Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 386/2012
PDF · 393.81 KB
No categories available
III. ÚS 386/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. M., B., zastúpeného spoločnosťou S., s. r. o.,
Advokátska kancelária, B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. A. M., vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a namietaného porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra
2011 v konaní sp. zn. 1 Sžso 41/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra
2011 doručená sťažnosť JUDr. A. M., B. (ďalej len sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 i čl. 12 ods. 2
ústavy, ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 13. septembra 2011 v konaní sp. zn. 1 Sžso 41/2010.
Sťažovateľ podaním doručeným Sociálnej poisťovni, pobočke B. (ďalej len „pobočka
poisťovne“), 30. apríla 2007 oznámil zánik povinného nemocenského a dôchodkového
poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
platnom a účinnom od 1. augusta 2006 do 1. decembra 2010 (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) a súčasne sa od 28. apríla 2007 prihlásil „ako dobrovoľne dôchodkovo
a nemocensky poistená osoba“. Sťažovateľ sa totiž stal jediným spoločníkom a konateľom
spoločnosti S., s. r. o., Advokátska kancelária, B., s jediným predmetom činnosti, ktorým je
poskytovanie právnych služieb, a tak podľa § 15 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) už nemohol súčasne
vykonávať advokáciu samostatne. Tým stratil pozíciu samostatne zárobkovo činnej osoby
podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení.
Pobočka poisťovne rozhodnutím č. 700-0210001108-GC09/08 z 23. septembra 2008
rozhodla tak, že „neakceptuje odhlášku samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A. M.
z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia k 28.4.2007“.
Konštatovala, že „zmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako
samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. b)
zákona o sociálnom poistení, pretože Vám nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti“.
Sťažovateľ v odvolaní namietal nesprávnosť formulácie výroku rozhodnutia pobočky
poisťovne, ako aj jej meritórne právne závery.
Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len „ústredie poisťovne“) rozhodnutím č. 322-
6908-GC-09/2008 z 2. marca 2009 zmenila napadnuté rozhodnutie pobočky poisťovne
vo veci tak, že „Samostatne zárobkovo činnej osobe JUDr. A. M. povinné nemocenské
poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28. apríla 2007 nezaniklo“. Ústredie
poisťovne bolo toho názoru, že hoci „konateľ spoločnosti nemá na účely sociálneho
poistenia postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby“ a „zmenou formy výkonu
advokácie... advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti. Zmena formy výkonu
advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby
podľa zákona o sociálnom poistení... právne bezvýznamná.“.
V žalobe podanej podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) proti zmeňujúcemu
rozhodnutiu ústredia poisťovne sťažovateľ najprv namietal proti formulácii výroku
druhostupňového rozhodnutia. Namietal i porušenie princípu ochrany práv nadobudnutých
v dobrej viere, pretože ak by bol „vedel, že keď prestane vykonávať advokáciu samostatne,
nezanikne mu povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie napriek tomu,
že nebude môcť mať z tejto činnosti absolútne žiadne príjmy a naopak bude povinný naďalej
platiť poistné, určite by bol svoje rozhodnutie (o vykonávaní advokácie ako konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným, pozn.) prehodnotil a zmenil“. V tejto súvislosti
sťažovateľ upozornil aj na značný časový odstup medzi podaním jeho odhlášky (30. apríla
2007) a doručením rozhodnutia pobočky poisťovne (október 2008).
Ďalšie žalobné námietky sťažovateľa smerovali proti absencii informovania o začatí
konania, proti odopreniu práva vyjadriť sa k veci a ťažiskovo proti právnemu posúdeniu
veci žalovanými správnymi orgánmi. V tomto smere sťažovateľ tvrdil, že nesprávnosť
právneho záveru ústredia poisťovne, «že žalobcovi nezaniklo k 28.4.2007 povinné sociálne
poistenie preto, lebo stotožňuje „oprávnenie na vykonávanie činnosti“ výlučne so zápisom
žalobcu ako advokáta do zoznamu advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou».
Podľa sťažovateľa «pri správnom výklade pojmu „oprávnenie na vykonávanie činnosti“ nie
je možné opomenúť, že v tomto prípade má ísť o oprávnenie samostatne zárobkovo činnej
osoby. Osoba, ktorá takéto oprávnenie má, je v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom
poistení samostatne zárobkovo činnou osobou. Inými slovami jedná sa o oprávnenie
na vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti». Sťažovateľ nie je samostatne zárobkovo
činnou osobou, pretože podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii „nie je... oprávnený
poskytovať akékoľvek služby, logicky mu tým sám zákon odníma možnosť dosahovať
akýkoľvek zárobok“. Založením spoločnosti s ručením obmedzeným sťažovateľ podľa jeho
názoru takisto stratil možnosť vykonávať činnosť, ktorá má samostatný charakter.
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 S 67/2009-37
z 13. júla 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Z ustanovení zákona o sociálnom poistení
a zákona o advokácii vyvodil, že „vykonávanie advokátskej praxe samostatne ako advokát
alebo ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je až následnou možnosťou,
ktorá nasleduje po tom, čo fyzická osoba je zapísaná ako advokát v zozname
advokátov...Ustanovenie § 5 ods. 1 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z. z. ustanovuje kto je
samostatne zárobkovo činnou osobou... Pod písmenom c/ je uvedené, že je to fyzická osoba,
ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. V danom prípade
sa oprávnenie na vykonávanie činnosti viaže na § 5 písm. c/ zák. č. 461/2003 Z. z., v odkaze
19 aj na zákon o advokácii. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade fyzická osoba
ako advokát sa stáva advokátom, ako vyplýva z § 2 zák. č. 586/2003 Z. z., zápisom
do zoznamu advokátov...“.
Ako nedôvodné vyhodnotil krajský súd aj námietky sťažovateľa týkajúce sa
zmeňujúcej podoby výroku rozhodnutia ústredia poisťovne.
V odvolaní podanom proti rozsudku krajského súdu doplnil sťažovateľ svoju
argumentáciu o poukaz na § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii. Sťažovateľ tvrdil,
že podľa tohto ustanovenia „predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory je tým orgánom,
ktorý je oprávnený záväzne potvrdiť, či advokát je samostatne zárobkovo činnou osobou
na účely sociálneho poistenia v zmysel zákona o sociálnom poistení“. V nadväznosti na to
poukázal na fakt, že krajskému súdu predložil „záväzné potvrdenie o spôsobe výkonu
advokácie vystavené dňa 07.09.2009 Slovenskou advokátskou komorou, z ktorého vyplýva,
že navrhovateľ v rozhodnom období nebol samostatne zárobkovo činnou osobou...“.
Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci sťažovateľ zotrval na argumentácii
obsiahnutej v žalobe proti druhostupňovému administratívnemu rozhodnutiu a zdôraznil,
že „advokát, ktorý vykonáva advokáciu... tak, že je konateľom spoločnosti s ručením
obmedzeným, ktorej jediným predmetom činnosti je poskytovanie právnych služieb, pričom
spoločenská zmluva tejto spoločnosti zároveň v zmysle § 15 ods. 6 zákona o advokácii
vylučuje možnosť samostatného výkonu advokácie, je síce tiež zapísaný v zozname
advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou, avšak napriek tomu nie je
samostatne zárobkovo činnou osobou a nemá oprávnenie na vykonávanie činnosti
podľa zákona o advokácii, ktorá zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení“.
Argumentoval aj rozhodnutím najvyššieho súdu v inej skutkovo a právne totožnej veci
vedenej pod sp. zn. 1 Sžso 7/2009.
Napokon sa nestotožnil ani s posúdením zmeňujúceho výroku rozhodnutia ústredia
poisťovne, ktorým malo byť založené porušenie zásady dvojinštančnosti správneho konania.
Najvyšší súd rozsudkom z 13. septembra 2011 v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Sžso 41/2010 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Zdôraznil, že
právna otázka, ktorá je v sťažovateľovom prípade rozhodujúca, mala byť vzhľadom
na poznatky z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu predmetom rokovania správneho
kolégia najvyššieho súdu 8. decembra 2010, hlasovanie o tejto otázke však bolo odložené.
Naznačil, že pôvodný názor senátu „1 S“ na prerokúvanú ťažiskovú právnu otázku
vyjadrený v jeho rozhodnutí z 30. marca 2010 sp. zn. 1 Sžso 7/2009 korešpondoval
s právnym názorom sťažovateľa. Napriek tomu k nedôvodnosti odvolania dospel tento senát
súc „viazaný argumentmi právneho názoru vyjadreného v uznesení Ústavného súdu... č. k.
I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010“, pretože hoci uvedené uznesenie sa týkalo
predbežného prerokovania sťažnosti, ústavný súd sa v ňom „vyjadril určitým spôsobom
k základným právam advokátky v súvislosti s aplikáciou práva sociálneho zabezpečenia
na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom poistení z pohľadu samostatne
zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie ústavného súdu súčasne vykazuje podmienky,
ktoré zákon prostredníctvom § 135 O. s. p. spája s viazanosťou všeobecného súdu
rozhodnutím ústavného súdu...
Za týchto okolností nemá konajúci senát Najvyššieho súdu vytvorený dostatočný
rozhodovací priestor na aplikáciu svojich právomocí nezávislého súdnictva v zmysle čl. 144
ods. 1 ústavy a je nútený v zmysle § 116 ods. 2 písm. f) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich mechanicky prevziať argumentáciu senátu 4S, ktorá bola prostredníctvom
uznesenia sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 označená za ústavne konformnú.
Takýto prístup k rozhodnutiu veci však nie je možné vykladať, že konajúci senát je
presvedčený o nesprávnosti argumentov... vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu
sp. zn. 1Sžso 7/2009 z 30. marca 2010.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zvýraznil dôležitosť nezávislosti
sudcu pri výkone svojej funkcie a poukázal na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu,
v ktorom tento „sám konštatuje, že nerozhodoval ako nezávislý súd v zmysle článku 144
ods. 1 ústavy, čím expressis verbis priznáva porušenia práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1
dohovoru“. Podľa názoru sťažovateľa „žiadny výklad všeobecne záväzného právneho
predpisu alebo judikatúry ústavného súdu nemôže viesť k tomu, aby všeobecný súd v plnej
miere nerozhodoval ako nezávislý súd v zmysle článku 144 ods. 1 ústavy“.
Sťažovateľ ďalej argumentuje, že najvyšší súd „bol povinný vysporiadať sa s tým,
z akého dôvodu je rozhodnutie ústavného súdu v úplnej inej veci záväzné pre rozhodnutie
vo veci sťažovateľa“, pretože na podklade § 135 ods. 1 OSP „všeobecný súd nemôže byť
viazaný akýmkoľvek rozhodnutím ústavného súdu v inej veci, týkajúcim sa základných
ľudských práv a slobôd, pretože by to bolo v rozpore s článkom 144 ods. 1 ústavy,
ktorý taxatívne vymedzuje pramene práva, ktorými sú sudcovia pri svojej rozhodovacej
činnosti viazaní, pričom uznesenia ústavného súdu medzi takéto pramene práva nepatria“.
Rozsudok najvyššieho súdu nie je ústavne konformný, pretože „najvyšší súd vôbec
neporovnal skutkové okolnosti veci sťažovateľa so skutkovými okolnosťami prípadu veci
posudzovanej v uznesení v inej veci“, „najvyšší súd môže byť... viazaný iba tou časťou
rozhodnutia ústavného súdu, ktorá sa týka základných ľudských práv a slobôd, pričom
posudzovanie zániku sociálneho poistenia sa ako také v žiadnom prípade netýka základných
ľudských práv a slobôd“, a „ústavný súd v uznesení v inej veci vôbec neposudzoval zánik
sociálneho poistenia sťažovateľky. Práve naopak, ústavný súd v tomto uznesení v bode 12
výslovne konštatuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je v zásade ani oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenia skutkovej
otázky a v bode 16 dopĺňa, že najvyšší súd vo veci sťažovateľky dospel k rozhodnutiu
na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný nahrádzať... Je teda nepochybné, že ústavný súd sa vo veci
sťažovateľky nezaoberal a ani nemohol zaoberať tým, či... sťažovateľke zanikla účasť
na povinnom sociálnom poistení.“. Z uvedených dôvodov „nesprávna aplikácia
ustanovenia § 135 OSP najvyšším súdom... porušuje právo sťažovateľa na súdnu ochranu...
a právo na spravodlivý proces...“.
Ďalej sťažovateľ rozsudku najvyššieho súdu vytýka nedostatočnosť jeho
odôvodnenia, ktoré je „zrejme dôsledkom právneho názoru najvyššieho súdu o potrebe
mechanického prevzatia domnelej argumentácie ústavného súdu. Podotýkame,
že aj v prípade, že by najvyšší súd rozhodoval už predtým v obdobnej veci, je povinný
pri poukázaní na podobné rozhodnutie uviesť v zmysle § 250ja ods. 7 OSP v odôvodnení
jeho celý text. Avšak najvyšší súd, rovnako ako predtým krajský súd, sa vôbec nevysporiadal
s právnou argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týka individuálne jeho veci a nemožno sa
s ňou preto vysporiadať výlučne poukazom na veci obdobné... Za najväčší nedostatok však
pokladáme to, že najvyšší súd, rovnako ako predtým krajský súd pri svojej rozhodovacej
činnosti úplne odignoroval záväzné potvrdenie o spôsobe výkonu advokácie vystavené dňa
07.09.2009 Slovenskou advokátskou komorou, ktoré predložil sťažovateľ
a z ktorého vyplýva, že sťažovateľ v rozhodnom období nebol samostatne zárobkovo činnou
osobou... Najvyšší súd, ako ja predtým krajský súd, je pri svojej rozhodovacej činnosti
viazaný všetkými zákonmi, vrátane zákona o advokácii. Vzhľadom na uvedené je Potvrdenie
SAK záväzné aj pre najvyšší súd.“.
Napokon sťažovateľ svoju sťažnosť založil aj na tvrdení nesprávneho právneho
posúdenia jeho veci na podklade argumentácie obsiahnutej už v jeho procesných podaniach
v predchádzajúcom správnom konaní i v konaní o jeho žalobe. Podľa jeho názoru „výklad,
že niekto je povinný platiť poistné odvody alebo iné platby z určitej činnosti, aj keď mu sám
zákon odníma možnosť takúto činnosť vykonávať a tak z nej dosahovať príjmy, je...
nesprávny, ako extrémne nelogický zjavne úplne ad absurdum a je popretím podstaty
a zmyslu predpisov z oblasti sociálneho poistenia. Navyše máme za to, že uloženie takejto
povinnosti je diskriminačné a znevýhodňuje sťažovateľa.“. Zdôraznil aj požiadavku ochrany
právnej istoty a v jej rámci ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, ktoré boli narušené
časovým odstupom medzi podaním jeho odhlášky a rozhodnutím pobočky poisťovne
(18 mesiacov). Takto boli založené sťažovateľove očakávania, že nie je povinný platiť
poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie a v dôsledku rozhodnutia pobočky
poisťovne sa mu eliminoval relevantný časový priestor pre prípadné prehodnotenie
rozhodnutia o vykonávaní advokátskej činnosti v pozícii konateľa spoločnosti s ručením
obmedzeným.
Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd
v merite rozhodol, „že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy, základné právo sťažovateľa
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 dohovoru, základné právo sťažovateľa
na rovnaké zaobchádzanie podľa článku 12 ods. 2 ústavy, ako aj základné právo
sťažovateľa na ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere podľa článku 1 ods. 1 ústavy.
Zároveň žiadame, aby ústavný súd v súlade s článkom 127 ods. 2ústavy a § 56 ods. 2
zákona o konaní pred ústavným súdom zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Taktiež v súlade s § 36 ods. 2 zákona o konaní pred ústavným súdom
žiadame, aby ústavný súd uložil najvyššiemu súdu, aby uhradil sťažovateľovi trovy konania
pred ústavným súdom.“.
Sťažovateľ navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu a uloženie povinnosti Sociálnej poisťovni „dočasne sa zdržať oprávnenia priznaného
rozsudkom najvyššieho súdu“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že predmetné ustanovenie zahŕňa všeobecné
ústavné princípy, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade
a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011), a neformuluje žiadne základné právo
ani slobodu účastníka konania, preto ústavný súd nemôže v konaní podľa čl. 127 ods. 1
ústavy vysloviť jeho porušenie (napr. III. ÚS 119/2011, III. ÚS 11/2011). Rovnako, pokiaľ
ide o čl. 12 ods. 2 ústavy, ústavný súd stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu
premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený
článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej
republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Z týchto dôvodov
bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd ešte v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa na podporu návrhu
na vyslovenie porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 2 ústavy zdôrazňuje, že porušenie právnej
istoty i ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, ako aj diskriminačná právno-aplikačná
právne relevantná právna aktivita orgánu verejnej moci môžu mať prirodzene dopad
na základné práva účastníka konania zakotvené v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“.
2. Zásadnou námietkou, ktorú sťažovateľ voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho
súdu v sťažnosti predniesol, bolo tvrdenie o porušení jeho základného práva na súdnu
ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie nesprávnym výkladom a následnou
aplikáciou § 135 ods. 1 OSP na prejednávanú vec, pretože tá bola v rozpore s čl. 144 ods. 1
Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí
a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý
právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný
rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú
základných ľudských práv a slobôd...
2.1 Sťažovateľ odôvodnením rekapitulovanej sťažnostnej námietky v podstate
navodzuje otázku, či uznesenie ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktorým je sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, patrí do skupiny rozhodnutí
ústavného súdu podľa § 135 ods. 1 druhej vety OSP. Postoj najvyššieho súdu k nastolenej
otázke má porušovať jeho základné právo na súdnu ochranu i právo na spravodlivý proces.
Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v príslušnom konaní
pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv
a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu
právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej
normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný
alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu (IV. ÚS 123/08).
Z citovaného rozhodnutia zreteľne vyplýva pre ústavný súd i vo veci tu prerokúvanej
sťažnosti úloha ustáliť, či vo svetle sťažovateľovej námietky bol výklad a následná aplikácia
§ 135 ods. 1 OSP v súlade s čl. 144 ods. 1 ústavy, a tým aj v súlade so základným právom
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i s jeho právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Súdnu a sudcovskú nezávislosť totiž možno považovať za prirodzenú súčasť základného
práva na súdnu ochranu (PL. ÚS 52/99).
Najvyšší súd ako súd odvolací v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku
zreteľne vyjadril, že sa pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa necíti ako nezávislý
podľa čl. 144 ods. 1 ústavy.
Vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 už ústavný súd zvýraznil, že nezávislosť súdov,
tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“,
keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju
nemožno považovať ani za nejakú „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný
predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že nezávislosť
rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesno-
právnom a hmotno-právnom rámci (I. ÚS 242/07, III. ÚS 36/2010).
Aj podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky z 18. júna 2002
sp. zn. PL. ÚS 7/02, s ktorým sa ústavný súd stotožňuje, je nezávislosť súdu jednou
zo záruk rovnosti a právnej istoty v demokratickej spoločnosti... Účelom záruk sudcovskej
nezávislosti explicitne formulovaných v právnom poriadku je zabezpečiť také postavenie
sudcu, ktoré vyžaduje jeho úloha v procese nestranného, spravodlivého súdneho
rozhodovania, pri ktorom je sudca v zmysle svojho sľubu viazaný iba právnym poriadkom
a svojím najlepším vedomím a svedomím (prirodzene stále konfrontovaným základnými
hodnotami upínajúcimi sa na človeka a spravodlivosť). Každý tiež môže legitímne v súlade
s čl. 6 dohovoru nezávislosť a nestrannosť od súdnictva i od každého sudcu, ktorému je
zverená ochrana jeho práv, očakávať. V zmysle uvedenej normy bola tiež požiadavka
„nezávislého a nestranného súdu zriadeného zákonom“ v judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva rozvinutá tak, že na splnenie podmienky nezávislosti je nevyhnutné,
aby súd mohol oprieť svoje rozhodnutia o svoj vlastný slobodný názor na fakty a ich právnu
stránku bez toho, že by mal akýkoľvek záväzok voči stranám a verejným orgánom,
a bez toho, že by jeho rozhodnutie podliehalo preskúmaniu iným orgánom, ktorý by nebol
rovnako nezávislým v uvedenom zmysle.
Z prezentovaných právnych názorov možno vyvodiť, že nezávislosť sudcov
pri výkone súdnictva nemôže byť ponímaná absolútne, ale že má byť „v službách“
nestranného a spravodlivého rozhodovania. Toto rozhodovanie sa preto musí uskutočňovať
v ústavnom a zákonnom procesno-právnom a hmotno-právnom rámci (napr. rozhodnutie
Ústavného súdu Českej republiky z 20. júna 1995 vo veci sp. zn. III. ÚS 84/94). Viazanosť
sudcu zákonom podľa čl. 144 ods. 1 ústavy však odkazuje nielen na právny poriadok
ako ohraničenú množinu právnych noriem, ale aj na ich poňatie ako súčasti ústavného
poriadku, čo znamená, že sudca pri výkone svojej rozhodovacej právomoci musí dbať
na materiálne i formálne normy plynúce z ústavy. Ide tu teda o právny poriadok, ktorý je
v súlade s ústavou vybudovaný a ktorý je ňou permanentne viazaný (napr. rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu zo 16. januára 1957 vo veci č. 1 BvR 253/56).
K materiálnym normám ústavného poriadku, ktoré aj všeobecný súd pri výklade
a aplikácii noriem jednoduchého práva musí brať do úvahy, patrí i jeden z ťažiskových
znakov právneho štátu, a to princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).
Z vlastnej rozhodovacej činnosti je ústavnému súdu známe, že judikatúru najvyššieho
súdu vo veciach ďalšieho trvania povinného nemocenského poistenia a dôchodkového
poistenia u advokátov, ktorí prestali vykonávať advokáciu samostatne a začali ju vykonávať
ako konatelia spoločností s ručením obmedzeným, možno hodnotiť ako stabilnú. Rovnaký
záver platí aj o judiciálnom postoji samotného ústavného súdu k sťažnostiam namietajúcim
spomenutú stabilnú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu.
Ústavný súd na základe sťažností podaných podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmaval
rozsudok najvyššieho súdu z 27. januára 2010 sp. zn. 4 Sžso 19/2009 (IV. ÚS 342/2010),
rozsudok najvyššieho súdu zo 16. februára 2010 sp. zn. 4 Sžso 37/2009 (I. ÚS 290/2010),
rozsudok najvyššieho súdu z 25. marca 2010 sp. zn. 7 Sžso 5/2010 (I. ÚS 278/2010)
rozsudok najvyššieho súdu z 31. marca 2010 sp. zn. 9 Sžso 52/2009 (II. ÚS 508/2010)
a rozsudok najvyššieho súdu z 1. júla 2011 sp. zn. 7 Sžso 31/2010 (III. ÚS 118/2012).
Všetky uvedené rozsudky najvyššieho súdu vychádzali z právneho názoru,
podľa ktorého zmena formy výkonu advokácie zo samostatného výkonu na výkon
v postavení konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nemá za následok zánik
povinného nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia. V čase rozhodovania
najvyššieho súdu v sťažovateľovej kauze mu bola známa stabilná rozhodovacia prax
v spornej veci, a teda aj ojedinelosť odlišného právneho názoru vysloveného v rozsudku
z 30. marca 2010 sp. zn. 1 Sžso 7/2009. Právna istota v danom prípade teda jednoznačne
svedčala v prospech právneho názoru, ktorého uplatnením (hoci s vyjadrenou nevôľou)
napokon najvyšší súd aj v sťažovateľovej veci dospel k potvrdeniu prvostupňového
rozsudku krajského súdu.
V tejto súvislosti ústavný súd už rozhodol, že právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných
sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nemá pochybnosti o ústavnej
akceptovateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pretože tento svojím výrokom
rešpektoval požiadavku právnej istoty pri poskytovaní súdnej ochrany sťažovateľovým
právam a svoju nezávislosť podľa čl. 144 ods. 1 ústavy poňal v súlade s materiálnymi
normami tvoriacimi súčasť ústavného poriadku Slovenskej republiky. Nevnímal teda
viazanosť sudcov pri rozhodovaní len zákonom a právnymi predpismi vyššej právnej sily
absolútne, ale správne identifikoval jej teleologicky kreovanú podobu, keď uprednostnil
právnu istotu účastníkov konania. Skutočnosť, že pritom neodkázal na rozhodovaciu prax
najvyššieho súdu, ale na odmietajúce uznesenie ústavného súdu, má v tomto prípade
sekundárny význam. Aj uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra
2010 bolo totiž výsledkom preskúmania rozsudku najvyššieho súdu v obdobnej ako
sťažovateľovej veci. Preto výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého takéto uznesenie
ústavného súdu odmietajúce sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť je rozhodnutím
ústavného súdu týkajúcim sa základných ľudských práv a slobôd podľa § 135 ods. 1 OSP,
nesignalizuje známky ústavného diskomfortu (čl. 152 ods. 4 ústavy), ktoré by
po meritórnom prerokovaní sťažnosti mohli viesť k záveru o porušení sťažovateľových
práv.
2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľovu námietku, podľa ktorej najvyšší súd „bol povinný
vysporiadať sa s tým, z akého dôvodu je rozhodnutie ústavného súdu v úplnej inej veci
záväzné pre rozhodnutie vo veci sťažovateľa“, ústavný súd poukazuje na zistenie
najvyššieho súdu, že „uznesením sp. zn. I. ÚS 290/2010-8 zo dňa 07.09.2010 sa Ústavný
súd... vyjadril určitým spôsobom k základným právam advokátky v súvislosti s aplikáciou
práva sociálneho zabezpečenia na otázku zániku či trvania jej účasti na povinnom poistení
z pohľadu samostatne zárobkovo činnej osoby. Uvedené uznesenie súčasne vykazuje
podmienky, ktoré zákon prostredníctvom § 135 O. s. p. spája s viazanosťou všeobecného
súdu rozhodnutím ústavného súdu.“. V nadväznosti na to najvyšší súd zdôraznil,
že „prostredníctvom hore citovaného rozsudku sp. zn. 4Sžso 37/2009 zo 16. februára 20102
sa riešila právna otázka, tzn. výklad vzniku, či zániku účasti advokáta ako konateľa
advokátskej spoločnosti na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovom poistení
v medziach ustanovení § 5 písm. c), § 14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1, § 21 ods. 1 a ods. 4
písm. b) zák. č. 461/2003 Z. z.“.
Najvyšší súd teda zodpovedal všetky otázky rozhodujúce pre jeho viazanosť
uznesením ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 290/2010. Nemožno preto súhlasiť
s implicitne vyjadrenými námietkami sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodoval „v úplne inej
veci“ a že „nemôže byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím ústavného súdu v inej veci,
týkajúcim sa základných ľudských práv a slobôd“. Najvyšší súd dostatočne vysvetlil,
prečo sa uznesenie ústavného súdu týkalo skutkovo a právne obdobnej alebo dokonca
rovnakej veci, a tým aj dôvod, pre ktorý ho nemožno považovať za „akékoľvek“
rozhodnutie týkajúce sa základných práv a slobôd.
Tvrdenie sťažovateľa, že „najvyšší súd môže byť... viazaný iba tou časťou
rozhodnutia ústavného súdu, ktorá sa týka základných ľudských práv a slobôd, pričom
posudzovanie zániku sociálneho poistenia sa ako také v žiadnom prípade netýka základných
ľudských práv a slobôd“, ústavný súd nemôže akceptovať. V prvom rade je potrebné uviesť,
že touto argumentáciou si sťažovateľ navyše sám odporuje. Jeho sťažnosť je predsa
okrem iného založená aj na tom, že rozsudok najvyššieho súdu, ktorým sa nepochybne
posudzoval zánik sťažovateľovho sociálneho poistenia, má dopad na jeho základné práva
označené v sťažnostnom petite. Preto paradoxne ak by ústavný súd akceptoval záver,
že „posudzovanie zániku sociálneho poistenia sa ako také v žiadnom prípade netýka
základných ľudských práv a slobôd“, narušilo by to v základoch opodstatnenosť celej
sťažnosti.
Uznesenie ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorým je sťažnosť
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, je rozhodnutím v rámci neverejného predbežného
prerokovania sťažnosti, na rozdiel od iných „odmietavých“ uznesení (pre nedostatok
právomoci, pre neprípustnosť, pre zjavnú oneskorenosť, pre neoprávnenú osobu,
pre nedostatok predpísaných náležitostí) sa však takéto uznesenie výrazne blíži úrovni
meritórneho prerokovania sťažnosti. Dosvedčuje to i ustálená judikatúra,
podľa ktorej ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa
na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený, pretože jeho úloha
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva síce v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia (I. ÚS 4/00). Z uvedených dôvodov interpretačné
poňatie § 135 OSP najvyšším súdom, na základe ktorého považoval uznesenie
č. k. I. ÚS 290/2010-8 zo 7. septembra 2010 za rozhodnutie týkajúce sa základných
ľudských práv a slobôd, nemožno hodnotiť ako odchýlenie sa od znenia tohto ustanovenia
v miere zásadne popierajúcej jeho účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Aj sťažovateľova argumentácia znením § 250ja ods. 7 OSP (ak najvyšší súd...
rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania
pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie,
ktorého celý text v odôvodnení uvedie) je podľa názoru ústavného nedôvodná. Najvyšší súd
predsa na strane 10 svojho rozsudku v plnom znení odcitoval zásadné právne názory
z rozsudku vo veci sp. zn. 4 Sžso 37/2009. Následne potom na strane 11 rozsudku najvyšší
súd citoval nosné pasáže odôvodnenia uznesenia ústavného súdu vo veci sp. zn.
I. ÚS 290/2010, v ktorej bol práve rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 37/2009
preskúmavaný. Požiadavku vyplývajúcu z § 250ja ods. 7 OSP tak najvyšší súd celkom
evidentne rešpektoval.
K sťažovateľovej námietke, podľa ktorej najvyšší súd „sa vôbec nevysporiadal
s právnou argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týka individuálne jeho veci a nemožno sa
s ňou preto vysporiadať výlučne poukazom na veci obdobné...“, sa žiada podotknúť,
že sťažovateľ presne neuviedol, v čom je jeho individuálna vec iná, než „veci obdobné“.
Ak však jedinečnosť sťažovateľovho prípadu má spočívať v 18-mesačnom odstupe
medzi doručením odhlášky a rozhodnutím o kontinuite povinného sociálneho poistenia,
potom ústavný súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ktorý v závere
zdôraznil, že vzhľadom na správnosť právneho názoru ústredia poisťovne v merite,
a teda vzhľadom na to, že „v každom prípade by žalobca bol povinný platiť naďalej povinné
nemocenské poistenie ako i dôchodkové poistenie, vo veci by nič nezmenilo, ak by všetky
skutočnosti procesné pochybenia, ktoré uvádzal v odvolaní alebo v žalobe opätovne v rámci
konania žalovaný správnym orgánom zopakoval“. Krajský súd nadväzne odkázal
na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu
v zmysle § 250i ods. 3 OSP. môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť,
zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces
a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie
pre účastníka.“. Skutočnosť, že predmetnou námietkou sa potom najvyšší súd ako súd
odvolací už nezaoberal, nie je spôsobilá vyvolať ústavne relevantný zásah
do sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu ani do jeho práva na spravodlivé
súdne konanie. Ústavný súd už totiž judikoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr.
IV. ÚS 115/03). Spojenie pravidla ustanoveného v § 250i ods. 3 OSP, skutočnosti,
že krajský súd sa analyzovanou námietkou sťažovateľa zoberal, a ustáleného názoru,
podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok, determinuje úroveň zásahu do sťažovateľových
označených práv neumožňujúcu dospieť pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti
k záveru o ich porušení.
3. Pokiaľ ide o meritórne posúdenie sťažovateľovej veci všeobecnými súdmi
v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP, ústavný súd odkazuje na už spomenuté
viaceré uznesenia o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými boli ako zjavne
neopodstatnené odmietnuté sťažnosti smerujúce proti právnemu posúdeniu zmeny formy
výkonu advokácie z hľadiska práva sociálneho zabezpečenia všeobecnými súdmi
v správnom súdnictve (IV. ÚS 342/2010, I. ÚS 290/2010, II. ÚS 508/2010, I. ÚS 64/0212,
I. ÚS 93/2012, III. ÚS 118/2012, IV. ÚS 103/2012) a ktoré sú uverejnené na webovej
stránke ústavného súdu.
Ústavný súd po rekapitulácii právneho názoru najvyššieho súdu na meritum zaujal
v týchto uzneseniach postoj, podľa ktorého rozhodnutia najvyššieho súdu nevykazovali
znaky svojvôle, nevyhodnocovali nové dôkazy a právne závery, konštatovali dostatočne
zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať
(m. m. IV. ÚS 103/2010). Najvyšším súdom formulované právne názory podľa ústavného
súdu nebolo možné považovať za akty svojvôle, nešlo o zjavne neopodstatnené závery
a najvyšším súdom poskytnutý výklad relevantných ustanovení právnych predpisov je
logický (m. m. IV. ÚS 342/2010). Uprednostnenie kritéria vymedzenia samostatne
zárobkovo činnej osoby podľa zákona o sociálnom poistení (§ 5) vo vzťahu k výkonu
advokácie pred obsahom potvrdenia vydaného v rámci zákonom vymedzenej pôsobnosti
samosprávnej stavovskej organizácie advokátov [§ 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii],
nepovažoval ústavný súd za prejav možnej arbitrárnosti záverov najvyššieho súdu
(m. m. I. ÚS 93/2012). Súčasne ústavný súd zdôraznil (m. m. II. ÚS 508/2010), že nie je
úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07,
Aj v sťažovateľovej veci boli závery najvyššieho súdu identické s už spomenutými
inými obdobnými vecami, a tak niet dôvodu odchýliť sa od stabilného postoja ústavného
súdu k opodstatnenosti týchto sťažností ani v tu predbežne prerokúvanom prípade.
I samotný ústavný súd musí vynaložiť maximálnu snahu v prospech rešpektovania právnej
istoty, v posudzovanom prípade nastolenej stabilnou judikatúrou najvyššieho súdu
i ústavného súdu. Preto zaujímajúc rovnaký postoj ako v predošlých konaniach
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, aj v tomto prípade ústavný súd považoval
námietky sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia jeho veci všeobecnými
súdmi za zjavne neopodstatnené.
4. Keďže ústavný súd vyhodnotil všetky sťažnostné námietky ako nedôvodné, dospel
pri predbežnom prerokovaní k záveru o absencii ústavne relevantnej príčinnej súvislosti
medzi označenými právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, čo je
stabilne judikovaným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej
(napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06). V nadväznosti na to už nebolo potrebné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa prednesenými v sťažnostnom petite (zrušenie
rozsudku najvyššieho súdu, náhrada trov konania). Nie je účelné ani rozhodovať
o navrhovaných dočasných opatreniach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2012