...). Takéto plnomocenstvo je

absolútne neplatným právnym úkonom podľa , pretože z právnej úpravy ( ods.

1 ) vyplýva, že právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to

oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom

(štatutárne orgány) a navyše dané plnomocenstvo ani nie je plnomocenstvom udeleným

spoločnosťou, pretože na ňom chýba podpis aj druhého konateľa (za splnomocniteľa).

Súd prvého stupňa teda správne právne posúdil plnomocenstvo ako absolútne

neplatné podľa .

Pokiaľ ide o samotné naplnenie podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia

odvolací súd udáva:

Žalobkyňa osvedčila v návrhu existenciu práva, ktorému sa má poskytnúť ochrana,

zásah do tohto práva, ako aj nevyhnutnosť a primeranosť navrhovanej úpravy pomerov.

Ako spoločníčka a konateľka žalovaného v 2/ rade je fakticky vylúčená z realizácie svojich

práv a v minimálnej miere dokáže ovplyvniť hospodárenie spoločnosti, čím reálne môže

dochádzať a aj dochádza k znižovaniu hodnoty jej obchodného podielu v spoločnosti.

Keďže významným atribútom, ktorý je potrebné uplatňovať pri rozhodovaní o predbežných

opatreniach je zásada proporcionality, odvolací súd posudzoval aj rovnováhu

individuálnych záujmov a zároveň porovnal záujmy, ktoré by mohli byť nariadením (resp.

nenariadením) predbežného opatrenia dotknuté. Bolo teda potrebné zvážiť, či nariadeným

predbežným opatrením nebudú výrazne obmedzené podnikateľské atribúty žalovaných

a tieto nebudú v rozpore s právom žalobkyne, ktorému má byt poskytnutá predbežná

ochrana. Aj v tomto smere sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,

že tomu tak nebude. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalovaný v 1/ rade sa

naďalej môže podieľať na výkone svojej funkcie v spoločnosti žalovaného (tak spoločníka

ako aj konateľa) spôsobom, dohodnutým v spoločenskej zmluve. Súd prvého stupňa tak

svojim rozhodnutím iba vrátil stav, ktorý bol pred spornou Dohodou o zmene pracovnej

zmluvy.

Pokiaľ ide o námietku odvolateľa o nevykonateľnosti, resp. neurčitosti petitu

vydaného predbežného opatrenia odvolací súd udáva, že je z neho dostatočne jasné, určité

a zrozumiteľné, čoho sa má žalovaný v 1/ rade zdržať. Odvolací súd udáva k ďalšej

námietke odvolateľa (ohľadom výšky minimálnej mzdy), že výška minimálnej mzdy sa určuje

v súlade so a Zákonom o minimálnej mzde () v čase

vyúčtovania mzdy (teda nie v čase, kedy bola pracovná zmluva uzavretá). Nedôvodná je

aj námietka res iudicata vo vzťahu k predbežnému opatreniu vydanému v konaní vedenom

pod sp. zn. . Uvedeným predbežným opatrením bola totiž žalovanému

(t. j. žalovanému v 1/ rade v tomto konaní) uložená povinnosť zdržať sa konať v mene

žalobcu 1/, (t. j. žalovanému v 2/ rade v tomto konaní); toto obmedzenie sa ale týkalo

výkonu funkcie konateľa spoločnosti, nie titulom funkcie „riaditeľa“; uvedená skutočnosť

je ale odvolateľovi nepochybne známa.

Na základe uvedeného bolo uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené ako vecne

správne ( ).

Len pre úplnosť (k rozsiahlym polemikám žalovaných o správnosti právneho

zastúpenia žalobkyne) odvolací súd udáva, že je advokátskym

koncipientom advokátskej kancelárie AKMN s.r.o. Bratislava (uvedená skutočnosť

nepochybne vyplýva z internetovej stránky Slovenskej advokátskej komory).»

Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa preto

spravidla ( ) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí

o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem

toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom. Je taktiež potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného

opatrenia možno podať aj opakovane, ale taktiež možno podať návrh na jeho zrušenie.

Zákonná úprava postupu súdu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby

navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené (

a nasl.). V danom prípade boli podľa názoru ústavného súdu tieto zákonné limity

ustanovené v a nasl. pre vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Namietané

uznesenie krajského súdu nevytvára medzi účastníkmi konania nenapraviteľný stav,

keď na jednej strane preventívne bráni eventuálnemu poškodeniu práv žalobkyne

ako spoločníčky spoločnosti spočívajúcom v znížení hodnoty jej obchodného podielu,

ku ktorému by mohlo dôjsť, ak by sťažovateľ nebol nijako obmedzený v riadení

spoločnosti, no na druhej strane berie do úvahy požiadavku minimalizácie zásahu do práv

sťažovateľa tým, že uvedené predbežné opatrenia neobmedzuje podnikateľské aktivity

Spoločnosti, na ktorej riadení sa sťažovateľ naďalej podieľa v postavení konateľa,

ako aj spoločníka.

Vo vzťahu k najzásadnejšej námietke sťažovateľa o nesprávnej aplikácii

(a tým aj nesprávnemu prideleniu veci do súdneho registra, a tak aj

nezákonnému sudcovi) ústavný súd dodáva, že v okolnostiach danej veci napriek predmetu

konania vymedzenému ako určenie neplatnosti dohody o zmene pracovnej zmluvy vzniká

špecifická situácia, kedy ide u sťažovateľa o súbeh dvoch funkcií (riaditeľa spoločnosti

podľa pracovnej zmluvy a konateľa a súčasne spoločníka podľa spoločenskej zmluvy),

teda o súbeh dvoch právnych režimov vychádzajúcich z dvoch rozličných kódexov

( a ), ktoré spočívajú na výrazne odlišnej koncepcii

právnej úpravy. Podľa názoru ústavného súdu však nemožno úplne oddeliť osobu

sťažovateľa ako konateľa (spoločníka) spoločnosti a súčasne „riaditeľa“ spoločnosti,

ktorých náplň činnosti si môže v danom prípade konkurovať. Ústavný súd preto považuje

aplikáciu konajúcimi súdmi v danej veci za ústavne

udržateľnú.

K námietke sťažovateľa o nedostatku vecnej legitimácie na strane žalobkyne,

ako aj žalovaných ústavný súd, stotožňujúc sa s názorom krajského súdu uvedeným

v odôvodnení napadnutého uznesenia, dodáva, že pokiaľ je predmetom konania určenie

neplatnosti dohody, účastníkmi konania musia byť všetci, ktorí predmetnú dohodu uzavreli,

teda musí smerovať tak proti spoločnosti, ako aj proti sťažovateľovi ako druhej zmluvnej

strane, keďže obaja sú rozhodnutím o platnosti/neplatnosti dohody dotknutí na svojich

právach.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu obsahuje dostatočne

presvedčivé odôvodnenie primerané odôvodneniu predbežného opatrenia, je ústavne

udržateľné, logicky vychádza z potreby zabezpečenia ochrany práv žalobkyne, nemožno ho

považovať za exces alebo za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

krajského súdu, a aj preto ho nemožno kvalifikovať ani za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa podľa ,

dohovoru, listiny, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia práv podľa čl. 1 ods. 1,

čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36 písm. a), čl. 141,

a , podľa a 3, , a 3,

čl. 26 ods. 1 a 3 a čl. 28 listiny, podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru a podľa čl. 14 a čl. 26

medzinárodného paktu uznesením krajského súdu, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel,

pretože nezistil medzi týmito článkami , listiny, dohovoru a medzinárodného paktu

a tvrdeným porušením týchto článkov ústavne relevantnú súvislosť. Navyše, na podporu

svojich tvrdení o ich porušení sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne relevantné

argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie signalizovali. Z tohto dôvodu

bola aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa zaručených v sociálnej charte

uznesením krajského súdu

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práv podľa sociálnej charty

ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre () uviedol, že v teórii

medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého sociálna charta obsahuje

právne normy, ktoré nie sú priamo aplikovateľné (non self-executing) a majú charakter

všeobecných princípov spoločných členským štátom Rady Európy v oblasti sociálnej

politiky a ktoré sú povinné tieto štáty inkorporovať do svojho právneho poriadku a orgány

aplikácie práva v týchto štátoch sú povinné tieto princípy zohľadňovať vo svojej aplikačnej

praxi [k tomu porov. Gomien, D. – Harrsi, D. – Zwaak, L. Law and practise of the European

Convention on Human Rights and the European Social Charter. Strasbourg: Council

of Europe Publishing, 1996, pp. 434-436; Langford, M (ed).: Social Rights Jurisprudence.

Emerging Trends in International and Comparative Law. New York: Cambridge University

Press, 2008. pp. 432 − 433; k tomu porov. všeobecne aj Harris, D. J. The European Social

Charter. Charlottesville: University press of Virginia, 1984]. S licenciou pre zjednodušenie

možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné,

ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo

inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom.

Právne normy medzinárodnej zmluvy nie sú priamo vykonateľné, ak tieto priamo alebo

implicitne vyžadujú od zmluvného štátu prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni

vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou

„zmluvné štáty sa zaväzujú prijať...“ alebo „zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia..“ a pod.).

O charaktere jednotlivých ustanovení sociálnej charty, ktorý neumožňuje

jednotlivcom domáhať sa ich porušenia pred súdmi zmluvných štátov, svedčí aj prvá veta

III. časti Dodatku k sociálnej charte, podľa ktorej „vykladá sa tak, že táto charta obsahuje

právne záväzky medzinárodného charakteru, ktorých aplikovanie je podriadené jedine

dozoru ustanovenému vo štvrtej časti (dozor Európskeho výboru pre sociálne práva,

pozn.)“.

Ústavný súd si je vedomý na druhej strane judikatúry, keď súdy zmluvných štátov

sociálnej charty vykladali (interpretovali) priamo ustanovenia sociálnej charty, avšak iba

vo svetle a v spojení s vnútroštátnou právnou úpravou [pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu

Holandska (Hoge Raad) sp. zn. NJ 1986/688 z 30. 5. 1986]. Ani v tomto prípade nebol

popretý záver o priamej neaplikovateľnosti sociálnej charty.

Na základe už uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie jednotlivých ustanovení sociálnej charty napadnutým uznesením

krajského súdu podľa ako zjavne neopodstatnenú,

pretože tieto označené referenčné právne normy sociálnej charty neobsahujú priamo

aplikovateľné subjektívne práva sťažovateľa, ale sú všeobecnými proklamáciami

(princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať do svojho právneho poriadku,

a orgány aplikácie práva sú povinné tieto princípy zohľadňovať pri aplikácii príslušných

vnútroštátnych normatívnych právnych aktov.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie

napadnutých rozhodnutí a na priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania

pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016