Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 386/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. M., B., zastúpeného spoločnosťou S., s. r. o.,

Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. A. M., vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného Slovenskej

republiky, namietaného porušenia a

a namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra

2011 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra

2011 doručená sťažnosť JUDr. A. M., B. (ďalej len sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 i čl. 12 ods. 2

, ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 13. septembra 2011 v konaní sp. zn. .

Sťažovateľ podaním doručeným Sociálnej poisťovni, pobočke B. (ďalej len „pobočka

poisťovne“), 30. apríla 2007 oznámil zánik povinného nemocenského a dôchodkového

poistenia podľa o sociálnom poistení v znení

platnom a účinnom od 1. augusta 2006 do 1. decembra 2010 (ďalej len „zákon o sociálnom

poistení“) a súčasne sa od 28. apríla 2007 prihlásil „ako dobrovoľne dôchodkovo

a nemocensky poistená osoba“. Sťažovateľ sa totiž stal jediným spoločníkom a konateľom

spoločnosti S., s. r. o., Advokátska kancelária, B., s jediným predmetom činnosti, ktorým je

poskytovanie právnych služieb, a tak podľa o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) už nemohol súčasne

vykonávať advokáciu samostatne. Tým stratil pozíciu samostatne zárobkovo činnej osoby

podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.

Pobočka poisťovne rozhodnutím č. 700-0210001108-GC09/08 z 23. septembra 2008

rozhodla tak, že „neakceptuje odhlášku samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A. M.

z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia k 28.4.2007“.

Konštatovala, že „zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako

samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani

povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b)

zákona o sociálnom poistení, pretože Vám nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti“.

Sťažovateľ v odvolaní namietal nesprávnosť formulácie výroku rozhodnutia pobočky

poisťovne, ako aj jej meritórne právne závery.

Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len „ústredie poisťovne“) rozhodnutím č. 322-

z 2. marca 2009 zmenila napadnuté rozhodnutie pobočky poisťovne

vo veci tak, že „Samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A. M. povinné nemocenské

poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. apríla 2007 nezaniklo“. Ústredie

poisťovne bolo toho názoru, že hoci „konateľ spoločnosti nemá na účely sociálneho

poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby“ a „zmenou formy výkonu

advokácie... advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti. Zmena formy výkonu

advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby

podľa zákona o sociálnom poistení... právne bezvýznamná.“.

V žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej časti Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) proti zmeňujúcemu

rozhodnutiu ústredia poisťovne sťažovateľ najprv namietal proti formulácii výroku

druhostupňového rozhodnutia. Namietal i porušenie princípu ochrany práv nadobudnutých

v dobrej viere, pretože ak by bol „vedel, že keď prestane vykonávať advokáciu samostatne,

nezanikne mu povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie napriek tomu,

že nebude môcť mať z tejto činnosti absolútne žiadne príjmy a naopak bude povinný naďalej

platiť poistné, určite by bol svoje rozhodnutie (o vykonávaní advokácie ako konateľ

spoločnosti s ručením obmedzeným, pozn.) prehodnotil a zmenil“. V tejto súvislosti

sťažovateľ upozornil aj na značný časový odstup medzi podaním jeho odhlášky (30. apríla

2007) a doručením rozhodnutia pobočky poisťovne (október 2008).

Ďalšie žalobné námietky sťažovateľa smerovali proti absencii informovania o začatí

konania, proti odopreniu práva vyjadriť sa k veci a ťažiskovo proti právnemu posúdeniu

veci žalovanými správnymi orgánmi. V tomto smere sťažovateľ tvrdil, že nesprávnosť

právneho záveru ústredia poisťovne, «že žalobcovi nezaniklo k 28.4.2007 povinné sociálne

poistenie preto, lebo stotožňuje „oprávnenie na vykonávanie činnosti“ výlučne so zápisom

žalobcu ako advokáta do zoznamu advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou».

Podľa sťažovateľa «pri správnom výklade pojmu „oprávnenie na vykonávanie činnosti“ nie

je možné opomenúť, že v tomto prípade má ísť o oprávnenie samostatne zárobkovo činnej

osoby. Osoba, ktorá takéto oprávnenie má, je v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom

poistení samostatne zárobkovo činnou osobou. Inými slovami jedná sa o oprávnenie

na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti». Sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo

činnou osobou, pretože podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii „nie je... oprávnený

poskytovať akékoľvek služby, logicky mu tým sám zákon odníma možnosť dosahovať

akýkoľvek zárobok“. Založením spoločnosti s ručením obmedzeným sťažovateľ podľa jeho

názoru takisto stratil možnosť vykonávať činnosť, ktorá má samostatný charakter.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -37

z 13. júla 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Z ustanovení zákona o sociálnom poistení

a zákona o advokácii vyvodil, že „vykonávanie advokátskej praxe samostatne ako advokát

alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je až následnou možnosťou,

ktorá nasleduje po tom, čo fyzická osoba je zapísaná ako advokát v zozname

advokátov...Ustanovenie ustanovuje kto je

samostatne zárobkovo činnou osobou... Pod písmenom c/ je uvedené, že je to fyzická osoba,

ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. V danom prípade

sa oprávnenie na vykonávanie činnosti viaže na , v odkaze

19 aj na zákon o advokácii. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade fyzická osoba

ako advokát sa stáva advokátom, ako vyplýva z , zápisom

do zoznamu advokátov...“.

Ako nedôvodné vyhodnotil krajský súd aj námietky sťažovateľa týkajúce sa

zmeňujúcej podoby výroku rozhodnutia ústredia poisťovne.

V odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu doplnil sťažovateľ svoju

argumentáciu o poukaz na § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii. Sťažovateľ tvrdil,

že podľa tohto ustanovenia „predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory je tým orgánom,

ktorý je oprávnený záväzne potvrdiť, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou

na účely sociálneho poistenia v zmysel zákona o sociálnom poistení“. V nadväznosti na to

poukázal na fakt, že krajskému súdu predložil „záväzné potvrdenie o spôsobe výkonu

advokácie vystavené dňa 07.09.2009 Slovenskou advokátskou komorou, z ktorého vyplýva,

že navrhovateľ v rozhodnom období nebol samostatne zárobkovo činnou osobou...“.

Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci sťažovateľ zotrval na argumentácii

obsiahnutej v žalobe proti druhostupňovému administratívnemu rozhodnutiu a zdôraznil,

že „advokát, ktorý vykonáva advokáciu... tak, že je konateľom spoločnosti s ručením

obmedzeným, ktorej jediným predmetom činnosti je poskytovanie právnych služieb, pričom

spoločenská zmluva tejto spoločnosti zároveň v zmysle § 15 ods. 6 zákona o advokácii

vylučuje možnosť samostatného výkonu advokácie, je síce tiež zapísaný v zozname

advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou, avšak napriek tomu nie je

samostatne zárobkovo činnou osobou a nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti

podľa zákona o advokácii, ktorá zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení“.

Argumentoval aj rozhodnutím najvyššieho súdu v inej skutkovo a právne totožnej veci

vedenej pod sp. zn. .

Napokon sa nestotožnil ani s posúdením zmeňujúceho výroku rozhodnutia ústredia

poisťovne, ktorým malo byť založené porušenie zásady dvojinštančnosti správneho konania.

Najvyšší súd rozsudkom z 13. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Zdôraznil, že

právna otázka, ktorá je v sťažovateľovom prípade rozhodujúca, mala byť vzhľadom

na poznatky z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu predmetom rokovania správneho

kolégia najvyššieho súdu 8. decembra 2010, hlasovanie o tejto otázke však bolo odložené.

Naznačil, že pôvodný názor senátu „1 S“ na prerokúvanú ťažiskovú právnu otázku

vyjadrený v jeho rozhodnutí z 30. marca 2010 sp. zn. korešpondoval

s právnym názorom sťažovateľa. Napriek tomu k nedôvodnosti odvolania dospel tento senát

súc „viazaný argumentmi právneho názoru vyjadreného v uznesení Ústavného súdu... č. k.

-8 zo 7. septembra 2010“, pretože hoci uvedené uznesenie sa týkalo

predbežného prerokovania sťažnosti, ústavný súd sa v ňom „vyjadril určitým spôsobom

k základným právam advokátky v súvislosti s aplikáciou práva sociálneho zabezpečenia

na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom poistení z pohľadu samostatne

zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu súčasne vykazuje podmienky,

ktoré zákon prostredníctvom spája s viazanosťou všeobecného súdu

rozhodnutím ústavného súdu...

Za týchto okolností nemá konajúci senát Najvyššieho súdu vytvorený dostatočný

rozhodovací priestor na aplikáciu svojich právomocí nezávislého súdnictva v zmysle čl. 144

ods. 1 a je nútený v zmysle o sudcoch

a prísediacich mechanicky prevziať argumentáciu senátu 4S, ktorá bola prostredníctvom

uznesenia sp. zn. -8 zo dňa 07.09.2010 označená za ústavne konformnú.

Takýto prístup k rozhodnutiu veci však nie je možné vykladať, že konajúci senát je

presvedčený o nesprávnosti argumentov... vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. marca 2010.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zvýraznil dôležitosť nezávislosti

sudcu pri výkone svojej funkcie a poukázal na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu,

v ktorom tento „sám konštatuje, že nerozhodoval ako nezávislý súd v zmysle článku 144

ods. 1 , čím expressis verbis priznáva porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1

dohovoru“. Podľa názoru sťažovateľa „žiadny výklad všeobecne záväzného právneho

predpisu alebo judikatúry ústavného súdu nemôže viesť k tomu, aby všeobecný súd v plnej

miere nerozhodoval ako nezávislý súd v zmysle článku 144 ods. 1 “.

Sťažovateľ ďalej argumentuje, že najvyšší súd „bol povinný vysporiadať sa s tým,

z akého dôvodu je rozhodnutie ústavného súdu v úplnej inej veci záväzné pre rozhodnutie

vo veci sťažovateľa“, pretože na podklade „všeobecný súd nemôže byť

viazaný akýmkoľvek rozhodnutím ústavného súdu v inej veci, týkajúcim sa základných

ľudských práv a slobôd, pretože by to bolo v rozpore s článkom 144 ods. 1 ,

ktorý taxatívne vymedzuje pramene práva, ktorými sú sudcovia pri svojej rozhodovacej

činnosti viazaní, pričom uznesenia ústavného súdu medzi takéto pramene práva nepatria“.

Rozsudok najvyššieho súdu nie je ústavne konformný, pretože „najvyšší súd vôbec

neporovnal skutkové okolnosti veci sťažovateľa so skutkovými okolnosťami prípadu veci

posudzovanej v uznesení v inej veci“, „najvyšší súd môže byť... viazaný iba tou časťou

rozhodnutia ústavného súdu, ktorá sa týka základných ľudských práv a slobôd, pričom

posudzovanie zániku sociálneho poistenia sa ako také v žiadnom prípade netýka základných

ľudských práv a slobôd“, a „ústavný súd v uznesení v inej veci vôbec neposudzoval zánik

sociálneho poistenia sťažovateľky. Práve naopak, ústavný súd v tomto uznesení v bode 12

výslovne konštatuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je v zásade ani oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenia skutkovej

otázky a v bode 16 dopĺňa, že najvyšší súd vo veci sťažovateľky dospel k rozhodnutiu

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať... Je teda nepochybné, že ústavný súd sa vo veci

sťažovateľky nezaoberal a ani nemohol zaoberať tým, či... sťažovateľke zanikla účasť

na povinnom sociálnom poistení.“. Z uvedených dôvodov „nesprávna aplikácia

ustanovenia najvyšším súdom... porušuje právo sťažovateľa na súdnu ochranu...

a právo na spravodlivý proces...“.

Ďalej sťažovateľ rozsudku najvyššieho súdu vytýka nedostatočnosť jeho

odôvodnenia, ktoré je „zrejme dôsledkom právneho názoru najvyššieho súdu o potrebe

mechanického prevzatia domnelej argumentácie ústavného súdu. Podotýkame,

že aj v prípade, že by najvyšší súd rozhodoval už predtým v obdobnej veci, je povinný

pri poukázaní na podobné rozhodnutie uviesť v zmysle v odôvodnení

jeho celý text. Avšak najvyšší súd, rovnako ako predtým krajský súd, sa vôbec nevysporiadal

s právnou argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týka individuálne jeho veci a nemožno sa

s ňou preto vysporiadať výlučne poukazom na veci obdobné... Za najväčší nedostatok však

pokladáme to, že najvyšší súd, rovnako ako predtým krajský súd pri svojej rozhodovacej

činnosti úplne odignoroval záväzné potvrdenie o spôsobe výkonu advokácie vystavené dňa

07.09.2009 Slovenskou advokátskou komorou, ktoré predložil sťažovateľ

a z ktorého vyplýva, že sťažovateľ v rozhodnom období nebol samostatne zárobkovo činnou

osobou... Najvyšší súd, ako ja predtým krajský súd, je pri svojej rozhodovacej činnosti

viazaný všetkými zákonmi, vrátane zákona o advokácii. Vzhľadom na uvedené je Potvrdenie

SAK záväzné aj pre najvyšší súd.“.

Napokon sťažovateľ svoju sťažnosť založil aj na tvrdení nesprávneho právneho

posúdenia jeho veci na podklade argumentácie obsiahnutej už v jeho procesných podaniach

v predchádzajúcom správnom konaní i v konaní o jeho žalobe. Podľa jeho názoru „výklad,

že niekto je povinný platiť poistné odvody alebo iné platby z určitej činnosti, aj keď mu sám

zákon odníma možnosť takúto činnosť vykonávať a tak z nej dosahovať príjmy, je...

nesprávny, ako extrémne nelogický zjavne úplne ad absurdum a je popretím podstaty

a zmyslu predpisov z oblasti sociálneho poistenia. Navyše máme za to, že uloženie takejto

povinnosti je diskriminačné a znevýhodňuje sťažovateľa.“. Zdôraznil aj požiadavku ochrany

právnej istoty a v jej rámci ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, ktoré boli narušené

časovým odstupom medzi podaním jeho odhlášky a rozhodnutím pobočky poisťovne

(18 mesiacov). Takto boli založené sťažovateľove očakávania, že nie je povinný platiť

poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie a v dôsledku rozhodnutia pobočky

poisťovne sa mu eliminoval relevantný časový priestor pre prípadné prehodnotenie

rozhodnutia o vykonávaní advokátskej činnosti v pozícii konateľa spoločnosti s ručením

obmedzeným.

Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd

v merite rozhodol, „že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 , základné právo sťažovateľa

na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 dohovoru, základné právo sťažovateľa

na rovnaké zaobchádzanie podľa článku 12 ods. 2 , ako aj základné právo

sťažovateľa na ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere podľa článku 1 ods. 1 .

Zároveň žiadame, aby ústavný súd v súlade s článkom 127 ods. 2ústavy a § 56 ods. 2

zákona o konaní pred ústavným súdom zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Taktiež v súlade s § 36 ods. 2 zákona o konaní pred ústavným súdom

žiadame, aby ústavný súd uložil najvyššiemu súdu, aby uhradil sťažovateľovi trovy konania

pred ústavným súdom.“.

Sťažovateľ navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu a uloženie povinnosti Sociálnej poisťovni „dočasne sa zdržať oprávnenia priznaného

rozsudkom najvyššieho súdu“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že predmetné ustanovenie zahŕňa všeobecné

ústavné princípy, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní (napr. ), a neformuluje žiadne základné právo

ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1

vysloviť jeho porušenie (napr. , ). Rovnako, pokiaľ

ide o , ústavný súd stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu

premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený

článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej

republiky v individuálnych prípadoch (, ). Z týchto dôvodov

bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd ešte v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa na podporu návrhu

na vyslovenie porušenia a zdôrazňuje, že porušenie právnej

istoty i ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, ako aj diskriminačná právno-aplikačná

právne relevantná právna aktivita orgánu verejnej moci môžu mať prirodzene dopad

na základné práva účastníka konania zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy

nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“.

2. Zásadnou námietkou, ktorú sťažovateľ voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho

súdu v sťažnosti predniesol, bolo tvrdenie o porušení jeho základného práva na súdnu

ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie nesprávnym výkladom a následnou

aplikáciou na prejednávanú vec, pretože tá bola v rozpore s

.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý

právny predpis je v rozpore s , so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou,

ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný

rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú

základných ľudských práv a slobôd...

2.1 Sťažovateľ odôvodnením rekapitulovanej sťažnostnej námietky v podstate

navodzuje otázku, či uznesenie ústavného súdu v konaní podľa ,

ktorým je sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, patrí do skupiny rozhodnutí

ústavného súdu podľa druhej vety . Postoj najvyššieho súdu k nastolenej

otázke má porušovať jeho základné právo na súdnu ochranu i právo na spravodlivý proces.

Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v príslušnom konaní

pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu

právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s (

ods. 1 a ) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej

normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný

alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu ().

Z citovaného rozhodnutia zreteľne vyplýva pre ústavný súd i vo veci tu prerokúvanej

sťažnosti úloha ustáliť, či vo svetle sťažovateľovej námietky bol výklad a následná aplikácia

v súlade s , a tým aj v súlade so základným právom

sťažovateľa podľa i s jeho právom zaručeným dohovoru.

Súdnu a sudcovskú nezávislosť totiž možno považovať za prirodzenú súčasť základného

práva na súdnu ochranu ().

Najvyšší súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku

zreteľne vyjadril, že sa pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa necíti ako nezávislý

podľa .

Vo veci sp. zn. už ústavný súd zvýraznil, že nezávislosť súdov,

tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“,

keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju

nemožno považovať ani za nejakú „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný

predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že nezávislosť

rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesno-

právnom a hmotno-právnom rámci (, ).

Aj podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 18. júna 2002

sp. zn. , s ktorým sa ústavný súd stotožňuje, je nezávislosť súdu jednou

zo záruk rovnosti a právnej istoty v demokratickej spoločnosti... Účelom záruk sudcovskej

nezávislosti explicitne formulovaných v právnom poriadku je zabezpečiť také postavenie

sudcu, ktoré vyžaduje jeho úloha v procese nestranného, spravodlivého súdneho

rozhodovania, pri ktorom je sudca v zmysle svojho sľubu viazaný iba právnym poriadkom

a svojím najlepším vedomím a svedomím (prirodzene stále konfrontovaným základnými

hodnotami upínajúcimi sa na človeka a spravodlivosť). Každý tiež môže legitímne v súlade

s čl. 6 dohovoru nezávislosť a nestrannosť od súdnictva i od každého sudcu, ktorému je

zverená ochrana jeho práv, očakávať. V zmysle uvedenej normy bola tiež požiadavka

„nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom“ v judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva rozvinutá tak, že na splnenie podmienky nezávislosti je nevyhnutné,

aby súd mohol oprieť svoje rozhodnutia o svoj vlastný slobodný názor na fakty a ich právnu

stránku bez toho, že by mal akýkoľvek záväzok voči stranám a verejným orgánom,

a bez toho, že by jeho rozhodnutie podliehalo preskúmaniu iným orgánom, ktorý by nebol

rovnako nezávislým v uvedenom zmysle.

Z prezentovaných právnych názorov možno vyvodiť, že nezávislosť sudcov

pri výkone súdnictva nemôže byť ponímaná absolútne, ale že má byť „v službách“

nestranného a spravodlivého rozhodovania. Toto rozhodovanie sa preto musí uskutočňovať

v ústavnom a zákonnom procesno-právnom a hmotno-právnom rámci (napr. rozhodnutie

Ústavného súdu Českej republiky z 20. júna 1995 vo veci sp. zn. ). Viazanosť

sudcu zákonom podľa však odkazuje nielen na právny poriadok

ako ohraničenú množinu právnych noriem, ale aj na ich poňatie ako súčasti ústavného

poriadku, čo znamená, že sudca pri výkone svojej rozhodovacej právomoci musí dbať

na materiálne i formálne normy plynúce z . Ide tu teda o právny poriadok, ktorý je

v súlade s vybudovaný a ktorý je ňou permanentne viazaný (napr. rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu zo 16. januára 1957 vo veci č. ).

K materiálnym normám ústavného poriadku, ktoré aj všeobecný súd pri výklade

a aplikácii noriem jednoduchého práva musí brať do úvahy, patrí i jeden z ťažiskových

znakov právneho štátu, a to princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je

tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. , , ).

Z vlastnej rozhodovacej činnosti je ústavnému súdu známe, že judikatúru najvyššieho

súdu vo veciach ďalšieho trvania povinného nemocenského poistenia a dôchodkového

poistenia u advokátov, ktorí prestali vykonávať advokáciu samostatne a začali ju vykonávať

ako konatelia spoločností s ručením obmedzeným, možno hodnotiť ako stabilnú. Rovnaký

záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiam namietajúcim

spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.

Ústavný súd na základe sťažností podaných podľa preskúmaval

rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára 2010 sp. zn. (),

rozsudok najvyššieho súdu zo 16. februára 2010 sp. zn. (),

rozsudok najvyššieho súdu z 25. marca 2010 sp. zn. ()

rozsudok najvyššieho súdu z 31. marca 2010 sp. zn. ()

a rozsudok najvyššieho súdu z 1. júla 2011 sp. zn. ().

Všetky uvedené rozsudky najvyššieho súdu vychádzali z právneho názoru,

podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu na výkon

v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik

povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia. V čase rozhodovania

najvyššieho súdu v sťažovateľovej kauze mu bola známa stabilná rozhodovacia prax

v spornej veci, a teda aj ojedinelosť odlišného právneho názoru vysloveného v rozsudku

z 30. marca 2010 sp. zn. . Právna istota v danom prípade teda jednoznačne

svedčala v prospech právneho názoru, ktorého uplatnením (hoci s vyjadrenou nevôľou)

napokon najvyšší súd aj v sťažovateľovej veci dospel k potvrdeniu prvostupňového

rozsudku krajského súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že právne závery všeobecných súdov

obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných

sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu

protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu

hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nemá pochybnosti o ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože tento svojím výrokom

rešpektoval požiadavku právnej istoty pri poskytovaní súdnej ochrany sťažovateľovým

právam a svoju nezávislosť podľa poňal v súlade s materiálnymi

normami tvoriacimi súčasť ústavného poriadku Slovenskej republiky. Nevnímal teda

viazanosť sudcov pri rozhodovaní len zákonom a právnymi predpismi vyššej právnej sily

absolútne, ale správne identifikoval jej teleologicky kreovanú podobu, keď uprednostnil

právnu istotu účastníkov konania. Skutočnosť, že pritom neodkázal na rozhodovaciu prax

najvyššieho súdu, ale na odmietajúce uznesenie ústavného súdu, má v tomto prípade

sekundárny význam. Aj uznesenie ústavného súdu č. k. -8 zo 7. septembra

2010 bolo totiž výsledkom preskúmania rozsudku najvyššieho súdu v obdobnej ako

sťažovateľovej veci. Preto výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého takéto uznesenie

ústavného súdu odmietajúce sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť je rozhodnutím

ústavného súdu týkajúcim sa základných ľudských práv a slobôd podľa ,

nesignalizuje známky ústavného diskomfortu ( ), ktoré by

po meritórnom prerokovaní sťažnosti mohli viesť k záveru o porušení sťažovateľových

práv.

2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, podľa ktorej najvyšší súd „bol povinný

vysporiadať sa s tým, z akého dôvodu je rozhodnutie ústavného súdu v úplnej inej veci

záväzné pre rozhodnutie vo veci sťažovateľa“, ústavný súd poukazuje na zistenie

najvyššieho súdu, že „uznesením sp. zn. -8 zo dňa 07.09.2010 sa Ústavný

súd... vyjadril určitým spôsobom k základným právam advokátky v súvislosti s aplikáciou

práva sociálneho zabezpečenia na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom poistení

z pohľadu samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie súčasne vykazuje

podmienky, ktoré zákon prostredníctvom spája s viazanosťou všeobecného

súdu rozhodnutím ústavného súdu.“. V nadväznosti na to najvyšší súd zdôraznil,

že „prostredníctvom hore citovaného rozsudku sp. zn. zo 16. februára 20102

sa riešila právna otázka, tzn. výklad vzniku, či zániku účasti advokáta ako konateľa

advokátskej spoločnosti na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení

v medziach ustanovení § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, § 21 ods. 1 a ods. 4

písm. b) “.

Najvyšší súd teda zodpovedal všetky otázky rozhodujúce pre jeho viazanosť

uznesením ústavného súdu vo veci sp. zn. . Nemožno preto súhlasiť

s implicitne vyjadrenými námietkami sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodoval „v úplne inej

veci“ a že „nemôže byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím ústavného súdu v inej veci,

týkajúcim sa základných ľudských práv a slobôd“. Najvyšší súd dostatočne vysvetlil,

prečo sa uznesenie ústavného súdu týkalo skutkovo a právne obdobnej alebo dokonca

rovnakej veci, a tým aj dôvod, pre ktorý ho nemožno považovať za „akékoľvek“

rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd.

Tvrdenie sťažovateľa, že „najvyšší súd môže byť... viazaný iba tou časťou

rozhodnutia ústavného súdu, ktorá sa týka základných ľudských práv a slobôd, pričom

posudzovanie zániku sociálneho poistenia sa ako také v žiadnom prípade netýka základných

ľudských práv a slobôd“, ústavný súd nemôže akceptovať. V prvom rade je potrebné uviesť,

že touto argumentáciou si sťažovateľ navyše sám odporuje. Jeho sťažnosť je predsa

okrem iného založená aj na tom, že rozsudok najvyššieho súdu, ktorým sa nepochybne

posudzoval zánik sťažovateľovho sociálneho poistenia, má dopad na jeho základné práva

označené v sťažnostnom petite. Preto paradoxne ak by ústavný súd akceptoval záver,

že „posudzovanie zániku sociálneho poistenia sa ako také v žiadnom prípade netýka

základných ľudských práv a slobôd“, narušilo by to v základoch opodstatnenosť celej

sťažnosti.

Uznesenie ústavného súdu v konaní podľa , ktorým je sťažnosť

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, je rozhodnutím v rámci neverejného predbežného

prerokovania sťažnosti, na rozdiel od iných „odmietavých“ uznesení (pre nedostatok

právomoci, pre neprípustnosť, pre zjavnú oneskorenosť, pre neoprávnenú osobu,

pre nedostatok predpísaných náležitostí) sa však takéto uznesenie výrazne blíži úrovni

meritórneho prerokovania sťažnosti. Dosvedčuje to i ustálená judikatúra,

podľa ktorej ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa

na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený, pretože jeho úloha

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva síce v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia (). Z uvedených dôvodov interpretačné

poňatie najvyšším súdom, na základe ktorého považoval uznesenie

č. k. -8 zo 7. septembra 2010 za rozhodnutie týkajúce sa základných

ľudských práv a slobôd, nemožno hodnotiť ako odchýlenie sa od znenia tohto ustanovenia

v miere zásadne popierajúcej jeho účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Aj sťažovateľova argumentácia znením (ak najvyšší súd...

rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania

pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie,

ktorého celý text v odôvodnení uvedie) je podľa názoru ústavného nedôvodná. Najvyšší súd

predsa na strane 10 svojho rozsudku v plnom znení odcitoval zásadné právne názory

z rozsudku vo veci sp. zn. . Následne potom na strane 11 rozsudku najvyšší

súd citoval nosné pasáže odôvodnenia uznesenia ústavného súdu vo veci sp. zn.

, v ktorej bol práve rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

preskúmavaný. Požiadavku vyplývajúcu z tak najvyšší súd celkom

evidentne rešpektoval.

K sťažovateľovej námietke, podľa ktorej najvyšší súd „sa vôbec nevysporiadal

s právnou argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týka individuálne jeho veci a nemožno sa

s ňou preto vysporiadať výlučne poukazom na veci obdobné...“, sa žiada podotknúť,

že sťažovateľ presne neuviedol, v čom je jeho individuálna vec iná, než „veci obdobné“.

Ak však jedinečnosť sťažovateľovho prípadu má spočívať v 18-mesačnom odstupe

medzi doručením odhlášky a rozhodnutím o kontinuite povinného sociálneho poistenia,

potom ústavný súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý v závere

zdôraznil, že vzhľadom na správnosť právneho názoru ústredia poisťovne v merite,

a teda vzhľadom na to, že „v každom prípade by žalobca bol povinný platiť naďalej povinné

nemocenské poistenie ako i dôchodkové poistenie, vo veci by nič nezmenilo, ak by všetky

skutočnosti procesné pochybenia, ktoré uvádzal v odvolaní alebo v žalobe opätovne v rámci

konania žalovaný správnym orgánom zopakoval“. Krajský súd nadväzne odkázal

na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu

v zmysle . môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť,

zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces

a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie

pre účastníka.“. Skutočnosť, že predmetnou námietkou sa potom najvyšší súd ako súd

odvolací už nezaoberal, nie je spôsobilá vyvolať ústavne relevantný zásah

do sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu ani do jeho práva na spravodlivé

súdne konanie. Ústavný súd už totiž judikoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr.

). Spojenie pravidla ustanoveného v , skutočnosti,

že krajský súd sa analyzovanou námietkou sťažovateľa zoberal, a ustáleného názoru,

podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok, determinuje úroveň zásahu do sťažovateľových

označených práv neumožňujúcu dospieť pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti

k záveru o ich porušení.

3. Pokiaľ ide o meritórne posúdenie sťažovateľovej veci všeobecnými súdmi

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti , ústavný súd odkazuje na už spomenuté

viaceré uznesenia o sťažnostiach podľa , ktorými boli ako zjavne

neopodstatnené odmietnuté sťažnosti smerujúce proti právnemu posúdeniu zmeny formy

výkonu advokácie z hľadiska práva sociálneho zabezpečenia všeobecnými súdmi

v správnom súdnictve (, , , ,

, , ) a ktoré sú uverejnené na webovej

stránke ústavného súdu.

Ústavný súd po rekapitulácii právneho názoru najvyššieho súdu na meritum zaujal

v týchto uzneseniach postoj, podľa ktorého rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazovali

znaky svojvôle, nevyhodnocovali nové dôkazy a právne závery, konštatovali dostatočne

zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať

(m. m. ). Najvyšším súdom formulované právne názory podľa ústavného

súdu nebolo možné považovať za akty svojvôle, nešlo o zjavne neopodstatnené závery

a najvyšším súdom poskytnutý výklad relevantných ustanovení právnych predpisov je

logický (m. m. ). Uprednostnenie kritéria vymedzenia samostatne

zárobkovo činnej osoby podľa zákona o sociálnom poistení (§ 5) vo vzťahu k výkonu

advokácie pred obsahom potvrdenia vydaného v rámci zákonom vymedzenej pôsobnosti

samosprávnej stavovskej organizácie advokátov [§ 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii],

nepovažoval ústavný súd za prejav možnej arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu

(m. m. ). Súčasne ústavný súd zdôraznil (m. m. ), že nie je

úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (,

).

Aj v sťažovateľovej veci boli závery najvyššieho súdu identické s už spomenutými

inými obdobnými vecami, a tak niet dôvodu odchýliť sa od stabilného postoja ústavného

súdu k opodstatnenosti týchto sťažností ani v tu predbežne prerokúvanom prípade.

I samotný ústavný súd musí vynaložiť maximálnu snahu v prospech rešpektovania právnej

istoty, v posudzovanom prípade nastolenej stabilnou judikatúrou najvyššieho súdu

i ústavného súdu. Preto zaujímajúc rovnaký postoj ako v predošlých konaniach

o sťažnostiach podľa , aj v tomto prípade ústavný súd považoval

námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia jeho veci všeobecnými

súdmi za zjavne neopodstatnené.

4. Keďže ústavný súd vyhodnotil všetky sťažnostné námietky ako nedôvodné, dospel

pri predbežnom prerokovaní k záveru o absencii ústavne relevantnej príčinnej súvislosti

medzi označenými právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, čo je

stabilne judikovaným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej

(napr. , , ). V nadväznosti na to už nebolo potrebné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa prednesenými v sťažnostnom petite (zrušenie

rozsudku najvyššieho súdu, náhrada trov konania). Nie je účelné ani rozhodovať

o navrhovaných dočasných opatreniach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012