Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 254/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia

zastúpeného advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou, Krivá 23,

Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem

rasovej diskriminácie postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 12. januára 2015 a postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. marca 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2015

doručená sťažnosť občianskeho združenia

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“),

základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru, práva na účinnú ochranu

pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru o

odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení

diskriminácie“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. januára 2015 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. marca 2015 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako občianske združenie,

ktorého cieľom a predmetom činnosti je okrem iného ochrana pred diskrimináciou,

poskytuje právne poradenstvo a zastupovanie v konaniach pred súdmi, pričom upozorňuje

na prípadné prejavy diskriminácie a porušovania zásady rovnakého zaobchádzania.

K skutkovému stavu sťažovateľ uviedol, že mesto Stará Ľubovňa (ďalej aj „mesto“)

je stavebníkom stavby „9 tr. ZŠ Podsadek“ na pozemku vo vlastníctve mesta. Rozhodnutím

obce Nová Ľubovňa č. SÚ/Fa z 19. augusta 2014 potvrdeným rozhodnutím

Okresného úradu Prešov č. OU PO OVBP2 2014/34204/91382/ŠSS ZPM z 21. októbra

2014 bolo vydané stavebné povolenie, ktorým bola povolená výstavba nového samostatne

stojaceho objektu kontajnerového typu v areáli Základnej školy Podsadek v Starej Ľubovni.

Predmetná novostavba počíta s vytvorením deviatich tried základnej školy, pretože kapacita

súčasnej základnej školy nepostačuje pokryť veľké množstvo žiakov. Výstavba tejto

novostavby je financovaná v rámci projektu tzv. modulových škôl realizovaného

Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Úradom

splnomocnenca vlády pre rómske komunity v spolupráci s Ministerstvom financií

Slovenskej republiky a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky dotknutými okresnými

úradmi a obcami. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedené riešenie nedostatočných kapacít

príslušnej základnej školy „prostredníctvom výstavby modulovej školskej budovy je

v rozpore s platnými domácimi a medzinárodnými právnymi predpismi na ochranu ľudských

práv a rozhodnutiami domácich a medzinárodných súdov a ako také je tiež v rozpore

s verejným záujmom... ignoruje širšie súvislosti realizácie práva na vzdelanie detí a nemá

potenciál zabezpečiť rovný prístup ku kvalitnému vzdelávaniu v jeho plnom význame“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ obrátil na okresný súd s návrhom na vydanie

predbežného opatrenia a žiadal, aby okresný súd nariadil odporcovi – mestu zdržať sa

výstavy stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“. Keďže touto výstavbou dochádza

k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, teda sú dotknuté práva, právom chránené

záujmy väčšieho počtu osôb a je ohrozený verejný záujem, sťažovateľ plánoval podať

na príslušnom súde žalobu podľa o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„antidiskriminačný zákon“), v ktorej by sa domáhal určenia, že výstavba školy predstavuje

porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a súčasne by sa domáhal uloženia povinnosti

odporcovi zastaviť výstavbu uvedenej stavby. Sťažovateľ bol toho názoru, že dostatočne

osvedčil dôvodnosť svojho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ako aj existenciu

bezprostredne hroziacej ujmy, a teda je podľa jeho názoru daný záujem na dočasnom

zdržaní sa výstavby uvedenej stavby až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. januára 2015 návrh sťažovateľa na

nariadenie predbežného opatrenia zamietol, keďže dospel k názoru, že tomuto návrhu

nemožno vyhovieť pre nesplnenie jednej z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia,

ktorou je osvedčenie dôvodnosti uplatňovaného nároku. Okresný súd konštatoval, že

„navrhovateľ len uvádza svoje tvrdenia, nie však splnenie tzv. dôkaznej povinnosti

predložením takých dôkazov, ktoré by jeho tvrdenia aspoň osvedčovali. Podľa názoru súdu,

v danom prípade z dôkazov súdu v tejto fáze predložených vôbec nevyplynulo, že by

výstavba modulovej školy predstavovala bezprostredne hroziacu ujmu spočívajúcu

v nezvratnom zásahu do práva detí na vzdelanie bez diskriminácie, keďže z predložených

dôkazov nevyplýva, že stavba má slúžiť vzdelávaniu výlučne rómskych žiakov, pričom podľa

záveru súdu z dôkazov nachádzajúcich sa v spise práveže vyplýva opak tvrdení

navrhovateľa (sťažovateľa), a to, že výstavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom v tejto

mestskej časti, a to bez ohľadu na ich etnický pôvod. Súd je ďalej toho názoru, že

realizáciou tejto stavby dôjde k zlepšeniu podmienok na vzdelávanie žiakov navštevujúcich

túto školu, a nie k zhoršeniu ich prístupu k vzdelaniu. Súd teda dospel k názoru, že

navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil dôvodnosť uplatňovaného nároku, nakoľko neosvedčil,

že konaním odporcu dochádza k diskriminácii rómskych detí navštevujúcich Základnú školu

v Podsadku.“.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal:

„... odvolaním napadnuté rozhodnutie trpí závažnou procesnou vadou, ktorá nielenže

mohla, ale aj mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci – tú videl v procesnom

postupe súdu prvého stupňa, ktorý v rozpore so zákonom doručil návrh na nariadenie

predbežného opatrenia odporcovi na vyjadrenie pred rozhodnutím o podanom návrhu.

Sťažovateľ mal za to, že súd prvého stupňa pri svojom závere o tom, že nemal za

preukázané, že by sa odporca dopúšťal rasovej diskriminácie, práve naopak, že chystaná

výstavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom, vychádzal predovšetkým z ničím

nepodložených tvrdení odporcu, uvedených v jeho vyjadrení k návrhu na vydanie

predbežného opatrenia, ktorým by pri dodržaní zákonného procesného postupu pri

prejednaní a rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia inak vôbec

nedisponoval. Sťažovateľ súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď bez ohľadu na navrhovateľom

(sťažovateľom) predložené listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplynula hrozba

zvyšovania kapacít školy, ktorú už teraz navštevujú výlučne žiaci a žiačky rómskej etnicity,

na tieto neprihliadol a uzavrel, že navrhovateľom (sťažovateľom) nebola osvedčená

dôvodnosť uplatňovaného nároku. Sťažovateľ ďalej poukázal na nesprávne právne

posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa, na základe ktorého súd, nad rámec potreby

osvedčenia nároku, požadovanej v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia,

ktoré nevyžaduje potrebu hlbšieho dokazovania (a ktoré malo prebehnúť až v konaní vo veci

samej) požadoval od navrhovateľa preukázanie toho, že sa odporca výstavbou stavby

dopúšťa rasovej diskriminácie. Sťažovateľ súdu prvého stupňa vytkol, že skúmanie podstaty

veci je oprávnený skúmať až súd v konaní o veci samej a na nariadenie predbežného

opatrenia, podľa názoru sťažovateľa, nateraz postačovalo, že osvedčil, že je tu hrozba, pre

ktorú je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania do času, kým sa v konaní

vo veci samej nerozhodne o merite veci.“

Krajský súd uznesením sp. zn. z 3. marca 2015 uznesenie okresného

súdu potvrdil, pričom uviedol, že „samotná výstavba škola je diskriminačným konaním

a zistený skutkový stav skôr svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority

do iných škôl a samotná prístavba neznamená vytvorenie novej segregácie, ale sleduje iný

cieľ, a to skvalitnenie výučby, pričom, podľa názoru odvolacieho súdu, nie je možné

konštatovať, že by táto stavba slúžila výlučne potrebám rómskeho etnika. Podľa názoru

odvolacieho súdu, stavba školy len z technického hľadiska nepredstavuje prejavy segregácie

či nepriamu diskrimináciu, ale výstavba školy je len reakciou na potrebu skvalitnenia

výučby v pôvodnej základnej škole, ktorá už kapacitne nestačí na súčasný stav detí.

Na druhej strane však odvolací súd síce pripúšťa, že spôsob obsadzovania školy žiakmi

môže mať znaky diskriminačného konania, ale to je podľa neho úvaha, ktorá nie je

predmetom a nemôže byť predmetom predbežného opatrenia. Preto uzavrel, že z hľadiska

aktuálneho stavu nie je výstavba školy prejavom diskriminácie a potvrdil konanie ako vecne

správne. Vo vzťahu k námietke navrhovateľa (sťažovateľa), že došlo k porušeniu procesného

postupu, keď návrh predbežného opatrenia bol doručený žalovanému na vyjadrenie ešte

pred vydaním rozhodnutia, odvolací súd uzavrel, že porušenie postupu pri nariadení

predbežného opatrenia nebolo takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd na túto vadu konania neprihliadal. Podľa názoru

odvolacieho súdu navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil, že pozastavením výstavby školy už

nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa

predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy, pričom uviedol, že samotná stavba ale takéto práva

nemôže ohroziť.“.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že postupom a uznesením okresného súdu, ako aj

postupom a uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo na súdnu ochranu

podľa , základné právo na rovnosť účastníkov podľa ,

právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na účinnú

ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručené čl. 6 dohovoru o odstránení

diskriminácie. Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa dopustil závažnej vady konania,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedená vada spočívala v tom, že

okresný súd pred rozhodnutím o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia

doručil tento návrh odporcovi na vyjadrenie. Odporca sa k predmetnému návrhu vyjadril,

no okresný súd jeho stanovisko sťažovateľovi už nedoručil, čím mu odňal možnosť vyvrátiť

jeho skresľujúce tvrdenia. Z uznesenia okresného súdu vyplýva, že vychádzal aj z tvrdení

uvedených vo vyjadrení odporcu, ktorými by za dodržania zákonného postupu

nedisponoval. Uvedenú námietku uplatnil sťažovateľ aj v podanom odvolaní, pričom krajský

súd uvedenú vadu posúdil ako takú, ktorá nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, a preto na ňu neprihliadal. Svoj záver podľa sťažovateľa bližšie neodôvodnil,

neuviedol, aké logické postupy ho k takému záveru viedli, a preto je jeho rozhodnutie v

tomto smere nepreskúmateľné.

Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa podľa jeho názoru vychádzali

z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nad rámec potreby osvedčenia nároku v rámci

konania o nariadenie predbežného opatrenia požadovali od sťažovateľa preukázanie toho, že

odporca sa stavbou dopúšťa rasovej diskriminácie. Podľa sťažovateľa preukázanie tejto

skutočnosti má byť až predmetom nasledujúceho konania v merite veci, v ktorom platí

inštitút tzv. obráteného dôkazného bremena. Krajský súd sa uvedeným argumentom

sťažovateľa vôbec nezaoberal, len konštatoval, že je potrebné vychádzať z tvrdených

skutočností, či samotná stavba je alebo nie je prejavom diskriminačného konania.

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd, ako aj krajský súd konali „v zrejmom právnom

omyle, keď namiesto toho, aby v súlade s ust. skúmali, či je osvedčená

potreba dočasnej úpravy pomerov a či tu je nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,

pre ktorú je potrebné upraviť pomery účastníkov konania do času, kým sa v konaní vo veci

samej nerozhodne o merite veci, v rozpore so zákonom skúmali podstatu veci (t. j. či došlo

ku diskriminácii), ktorú je však oprávnený skúmať až súd vo veci samej“. Podľa sťažovateľa

v odôvodnení svojho rozhodnutia sám krajský súd priznal, že už terajší právny stav

predstavuje segregáciu rómskych detí, a pripustil, že obsadzovanie školy výlučne rómskymi

deťmi v budúcnosti môže mať znaky diskriminačného konania. Svojím rozhodnutím krajský

súd podľa sťažovateľky neprijal zákonné opatrenie, aby takému stavu predišiel.

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že jedným z aspektov práva na súdnu ochranu je aj

právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa krajský

súd ako odvolací súd jeho podstatným námietkam a argumentom nevenoval dostatočnú

pozornosť, čím založil nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia, pričom minimálne

požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia musia byť zachované aj v konaní

o nariadenie predbežného opatrenia. Odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s uznesením okresného

súdu, čím vyjadril aj svoj záver, že prvostupňové rozhodnutie a jeho odôvodnenie je vecne

správne, ako aj to, že námietky sťažovateľa nie sú dôvodné, právne významné ani spôsobilé

spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa. Krajský súd tak doplnil odôvodnenie

uznesenia okresného súdu tak, že „podľa neho zistený skutkový stav svedčí o tom, že už

došlo k segregácii odchodom detí majority do iných škôl a samotná prístavba teda

neznamená vytvorenie novej segregácie. Podľa jeho právneho názoru žalobca (sťažovateľ)

neosvedčil, že postavením výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na

vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Sťažovateľ

má za to, že uvedené právne závery všeobecných súdov sú vo vzájomnom príkrom rozpore,

keď právnym záverom odvolacieho súdu bolo, že segregácii rómskych detí toho času už

došlo (a teda protiprávny stav trvá), pričom súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ

(sťažovateľ) neosvedčil, že konaním odporcu dochádza k diskriminácii. Sťažovateľ má za to,

že odvolací súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver súdu prvého stupňa, nie ich vyvracať. Rozsudok odvolacieho súdu však,

podľa názoru sťažovateľa, nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,

pretože uvádzané argumenty nepodporujú príslušný záver potvrdzovaného rozhodnutia.

Sťažovateľ má za to, že odvolací súd, tým, že v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia

spochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, založil protichodný stav, keď popri

jednoznačnom právnom závere o perfektnosti preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd

zastáva i ďalší (odlišný) názor, čo z logického hľadiska popri sebe nemôže obstáť a bez

ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania.“.

Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom a napadnutými rozhodnutiami oboch

všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy, tak ako to

ustanovuje čl. 13 dohovoru, pretože štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy

v občiansko právnom konaní, ktoré sťažovateľ na ten účel inicioval, a to ani v rámci

odvolacieho konania, čím porušil aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že došlo tiež k porušeniu práva na ochranu pred

diskrimináciou zakotveného v čl. 14 dohovoru v spojitosti s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie. Sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými

súdmi domáhal ochrany práv a právom chránených záujmov väčšieho počtu osôb, ktorých

právo na rovnaké zaobchádzanie bolo konaním odporcu (mesta Stará Ľubovňa) porušené.

Okresný súd, ako aj krajský súd „neprijatím dočasného opatrenia proti porušovaniu práva

na ochranu pred diskrimináciou v konečnom dôsledku povzbudili a podporili porušovateľa

tohto práva – Mesto Stará Ľubovňa, namiesto toho, aby prehĺbenie rasovej diskriminácie,

ktorej sa tento voči rómskym deťom dlhodobo dopúšťa, zastavili. Podľa názoru sťažovateľa

sa tak všeobecné súdy svojim konaním dopustili porušenia práva na ochranu pred

diskrimináciou.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva a slobody podľa článku

46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 , ľudské práva a základné slobody

podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a čl. 14, v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 Medzinárodného dohovoru

o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, postupom Krajského súdu v Prešove

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa

03. 03. 2015 a postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa 12. 01. 2015, porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 03. 03. 2015, sp. zn. ,

a uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 12. 01. 2015, sp. zn. ,

sa zrušujú a vec sa vracia na Okresný súd Stará Ľubovňa na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove a Okresný súd Stará Ľubovňa sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne,

Mgr. Vandy Durbákovej, advokátky, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide

vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Úloha ústavného súdu teda pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného

súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu

okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta

porušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemu

predchádzajúcim postupom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46

ods. 1 ), základného práva na rovnosť účastníkov konania ( )

a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a uznesením

krajského súdu

Podstatou sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa

a , ako aj práva podľa dohovoru uznesením

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh

sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby okresný súd uložil

mestu povinnosť dočasne sa zdržať výstavby stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“

na pozemku vo vlastníctve mesta, zamietnutý. K namietanému porušeniu označených práv

sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že v postupe predchádzajúcom uzneseniu krajského

súdu bolo nedostatočne preukázané splnenie zákonných podmienok na zamietnutie návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia (predovšetkým z hľadiska naplnenia zásady rovnakého

zaobchádzania podľa antidiskriminačnej legislatívy tak, aby bol zabezpečený rovný prístup

k vzdelaniu sociálne znevýhodnených skupín), došlo k procesnému pochybeniu, keď

okresný súd o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol aj na základe

stanoviska odporcu, ktoré si vyžiadal v rozpore s a samotné uznesenie

krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené okrem iného aj preto, že sa v ňom krajský súd

v požadovanej kvalite nevysporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn. a

v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej

moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval za potrebné

zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým

vecou všeobecných súdov ( ). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí

všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy na ich nariadenie

zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných

súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností

účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (). Ústavný súd

posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na

jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností (). Ústavný

súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za

predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu ().

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa

. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať

predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným

orgánom a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobom

odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak ako v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania

predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh

smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť

do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia

zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú

opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

účastníka konania zrušené ().

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy

opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.

Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v preskúmal

napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec

prerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s a dospel k záveru, že

odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver stotožňujúc sa

s odôvodnením uznesenia okresného súdu podľa potvrdil.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd okrem iného vo vzťahu

k argumentácii sťažovateľa, ktorá bola takmer identického obsahu ako jeho argumentácia

predložená ústavnému súdu, uviedol:

«Žalobca chce predbežným opatrením dočasne pozastaviť výstavbu stavby s názvom

„9. tr. ZŠ Podsadek“, pretože výstavba tejto školy znamená ďalšie vzdelanie rómskych detí

v etnicky homogénnej škole. Výstavbou tejto školy sa porušujú garantované práva na

vzdelanie rómskych detí, nie v segregovanom prostredí. Samotná výstavba znamená

ohrozenie práva detí na vzdelávanie bez diskriminácie. Žalovaná obec má stavebné

povolenie na výstavbu „9. tr. ZŠ Podsadek“, kde účelom stavby je zvýšenie kapacity školy.

V stavebnom konaní boli vznesené námietky účastníkov, že výstavbou modulovej školy sa

vytvárajú podmienky pre segregáciu rómskych detí. Východisko vidia skôr v rozptýlení

žiakov do iných škôl v pôsobnosti zriaďovateľa obce. Stavebné úrady potvrdili v správnom

konaní udelenie stavebného povolenia, s tým, že v tomto štádiu stavebného konania nie je

možné skúmať zákonnosť územného konania, ktoré predchádzalo vydaniu stavebného

povolenia. Okresná aj krajská prokuratúra nevyhoveli podnetom žalobcu na preskúmanie

zákonnosti postupu a rozhodnutia stavebného úradu, že výstavbou školy sa sleduje

segregovanie vzdelávania rómskych detí v samostatných triedach, čo je v rozpore

s domácou antidiskriminačnou legislatívou či príslušnými smernicami EU. Okresná aj

krajská prokuratúra konštatovali, že neboli zistené nedostatky v postupe pri rozhodnutí

stavebného úradu, preto podnet na preskúmanie zákonnosti postupu odložili. Stavebný úrad

pri povoľovaní stavby otázku verejného záujmu posudzoval predovšetkým z hľadiska, či

realizáciou stavby nie sú ohrozené aj záujmy chránené stavebným zákonom a ostatnými

právnymi predpismi. Stavebnému úradu neprináleží v stavebnom konaní vyhodnocovať

otázku sociálnych a interetnických vzťahov spojených s budúcim užívaním stavby. Takúto

povinnosť ani stavebný zákon neukladá a stavebné úrady nie sú na to ani personálne či

odborne vybavené. Naviac, zo spisov stavebného úradu nevyplýva, že stavba má slúžiť

výlučne vzdelávaciemu procesu etnickej menšiny a že má slúžiť všetkým školopovinným

deťom v tejto mestskej časti.

Keď žalobca dal odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, tak uvádza, že

preukázanie diskriminačného konania bude predmetom rozhodovania vo veci samej. Aj keď

stavebné úrady či okresná a krajská prokuratúra mali stanovisko skôr k splneniu

podmienok na udelenie povolenia na výstavbu a podľa žalobcu sa nezaoberali následkami

výstavby školy, tak aj pri právnom posúdení odvolacím súdom treba vychádzať z tvrdených

skutočností, či samotná výstavba školy je alebo nie je prejavom diskriminačného konania.

v uvádza potrebu

dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania spočívajúceho v zákaze diskriminácie

z akéhokoľvek dôvodu. Diskriminácia môže byť chápaná ako priama diskriminácia či

nepriama diskriminácia, pričom priama diskriminácia je konanie či opomenutie, pri ktorom

sa s osobou zaobchádza menej priaznivo ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa

mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je

navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu

v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie,

pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú

primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu. Podľa § 5 ods. 1 zákona, v súlade

so zásadou rovnakého zaobchádzania o sociálnom zabezpečení, zdravotnej starostlivosti

a pri poskytovaní tovarov, služieb alebo vzdelávania, zakazuje diskrimináciu osôb z dôvodu

ich pohlavia, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu. Žalobca ako

občianske združenie má snahu zamedziť výstavbe modulovej prístavby školy, pretože takáto

výstavba sleduje segregáciu rómskych žiakov a nezabezpečuje im rovnaký prístup

k vzdelávaniu ako majorite. Výstavbe školy ale predchádzala Dohoda o vzájomnej

spolupráci medzi Ministerstvom školstva, Úradom splnomocnenca vlády SR pre rómsku

komunitu, mestom Stará Ľubovňa a Základnej školy Podsadek v záujme čo najrýchlejšej

výstavby modulovej školy, ktorá má sledovať odstránenie zmennosti v škole a zvýšenie

kvality vzdelávania žiakov. Ak vychádzame z obsahu stavebného povolenia, tak rozhodnutie

je právoplatné a spĺňa všetky náležitosti stavebného (zákon

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku). Krajský prokurátor vychádzal z toho, že § 62

stavebného zákona určuje povinnosti v stavebnom konaní, či sa uskutočnením alebo

užívaním stavby neohrozuje verejný záujem chránený zákonom. Preto nie je možné

konštatovať, že samotná výstavba dostavby školy je diskriminačným konaním. Zistený

skutkový stav skôr svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority do iných

škôl a samotná prístavba neznamená vytvorenie novej segregácie, ale sleduje iný cieľ, a to

skvalitnenie výučby. Nová škola má vytvoriť lepšie podmienky výuky v mestskej časti

Podsadek a nie je možné konštatovať, že by táto stavba slúžila výlučne potrebám rómskeho

etnika. Stavba školy len z technického hľadiska nepredstavuje prejavy segregácie či

nepriamu diskrimináciu, že touto výstavbou sa bude so žiakmi navštevujúcich túto školu

zaobchádzať menej priaznivo, ako by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej

situácii. Výstavba je len reakciou na potrebu skvalitnenia výučby v pôvodnej základnej

škole, ak už kapacitne nestačí na súčasný stav školopovinných detí. Keď nie je možné

konštatovať, že samotná výstavba školy je diskriminačným konaním, potom okresný súd

správne rozhodol, pokiaľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Na druhej

strane spôsob obsadzovania školy žiakmi môže mať znaky diskriminačného konania, ale je

to úvaha, ktorá nie je predmetom a nemôže byť predmetom predbežného opatrenia, pretože

pri nariadení predbežného opatrenia nemožno viesť úvahy o tom, aké môžu byť postupy

obce pri napĺňaní počtov žiakov v novovystavenej škole. Obec má sa riadiť zákonnými

predpismi, a teda aj dodržať zákon – antidiskriminačný zákon, aby nedochádzalo k priamej

či nepriamej diskriminácii na základe rasového či etnického pôvodu. Z hľadiska aktuálneho

stavu nie je výstavba školy prejavom diskriminácie, preto návrhu žalobcu na vydanie

predbežného opatrenia nebolo možné vyhovieť. Krajský súd potvrdzuje rozhodnutie súdu

prvého stupňa ako vecne správne.

Pokiaľ žalobca namieta, že došlo k porušeniu procesného postupu, keď návrh

predbežného opatrenia bol doručený žalovanému na vyjadrenie ešte pred vydaním

rozhodnutia, porušenie postupu pri nariadení predbežného opatrenia ( )

nebolo takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), preto ani odvolací súd na túto vadu konania neprihliadal. Vyriešenie

zmennosti na základnej škole prístavbou je jedným z možných postupov, pričom žalobca

preferuje rozvoz detí do menej naplnených škôl. Žalobca však neosvedčil, že pozastavením

výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie,

resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Samotná stavba ale takéto práva

nemôže ohroziť.»

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného

súdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia

uznesenia okresného súdu, v ktorom uviedol:

«Z dosiaľ navrhovateľom prezentovaných dôkazov totiž nemá súd za preukázané, že

by sa odporca výstavbou stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“ dopúšťal rasovej

diskriminácie voči rómskym žiakom, ktorí navštevujú Základnú školu v Podsadku, alebo že

by takáto stavba mala za následok zvýšenie segregácie týchto žiakov a zhoršenie ich

prístupu k vzdelaniu. V tomto smere navrhovateľ len uvádza svoje tvrdenia prostredníctvom

svojho návrhu, čo prakticky predstavuje len splnenie podmienky tvrdenia určitých

skutočnosti z jeho strany (tzv. povinnosť tvrdenia), nie však aj splnenie tzv. dôkaznej

povinnosti predložením takých dôkazov, ktoré by tieto jeho tvrdenia aspoň osvedčovali.

I keď predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a teda v konaní o ňom tak ako bolo

vyššie uvedené nemusí byť pred rozhodnutím o návrhu dodržaný formálny postup stanovený

na dokazovanie a súd ani nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie

konečného rozhodnutia, je však potrebné, aby boli prostredníctvom navrhovateľom

označených dôkazov osvedčené základné skutočnosti ním tvrdené v jeho návrhu tak, že tieto

sa vzhľadom na všetky okolnosti prípadu javia súdu ako nanajvýš pravdepodobné. Ide

pritom o sporové konanie, v ktorom takéto dôkazy musí produkovať a súdu predložiť

sporová strana , ktorá uvádza svoje tvrdenia. Inými slovami túto dôkaznú povinnosť nemôže

za túto stranu vykonávať súd. V danom prípade z dôkazov súdu v tejto fáze predložených

vôbec nevyplynulo, že by. výstavba modulovej školy predstavovala bezprostredne hroziacu

ujmu spočívajúcu v nezvratnom zásahu do práva detí na vzdelanie bez diskriminácie.

Takisto z predložených dôkazov nevyplýva, že stavba má slúžiť vzdelávaniu výlučne

rómskych žiakov. Z dôkazov nachádzajúcich sa v spise práveže vyplýva opak tvrdení

navrhovateľa, a to ten, že Základná škola v Podsadku a jej chystaná prístavba má slúžiť

všetkým školopovinným deťom v tejto mestskej časti, a to bez ohľadu na ich etnický pôvod.

Súd je ďalej názoru, že realizáciou tejto stavby ako prístavby k existujúcej Základnej škole

v Podsadku dôjde k zlepšeniu podmienok na vzdelávanie žiakov navštevujúcich túto školu,

a nie k zhoršeniu ich prístupu k vzdelaniu.»

Okresný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažovateľ podaným návrhom

na vydanie predbežného opatrenia neosvedčil, že výstavbou prístavby základnej školy bude

dochádzať k segregácii rómskych žiakov, ako aj k následnému sťaženiu ich prístupu

k vzdelaniu.

Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom

skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní

skutkového stavu, považuje uznesenie krajského súdu z ústavnoprávneho hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné.

Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, podľa názoru

ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z , podľa ktorého

pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne

boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol

ohrozený.

Podľa predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je

potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.

Podľa návrh má okrem náležitostí návrhu podľa

obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného

opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná

ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť

zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Podľa o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez

vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd

ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.

Ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý,

nedoručuje súd ostaným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani

prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí len ak ním bolo

nariadené predbežné opatrenie.

Podľa predbežným opatrením môže súd nariadiť

účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, aby

niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [ ].

Zákonná úprava postupu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby

navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené ( a

nasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limity ustanovené

v a nasl. pre zamietnutie návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia

rešpektované. Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že

výstavba stavby „9. tr. ZŠ Podsadek“ nemôže sama osebe ohroziť právo na rovnaký prístup

k vzdelaniu ani spôsobiť diskrimináciu rómskych detí v danej oblasti, nie je v súlade

s predstavami sťažovateľa v danej veci, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46

ods. 1 . V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že k výstavbe tejto modulovej

stavby došlo na základe dohody uzatvorenej aj za účasti Úradu splnomocnenca vlády

Slovenskej republiky pre rómske komunity, ktorého prvoradým záujmom má byť ochrana

tejto etnickej menšiny pred nerovným prístupom k vzdelávaniu a zabránenie ich

diskriminácii, resp. umelo vytváranej segregácii. Krajský súd si bol vedomý, a to aj

z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že úvahy o možnom diskriminačnom postupe pri

obsadzovaní školy žiakmi nemôžu byť predmetom rozhodovania o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnom procesnom postupe okresného súdu,

ktorý doručil návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia na vyjadrenie

odporcovi pred vydaním rozhodnutia, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

ústavný súd konštatuje, že uvedený postup síce bol v rozpore s (ako to

posúdil aj krajský súd), avšak súčasne nešlo o vadu takého charakteru, ktorá by v konečnom

dôsledku privodila odlišné rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného

opatrenia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým postupom a uznesením krajského

súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa ani jeho

právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení

diskriminácie postupom a uznesením krajského súdu

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia

prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým

osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej

diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné

slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu

za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Vo vzťahu k čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí

nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv

garantovaných dohovorom (rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131).

Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením

krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených práv

sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2

.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 6

dohovoru o odstránení diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie

(vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy pre

prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou ().

2.3 K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru postupom a uznesením

krajského súdu

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14

dohovoru, ústavný súd konštatuje, že diskriminačná právno aplikačná aktivita orgánu

verejnej moci môže mať dopad na základné práva účastníka konania zakotvené v siedmom

oddiele druhej hlavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“

(). Súčasne tu však ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho

poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články a dohovoru

obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky

v individuálnych prípadoch (, ). Z týchto dôvodov bolo

potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie

napadnutých rozhodnutí a na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015