Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 254/2015
PDF · 581.26 KB
No categories available
I. ÚS 254/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia
zastúpeného advokátkou Mgr. Vandou Durbákovou, Krivá 23,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania
zaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva
na účinný prostriedok nápravy zaručeného čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem
rasovej diskriminácie postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 C 292/2014 a jeho uznesením z 12. januára 2015 a postupom Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 30/2015 a jeho uznesením z 3. marca 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2015
doručená sťažnosť občianskeho združenia
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného
čl. 13 dohovoru, zákazu diskriminácie zaručeného čl. 14 dohovoru, práva na účinnú ochranu
pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručeného čl. 6 Medzinárodného dohovoru o
odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej len „dohovor o odstránení
diskriminácie“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 292/2014 a jeho uznesením z 12. januára 2015 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 30/2015 a jeho uznesením z 3. marca 2015 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako občianske združenie,
ktorého cieľom a predmetom činnosti je okrem iného ochrana pred diskrimináciou,
poskytuje právne poradenstvo a zastupovanie v konaniach pred súdmi, pričom upozorňuje
na prípadné prejavy diskriminácie a porušovania zásady rovnakého zaobchádzania.
K skutkovému stavu sťažovateľ uviedol, že mesto Stará Ľubovňa (ďalej aj „mesto“)
je stavebníkom stavby „9 tr. ZŠ Podsadek“ na pozemku vo vlastníctve mesta. Rozhodnutím
obce Nová Ľubovňa č. 2014/00418 523 SÚ/Fa z 19. augusta 2014 potvrdeným rozhodnutím
Okresného úradu Prešov č. OU PO OVBP2 2014/34204/91382/ŠSS ZPM z 21. októbra
2014 bolo vydané stavebné povolenie, ktorým bola povolená výstavba nového samostatne
stojaceho objektu kontajnerového typu v areáli Základnej školy Podsadek v Starej Ľubovni.
Predmetná novostavba počíta s vytvorením deviatich tried základnej školy, pretože kapacita
súčasnej základnej školy nepostačuje pokryť veľké množstvo žiakov. Výstavba tejto
novostavby je financovaná v rámci projektu tzv. modulových škôl realizovaného
Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Úradom
splnomocnenca vlády pre rómske komunity v spolupráci s Ministerstvom financií
Slovenskej republiky a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky dotknutými okresnými
úradmi a obcami. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedené riešenie nedostatočných kapacít
príslušnej základnej školy „prostredníctvom výstavby modulovej školskej budovy je
v rozpore s platnými domácimi a medzinárodnými právnymi predpismi na ochranu ľudských
práv a rozhodnutiami domácich a medzinárodných súdov a ako také je tiež v rozpore
s verejným záujmom... ignoruje širšie súvislosti realizácie práva na vzdelanie detí a nemá
potenciál zabezpečiť rovný prístup ku kvalitnému vzdelávaniu v jeho plnom význame“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ obrátil na okresný súd s návrhom na vydanie
predbežného opatrenia a žiadal, aby okresný súd nariadil odporcovi – mestu zdržať sa
výstavy stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“. Keďže touto výstavbou dochádza
k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania, teda sú dotknuté práva, právom chránené
záujmy väčšieho počtu osôb a je ohrozený verejný záujem, sťažovateľ plánoval podať
na príslušnom súde žalobu podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„antidiskriminačný zákon“), v ktorej by sa domáhal určenia, že výstavba školy predstavuje
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a súčasne by sa domáhal uloženia povinnosti
odporcovi zastaviť výstavbu uvedenej stavby. Sťažovateľ bol toho názoru, že dostatočne
osvedčil dôvodnosť svojho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ako aj existenciu
bezprostredne hroziacej ujmy, a teda je podľa jeho názoru daný záujem na dočasnom
zdržaní sa výstavby uvedenej stavby až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.
Okresný súd uznesením sp. zn. 2 C 292/2014 z 12. januára 2015 návrh sťažovateľa na
nariadenie predbežného opatrenia zamietol, keďže dospel k názoru, že tomuto návrhu
nemožno vyhovieť pre nesplnenie jednej z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia,
ktorou je osvedčenie dôvodnosti uplatňovaného nároku. Okresný súd konštatoval, že
„navrhovateľ len uvádza svoje tvrdenia, nie však splnenie tzv. dôkaznej povinnosti
predložením takých dôkazov, ktoré by jeho tvrdenia aspoň osvedčovali. Podľa názoru súdu,
v danom prípade z dôkazov súdu v tejto fáze predložených vôbec nevyplynulo, že by
výstavba modulovej školy predstavovala bezprostredne hroziacu ujmu spočívajúcu
v nezvratnom zásahu do práva detí na vzdelanie bez diskriminácie, keďže z predložených
dôkazov nevyplýva, že stavba má slúžiť vzdelávaniu výlučne rómskych žiakov, pričom podľa
záveru súdu z dôkazov nachádzajúcich sa v spise práveže vyplýva opak tvrdení
navrhovateľa (sťažovateľa), a to, že výstavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom v tejto
mestskej časti, a to bez ohľadu na ich etnický pôvod. Súd je ďalej toho názoru, že
realizáciou tejto stavby dôjde k zlepšeniu podmienok na vzdelávanie žiakov navštevujúcich
túto školu, a nie k zhoršeniu ich prístupu k vzdelaniu. Súd teda dospel k názoru, že
navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil dôvodnosť uplatňovaného nároku, nakoľko neosvedčil,
že konaním odporcu dochádza k diskriminácii rómskych detí navštevujúcich Základnú školu
v Podsadku.“.
Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom namietal:
„... odvolaním napadnuté rozhodnutie trpí závažnou procesnou vadou, ktorá nielenže
mohla, ale aj mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci – tú videl v procesnom
postupe súdu prvého stupňa, ktorý v rozpore so zákonom doručil návrh na nariadenie
predbežného opatrenia odporcovi na vyjadrenie pred rozhodnutím o podanom návrhu.
Sťažovateľ mal za to, že súd prvého stupňa pri svojom závere o tom, že nemal za
preukázané, že by sa odporca dopúšťal rasovej diskriminácie, práve naopak, že chystaná
výstavba má slúžiť všetkým školopovinným deťom, vychádzal predovšetkým z ničím
nepodložených tvrdení odporcu, uvedených v jeho vyjadrení k návrhu na vydanie
predbežného opatrenia, ktorým by pri dodržaní zákonného procesného postupu pri
prejednaní a rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia inak vôbec
nedisponoval. Sťažovateľ súdu prvého stupňa ďalej vytkol, že na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď bez ohľadu na navrhovateľom
(sťažovateľom) predložené listinné dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplynula hrozba
zvyšovania kapacít školy, ktorú už teraz navštevujú výlučne žiaci a žiačky rómskej etnicity,
na tieto neprihliadol a uzavrel, že navrhovateľom (sťažovateľom) nebola osvedčená
dôvodnosť uplatňovaného nároku. Sťažovateľ ďalej poukázal na nesprávne právne
posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa, na základe ktorého súd, nad rámec potreby
osvedčenia nároku, požadovanej v rámci konania o nariadenie predbežného opatrenia,
ktoré nevyžaduje potrebu hlbšieho dokazovania (a ktoré malo prebehnúť až v konaní vo veci
samej) požadoval od navrhovateľa preukázanie toho, že sa odporca výstavbou stavby
dopúšťa rasovej diskriminácie. Sťažovateľ súdu prvého stupňa vytkol, že skúmanie podstaty
veci je oprávnený skúmať až súd v konaní o veci samej a na nariadenie predbežného
opatrenia, podľa názoru sťažovateľa, nateraz postačovalo, že osvedčil, že je tu hrozba, pre
ktorú je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania do času, kým sa v konaní
vo veci samej nerozhodne o merite veci.“
Krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co/30/2015 z 3. marca 2015 uznesenie okresného
súdu potvrdil, pričom uviedol, že „samotná výstavba škola je diskriminačným konaním
a zistený skutkový stav skôr svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority
do iných škôl a samotná prístavba neznamená vytvorenie novej segregácie, ale sleduje iný
cieľ, a to skvalitnenie výučby, pričom, podľa názoru odvolacieho súdu, nie je možné
konštatovať, že by táto stavba slúžila výlučne potrebám rómskeho etnika. Podľa názoru
odvolacieho súdu, stavba školy len z technického hľadiska nepredstavuje prejavy segregácie
či nepriamu diskrimináciu, ale výstavba školy je len reakciou na potrebu skvalitnenia
výučby v pôvodnej základnej škole, ktorá už kapacitne nestačí na súčasný stav detí.
Na druhej strane však odvolací súd síce pripúšťa, že spôsob obsadzovania školy žiakmi
môže mať znaky diskriminačného konania, ale to je podľa neho úvaha, ktorá nie je
predmetom a nemôže byť predmetom predbežného opatrenia. Preto uzavrel, že z hľadiska
aktuálneho stavu nie je výstavba školy prejavom diskriminácie a potvrdil konanie ako vecne
správne. Vo vzťahu k námietke navrhovateľa (sťažovateľa), že došlo k porušeniu procesného
postupu, keď návrh predbežného opatrenia bol doručený žalovanému na vyjadrenie ešte
pred vydaním rozhodnutia, odvolací súd uzavrel, že porušenie postupu pri nariadení
predbežného opatrenia nebolo takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd na túto vadu konania neprihliadal. Podľa názoru
odvolacieho súdu navrhovateľ (sťažovateľ) neosvedčil, že pozastavením výstavby školy už
nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa
predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy, pričom uviedol, že samotná stavba ale takéto práva
nemôže ohroziť.“.
Sťažovateľ predovšetkým namieta, že postupom a uznesením okresného súdu, ako aj
postupom a uznesením krajského súdu bolo porušené základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,
právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na účinnú
ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie zaručené čl. 6 dohovoru o odstránení
diskriminácie. Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa dopustil závažnej vady konania,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedená vada spočívala v tom, že
okresný súd pred rozhodnutím o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia
doručil tento návrh odporcovi na vyjadrenie. Odporca sa k predmetnému návrhu vyjadril,
no okresný súd jeho stanovisko sťažovateľovi už nedoručil, čím mu odňal možnosť vyvrátiť
jeho skresľujúce tvrdenia. Z uznesenia okresného súdu vyplýva, že vychádzal aj z tvrdení
uvedených vo vyjadrení odporcu, ktorými by za dodržania zákonného postupu
nedisponoval. Uvedenú námietku uplatnil sťažovateľ aj v podanom odvolaní, pričom krajský
súd uvedenú vadu posúdil ako takú, ktorá nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, a preto na ňu neprihliadal. Svoj záver podľa sťažovateľa bližšie neodôvodnil,
neuviedol, aké logické postupy ho k takému záveru viedli, a preto je jeho rozhodnutie v
tomto smere nepreskúmateľné.
Všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa podľa jeho názoru vychádzali
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nad rámec potreby osvedčenia nároku v rámci
konania o nariadenie predbežného opatrenia požadovali od sťažovateľa preukázanie toho, že
odporca sa stavbou dopúšťa rasovej diskriminácie. Podľa sťažovateľa preukázanie tejto
skutočnosti má byť až predmetom nasledujúceho konania v merite veci, v ktorom platí
inštitút tzv. obráteného dôkazného bremena. Krajský súd sa uvedeným argumentom
sťažovateľa vôbec nezaoberal, len konštatoval, že je potrebné vychádzať z tvrdených
skutočností, či samotná stavba je alebo nie je prejavom diskriminačného konania.
Sťažovateľ uviedol, že okresný súd, ako aj krajský súd konali „v zrejmom právnom
omyle, keď namiesto toho, aby v súlade s ust. § 75 ods. 2 OSP skúmali, či je osvedčená
potreba dočasnej úpravy pomerov a či tu je nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,
pre ktorú je potrebné upraviť pomery účastníkov konania do času, kým sa v konaní vo veci
samej nerozhodne o merite veci, v rozpore so zákonom skúmali podstatu veci (t. j. či došlo
ku diskriminácii), ktorú je však oprávnený skúmať až súd vo veci samej“. Podľa sťažovateľa
v odôvodnení svojho rozhodnutia sám krajský súd priznal, že už terajší právny stav
predstavuje segregáciu rómskych detí, a pripustil, že obsadzovanie školy výlučne rómskymi
deťmi v budúcnosti môže mať znaky diskriminačného konania. Svojím rozhodnutím krajský
súd podľa sťažovateľky neprijal zákonné opatrenie, aby takému stavu predišiel.
Sťažovateľ ďalej argumentoval, že jedným z aspektov práva na súdnu ochranu je aj
právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľa krajský
súd ako odvolací súd jeho podstatným námietkam a argumentom nevenoval dostatočnú
pozornosť, čím založil nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia, pričom minimálne
požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia musia byť zachované aj v konaní
o nariadenie predbežného opatrenia. Odkazom na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s uznesením okresného
súdu, čím vyjadril aj svoj záver, že prvostupňové rozhodnutie a jeho odôvodnenie je vecne
správne, ako aj to, že námietky sťažovateľa nie sú dôvodné, právne významné ani spôsobilé
spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa. Krajský súd tak doplnil odôvodnenie
uznesenia okresného súdu tak, že „podľa neho zistený skutkový stav svedčí o tom, že už
došlo k segregácii odchodom detí majority do iných škôl a samotná prístavba teda
neznamená vytvorenie novej segregácie. Podľa jeho právneho názoru žalobca (sťažovateľ)
neosvedčil, že postavením výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na
vzdelanie bez diskriminácie, resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Sťažovateľ
má za to, že uvedené právne závery všeobecných súdov sú vo vzájomnom príkrom rozpore,
keď právnym záverom odvolacieho súdu bolo, že segregácii rómskych detí toho času už
došlo (a teda protiprávny stav trvá), pričom súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ
(sťažovateľ) neosvedčil, že konaním odporcu dochádza k diskriminácii. Sťažovateľ má za to,
že odvolací súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver súdu prvého stupňa, nie ich vyvracať. Rozsudok odvolacieho súdu však,
podľa názoru sťažovateľa, nenadväzuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa,
pretože uvádzané argumenty nepodporujú príslušný záver potvrdzovaného rozhodnutia.
Sťažovateľ má za to, že odvolací súd, tým, že v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia
spochybnil správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, založil protichodný stav, keď popri
jednoznačnom právnom závere o perfektnosti preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd
zastáva i ďalší (odlišný) názor, čo z logického hľadiska popri sebe nemôže obstáť a bez
ďalšieho sa tým nabudzuje dojem arbitrárneho rozhodovania.“.
Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom a napadnutými rozhodnutiami oboch
všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy, tak ako to
ustanovuje čl. 13 dohovoru, pretože štát nezabezpečil efektívne zjednanie nápravy
v občiansko právnom konaní, ktoré sťažovateľ na ten účel inicioval, a to ani v rámci
odvolacieho konania, čím porušil aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že došlo tiež k porušeniu práva na ochranu pred
diskrimináciou zakotveného v čl. 14 dohovoru v spojitosti s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
a čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie. Sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými
súdmi domáhal ochrany práv a právom chránených záujmov väčšieho počtu osôb, ktorých
právo na rovnaké zaobchádzanie bolo konaním odporcu (mesta Stará Ľubovňa) porušené.
Okresný súd, ako aj krajský súd „neprijatím dočasného opatrenia proti porušovaniu práva
na ochranu pred diskrimináciou v konečnom dôsledku povzbudili a podporili porušovateľa
tohto práva – Mesto Stará Ľubovňa, namiesto toho, aby prehĺbenie rasovej diskriminácie,
ktorej sa tento voči rómskym deťom dlhodobo dopúšťa, zastavili. Podľa názoru sťažovateľa
sa tak všeobecné súdy svojim konaním dopustili porušenia práva na ochranu pred
diskrimináciou.“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva a slobody podľa článku
46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ľudské práva a základné slobody
podľa článku 6 ods. 1, článku 13 a čl. 14, v spojení s čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 Medzinárodného dohovoru
o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, postupom Krajského súdu v Prešove
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co/30/2015 a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa
03. 03. 2015 a postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C/292/2014 a jeho rozhodnutím v tomto konaní zo dňa 12. 01. 2015, porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 03. 03. 2015, sp. zn. 12 Co/30/2015,
a uznesenie Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 12. 01. 2015, sp. zn. 2 C/292/2014,
sa zrušujú a vec sa vracia na Okresný súd Stará Ľubovňa na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove a Okresný súd Stará Ľubovňa sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právnej zástupkyne,
Mgr. Vandy Durbákovej, advokátky, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide
vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu teda pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného
súdu, pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu
okresného súdu podal riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta
porušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného súdu, ako aj jemu
predchádzajúcim postupom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy), základného práva na rovnosť účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy)
a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a uznesením
krajského súdu
Podstatou sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bol návrh
sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby okresný súd uložil
mestu povinnosť dočasne sa zdržať výstavby stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“
na pozemku vo vlastníctve mesta, zamietnutý. K namietanému porušeniu označených práv
sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že v postupe predchádzajúcom uzneseniu krajského
súdu bolo nedostatočne preukázané splnenie zákonných podmienok na zamietnutie návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia (predovšetkým z hľadiska naplnenia zásady rovnakého
zaobchádzania podľa antidiskriminačnej legislatívy tak, aby bol zabezpečený rovný prístup
k vzdelaniu sociálne znevýhodnených skupín), došlo k procesnému pochybeniu, keď
okresný súd o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol aj na základe
stanoviska odporcu, ktoré si vyžiadal v rozpore s § 75 ods. 8 OSP a samotné uznesenie
krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené okrem iného aj preto, že sa v ňom krajský súd
v požadovanej kvalite nevysporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a
v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej
moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09
atď.).
Z hľadiska sťažovateľom uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval za potrebné
zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým
vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí
všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy na ich nariadenie
zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy všeobecných
súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností
účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd
posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na
jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností (III. ÚS 169/2010). Ústavný
súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za
predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 350/2011).
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobom
odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak ako v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania
predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh
smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť
do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia
zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú
opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh
účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy
opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.
Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 OSP preskúmal
napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec
prerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že
odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver stotožňujúc sa
s odôvodnením uznesenia okresného súdu podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.
V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd okrem iného vo vzťahu
k argumentácii sťažovateľa, ktorá bola takmer identického obsahu ako jeho argumentácia
predložená ústavnému súdu, uviedol:
«Žalobca chce predbežným opatrením dočasne pozastaviť výstavbu stavby s názvom
„9. tr. ZŠ Podsadek“, pretože výstavba tejto školy znamená ďalšie vzdelanie rómskych detí
v etnicky homogénnej škole. Výstavbou tejto školy sa porušujú garantované práva na
vzdelanie rómskych detí, nie v segregovanom prostredí. Samotná výstavba znamená
ohrozenie práva detí na vzdelávanie bez diskriminácie. Žalovaná obec má stavebné
povolenie na výstavbu „9. tr. ZŠ Podsadek“, kde účelom stavby je zvýšenie kapacity školy.
V stavebnom konaní boli vznesené námietky účastníkov, že výstavbou modulovej školy sa
vytvárajú podmienky pre segregáciu rómskych detí. Východisko vidia skôr v rozptýlení
žiakov do iných škôl v pôsobnosti zriaďovateľa obce. Stavebné úrady potvrdili v správnom
konaní udelenie stavebného povolenia, s tým, že v tomto štádiu stavebného konania nie je
možné skúmať zákonnosť územného konania, ktoré predchádzalo vydaniu stavebného
povolenia. Okresná aj krajská prokuratúra nevyhoveli podnetom žalobcu na preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia stavebného úradu, že výstavbou školy sa sleduje
segregovanie vzdelávania rómskych detí v samostatných triedach, čo je v rozpore
s domácou antidiskriminačnou legislatívou či príslušnými smernicami EU. Okresná aj
krajská prokuratúra konštatovali, že neboli zistené nedostatky v postupe pri rozhodnutí
stavebného úradu, preto podnet na preskúmanie zákonnosti postupu odložili. Stavebný úrad
pri povoľovaní stavby otázku verejného záujmu posudzoval predovšetkým z hľadiska, či
realizáciou stavby nie sú ohrozené aj záujmy chránené stavebným zákonom a ostatnými
právnymi predpismi. Stavebnému úradu neprináleží v stavebnom konaní vyhodnocovať
otázku sociálnych a interetnických vzťahov spojených s budúcim užívaním stavby. Takúto
povinnosť ani stavebný zákon neukladá a stavebné úrady nie sú na to ani personálne či
odborne vybavené. Naviac, zo spisov stavebného úradu nevyplýva, že stavba má slúžiť
výlučne vzdelávaciemu procesu etnickej menšiny a že má slúžiť všetkým školopovinným
deťom v tejto mestskej časti.
Keď žalobca dal odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, tak uvádza, že
preukázanie diskriminačného konania bude predmetom rozhodovania vo veci samej. Aj keď
stavebné úrady či okresná a krajská prokuratúra mali stanovisko skôr k splneniu
podmienok na udelenie povolenia na výstavbu a podľa žalobcu sa nezaoberali následkami
výstavby školy, tak aj pri právnom posúdení odvolacím súdom treba vychádzať z tvrdených
skutočností, či samotná výstavba školy je alebo nie je prejavom diskriminačného konania.
Zákon o rovnakom zaobchádzaní č. 365/2004 Z. z. v § 2 ods. 1 uvádza potrebu
dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania spočívajúceho v zákaze diskriminácie
z akéhokoľvek dôvodu. Diskriminácia môže byť chápaná ako priama diskriminácia či
nepriama diskriminácia, pričom priama diskriminácia je konanie či opomenutie, pri ktorom
sa s osobou zaobchádza menej priaznivo ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa
mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Nepriamou diskrimináciou je
navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu
v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie,
pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú
primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takéhoto záujmu. Podľa § 5 ods. 1 zákona, v súlade
so zásadou rovnakého zaobchádzania o sociálnom zabezpečení, zdravotnej starostlivosti
a pri poskytovaní tovarov, služieb alebo vzdelávania, zakazuje diskrimináciu osôb z dôvodu
ich pohlavia, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu. Žalobca ako
občianske združenie má snahu zamedziť výstavbe modulovej prístavby školy, pretože takáto
výstavba sleduje segregáciu rómskych žiakov a nezabezpečuje im rovnaký prístup
k vzdelávaniu ako majorite. Výstavbe školy ale predchádzala Dohoda o vzájomnej
spolupráci medzi Ministerstvom školstva, Úradom splnomocnenca vlády SR pre rómsku
komunitu, mestom Stará Ľubovňa a Základnej školy Podsadek v záujme čo najrýchlejšej
výstavby modulovej školy, ktorá má sledovať odstránenie zmennosti v škole a zvýšenie
kvality vzdelávania žiakov. Ak vychádzame z obsahu stavebného povolenia, tak rozhodnutie
je právoplatné a spĺňa všetky náležitosti stavebného zákona č. 50/1976 Zb. (zákon
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku). Krajský prokurátor vychádzal z toho, že § 62
stavebného zákona určuje povinnosti v stavebnom konaní, či sa uskutočnením alebo
užívaním stavby neohrozuje verejný záujem chránený zákonom. Preto nie je možné
konštatovať, že samotná výstavba dostavby školy je diskriminačným konaním. Zistený
skutkový stav skôr svedčí o tom, že už došlo k segregácii odchodom detí majority do iných
škôl a samotná prístavba neznamená vytvorenie novej segregácie, ale sleduje iný cieľ, a to
skvalitnenie výučby. Nová škola má vytvoriť lepšie podmienky výuky v mestskej časti
Podsadek a nie je možné konštatovať, že by táto stavba slúžila výlučne potrebám rómskeho
etnika. Stavba školy len z technického hľadiska nepredstavuje prejavy segregácie či
nepriamu diskrimináciu, že touto výstavbou sa bude so žiakmi navštevujúcich túto školu
zaobchádzať menej priaznivo, ako by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej
situácii. Výstavba je len reakciou na potrebu skvalitnenia výučby v pôvodnej základnej
škole, ak už kapacitne nestačí na súčasný stav školopovinných detí. Keď nie je možné
konštatovať, že samotná výstavba školy je diskriminačným konaním, potom okresný súd
správne rozhodol, pokiaľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Na druhej
strane spôsob obsadzovania školy žiakmi môže mať znaky diskriminačného konania, ale je
to úvaha, ktorá nie je predmetom a nemôže byť predmetom predbežného opatrenia, pretože
pri nariadení predbežného opatrenia nemožno viesť úvahy o tom, aké môžu byť postupy
obce pri napĺňaní počtov žiakov v novovystavenej škole. Obec má sa riadiť zákonnými
predpismi, a teda aj dodržať zákon – antidiskriminačný zákon, aby nedochádzalo k priamej
či nepriamej diskriminácii na základe rasového či etnického pôvodu. Z hľadiska aktuálneho
stavu nie je výstavba školy prejavom diskriminácie, preto návrhu žalobcu na vydanie
predbežného opatrenia nebolo možné vyhovieť. Krajský súd potvrdzuje rozhodnutie súdu
prvého stupňa ako vecne správne.
Pokiaľ žalobca namieta, že došlo k porušeniu procesného postupu, keď návrh
predbežného opatrenia bol doručený žalovanému na vyjadrenie ešte pred vydaním
rozhodnutia, porušenie postupu pri nariadení predbežného opatrenia (§ 75 ods. 8 O. s. p.)
nebolo takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 212 ods. 3 O. s. p.), preto ani odvolací súd na túto vadu konania neprihliadal. Vyriešenie
zmennosti na základnej škole prístavbou je jedným z možných postupov, pričom žalobca
preferuje rozvoz detí do menej naplnených škôl. Žalobca však neosvedčil, že pozastavením
výstavby školy už nedôjde k závažnému ohrozeniu práv detí na vzdelanie bez diskriminácie,
resp. že sa predíde nebezpečenstvu hroziacej ujmy. Samotná stavba ale takéto práva
nemôže ohroziť.»
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného
súdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia
uznesenia okresného súdu, v ktorom uviedol:
«Z dosiaľ navrhovateľom prezentovaných dôkazov totiž nemá súd za preukázané, že
by sa odporca výstavbou stavby s názvom „9 tr. ZŠ Podsadek“ dopúšťal rasovej
diskriminácie voči rómskym žiakom, ktorí navštevujú Základnú školu v Podsadku, alebo že
by takáto stavba mala za následok zvýšenie segregácie týchto žiakov a zhoršenie ich
prístupu k vzdelaniu. V tomto smere navrhovateľ len uvádza svoje tvrdenia prostredníctvom
svojho návrhu, čo prakticky predstavuje len splnenie podmienky tvrdenia určitých
skutočnosti z jeho strany (tzv. povinnosť tvrdenia), nie však aj splnenie tzv. dôkaznej
povinnosti predložením takých dôkazov, ktoré by tieto jeho tvrdenia aspoň osvedčovali.
I keď predbežné opatrenie nie je konečným rozhodnutím a teda v konaní o ňom tak ako bolo
vyššie uvedené nemusí byť pred rozhodnutím o návrhu dodržaný formálny postup stanovený
na dokazovanie a súd ani nemusí zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie
konečného rozhodnutia, je však potrebné, aby boli prostredníctvom navrhovateľom
označených dôkazov osvedčené základné skutočnosti ním tvrdené v jeho návrhu tak, že tieto
sa vzhľadom na všetky okolnosti prípadu javia súdu ako nanajvýš pravdepodobné. Ide
pritom o sporové konanie, v ktorom takéto dôkazy musí produkovať a súdu predložiť
sporová strana , ktorá uvádza svoje tvrdenia. Inými slovami túto dôkaznú povinnosť nemôže
za túto stranu vykonávať súd. V danom prípade z dôkazov súdu v tejto fáze predložených
vôbec nevyplynulo, že by. výstavba modulovej školy predstavovala bezprostredne hroziacu
ujmu spočívajúcu v nezvratnom zásahu do práva detí na vzdelanie bez diskriminácie.
Takisto z predložených dôkazov nevyplýva, že stavba má slúžiť vzdelávaniu výlučne
rómskych žiakov. Z dôkazov nachádzajúcich sa v spise práveže vyplýva opak tvrdení
navrhovateľa, a to ten, že Základná škola v Podsadku a jej chystaná prístavba má slúžiť
všetkým školopovinným deťom v tejto mestskej časti, a to bez ohľadu na ich etnický pôvod.
Súd je ďalej názoru, že realizáciou tejto stavby ako prístavby k existujúcej Základnej škole
v Podsadku dôjde k zlepšeniu podmienok na vzdelávanie žiakov navštevujúcich túto školu,
a nie k zhoršeniu ich prístupu k vzdelaniu.»
Okresný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že sťažovateľ podaným návrhom
na vydanie predbežného opatrenia neosvedčil, že výstavbou prístavby základnej školy bude
dochádzať k segregácii rómskych žiakov, ako aj k následnému sťaženiu ich prístupu
k vzdelaniu.
Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom
skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní
skutkového stavu, považuje uznesenie krajského súdu z ústavnoprávneho hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné.
Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, podľa názoru
ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého
pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne
boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol
ohrozený.
Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je
potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.
Podľa § 75 ods. 2 OSP návrh má okrem náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1
obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného
opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná
ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť
zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.
Podľa § 75 ods. 8 OSP o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez
vyjadrenia ostatných účastníkov. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd
ostatným účastníkom až spolu s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené.
Ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý alebo zamietnutý,
nedoručuje súd ostaným účastníkom uznesenie o jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani
prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí len ak ním bolo
nariadené predbežné opatrenie.
Podľa § 76 ods. 1 písm. e) OSP predbežným opatrením môže súd nariadiť
účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, aby
niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [§ 76 ods. 1 písm. f) OSP].
Zákonná úprava postupu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby
navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 a
nasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limity ustanovené
v § 74 a nasl. OSP pre zamietnutie návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia
rešpektované. Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že
výstavba stavby „9. tr. ZŠ Podsadek“ nemôže sama osebe ohroziť právo na rovnaký prístup
k vzdelaniu ani spôsobiť diskrimináciu rómskych detí v danej oblasti, nie je v súlade
s predstavami sťažovateľa v danej veci, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46
ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že k výstavbe tejto modulovej
stavby došlo na základe dohody uzatvorenej aj za účasti Úradu splnomocnenca vlády
Slovenskej republiky pre rómske komunity, ktorého prvoradým záujmom má byť ochrana
tejto etnickej menšiny pred nerovným prístupom k vzdelávaniu a zabránenie ich
diskriminácii, resp. umelo vytváranej segregácii. Krajský súd si bol vedomý, a to aj
z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že úvahy o možnom diskriminačnom postupe pri
obsadzovaní školy žiakmi nemôžu byť predmetom rozhodovania o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o nesprávnom procesnom postupe okresného súdu,
ktorý doručil návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia na vyjadrenie
odporcovi pred vydaním rozhodnutia, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
ústavný súd konštatuje, že uvedený postup síce bol v rozpore s § 75 ods. 8 OSP (ako to
posúdil aj krajský súd), avšak súčasne nešlo o vadu takého charakteru, ktorá by v konečnom
dôsledku privodila odlišné rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného
opatrenia.
Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako
správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým postupom a uznesením krajského
súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ani jeho
právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení
diskriminácie postupom a uznesením krajského súdu
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Podľa čl. 6 dohovoru o odstránení diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia
prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým
osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej
diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné
slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu
za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.
Vo vzťahu k čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí
nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva
chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv
garantovaných dohovorom (rozsudok vo veci Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131).
Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením
krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených práv
sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2
Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia čl. 6
dohovoru o odstránení diskriminácie, ktorý možno vnímať ako špeciálne ustanovenie
(vo vzťahu k čl. 13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy pre
prípady porušenia práv v súvislosti s rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).
2.3 K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
krajského súdu
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14
dohovoru, ústavný súd konštatuje, že diskriminačná právno aplikačná aktivita orgánu
verejnej moci môže mať dopad na základné práva účastníka konania zakotvené v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“
(III. ÚS 386/2012). Súčasne tu však ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho
poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedené články ústavy a dohovoru
obsahujú, a nie sú teda priamo aplikovateľné orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky
v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Z týchto dôvodov bolo
potrebné aj túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti (návrh na zrušenie
napadnutých rozhodnutí a na priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015